Clicks839

SVEDECTVO z Medjugorja: Už aj ja spoznávam Ježiša v Hostii

Duchovný boj Madonna Medžugorie

Neverila by som nikomu, kto by mi povedal o fenoméne, ktorý som tam sama zažila. Tiež som netušila, aké zmeny to v mojom živote prinesie. Do Medžugoria som dorazila 24. júna 1985, viac ako sedemnásť rokov potom, čo som vstúpila do fascinujúceho – aj keď často cynického – sveta žurnalistiky. V priebehu rokov som pracovala pre celoštátne noviny a množstvo časopisov, od ženských a ľudských tém až po správy a investigatívne spravodajstvo.

Ak by sa ma niekto opýtal, povedala by som, že som bola všade a videla všetko – od odvážneho, neskutočného sveta hudobných a filmových hviezd, cez stretnutie s Matkou Terezou z Kalkaty, po súkromnú audienciu u pápeža Pavla VI. vo Vatikáne, od príbehov o veľkej odvahe človeka a jeho úžasných úspechoch až po príbehy o jeho úplnej, dokonca neľudskej degradácii.

Vo väčšine z nich sa mi podarilo byť nestranná a objektívna. Keď ma požiadali, aby som vyšetrila udalosti v tomto neznámom poľnohospodárskom údolí, ktoré bolo v tom čase súčasťou komunistickej Juhoslávie, nečakala som, že keď zostanem objektívna, budem vyzvaná udržať si odstup, aký som nikdy predtým nezažila. Skutočnosť, že nie som rímskokatolíčka, mala veľký význam pre redaktora spravodajského webu Irish Times, pre ktorého som pracovala v súvislosti so spravodajstvom o zjaveniach v Medžugorí. On sám, vychovaný vo viere menšinovej protestantskej cirkvi v Írsku, veril, že do úlohy, ktorá mi bola zverená, prinesiem objektivitu aj značnú dávku realizmu. Bol to pohľad, s ktorým som plne súhlasila. Okrem toho bolo nepochybne zaujímavé, že národné írske noviny po prvýkrát informovali o takzvaných zjaveniach, ktoré sa mali konať v tomto juhoslovanskom meste. Bolo neskutočne horúco, keď o štvrtej popoludní zastavil vodič auta, v ktorom som cestovala, pred dvojvežovým kostolom sv. Jakuba v Medžugorí.

Keď ma vysadil, sľúbil, že ma neskôr odvezie do neďalekej dediny, kde som mala spať. Moju pozornosť najskôr upútal obrovský dav okolo kostola. Neskôr som sa dozvedela, že do údolia sa zišlo viac ako 100 000 ľudí, aby oslávili štvrté výročie zjavení „Kráľovnej pokoja“. Predstavila som sa žene, ktorá po anglicky hovoriacim pútnikom uľahčuje pobyt vo farnosti, a požiadala som ju, aby zorganizovala stretnutie s „vizionármi“ a kňazmi, ktorí sa o nich starajú. Nežný úsmev sprievodkyne odpovedal, že sa má začať večerný obrad a možno by som sa mohla prejsť a zažiť kúsok atmosféry dediny. Sľúbila mi, že mi na druhý deň pomôže zorganizovať pohovory, o ktoré som požiadala. Dohodla som sa teda s ňou na ďalší deň a vypočula som si jej rady, ďalšiu hodinu som sa túlala po chráme, všetko pozorne sledovala a robila si poznámky o tom, čo som si všimla. To, čo som zažila od chvíle, keď som vystúpila z auta a prechádzala sa po areáli kostola, bol pocit úplného pokoja, ktorý akoby zahŕňal toto zaostalé miesto napriek tamojším davom.

