Maria Valtorta: Evanjelium, ako mi bylo odhalené 186
(Mt 8 , 28-34; Mk 5, 1-20; Lk 8, 26-39)
11. jún 1945
1 Sem treba vložiť Utíšenie búrky, ktoré si mala 30. januára 1944. Za ním ide toto videnie.
2 Keď sa preplavili jazerom zo severozápadu na juhovýchod, Ježiš požiada Petra, aby pristáli pri Hippose. Peter bez slova poslúchne a vpláva s loďkou až po ústie potoka, teraz na jar a v dôsledku nedávnej búrky rozvodneného a hlučného. Ten potok ústi do jazera cez jeden z drsných a skalnatých zrázov, aké sú v tejto časti pobrežia. Pomocníci — na každej loďke je jeden — priväzujú loďky a dostanú príkaz počkať s návratom do Kafarnauma až do večera.
„A mlčte ako ryby, keby sa vás niekto vypytoval," poradí Peter. „Ak sa vás niekto spýta, kde je Učiteľ, odpovedzte mu rozhodne: ,Neviem.' A kto bude vyzvedať, kam Učiteľ pôjde, tomu povedzte to isté. To je pravda. Vy to neviete."
Rozídu sa a Ježiš začne stúpať po strmej cestičke, ktorá sa vinie takmer kolmo po kamenistom teréne. Apoštoli idú za ním po namáhavej cestičke až na vrchol skalnatého svahu, ktorý prechádza do roviny s roztrúsenými dubmi, pod ktorými sa pasie veľká črieda svíň.
„Smradľavé zvieratá!" zvolá Bartolomej. „Nedovolia nám prejsť..."
„Nie. Neprekážajú. Je tu miesto pre všetkých," odpovie pokojne Ježiš.
Ostatne, keď pastieri svíň zbadajú Izraelitov, usilujú sa zahnať svine pod duby a uvoľniť cestičku. Apoštoli strúhajúc grimasy prechádzajú pomedzi lajná zanechané čriedou svíň, ktoré dobre nažraté krochkajú, usilujúc sa o väčšiu tučnotu.
Ježiš prešiel bez dlhých rečí a pastierom čriedy povedal: „Boh nech vám odplatí za vašu láskavosť."
Pastieri, chudobní ľudia, len o niečo menej špinaví než ich svine, ale omnoho chudší, hľadia na neho prekvapene a potom si vzájomne šepkajú. Jeden z nich povie: „Ale žeby azda nebol Izraelita?" Na čo mu ostatní odvetia: „Nevidíš, že má strapce na šatách?"
Skupina apoštolov sa dá dohromady a teraz už môžu pokračovať spolu po dosť širokej ceste.
3 Panoráma je prekrásna. Hoci je len niekoľko desiatok metrov nad jazerom, umožňuje zachytiť celé vodné zrkadlo s mestami roztrúsenými po brehoch. Tiberiada sa skvie so svojimi peknými stavbami na opačnom brehu, kde sú apoštoli. Tu dolu, na úpätí čadičového skalného útesu, vyzerá úzka pláž ako vankúšik zelene, kým na opačnom brehu, od Tiberiady po ústie Jordánu, sa rozprestiera široká nížina, ktorá je v dôsledku riečnej vody trocha močaristá a rieka len namáhavo naberá tok po pobudnutí v pokojnom jazere. Nížina je husto pokrytá všetkými rastlinami a kríkmi vyskytujúcimi sa na miestach bohatých na vodu a je tak hojne obývaná vodným vtáctvom najrozmanitejších farieb, akoby boli na nej rozsypané šperky, takže pohľad na ne je ako záhrada. Vtáky vzlietajú z hustej trávy a tŕstia, prelietavajú nad jazerom, ponárajú sa do vody, aby si uchmatli nejakú rybku, potom vzlietajú ešte brilantnejšie, vykúpané vo vode, ktorá oživila ich farebné perie, a letia späť na rozkvitnutú nížinu, kde sa vietor pohráva s farbami.
Zato tu hore sú lesy s vysokánskymi dubmi, pod ktorými je mäkká smaragdová tráva. Za týmto pásom lesov vrch opäť začína vystupovať za veľkým údolím, vytvárajúc strmý skalnatý vrchol, na ktorom sú škrupiny domov, postavených na skalnatých terasách. Myslím, že svah vrchu tvorí jeden celok s múrmi domov, ponúkajúc jaskyne ako obydlia, spájajúc tak jaskynné a murované mesto. Mesto je charakteristické týmto terasovitým usporiadaním, pri ktorom strecha domu na nižšej terase je na úrovni prízemia domov na vyššej terase. Zo strany, kde je vrch najstrmší, taký strmý, že neumožňuje nijakú stavbu, sú jaskyne, hlboké pukliny a svahy klesajúce do údolia. V čase lejakov sa musia po nich valiť divoké riavy. Kamene každého druhu, strhnuté záplavami do údolia, vytvárajú chaotický piedestál malému kopcu, divokému a príkremu, hrbatému a nadutému ako nejaký pánko, ktorý si chce za každú cenu vynútiť rešpekt.
