Svätá Barbara narodila sa okolo roku 216 v meste Nikomedii v malej krajinke maloasijskej Bithynii.Ona bola jedinou dcérou bohatých a uroduzených rodičov, ktorí boli pohania. Otec jej menoval sa Dioskuros a bol veľký nepriateľ kresťanov. Dcérka bola krásnym dieťaťom a objavovala veľké dary duševné. Bohatý otec miloval ju a dal vychovávať skvele a primerane vysokému rodu.
Keď povyrástla a stratila matku,ktorá jej umrela, staral sa horlivý otec pohan úzkostlivo, aby neobznámila sa s nenávideným náboženstvom kresťanským a zachránila sa tiež stretávania s inými ľuďmi. I dal vystaviť pri dome svojom vežu, vystrojil ju všetkým pohodlím pre život, zavrel krásnu a učenú dcéru Barbaru do nej a strážil nad ňou jako nad drahocenným pokladom. Nikto nemal prístupu k nej, iba sluhovia domáci a učitelia, ktorí ju mali vyučovať vo všetkých vedách a krásnych umeniach.
Ľahko osvojovala si všetky vedy, veľkú zručnosť prejavovala v umeniach. Myseľ jej náchylná bola k všetkému dobrému a šľachetnému; citlivé jej srdce ostalo v tichej samote čisté. V dobe nočnej pozorovala pravidelný beh hviezd na oblohe nebeskej, vo dne obdivovala v slobodnej chvíli čarokrásnu prírodu Božiu, úrodné polia a nivy, ktoré rozkladali sa okolo jej väzenia.
A takýmto pohružovaním a rozmýšľaním poznávala ničomnosť modlárstva a povzniesla sa k poznaniu pravého Boha, Stvoriteľa sveta. Veď už Kniha múdrosti hovorí: «Vo veľkosti a kráse tvorov uzrieť možno i Stvoriteľa.» Učená a cnostná panna túžila po úplnom poznaní pravého Boha. A milostivý Boh, ktorý znal horúcu jej túžbu, poprial, že mohla poznať učenie Pána Ježiša Krista a stala sa kresťankou; jako sa to stalo, o tom nedozvedel sa jej otec.
Hovorí sa, že slávny Origenes bol jej učiteľom. Možno i to, že niektorý sluha otcov, alebo jej učiteľ bol kresťanom a ten vyučil ju tajne vo sv. náboženstve a pokrstil. Otec jej, Dioskuros, nebol doma, keď stala sa táto zmena v duši Barbary. Keď navrátil sa z cesty svojej domov, našiel dcéru svoju jako by vyjavenú. Zbadal, že vzdiaľuje sa pocty, ktorá vzdávala sa pohanským modlám v dome jeho.
Z počiatku považoval to za ľahkomyseľnosť mladého jej veku; ale keď badal, že opovrhnjutie jej oproti bohom domácim vždy viac vzrastá, rozmýšľal o príčinách. Mnohý pohanský mladík zo vznešeného rodu uchádzal sa o ruku krásnej, cnostnej panny u otca. A Dioskuros rozhodol sa v starostlivosti svojej o dcérku, že výberie jej z nich najvznešenejšieho za ženícha a nakloní ju k úcte staroslávnych bohov.
I oznámil dcérke svojej, že sa rozhodol, aby sa vydala za bohatého, urodeného pohanského mladíka, ktorého uznal za najhodnejšieho. Barbara vyhovárala sa, že je ešte mladá, že nepomyslela posiaľ na vydaj. Otec myslel, že príčinu nepovoľnosti a nechutí k sväzku manželskému u milovanej dcérky pripísať treba odlúčenosti od sveta a samote, v akej žila.
A lebo mal pred sebou cestu, poodložil tú vec, až sa navráti; lebo nechcel nútiť dcéru svoju ku nemilému zväzku. Keď otec odchádzal, prosila ho vznešená panna, aby dal zriadiť kúpeľ pri veži, v ktorej i počas vzdialenosti jeho o samote bývať mala. Prosila otca preto, aby obcovať mohla pohodlnejšie s kresťanmi a sluhami sv. cirkve. Otec, netušiac to, privolil, a rozkázal, aby na veži boli urobené iba dve okná.
Po odchode otcovom naliehala svätá panna, aby stavba čím skôr bola vyhotovená a ku dvom oknám dala prirobiť tretie okno, aby bola upozorňovaná na tajomstvo najsvätejšej Trojice Božej; na hlavný stĺp staviska kázala prispôsobiť kríž, aby sa upamätávala na veľkú milosť vykúpenia Božieho. Od tohoto času žila výlučne Bohu. Dni života svojho venovala modlitbe, pôstu, nábožnému rozjímaniu, slovom spaseniu duševnému.
Milostivému Bohu složila za povolanie svoje ku kresťanstvu slávny sľub, že až do smrti bude živá v neporušenom panenstve. Keď otec Dioskuros navrátil sa z ciest, navštívil zbožnú dcéru, zaviedol ju do obydlia svojho a veľmi láskavé zachádzal s ňou; i spýtal sa jej, jako si rozmyslela, či sa vydá za vyvoleného vznešeného mládenca. Dcéra prosila otca, aby jej dovolil, že by mohla ostávať u neho až do smrti a opatrovať ho, jako slobodná.
Otec zdal sa byť uspokojený a láskavo spýtal sa, čo by znamenali na veži tie tri okná a znamenie kríža. A šľachetná dcéra odpovedala otvoreno: «DaIa som zhotoviť to na znak viery v trojjediného Boha, ktorú som prijala a vyznávam, i na poďakovanie za vykúpenie naše na dreve kríža.» I dala sa vysvetľovať s veľkým oduševnením články učenia Kristovho a poukazovať na bláznovstvo učenia pohanského, ktoré káže klaňať sa modlám, rukou ľudskou zhotoveným.
Bez seba od hnevu pochytil pohanský otec ostrý meč a zahnal sa na dcéru a bol by ju usmrtil, keby nebola utiekla. Vyhla sa zbožná kresťanská panna istej smrti nie pre strach pred ňou, ale aby zachránila rozhnevaného otca pred hanbou a pokutou. Ušla do hôr a ukryla sa v jaskyni bralovej. Rozhnevaný pohanský otec prenasledoval dcéru až do tmavej hory, a bol by ju i rozsekal, keby ju bol mohol dohoniť.
Milostivý Boh strážil nad slúžkou svojou. Veľký balván skalný odtrhol sa s vysokého brala, s veľkým rachotom zrútil sa na cestu, ktorou utekal Dioskuros s vytaseným mečom za svätou pannou, a zatarasil mu ďalšiu cestu. Sv. Barbara ďakovala milostivému Bohu za zázračné vyslobodenie z istej smrti a usporiadala jaskyňu za svoje obydlie. Ovocie horné a čistý prameň vody poskytovali jej výživu.
Tu žila Bohu za krátky čas. Zúrivý otec nemal pokoja; jako hladný vlk, keď vetrí ovcu, hľadal deň po dni po hore a sliedil márne po dcére svojej. Konečne pastier, pohan, vyzradil vzteklému otcovi Dioskurosovi pustovňu, v ktorej bývala sv. panna. I vbehol do jaskyne, keď sv. panna sa vrúcne modlila. I srazil ju k zemi, tlkol päsťami, kopal nohami, pochytil za vlasy a vláčil po tŕňach, mučil všemožne.