Pod stromami som si všimla skupiny ľudí, ktorí sa rozprávali s kňazmi alebo s jedným z františkánov zo sv. Jakuba. Ostatní sedeli alebo kľačali, sami alebo v malých skupinách, modlili sa, čítali alebo hovorili tichým hlasom v mnohých rôznych jazykoch. Štyri roky po prvých správach o mariánskych zjaveniach sa tu zišli ľudia takmer z každého kúta sveta, ktorých to ťahalo k tomu, čo sa mi zdalo úplne nelogické a neuveriteľné. Krátko po 18-tej hodine som dokázala nájsť miesto oproti pravej vonkajšej stene kostola, ktorý je ústredným bodom malých dedín roztrúsených po údolí. Bol koniec júna a slnko svietilo jasne a silno. Začala sa večerná bohoslužba; kostol bol zaplnený na doraz, takže z jeho bočných východov a prednými dverami sa vylieval dav ľudí až k blízkym stromom.

Reproduktory vysielajú všetko v miestnom chorvátskom jazyku vonkajším veriacim. Až na druhý deň som zistila, že sa modlí ruženec. Tiež som si neuvedomila, že to, čo som zažila krátko potom, sa zhoduje s časom denného zjavenia. Vedela som len to, že atmosféra naokolo je plná pokoja, že vodič sa vráti až o niekoľko hodín – a že sa dokonca môžem aj trochu opáliť, ak sa otočím tvárou k zapadajúcemu slnku stále tak jasne svietiacemu nad stromami vysadenými pred kostolom. Bola som ponorená do tepla a svojich vlastných myšlienok o tom, s kým by som sa mohla zajtra porozprávať, aby som začala svoje skúmanie tvrdení o bizarnom zjavení, keď zrazu moju pozornosť upútali hlasy detí, ktoré hlasno a naliehavo volali na svojich rodičov. Keď som sa rozhliadla, aby som zistila, čo deti desí, uvedomila som si, že ukazujú na oblohu predo mnou.

Zdvihla som ruku, aby som si chránila oči pred slnkom, a zamierila som tam, kam mi ukazovali prsty – a na malú chvíľu som neverila vlastným očiam. Zatvorila som oči a po chvíli som sa znova pozrela, pričom som videla presne to isté: predo mnou, na oblohe, sa slnko točilo ako obrovská guľa. Ako som sa pozerala, farby – červená, zelená, žltá a modrá – začali prúdiť spod slnka, obiehali ho jedna po druhom a slnko sa stále točilo. Potom stred slnka zčervenal, potom sčernal a vrátil sa do normálneho jasu. Trochu vpravo nad ním som videla niečo, čo vyzeralo ako písmená vystupujúce z bielych oblakov. Keď som sledovala oblohu, nad tancujúcim slnkom sa objavilo slovo „pokoj“ – v angličtine, ale napísané akýmsi keltským písmom, rovnako ako stará írska kniha Kells, ktorú pred mnohými storočiami ručne napísali mnísi. Vyzeralo to, že to trvá 20 až 30 sekúnd – aj keď, aby som bol úprimná, nekontrolovala som čas – potom slovo zmizlo a slnko sa stále točilo a tancovalo. Čas od času som spustila zrak z tohto desivého pohľadu, aby som sledovala reakcie ostatných. Len pár sekúnd po začiatku predstavenia som si uvedomila, že si nemusím zakrývať oči, ale môžem sa pozerať priamo na slnko – čo by inak bolo fyzicky nemožné.

Väčšina ľudí okolo mňa tiež hľadela doširoka otvorenými očami na oblohu a zdalo sa, že všetci prežívajú rovnaký mimoriadny jav. V jednom momente, keď som hľadela na oblohu, pozorujúc úkaz, ktorý trval asi 35 minút, sa zdalo, že sa točiace sa slnko s farbami, ktoré sa okolo neho točia, odtrhne od oblohy a ponáhľa sa k nám. Všade naokolo som počula výkriky strachu zmiešané s modlitbami plnými strachu a slnečné svetlo bolo stále bližšie a bližšie – až kým som nevidela iba zlaté svetlo. Zvláštne je, že som si uvedomila, že nemám strach, keď sa svetlo zastavilo a potom sa stiahlo späť na oblohu, kde sa slnko stále otáčalo.

