Katolícka encyklopédia (o nenávisti)

Katolícka encyklopédia, o nenávisti:

"Nenávisť vo všeobecnosti je vehementná averzia [alebo rázny odpor – pozn. prekl.] prechovávaná [-ý] jednou osobou voči druhej alebo niečomu viac (alebo menej) identifikovanému v súvislosti s tým druhým. Teológovia zvyčajne zmieňujú dva rôzne typy tohto rozvášnenia.
• Jeden [druh/typ] (odium abominationis, či odpor) je taký, v ktorom intenzívný odpor je koncentrovaný primárne voči kvalitám alebo atribútom osoby, a iba sekundárne, a ako by to bolo odvodené, na osobu samotnú.
• Druhý typ (odium inimicitiae, či nevraživosť) mieri priamo na osobu, dožičieva si tendenciu vidieť, čo je zlé alebo nemilovania hodné na nej; cíti prudké uspokojenie v čomkoľvek, čo môže smerovať k jej diskreditovaniu a je silno bažiaci po tom, aby jeho životný údel mohol byť nepomiešateľne ťažký, či vo všeobecnosti, alebo v tom, či onom určenom ohľade.

Tento druhý typ nenávisti, keďže zahŕňa veľmi priame a úplne porušenie princípu lásky, je vždy hriešny a môže byť aj ťažko hriešny. Prv zmienený druh nenávisti, dovtedy pokiaľ prináša so sebou zavrhnutie toho, čo je v skutočnosti zlé, nie je hriech a môže dokonca reprezentovať cnostné rozpoloženie duše. Inými slovami, nielenže môžem, ale by som i mal, nenávidieť, čo je protichodné mravnému zákonu. Navyše, onen môže bez hriechu zaisť tak ďaleko v nenávidení páchania zlého, až si želať to pre páchateľa onoho [zlého], čo je docela dobre klasifikované ako zlé, no napriek tomu pod iným ohľadom je to viacej však význačne dobré. Napríklad, bolo by povolené modliť sa za smrť zhubne aktívneho hereziarcha, s cieľom [alebo výhľadom na – pozn. prekl.] zastavenie jeho pustošenia medzi kresťanským ľudom. Samozrejme je jasné, že tento zjavný zápal nesmie byť zámienkou živenia osobnej zlosti, či straníckej nevraživosti. Stále však, i keď onoho motív averzie nie je neosobný [t. j. keď je osobný – pozn. prekl.], menovite vtedy, keď vychádza zo škody, ktorá nám mohla byť spôsobená pričinením sa ostatných, nie sme vinní z hriechu pokiaľ mimo pociťovania rozhorčenia nepodľahneme averzii neopodstatnenej zo škody, ktorú sme utrpeli. Táto averzia môže byť ťažko alebo všedne hriešna, podľa pomeru jej prehnania voči tomu [prípadu], keď [averziu] utŕženie škody ospravedlňuje. (...)"