Inkvizícia. Otázky a odpovede.
Stanislav Tyskevic
Keď zriadila inkvizíciu, Cirkev sa oddala nezvyčajnej krutosti a zaliala celú Európu potokmi krvi a slz. Ona upálila státisíce nevinných ľudí len preto, že neuznávali cirkevné dogmy; snažila sa silou prinútiť ľudí, aby sa držali jej učenia; potlačila ľudskú slobodu.
Odpoveď: Aká bola situácia v Európe do objavenia sa inkvizície? Všade sa sírili sekty manichejského zafarbenia, ktoré vo väčšine prípadov zavrhovali rodinu, niekedy i vlasť. Mali kladne rozkladný vplyv na samé základy zdravého života ľudu. Rastúci zhubný úspech nemorálnych učení sektárov, v súvislosti s nezriedkavými smrteľnými zločinmi, stále viac a viac znepokojovali i vládnucich i ľud. Všeobecná mienka vyžadovala zásah Cirkvi, energickejšie účinnú ochranu z jej strany spoločenskej bezpečnosti a mravnosti. Cirkev dlhy čas nedávala sa na cestu organizovaných fyzických represálií a do polovice dvanásteho storočia bojovala proti heretikom kázňami, pozbavením funkcie, vylúčením z Cirkvi. Vtedy mnohí svetskí vládcovia začali z vlastnej iniciatívy zatýkať bludárov a podrobovať ich na tie časy obvyklým trestom: hrôze väzenia, múčeniu na mučidlách, spaľovaniu na hranici. Podráždený manichejským rozvratom často sám dav sa vrhal na bludárov, zabíjal ich a pálil. Niečo ako lynčovanie sa stalo obvyklým javom. Duchovenstvu sa vždy nedarilo vyslobodiť z rúk rozzúreného davu ľudí, ktorých vliekli na popravu. Šírili sa výčitky na adresu Cirkvi, že si nepraje chrániť ľud od všeobecnej pliagy. Vzťahy medzi cirkevnou mocou a medzi svetskými vládami sa stávali napätými. Až na konci XII. storočia vládcovia došli k dohode, spočiatku s biskupmi, a potom aj s rímskym prestolom v otázke boja so spoločným nepriateľom. V tomto duchu boli ustanovené niektoré ustanovenia Lateránskeho (1215) a Veronského snemu. Bolo ustanovené zriadiť spoločné tribunály pre "inkvizíciu", t.j. "vyšetrovanie" obvinených a trest úporných bludárov - heretikov. Nebolo to pravda, ideálne riešenie, lebo Cirkev sa dostávala do nebezpečenstva, že bude mať príliš blízku účasť na krvavých postupoch štátu; a nikto nebude popierať , že inkvizítori sa zďaleka nie vždy riadili zásadami Evanjelia pri plnení svojich častých povinností.
Ale na druhej strane sa nesmie zabúdať, že zriadenie inkvizície dalo duchovenstvu možnosť v značnej miere pôsobiť proti samovoľným divokým postupom temného davu alebo hrubých monarchov voči falošným učiteľom, alebo dokonca voči celkom nevinným ľudom, ktorí sa stali obetou ľahkomyseľných podozrení. Inkvizícia zachránila asi viac ľudí než zahubila. Je pozoruhodné, že v krajinách inkvizície zahynulo neporovnateľne menej "čarodejníc", ako tam, kde inkvizícia nebola. Nadto, táto ustanovizeň spolupôsobila k oslobodeniu spoločnosti od nebezpečenstva kultúrnej záhuby, ktorá jej hrozila, a to uznávajú aj mnohí Cirkvi nepriateľskí dejepisci.