Krátko nato nastala tá časť tohto zvláštneho javu, ktorá mala skutočný a dlhotrvajúci vplyv na môj život. Teraz, keď som sa tak pozerala na slnko, uvidela som niečo, čo sa zdalo byť ako prameň svetla, ktorý z neho prúdi. Rovnako ako v prípade vodnej fontány, kde fontána svetla dosiahla svoj najvyšší bod, rozdelila sa a na moje najväčšie počudovanie sa tu objavila postava s otvorenou náručou. Bola taká jasná a žiarivá, že nikdy nebudem môcť opísať jej oblečenie, ale okamžite som Ho spoznala, napriek mojim rokom nezáujmu o náboženské záležitosti: bol to vzkriesený Kristus. Žiarivá postava bola taká jasná, že som dokonca rozoznala rukávy, ktoré mu viseli na zápästiach a padali až k lemu jeho rúcha, kde sa dotýkali nôh. Snažila som sa, ako som mohla, ale nedokázala som rozoznať črty Kristovej jasne žiariacej tváre, aj keď som vedela, že je tam, obklopená vlasmi padajúcimi na plecia.

Ľudia stojaci neďaleko ma buchli po ramene a pýtali sa:

„Vidíš, ako sa hostia vynára zo slnka?“

Keďže som nevedela, čo je hostia, odpovedala som:

„Nie.“

„Ale vidíš, ako postava vychádza zo slnka?“


Deväťkrát táto postava zmizla, aby sa vrátila takmer okamžite, vždy jej predchádzala fontána svetla. Pamätám si, že v jednom momente som si držala ruku pred tvárou – a napriek tomu som siluetu stále videla, akoby tam moja ruka vôbec nebola!

Ako som tam stála a hľadela na oblohu, uvedomila som si, že mi slzy stekajú po lícach a jedinou myšlienkou, ktorá ma napĺňa v mysli, je to, že stojím v prítomnosti Boha. Neskôr, keď sa slnko vrátilo do svojej prirodzenej a stálej polohy na oblohe, som sa rozprávala s asi tridsiatimi ľuďmi, ktorí stáli vedľa mňa, pýtali sa na svoje skúsenosti, ale nehovorili o svojich. Skúsenosti mnohých z nich boli podobné tým mojim – títo ľudia videli, ako sa slnko otáča, obklopujú ho farby a väčšina z nich bola tiež svedkom tohto nevysvetliteľného príchodu slnka k Zemi. Niektorí tiež tvrdili, že v úplnom strede svetla videli postavu ženy s dieťaťom v náručí, iní – že videli kríž. Nikto nevidel slovo „pokoj“.

Najviac ma však prekvapilo, že nikto nespomenul svetielkujúcu postavu, ktorej vzhľadu som bola mnohokrát svedkom. Až po návrate domov mi môj muž, muž hlbokej viery, rímskokatolíckej viery, ktorý však nikdy nedokázal otriasť mojou protestantskou vierou, pokojne, ale s úplnou istotou povedal:

„Nerozumieš, čo sa stalo? Iní videli, ako sa blíži hostia, a spoznali v nej Ježiša. Ty si videla telo, pretože si nepoznala zmysel hostie.“

Bol to postreh, ktorý mi v budúcnosti úplne zmenil život.

