Clicks83
ľubica

Koncil a zatmenie Boha I., II.

Katolícke chápanie pravdy

Aby sme ukázali novoty ktoré priniesol Koncil najskôr musíme uviesť dvadsať princípov, ktoré tvoria katolícke chápanie pravdy, či už tieto princípy sú katolíckymi dogmami, alebo sú s týmito dogmami len úzko spojené. Je to potrebné preto, aby sa v ich kontexte ukázali princípy, proti ktorým sa Koncil vyhranil. Najprv uvádzame zásady týkajúce sa pravdy všeobecne, potom zásady týkajúce sa pravdy v ultimátnom zmysle slova: to znamená to, čo sa označuje ako „samotná Pravda“ alebo jednoducho „Pravda“.

Pravda a poznanie pravdy všeobecne

1. Existuje objektívna realita [1];
2. Táto realita je predmetom poznania (poznania rozumom, intelektom) [2];
3. Pravda je korešpondencia medzi objektívnou realitou a intelektom [3];
4. Pravda má logickú prioritu pred Dobrom [4];

Pravda a poznanie pravdy v najvyššom slova zmysle

5. Objektívna realita / ontologická pravda je v konečnom zmysle slova [5] Bytie;
6. Bytie je v konečnom zmysle slova sám Boh [6];
7. Pravdu / Boha (v tomto zmysle) možno poznať už aj v tomto živote;
8. Pravdu / Boha možno v tomto živote poznať pomocou rozumu [7];
9. Pravdu / Boha možno v tomto živote poznať pomocou viery [8];
10. Rozumom poznávame Boha, ako príčinu všetkého (v prirodzenom poriadku) [9];
11. Vierou poznávame Boha v jeho prirodzenosti ako Najsvätejšiu Trojicu [10];
12. Vieru vlastní Cirkev i jednotliví veriaci;
13. Rozum je prirodzený a jeho predmetom je prirodzená pravda;
14.Viera je nadprirodzená a jej predmetom je supernaturálna pravda;
15. Vierou poznávame Boha a spolu s ním všetky ostatné články viery;
16. Pravda / Boh môže byť v už tomto živote vyjadrená/ý v primeranom zmysle [11];
17. Pravdu / Boha možno v tomto živote vyjadriť v primeranom zmysle pomocou dogmy [12];
18. Viera predstavuje absolútnu jednotu [13]. Alebo niekto má vieru celú, alebo ju nemá vôbec;
19. Viera je Pravda vo svojej plnosti [14];
20 .Viera je nemenná [15].

Rozpor koncilného a katolíckeho chápania pravdy bude predostretý v troch kapitolách

I Analýza textov;
II Skepticizmus;
III Porovnanie katolíckej a koncilnej náuky

I Analýza textov


V tejto časti uvažujeme o náuke koncilu o:

I.a) Poznaní pravdy;
I.b) Vyjadrení pravdy;
I.c) Plnosti pravdy;
I.d) Premenlivosti pravdy.

I.a) Poznanie pravdy

i) „Pravdu však treba hľadať spôsobom, ktorý zodpovedá dôstojnosti ľudskej osoby a jej spoločenskej povahe, t. j. slobodným výskumom, pomocou vyučovania a vzdelávania, komunikáciou a dialógom, pri ktorom jeden druhému predkladajú pravdu, ktorú našli – alebo o ktorej sa nazdávajú, že ju našli –, aby si tak navzájom pomáhali v hľadaní pravdy. Poznanú pravdu treba potom rozhodne prijať osobným súhlasom. Príkazy Božieho zákona človek vníma a poznáva svojím svedomím, ktorého sa musí verne pridŕžať v každej činnosti, aby dosiahol svoj cieľ a tým je Boh “(Dignitatis Humanae 3) [16]

ii) „Najvyššou normou ľudského života je samotný božský zákon - večný, objektívny a univerzálny, ktorým Boh usporiadava, riadi a spravuje celý svet a cesty ľudského spoločenstva podľa plánu koncipovaného v Jeho múdrosti a láske. „(Unitatis Redintegratio 4)

iii) „Vernosť svedomiu spája kresťanov s ostatnými ľuďmi, aby hľadali pravdu a pravdivo riešili mnohé mravné problémy vznikajúce v živote jednotlivcov i v spoločenskom živote. Čím viac teda prevláda správne svedomie, tým viac sa jednotlivé osoby a spoločenstvá vzdávajú slepej svojvôle a usilujú sa riadiť objektívnymi normami mravnosti. “(Gaudium et Spes 16)

iv) „ Pravda sa presadzuje jedine svojou vlastnou silou, vniká do myslí lahodne, no zároveň dôrazne.“ (Dignitatis Humanae 1)


Tu je treba zopakovať, že Cirkev už vlastní Pravdu, ktorou je Božské zjavenie, takže ju už nemusí ďalej hľadať. Preto Cirkev a jej členovia nemôžu byť pri hľadaní náboženskej a morálnej pravdy postavení na rovnakú úroveň ako iné náboženstvá, spoločnosti alebo jednotlivci, pretože tí, ktorí sú mimo Cirkvi, podľa definície popierajú Zjavenie a nezriedka aj Boha a prirodzený zákon. V uvedených textoch je preto badateľný naturalizmus, subjektivizmus a zmätok ohľadom roly učiteľa a žiaka.