Ale aj po zriadení inkvizície, kto najviac zúril proti bludárom? Neboli to služobníci Cirkvi, ale kniežatá zďaleka nie "cirkevní"; napr. jeden z najhorších protivníkov pápežstva v XIII. storočí, cisár Fridrich II. Stávalo sa, pravda aj to, že predstavitelia Cirkvi presvedčovali občianskych vládnucich, aby heretikov trestali smrťou. Ale vo väčšine prípadov to robili z vlastnej iniciatívy. Za takejto situácie, ktorá sa vytvorila, pápeži, hoci aj schvaľovali inkvizíciu, no predsa sledovali ciel, aby rozsudky neboli predpojaté a nedochádzalo k zbytočným ukrutnostiam. V tejto veci sú známe napomenutia napr. Klementa IV. alebo Gregora X. Inocent IV. v roku 1246 a Alexander IV. v roku 1256 prikázali generálnym predstaveným dominikánov a františkánov, aby nemilosrdne zosadzovali a trestali ukrutných inkvizítorov, ktorí zneužívali svoju moc. Klement V. ustanovil, aby boli vylúčení z Cirkvi takí inkvizítori a prikázal biskupom, aby mu hlásili o postupe inkvizítorov, ktorí sa nezhodovali s Kristovým učením. Gregor IX., keď sa dozvedel o ukrutnostiach Roberta Mugra, inkvizítora pre Francúzsko, odsúdil ho k doživotnému žaláru. Spôsobil si mnoho nepríjemností tým, že chránil bludárov od trestov Fridricha II. Mnohí pápeži zmierňovali rozsudky inkvizície. Je zaujímavé poznamenať, že aj taký známy svojou povahou Bonifác VIII. zmiernil alebo celkom anuloval cely rad ustanovení inkvizítorov. Iní pápeži prikazovali revízie inkvizície v súdnictve a vo väzeniach a odstraňovali zneužívanie.
Používanie mučenia, aby sa vynútili rôzne priznania, neboli vymyslené Cirkvou, ale boli nanútené inkvizícii zvonku. Pápeži sa obyčajne protivili tomuto barbarskému zvyku, hoci niektorým z nich možno v tom vyčítať nejakú slabosť . V každom prípade oni prísne zakazovali "všetko, čo je spojené s nebezpečenstvom života" a s odsekávaním častí tela. K mučeniu sa dovoľovalo uchýliť len raz. Priznanie pri mučení bolo možno vziať spať. Inkvizítori používali mučenie len v zriedkavých prípadoch, kde sa zdalo, že nebolo inej cesty získať priznanie dôležité pre spoločné blaho. Jeden z najhroznejších tribunálov inkvizície - Toulonský, od roku 1309 do roku 1323 vyšetril 636 prípadov a len v jednom prípade protokol pripomína použitie múčenia.
Jedným zo skutočných zneužití inkvizície bol zákaz daný mnohým obžalovaným, aby si zvolili advokáta. Ale z toho nemožno uzatvárať, že inkvizítor mohol súdiť podlá vlastnej ľubovôle. On nemohol nikoho odsúdiť bez kontroly a bez ustanovenia súdu prísažných sudcov, ktorí sa volili z najváženejších občanov. Svedecké udanie osobných nepriateľov obvineného sa nebrali do úvahy.
Netreba si myslieť , že súd inkvizície sa obvykle končil rozsudkom smrti. Jeden z najprísnejších inkvizítorov Bernard Guy vyniesol za cely svoj život asi tisíc rozsudkov. Z nich len 42 malo výsledok "vydanie svetskému ramenu", to znamená vo väčšine prípadov vydanie na trest smrti.
