Katolíci a politika. V našom štáte mohli by mať katolíci rozhodujúce slovo, keby boli katolíkmi aj pri volebných urnách a pri hlasovaní
Katolíci majú svoje katolícke presvedčenie prejavovať všade – doma, v kostole, v práci, na verejnosti – a majú ho prejavovať aj v politike.
Na túto svoju povinnosť ale slovenskí katolíci nejako zabúdajú. Oni sú síce katolíkmi doma- nanajvýš ešte v kostole – ale v politike si nepočínajú po katolícky. Preto je potom katolicizmus tak slabo zastúpený vo vedení štátu, hoci by ináč mohol vykonať v prospech národa a vlasti veľké veci. V našom štáte mohli by mať katolíci rozhodujúce slovo, keby boli katolíkmi aj pri volebných urnách a pri hlasovaní. Od toho sme však ešte veľmi ďaleko. Na poli politickom akosi nechceme chápať svoje povinnosti. Bez akýchkoľvek výčitiek svedomia hrnú sa naši katolíci do strán nábožensky indiferentných a nepriateľských a svojimi volebnými hlasmi pletú si bič sami na seba.
Niektorí to robia z ľudských ohľadov, iní z obavy o každodenný chlieb, zase iní z akejsi nespokojnosti s katolíckou politickou stranou alebo z nejakých osobných ambícií. Prevažná väčšina to však robí z nevedomosti. Nechápe význam politickej práce a chce žiť akýmsi katakombovým kresťanstvom. Zato počujeme tak často aj z úst ináč dobrých katolíkov slová: „Ja sa pomodlím svoje každodenné modlitby, zasvätím nedele a sviatky, riadne pristupujem k svätým sviatostiam, zachovám predpísané pôsty: ale v politike sa hlásim k tej strane, ktorá najlepšie háji moje (osobné) záujmy. Do politiky sa Cirkev nemá čo starať… Náboženstvo a politika predsa nemajú nič spoločné…. A podľa tohto falošného názoru potom aj naši ľudia hlasujú…
A výsledok?… Odstrkávanie katolíkov vo verejnom živote a rozpínavosť kadejakých nevercov.
Porozprávajme sa teda o tom, či náboženstvo a politika majú niečo spoločné alebo nie.
Ak nemajú nič spoločného, tak sa potom katolíci môžu prihlásiť do ktorejkoľvek politickej strany. Ak však náboženstvo nejako súvisí s politikou, ak sú medzi náboženstvom a politikou nejaké styčné body, tak katolíci majú miesto len v tej strane, ktorá popri (osobných) záujmoch bráni aj náboženské záujmy nášho ľudu. Aby sme si mohli túto otázku objasniť, musíme si odpovedať na otázku čím sa zaoberá politika? O čom sa rozpráva v politike? Sú predmetom politiky len hospodárske otázky, alebo je tam reč aj o náboženských otázkach, alebo otázkach súvisiacich s náboženstvom? Povedzme si teda niečo o tom, čo je predmetom politiky.
Predmet politiky
Slovo „politika“ pochádza z gréckeho „polis- mesto, obec“. Politika sa týka obecných vecí a verejnosti: je to teda starosť o veci verejné. Predmetom politiky môžu byť trojaké veci:
1. Veci čisto svetské
2. Veci čisto náboženské
3. Veci miešané
V krátkosti si o nich teda niečo povedzme!
1. Do prvej skupiny patria veci čisto svetské, hospodárske alebo čisto politické. Takýchto vecí je veľmi veľa, tak v živote súkromnom, ako aj vo verejnom živote. Čisto svetskou záležitosťou v súkromnom živote je napríklad: stavba domu, oprava a zariadenie bytu, obrábanie poľa, záhrady, zakúpenie strojov, šiat a pod. Do týchto čisto svetských vecí sa náboženstvo nemieša.
Tu sa každý riadi podľa svojich vlastných skúseností, svojho zdravého rozumu, alebo podľa rady nejakého odborníka. Náboženstvo sa o tieto veci nestará. Ako je tomu v živote súkromnom, tak je tomu aj v živote verejnom. Aj tam je veľmi veľa takýchto čisto svetských vecí do ktorých sa náboženstvo nemieša. Rýdzo svetskými vecami vo verejnom živote štátu je napríklad železničná doprava, MHD, letecká doprava, zdravotníctvo, poštová služba, základná vojenská služba, poľnohospodárstvo, lesné hospodárstvo, zdravotné poistenie. S týmito otázkami náboženstvo nemá nič spoločné.
