Vedomie svojho pôvodu a istej budúcnosti myseľ upriamuje nielen na pravdu o sebe, ale aj na pravdu o živote - na jeho pominuteľnosť a istoty. Toto poznanie posúva všetko trváce na prvú priečku osobných hodnôt a priorít. A tak sfúknutím pozemského prachu sa zmysel odkrýva v tom, čo pretrvá pominuteľnosť, čo presahuje smrteľnú dimenziu ľudskosti.

Si prach a na prach sa obrátiš. A čo teraz s tým „zaprášeným“ životom medzi tým?

Keď platí pravda, že „si prach a na prach sa obrátiš“ (Gn 3, 19), o čo sa má človek v živote snažiť a prečo; aký to má zmysel? A vôbec, o čom celá …