U.S.C.A.E.
Jezuiti v Rusku. Zjednotenie s katolíckou Cirkvou príde

Gary Potter
21. novembra 2020
Cirkev

pokračovanie I. časti

Pápeži, svätci, ekumenické koncily a nespočetné zástupy katolíckych veriacich sa snažili nielen vo svojich modlitbách o ukončenie tohto odlúčenia. Medzi nimi vynikal svojou snahou exarcha Leonid Fjodorov, jeden z málo známych, avšak významných duchovných 20. storočia, o ktorého …More
Jezuiti v Rusku. Zjednotenie s katolíckou Cirkvou príde

Gary Potter
21. novembra 2020
Cirkev

pokračovanie I. časti

Pápeži, svätci, ekumenické koncily a nespočetné zástupy katolíckych veriacich sa snažili nielen vo svojich modlitbách o ukončenie tohto odlúčenia. Medzi nimi vynikal svojou snahou exarcha Leonid Fjodorov, jeden z málo známych, avšak významných duchovných 20. storočia, o ktorého živote a odkaze ešte pojednáme v jednej z ďalších častí tohto článku.

Najskôr by sme sa však mali pozastaviť nad zmieneným katolíckym vplyvom, ktorý sa dá v Rusku pozorovať od počiatku 19. storočia, teda sto rokov pred fatimským zjavením. Aj keď o tomto vplyve nie je v povedomí ľudí, okrem niekoľkých odborných historikov, známe príliš mnoho, bol dostatočne silný na to, aby vtedy vládnuci cisár Alexander I. mohol zomrieť ako rímsky katolík.

Hlavné dôvody, ktoré spôsobovali rozmach katolicizmu, boli tri: prítomnosť Tovaryšstva Ježišovho, prítomnosť francúzskych emigrantov, ktorí utekali pred revolúciou, a nakoniec pôsobenie Josepha de Maistre.

Začnime teda prvým dôvodom, tzn. prítomnosťou jezuitov. Je známym faktom, že Tovaryšstvo Ježišovo bolo v roku 1773 rozpustené pápežom Klementom XIV., menej sa však vie, že Alexandrov predchodca, cár Pavol, žiadal pápeža Pia VII. o jeho znovuobnovenie na území Ruska, a tejto žiadosti bolo vyhovené. Petrohrad sa tak stal počiatkom 19. storočia hlavným sídlom jezuitov namiesto Ríma.

Pavol, rovnako ako Alexander, veľmi obdivoval pedagogické schopnosti jezuitov a bolo teda prirodzené, že sa im, pri povesti, ktorá ich vďaka cisárskej priazni predchádzala, podarilo získať do svojich radov mnoho synov popredných šľachtických rodín. V roku 1812 bolo kolégium v Polocku premenené na seminár, čím začala formácia ruských kňazov, neskôr dokonca získala aj štatút univerzity s právom dohľadu nad vyšším vzdelaním na území ríše zvanom Bielorusko.

Ďalšou dôležitou okolnosťou katolíckeho vplyvu bola prítomnosť tisícov francúzskych utečencov, ktorí tu hľadali útočisko pred revolúciou a jej celoeurópskym zhmotnením v podobe Napoleonovho impéria. Medzi emigrantmi, ktorí postupne získavali vplyv a postavenie v ruskej administratíve a armáde (pramene uvádzajú mená najmenej dvoch, ktorí boli menovaní gubernátormi), bol aj kráľ Ľudovít XVIII., so svojím dvorom. Je úplne prirodzené, že sa osobnosti takej dôležitosti pohybovali v tých najvyšších kruhoch, a bolo len otázkou času, kedy sa začne hovoriť o skutočnom cieli útoku revolúcie, ktorým bola – a stále je – Katolícka cirkev. Nebolo možné vyhnúť sa vysvetľovaniu dôvodov, prečo k udalostiam vo Francúzsku došlo, s čím súviselo aj objasňovanie katolíckej náuky, čo vlastne bola, či už chcene, alebo nechcene, misijná činnosť.