Tie si štát môže riešiť sám podľa toho, ako to vyžaduje verejné blaho spoločnosti. Aj podľa obežníka pápeža Leva XIII. „Diuturnum illud“ zo dňa 20. Júna 1881: „Cirkev uznáva a učí, že to, čo sa pohybuje v rámci občianskeho života, prináleží výlučne právomoci a rozhodnutia panovníkov“.
2. Druhú kategóriu tvoria veci čisto náboženské, alebo čisto vnútorné veci Cirkvi. Takýmito vecami sú: učenie Cirkvi, Božie prikázania, cirkevné prikázania, predpisy ohľadom vysluhovania sv. sviatostí, liturgické predpisy, vyučovanie náboženstva, vylučovanie z Cirkvi alebo prijímanie do lona Cirkvi, pôstne nariadenia, rehoľné sľuby, kňazská vysviacka atď.
To všetko sú – aby som sa tak vyjadril rodinné veci Cirkvi, hoci veľa ráz aj úzko súvisia aj s verejným životom. O týchto otázkach má Cirkev rozhodovať sama.
3. Do tretej skupiny patria veci miešané, alebo cirkevno-politické. Tieto môžu byť dvojaké: a) vždy miešané a b) náhodou miešané.
a) Vždy miešané sú tie veci, ktoré sú tak rázu náboženského ako aj svetského. Sem patrí v prvom rade stav manželský, ktorý je na jednej strane sviatosťou a na druhej strane základným pilierom rodiny a štátu. Je teda rázu náboženského ale aj rázu politického. Podobný ráz má aj výchova detí a škola. O výchovu detí má totiž záujem aj štát aj Cirkev, musí sa teda o ňu starať aj štát aj Cirkev.
K miešaným otázkam patrí aj otázka cintorínov a pohrebov. Pochovávanie mŕtvych je totiž náboženským obradom, ale pritom je aj otázkou zdravotnou. Medzi otázky miešané môžeme konečne zaradiť aj starostlivosť o mládež, o chorých a chudobných, atď. Všetky tieto spomenuté otázky spadajú do kompetencie tak Cirkvi, ako aj štátu a preto ich majú riešiť Cirkev a štát spoločne, ruka v ruke.
Keby ich riešil samotný štát, zasahoval by do kompetencie Cirkvi. A naopak, keby ich riešila Cirkev sama, zasahovala by do kompetencie štátu. Tu teda nezostáva nič iného, len aby ich riešili spoločne, keďže paria do kompetencii obidvoch.
b) Náhodou miešanými sú veci ktoré síce podľa svojej povahy nijako nesúvisia s náboženstvom, ale môžu naň naraziť. Takýmto je napríklad telocvik. Ten je podľa svojej povahy otázkou nábožensky indiferentnou. Cirkev v otázke telesnej výchovy necíti sa byť povolanou vydávať nejaké predpisy. Môže sa však stať, že je pri telocviku urážaný kresťanský cit hanblivosti a sú urážané aj dobré mravy. Vtedy už telocvik prestáva byť otázkou čisto svetskou, ale stáva sa otázkou miešanou. To isté platí aj o športe. Cirkev sa oň nestará. Keby sa však dostal šport do konfliktu s kresťanskou mravoukou, vtedy už Cirkev nemôže a nesmie mlčať.
Do tejto skupiny patrí aj móda v obliekaní. To, že aké šaty nosia ľudia, to je otázkou nábožensky indiferentnou. Cirkev sa o to nestará a nevydáva nijaký módny časopis. Keby sa však móda prehrešovala proti mravom (prílišným odhaľovaním tela), vtedy by už zasahovala do kompetencie náboženstva a otázka módy stala by sa otázkou miešanou alebo cirkevno-politickou.
Medzi náhodou miešané veci patria teda všetky veci, ktoré sú poškvrnené hriechom. Všetky tieto veci má riešiť Cirkev a štát vo vzájomnej dohode.
Po týchto úvahách si už teraz môžeme riešiť otázku pomeru náboženstva a politiky. Riešime ju takto:
1. Keď sa politika zaoberá vecami čisto politickými a svetskými, nie je závislá od náboženstva.
2. Keď sa politika zaoberá vecami miešanými alebo si osobuje rozhodovanie o veciach čisto náboženských, vtedy už aj náboženstvo má slovo do politiky.