Inkvizičný súd v Pamier za niekoľko rokov odsúdil 98 zločincov, z nich 5 bolo odsúdených na trest smrti. Veľmi často príčinou odsúdenia na trest smrti nebol vôbec blud, heréza, ale smrteľný zločin, ktorý spáchal heretik: zabitie, skazenie detí pederastiou, otrávenie mestských studní apod. Vychýrený Torquemada zúril viac ako iní inkvizítori. Ale ani tu nesmieme zveličovať . Za celú tú epochu bolo v Španielsku na 2000 prípadov trestu smrti heretikov. Je to samozrejme veľmi smutné, ale keď vezmeme do úvahy, čo sa robilo v tých časoch a nasledujúcich v nekatolíckych krajinách, vtedy sa nám tie postupy nebudú zdať ako niečo osobitné, zvláštne pre katolícke státy. Llorente, známy nepriateľ katolicizmu, uvádza počet obetí španielskej inkvizície za celú dobu jej jestvovania do 35.000. Do toho čísla započítal mnoho úžerníkov, kontrabandistov a ostatných. On zjavne zveličuje: K tým, čo boli potrestaní trestom smrti, pripočítal i 2450 uväznených v Tolede v roku 1496, zatiaľ čo je zistené, že z týchto zločincov nebol ani jeden potrestaný trestom smrti. Viliam Cobbet, protestantsky historik, uisťuje, že anglická kráľovná Alžbeta potrestala trestom smrti v priebehu jedného roka viac ľudí ako inkvizícia za niekoľko storočí. V Norimberku protestanti za 40 rokov zabili 356 ľudí inakšie zmýšľajúcich ako oni. (E. Duplessy, Apologetica, Roma, 1929, III, st. 216, 217).
Obyčajné tresty, ku ktorým siahali inkvizítori, boli: púť, nesenie dreveného kríža na pleciach, pozbavenie funkcie, zbúranie domu, zatvorenie vo väznici na dlhšiu alebo kratšiu dobu a obyčajne miernené všelijakými dovolenkami - liečením sa v rodine, navštevovaním jej, prijímaním lepšej stravy. Veľmi často pôvodne ostrý trest sa menil onedlho po rozsudku na oveľa ľahší trest.
Nesmie sa zabúdať , že množstvo potrestaných smrťou v dôsledku odsúdenia cirkevnej inkvizície je neveľké. Neporovnateľne viac krvi (niekoľko tisíc ľudí) bolo preliate štátnou inkvizíciou XV. a XVI. storočia, kde inkvizítorov ustanovovali nie pápeži ale králi. Vyššie spomenutý Torquemada, Ximenes a im podobní, skutočne ukrutní ľudia, patrili patrili práve k štátnej inkvizícii.
Je krikľavá bezočivá nepravda, kde sa z faktov inkvizície uzatvára, že duch katolicizmu sa zakladá na tom, ako nútiť ľudí byt katolíkmi. Základným cieľom inkvizície nebolo vôbec nútiť, aby všetci boli katolíkmi, ale ochrániť slobodu ľudu od násilia a rozkladného vplyvu heretikov. K tomu, aby sa udržali v pravej viere katolíci, Cirkev od prvých storočí až do našich čias sa utiekala hlavným spôsobom k hlásaniu a k takým cirkevným trestom, aké sú zákaz prijímať, pôsty, púte, pokuty rôzneho druhu, interdikty. Dochádzalo k zneužitiu i k násiliu, ale katolícka Cirkev svojou duchovnou silou a s väčším úspechom ich odstraňovala, ako to robili iné cirkvi. Kánon 1351 bezpodmienečne zakazoval nútiť niekoho, aby prijal katolícku vieru: Ad amplexandam fidem catholicam nemo invitus cogatur.
(Poznámka pod čiarou:) Počujme o tejto otázke sv. Atanáza Veľkého. Hla, čo píše v homílii na Evanjelium sv. Matúša: "Heretici… ochotne tvrdia, že netreba súdiť ani toho, kto spáchal smrteľný hriech, pretože Pán hovoril, nesúďte. No ak je to skutočne tak, ako oni tvrdia, potom bezpochyby by mal byť odsúdený spravodlivý Noe, ktorý posmievača Chama odsúdil na to, aby bol sluhom bratov. I Mojžiš odsúdil človeka, ktorý zbieral drevo v sobotu a rozkázal ubiť ho kameňmi… I Eliáš odsúdil lžiprorokov… a Peter, keď dostal kľúče od nebeského Kráľovstva a keď Ananiáš so ženou mu zatajili časť svojho vlastného majetku, odsúdil ich za to a oni padli mŕtvi… I Pavol odsúdil kováča Alexandra… a tak, ak všetci spravodliví súdili a neboli sami súdení, ba nadto - boli vyvolení na duchovnú službu, teda prečo netreba súdiť, ako hovoria heretici? Pán povedal: Nesúďte, aby ste neboli súdení, nie preto, aby sme postupovali v niečom, alebo robili niečo bez súdu, ale majúc na zreteli farizejov a zákonníkov, ktorí súdili jeden druhého, ale sami sa nepolepšovali." (Tvorenija sv. Afanásia Vel., Sviato-Trojickaja Sergijeva LAvra, 1903, IV. 434).