To nás privádza k tretiemu dôvodu, k prítomnosti Josepha de Maistre. Tento filozof, jeden z najvýznamnejších francúzsky píšucich autorov a, politickým slovníkom vyjadrené, katolícky kontrarevolucionár 19. storočia, neprišiel do Petrohradu ako utečenec, ale ako veľvyslanec kráľa Sardínie a Piemontu a pobýval tu od roku 1802 pätnásť rokov.

Ako sa dozvedáme z knihy The Icon and the Axe (Ikona a sekera) od amerického historika Jamesa H. Bellingtona, de Maistre sa v roku 1805 stal dôverníkom mladého cára Alexandra I.

„De Maistre,“ píše Billington, „bol presvedčený, že Prozreteľnosť vyvolila Rusko na spásu Európy. (…) Fascinovala ho možnosť obrátiť túto obrovskú krajinu na katolícku vieru…“ a na toto zameral celý svoj misijný program, ktorého účelom bolo kázať evanjelium mladým aristokratom – budúcim vládcom krajiny. Nepochybne je jeho zásluha, že v roku 1813 cár Alexander osobne prijal katolícku náuku o vychádzaní Ducha Svätého z Otca a Syna.

Billington ďalej uvádza, že v období okolo roku 1810, keď rástlo napätie medzi Napoleonom a Ruskom, sa de Maistre stal „vodcom ideologickej mobilizácie ruskej aristokracie a opisoval jej boj ako vojnu kresťanskej civilizácie proti novému Ceasarovi“.

V roku 1812 sa mu dostalo ponuky na pozíciu oficiálneho editora dokumentov vydávaných cárskym menom, bolo to však na nešťastie v tom istom roku, keď Napoleon napadol Rusko. Výchova národa obrátením jeho budúcich vodcov bola síce vynikajúcim dlhodobým plánom, na ktorého realizáciu však nebolo dostatok času – invázia zo západu spôsobila nárast protikatolíckych nálad medzi ruským obyvateľstvom. Priamym dôsledkom potom bolo vypovedanie Tovaryšstva Ježišovho z Petrohradu a Moskvy v roku 1815, o rok neskôr následne z celého územia cárstva. Sám de Maistre odišiel z krajiny v roku 1817 a v zime 1821 umiera v Turíne.

Čo sa týka ďalších osudov Alexandra I., nie je úplne preukázané, či pred svojou smrťou v roku 1825 konvertoval ku katolicizmu, či nie (ako tomu bolo preukázateľne u dvoch poreformačných anglických kráľov Karla II. a Eduarda II.). O čom však historické pramene podávajú nezlomné dôkazy, je skutočnosť, že cár osobne vyslal do Ríma emisára s tajnou úlohou priviesť vzdelaného duchovného, ktorý by Alexandra pripravil k vstupu do Cirkvi. Za to, že ku konverzii nakoniec došlo, sa môžeme len modliť.

Prenasledovanie katolíkov v pravoslávnom Rusku nabralo na takej intenzite, že sa ruskej katolíckej cirkvi podarilo obrodiť až tesne pred vypuknutím 1. svetovej vojny. Súčasný postoj Svätej stolice odráža záväzok, že Katolícka cirkev sa nebude usilovať obrátiť na vieru nikoho, kto pochádza z pravoslávia, nieto celý národ. Tento sľub je bremenom tzv. Balamandskej deklarácie. Tu je nutné pripomenúť slová fatimského posolstva o obrátení Ruska. Opäť uveďme, že to nie je vývoj z ničoho, nejedná sa totiž o národ, ktorý by bol jednej pravej viery neznalý, veď ju už sv. Vladimír prijal, a ona mala znova tak veľký vplyv sto rokov pred fatimským zjavením.