„Nie je to Gamala?" spýta sa Horlivec.
„Áno, to je Gamala. Poznáš ju?" spýta sa Ježiš.
„Jednej noci veľmi dávno som tu bol ako utečenec. Potom prišlo malomocenstvo a už som viac z hrobiek nevyšiel." „Až sem ťa prenasledovali?" spýta sa Peter.
„Prichádzal som zo Sýrie, kde som hľadal ochranu. Ale vysliedili ma a iba útek do týchto miest ma zachránil od zajatia. Potom som pomaly zostupoval, ustavične v ohrození, až na púšť Tekua a odtiaľ do Údolia mŕtvych už ako malomocný. Malomocenstvo ma zachránilo od nepriateľov... "
„Tí ľudia sú pohania, pravda?" spýta sa Iškariotský.
„Takmer všetci. Sú tu iba niekoľkí Židia kvôli obchodom a potom je tam zmes vierovyznaní, alebo vlastne nevery. Ale k utečencovi neboli zlí."
„Miesta pre banditov! Aké skalnaté tiesňavy!" zvolajú mnohí.
„Áno. Ale, verte mi, viac banditov je na druhej strane," vraví Ján, ktorý je ešte stále pod dojmom Krstiteľovho zajatia.
„Na druhej strane sú banditi aj medzi tými, čo sa volajú spravodliví," dokončí jeho brat.
4 Ježiš sa ujme slova: „A predsa sa s nimi stýkame bez hnusu. Kým tu strúhate grimasy, keď musíte prejsť popri zvieratách."
„Sú nečisté... "
„Omnoho viac je taký hriešnik. Tieto zvieratá boli takto stvorené, a nie je to ich vina, že sú také. Kým človek je zodpovedný za to, že je pre hriech nečistý."
„Ale prečo sú pre nás označené ako nečisté?"
* Svine sa volajú nečisté v Lv 11, 7; Dt 14, 8. (V tomto kontexte treba chápať aj hádku v 292.1). Roztriedenie zvierat na čisté a nečisté s príslušnými predpismi je v Gn 7, 2-3; Lv 11; Dt 14, 3-21.*
spýta sa Filip.
„Raz som už na to poukázal. V tomto príkaze je jeden nadprirodzený a jeden prirodzený dôvod. Tým nadprirodzeným je naučiť vyvolený ľud, aby vedel žiť svoje vyvolenie a dôstojnosť človeka aj v takej spoločnej činnosti, akou je jedlo. Divoký človek sa kŕmi všetkým. Stačí, keď si naplní brucho. Pohan, aj keď nie je divoch, tiež je všetko a neuvedomuje si pritom, že prekrmovanie popudzuje k zlu a vedie k ponižovaniu človeka. Ba pohania sa usilujú osvojiť si túto neskrotnú túžbu po pôžitkoch, ktorá je pre nich takmer náboženstvom. Vzdelanejší medzi vami vedia o obscénnych oslavách poriadaných na počesť ich bohov, ktoré sa zvrhávajú do oplzlých orgií. Syn Božieho ľudu sa musí vedieť ovládať a zdokonaľovať v poslušnosti a v rozvážnosti, pamätajúc na svoj pôvod a na svoj cieľ - Boh a nebo. Prirodzený dôvod je nedráždiť krv jedlami, ktoré vedú k roznieteniu vášní nedôstojných človeka, ktorému sa nezakazuje telesná láska, ale musí ju vždy ovládať so sviežosťou duše smerujúcej do neba, a preto nemá byť zmyselný, ale má milovať s tým citom, ktorý spája muža so ženou, v ktorej má vidieť svoju blížnu, a nie ,samicu'. Ale úbohé zvieratá nie sú vinné za to, že sú sviňami, ani za účinky, ktoré ich mäso môže dlhodobo spôsobovať v ľudskej krvi. A ešte menej sú vinní pastieri, ktorí ich strážia. Ak sú poctiví, aký bude v druhom živote rozdiel medzi nimi a zákonníkom, ktorý je zhrbený nad knihami a ktorý sa, žiaľ, z nich nenaučí byť dobrým? Veru, hovorím vám, že uvidíme pastierov svíň medzi spravodlivými a zákonníkov medzi nespravodlivými.
5
Ale čo znamená ten treskot?"
Všetci odstupujú od bočnej strany vrchu, lebo kamene a hrudy sa kotúľajú a odskakujú dolu svahom, a udivene pozerajú okolo seba.
„Pozrite, pozrite tam! Dvaja... úplne nahí. .. prichádzajú k nám a čosi naznačujú posunkami. Blázni. .."
„Alebo posadnutí," odpovie Ježiš Iškariotskému, ktorý prvý videl dvoch posadnutých prichádzať k Ježišovi.