Naturalizmus
V týchto textoch je najpozoruhodnejšie to, že Pravda, ktorú katolíkom predstavujú, je Pravda čisto prirodzeného poriadku. Avšak Pravda, ktorá prináša spásu, Pravda, ktorú chce Cirkev odovzdať všetkým ľuďom, patrí zo svojej podstatu do nadprirodzeného poriadku. Túto naturalistickú tendenciu možno vidieť v troch ohľadoch:
a) keď Koncil uvádza, že členovia Cirkvi by mali hľadať náboženskú či morálnu pravdu v spolupráci s nekatolíkmi, tak tým fakticky všetkým ľuďom navrhuje hľadať iba prirodzenú pravdu. Veď skutočnosť, že nekatolíci popierajú Zjavenie (vieru), znamená, že každá pravda, ktorú katolíci spolu s nimi dokážu objaviť, bude nanajvýš v čisto prirodzenom ráde;
b) Koncil pri odvolávaní sa na danosti večného zákona a svedomia ( i, ii, iii) apeluje na pramene čisto prirodzenej pravdy;
c) pri opise tej formy pravdy, ktorá sa presadzuje vlastnou silou (iv), popisuje psychologickú charakteristiku samotnej prirodzenej, racionálnej pravdy. Naproti tomu nadprirodzená pravda sa subjektu nevnucuje, pretože transcenduje prirodzený rád a preto vyžaduje súhlas intelektu a vôle subjektu a pomoc nadprirodzenej milosti, bez ktorej ju rozum nedokáže prijať [17] .

Subjektivizmus
Okrem posunu od nadprirodzeného k prirodzenému poriadku vo všetkých štyroch citovaných textoch vidíme aj posun od objektívneho k subjektívnemu: od autority Cirkvi k spoločnej vízii; a od Pravdy k hľadaniu pravdy: alebo presnejšie od vlastnenia pravdy a súhlasu s Pravdou, k hľadaniu a objavovaniu Pravdy. Prostriedky, pomocou ktorých sa má predmetné hľadanie uskutočniť, sú subjektívne princípy slobodného bádania, komunikácie, dialógu a svedomia (predpokladané subjektivisticky).
Najmä pokiaľ ide o svedomie, treba povedať, že to nie je autonómna mentálna schopnosť, ktorá neomylne dospieva k Pravde. Koncil tiež nemôže legitímne apelovať na „správne svedomie“ pokiaľ neuvedie objektívne kritériá jeho správnosti. Svedomie je predsa omylné a musí byť formované objektívnou Pravdou Božieho zjavenia.
Vo všetkých týchto ohľadoch vidíme, že koncil dáva prednosť subjektívnemu pred objektívnym, alebo inými slovami dobru (t.j. tomu, čo sa človeku javí ako dobré), pred objektívnou pravdou.

Ecclesia Docens et Discens
Nakoniec v týchto textoch pozorujeme nerozlišovanie medzi Ecclesia docens (vyučujúca Cirkev) a Ecclesia discens (učiaca sa Cirkev). Sám náš najsvätejší Pán poveril Cirkev úlohou munus docendi – povinnosťou vyučovať. Urobil tak pre blaho jej vlastných členov, ako aj pre ľudí, ktorí sa nachádzajú mimo jej Cirkev. Voči svojim vlastným členom Cirkev vystupuje ako Ecclesia Docens - učiaca Cirkev a oni voči nej ako Ecclesia Discens – učiaca sa Cirkev. Členovia hierarchie vykonávajú túto službu vzdelávaním a formáciou duchovenstva a veriacich; duchovenstvo to vykonáva vyučovaním veriacich. Veriaci sú podľa prvého prikázania povinní poznať Vieru. Pre tých, ktorí sú mimo Cirkev, vykonáva túto službu Cirkev evanjelizáciou.

Ak sú duchovní a veriaci neznalí viery, pretože neboli posledné dve generácie adekvátne katechizovaní, potom ich povinnosťou nie je učiť sa Pravdu od nekatolíkov, naopak musia skúmať to, čo učila predtým, v časoch, keď títo ľudia brali povinnosť učiť vážnejšie [18].

Ak zamestnanec informačného centra železničnej stanice na otázku, či z tejto stanice ide nejaký vlak do Ríma, odpovie: „Neviem. Ty vieš? Poďme to zistiť spoločne“, tak sa dá povedať, že ani železničná spoločnosť a ani jej zamestnanci nerobia svoju prácu poriadne. Železničná spoločnosť predsa musí túto informáciu odovzdať svojim zamestnancom a zamestnanci ju musia sprostredkovať svojim zákazníkom; a ak im železničná spoločnosť neposkytla príslušné údaje, je povinnosťou zamestnancov, aby si ich zistili sami, ale nesmú ich pýtať od svojich klientov.

I.b) Vyjadrenie Pravdy

Zatiaľ čo sa prvá forma odporu proti katolíckej náuke zo strany koncilu týka ontologickej pravdy, táto druhá forma sa týka logickej pravdy.

i) Kristus nabáda putujúcu Cirkev na túto ustavičnú reformu (ad hanc perennem reformationem), ktorú ako ľudská a pozemská ustanovizeň neprestajne potrebuje, aby sa vo vhodnom čase dalo do správneho a potrebného poriadku to, čo sa azda vzhľadom na podmienky a okolnosti nie dosť verne zachovávalo, pokiaľ ide o mravy, cirkevnú disciplínu, alebo aj spôsob výkladu učenia, čo však treba starostlivo odlišovať od samého pokladu viery. (Unitatis Redintegratio 6);

ii) Teológovia okrem toho musia pri rešpektovaní vlastných metód a požiadaviek teologických vied hľadať čoraz vhodnejšie spôsoby, ako podávať kresťanské učenie svojim súčasníkom. Lebo jedna vec je samotný poklad viery, čiže vieroučné pravdy, a iná spôsob, akým sa podávajú, prirodzene, bez zmeny zmyslu a obsahu.“(Gaudium et Spes 62) [19].