Podľa knihy: „Katolíci vo víre dnešného života“ (Andrej Klíman; SSV 1937) spracoval A. Čulen
alianciazanedelu.sk/archiv/1489
Na túto svoju povinnosť ale slovenskí katolíci nejako zabúdajú. Oni sú síce katolíkmi doma- nanajvýš ešte v kostole – ale v politike si nepočínajú po katolícky. Preto je potom katolicizmus tak slabo zastúpený vo vedení štátu, hoci by ináč mohol vykonať v prospech národa a vlasti veľké veci. V našom štáte mohli by mať katolíci rozhodujúce slovo, keby boli katolíkmi aj pri volebných urnách a pri hlasovaní. Od toho sme však ešte veľmi ďaleko. Na poli politickom akosi nechceme chápať svoje povinnosti. Bez akýchkoľvek výčitiek svedomia hrnú sa naši katolíci do strán nábožensky indiferentných a nepriateľských a svojimi volebnými hlasmi pletú si bič sami na seba.
Niektorí to robia z ľudských ohľadov, iní z obavy o každodenný chlieb, zase iní z akejsi nespokojnosti s katolíckou politickou stranou alebo z nejakých osobných ambícií. Prevažná väčšina to však robí z nevedomosti. Nechápe význam politickej práce a chce žiť akýmsi katakombovým kresťanstvom. Zato počujeme tak často aj z úst ináč dobrých katolíkov slová: „Ja sa pomodlím svoje každodenné modlitby, zasvätím nedele a sviatky, riadne pristupujem k svätým sviatostiam, zachovám predpísané pôsty: ale v politike sa hlásim k tej strane, ktorá najlepšie háji moje (osobné) záujmy. Do politiky sa Cirkev nemá čo starať… Náboženstvo a politika predsa nemajú nič spoločné…. A podľa tohto falošného názoru potom aj naši ľudia hlasujú…
A výsledok?… Odstrkávanie katolíkov vo verejnom živote a rozpínavosť kadejakých nevercov.
Porozprávajme sa teda o tom, či náboženstvo a politika majú niečo spoločné alebo nie.
Ak nemajú nič spoločného, tak sa potom katolíci môžu prihlásiť do ktorejkoľvek politickej strany. Ak však náboženstvo nejako súvisí s politikou, ak sú medzi náboženstvom a politikou nejaké styčné body, tak katolíci majú miesto len v tej strane, ktorá popri (osobných) záujmoch bráni aj náboženské záujmy nášho ľudu. Aby sme si mohli túto otázku objasniť, musíme si odpovedať na otázku čím sa zaoberá politika? O čom sa rozpráva v politike? Sú predmetom politiky len hospodárske otázky, alebo je tam reč aj o náboženských otázkach, alebo otázkach súvisiacich s náboženstvom? Povedzme si teda niečo o tom, čo je predmetom politiky.
Predmet politiky
Slovo „politika“ pochádza z gréckeho „polis- mesto, obec“. Politika sa týka obecných vecí a verejnosti: je to teda starosť o veci verejné. Predmetom politiky môžu byť trojaké veci:
1. Veci čisto svetské
2. Veci čisto náboženské
3. Veci miešané
V krátkosti si o nich teda niečo povedzme!
1. Do prvej skupiny patria veci čisto svetské, hospodárske alebo čisto politické. Takýchto vecí je veľmi veľa, tak v živote súkromnom, ako aj vo verejnom živote. Čisto svetskou záležitosťou v súkromnom živote je napríklad: stavba domu, oprava a zariadenie bytu, obrábanie poľa, záhrady, zakúpenie strojov, šiat a pod. Do týchto čisto svetských vecí sa náboženstvo nemieša.
Tu sa každý riadi podľa svojich vlastných skúseností, svojho zdravého rozumu, alebo podľa rady nejakého odborníka. Náboženstvo sa o tieto veci nestará. Ako je tomu v živote súkromnom, tak je tomu aj v živote verejnom. Aj tam je veľmi veľa takýchto čisto svetských vecí do ktorých sa náboženstvo nemieša. Rýdzo svetskými vecami vo verejnom živote štátu je napríklad železničná doprava, MHD, letecká doprava, zdravotníctvo, poštová služba, základná vojenská služba, poľnohospodárstvo, lesné hospodárstvo, zdravotné poistenie. S týmito otázkami náboženstvo nemá nič spoločné.