Jednou z postáv, ktorá mala najväčší podiel na obnove ruskej katolíckej cirkvi východného rítu, bol Leonid Fjodorov. Narodil sa v Petrohrade v rodine majiteľa reštaurácie, ktorú navštevovali prevažne umelci a intelektuáli. Aj keď bol vychovaný v prostredí prísneho pravoslávia, tak Leonid nemal žiadne duchovné ambície a túžil po vojenskej kariére. Bol to však vplyv stredoškolského učiteľa, vďaka ktorému sa nakoniec rozhodol vstúpiť do kňazského seminára.

Ten istý učiteľ tiež nabádal Leonida, aby sa pokúsil prekonať obmedzenosť ruského národného pravoslávia vo vzťahu k všeobecnej cirkvi a študoval náuku katolíckej cirkvi, ktorá je jediná jej stelesnením. Aj keď sa môže takýto postoj vo výuke zdať pomerne prekvapivý, je nutné mať na pamäti, že katolícke ideály znova začali získavať vplyv v ruských intelektuálnych kruhoch, najmä vďaka filozofovi Vladimírovi Solovjevovi často nazývanému „Ruský Newman“.

Fjodorovov vývoj postupom času nezadržateľne smeroval ku katolicizmu, konverzia však podľa vtedy platných zákonov znamenala stratu ruského občianstva, a pre kňaza, ktorý by konvertitu do pravej Cirkvi prijal, dokonca vyhnanstvo na Sibíri. Bol teda nútený v roku 1902 Rusko opustiť a vydať sa do Talianska (zákon umožňujúci ruským katolíkom praktizovať ich vieru vstúpil do platnosti až o tri roky neskôr). V lete pri slávnosti sv. Ignáca z Loyoly oficiálne prestúpil ku katolicizmu a bol prijatý do jezuitského seminára v Anagni. Aj keď výuka prebiehala v latinčine, ktorú sa naučil ako malý chlapec, a nerobila mu teda veľké problémy, zostával stále verný svojim koreňom. Prázdniny trávil v gréckom kláštore Grottaferata neďaleko Ríma, presláveného tým, že nikdy, ani v roku 1054, ani nikdy neskôr, neupadol do schizmy. Bolo preto nanajvýš prirodzené, že sa Leonid túžil stať kňazom byzantského rítu. Požiadal teda pápeža sv. Pia X. o túto možnosť a dostal kladnú odpoveď. „Svätý otec priaznivo vyhovuje vašej žiadosti … napriek všetkým výhradám, ktoré by sa mohli objaviť.“ A tak na piatu pôstnu nedeľu prijal v roku 1911 z rúk arcibiskupa bulharskej cirkvi, Mons. Michaila Mirova, kňazské svätenie.

Pojednávať podrobnejšie o živote a diele Leonida Fjodorova by presahovalo rámec tohto článku, preto sa obmedzíme len na najdôležitejšie údaje. Prvým z nich je skutočnosť, že bol ustanovený prvým exarchom obnovenej ruskej katolíckej cirkvi byzantského rítu. V byzantskej kultúre bol termín exarcha používaný pre štátneho úradníka, ktorý mal na starosti správu určitej oblasti a reprezentáciu cisárskej moci. Ako nový úrad v katolíckej cirkvi malo ísť len o prechodný stav, tzn. exarcha ruskej katolíckej cirkvi bude zastávať svoj úrad len do doby, než dôjde k znovuzjednoteniu ruského „pravoslávia“ s Cirkvou.

V tejto súvislosti je nutné zdôrazniť, že exarcha Leonid v snahe o návrat k pravde, ktorú prijala Rus v dobe pred schizmou pri svojom obrátení, nikdy nehovoril o „konverzii“, ale o „znovuzjednotení“. V tejto nádeji žil celý svoj život.