Aká škoda, že obdivovatelia katolíckej Cirkvi tak málo poznajú Otcov Cirkvi. Kto si praje svedomite súdiť o katolíckom duchu, ten musí prijať do úvahy nielen ukrutnosti inkvizície, ale aj tie veľké a bezpočetné skutky milosrdenstva, ktoré katolícka Cirkev neprestajne konala a koná v státisícoch výchovných domov, útulkov, nemocníc, leprozórií atď. Niet nijakej pochybnosti o tom, že počet verných dietok a pastierov katolíckej Cirkvi, ktorí vydali svoj život pre uľahčenie osudu rôzneho druhu trpiteľov, tisíc ráz prevyšuje počet obetí, a to všetkých inkvizícií spolu vzatých. Vo svetle týchto bezpočetných hrdinských skutkov lásky k blížnemu blednú najjasnejšie "hranice inkvizície". Inkvizícia už dávno prestala existovať. Tí, proti ktorým bojovala, slobodne rozširovali svoje zhubné učenie a dosiahli moc. Krviprelievanie, ktoré oni zapríčinili, je také, že v porovnaní s ním je inkvizícia nevinná detská hra.
Na Rusi duch ukrutnej netolerantnosti bol oveľa slabší ako v Byzancii s jej masovým vypichovaním oči a vybraným múčením. Ale u nás, tak ako všade, duch veľkého inkvizítora dával sa pociťovať už od čias Dobryne, keď ľud krstili "ohňom a mečom". V knihe známeho pravoslávneho učenca prof. P. Znamenského "Ucebnoje Rukovodstvo po Istorii Russkoj Cerkvi" (SPB, vyd.II, 1904) medzi iným čítame: "Roku 1004 v Kyjeve učil bogomilskej heréze mních Adrián. Metropolita Leontij ho zatvoril do väzenia… Roku 1123 sa objavil heretik Dmitr, ale metrolpolita Nikita ho taktiež posadil pod stráž." (s. 42) "Pskovici vzplanuli horlivosťou o pravoslávie, heretikov posadili do väzenia, niektorých potrestali i smrťou." (s.108). "Metropolita Teodozij… vdovcom diakonom a kňazom prikázal mníšske postrižiny, ale tých, u ktorých sa nájdu milenky, tých bez milosti mučiť… predávať ich." (na s.145). V XVI. storočí pri súdoch a v riadení panovali strašné mučenia a strašné tresty smrti" (s. 154). Vladyka Gennadij "odovzdával ich (heretikov) verejnej hanbe - prikázal ich voziť na mrcinách… v brezových helmách so slamenými vencami… a nakoniec helmy na nich zapáliť" (s.170). Jozef Volodskij "dôrazne prehováral veľkého kniežaťa, aby heretikov odovzdal mestským trestom smrti: Prísny Jozef dokazoval, že netreba šetriť ani kajúcich heretikov. Heretici - bludári boli odsúdení na sneme; hlavných z nich upálili" (s. 171).