V priebehu niekoľkých nasledujúcich dní som však túto skúsenosť odložila a začala som určovať, koho z vizionárov, kňazov a ďalších ľudí tu môžem stretnúť. Keď som plánovala cestu, očakávala som, že tu nájdem nejakú mariánsku propagandu, ale namiesto toho som objavila evanjeliové volanie. Šesť mladých ľudí oznámilo, že Panna povedala:

„Vráťte sa k môjmu Synovi, obráťte sa, spovedajte sa, modlite sa, postite sa, zmeňte svoj život!“

Zdá sa, že to bolo Matkino volanie, ktoré našlo srdcovú ozvenu takmer v každom človeku, ktorý navštívil toto údolie. Niekoľko dní po príchode do Medžugoria ma predstavili kňazovi, ktorého som videla predtým, ako sa modlil nad ľuďmi. Bola som rozhodnutý sa mu vyhnúť, pretože jeho správanie sa mi zdalo nenormálne – nikdy som nič podobné nevidela. Moja anglicky hovoriaca sprievodkyňa ma však spoznala a na moje zdesenie som počula, ako oslovuje tohto kňaza:

„Otče, mohol by si sa prosím modliť s Heather?“

Kým som vôbec vedela, čo sa deje, už som sedela na veľkom kameni, neďaleko kostola a tento kňaz mi položil ruky na hlavu a začal vzývať Ducha Svätého. Modlil sa za môj život, moju rodinu a moju novinársku prácu. Požiadal Ducha Svätého, aby ma viedol. Tiež mi povedal, že keď sa modlil, videl pre mňa dve cesty z Medžugoria. Jedna bola tá, s ktorou som prišla do doliny – a ak sa mi bude chcieť, budem sa ňou môcť vrátiť. A po chvíli dodal, že Boh mi otvára inú cestu a že ak sa pre to rozhodnem – navždy zmení môj život. Povedal, že Boh mi chce niečo povedať a že keď sa pomodlím a otvorím svoju Bibliu, bude so mnou hovoriť. Mne vtedy napadlo toto:

„Prečo a ako chce Boh so mnou hovoriť – keďže som toľké roky ignorovala jeho existenciu?“

Noc pred mojím odletom z Medžugoria som mala plnú myseľ toho, čo som v posledných dňoch zažila. Predpokladala som, že som konfrontovaná s realitou Božej existencie.

„Čo s tým budem robiť?“ – táto otázka ma znepokojila. Keď som si spomenula, že kňaz mi povedal, aby som sa modlila, kľakla som si k posteli.

„Ale ako a za čo sa po toľkých rokoch modliť?“– čudovala som sa.

A potom som si spomenula, že jeden z pútnikov stojacich predo mnou počas rannej omše v angličtine (ktorej som sa zúčastnil hlavne z profesionálnych dôvodov) sa zrazu otočil ku mne a podal mi papier. Bola na ňom modlitba. Túto kartu som si vložila do vrecka s úmyslom hodiť ju do prvého odpadkového koša, ktorý nájdem. Teraz som ho však vytiahla z vrecka, rozložila a začala čítať.

Nasledovala modlitba k Duchu Svätému, aby som ho pozvala do môjho života, aby ho zmenil a uzdravil a odvtedy ma viedol. Pri čítaní som si stále viac uvedomovala, že mám oči plné slz – a potom som si spomenula, že tento kňaz, ktorého som nedávno stretla, mi povedal, že Boh má pre mňa posolstvo a že ak otvorím svoju Bibliu, on sám so mnou bude hovoriť.

Čo je veľmi zvláštne – keď som si deň pred odletom balila veci, na poslednú chvíľu som hodila do kufra svoju Bibliu. Prečo? Netušila som. Možno preto, že som išla na takzvané náboženské miesto a možno som potrebovala zbraň na zamietnutie tvrdení, s ktorými som sa tam mohla stretnúť. Teraz som vstala z kolien a vytiahla z kufra túto Bibliu. Dostala som ju ako darček k 21. narodeninám od tety, ktorá bola misionárkou v Keni. Doteraz som ju otvárala iba vtedy, keď som hľadala tie správne slová, ktoré by som mohla malým písmom doplniť na konci oznámenia v denníku o smrti člena nejakej rodiny.

