Tu je úplné znenie odpovede Vatikánu pre „Dubia“ o rozvedených a znovu zosobášených katolíkoch

Prečítajte si text odpovede Dikastéria pre náuku viery, ktorý preložila CNA.

Príspevok Františkova posynodálna apoštolská exhortácia 'Amoris Laetitia' je uvedená vo Vatikáne 8. apríla 2016. (foto: Daniel Ibanez / CNA)

Zamestnanci CNAVatikán3. októbra 2023

Vatikán v pondelok verejne zverejnil odpovede na 10 dubií , ktoré predložil český kardinál Dominik Duka o „vysluhovaní Eucharistie rozvedeným párom žijúcim v novom zväzku“.

Odpoveď Dikastéria pre náuku viery, ktorú pôvodne predložil emeritný pražský arcibiskup 13. júla v mene Českej biskupskej konferencie, bola podpísaná pápežom Františkom a novým prefektom kardinálom Victorom Manuelom Fernándezom a bola vydaná českému kardinálovi. dňa 25. septembra.

Jadrom dubia kardinála Duku a odpovede Vatikánu bola praktická aplikácia Amoris Laetitia (Radosť lásky) , apoštolskej exhortácie pápeža Františka vydanej po synode o rodine v roku 2015. Predložené otázky sa zameriavajú na pastoračné vedenie pre prijímanie sviatostne zosobášených, ale „rozvedených a znovu zosobášených“ s inou osobou, ako je ich manželský partner.

Prečítajte si nižšie uvedený text odpovede Dikastéria pre náuku viery, ktorý preložil Matthew Santucci z CNA:

Odpoveď na sériu otázok, ktoré navrhol Jeho Eminencia kardinál Dominik Duka, OP, ohľadom vysluhovania Eucharistie rozvedeným párom žijúcim v novom zväzku.

Dňa 13. júla 2023 bola na toto oddelenie prijatá žiadosť od Jeho Eminencie kardinála Dominika Duku, OP, emeritného pražského arcibiskupa, v mene Českej biskupskej konferencie, ktorý kladie sériu otázok týkajúcich sa vysluhovania Eucharistie rozvedeným, ľudia žijúci v novom zväzku.

Aj keď niektoré z otázok nie sú formulované dostatočne jasne, a preto môžu byť predzvesťou niektorých nepresností, toto dikastérium má v úmysle odpovedať, aby pomohlo vyriešiť pochybnosti, ktoré vyvolali.

Je možné, aby diecéza v únii biskupskej konferencie rozhodovala úplne autonómne s odvolaním sa na skutočnosti uvedené v otázkach 2 a 3?

Apoštolská exhortácia Amoris Laetitia , dokument bežného pápežského učiteľského úradu, ku ktorému sú všetci povolaní vzdávať hold inteligencii a vôli, uvádza, že „kňazi majú povinnosť sprevádzať [rozvedených a znovu zosobášených] a pomáhať im pochopiť ich situáciu podľa učenia Cirkvi a pokynov biskupa.“ V tomto zmysle je možné, ba priam žiaduce, aby diecézny ordinár stanovil niektoré kritériá, ktoré v súlade s učením Cirkvi môžu pomôcť kňazom pri sprevádzaní a rozlišovaní rozvedených ľudí žijúcich v novom zväzku.

Dá sa odpoveď pápeža Františka na otázku pastoračnej sekcie diecézy Buenos Aires vzhľadom na to, že text bol uverejnený v Acta Apostolicae Sedis , považovať za potvrdenie riadneho učiteľského úradu Cirkvi?

Ako je uvedené v reskripte priloženom k dvom dokumentom o Acta Apostolicae Sedis , tieto sú publikované velut magisterium authenticum , teda ako autentické magistérium (učenie).

Ide o rozhodnutie riadneho učiteľského úradu Cirkvi na základe dokumentu Amoris Laetitiae ?