A keď tak ukrutne a satanský nasýtil zverský svoj hnev, dal ju sluhami odniesť domov, aby ju ďalej trýznil. Uväznil ju v tmavej komore. Márne namáhal sa pohan, aby naklonil zbožnú kresťanskú dcéru ku modlárstvu. Ona bola vytrvalá v presvedčení svojom. Trýznenie nepomohlo nič. V pohanskej zaslepenosti bol by ju zabil, keby sa nebol obával hanby svetskej. A čím viacej zúril, tým sv. panna bola stálejšia vo sv. viere.
Konečne pochytil v hneve svojej dcéru za ruku, viedol ju k pohanskému sudcovi Marcianovi, obžaloval ju jako tupiteľku bohov štátnych a žiadal, aby ju dľa zákonov mučil, kým sa neodriekne kresťanskej viery a nebude obetovať modlám. Vladár Marcian zdal sa z počiatku ľutovať vznešenú kresťanskú pannu, ktorú vlastný otec ukrutne utrýznil.
I dohováral jej ľúbeznými slovami, aby namysleným bláznovstvom svojím nestrpčovala sebe a otcovi blaženosť životnú, aby neuvaľovala potupu a hanbu na vznešený rod svoj, aby sa nepozbavovala skvelej budúcnosti, ktorá je určená jej cnosťam a kráse, a to i ohľadom na vážnosť a bohatstvo jej otca.
I opisoval jej potom rozkoše manželského stavu s urodeným a bohatým pohanským ženíchom. Nahováral ju, aby ctila staroslávnych bohov štátnych a odriekla sa kresťanskej viery, ktorú vyznávajú iba pospolití, chudobní ľudia. Áno, pohrozil jej i mukami, keď sa neodriekne kresťanstva. Sv. Barbara pokojne vypočula slová sudcove a vážne riekla: «Žiadna moc nedonúti mňa, aby som obetovala večné blahoslavenstvo časným veciam.
Útecha moja a dedictvo je Pán Ježiš Kristus. Treba sa vždy viac báť Boha, nežli ľudí. Hotová som vždy obetovať živému Bohu, ktorý stvoril nebo, zem, a všetko, čo je na nebi i na zemi. Bôžkov vašich nenávidím, ktorých opísal dobre a správne prorok Boží: Majú ústa, a nehovoria; majú oči a nevidia; majú uši a nepočujú, ale ani ducha niet v ich ústach; a ktorí ich robia, budú im podobní, i všetci, ktorí v nich dúfajú. (Žalm. 134.).»
Marcian neočakával takúto odpoveď od útlej vznešenej panny. I chcel ju prestrašiť a hrozbou vynútiť to, čo nemohol získať ľúbeznými slovami. Rozkázal katom, aby priniesli rozličné nástroje k mučeniu a ukázali svätej panne. Sv. Barbara nezľakla sa tých krvavých nástrojov, ktoré už nie jedného odvážlivého muža urobili povoľným; ale ona túžila po tom, aby mohla obetovať život svoj za Pána Ježiša a za sv. vieru.
Pohanský sudca rozhneval sa a rozkázal katom, aby sv. pannu so šiat do naha vyzliekli, do krve ubičovali žilami a črepami dreli bolestné opuchliny na útlom jej tele. Takto utrýznenú dal pohanský sudca zavliecť sv. pannu do tmavého žalára. Svätá Barbara radovala sa a zvelebovala Boha, že bola odôstojnená trpieť potupu a cediť svoju krv za sv. vieru. I prosila Boha, aby poprial jej stálosti v utrpení.
Milostivý Boh, Pán Ježiš, zjavil sa jej v žalári; nadzemská jasnosť osvietila žalár, posilnil ju k budúcemu utrpeniu, potešil a zázračne uzdravil skrvavené jej telo. Juliana, cnostná pohanská žena, uzrela tento zázrak, i obdivovala milosrdenstvo pravého Boha, i velebila Ho, že zjavil moc Svoju zázračným spôsobom pri slabej kresťanskej panne.
I predstúpila pred ukrutného sudcu, naplnená nadzemským oduševnením vyznávala slávne učenie Ježiša Krista jako božské, karhala neohrožene zverské pokračovanie jeho a vyhrážala sa spravodlivým trestom Božím. Marcian uväznil i Julianu, dal potom mučiť i ju so svätou Barbarou a usmrtiť. Na druhý deň ráno dal Marcian zase predvolať sv. Barbaru pred súdnu stolicu. I zadivil sa, keď videl, že je uzdravená.
Potom velebil bohov a hovoril, že sa to stalo skrze ich pomoc, i napomínal sv. pannu, aby obetovala na poďakovanie modlám. Kresťanská panna s opovržením odmietla smiešnu jeho žiadosť a dala sa hovoriť: «Mŕtvi bohovia vaši neuzdravili mňa. Ježiš Kristus, Syn živého Boha, zjavil moc Svoju, ktorého vy v slepote svojej nechcete poznať a ktorý odsúdi vás k večnému zatrateniu. Boh, Stvoriteľ sveta, urobil tento zázrak.»
Na tieto smelé slová nahneval sa zaslepený pohanský pyšný sudca. Rozkázal katom, aby železnými driapadlami dreli telo svätej panny, aby pálili horiacimi smolnicami jej boky a potom poodrezúvali prsia. Počas zverského mučenia modlila sa sv. Barbara: «Ó Pane, vezmi všetko odo mňa, len nie Ducha svätého!» Ukrutný pohan rozkázal potom katom, aby na väčšiu potupu vodili nahú po meste a ustavične bičovali, i konečne sťali.
Zverský otec jej, Dioskuros, díval sa na krvavé divadlo a preklínal dcéru svoju. Keď sv. Barbara počula výrok smrti, hlasne modlila sa: «Ty, ó Pane Bože, znáš srdcia a vieš, že netúžim po ničom inšom iba po Tebe; vieš, že milujem zákony Tvoje a že posvätiia som sa Tebe celá. Neopúšťaj ma, ó Pane, ale prijmi mňa podľa milosrdenstva Svojho!»
I prosila ticho milostivého Boha, aby prispel cudnosťou jej ku pomoci. A hľa, keď katovia vyviedli obnaženú sv. pannu na ulicu, dobrotivý Boh obkľúčil celé jej telo takou nadzemskou žiarou, že zverskí, nehanební modlári nemohli ani pozreť na prečistú pannu. S ňou kráčala na miesto popravné i zbožná Juliana. Keď prišly na miesto popravné, pokľakla si sv. Barbara i modlila sa:
«Ó večný Bože, ktorý si založil zem nad vodami a rozprestrel nad ňou nebo jako klenutie, na ktorého pokynutie oblaky dávajú pršať dážď, a ktorý si stvoril hviezdy, aby osviecovali zem, a všetko, čo žije na nej, či nespravodlivých — dobrých i hriešnych! Vyslyš teraz i mňa, ó Pane, aby sme my, ja a Juliana, boli dielom všemohúcich rúk Tvojich dľa obrazu a podobenstva Tvojho!»