Podstatu citovaného textu možno zhrnúť takto:

1. je potrebné radikálne rozlišovať medzi pokladom viery a jeho vyjadrením, pretože to je „ iná vec“ a treba tieto dve veci „starostlivo odlíšiť“
2. existujú pochybnosti správnosti vyjadrenia Pravdy;
3. vyjadrenie Pravdy by preto malo podliehať zmene.

1. Medzi pokladom viery a jeho vyjadrením je potrebné urobiť radikálne rozlíšenie
Neexistuje žiaden radikálny rozdiel a rozlíšenie medzi pokladom viery a jeho formulovaním, vyjadrením alebo poznaním. Pretože depositum fidei, poklad viery je Pravda [20] a viera je poznanie tejto Pravdy [21]; a medzi Pravdou a poznaním Pravdy je vzťah korešpondencie: Pravda je ‚korešpondencia (adekvácia) veci a rozumu‘: adaequatio res et intellectus.

2. Existujú pochybnosti o správnosti vyjadrenia Pravdy
Vyjadrenie depozitu fidei nemožno spochybniť, pretože vyjadrenie pokladu viery nie je nič iné ako samotná dogma a dogma je nadprirodzená pravda. Táto nadprirodzená pravda je neomylne definovaná a „Cirkvou predkladaná, aby sme jej verili, buď slávnostnou deklaráciou, alebo v rámci riadneho a univerzálneho učiteľského úradu.“ [22].

Takéto radikálne rozlišovanie medzi depozitom fidei a jeho verbálnou formuláciou, ako aj jeho spochybnenie, je modernistický manéver odsúdený tak svätým Piom X. [23], i pápežom Piom XII. [24]. Prvý z nich popisuje modernistickú predstavu viery ako entity odlišnej od meniacich sa verbálnych foriem používaných k jej vyjadreniu; druhý popisuje modernistickú predstavu viery zbavenej „vonkajších prvkov“, ktorú je možné vyjadriť v súlade s „modernou filozofiou“, „modernými potrebami“ alebo postojmi nekatolíkov.

3. Vyjadrenie Pravdy by preto malo podliehať zmene.
Vyjadrenie pokladu viery je dogma, ale dogma sa nemôže „reformovať, meniť“, ani zmeniť k lepšiemu. Dôvod je dvojaký: po prvé, dogma je z definície bezchybná; po druhé, je nemenná, a preto sa nedá vôbec zmeniť. Doktrína, že dogmu možno zmeniť (to znamená v podstatnom zmysle), je heréza, a ako herézu ju označil Prvý vatikánsky koncil [25] a encyklika Lamentabili sane [26]. Názor, že treba zmeniť dogmu, aby bola prístupnejšia „dnešným ľuďom“, nazýva pápež Pius XII. „dogmatický relativizmus“ - „niečo, čo by zo samotnej dogmy spravilo trstinu vo vetre sa klátiaciu. “[27].

Dogma, nadprirodzená pravda, podlieha vývoju iba v materiálnom zmysle, to znamená v jasnosti a v hĺbke jej komunikácie. Cirkev vyhlasuje konkrétne: „… nech je vzrast a hojný pokrok v chápaní, poznaní a múdrosti ... ale iba v rámci tej istej dogmy, rovnakého významu, rovnakého úsudku.“ [28]. Podľa prirovnania svätého Vincenta Lerinského, Pravda je ako slnko v priebehu dňa: sama o sebe je nemenná, ale vnímame ho slabšie za úsvitu a jasnejšie na poludnie. Fakt, že sa vyjadrenie dogiem môže rozvíjať v jasnosti a hĺbke, neznamená, že predchádzajúce vyjadrenie je „nedostatočné“ alebo menej „vhodné“ (text ii).

I.c Plnosť pravdy

Koncil tvrdí, že Cirkev je v procese dosahovania plnosti Pravdy.

„ Cirkev totiž v priebehu vekov neprestajne smeruje k plnosti Božej pravdy, kým sa na nej nesplnia Božie slová. “ (Dei Verbum 8).

Text naznačuje, že Cirkev na svojej pozemskej ceste napreduje k plnosti pravdy a dosiahne ju iba vtedy, keď dosiahne svoj nebeský cieľ (keď „ sa na nej splnia Božie slová “). Na to odpovedám:

1. Cirkev už na tomto svete vlastní plnosť Pravdy; preto
2. nie je v procese smerovania k tejto plnosti na tomto svete;
3. Cirkev v takom procese bola dávno v minulosti.