Rozdiel medzi oboma termínmi je dnes v zásade nepodstatný, pretože oboje je popreté Balamandskou deklaráciou, hovoriacou o „sesterských cirkvách“. Tak, ako sa tvárou v tvár dnešnému ekumenizmu zdá všetko snaženie francúzskych a španielskych misionárov o šírenie viery za západnej pologule úplne zbytočné, javí sa tak zdanlivo bezvýslednou aj najvyššia obeť, ktorú priniesol na Východe exarcha Leonid. Katolíci, ktorí vyznávajú jedinú a nedeliteľnú vieru, však vedia, že jeho snaženie prinesie, až Boh dá, svoje ovocie.

Isté však je, že príhodná doba nenastala za Leonidovho života – nebol mu daný dostatok času a priestoru, svojej činnosti sa mohol v období pred vypuknutím I. svetovej vojny venovať len sporadicky a jeho aktivity po Októbrovej revolúcii nemali pre komunistické represie príliš dlhé trvanie. V období tesne po prevrate v roku 1917 bola jeho činnosť najsilnejšia, pretože nastalo krátkodobé uvoľnenie, dochádzalo k množstvu nečakaných a významných obrátení, obzvlášť v radoch ortodoxných kňazov. Všetky nádeje však stroskotali, keď bol v roku 1922 zatknutý, uväznený a odsúdený v zinscenovanom procese za „protištátne aktivity“ na tri roky do gulagu. Nebol sám, spolu s ním trpela a umierala v neľudských podmienkach pracovných táborov blízko polárneho kruhu aj veľká väčšina kňazov a sestier, ktorých priviedol k viere.

Po svojom prepustení z gulagu (išlo o tábor Solovky – Solovecké ostrovy) bol za svoju ďalšiu pastoračnú činnosť opäť odsúdený k deportácii na sever, kde v marci 1934 zomrel.

Zomrel s vedomím, že jeho národ začal svojou históriou ako kresťanský, vyznávajúci jedinú pravú vieru, že katolicizmus mal v jeho krajine pred storočím obrovský vplyv, a stále sníval o zjednotení svojej vlasti s Cirkvou. O čom však nemal ani tušenia, bolo, že ono zjednotenie je Božím plánom, oznámeným Pannou Máriou na druhom konci Európy v Portugalsku, a to v dobe, keď začala jeho osobná kalvária, a znova potvrdením sv. Lucie v Tuy roku 1929. Teda v dobe, keď jeho viera prechádzala najťažšou skúškou.

On to nevedel, my však áno. A preto tiež vieme, že jeho nádej nakoniec dôjde naplnenia.
...
O Cárovi Alexandrovi to ale vieme, a v prvej časti nesúhlasím s tým čisto Byzantským pôvodom Ruského Katolicizmu lebo to tak proste nie je.
Stylita
Z denní liturgie
m.liturgie.cz/misal/08sanctoral/11_12.htm
m.liturgie.cz/misal/06mezidobi/32_04.htm

1. čtení:
Čtení z listu svatého apoštola Pavla Filemonovi.
Nejmilejší! Tvá láska mi způsobila velkou radost a útěchu, když jsi, bratře, občerstvil srdce věřících. Mohl bych ti (sice prostě) nařídit, abys udělal, co je tvou povinností – (mám k tomu) od Krista plnou moc – ale raději (se chci …More
Z denní liturgie
m.liturgie.cz/misal/08sanctoral/11_12.htm
m.liturgie.cz/misal/06mezidobi/32_04.htm