Keď vzdychla tieto slová, počula hlas s neba, ktorý povolával do neba ju a Julianu a sľuboval vyplnenie jej prosby. Pohanský otec stál tu chladnokrevne, ba napomínal kata, aby mučil sv. jeho dcéru. Áno, požiadal sudcu, aby smel sťať hlavu dcéry svojej. A vlastný otec sťal hlavu 20 ročnej dcéry svojej — sv. Barbary! To stalo sa roku 236 za panovania cisára rimského Maximina Thrácskeho.
Nebo zatemnilo sa, blýskalo sa a hrozne bili hromy, a jedna z nich zasiahla a zabila — neľudského otca, zošedivelého hriešnika. Zbožní kresťania pochovali telo sv. Barbary. Na prímluvu jej dialy sa mnohé divy.
Sv. Barbara ctená býva jako jedna zo 14. sv. Pomocníkov po celom svete; ju vzývajú pravoverní kresťania v nebezpečenstvách búrky i ohňa; ona je patrónkou zomierajúcich, ktorí prosievajú o prímluvu, aby mohli byť náležíte zaopatrení najsvätejšou Sviatosťou oltárnou; ona je patrónkou i baníkov a delostrelcov i rozličných spolkov priemyselných.
Vyobrazuje sa jako vznešená panna s korunou na hlave; v pravej ruke drží palmovú ratolesť a meč, v ľavej kalich s hostiou; vedľa nej je veža s tromi oknami.
Poučenie.
Sv. Barbara poučuje nás, jako máme znášať každú krivdu. Vlastný otec prenasledoval ju ukrutne a ona trpela za príkladom Pána Ježiša Krista všetko príkorie bez reptania, lebo mala čisté svedomie a pozzákon Boží; radšej chcela byť nenávidenou od otca, než aby ju Boh nenávidel. Sv. Klimakus hovorí: «Lepšie je zarmútiť rodičov, než Ježiša.»
Sv. Barbaru zabil vlastný otec preto, že verila v najsvätejšiu Trojicu Božiu; ale spravodlivý Boh potrestal ho, keď ho zabil strelou hromovou, a ona modlila sa za zaslepeného pohana. Ukrutní rodičia učte sa poznať spravodlivý hnev Boží, keď zdržujete dietky svoje od služby Božej! Sv. Barbara modlila sa prv, než zomrela, aby Boh vyslyšal tých, ktorí odporúčajú sa jej. Hlas s neba oznámil jej, že Boh vyslyšal prosbu služobnice Svojej.
A prímluva jej u Boha bola vždy mocná.
Kresťane, vzývaj o prímluvu svätú pannu Barbaru počas búrky a hromobitia, najmä keď blíži sa posledná hodinka tvoja, aby si mohol dosiahnuť odpustenie hriechov a posilniť sa sv. sviatosťami zomierajúcich na cestu k životu večnému. Kedykoľvek pozrieš, zvlášť v hodinku smrti, na obraz sv. Barbary a uzrieš na veži tri okná, spomeň si na trojjediného Boha! Ďakuj Mu za stvorenie, vykúpenie a posvätenie, i modlievaj sa: Sláva buď Bohu Otcu, i Synu, i Duchu svätému!
Modlitba.
O Pane Bože, prosíme Teba, popraj milostivé, aby prímluva sv. panny a mučenice Tvojej, Barbary, bola nám na pomoci, že by sme predo dňom odchodu nášho s tohoto sveta skrze opravdivé pokánie a dôstojnú spoveď boli pripravení k hodnému prijatiu najsvätejšej Sviatosti oltárnej. O to prosíme Teba skrze Ježiša Krista, Pána a Spasiteľa nášho. Amen.
Lucas Cranach st.: Umučenie sv. Barbory, 1510-15, Metropolitan Museum of Art, New York
Sv. Barbora sa narodila okolo roku 273 v Nikomédii (Turecko) v pohanskej rodine. Pre neposlušnosť (nechcela sa podvoliť otcovi a vydať sa) ju otec tyran Dioskur zavrel do veže, ktorú dal postaviť na tento účel. Tu, v samote, začala študovať a tu aj tajne prijala krst. Počas otcovej neprítomnosti dala vybúrať do veže ešte jedno okno a tak namiesto dvoch okien boli na veži tri, čo malo pre ňu symbolizovať Najsvätejšiu Trojicu. Dioskur sa rozzúril a vydal ju civilnému tribunálu. Strašným spôsobom bola mučená a nakoniec ju vlastný otec sťal mečom. Pramene uvádzajú, že sa to stalo 4. decembra 290. Iné pramene hovoria o roku 306. Boh však veľmi rýchlo potrestal jej prenasledovateľov. Legenda hovorí, že kým anjeli niesli jej dušu do neba, blesk zasiahol Dioskura a priviedol ho pred Boží súd. Sv. Babora patrila medzi tzv. štrnástich pomocníkov v núdzi.
Na Slovensku je sv. Barbora uctievaná baníkmi v oblasti Handlovej, Kremnice, Banskej Štiavnice a Slovenského Rudohoria, pretože podľa legendy, keď ju otec prenasledoval a sv. Barbora utekala, roztvorila sa pred ňou skala a sv. Barbora sa do nej skryla.
Vzhľadom na to, že o živote svätej Barbory niet historických záznamov, sú údaje o jej živote založené iba na legendách. Podľa nich sa narodila bohatému pohanskému šľachticovi Dioskorovi. Ten, aby ju ochránil pred kresťanskými vplyvmi ako aj nápadníkmi, dal pre ňu postaviť vežu, do ktorej ju uväznil. Barbora sa aj napriek tomu stala kresťankou, keď ju v otcovej neprítomnosti tajne pokrstil kňaz prestrojený za lekára. Aby dokázala svoju vieru v Krista, dala vo veži murárom vysekať k dvom existujúcim oknám ešte jedno, tak aby jej navždy symbolizovali najsvätejšiu Trojicu.
Otec sa po príchode veľmi rozhneval a chcel ju zabiť. Barbore sa podarilo ujsť do lesa, kde sa pred ňou zázračne otvorila skala, ktorá sa stala jej úkrytom. Vďaka zrade istého pastiera ju však otec chytil a vydal úradom. Dostala sa pred sudcu Marciana, ktorý po márnom prehováraní, aby sa svojej viery zriekla, dal Barboru mučiť. Podstúpila rôzne muky; pri bičovaní bola prítomná dievčina menom Juliana, ktorá sa zo solidárnosti tiež prihlásila ku kresťanstvu. Barborino martýrium ukončila až poprava sťatím. Podľa legendy bol jej katom vlastný otec, ktorý zahynul okamžite po vykonaní rozsudku (údajne ho zabil blesk). Tesne pred popravou prosila Barbora Krista, aby všetci, ktorí si pripomínajú jej utrpenie, boli ušetrení od smrteľných múk. Jej prosba bola vyslyšaná.
Podľa jednej tradície sa Barborine ostatky okolo roku 1000 dostali do Benátok, kde boli uložené v Bazilike svätého Marka; neskôr boli prenesené do kláštora svätého Jána Evanjelistu na ostrov Torcello v Benátskej lagúne.