1. Cirkev už na tomto svete vlastní plnosť Pravdy
Cirkev už v tomto svete vlastní Božskú [29], teda nadprirodzenú Pravdu, ktorá nie je nič iné ako Viera, Depositum Fidei, Božské zjavenie. Cirkev učí, že táto Pravda, ktorá je Vierou, je Pravda vo svojej plnosti [30]. Je to tak preto, lebo Viera konštituuje jednotu: to znamená, že nie je možné vlastniť túto Pravdu v čiastočnom zmysle; mať Vieru znamená mať ju v celom rozsahu, v jej plnosti; niekto buď má vieru celú, v jej plnosti, alebo ju nemá vôbec.

Konečný základ pre skutočnosť, že Viera konštituuje Pravdu vo jej úplnosti, je v tom, že táto Pravda nie je ničím iným ako samotným Bohom v jeho prirodzenosti: je to Najsvätejšia Trojica spolu so všetkými doktrínami, ktoré sú k nej zamerané [31]. To, že Pravda, ktorá je-viera, je Pravdou vo svojej plnosti, je, vyjadrené samotnou známkou alebo charakteristikou Cirkvi - jej katolicitou.

Ale nielen Cirkev ako celok vlastní celú Pravdu, ale aj každý z jej členov jednotlivo, pretože každý z jej členov vlastniaci Vieru má aj samotnú božskú, nadprirodzenú Pravdu v celej jej plnosti, konkrétne Boha. Či Cirkev neučí, že predmetom troch teologických cností je sám Boh: že vierou katolík poznáva Boha, že nádejou v neho dúfa a s láskou ho miluje?

2. Cirkev nie je v procese putovania k plnosti pravdy na tomto svete
Pretože je táto Pravda úplná, nemôže byť doplnená ani zavŕšená; keďže už teraz má svoju plnosť, nemožno povedať, že sa posúva k svojej plnosti; keďže je to Pravda, nemôže sa meniť - s výnimkou väčšej jasnosti a väčšej dôkladnosti jej vyjadrenia. V Nebi bude Cirkev vlastniť tú istú Pravdu a v tej istej plnosti avšak spôsobom, ktorý bude prenikavo jasný [32].

3. Cirkev bola v takomto procese iba v minulosti
O progrese k plnosti viery v tomto svete môžeme hovoriť iba v minulosti, v období, keď ešte stále nebolo zavŕšené Božské zjavenie, to znamená v období ranej Cirkvi, pred smrťou posledného apoštola, svätého Ján Evanjelistu. Po jeho smrti bolo Zjavenie uzavreté a bol zavŕšený poklad viery.

I.d Premenlivosť pravdy

Proti katolíckemu učeniu, že viera je nemenná, koncil deklaruje princíp „pohybu“ a tvrdí, že Cirkev „neustále napreduje k plnosti božskej pravdy“ [33]; že potrebuje „neustálu reformáciu“ [34], aby ju mohla vyjadrovať; že „kresťania sú spojení s ostatnými pri hľadaní pravdy“ [35]; že k tomu dochádza okrem iného „dialógom“ [36], ktorý sa považuje za nikdy nekončiaci proces.

Koncilovým textom dodáva presvedčivosť myšlienka, že objektívna Pravda vo svojej plnosti a sám Boh vo svojej plnosti (ktoré sú v konečnom dôsledku jednou a tou istou vecou) sú pre človeka reálne neprístupné a nevyjadriteľné, pretože človek nikdy nebude schopný úplne dosiahnuť, poznať alebo vyjadriť Objektívnu Pravdu alebo Boha samého. Inými slovami, myšlienka spočíva v tom, že na to, aby človek poznal Pravdu, aby ju vlastnil alebo aby ju vyjadril v plnosti, ju musí úplne poznať [37]. To je však nepravda. Aby ste niečo vedeli a adekvátne to vyjadrili, nie je potrebné to vedieť v plnosti. Aristoteles je presvedčený, že dokonalo a úplne nemožno poznať ani komára.

Cirkev naopak učí, že my Božskú pravdu a Boha možeme reálne spoznať, aj keď nie úplne: to je koniec koncov predmet Božieho zjavenia; Cirkev navyše vyjadruje túto Pravdu neomylne vo svojich dogmách. Cirkvi rovnako učí, že viera je poznanie Boha, ako sme už uviedli vyššie, a aj blažená vízia je poznanie Boha. Prvé je tuto na zemi, druhé je v Nebi; prvé je zastreté istou hmlou, druhé je jasné a číre, ale obe sú formami poznania: Teraz vidíme len nejasne, akoby v zrkadle; no potom z tváre do tváre. Teraz poznávam iba čiastočne, ale potom budem poznať tak, ako som aj ja poznaný. ‘(1 Kor 13.12). V noci môžeme vidieť strom; môžeme vidieť ten istý strom cez deň: obé sú to formy videnia.

Avšak nikdy nebude možné, aby stvorený intelekt spoznal Boha úplne: iba Boh môže úplne spoznať seba samého, pretože iba nekonečný môže pochopiť nekonečného. Ani v nebi nikdy nedosiahneme nekonečnú plnosť poznania Boha: tam budeme skutočne inklinovať k plnosti, tohoto poznania, ale bez toho, aby sme ho niekedy naozaj dosiahli.