V tej chvíli, keď som si spomenula na slová kňaza, ktorý sa nado mnou modlil, a nevedela, čo mám robiť alebo ako so mnou Boh bude hovoriť, otvorila som teda na náhodnom mieste. Biblia sa takmer nepoužívala a ja som ju mohla otvoriť kdekoľvek. Keď som sa však pozrel na text, moje oči okamžite zablúdili na skupinu veršov, ktoré som začala čítať.

Bol to úryvok z evanjelia podľa sv. Jána, v ktorom Ježiš hovoril svojim učeníkom o chlebe života:

„Ak nebudeš jesť telo Syna človeka ani piť jeho krv, nebudeš mať v sebe život. Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho v posledný deň vzkriesim. Moje telo je skutočný pokrm a moja krv je skutočný nápoj.“

Doteraz som, podobne ako niektorí učeníci, úplne odmietala skutočnú Ježišovu prítomnosť v Eucharistii v katolíckej viere. Ale teraz, v tichu tejto malej miestnosti v tak vzdialenej krajine, vstúpil do môjho srdca hlboký pocit pokoja a počula som, ako hovorím Ježišovi:

„Vieš, Pane Ježišu, že toto je pre mňa hlavná prekážka v uznávaní katolíckej viery. Ale ak chceš, daj mi milosť tomu porozumieť a prijať to.“

Až týždeň po návrate domov som nabrala odvahu a popísala to, čo som v Medžugorí pozorovala – ale ani vtedy som sa nedokázala prinútiť povedať niečo osobnejšie. A po výslednej publicite – nielen v časopise, pre ktorý som pracovala, ale aj v médiách – to mohol byť koniec príbehu. Aj keď som sa však zo všetkých síl snažila, ignorovať to, čo som zažila, odvtedy som začala navštevovať svätú omšu s rodinou. Potom som sa pridala k miestnej modlitebnej skupine, kde hlboká viera a spravodlivosť kňaza naplneného Duchom ešte viac zasiahla moje srdce.

Vďaka tomu všetkému som verila v skutočnú prítomnosť Ježiša v Eucharistii a v silu liečivého vplyvu Eucharistie na náš život. Zároveň som stále viac chcela vstúpiť do Katolíckej cirkvi a zažiť radosť z tohto veľkého daru Ježišovej eucharistickej prítomnosti v mojom živote. Ale rozhodnutie otočiť sa chrbtom k Cirkvi naplnenej vierou, v ktorej som vyrastala, a mojej rodine, ktorej by som veľmi ublížila, nebolo pre mňa ľahké. Tak som sa modlila a trpela. Nakoniec, jedného dňa, keď som išla na nočnú vigíliu do baziliky Knock – mesta v západnom Írsku so skupinou ľudí z mojej farnosti, kde sa Panna Mária zjavila skupine dedinčanov pred viac ako sto rokmi a toto zjavenie bolo uznané Vatikánom – urobila som to, čo som mala urobiť oveľa skôr. Celý problém som vložila do rúk Ježiša a Jeho Matky Márie a požiadala som ich, aby mi ukázali cestu vpred.

V tú noc bola v bazilike prítomná aj sestra Briege McKenna, osoba obdarovaná špeciálnymi darmi a zvláštnou službou kňazom, ktorá tam mala konferenciu. Vášnivo hovorila o skutočnej prítomnosti Ježiša v Eucharistii a o liečivej sile Eucharistie v našich životoch. Všetko, čo povedala sestra Briege, bolo v súlade s tým, v čo som už začal srdcom veriť – ale na nič iné som sa neodvážila. Cez moje slzy, keď som počúvala, mi Boh dal odvahu urobiť rozhodnutie. Vrátila som sa domov a začala som prípravy na prijatie rímskokatolíckej viery. 8. decembra 1988 – na sviatok Nepoškvrneného počatia a tri a pol roka po mojej prvej ceste do Medžugoria s úmyslom napísať objavný článok o udalostiach, ktoré sa tam mali stať – som bola prijatá do univerzálnej Cirkvi.

