Krst Krista Pána - P. Ľubomír Stanček - kázeň Krst kresťana zaväzuje k životu viery nádeje a lásky (Mt 3,13-17) Krstom sa otvárame pre obetu Na vojne sa stala takáto udalosť. Dôstojník si roztrhol …More
Krst Krista Pána - P. Ľubomír Stanček - kázeň

Krst kresťana zaväzuje k životu viery nádeje a lásky
(Mt 3,13-17)


Krstom sa otvárame pre obetu

Na vojne sa stala takáto udalosť. Dôstojník si roztrhol šaty a čatárovi rozkázal, aby mu poslal krajčíra. Vojak Krajčír prišiel a od veliteľa dostal príkazom, aby mu rýchlo dal do poriadku šaty. Vojak mu odpovedal: „Ja to neviem,“ ospravedlňoval sa. „Čože, vy to neviete?! Či vy nie ste krajčír!?“ reval dôstojník. Vojak so strachom povedal: „Nie, pán major. Ja nie som krajčír, ja sa len volám Krajčír.“
Ten, čo sa volá Krajčír, ešte nemusí vedieť opravovať šaty. A zároveň je to pre nás aj memento, že kresťan by sa nemal kresťanom len volať, ale podľa mena aj žiť.
Dnešnou nedeľou sa končí vianočné obdobie a dnešná nedeľa je zároveň prvou nedeľou v Cezročnom období.

Evanjelium o krste Pána Ježiša v rieke Jordán sa stáva pre nás mementom, aby sme ukončili vianočné obdobie, kedy sme venovali pozornosť narodeniu a detstvu Pána Ježiša, a aby sme začali prežívať obdobie, počas ktorého si budeme pripomínať verejný život a učenie Pána Ježiša.
Jánovi Krstiteľovi, keď sa zdráhal pokrstiť Ježiša, povedal: „Patrí sa, aby sme splnili všetko, čo je spravodlivé.“ Na čo evanjelista sv. Matúš poznamenáva: „Potom mu už neodporoval“ (Mt 3,15).

Krst Pána Ježiša nám pripomína náš krst. Je to memento, že krst nie je len krátky obrad vykonaný často bez súhlasu krsteného, pretože praktizujeme krst detí, ale je to začiatok nového života. Krst prirovnávame k bráne, cez ktorú vchádzame do spoločenstva bratov a sestier Pána Ježiša a dostávame právo Boha volať svojím Otcom. Krst je preto chápaný ako prvá sviatosť potrebná ku spáse. Až po prijatí krstu môžeme prijímať ďalšie sviatosti. Pri krste sa z duše zotiera hriech našich prarodičov, dedičný hriech a do duše prijímame nezmazateľný znak, že patríme Bohu. Pri krste sa stávame výhonkom na kmeni, ktorým je Kristus. Krst chápeme ako naše vstúpenie do Božej lásky, ako prijatie Boha za svojho Pána a Boha, ktorý nás stvoril, vykúpil a posväcuje. To vyjadrujú aj slová, ktoré pri vysluhovaní krstu krstiteľ vyslovuje, ktoré Ježiš prikázal apoštolom pri krste vysloviť a ktoré sú zárukou pre krsteného k novému životu: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal“ (Mt 28,19-20).
Hoci pri krste Ježiša v Jordáne sa nič nehovorí o jeho smrti na kríži, predsa veríme a vyznávame, že naša spása sa zrodila na kríži. Ježiš od svojho krstu, keď verejne vystúpil a začal svoje poslanie medzi nami, nám podobný vo všetkom okrem hriechu, plní vôľu Otca. Pri krste Pána Ježiša nám Boh Otec sám pripomína, že: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie (Mt 3,17). Je to výzva pre každého z nás: počúvať v Duchu Svätom slová Božieho Syna a zachovávať ich vo svojom živote.