1. čtení:
Čtení z listu svatého apoštola Pavla Filemonovi.
Nejmilejší! Tvá láska mi způsobila velkou radost a útěchu, když jsi, bratře, občerstvil srdce věřících. Mohl bych ti (sice prostě) nařídit, abys udělal, co je tvou povinností – (mám k tomu) od Krista plnou moc – ale raději (se chci dovolávat) lásky a (přednést) ti prosbu. (Mluví to) Pavel, stařec, a nyní vězeň pro Krista Ježíše. Prosím tě za svého syna, kterému jsem dal život (tady) v žaláři, Onezima. Dříve ti byl neužitečný, ale od nynějška ti bude skutečně užitečný, (jako se stal užitečným) i mně. Posílám ti ho nazpátek, (přijmi ho,) jako by to bylo moje vlastní srdce. Nejraději bych si ho nechal u sebe, aby mi sloužil místo tebe (tady) ve vězení, (které snáším pro hlásání) evangelia. Ale nechtěl jsem nic udělat bez tvého souhlasu, aby tvůj dobrý skutek nevypadal jako vynucený, nýbrž byl dobrovolný. Vždyť snad proto ti byl vzat na čas, abys ho dostal nazpátek navždycky, ne už jako otroka, ale jako něco více než otroka: jako drahého bratra. Když i mně je (tolik milý), jak teprve tobě, jako člověk i jako křesťan. Jsi-li tedy (přesvědčen), že já a ty patříme k sobě, přijmi ho, jako bych to byl já sám. Jestliže tě v něčem poškodil nebo je ti něco dlužen, vlož to (jako pohledávku) na můj účet. Já Pavel dávám na to vlastnoruční podpis: já ti to zaplatím. Nechci ti přitom říkat, že ty jsi mi dlužen (více): sám sebe. Ano, bratře, já čekám, že mi křesťansky splníš mou prosbu. Potěš duchovně mé srdce!
Flm 7-20

Žalm:
Šťastný, komu pomáhá Bůh Jakubův.
Nebo: Aleluja.

Hospodin zachovává věrnost navěky,
zjednává právo utlačeným,
dává chléb lačným.
Hospodin vysvobozuje vězně.

Hospodin otvírá oči slepým,
Hospodin napřimuje sklíčené,
Hospodin miluje spravedlivé,
Hospodin chrání přistěhovalce.

Podporuje sirotka a vdovu,
ale mate cestu bezbožníků.
Hospodin bude vládnout navěky,
tvůj Bůh, Sióne, po všechna pokolení.
Zl 146

Evangelium:
Lk 17,20-25
U.S.C.A.E.
BREST-LITOVSKÁ ÚNIA – genéza a uzavretie

Po veľkom cirkevnom rozkole v roku 1054, keď došlo k pretrhnutiu jednoty medzi Východnou a Západnou cirkvou boli vždy zjavné snahy o znovuzjednotenie. Na všeobecných cirkevných snemoch, či už v Lyone v roku 1274 alebo vo Florencii v roku 1439, došlo k uzavretiu únii, ktoré však z mnohých príčin nemali dlhé trvanie. Oveľa väčší význam nielen v dejinách, …More
BREST-LITOVSKÁ ÚNIA – genéza a uzavretie

Po veľkom cirkevnom rozkole v roku 1054, keď došlo k pretrhnutiu jednoty medzi Východnou a Západnou cirkvou boli vždy zjavné snahy o znovuzjednotenie. Na všeobecných cirkevných snemoch, či už v Lyone v roku 1274 alebo vo Florencii v roku 1439, došlo k uzavretiu únii, ktoré však z mnohých príčin nemali dlhé trvanie. Oveľa väčší význam nielen v dejinách, ale aj pre súčasnosť cirkvi zohrala únia uzavretá v Breste litovskom v roku 1596, ktorú poznáme ako Brest-Litovskú úniu.

Genéza s pomenovaním príčin, ktoré k nej viedli.