Podľa inej tradície sa jej ostatky dostali najprv do Konštantínopola a odtiaľ sa neskôr dostali do Kyjeva, kam ich so sebou doviezla Barbora, dcéra byzantského cisára Alexia Komnena, ktorá sa vydala za kyjevské veľkoknieža Michala Svjatopolka. Tam boli uložené najprv v chráme sv. Michala, dnes sa nachádzajú vo Vladimírskom katedrálnom chráme (sobore).
O tom, že ide o mimoriadne populárnu a obľúbenú sväticu svedčí viacero jej zasvätených kostolov (na Slovensku napr. v Žiline, v Bytči, v Banskej Bystrici; v Česku je veľmi známou sakrálnou stavbou Chrám svätej Barbory v Kutnej Hore). Je rovnako častým námetom výtvarných diel (medzi najznámejšie patrí Raffaelov obraz Sixtínska Madona; jej podobizeň stvárnili tiež Lucas Cranach starší, Hans Holbein starší, Tintoretto a ďalší). Podľa ikonografických zvyklostí ju zobrazovali v dlhom prepásanom šate s plášťom alebo v dobovom odeve so všeobecnými atribútmi knihou, krížom, martýrskou palmou a mečom. Jej najcharakteristickejšími atribútmi sú veža a kalich s hostiou.
V gréckokatolíckej cirkvi je uctievaná ako veľkomučenica, jej sviatok (4. decembra) má stupeň šestiričného (malého) sviatku s malým slávoslovím. Na ikonách býva zobrazovaná spravidla s krížom v ruke.
Vzhľadom na to, že o živote svätej Barbory niet historických záznamov, sú údaje o jej živote založené iba na legendách. Podľa nich sa narodila bohatému pohanskému šľachticovi Dioskorovi. Ten, aby ju ochránil pred kresťanskými vplyvmi ako aj nápadníkmi, dal pre ňu postaviť vežu, do ktorej ju uväznil. Barbora sa aj napriek tomu stala kresťankou, keď ju v otcovej neprítomnosti tajne pokrstil kňaz prestrojený za lekára. Aby dokázala svoju vieru v Krista, dala vo veži murárom vysekať k dvom existujúcim oknám ešte jedno, tak aby jej navždy symbolizovali najsvätejšiu Trojicu.
Otec sa po príchode veľmi rozhneval a chcel ju zabiť. Barbore sa podarilo ujsť do lesa, kde sa pred ňou zázračne otvorila skala, ktorá sa stala jej úkrytom. Vďaka zrade istého pastiera ju však otec chytil a vydal úradom. Dostala sa pred sudcu Marciana, ktorý po márnom prehováraní, aby sa svojej viery zriekla, dal Barboru mučiť. Podstúpila rôzne muky; pri bičovaní bola prítomná dievčina menom Juliana, ktorá sa zo solidárnosti tiež prihlásila ku kresťanstvu. Barborino martýrium ukončila až poprava sťatím. Podľa legendy bol jej katom vlastný otec, ktorý zahynul okamžite po vykonaní rozsudku (údajne ho zabil blesk). Tesne pred popravou prosila Barbora Krista, aby všetci, ktorí si pripomínajú jej utrpenie, boli ušetrení od smrteľných múk. Jej prosba bola vyslyšaná.
Podľa jednej tradície sa Barborine ostatky okolo roku 1000 dostali do Benátok, kde boli uložené v Bazilike svätého Marka; neskôr boli prenesené do kláštora svätého Jána Evanjelistu na ostrov Torcello v Benátskej lagúne.
Podľa inej tradície sa jej ostatky dostali najprv do Konštantínopola a odtiaľ sa neskôr dostali do Kyjeva, kam ich so sebou doviezla Barbora, dcéra byzantského cisára Alexia Komnena, ktorá sa vydala za kyjevské veľkoknieža Michala Svjatopolka. Tam boli uložené najprv v chráme sv. Michala, dnes sa nachádzajú vo Vladimírskom katedrálnom chráme (sobore).
O tom, že ide o mimoriadne populárnu a obľúbenú sväticu svedčí viacero jej zasvätených kostolov (na Slovensku napr. v Žiline, v Bytči, v Banskej Bystrici; v Česku je veľmi známou sakrálnou stavbou Chrám svätej Barbory v Kutnej Hore). Je rovnako častým námetom výtvarných diel (medzi najznámejšie patrí Raffaelov obraz Sixtínska Madona; jej podobizeň stvárnili tiež Lucas Cranach starší, Hans Holbein starší, Tintoretto a ďalší). Podľa ikonografických zvyklostí ju zobrazovali v dlhom prepásanom šate s plášťom alebo v dobovom odeve so všeobecnými atribútmi knihou, krížom, martýrskou palmou a mečom. Jej najcharakteristickejšími atribútmi sú veža a kalich s hostiou.
V gréckokatolíckej cirkvi je uctievaná ako veľkomučenica, jej sviatok (4. decembra) má stupeň šestiričného (malého) sviatku s malým slávoslovím. Na ikonách býva zobrazovaná spravidla s krížom v ruke.
4. decembra
Životopisné údaje
Svätá Barbora sa narodila okolo roku 273 (alebo 286) v Nikomédii, meste nachádzajúcom sa maloázijskej Bitýnii. Bola jedinou dcérou bohatých a urodzených rodičov – pohanov. Jej otec sa volal Dioskuros a bol známy ako veľký nepriateľ kresťanov.
Dcérka bola krásnym dieťaťom, od útlej mladosti s úprimnou zvedavosťou objavovala veľké duševné dary, ktorými bola obdarená. Jej bohatý otec ju náruživo miloval a dal ju vychovávať primerane vysokému pôvodu. Keď podrástla a predčasne prišla o mamičku, vynaložil otec, horlivý pohan, nemalé úsilie, aby nespoznala nenávidené kresťanské náboženstvo a tiež aby sa nestretávala s inými ľuďmi, najmä s kresťanmi. Dal preto postaviť pri svojom dome vežu, v nej zabezpečil všetko pohodlie pre život a zavrel tam svoju krásnu a učenú dcérku Barboru – držal nad ňou stráž ako nad drahocenným pokladom. Nikto k nej nemal prístup, iba domáci sluhovia a učitelia, ktorí ju mali učiť vedám a krásnym umeniam.
Barbora si s ľahkosťou osvojovala všetky vedy, zvlášť sa jej veľká zručnosť prejavovala v umeniach. Jej myseľ bola náchylná k všetkému dobrému a šľachetnému a jej citlivé srdce ostalo čisté. V čase noci zvykla pozorovať hviezdy na nebeskej oblohe, vo dne zas obdivovala čarokrásnu Božiu prírodu, úrodné polia a nivy, ktoré sa rozprestierali okolo jej väzenia. A takýmto pohrúžením a premýšľaním spoznávala ničotu modlárstva a povzniesla sa k poznaniu pravého Boha, Stvoriteľa sveta. Veď ako aj Kniha múdrosti hovorí: «Lebo z veľkosti a krásy stvorení sa úsudkom poznáva ich Stvoriteľ» (Múd 13,5). Učená a cnostná panna túžila po úplnom poznaní pravého Boha. A milostivý Boh, ktorý vedel o jej horúcej túžbe, poprial jej, aby mohla poznať učenie Pána Ježiša Krista a stala sa kresťankou – ako sa to stalo, o tom sa jej otec nedozvedel. Hovorí sa, že slávny Origenes bol jej učiteľom. A možné je aj to, že niektorý z otcových sluhov alebo jej učiteľ bol kresťanom a ten ju tajne zoznámil so sv. náboženstvom a pokrstil.