Ako Svätý Otec pripomína vo svojich listoch delegátovi pastoračnej oblasti Buenos Aires Amoris Laetitia bol výsledkom práce a modlitby celej Cirkvi, za sprostredkovania dvoch synod a pápeža. Tento dokument je založený na magistériu predchádzajúcich pápežov, ktorí už uznávali možnosť pre rozvedených ľudí v nových zväzkoch pristupovať k Eucharistii, pokiaľ prevezmú „povinnosť žiť v úplnej zdržanlivosti, to znamená zdržiavať sa vlastných úkonov“, manželským párom“, ako to navrhol Ján Pavol II. alebo „zaviazať sa žiť svoj vzťah... ako priatelia“, ako to navrhol Benedikt XVI. František trvá na návrhu úplnej zdržanlivosti pre rozvedených a znovu zosobášených v novom zväzku, ale pripúšťa, že pri jej uplatňovaní môžu nastať ťažkosti, a preto v určitých prípadoch po primeranom úsudku povoľuje vysluhovanie sviatosti zmierenia, aj keď nie je možné vo vernosti zdržanlivosti, ktorú navrhuje Cirkev.

Je zámerom Amoris Laetitiae inštitucionalizovať toto riešenie prostredníctvom povolenia alebo oficiálneho rozhodnutia pre jednotlivé páry?

V bode 1 dokumentu „Základné kritériá pre aplikáciu kapitoly VIII Amoris Laetitia “ sa výslovne uvádza: „Nie je vhodné hovoriť o „povoleniach“ na prístup k sviatostiam, ale skôr o procese rozlišovania sprevádzanom pastorom. . Je to „osobné a pastoračné“ rozlišovanie“ ( AL , 300).

Ide teda o pastoračné sprevádzanie ako o cvičenie via caritatis , ktoré nie je ničím iným ako pozvaním nasledovať Ježišovu cestu: milosrdenstva a znovuzavedenia. Amoris Laetitia otvára možnosť prístupu k sviatostiam zmierenia a Eucharistii, keď v konkrétnom prípade existujú obmedzenia, ktoré zmierňujú zodpovednosť a zavinenie (vina). Na druhej strane, tento proces sprevádzania sa nemusí nevyhnutne končiť sviatosťami, ale môže sa orientovať na iné formy integrácie do života Cirkvi: väčšia prítomnosť v komunite, účasť na modlitebných alebo reflexívnych skupinách alebo zapojenie sa do rôznych cirkevných služieb.

Kto by mal byť hodnotiteľom situácie vzhľadom na príslušné páry, ktorý spovedník, miestny farár, vikár forane, biskupský vikár alebo väznica?

Ide o začatie cesty pastoračného sprevádzania pre rozlišovanie každého jednotlivého človeka. Amoris Laetitia zdôrazňuje, že všetci kňazi majú zodpovednosť sprevádzať záujemcov na ceste rozlišovania. Je to kňaz, ktorý prijíma človeka, pozorne ho počúva a ukazuje mu materinskú tvár Cirkvi, prijíma jeho správny úmysel a jeho dobrý zámer postaviť celý svoj život vo svetle evanjelia a praktizovať lásku, ale je to každý jednotlivec, kto je povolaný postaviť sa pred Boha a vystaviť mu svoje svedomie so svojimi možnosťami a hranicami. Toto svedomie, sprevádzané kňazom a osvietené usmerneniami Cirkvi, je povolané, aby sa formovalo, aby zhodnotilo a vydalo dostatočný úsudok na rozpoznanie možnosti pristupovať k sviatostiam.

Bolo by vhodné, aby sa týmito zaoberal príslušný cirkevný Súd?

V prípadoch, keď je možné konštatovať neplatnosť, bude súčasťou rozhodovacieho procesu odvolanie na cirkevný tribunál. Svätý Otec chcel tieto procesy zjednodušiť prostredníctvom motu proprio Mitis Iudex . Problém nastáva v zložitejších situáciách, v ktorých nie je možné dosiahnuť vyhlásenie neplatnosti. V týchto prípadoch môže byť možný aj proces rozlišovania, ktorý podnecuje alebo obnovuje osobné stretnutie s Ježišom Kristom aj vo sviatostiach.

Dá sa táto zásada aplikovať na obe strany civilne rozvedeného manželstva, alebo rozlíšiť mieru zavinenia a podľa toho postupovať?