Príčiny boli náboženského a politického rázu. O úniu sa snažili jednak v Ríme, ale taktiež rímsko-katolícka a pravoslávna cirkev na území vtedajšieho Poľsko-litovského štátu. Snahy pápeža Gregora XIII. o zjednocovanie Západu a Východu boli zrejmé z viacerých jeho činov. Dal napríklad preložiť katechizmus a dekréty Tridentského snemu do gréčtiny, ďalej zakladal v Ríme kolégia, ako napr.: grécke, arménske a maronické. Taktiež poslal vyslancov na rozhovory s patriarchom Jeremiášom II. do Carihradu a snažil sa o mierové sprostredkovanie medzi Poľskom a Moskovským kniežatstvom. Aj v samotnom Poľsku a Litve boli zrejmé snahy o zjednotenie. Zvlášť nadobudli na rozsahu a dynamike zásluhou jezuitov vo Vilne, ktorí tam zriadili univerzitu. V tom čase, v spomínanom meste, bola rezidencia pravoslávneho kyjevského metropolitu. Čo sa týka tamojšej pravoslávnej cirkvi, za úniu boli mnohí jej biskupi, ktorí si uvedomovali jednak veľký nátlak na ich podriadenie sa Moskve a tiež istý úpadok, v ktorom sa ich cirkev nachádzala. Únia bola rovnako potrebná z hľadiska náboženského i politického, nemožno však tvrdiť, že mala charakter iba politický.

Situácia sa začala meniť v prospech únijných snáh, keď 27.7.1589 kráľ Žigmund III. menoval na uprázdnený metropolitný stolec Michala Rahozu, ako „muža horlivého a zaangažovaného v povznesení náboženského života a disciplíny duchovenstva“. On určil, že každý rok sa pre tento cieľ mali konať synody a na prvej z nich v roku 1590 bola prijatá tzv. Únijná deklarácia za účasti metropolitu a ďalších piatich biskupov. V nej sa biskupi zaväzovali, že budú uznávať pápeža za svoju hlavu, ale bude im zachovaný východný obrad a obyčaje. Ďalej žiadali, aby im kráľ zabezpečil privilégia podobné, aké malo rímskokatolícke duchovenstvo.

V ďalších rokoch nastal skutočný zápas o uskutočnenie Únie. Tak ako Únia mala svojich podporovateľov, tak mala aj svojich nepriateľov, zvlášť v osobe kyjevského vojvodu Ostrožského. Únijné snahy však ďalej pokračovali. Delegácia zastupujúca proúnijné snahy na jeseň 1595 bola prijatá v Ríme na audiencii u pápeža Klementa VIII. Po prečítaní synodálneho listu a vyznaní viery pápež vydal bulu Magnus Dominus et laudabilis nimis a potvrdil Úniu. Zároveň to dal na vedomie kráľovi Žigmundovi III. a metropolitovi Michalovi Rahozovi, ktorého vyzval, aby na proklamovanie Únie zvolal synodu. Dňa 6. októbra, vtedy podľa juliánskeho kalendára 16. októbra v roku 1596, bola zvolaná synoda do Brestu. Na nej sa zúčastnili okrem spomínaného metropolitu títo biskupi: H. Potij z Vladimírska, C. Terleckij z Lucka, D. Zbirujskij z Chelma, Jonáš, biskup z Pinska a Herman, arcibiskup z Polocka, traja archimadriti a mnohí kňazi.

Apoštolskú Stolicu reprezentovali: Ján Demeter Solikowski, metropolita ľvovský, Bernard Maciejowski, biskup lucký, Stanislav Gomolinski, biskup chelmský, kráľa Žigmunda III. zastupoval Mikuláš Kryštof Radzivill, vojvoda trocký, Leon Sapieha, kancelár Veľkého kniežatstva Litovského a Demeter Chalecki, starosta brestský.