(Poznámka pod čiarou:) Najlepší rusky cirkevný dejepisec Golubinskij píše: "Potom, keď (Veľkoknieža) prijal toto rozhodnutie (trestať heretikov), dosť dlhy čas váhal s rozhodnutím, ako ich trestať. Metropolita s biskupmi a pravdepodobne s ohromnou väčšinou všetkého duchovenstva, vyžadoval tresty smrti… Paisij a Nil, ktorí sa stavali proti trestom smrti heretikov, boli ľudia výnimoční; o ladoch však nevýnimočných je dokonale pravdepodobné myslieť, že oni všetci boli za trest smrti." (Istoria Russkoj Cerkvi, zv.II, c.I, s.581, Moskva, 1900) Patriarcha Nikon "mučil svetskými trestami a iných na mučení pálil" (s.259). "Za odpadnutie pokrsteného človeka k Mohamedánom bol určený trest smrti upálením" (s. 275). "Katolícke chrámy budovať v Rusku nebolo vôbec dovolené" (v XVII. storočí s. 280). "Za používanie tabaku odrezávali nosy" (s. 281). "Príkaz cára Alexeja určoval za čary trest knutou a upálenie na hranici" (s. 282). Z iniciátorov Soloveckej staroobradcovskej vzbury "jedni boli povešaní, druhí rozptýlení" (s. 295). "Avvakum, Lazár… boli spálení na hranici" (s. 296). "Rozkolníkov bolo prikázané chytať a upaľovať; tých ktorí znovu krstia obrátencov, trestať smrťou, hoci by sa aj kajali" (s. 297). Moskovská duchovná akadémia v XVII. storočí "bola určená, aby bola ochrankyňou pravoslávia po celom Rusku…; nepevných vo viere mohla posielať do vyhnanstva a inovercov, ktorí sa previnili rúhaním… i ruských odpadlíkov mohla dokonca trestať trestom smrti upálením" (s. 310). Za prijatie katolicizmu "diakon Peter Artemjev bol poslaný na Solovky" (s. 312) a tam mučený. V XIX. storočí "obrátení Tatari začali odpadať od pravoslávia. Pre oslabenie týchto odpadov duchovné i svetské predstavenstvo podnikali rôzne opatrenia, určovali telesné tresty, posielali do vyhnanstva, rozlučovali manželstvá… nútene krstili" (s. 368). "Hlavní chovatelia koní a sekty (Chlystov) trestali sa trestom smrti." (s. 446).
Dekabristi "boli odovzdaní najvyššiemu kriminálnemu súdu. V jeho zložení boli najvážnejší hodnostári, členovia Štatnej rady, Senátu a Synody… Najvyšší súd odsúdil takmer 40 ľudí na trest smrti." (Prof. S. Platonov, Ucebnik Russkoj Istorii, vyd. 6, Petrohrad 1915, s. 407).
Je veľmi charakteristické, že knieža M. Golicyn za prijatie katolíckej viery bol vyhlásený za dvorného šaša a umučený v "latovom dome" (pozri Blahozvest, c. 10, s. 76), že Caadajev za svoje katolícke sympatie bol vyhlásený za blázna.
Ba ešte na konci XIX. storočia "patričnosť k vierovyznaniu sa dáva do závislosti nie od osobných skutkov vedome vykonaných, ale od štátneho aktu, pre ktorý sa nevyžadovala dobrovoľná účasť jednotlivých osôb." (K. K. Arsenjev. Svoboda Sovesti, SPB, 1905, s. 228) Stáť 187 Úkazu o trestoch bola trochu zmierená až roku 1900. Táto stáť odsudzovala k strate práv a vyhnanstvu na Sibír "za odpad od pravoslávneho k inému kresťanskému vierovyznaniu". (Prof. M. Krasnozen, Inovercy na Rusi, Jurjev, 1900, s. 166). Kruto sa trestalo obrátenie na katolícku vieru aj u pohana, ba aj bojujúceho ateistu.
Ale možno definovať týmito ukrutnosťami podstatu pravoslávia, alebo charakterizovať tým Rusko? Samozrejme, nie! Opravdivé ruské pravoslávie je preniknuté duchom Kristových blahoslavenstiev, duchom tichosti, heroického utrpenia, podivuhodného súcitu, veľkodušného odpustenia všetkého. V nim niet nenávisti voči inakšie zmýšľajúcim, ktorou sa vyznačovalo politické lži pravoslávie, ktoré sa rozvinulo na pôde cézaropapizmu. Ostatne aj tomuto poslednému možno mnoho odpustiť. Na nim sa prejavila historicky pochopiteľná reakcia proti urážkam, ktoré boli spôsobené ľudstvu nadutosťou západných susedov, ktorí občas skrývali svoje nacionalistické vášne pod maskou horlivosti o katolícku vieru. Zodpovednosť za prenasledovanie katolíkov v Rusku padá hlavne na toho istého ducha tohto sveta, ktorý zotročil i samo pravoslávie.