Jej otec, Dioskuros, nebol doma, keď sa v duši Barbory udiala táto zmena. Po návrate z ciest našiel svoju dcéru ako vymenenú. Zbadal, že sa vyhýba prejavom pocty pohanským modlám v jeho dome. Spočiatku to považoval za ľahkomyseľnosť jej mladého veku, keď však videl, že jej opovrhovanie domácimi bôžikmi stále viac narastá, počal premýšľať o príčine toho všetkého. Zdroj: wikimedia commons
Mnohí mladí pohania zo vznešených rodov sa uchádzali o ruku krásnej, cnostnej panny. A Dioskuros sa vo svojej starostlivosti rozhodol, že z nich sám vyberie za ženícha z toho najvznešenejšieho rodu a že tiež nakloní svoju dcéru späť k úcte starodávnych bohov. Oznámil preto dcérke svoje rozhodnutie, že sa vydá za bohatého, urodzeného pohanského mladíka podľa jeho výberu. Barbara sa bránila, že je ešte mladá, že ani len nepomyslela na vydaj. Otec si pomyslel, že dôvodom jej nesúhlasu a nechuti k manželskému zväzku je jej odlúčenosť od sveta a samota, v akej dovtedy žila. A pretože mal práve pred sebou ďalšiu cestu, odložil celú záležitosť do svojho návratu – nechcel dcéru nútiť k nemilému zväzku.
Keď odchádzal, prosila ho vznešená panna, aby dal spraviť pri veži kúpeľ, pretože počas jeho neprítomnosti mala aj naďalej vo veži bývať. Otec, netušiac za tým nič, privolil a rozkázal, aby na kúpeli boli urobené dve okná. Po otcovom odchode svätá panna naliehala na robotníkov, aby stavba bola čím skôr dokončená a k dvom oknám dala prirobiť ešte tretie okno, aby tak bola upozorňovaná na tajomstvo najsvätejšej Božej Trojice a na hlavný stĺp stavby kázala pridať kríž, aby si tak pripomínala veľkú milosť Božieho vykúpenia. Od toho času žila výlučne pre Boha. Dni svojho života venovala modlitbe, pôstu, nábožnému rozjímaniu, slovom – duševnému spaseniu. Milostivému Bohu zložila slávny sľub, že až do smrti bude živá v neporušenom panenstve.
Keď sa otec Dioskuros vrátil z cesty, navštívil zbožnú dcéru, zaviedol ju do svojho obydlia a zaobchádzal s ňou veľmi láskavo. Spýtal sa jej, ako sa rozhodla počas jeho neprítomnosti, či sa vydá za vyvoleného vznešeného mládenca. Dcéra prosila otca, aby jej dovolil ostať u neho až do smrti a opatrovať ho ako slobodná. Otec sa zdal byť uspokojený a láskavo sa spýtal, čo majú znamenať tie tri okná na kúpeli a to znamenie kríža. A šľachetná dcéra otvorene odpovedala: «Dala som to zhotoviť na znak viery v trojjediného Boha, ktorú som prijala a vyznávam, a na poďakovanie za naše vykúpenie na dreve kríža.» A začala otcovi s veľkým oduševnením vysvetľovať články Kristovho učenia a poukazovať na bláznovstvo pohanského učenia, ktoré káže klaňať sa modlám, ľudskou rukou zhotoveným. Pohanský otec, keď to všetko počul, schytil od zúrivosti ostrý meč a zahnal sa na dcéru a bol by ju aj usmrtil, keby nebola utiekla. Zbožná kresťanská panna sa vyhla istej smrti nie zo strachu pred ňou, ale aby zachránila svojho rozhnevaného otca pred hanbou a pokutou. Utiekla do hôr a ukryla sa v jaskyni pod vysokým bralom.
Rozhnevaný pohanský otec prenasledoval dcéru až do tmavej hory, a bol by ju tam rozsekal, keby nad ňou nedržal stráž milostivý Boh. Veľký balvan sa odtrhol z vysokého brala a s veľkým rachotom sa zrútil na cestu, ktorou práve utekal Dioskuros s vytaseným mečom za svätou pannou a zatarasil mu ďalšiu cestu. Sv. Barbora ďakovala milostivému Bohu za zázračné vyslobodenie z istej smrti a z jaskyne si spravila obydlie. Lesné ovocie a voda z čistého prameňa jej poskytovali obživu.
V jaskyni však bývala len krátky čas. Zúrivý otec nemal pokoja a ako hladný vlk, keď vetrí ovcu, pobehoval deň po dni po lesoch a márne sliedil, kde je jeho dcéra. Napokon jeden pastier, pohan, vyzradil nahnevanému otcovi Dioskurosovi, miesto, kde prebývala sv. panna. Vbehol do jaskyne práve vo chvíli, keď sa sv. panna vrúcne modlila. Zrazil ju k zemi, bil päsťami, kopal nohami, schytil za vlasy a vláčil po tŕňoch, všemožne ju mučil. A keď nasýtil svoj zverský hnev, prikázal sluhom odviesť ju domov, kde ju ďalej trýznil. Márne sa však pohan namáhal, aby naklonil zbožnú kresťanskú dcéru k modlárstvu. Ona bola vo svojom v presvedčení vytrvalá. Trýznenie nič nepomohlo. Keby sa neobával svetskej hanby, bol by ju vo svojej zúrivosti i zabil. A čím väčšmi zúril, tým bola sv. panna stálejšia vo svojej sv. viere. Nakoniec sa rozhodol, že ju predvedie pred pohanského sudcu Marciana, pred ktorým ju obvinil z neúcty k bohom a požadoval od sudcu, aby ju podľa zákonov mučil, kým sa nezriekne kresťanskej viery a neobetuje modlám. Sťatie sv. Barbory zdroj: wikimedia commons
Marcian sa spočiatku javil, že mu je ľúto vznešenej kresťanskej panny, ktorú vlastný otec ukrutne trýznil. Dohováral jej milými slovami, aby si sama nestrpčovala život, aby neuvaľovala potupu a hanbu na svoj vznešený rod, aby sa nezbavovala skvelej budúcnosti, ktorá je určená jej cnostiam a kráse, a to aj s ohľadom na vážnosť a bohatstvo jej otca. Opisoval jej potom rozkoše manželského stavu s urodzeným a bohatým pohanským ženíchom. Nahováral ju, aby ctila starodávnych bohov a zriekla sa kresťanskej viery, ktorú vyznávajú iba pospolití, chudobní ľudia. Áno, pohrozil jej aj mučením, ak sa nezriekne kresťanstva.
Sv. Barbora si pokojne vypočula sudcove slová a vážne odvetila: «Žiadna moc ma nedonúti, aby som obetovala večné blahoslavenstvo časným veciam. Mojou útechou a dedičstvom je Pán Ježiš Kristus. Treba sa vždy viac báť Boha, než ľudí. Som pripravená obetovať živému Bohu, ktorý stvoril nebo, zem, a všetko, čo je na nebi i na zemi. Vašich bôžikov, ktorých veľmi dobre a správne opísal prorok Boží, nenávidím. Majú ústa, ale nehovoria, majú oči a nevidia, majú uši, ale nepočujú, nie sú schopné ani dýchať ústami. Nech sú im podobní ich tvorcovia a všetci, čo v ne veria» (Ž 135,16–18).