Na synode, ktorá sa konala v chráme Svätého Mikuláša v Breste pod vedením metropolitu M. Rahozu, bola dňa 8. – 18.10.1596 Únia slávnostne prijatá a proklamovaná. Na listine chýbali iba podpisy dvoch biskupov a to Balabana, biskupa z Ľvova a Kopistinského, biskupa z Przemyslu. Táto Únia zabezpečovala zachovanie tradície obradu a zvyklosti východnej cirkvi, ako o tom svedčí časť textu Brestskej únie: „Aby pápež, ako najvyšší pastier všeobecnej cirkvi prijal nás vo svojej poslušnosti, zbavil nás závislosti na carihradských patriarchoch a sňal z nás všetky kliatby a aby nám dovolil zachovávať obrad a zvyklosti východnej cirkvi a nerobil zmeny v našich cirkvách, aby sa mohli ďalej rozvíjať podľa tradícií a podaní svätých otcov“. Svätý Otec Klement VIII. s tým súhlasil a potvrdil to svojimi listinami a privilégiami. Spomínaná listina bola napísaná vo vtedajšej slovanskej reči, na veľkom pergamene. Bola odovzdaná vo Varšave do rúk pápežského legáta v Poľsku, kardinála Gaetana, ktorý ju osobne doručil do Ríma.