Je nesvedomité určovať ruskú pravoslávnu nábožnosť nenáboženskými náladami tých alebo oných činiteľov alebo pastierov. Nesvedomité je tiež súdiť o katolicizme podlá skutočných zneužití, zavinených západnými cézaropapizmami, ktorí pokazili dobré zámery, s akými bola pôvodne inkvizícia zriadená. Vo vyššom stupni je nerozumné a necestné označovať Rusko slovami "knuta" a "katorga", pretože v Rusku, ako vo všetkých krajinách sveta, sa stávali ukrutnosti a zneužitia. Takisto je nedôstojné kultúrneho a cestného človeka vidieť v inkvizícii charakteristicky rys katolicizmu alebo argumentovať proti svätosti Cirkvi. Máme právo požadovať od cudzozemcov, aby videli nielen temné, ale aj svetlé stránky ruského národa; nielen trhanie nozdier u heretikov, ale aj veľkolepé úspechy kultúry a veľkodušné úspechy ruských monarchov i hrdinské skutky toľkých askétov, osvojiteľov Severu, učencov, vojakov. Máme právo taktiež požadovať od všetkých čestný všestranný prístup k problému inkvizície.
Na príklade inkvizície sme ukázali podrobne, v čom je nedostatok obvyklých námietok proti svätosti Cirkvi. Preto už sa nebudeme zastavovať pri druhých analogických námietkach.
2.) Pápeži vydali na smrť takých veľkých askétov a kazateľov kresťanskej svätosti, akými boli Ján Hus, Jana z Arku, Giordano Bruno.
Odpoveď .- Hus nebol zďaleka svätý. On sa vyznačoval pýchou a zneužíval náboženstvo, ktoré prerobil podlá programu heretika Wycleffa pre svoje sociálnonárodné ciele. Bol vydaný na smrť vôbec nie pápežom ale Kostnickym snemom kvôli rušným politickým komplikáciám, ktoré zapríčinil Hus. Choval sa dosť nepriateľsky voči pápežstvu. Pápež s tým nemal nič spoločné. Hus zahynul hlavne následkom stretnutia národnostných vášní a zabudnutia na obidvoch stranách na katolícke riešenie národnostných otázok. Jana z Arku bola skutočne svätá, Rím ju zaradil do zboru svätých. Ona padla ako obeta Angličanov a jedného nehodného biskupa Cauchona, ktorý bol preniknutý a vonkoncom presiaknutý cézaropapistickou poddanosťou svetskej moci. Pred pápežom celú záležitosť starostlivo skrývali z obavy, že on nepripustí odsúdenie Jany. Giordano Bruno bol vydaný inkvizíciou na smrť za rozširovanie panteizmu a nemravných učení, za popieranie slobody vôle a nesmrteľnosti ľudskej duše. V nim nebolo nič svätého. O jeho protikresťanských náladách bojujúci ateisti hovoria s veľkým nadšením.
3.) Katolíci zorganizovali vo Francúzsku "Bartolomejskú noc", t.j. všeobecné zabíjanie protestantov! Pápež schválil tento zločin.
Odpoveď. - K zabíjaniu protestantov v roku 1572 došlo z iniciatívy zďaleka nie katolícky naladenej kráľovnej Kataríny vylákanej tým, že ňou zamýšľaná vražda protestantského admirála Colugnyho sa nepodarila. Mnohí katolícki gubernátori rozhodne odmietli vyplniť jej zločinný rozkaz hubiť protestantov, v ktorých ona, ostatne, videla len politických protivníkov. Je pravda, že pápež Gregor XIII. rozkázal odslúžiť ďakovné bohoslužby "za zachránenie kráľa Francúzska" pred hroziacou mu záhubou zo strany protestantov. Ale tým vôbec neschválil zabíjanie protestantov, o ktorom vtedy ešte nič nevedel, ale jednoducho v obvyklej forme odpovedal na správu, ktorú dostal od francúzskej vlády, že na kráľa bol spáchaný atentát a že kráľ ostal nažive.