Tie si štát môže riešiť sám podľa toho, ako to vyžaduje verejné blaho spoločnosti. Aj podľa obežníka pápeža Leva XIII. „Diuturnum illud“ zo dňa 20. Júna 1881: „Cirkev uznáva a učí, že to, čo sa pohybuje v rámci občianskeho života, prináleží výlučne právomoci a rozhodnutia panovníkov“.
2. Druhú kategóriu tvoria veci čisto náboženské, alebo čisto vnútorné veci Cirkvi. Takýmito vecami sú: učenie Cirkvi, Božie prikázania, cirkevné prikázania, predpisy ohľadom vysluhovania sv. sviatostí, liturgické predpisy, vyučovanie náboženstva, vylučovanie z Cirkvi alebo prijímanie do lona Cirkvi, pôstne nariadenia, rehoľné sľuby, kňazská vysviacka atď.
To všetko sú – aby som sa tak vyjadril rodinné veci Cirkvi, hoci veľa ráz aj úzko súvisia aj s verejným životom. O týchto otázkach má Cirkev rozhodovať sama.
3. Do tretej skupiny patria veci miešané, alebo cirkevno-politické. Tieto môžu byť dvojaké: a) vždy miešané a b) náhodou miešané.
a) Vždy miešané sú tie veci, ktoré sú tak rázu náboženského ako aj svetského. Sem patrí v prvom rade stav manželský, ktorý je na jednej strane sviatosťou a na druhej strane základným pilierom rodiny a štátu. Je teda rázu náboženského ale aj rázu politického. Podobný ráz má aj výchova detí a škola. O výchovu detí má totiž záujem aj štát aj Cirkev, musí sa teda o ňu starať aj štát aj Cirkev.
K miešaným otázkam patrí aj otázka cintorínov a pohrebov. Pochovávanie mŕtvych je totiž náboženským obradom, ale pritom je aj otázkou zdravotnou. Medzi otázky miešané môžeme konečne zaradiť aj starostlivosť o mládež, o chorých a chudobných, atď. Všetky tieto spomenuté otázky spadajú do kompetencie tak Cirkvi, ako aj štátu a preto ich majú riešiť Cirkev a štát spoločne, ruka v ruke.
Keby ich riešil samotný štát, zasahoval by do kompetencie Cirkvi. A naopak, keby ich riešila Cirkev sama, zasahovala by do kompetencie štátu. Tu teda nezostáva nič iného, len aby ich riešili spoločne, keďže paria do kompetencii obidvoch.
b) Náhodou miešanými sú veci ktoré síce podľa svojej povahy nijako nesúvisia s náboženstvom, ale môžu naň naraziť. Takýmto je napríklad telocvik. Ten je podľa svojej povahy otázkou nábožensky indiferentnou. Cirkev v otázke telesnej výchovy necíti sa byť povolanou vydávať nejaké predpisy. Môže sa však stať, že je pri telocviku urážaný kresťanský cit hanblivosti a sú urážané aj dobré mravy. Vtedy už telocvik prestáva byť otázkou čisto svetskou, ale stáva sa otázkou miešanou. To isté platí aj o športe. Cirkev sa oň nestará. Keby sa však dostal šport do konfliktu s kresťanskou mravoukou, vtedy už Cirkev nemôže a nesmie mlčať.
Do tejto skupiny patrí aj móda v obliekaní. To, že aké šaty nosia ľudia, to je otázkou nábožensky indiferentnou. Cirkev sa o to nestará a nevydáva nijaký módny časopis. Keby sa však móda prehrešovala proti mravom (prílišným odhaľovaním tela), vtedy by už zasahovala do kompetencie náboženstva a otázka módy stala by sa otázkou miešanou alebo cirkevno-politickou.
Medzi náhodou miešané veci patria teda všetky veci, ktoré sú poškvrnené hriechom. Všetky tieto veci má riešiť Cirkev a štát vo vzájomnej dohode.
Po týchto úvahách si už teraz môžeme riešiť otázku pomeru náboženstva a politiky. Riešime ju takto:
1. Keď sa politika zaoberá vecami čisto politickými a svetskými, nie je závislá od náboženstva.
2. Keď sa politika zaoberá vecami miešanými alebo si osobuje rozhodovanie o veciach čisto náboženských, vtedy už aj náboženstvo má slovo do politiky.
Podľa knihy: „Katolíci vo víre dnešného života“ (Andrej Klíman; SSV 1937) spracoval A. Čulen
alianciazanedelu.sk/archiv/1489