Zdroj: Slovo 21/2000

Autor: Prof. ThDr. Peter Šturák, PhD

zoe.sk/?citaren&id=70
Stylita
Dnes slavíme svátek svatého Josafata
sv. Josafat Kuncewicz
Iosaphat /Ioannes/ Kuncewicz
12. listopadu, památka
Postavení: biskup a mučedník
Úmrtí: 1623
Patron: Litevska a Ukrajiny
Atributy: sekera (příp. sekáček zaseklý v hlavě, oštěp), biskup nebo basiliánský mnich
Pocházel z pravoslavné rodiny ze západní části Ukrajiny. V litevském Vilniusu či Vilně se stal řeckokatolíkem a vstoupil do řádu …More
Dnes slavíme svátek svatého Josafata
sv. Josafat Kuncewicz
Iosaphat /Ioannes/ Kuncewicz
12. listopadu, památka
Postavení: biskup a mučedník
Úmrtí: 1623
Patron: Litevska a Ukrajiny
Atributy: sekera (příp. sekáček zaseklý v hlavě, oštěp), biskup nebo basiliánský mnich
Pocházel z pravoslavné rodiny ze západní části Ukrajiny. V litevském Vilniusu či Vilně se stal řeckokatolíkem a vstoupil do řádu basiliánů. Roku 1609 přijal kněžské svěcení, o čtyři roky později se stal igumenem v Byteni. Od roku 1618 působil v postavení arcibiskupa v běloruském Polocku. Celý jeho život, od připojení se k unii s římským apoštolským stolcem, je poznamenán úsilím o sjednocení církví. Zemřel mučednickou smrtí přibližně ve 43 letech.
UCHVATITEL DUŠÍ
Narodil se asi roku 1580 nebo o něco později, ve Vladimíru (Володимир-Волинський) na Volyňsku, v dnešní západní Ukrajině, necelých 15 km od hranice s Polskem. Rodiče, zchudlý šlechtic i prosperující obchodník Gabriel a Marina, byli pravoslavného vyznání a při sv. křtu dali synovi jméno Jan. Prvního vzdělání se mu dostalo doma, později (asi r.1596) ho otec poslal do učení ve Vilně (Vilniusu) chtěje z něj mít obchodníka. V té době se tam bojovalo proti sjednocení s katolíky, neboť na synodu v litevském Brestu vznikla unie s římským apoštolským stolcem. Jan ve Vilně navštěvoval řeckokatolický chrám a připojil se k unii.
Byl člověkem modlitby a obchodnická profese ho nepřitahovala. V roce 1604 vstoupil do basiliánského kláštera Nejsvětější Trojice ve Vilně a přijal řeholní jméno Josafat. Roku 1609 byl vysvěcen na kněze a v roce 1613 se stal igumenem (představeným kláštera) v Betynj. V dalším roce byl ustanoven archimandritou (vyšším řeholním představeným) ve Vilně, neboť vynikal mimořádným nadáním, zbožným životem i aktivitou v literární činnosti. Modlitbami a kajícími skutky chtěl vyprosit sjednocení s odloučenými bratry. Jeho kázání měla za následek mnoho obrácení, proto začal být nazýván „lupič duší“ nebo „dušechvat,“ od jiných „bič na rozkolníky.“
Po smrti polockého arcibiskupa Brolnického v roce 1618 byl Josafat povolán za jeho nástupce a dva roky poté rozkolníci ustanovili Meletije Smotrického jako vzdoro-biskupa. Josafat chodil mezi lid, Božím slovem poučoval i napomínal, psal, šířil literaturu, projevoval lásku. Mnoho nepřátel ale zůstávalo zatvrzelých. Mnoha kněžím chyběla po stránce duchovní i mravní patřičná úroveň. Šlechta podporovala rozkol, který jí umožňoval zmocňovat se majetku chrámů a klášterů. Bezostyšně se prý vměšovala i do záležitostí týkajících se manželství.
Josafat, vedle horlivé pastorace, zavazoval duchovní k návštěvám synodálních porad. Vydal tiskem 48 synodálních pravidel se směrnicemi pro život a působení duchovenstva. Dále vydal spis „Obrana unie,“ kterým se snažil vést čtenáře k jednotě. Zachovával přísnou řeholní chudobu a své příjmy rozdával chudým. Snažil se obnovovat zpustlé svatyně, kláštery i církevní ústavy. Jeho denní modlitbou byly oběti za jednotu, za sjednocení církví.
Pravoslavní, poté co si zvolili do svého čela Meletije Smotrického, vedli systematický boj proti sjednocení s Římem za pomoci Kozáků. Tím se jejich útoky stávaly hrůznějšími. Josafata jeho povolání a zodpovědnost za duše dovedly do běloruského Vitebska, tam, kde rozkolníci nejvíce řádili. S ochotou k jakékoliv oběti zde vyšel před dům, na který nepřátelé zaútočili. Ti údajně předem zneužili tuláka Eliáše, aby vyprovokovali biskupovy služebníky a tak si zdůvodnili útok. Šlo jim především o smrt biskupa, kterého zabili ranou sekery do hlavy. Zároveň ho pobodali oštěpy a jeho mrtvé, zohavené tělo pak vhodili do řeky Dviny.
Věřícími bylo tělo asi pátý den vyloveno a pohřbeno v Polocku. Smotrický, pokládaný za hlavního aktéra zločinu, uprchl do Řecka, ale sužován výčitkami svědomí se prý vrátil a v roce 1627 se smířil se sjednocenou církví.
Roku 1705 byly ostatky Josafata Kuncewicze přeneseny do Biale a od roku 1949 jsou uloženy ve svatopetrské bazilice.
Blahořečený byl 16. 5. 1643 papežem Urbanem VIII. a kanonizován 29. 6. 1867 papežem Piem IX.
zdroj: catholica.cz/…f53YBKV28bxfl4NTTgCqtpuvvsk9KU
Kallistratos
Theodoro radši se opanuj sama. Řešíš absurdnosti a ještě si je bereš jako záminku. To tě před Bohem NIJAK neospravedlní. Žiješ tady a teď v roce 2020! Budeš se zpovídat z toho co jsi dělala tady a teď v čase tobě vyměřeném. 😊
miňocraft
Pred 30 rokmi bol sekerou zavraždený pravoslávny kňaz Alexander Meň, ktorý mal styky aj s katolíkmi zo slovevenskej “podzemnej” Cirkvi a bol otvorený pre dialóg s RKC. Kto ho zabil to je neznáme ale indície vedú ku ľuďom z prostredia KGB
U.S.C.A.E.
smiať sa z vraždy hoci virtuálne
Kallistratos
Ano miňo, před lety jsem to sem i vkládal... Mimořádný muž. Zabili ho ubožáci, primitivové.

A Theo, tak na dvou či více židlích neseď. 😊