Marcian neočakával takúto odpoveď od útlej vznešenej panny. Chcel ju preto vystrašiť a hrozbou vynútiť to, čo nemohol získať milými slovami. Rozkázal katom, aby priniesli rôzne nástroje k mučeniu a ukázali ich svätej panne. Sv. Barbora sa však nezľakla krvavých nástrojov, ktoré už nejedného odvážneho muža spravili povoľným – ona túžila po tom, aby mohla svoj život obetovať za Pána Ježiša a za sv. vieru.
Pohanský sudca sa rozhneval a rozkázal katom, aby sv. pannu vyzliekli donaha, do krvi zbičovali až mala bolestivé opuchliny na celom tele. Takto utrýznenú ju dal pohanský sudca odvliecť do tmavého žalára. Svätá Barbara sa radovala a zvelebovala Boha zato, že sa jej dostalo možnosti trpieť potupu a cediť krv za sv. vieru. Prosila Boha, aby jej poprial stálosť v utrpení. Milostivý Boh, Pán Ježiš, sa jej zjavil v žalári; nadpozemská jasnosť osvietila žalár, posilnil ju pred budúcim utrpením, potešil a zázračne uzdravil jej skrvavené telo.
Juliana, cnostná pohanská žena, keď videla tento zázrak, obdivovala milosrdenstvo pravého Boha, a velebila Ho, že zjavil Svoju moc takýmto zázračným spôsobom pri slabej kresťanskej panne. Predstúpila pred ukrutného sudcu a naplnená nadpozemským oduševnením vyznávala slávne učenie Ježiša Krista ako božské, neohrozene karhala jeho zverské pokračovanie a vyhrážala sa spravodlivým Božím trestom. Marcian dal uväzniť Julianu, a neskôr ju prikázal mučiť spolu so svätou Barborou a usmrtiť.
Na druhý deň ráno dal Marcian opäť predvolať sv. Barboru pred súdnu stolicu. Veľmi sa začudoval, keď uvidel, že je uzdravená. Potom velebil bôžikov a hovoril, že sa tak stalo skrze ich pomoc a napomínal sv. pannu, aby na znak vďaky obetovala modlám. Kresťanská panna s opovrhnutím odmietla jeho smiešnu žiadosť a povedala: «Vaši mŕtvi bôžikovia ma neuzdravili. To Ježiš Kristus, Syn živého Boha, zjavil Svoju moc, ktorého vy vo svojej slepote nechcete poznať a ktorý vás odsúdi k večnému zatrateniu. Boh, Stvoriteľ sveta, urobil tento zázrak.» Zdroj: wikimedia commons
Na tieto smelé slová sa zaslepený pohanský pyšný sudca ešte viac rozhneval. Rozkázal katom, aby železnými driapadlami driapali telo svätej panny, aby pálili horiacimi smolnicami jej boky a potom jej odrezali prsia. Počas zverského mučenia sa sv. Barbara takto modlila: «Ó Pane, vezmi si odo mňa všetko, len nie Ducha Svätého!» Ukrutný pohan potom rozkázal katom, aby ju na väčšiu potupu vodili nahú po meste a ustavične bičovali, a napokon sťali. Jej zverský otec, Dioskuros, díval sa na toto krvavé divadlo a preklínal svoju dcéru. Keď sv. Barbora počula výrok smrti, hlasne sa modlila: «Ty, ó Pane Bože, poznáš srdcia a vieš, že netúžim po ničom inom, iba po Tebe; vieš, že milujem Tvoje zákony a že zasvätila som sa Tebe celá. Neopúšťaj ma, ó Pane, ale prijmi ma podľa Svojho milosrdenstva!» A ticho prosila milostivého Boha, aby prišiel jej hanblivosti na pomoc. A hľa, keď kati vyviedli obnaženú sv. pannu na ulicu, dobrotivý Boh obkolesil celé jej telo takou nadpozemskou žiarou, že zverskí, nehanební modlári nemohli ani len pozrieť na prečistú pannu. Spolu so sv. Barborou kráčala na miesto popravy aj zbožná Juliana.
Keď prišli na popravisko, pokľakla si sv. Barbora a takto sa modlila: «Ó večný Bože, ktorý si založil zem nad vodami a rozprestrel nad ňou nebo ako klenbu, na ktorého kývnutie oblaky dávajú dážď a ktorý si stvoril hviezdy, aby osvecovali zem, a všetko, čo žije na nej, či nespravodlivých – dobrých aj hriešnych! Vyslyš teraz aj mňa, ó Pane, aby sme my, ja a Juliana, boli dielom Tvojich všemohúcich rúk podľa obrazu a podobenstva Tvojho!» Keď vyriekla tieto slová, počula hlas z neba, ktorý povolával do neba ju a Julianu a sľuboval vyplnenie jej prosby.
Pohanský otec tam stál chladnokrvne, ba napomínal kata, aby mučil jeho svätú dcéru. Áno, dokonca požiadal sudcu, aby smel sťať hlavu svojej dcéry. A napokon vlastný otec sťal hlavu svojej 20-ročnej dcéry, sv. Barbory! To sa stalo roku 306 za panovania rímskeho cisára Maximiana. Nebo sa zatemnilo, v povetrí hrozne hrmeli hromové strely, a jedna z nich zasiahla a zabila aj neľudského otca – hriešnika. Zbožní kresťania potom pochovali telo sv. Barbory. Na jej príhovor diali sa mnohé divy a zázraky.
Sv. Barbora býva ctená ako jedna zo 14. sv. pomocníkov po celom svete; vzývajú ju pravoverní kresťania v nebezpečenstvách búrky aj ohňa; je patrónkou zomierajúcich, ktorí prosia o príhovor, aby mohli byť náležíte zaopatrení Najsvätejšou sviatosťou oltárnou; je patrónkou aj baníkov a delostrelcov a rozličných priemyselných spolkov.
Vyobrazuje sa ako vznešená panna s korunou na hlave; v pravej ruke drží palmovú ratolesť a meč, v ľavej ruke kalich s hostiou; vedľa nej je veža s tromi oknami.
Poučenie
Sv. Barbora nás poučuje, ako máme znášať každú krivdu. Jej vlastný otec ju ukrutne prenasledoval a ona trpela na príklade Pána Ježiša Krista všetko príkorie bez reptania, lebo mala čisté svedomie a poznala Boží zákon – radšej chcela byť nenávidená otcom, než aby ju Boh nenávidel. Sv. Klimakus hovorí: «Lepšie je zarmútiť rodičov, než Ježiša.» Sv. Barboru zabil vlastný otec preto, že verila v najsvätejšiu Božiu Trojicu, avšak spravodlivý Boh ho potrestal, keď ho zabil hromovou strelou (úderom blesku).
Ukrutní rodičia učte sa poznať spravodlivý Boží hnev, keď bránite svojim dietkam v Božej službe! Sv. Barbora sa modlila prv, než zomrela, aby Boh vyslyšal tých, ktorí sa jej odporúčajú. Hlas z neba jej oznámil, že Boh vyslyšal prosbu Svojej služobnice. A jej príhovor u Boha bol vždy mocný.