Som plná viery, ktorú som získala v skutočnej prítomnosti Ježiša v Eucharistii, a ktorá sa stala základom, na ktorom som postavila svoj nový život. Teraz Ho spoznávam aj v Hostii, rovnako ako to rozpoznali ľudia v mojom okolí v ten júnový večer na tom požehnanom mieste zvanom Medžugorie.

Zdroj: modliotba.sk, Heather Parsons, Írsko
Brigita Brigita
Nevím proč, ale v Medzugorie nevěřím.
Peter(skala)
neviem proč ti neverím, ale ... 😊 srandujem, ale tak to vyznie, ked niekto začne vetou: neviem... ale ... (toto je pravda)
neviem, nevyznam sa, ale... mali by ste to urobiť takto
nechapem, ale rozumiem sa do toho lepšie
nie som špecialista, odbornik...ale určite by som to spravil lepšie
atd...

každý človek, ktorý má zlý pocit či už zo zjavenia alebo niečoho iného, musí vedieť vyjadriť svoje …More
neviem proč ti neverím, ale ... 😊 srandujem, ale tak to vyznie, ked niekto začne vetou: neviem... ale ... (toto je pravda)
neviem, nevyznam sa, ale... mali by ste to urobiť takto
nechapem, ale rozumiem sa do toho lepšie
nie som špecialista, odbornik...ale určite by som to spravil lepšie
atd...

každý človek, ktorý má zlý pocit či už zo zjavenia alebo niečoho iného, musí vedieť vyjadriť svoje pocity, čo sa mu na tom nepáči, atd... aby čím skôr vyriešil v sebe ten vnutorný boj medzi dobrom a zlom.

Ak bude v sebe dusiť ten pocit, skôr či neskôr sa prikloní k Zlému, mysliac si, že sa priklonil k dobrému. Preto sa stáva že tí, čo svedčia v buducnosti o svojom obratení, tak hovoria ako dlhý čas neverili niečomu a až po čase uverili. Ten dlhý čas ako napr. aj u tej novinarky z članku bol práve tým obdobím, kedy v sebe dusila pocit neistoty, nedôvery v medjugorské zjavenia.
Metod
Brigita, neveríš, lebo nechceš, viac pokory.....
Peter(skala)
ono je to dobre dolnené, že na zistenie Pravdy o zjaveniach, či už v Medjugorí alebo aj inde je potrebné "pokoru, chcieť vedieť, nesudiť, nebyť agresívny a zlý, nenalepkovať..." a ako bolo doplnené tak"dialog"

Dialog nie je monolog, dialog vyžaduje počuvať toho druhého, pýtať sa ho na jeho nazor, neoponovať mu hned ale aj vyjadriť svoj názor, čiže aj tá druhá strana musí počuvať a neodsudzovať …More
ono je to dobre dolnené, že na zistenie Pravdy o zjaveniach, či už v Medjugorí alebo aj inde je potrebné "pokoru, chcieť vedieť, nesudiť, nebyť agresívny a zlý, nenalepkovať..." a ako bolo doplnené tak"dialog"

Dialog nie je monolog, dialog vyžaduje počuvať toho druhého, pýtať sa ho na jeho nazor, neoponovať mu hned ale aj vyjadriť svoj názor, čiže aj tá druhá strana musí počuvať a neodsudzovať hned.

Kufove Veldielo by som velmi neprirovnaval ako nejaký zlý priklad lebo práve naopak, bolo to Veldielo s požehnaním Boha a Cirkvi. To ako zastavili Istambulský dohovor bolo ako ked zastavili kresťania moslimské - turecké vojska pred vpádom na naše uzemie.

Lenže na diskusiu je potrebne sa zbaviť strachu-obavy z toho, že na verejnosti niekto strapni, lebo viac, či menej k tomu dochadza aj ked to ludia nechcu.