Princíp zmeny pochádza Herakleitovej filozofie (6. storočie pred n. L.) A približne v rovnakom období sa zjavil na východe v predfilozofickom myslení „Budhu“. V modernistickom myslení je proces zmeny chápaný ako pozitívny a pokrokový, pretože vedie k vedie k lepšiemu a väčšiemu: je známy ako „evolúcia“ [38]. Pascendi za hlavnú charakteristiku modernizmu považuje práve tento princíp evolúcie [39]. Príklady zmeny, ktoré sme uviedli vyššie, majú pozitívny, evolučný charakter a v koncilových textoch je dostatok ďalších príkladov, ako napríklad teória o predpokladanom postupe Cirkvi k svätosti. Cirkev odsúdila učenie o vývoji k dokonalému poznaniu a dokonalej svätosti nasledujúcimi slovami: „Ak niekto tvrdí, že človeka nemožno božskou mocou priviesť k poznaniu a dokonalosti, ktoré prevyšujú prirodzenosť, ale že on sám môže a mal by dosiahnuť plnosť pravdy a dobra neustálym pokrokom, Anathema sit “[40].

Konkrétne v oblasti viery sa pojem phybu alebo zmeny rovná modernistickej doktríne „vitálnej imanencie“, podľa ktorej náboženský cit (ktorý má predstavovať vieru aj zjavenie) je v permanentnom pohybe, takže jeho vyjadrenie vo formulách (ktoré majú predstavovať dogmu) „sa musí tiež… zmeniť“ [41]. Pojem zmeny v oblasti viery, i pojem vitálna imanencia sú samozrejme bludné, pretože viera, je poznaním (nadprirodzenej) Pravdy a Pravda je nemenná: „Pravda Božia zostáva navždy „[42]; „Nebo a Zem pominú, ale moje slová nepominú“ [43]. Konečný základ pre nemennosť viery spočíva v skutočnosti, že v podstate je to sám Boh. Iba stvorené, konečné veci sa neustále menia, v neposlednom rade z dôvodu ich dočasnosti. Boh je naopak nemenný, a tak isto aj viera, pretože viera má Boha za svoj predmet.

Metafyzickou chybou tejto teórie, a najmä vitálnej imanencie je zámena Bytia, stávaním sa, aktu potenciou; jeho teologickou chybou je popierať Bytie, lebo v konečnom dôsledku to znamená popieranie samotného Boha.

pokračovanie - II. skepticizmus

[1] e.g. strom, ktorý vidím, objektívne jestvuje. Objektívna realita sa nazýva aj ontologická pravda
[2] e.g. Poznávam strom predo mnou
[3] e.g. moje poznanie, že strom je predo mnou je pravda, práve a len vtedy, keď je predomnou. adaequatio rei et intellectus
[4] Čo tým myslíme, najjednoduchším možným spôsobom, je zásada, že to, o čo človek usiluje ako o dobré, sa musí zhodovať s tým, čo je objektívne pravdivé, s objektívnou realitou; inými slovami, človek musí usilovať o to, čo je objektívne dobré. Prepožičať prioritu Dobru pred Pravdou naopak znamená usilovať sa o to, čo je v súlade s vôľou alebo vášňami človeka, nezávisle od objektívnej reality. Tento názor možno nazvať „antirealistickým“ v jeho averzii k objektívnej realite alebo „subjektivistický“ vo svojom obrátení do seba.
[5] označovaná ako Pravda s „P“
[6] Boh je absolútne Bytie, nedostal svoje bytie od iného, ale sám je svjím Bytím
[7] ‘Ak niekto tvrdí, že Jediný Pravý Boh, náš Stvoriteľ a Pán, nemôže byť s istotou poznaný svetlom prirodzeného rozumu, Anathema sit.’ Vatican I, de Rev. can. 1
[8] Credo in unum Deum, Apoštolské vyznanie viery
[9] ako eficientá príčina (Stvoriteľ), a aj ako finálna príčina (cieľ človeka)
[10] teologické cnosti, viera, nádej a láska majú ako svoj objekt Boha.
[11] ‘Ak niekto tvrdí, že Božské ziavenie nemožno urobiť uveriteľným pomocou vonkajších znamení... Anathema sit.’ Vatican I, de Fide can.3
[12] dogma je božsky zjavená Pravda, predkladaná Magistériom aby bola ako taká verená
[13] jej predmet, Boh, je jednota
[14] jej predmet Boh, je plnosť pravdy
[15] jej predmet Boh, je nemenný
[16] cf. UR 4
[17] Podobnú konfúziu nachádzame v otvárajúcej reči Jána XXIII 20.10. 1962 a v otvárajúcej reči Pavla VI 29.9.1963: Cirkev uprednostňuje reagovať na potreby dneška radšej poukazovaním na platnosť vlastného učenia, ako obnovovaním anathem.
[18] Sv. Pius X v Lamentabili: ‘Učiaca sa a vyučujúca Cirkev spolupracujú takým spôsobom, že len vyučujúca Cirkev má právo schvaľovať názor učiacej sa cirkvi.
[19] Text sa odvoláva na príhovor Jána XXIII: ‘Podstata starobylej náuky Depositum Fidei je jedna vec, ale formulácia, do ktorej sa halí je iná a človek musí, s trpezlivosťou, ak treba, to zobrať do úvahy.’ Altra è la sostanza dell’antica dottrina del depositum fidei, ed altra è la formulazione del suo rivestimento: ed è questo che si deve - con pazienza se occorre – tener gran conto.’
[20] ontologická
[21] logické
[22] Vat.koncil I, sess.3 ch. 3 de Fide
[23] Pascendi 12
[24] Humani Generis s.14-17
[25] Si quis dixerit, fieri posse, ut dogmatibus ab Ecclesia propositis aliquando secundum progressum scientiae sensus tribuendus sit alius ab eo, quem intellexit et intelligit Ecclesia, Anathema Sit de Fide sess 3, ch. 4, can. 3
[26] ‘Pravda nie je o nič nemennejšia ako človek, pretože sa vyvíja s nám, v ňom a skrzen neho – odsúdený výrok 58
[27] Humani Generis 17
[28] Vatican I, Dei Filius, c.4
[29] ‘Poznáte pravdu...’ (Jn. 8.32) ‘… náuka o pravde, ktorú Boh zjavil bola zverná Kristovej neveste ako božia pravda, ktorú má verne zachovávať. … (Vatican I, Dei Filius, c.4)
[30] Jn 14.26
[31] Dá sa povedať, že Cirkev má Pravdu v jej pnosti v tom zmysle, že vlastnením pravdy má aj Boha, ktorý je Pravda
[32] bude vysvetlené neskôr
[33] s.3 supra
[34] s.2 supra
[35] s.1 supra
[36] s.1 supra where, kde, ako Romano Amerio poznamenáva, úplne chýba princíp jam satis est
[37] to je myšlienka, že ontologická plnosť musí korešpondovať s epistemologickou plnosťou
[38] Teilhard de Chardin reagoval na dopyt po dogmatickej aj antropologickej evolúcii. Tá antropologická dnes ovládla všetky učebnice. Človek si kladie otázku, čím sa podľa dnešných akademických autorít vlastne stáva? Bohom. Je viac dôkazov, že s stáva opicou.
[39] ‘Modernisti predovšetkým kladú zásadu, že v živom náboženstve je všetko predmetom zmeny a musí sa meniť a tak sa dostávajú ku svojej ústrednej a najhlavnejšiej doktríne, k evolúcii. Zákonom evolúcie podlieha všetko, dogma, Cirkev, bohopocra, knihy, ktoré ctíme ako sväte i viera sama.....’ Pascendi 26. Porov. Lamentabili 58, 59, 62, 64 [40] Vatican I , sess. 3 ch. 2 can. 3’
[41] Pascendi 12
[42] Veritas Domini manet in aeternum, Ps. 116