Okolo roku 1448 žil v Nizozemsku muž menom Henrich Kock, ktorý bol od mladosti veľkým ctiteľom sv. Barbory, patrónky zomierajúcich. Vracal sa raz z poľa ako 70-ročný starec po ťažkej práci, unavený si ľahol na lôžko, nechal pri sebe horieť lampáš a zaspal. Slama sa zapálila a hneď začala horieť posteľ a potom aj celý dom. On a jeho syn Andrej sa prebudili a len s ťažkosťami sa im podarilo vyslobodiť z plameňov. Keď utekali oknom, zapálili sa im aj košele a začali horieť – ale ich telo ostalo neporušené. Keď boli v bezpečí, napadlo otcovi, že si zabudol vziať peniaze z izby. Bez rozvahy sa vrátil k horiacej stavbe, prežehnal sa znamením sv. kríža, vbehol do izby a vzal peniaze. Sily ho však opustili a odpadol na dlážku. Vo svojom nešťastí si spomenul na sv. Barboru a prosil ju o mocný príhovor: «Ó sv. Barbora, pomôž mi a pros Boha, aby nedopustil, žeby som zomrel vo svojich hriechoch! Boh nech mi popraje to, čo zasľúbil tebe pri smrti pre Krista Pána, Ženícha tvojho. Tvoj Nebeský Ženích nech pamätá na krv, ktorú si vyliala z lásky k Nemu: nech nezomriem prv, než budem oslobodený od svojich hriechov a posilnený Najsvätejšou sviatosťou oltárnou.» Sotva vyriekol túto modlitbu, stála sv. panna Barbora v nebeskej žiare pred ním, chránila ho proti plameňom, chytila ho za ruku, vyviedla z horiacej stavby a potom povedala: «Pretože si vždy ctil moju pamiatku a teraz si ma žiadal o príhovor, vedz, že Boh predĺžil tvoj život o jeden deň, aby si mohol prijať sv. Sviatosti pokánia, oltárnu a posledného pomazania.» Po týchto slovách sv. Barbora zmizla. Medzitým ďalej zúril požiar. Henrich Kock ležal na zemi ďaleko od ohňa, jeho telo bolo veľmi popálené, že sa podobal na mŕtvolu. Dal zavolať kňaza a skrúšene prijal sv. sviatosti zomierajúcich. Potom povedal spovedníkovi: «Ó velebný otče a vy prítomní priatelia, teraz sa blíži hodina, aby som sa odobral na večnosť; preto ma neopúšťajte, kým nezomriem a modlite sa za mňa.» A vzýval o príhovor preblahoslavenú Pannu Máriu a sv. Barboru a napokon zvolal: «Ó Pane Ježišu! Najmilosrdnejší Bože, ktorý si mňa na dreve kríža Svojou predrahou krvou a prehorkým umučením vykúpil, zmiluj sa nado mnou! Do Tvojich rúk porúčam svoju dušu!» A naposledy vydýchol. Očitý svedok, Theodor Paul, ktorý rozprával o tomto dive, dokladá: «Bol som pri zomierajúcom, vypočul som jeho spoveď, odslúžil som mu sv. sviatosti, obviazal jeho rany, postaral som sa o opatrovníkov nemocného, a on zomrel konečne v mojich rukách. Hľa, tak vyslyšal milostivý Boh na príhovor sv. Barbory nešťastného Henricha, že mu doprial divotvorným spôsobom čas pred smrťou k hodnému prijatiu sv. sviatostí zomierajúcich.» Sv. Barbora, mučenica
Kresťan, vzývaj o príhovor svätú pannu Barboru v čase búrky a hromobitia, najmä keď sa blíži tvoja posledná hodinka, aby si mohol dosiahnuť odpustenie hriechov a posilniť sa sv. sviatosťami zomierajúcich na ceste k večnému životu. Kedykoľvek pozrieš, zvlášť v hodinku smrti, na obraz sv. Barbory a uzrieš na veži tri okná, spomeň si na trojjediného Boha! Ďakuj Mu za stvorenie, vykúpenie a posvätenie, a modlievaj sa: Sláva Otcu i Synu i Duchu Svätému!
Modlitba
O Pane Bože, prosíme Ťa, popraj milostivo, aby príhovor Tvojej sv. panny a mučenice, Barbory, bol nám na pomoci, žeby sme predo dňom nášho odchodu z tohto sveta skrze opravdivé pokánie a dôstojnú spoveď boli pripravení k hodnému prijatiu Najsvätejšej sviatosti oltárnej. O to Ťa prosíme skrze Ježiša Krista, Pána a Spasiteľa nášho. Amen
baníkov, sedliakov, architektov, stavebných robotníkov, pokrývačov, murárov, zlievačov zvonov, kováčov, kamenárov, tesárov, hrobníkov, zvončekov, kuchárov, mäsiarov, dievčat; zajatcov; delostrelectva; hasičov; umierajúcich; vzývaná za dobrú smrť, proti ohňu, nebezpečenstvo pri búrke, proti moru a horúčkovitým ochoreniam, ako pomocníčka v núdzi
Atribúty:
dialo, kalich (často s hostiou), kniha, meč, pávie perá, veža (s tromi oknami); býva vyobrazovaná v spoločnosti ďalších 13 pomocníkov v núdzi
ŽIVOTOPIS Patrí medzi sväté mučeníčky s nemalým významom, o ktorých sa však nezachovalo spoľahlivých písomných správ. Žila a zomrela v Nikomédii ako panna a mučeníčka. Splnila sa na nej Ježišova predpoveď, že „nepriateľom človeka bude jeho vlastná rodina“. (Mat 10,36)
ŽIVOTOPIS PRE MEDITÁCIU
ČLOVEK PROTI ČLOVEKU PRE JEŽIŠA
O živote svätej Barbory z Nikomédie sa martyrológium vyjadruje veľmi stručne a odvoláva sa na tradíciu. Podľa nej bola veľmi pripomínaná, ctená významnými svätcami a zaradená medzi tzv. 14 pomocníkov v núdzi. Jej najstaršie znázornenie bolo objavené v kostole Santa Maria Antiqua na Palatine v Ríme a táto freska pochádza asi z konca VII. storočia.
Žila pravdepodobne medzi II. a IV. storočím v Nikomédii, ktorá tiež bývala sídelným mestom rímskych cisárov na východe, v Bithinii (dnes Turecko), na južnej strane Čierneho mora.
Legenda ju uvádza ako krásnu dcéru zámožného Dioskura, ktorý bol veľkým nepriateľom kresťanov, ktorých učenie sa Barbora snažila spoznať. Dioskuros chcel svoju dcéru ustrážiť pred ich vplyvom a uväznil ju do veže, kde jej snáď nemalo chýbať nič ako sloboda. Pri jednej z otcových ciest sa údajne dohodla so murármi na urobení tretieho okna, hoci do jej väzenia boli naplánované len dve. Barbora chcela, aby jej pripomínali Najsvätejšiu Trojicu, v ktorej spoločnosti túžila žiť. Po otcovom návrate nasledovalo vypočúvanie. Niekde sa uvádza, že v čase otcovej neprítomnosti prijala aj sviatosť krstu a keď sa mu priznala, že chce patriť len Kristovi, bola pred jeho hnevom dočasne ukrytá do zeme. Niektoré verzie uvádzajú, že sa skrývala v jaskyni.
