Gamaliel sa obrátil počas Ježišovho ukrižovania a trestu na Jeruzalemský chrám
28 ... Kým na Kalvárii si všetko zachováva tento tragický vzhľad, ja sa pripájam k Jozefovi a Nikodémovi, ktorí zostupujú skratkou, aby to vykonali čo najskôr.
Sú takmer dolu, keď sa stretnú s Gamalielom. Gamaliel je strapatý, bez pokrývky hlavy, bez plášťa, nádherný oblek má špinavý od hliny a podriapaný od kríkov. Gamaliel, ktorý beží hore a pritom ťažko dýcha, s rukami vo svojich riedkych a veľmi prešedivených vlasoch staršieho muža. Prehovoria spolu bez zastavenia.
„Gamaliel! Ty?"
„Ty, Jozef? Opúšťaš ho?"
„Ja nie. Ale ako to, že si tu? A takto... ?"
„Hrozné veci! Bol som v chráme! Znamenie! Chrám je celý rozvrátený! Purpurová opona visí roztrhnutá! Svätyňa Svätých je odhalená! Padla na nás kliatba!" Vyhŕkol to a ďalej bežal na vrch ako pomätený dôkazom.
Tí dvaja hľadia za ním... pozrú na seba... a spoločne vyrieknu: „,Tieto kamene sa budú triasť pri mojom poslednom slove!' On mu to sľúbil....!“
29 Rozbehnú sa ešte rýchlejšie do mesta.
Po poliach, medzi vrchom a hradbami i ďalej, sa ešte v stále pochmúrnom ovzduší túla veľa ľudí, ktorí vyzerajú ako šialení... Výkriky, plač, bedákanie... Ktosi povie: „Jeho krv vychrlila oheň!" Iný: „Medzi bleskami sa zjavil Jahve, aby preklial chrám!" Ďalší vzdychne: „Hroby! Hroby!"
Ako Jozef vchádza do mesta, schytí jedného muža, čo udiera hlavu o múr, zavolá ho po mene a ťahá ho dozadu: „Šimon! Čo to rozprávaš?"
„Nechaj ma! Aj ty si mŕtvy! Všetci sú mŕtvi! Všetci vyšli von! A preklínajú ma."
„Zbláznil sa," povie Nikodém.
Zanechajú ho a ponáhľajú sa do pretória.
Mesto je v zajatí hrôzy. Ľudia chodia a bijú sa do pŕs. Niektorí odskakujú nabok alebo sa vyplašene otáčajú, keď za sebou počujú hlas či krok.
Keď sa pod jedným z mnohých tmavých oblúkov zjaví Nikodém, oblečený do šiat z bieleho plátna — pretože aby mohol kráčal čo najrýchlejšie, vyzliekol si na Golgote tmavý plášť —, jeden utekajúci farizej zdesene vykríkne. Keď si všimne, že je to Nikodém, zavesí sa mu na krk v nevídanom citovom výleve a kričí: „Nepreklínaj ma! Zjavila sa mi moja matka a povedala mi: ,Buď naveky prekliaty!'" A potom sa skrčí k zemi a vzdychá: „Mám strach! Mám strach!"
„Veru, všetci sa zbláznili!" vravia obaja muži.
Prišli k pretóriu. A iba tu, keď Jozef a Nikodém čakajú na prijatie u prokonzula, pochopia príčinu toľkej hrôzy. Mnohé hroby sa pri otrasoch zeme otvorili a niektorí ľudia prisahali, že videli z nich vychádzať kostry, ktoré na chvíľu znova nadobudli ľudský vzhľad, obviňovali vinníkov z bohovraždy a zlorečili im.
Opúšťam ich v átriu pretória, kde obaja Ježišovi priatelia vchádzajú bez hlúpeho odporu či strachu zo znečistenia, a vraciam sa na Kalváriu. Pripájam sa ku Gamalielovi, ktorý už vyčerpaný vystupuje posledné metre. Udiera sa do pŕs a vo svojom dlhom bielom odeve postupuje, až príde na prvú z dvoch plošiniek, kde sa hodí tvárou dolu na žltú zem a vzdychá: „Znamenie! Znamenie! Povedz, že mi odpúšťaš! Povzdych, aspoň povzdych, aby som vedel, že ma počuješ a odpúšťaš mi."
Chápem, že ho považuje ešte za živého. Pochopí, až keď do neho jeden vojak strčí kopijou a povie mu: „Vstaň a mlč. Už ti nepomôže. Mal si na to myslieť skôr. Je mŕtvy. A ja, pohan, ti vravím: Ten, ktorého ste ukrižovali, bol naozaj Boží Syn!"
„Mŕtvy? Si mŕtvy? Ó...!" Gamaliel zodvihne vydesenú tvár a usiluje sa vidieť v tom súmraku až hore na vrchol. Vidí slabo, ale toľko, že Ježiš dokonal, vidí. A vidí i súcitnú skupinu utešovať Máriu a plačúceho Jána stojaceho vľavo od kríža a Longina, stojaceho vpravo, slávnostne, v úctivom postoji.
Padne na kolená, vystrie ruky a plače: „Bol si to ty! Ty si to bol! Už nemôžeme dostať odpustenie. Žiadali sme na nás tvoju krv. A ona volá do neba a nebo nás preklína... Ó! Ale ty si bol Milosrdenstvo... ! Hovorím ti, ja, zničený rabbi z Judey: ,Tvoja krv nech na nás padne zo zľutovania.' Pokrop nás ňou! Pretože iba ona nám môže vyprosiť odpustenie..." Plače. A potom, tichšie, vyznáva svoje tajné mučenie: „Mám žiadané znamenie... Ale celé stáročia duchovnej zaslepenosti sa vynárajú pred mojím vnútorným zrakom a proti mojej terajšej vôli sa dvíha hlas môjho pyšného zmýšľania minulosti... Zmiluj sa nado mnou! Svetlo sveta, daj, nech zostúpi jeden z tvojich lúčov do temnôt, ktoré ťa nepochopili! Som starý Žid verný tomu, čo som považoval za spravodlivé, a bol to omyl. Teraz som pôdou ležiacou úhorom, bez starodávneho stromu starodávnej viery, bez akéhokoľvek semena alebo stonky novej viery. Som vyprahnutá púšť. Urob zázrak, aby povstal kvietok, ktorý bude niesť tvoje meno v tomto biednom srdci starého tvrdošijného Izraelitu. Ty, Osloboditeľ, prenikni do môjho úbohého zmýšľania, ktoré je väzením formúl. Izaiáš to hovorí: ,... niesol hriechy mnohých a prihováral sa za zločincov.'
* Pozri Iz 53,12.
Ó, aj moje, Ježiš Nazaretský... “
Vstane. Pohliadne na kríž, ktorý je stále zreteľnejší vo vyjasňujúcom sa svetle, a potom odchádza zhrbený, zostarnutý, zdeptaný.
Na Kalváriu sa vracia ticho, prerývané iba Máriiným plačom. Dvaja lotri, premožení strachom, už nehovoria.