Náš krst máme znova a znova prežívať, alebo lepšie vyjadrené, krst máme stále žiť, s krstnými milosťami máme spolupracovať, svoj vzťahu k Bohu máme neustále rozvíjať. Vtedy nám krst, ktorý sme prijali ako deti nezovšednie, nezabudneme na svoje práva a povinnosti, ktoré sme krstom na seba prijali, ale krst bude pre nás stále novou a aktuálnou formou rozvíjania viery, nádeje a lásky. Dnešná spomienka na krst Pána Ježiša je výzvou vrátiť sa k plneniu svojich povinností kresťanov. Nestačí mať len meno kresťan, ale Kristovým bratom a sestrou aj máme byť. Je správne, že si chceme pripomenúť význam povinností, ktoré sme pri krste zobrali na seba, keď kňaz rodičom a krstným rodičom dal do rúk zažatú sviecu a bielu košieľku. Príklad života a čistota života. S Kristom máme ukrižovať svoje telo, aby sme odolali hriechu (porov. Rim 6,6).
Žiť v priateľstve s Bohom, aby sa na nás nevzťahovali slová spisovateľa Juliena Greena, ktorý napísal:
„Videl som často, že v našom kresťanskom spoločenstve je mnoho rečí o Kristovi, kresťanoch... Ale ľudia, ktorí sa takto správajú, vybrali si z evanjelií len to, čo sa im páči a vyhovuje im. Keby sme venovali každej strane evanjelia viac pozornosti, našli by sme dostatok matérie pre naše kresťanské spolužitie, kresťanský život. Uvedomujeme si, že takýmto nekresťanským životom, správaním nielenže nikoho nenadchneme za Krista a neprivedieme ku Kristovi, ale sami zohyzdíme obraz Boha, ktorý bol do našej duše pri krste vložený.“
Naopak, uvedomujeme si slová, ktoré napísal spisovateľ François Mauriac: „Kto verí, že je hriešny a sa aj hriešny cíti, je už pri bráne Božieho kráľovstva. V minulosti neboli ľudia menej hriešni ako dnes, ale uznávali, že sú hriešni... Dnes ľudia blúdia, ale nevedia, že blúdia.“
Pápež Pius XII. pripomínal: „Najväčším hriechom našej doby je, že stratila zmysel hriechu.“

Ježiš nepoznal hriech. Škvrna hriechu sa ho nedotkla. A predsa po krste odišiel na púšť a prežil pokúšanie diabla. My poznáme vinu hriechu. A práve spomienka na náš krst je mementom, že chceme znova vykročiť na cestu priateľov Božích, bratov Krista a detí Boha Otca. Návrat k stavu po prijatí krstu, návrat k Bohu, k milostiam, je návrat k presvedčeniu zrieknuť sa hriechu a vyznať vieru, ako to spravili naši rodičia a krstní rodičia za nás pri krste a ako sme to už my osobne spravili pri prvom svätom prijímaní, birmovaní a viackrát pri slávení veľkonočnej vigílie.
V roku 1945 v Matthausene ako mučeník za rímsko-katolícku Cirkev zomrel Marcel Kallo, veľký horliteľ a mládežnícky pracovník, keď mal 24 rokov. Tí, čo ho poznali, napísali o ňom:
„Marcel nemal dve tváre, len jednu tvár: tvár kresťana a tú nosil všade. A tá tvár bola naplnená radosťou k Bohu.
Uvedomujeme si svoje záväzky ku sviatosti krstu? Keď stojíme pred zrkadlom a pozeráme na svoju tvár, nemôžeme vidieť tvár iného človeka, keď vedľa nás nestojí. Je správne, že si pri dnešnej spomienke viac uvedomujeme stav svojej duše, vzťah k právam a povinnostiam kresťana katolíka.
Je potrebné hriechu sa vyhýbať tak, ako to vyjadrila po krste mladá slečna. Kňaz sa jej pýtal:
„Tak, čo ti dal krst? Zmenilo sa niečo v tvojom živote?“
„Áno, žijem celkom ináč. Som tomu veľmi rada.“
„A môžeš povedať úprimne, hrešila si pred krstom?“
„Áno, musím priznať, že hrešila som.“
„A teraz, keď si pokrstená, nehrešíš?“
Slečna sa na chvíľu zamyslela:
„Áno, aj teraz hreším.“
„Nuž, aký je v tom rozdiel? Zmenilo sa teda niečo v tvojom živote?“
„Áno, pred krstom som za hriechom bežala, teraz po sviatosti krstu pred hriechom utekám.“

Keď si uvedomujeme aj my túto realitu a objavujeme či nachádzame ju, sme na ceste záchrany pre náš život, pretože Boh je naša záchrana. Častá myšlienka na krst sa stáva vzpruhou do boja proti hriechu a motorom pre nadobudnutie nových milostí a k spolupráci s nimi.

Sme kresťania a to nielen menom, ale i skutkom, keď žijeme podľa slov sv. Cyrila Jeruzalemského (315 - 386), ktorý hovorí: „Ježiš je jedna z troch božských osôb Trojice, ktorá je Láska.“ To znamená, že každý máme urobiť všetko preto, aby sme plnili svoje poslanie, postavenie, svoje povolanie v láske. Vtedy nie sme kresťania len menom.

Amen.