[43] Mk. 13, 31


Koncil a zatmenie Boha II.

II Skepticizmus

Pokiaľ ide o predmet skepsy, vieme identifikovať dve formy skepticizmu [16]: skepticizmus o Pravde ako takej a skepticizmus o Bohu. Ďalej zvažujeme:

a) skepsa voči Pravde ako takej;
b) skepsa voči Bohu;
c) Osobitný charakter koncilného skepticizmu.

II.a) Skepsa voči Pravde ako takej

Videli sme, že sa koncil postavil proti katolíckej náuke, že Cirkev vlastní Pravdu, a učil, že Cirkev že je v procese hľadania Pravdy, vyjadrovania Pravdy, a smeruje k plnosti Pravdy. Takýto postoj k Pravde, ako vysvetlíme ďalej, má za následok koniec evanjelizácie.

Ale ak je niekto v procese približovania sa k pravde a v procese jej formulovania, potom ju ešte nevlastní a ešte ju neformuloval; ale ak ju človek ešte nevlastní a ešte ju nemá sformulovanú, tak skrátka nemá. Ale keďže Pravda, o ktorej hovoríme, nie je nič iné ako Viera a jej formulácia nie je nič iné ako dogma, tieto koncilné texty znamenajú, že Cirkev nevlastní ani vieru, ani dogmy.

b) Skepsa voči Bohu

Ďalej, keďže Pravda je v konečnom dôsledku sám Boh, ako výslovne uvádza aj náš Najsvätejší Pán [17], preto texty tiež znamenajú, že Cirkev nevlastní, nepozná a nemôže ani pochopiť Boha, teda predmet svojej viery.

Ale toto je ateizmus. Existujú dve formy ateizmu, pozitívna a negatívna. Prvý popiera existenciu Boha; druhý (inak známy ako „agnosticizmus“) tvrdí, že Boha nemôžeme poznať ani dokázať jeho existenciu. Negatívny ateizmus alebo agnosticizmus, ktorý označila a odsúdila ako modernistickú doktrínu encyklika Pascendi [18], je potom obsiahnutý v textoch samotného koncilu, čo znamená, že nemôžeme poznať Boha, aspoň nie na tomto svete.

Navyše, predpokladať, že Cirkev a katolíci nevlastnia alebo nepoznajú Pravdu či Boha, znamená to, že nie sú schopní milovať Boha, pretože láska vyžaduje znalosť svojho predmetu. To ale je očividne nepravda, pretože Boha je možné milovať, skutočne aj s dokonalou láskou, pretože dokonalá láska je svätosť, ktorú mnohí ľudia skutočne dosiahli.

c) Osobitný charakter koncilného skepticizmu

Aký je typ pravdy, ku ktorému sa koncilný skepticizmus ? Nie nadprirodzená Pravda, ako sme už povedali, ale domnelý typ prirodzenej Pravdy, ktorú na tomto svete nemožno poznať ani ju vyjadriť. Takáto koncepcia je nepochybne zafarbená modernou filozofiou. Descartes, „otec modernej filozofie“, vychádzajúc z princípu „univerzálnej pochybnosti“, tvrdil, že človek si môže byť istý iba svojimi vlastnými myšlienkami a existenciou a že vonkajší svet skutočne nemusí vôbec existovať; Kant neskôr postuloval existenciu „veci o sebe“ do sveta mimo skúsenosť a tvrdil, že realita ako taká je nepoznateľná. Takéto teórie, ktoré agnosticizmus obsahujú [19], charakterizujú modernú filozofiu už viac než tri storočia, a prepožičali jej názov „imanentizmus“ a formovať svetonázor koncilných expertov.