Podľa legendárneho rozprávania, zatiaľ čo otec pre ňu chystal kruté muky, ona rozjímala o umučení Krista a čerpala tak silu, aby pre neho dokázala zniesť všetko. Otec si vraj v hneve prizval sudcu Marciana a Barboru, ktorá sa k chystaným mukám stavala hrdinsky, dal kruto zbičovať. Barbora však myslela na Kristovo bičovanie, a to svoje vraj vnímala ako hladenie pávími perami. Druhého dňa jej nepriateľov prekvapilo, že rany po bičovaní z jej tela zmizli. Odmietali však uznať Kristovu liečivú moc, ktorú Barbora dosvedčovala a vykladali to ako znamenie pohanských bohov, chcúc od nej, aby im za to preukázala vďačnosť. Jej snaha presvedčiť ich o opaku v nich vyvolala len väčšiu zúrivosť. Medzi popisované muky, ktorými ju chceli od viery odvrátiť, je uvádzané drásanie železnými hrebeňmi, pálenie bokov, tlčenie do hlavy, z ktorej jej chceli Krista vymlátiť aj odrezanie pŕs. Posledným Marciánovým rozhodnutím bolo, že je nutné useknúť Barbore hlavu. Vliekli ju znetvorenú mestom k popravisku, snáď aby ostatní odradili od viery v pravého Boha. Kazila im to však statočnosť Barbory a anjel, ktorý vraj Barborino krvácajúce telo zahalil bielym odevom. Keď dorazili na miesto, kata nepotrebovali, pretože otec bol rozhodnutý jeho prácu vykonať sám. Legenda v závere hovorí o tom, že keď svoju dcéru sťal mečom, bol sám zabitý bleskom.
Ak otvoríme knižku Anselma Grüna "Duchovná terapia a kresťanská tradícia", dočítame sa, že táto legenda je tiež vnímaná ako plná symboliky, počnúc vlastným menom hrdinky, ktoré je vykladané ako cudzinka a chce sa tu ukázať, že nepatrí k tomuto svetu, ale jej pravým domovom je nebo. Aj vo väzení môže človek prežívať vnútornú slobodu. Jej otec sa márne snažil uplatniť svoje predstavy násilím. Boh prišiel do jej srdca aj napriek zamknuté dvere. S ním prišlo aj viac svetla a jej úzky obzor sa rozšíril. Keď ju otec chcel po svojom návrate kvôli viere zabiť, ona našla úkryt v jaskyni, ktorá je v spomínanej knižke symbolom materskej sféry ako ochrany pred otcom. V knihe, zradou ovčiaka, sa otcova moc ukazuje silnejšie ako matky a Barbora sa z otcovej vôle dostala do rúk miestodržiteľa. Z následného mučenia anjelov uzdravená, bola vraj nahá na ceste mestom šľahaná prútmi, ktoré sa zmenili na pávie perie a čím viac bičovaná, tým viac bola nimi ozdobená. Cieľom toho vraj bolo ukázať, že ľudská agresia nemôže dušu uškodiť. Podľa tejto verzie príbehu strávila v žalári ešte jednu noc, počas ktorej jej anjel priniesol ako posilu na poslednú cestu Telo a Krv Pána. Tento výklad aktuálne dokazuje, že človek, ktorý sa stáva sám sebou, slobodne kráča svojou cestou. A ak sa hlava rodiny snaží určiť jeho životnú dráhu a násilím odvrátiť od Boha, nemôže zvíťaziť. Boh ho chráni aj skrze anjelov a smrť tu znamená nový život.
Anselm Grün sa snaží v tomto príbehu ukázať zmysel jednotlivých atribútov. Veža je tu videná ako obraz sebarealizácie človeka a symbol pevných základov, na ktorých spočíva náš život. Zároveň aj ako symbol pre kontempláciu – miesto, kde s nami prebýva Boh. Táto kruhová stavba s tromi oknami predstavuje celistvosť a prezentáciu Trojjediného Boha, žijúceho s nami av nás. Pravú skutočnosť nepoznáme a tak sa nemusíme držať všetkých výkladov a podávaný kalich nám môže tiež pripomínať, že aj Kristovi bol v Getsemanskej záhrade podávaný symbolický kalich utrpenia. Súhlasom s Otcovou vôľou Ježiš vstal posilnený v ústrety svojim katom. A jeho prijatie potupnej smrti sa stalo naším vykúpením.
Je pripomínané, že Barbora máva na sebe zelené šaty ako symbol Božej sily, zmierenia i pevnej nádeje vo večné milosrdenstvo. Má symbolizovať obnovu života, čo je pripomínané tzv. „barborkami“, ktoré sa dávajú do vody, aby na Vianoce rozkvitli. Tento pokresťanský zvyk nám má pripomínať, že dobre prežitý advent má viesť k rozprúdeniu tvorivej sily, pochádzajúcej od Boha a že pohrúžením sa do vlastného vnútra ako Barbora, máme rozkvitnúť životom Krista.
Cisár Justinián vraj preniesol pozostatky sv. Barbory v VI. stor. do Konštantínopolu, odkiaľ sa okolo r. 1000 dostali do dómu sv. Marka v Benátkach a r. 1009 boli prenesené na neďaleký ostrov Torcello, do kostola sv. Jána evanjelistu. P. Fr. Ekert uvádza, že v r. 1370 nejakú časť z pozostatkov sv. Barbory doviezol do Prahy pre svätovítsky chrám aj Karol IV. Najvýznamnejší gotický chrám sv. Barbory sa nachádza v Kutnej hore v Čechách. So stavbou bolo začaté r. 1388. Niektorá jeho výzdoba je z konca XV. stor. ak dokončeniu stavby či rekonštrukcii došlo v rokoch 1884 až 1905. So súsoším sv. Barbory sa môžeme stretnúť na Karlovom moste v Prahe, kde je medzi sv. Markétou a sv.Alžbetou. Originál tejto kópie pochádza od Ferdinanda Maximiliána a Jána Brokofovcov z r. 1707. Nápis je prosbou: "Modlite sa za nás teraz aj v hodine smrti." - Tú by sme nemali brať na ľahkú váhu. Podobne v našich chrámoch sú obrazy Barbory dokladom úcty, vzdávanej v našej krajine tejto svätici.
PREDSAVZATIE, MODLITBA "Barborkou" vo váze si budem pripomínať, že sa mám usilovať o to, aby na mojom každodennom živote rozkvitali kvety lásky, s ktorou Ježiš stále prichádza.
Bože, Tvoja sila sa prejavuje najmä vtedy, keď pôsobí v tom, kto je slabý: Ty si posilňoval svätú Barboru, aby statočne znášala všetko mučenie; pomáhaj aj nám, aby sme na jej príhovor víťazne prešli všetkými skúškami, nezomreli náhlou smrťou, ale predstúpili pred Teba zmierení, po prijatí sv. sviatosťou. Prosíme o to skrze Tvojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána, lebo on s Tebou v jednote Ducha Svätého žije a kraľuje po všetky veky vekov.