Už svätý Ján Pavol II. povedal, že „úsudok o stave milosti očividne patrí len tomu, kto sa na tom podieľa, keďže je to otázka spytovania svedomia“. Ide teda o proces individuálneho rozlišovania, v ktorom „rozvedení a znovuzosobášení by si mali položiť otázku: ako sa správali k svojim deťom, keď sa manželský zväzok dostal do krízy; či sa pokúsili o zmierenie alebo nie; čo sa stalo s opustenou stranou; aké dôsledky má nový vzťah na zvyšok rodiny a spoločenstvo veriacich; a aký príklad sa dáva mladým ľuďom, ktorí sa pripravujú na manželstvo. Úprimná úvaha môže posilniť dôveru v Božie milosrdenstvo, ktoré sa nikomu neodopiera.“

Je potrebné v prípade tohto jediného povolenia chápať, že manželský život (sexuálny aspekt) sa nesmie spomínať vo sviatosti zmierenia?

Aj vo sviatosti manželstva je sexuálny život manželov predmetom spytovania svedomia, aby sa potvrdilo, že je skutočným prejavom lásky a že pomáha rásť v láske. Všetky aspekty života musia byť postavené pred Boha.

Nebolo by vhodné, aby bola celá problematika lepšie vysvetlená v texte vášho kompetentného dikastéria?

Na základe slov Svätého Otca v liste odpovede delegátovi pastoračného regiónu Buenos Aires, v ktorom sa uvádza, že neexistujú iné výklady, sa zdá, že v spomínanom dokumente je problematika dostatočne vysvetlená.

Ako postupovať k nastoleniu vnútornej jednoty, ale aj k tomu, aby nedošlo k narušeniu riadneho učiteľského úradu Cirkvi?

Bolo by vhodné, aby sa biskupská konferencia dohodla na niektorých minimálnych kritériách, aby sa realizovali návrhy Amoris Laetitia , ktoré pomáhajú kňazom v procesoch sprevádzania a rozlišovania, pokiaľ ide o možný prístup k sviatostiam niektorých rozvedených v novom zväzku, bez predsudkov. legitímnej právomoci, ktorú má každý biskup vo svojej vlastnej diecéze.
Glockner ...
Veliká odpovědnost je položena na jednotlivé kněze, aby se zvlášť zabývali s každým případem, což je ovšem obtížné v situaci, kdy klesá počet kněží v Církvi. Neumývá si tak Církev ruce jako Pilát, zatímco navaluje další břemena jednotlivým kněžím?
Peter(skala)
ako sa to vezme: na jednej strane ako vraviš, tak je velke bremeno uvalene na jednotlivých knazov, biskupov... ale na druhej strane papežovi ide o to, aby sa každý knaz pripravil na situáciu, kedy Cirkev bude prenasledovaná a dokonca aj bez papeža. Chce ich pripraviť nato, aby už teraz sa naučili zodpovedne rozhodovať, lebo potom v čase skušky už bude neskoro
Je to riskMore
ako sa to vezme: na jednej strane ako vraviš, tak je velke bremeno uvalene na jednotlivých knazov, biskupov... ale na druhej strane papežovi ide o to, aby sa každý knaz pripravil na situáciu, kedy Cirkev bude prenasledovaná a dokonca aj bez papeža. Chce ich pripraviť nato, aby už teraz sa naučili zodpovedne rozhodovať, lebo potom v čase skušky už bude neskoro

Je to risk
Glockner ...
správně.
Trepifajksl
Tomu co píšeš Peter jako fakt věříš???
Peter(skala)
@Trepifajksl
Vkaždej organizacii, či uý je to civilná alebo náboženská (cirkevná) existuje dvojaký smer postupu riešenia problémov:
1.od najmenšieho člena smerom cez prostredníka až ku najvyšiemu členovi organizacie
2.od najmenšieho člena smerom ku najvyššiemu členovi a to priamo (písomne alebo osobne)
Riadny postup je v dobe mieru a prosperity, kedy najnižší člen organizacie rieši svoje problemy …More
@Trepifajksl
Vkaždej organizacii, či uý je to civilná alebo náboženská (cirkevná) existuje dvojaký smer postupu riešenia problémov:
1.od najmenšieho člena smerom cez prostredníka až ku najvyšiemu členovi organizacie
2.od najmenšieho člena smerom ku najvyššiemu členovi a to priamo (písomne alebo osobne)

Riadny postup je v dobe mieru a prosperity, kedy najnižší člen organizacie rieši svoje problemy predovšetkým a najprv cez svojho primeho nadriadeneho. V civilnom sektore je to predák, potom majster, veduci prevadzky a až nakoniec riaditel podniku. To isté v školskom zariadení, ked študent oslovuje najprv svojho profesora, potom dekana a až nakoniec riaditela.