Aby sme ukázali, ako radikálny je skepticizmus koncilu, môžeme ho zrhnúť takto:

1. Cirkev Pravdu nevlastní;
2. ak by ju aj vlastnila, nevedela by ju vyjadriť;
3. Ak by ju dokázala vyjadriť, nevedela by ju komunikovať [20].

Pripomíname učenie Gorgiasa z Leontín (487 - 375 pred Kr.):

1. nič neexistuje;
2. ak by niečo existovalo, nedalo by sa to poznať;
3. ak by sa to dalo poznať, nedalo by sa to komunikovať.

Ak takéto teórie zarážajú u aj sofistu a rétora, tak zarážajú ešte viac ak zaznievajú z úst biskupov celého sveta, ktorí majú v úmysle vykonávať svoju božsky ustanovenú službu, aby človeka učili zvrchovanú Pravdu o Bohu.

III Porovnanie katolíckej a koncilnej doktríny

Táto časť obsahuje:

1. Desať bodov, kde si katolícka a koncilná náuka odporujú;
2. Schematické predstavenie hlavných bodov rozporu;
3. Šesť falošných zásad koncilnej náuky.

III. 1. Desať bodov, kde si katolícka a koncilná náuka odporujú;

Koncil sa stavia proti týmto zásadám katolíckej náuky [21], ktoré sme prezentovali vyššie:

a) v tomto živote možno poznať pravdu / Boha;
b) Pravdu / Boha možno v tomto živote poznať pomocou Rozumu;
c) Pravdu / Boha možno v tomto živote spoznať pomocou viery;
d) Viera je nadprirodzená a jej predmetom je nadprirodzená pravda;
e) Pravda má logickú prioritu pred Dobrom;
f) Pravda / Boh môže byť v tomto živote vyjadrená v primeranom zmysle;
g) Pravda / Boh môže byť v tomto živote vyjadrená v primeranom zmysle pomocou dogmy;
h) Pravda je korešpondencia medzi objektívnou realitou a intelektom;
i) Viera je Pravda vo svojej plnosti;
j) Viera je nemenná.

Boli sme svedkami toho, že koncil poprel (a) [22], čo znamená odmietnutie bodov b) a c); videli sme, ako koncil obhajuje naturalizmus [23], ktorý predstavuje popretie bodu d); videli sme, že rovnako obhajuje subjektivizmus [24], ktorý znamená popretie bodu e). Popiera (f) [25], čo znamená popieranie (g), ako aj (h) [26]; rovnako popiera (i) [27] a (j) [28].

2. Schematické predstavenie hlavných bodov sporu

So zameraním na to, čo považujeme za šesť hlavných sporných vecí, pristúpime k porovnaniu katolíckeho učenia o pravde (i) s učením o pravde, ktoré predkladá koncil (ii):

a) Poznanie pravdy / Boha v tomto živote:
i) človek má také vedomosti;
ii) Človek hľadá tieto vedomosti.

b) Vyjadrenie pravdy / Boha v tomto živote:
i) človek je schopný takého vyjadrenia;
ii) Človek smeruje k takémuto vyjadreniu.

c) Usporiadanie reality [29]:
i) Pravda má logickú prioritu pred Dobrom;
ii) Dobro má prednosť pred Pravdou.

c) Ontologický poriadok viery:
i) Viera je nadprirodzená;
ii) Viera je prirodzená.

e) Predmet viery:

i) plnosť Pravdy;
ii) čiastočná pravda.

f) Stabilita pravdy:
i) Pravda je nemenná;
ii) Pravda je premenlivá.

3. Šesť falošných zásad koncilnej náuky

Tu vymenované náuky predstavujú šesť falošných zásad týkajúcich sa Pravdy, ktoré sú, ako uvidíme v priebehu tejto knihy, zdrojom najhlbších omylov koncilu. Princípy vyjadrené v písmenách a) a b), ktoré vyvolávajú pochybnosti o poznaní a vyjadrovaní pravdy, sme definovali ako „skepticizmus“: v prvom prípade o Pravde [30] a v druhom prípade o vyjadrení Pravda [31]; zásadu uvedenú v písmene c) sme definovali ako zásadu „subjektivizmu“ [32]; náuka vyjadrená v písmene d), ktorá sa týka ontologického poriadku viery ako „naturalizmu“ [33]; doktrína vyjadrená v písmene e) ako „princíp graduality“; a v písmene f) ako „princíp phybu (flux)“.

V závere tejto knihy v kapitole ponúkneme metafyzickú kritiku koncilnej doktríny. Už teraz však vieme priniesť niektoré základné prvky tejto kritiky. Skepsa koncilu o Pravde a o jej vyjadrení vrhá svetlo na jeho heterodoxiu. Tento skepticizmus je pochybnosť o samotnej katolíckej viere, o Poklade viery (zjavení) a o Dogme.

Princíp skepsy k Pravde plodí ďalšie štyri falošné princípy, ktoré sme už spomenuli: naturalizmus, subjektivizmus, princíp graduality a princíp pohybu. Pochybovať o Pravde znamená pochybovať o vlastnostiach Pravdy: teda o jej nadprirodzenej podstate; jej objektívnosti; jeho jednote; jeho nemennosti.