4.) V desiatom storočí katolícku Cirkev spravovali mnohí nemravní pápeži. V XVI. storočí ju riadil dokonca taký nemravník, akým bol Alexander VI. Pápeži zaviedli renesanciu, t.j. obnovenie pohanstva. Preto, ak pápežstvo nie je sväté, ani Cirkev, ktorá pokorne kráča v jeho šľapajach, nie je svätá.
Odpoveď. - O tom, že v desiatom storočí na pápežsky stolec nastúpilo jeden po druhom niekoľko osobností nízkej mravnej úrovne, netreba pochybovať. Ale veď to bola doba zotročenia pápežstva svetskou mocou, niekoľkými všemocnými talianskymi kniežatami, doba cézaropapizmu, odkon od katolíckej zásady silnej všeobecnej veľkňazskej moci. Pán dopustil toto dočasné oslabenie pravého pápežstva, aby ukázal k akým poľutovaniahodným dôsledkom vedie oslabenie pápežstva s závislosť od mocných tohto sveta. Toto všetko nepriamo potvrdzuje tézu, že Cirkev je svätá silou svojej vlastnej štruktúry a svojich vlastných princípov, a preto nie sú svätí všetci tí, hoci by boli aj pápežmi, ktorí sa spreneverujú jej zásadám, do takej miery, do akej to robia. Alexander VI. bol skutočne nehodný nositeľ pápežskej dôstojnosti, mal nezákonné styky s Júliou Farnese. Ale aj tu sa musíme chrániť zveličovania, ktoré sa horlivo síri o jeho osobnom živote: Nebol krvismilníkom ani travičom, to je bezpečne zistené. Ale hlavné je to, že sa tu znova objavil na pápežskom stolci nemravný človek a že je to plod nie silnej, od svetských mocnárov nezávislej, celkom cirkevnej moci, ale práve naopak ako plod toho, že sa zabudlo na katolícku ideu. Kto si želá oslabenie pápežstva, zníženie pápeža na úroveň "prvého medzi rovnými", ten sa nemôže s dobrým svedomím odvolávať na príklady nehodných pápežov, lebo títo sú zjavom tesne s odklonom práve na stranu oslabenia pápežskej moci.
Pápežstvo nevyvolalo obnovu pohanstva, ale sprostredkovalo využitie klasickej starobylej kultúry a jej pozitívnych výsledkov. A v tom je jeho zásluha. A ak niektorí pápeži príliš slabo odporovali prijatiu nezdravých pohanských prvkov spolu s vysokou grécko - rímskou kultúrou, to ukazuje len ich osobný nedostatok, na poníženie katolíckeho ducha a nedocenenie vysokej úlohy pápežstva v Cirkvi. A vôbec všetci pápeži, ktorí sa niečím pošpinili, ukázali vo svojich temných stránkach väčší alebo menší stupeň odklonu od "idey pápežstva." Oni boli, ak je dovolené takto sa vyjadriť, príliš málo pápežmi.
Poznamenajme ďalej, že počet nehodných veľkňazov na rímskom prestole je značne menší ako na väčšine iných starobylých biskupských katedrách. O tom, že nehodných pápežov bolo pomerne málo, svedči fakt, že tí, čo si želajú očierniť pápežstvo, odvolávajú sa vždy na tých istých 12 alebo 15 pápežov z celého poctu 263 nositeľov pápežskej dôstojnosti, a pritom zamlčujú, že pápeži v zdrvujúcej väčšine boli veľmi zbožní a že medzi nimi sa rátajú niekoľké desiatky veľkých kresťanských hrdinov a askétov. Práve títo autenticky svätí pápeži ako Silvester, Lev Veľký, Martin, Gregor Veľký - Dialóg, Pius V., Inocent XI., Pius X. a toľkí iní prejavili výlučnú energiu pri bránení charakteristických katolíckych (právd).
0048_01_