V podstate ide o tzv.centralizačný spôsob kedy centrálou je najvyšší člen (riaditel, v pripade Cirkvi - papež).
Decentralizacia sa použiva v čase neistoty-mimoriadnej situácie, kedy je narušený mier alebo stav nudze, ked organizacia zažíva výpadky alebo prerušené kontakty s dodavatelom alebo distributorom, či konečným prijmatelom.

V pripade Cirkvi sme to mohli vidieť v posledných rokoch, kedy nastal zmätok v porozumení ako vysluhovať Sviatosti a kde... samotní biskupi sa nevedeli zhodnuť, lebo ani v samotnom Vatikáne ešte nemali stabilné riešenia a dodnes je v tom zmätok.

Nevzdelaní a veriaci bez vnímania Ducha Svätého su tak labilní, že sami si stanovuju, čo je správne a nesprávne, vlastné riešenia, lebo nepoznaju jednak posvätnu Tradiciu ale ani Zjavenie Božie. napokon nemaju priamy kontakt so Svätou Stolicou a ani prostrednikov, ktorí by im sprostredkovali odpovede.

Svet je vo vojne (mimoriadna situacia-mimoeriadne riešenie)

Pápež František už viackrat hovoril že sme v 3.svetovej vojne, čo je mimoriadna situácia, ktorá oprávnuje mimoriadne riešenia, pre rýchle zabezpečenie zakladných duchovných potrieb, Sviatostí...

To čo sa riešilo vo Vatikáne počas mieru, tak teraz sa najprv rieši v partikularnych cirkvách, čiže v diecezach na miestnej urovni. Ak su liaci alebo aj klerici spokojní s výsledkom - riešením, ktoré ponuka miesty ordinar, biskup... potom sa tým Vatikán nemusí zaoberať (samozrejme, pokial vo Vatikane s týmto riešením tiež suhlasia)

Avšak, ked s riešením nie su spokojní miestni veriaci, tak až POTOM sa maju odvolať do Vatikanu na tamojšie Kongregacie-Dikasteria, či papeža.

V podstate ide o to, aby si veriaci zvykali riešiť problemy na miestnej urovni, lebo ked pride znova lockdown alebo vojenské konflikty, KEDY jednotliví veriaci sa v takom pripade nemôžu osobne sudiť, či vymahať spravodlivosť v najvyšších kruhoch Vatikanu, tak je väčšia pravdepodobnosť, žeby to mohli s miestnym biskupom.

Z toho dôvodu papež si v tomto ohlade plní len svoju povinosť. Problem nie je ani tak v samotnom spôsobe (decentralizacii) ako skôr v miestnych biskupoch, ALE aj veriacich, ktorí ked sa s nimi nezhodnu, tak namiesto toho, aby sa odvolali do Vartikanu, tak to radšej nechaju tak a len si ponadavaju.

To iste robia ludia v civilnom sektore, ked sa pracujuci nezhodnu s nadriadenými a namiesto toho, aby sa odvolali vyššie na riaditela tak s tým nič neurobia a len si ponadavaju.

V civilnom sektore zo zbabelosti o stratu prace a v cirkevnom sektore zo strachu o exkomunikaciu. V oboch pripadoch abstinuje odvaha Ducha Sväteho, akú mali mučeníci pre Krista.
Trepifajksl
já, když na to koukám, tak vidím něco zcela jiného. Vidím papeže, který jde na ruku neomarxistům a pokouší se dělat zmatky v něměnné nauce. Nevidím žádného hrdinu, který zaučuje nějaké partyzány. Ostatně mnoho biskupů i kardinálů vidí to samé, co já, soudě dle mnoha reakcí.