Ďalej uvedieme niektoré z príkladov, ktoré sme už stretli alebo sa stretneme nižšie, z týchto šiestich nesprávnych zásad:

1. Skepsa k Pravde
Príklady tejto skepsy vidíme v obskurantizme a zahmlievaní koncilu a nedostatku odvahy pri hlásaní katolíckej náuky, najmä tam, kde táto nejasnosť napomáha heréze;

2. Skepsa k vyjadrovaniu pravdy
Príklad tejto skepsy je v tom, ako sa koncil vyhýba dogmatickým definíciam.

3. Naturalizmus
Naturalizmus (a racionalizmus, ktorý ho sprevádza) je vidieť takmer vo všetkých nových koncilných náukách, napríklad v erózii všetkých nadprirodzených vlastností Cirkvi vrátane Jej nadradenosti nad štátom; pri mlčaní o týchto vlastnostiach s úmyslom nastoliť spoločnú reč s inými náboženstvami, v náuke o kňazstve, zasvätenom živote, manželstve a o svätej omši;

4. Subjektivizmus
Subjektivizmus je viditeľný v pastoračnom prístupe koncilu, ktorý dáva do popredia prax pred Pravdou [34], v ekumenizme [35], kde nadradenosť Pravdy ustupuje pred prioritou akéhosi domnelého „dobra“, ktorý má byť získané spoluprácou s nekatolíckymi kresťanmi a s príslušníkmi iných náboženstiev; vidno to z učenia o reforme rehoľného života, kde sa zasvätenie Bohu, ktoré predstavuje objektívnu pravdu takého života, nepovažuje za riadiaci princíp, ale je týmto princípom je skôr domnelé svetské „dobro“. Rovnako to vidno aj v manželstve, kde má „láska“ prednosť pred objektívnou finalitou manželstva, ktorú sám Boh vpísal do prirodzeného zákona a do ľudskej prirodzenosti.

5. Princíp graduality
Je viditeľný v koncepte domnelých „prvkov pravdy a posvätenia“ zdieľaných s nekatolíckymi kresťanmi a príslušníkmi iných náboženstievm ktorý je predstavovaný ako základ pre čiastočné, graduálne spoločenstvo s Cirkvou;

6. Princíp pohybu
Princíp pohybu sa prejavuje v zmenách navrhovaných pre zasvätený život a liturgiu; v domnelej postupujúcej, vyvíjajúcej sa svätosti Cirkvi; a ako sme už ukázali, v samotnom poňatí Pravdy, ontologickej aj logickej. Týmto spôsobom sa princíp pohybu stane odôvodnením celého programu koncinlnej obnovy jej samotným raison d’être.

V tejto knihe (Pietro Leone - Koncil a zatmenie Boha) budeme upozorňovať na prípady týchto falošných princípov, hneď ako vyjdú na povrch. Pre túto chvíľu iba poznamenáme, že dom postavený na piesku a nie na pevnej skale Pravdy je naozaj vratký. Ako dlho môže vydržať? Na aký účel môže slúžiť? „Proti pravde nemôžeme nič urobiť: ale len pre pravdu“ [36]. Ak robíme veci proti Pravde, vyrážame na nesprávnu cestu, zotročujeme sa: iba Pravda je správna cesta, iba Pravda nás oslobodí [37].

[16] ratione objecti
[17] „Ja som Cesta, Pravda a Život“ (Jn. 14. 6)
[18] s. 5-6
[19] ako vysvetľuje sv. Pius X. v Pascendi, s. 5-6
[20] Prinajmenšom na praktickej úrovni, pokiaľ zostane v platnosti politika ekumenizmu.
[21] zo zoznamu zásad na stranách 10 - 11 tejto knihy
[22] s.12
[23] s. 12
[24] s. 13
[25] s. 14
[26] s.14
[27] s. 15
[28] s. 16
[29] pozri našu kritiku ekumenizmu nižšie (s. 50)
[30] ontologický skepticizmus
[31] logická skepsa
[32] vo vzťahu k predmetu ho označujeme ako „subjektivizmus“: podľa priority, ktorú mu dáva; môžeme ho nazvať „antirealizmus“ vo vzťahu k objektu: pre antagonizmus, ktorý sa voči nemu prejavuje
[33] naturalizmus je ontologická teória. Je to pôda pre racionalizmus, epistemologickú teóriu. Racionalizmus je teória, že iba rozum stačí na dosiahnutie celej pravdy. To znamená popretie nadprirodzeného poriadku, pretože rozum je iba prirodzenou schopnosťou mysle, takže pravda, ktorú dosiahne, môže byť podobne iba prirodzená. Racionalista potom nevyhnutne popiera, že existuje niečo ako nadprirodzená Pravda alebo jej nadprirodzené poznanie, čo je Viera. Naturalizmus a racionalizmus nie sú striktne povedané metafyzické koncepty, pretože patria k teológii, ale používame ich v našej metafyzickej analýze týkajúcej sa Bytia samého o sebe.
[34] porov. historická skica vyššie
[35] a indiferentizmus
[36] II Kor 13. 8.
[37] „Pravda vás oslobodí“ Jn 8.32

Don Pietro Leone
23. 3. 2021
zdroj: dielnasj.blogspot.com