Museli vyjsť z niektorej horskej jaskyne. Kričia. A jeden, čo beží rýchlejšie, dobehne k Ježišovi. Vyzerá ako čudný veľký vták bez peria, tak rýchlo beží a máva rukami, akoby to boli krídla. Zrúti sa k Ježišovým nohám a kričí: „Tu si, Pán sveta? Čo ťa do mňa, Ježišu, Syn najvyššieho Boha? Už nastala hodina nášho trestu? Prečo si nás prišiel predčasne mučiť?"
Druhý posadnutý, či už preto, že má zviazaný jazyk alebo je posadnutý diablom, ktorý ho robí nechápavým, sa iba hodí dolu tvárou na zem a potichu plače, potom sa posadí, zostane nehybný a pohráva sa s kamienkami a svojimi holými nohami.
Diabol pokračuje v rozprávaní ústami prvého, ktorý sa zvíja na zemi v záchvate hrôzy. Dalo by sa povedať, že chce odporovať, a nemôže iné, len klaňať sa, priťahovaný a zároveň odpudzovaný Ježišovou mocou. Reve: „Zaprisahám ťa na Boha, prestaň ma mučiť. Nechaj ma odísť!"
„Áno. Ale vyjdi z tohto človeka. Nečistý duch, vyjdi z tohto človeka a povedz svoje meno.“
„Volám sa Pluk, lebo je nás mnoho. Už roky držíme týchto tu a kvôli nim lámeme putá a reťaze, a niet takej ľudskej sily, ktorá by ich mohla udržať. Sú postrachom kvôli nám a my ich využívame, aby sa ti rúhali. Na nich sa pomstíme za tvoju kliatbu. Ponižujeme človeka pod úroveň zvieraťa, aby sme sa ti vysmievali. A niet vlka, šakala a hyeny, ani supa a vampíra podobných týmto, ktorých ovládame. Ale nevyžeň nás. Peklo je hrozné!"
„Vyjdite! V mene Ježiša, vyjdite!" Ježišov hlas zahrmí a jeho oči vyšľahnú blesky.
„Dovoľ mi aspoň vojsť do tej čriedy svíň,
* Túto zvláštnu požiadavku bude Peter nezaobalene interpretovať v 203.3.*
ktorú si stretol."
„Choďte."
So zvieracím revom sa diabli odlúčia od dvoch nešťastníkov a za náhlej víchrice, v ktorej sa ohýnajú duby ako steblá, sa rútia do obrovského množstva svíň. Tie sa ako posadnuté so skutočne diabolským revom dávajú do behu pomedzi duby. Narážajú do seba, zraňujú a hryzú sa, a keď sa napokon ocitnú na pokraji vysokého skalnatého zrázu, zrútia sa do jazera, lebo voda v hĺbke je pre nich jediným útočiskom. Kým šokovaní a skľúčení pastieri kričia od strachu, zvieratá, stovky zvierat sa vrhá do pokojných vôd za hlučného šplechotu vody, roztrieštia ju na vzkypenú penu, potápajú sa a opätovne sa vynárajú, striedavo ukazujúc okrúhle bruchá alebo špicaté pysky s hrôzou v očiach, a napokon sa utopia.
Pastieri s krikom bežia do mesta.
6 Apoštoli idú na miesto nešťastia a vracajú sa so slovami: „Nezachránila sa ani jedna! Preukázal si im zlú službu!"
Ježiš odpovie pokojne: „Lepšie, keď zahynie dvetisíc svíň, než čo len jediný človek. Dajte im šaty. Nemôžu zostať takto."
Horlivec otvorí batoh a vyberie jedny zo svojich šiat. Tomáš dá ďalšie. Tí dvaja sú ešte trochu omámení, akoby sa prebudili z ťažkého spánku plného desivých snov.
„Dajte im najesť sa. Aby znova žili ako ľudia."
A kým obaja jedia chlieb a olivy, ktoré im apoštoli dali, a pijú z Petrovej fľašky, Ježiš ich pozoruje.
Napokon prehovoria: „Kto si?" vraví jeden.
„Ježiš z Nazareta."
„Nepoznáme ťa," vraví druhý.
„Vaša duša ma poznala. Teraz vstaňte a choďte domov."
„Veľmi sme trpeli, myslím, ale nepamätám si to dobre. Kto je ten muž?" spýta sa jeden z nich, ktorý hovoril ústami diabla, a ukazuje na svojho druha.
„Neviem. Bol s tebou."
„Kto si? A prečo si tu?" spýta sa druha.
Ten, ktorý bol ako nemý a ktorý je ešte stále bez života, vraví: „Som Demeter. Toto je Sidon?"
„Sidon je pri mori, človeče. Tu si za Galilejským jazerom."
„A prečo som tu?"
Nik mu nevie odpovedať.
7 Prichádzajú ľudia a za nimi pastieri. Vyzerajú vyľakaní a zvedaví. Keď uvidia dvoch mužov, už oblečených a upravených, ich údiv narastá.
„Toto je Marek Joziášov! A tamten je syn pohanského obchodníka....!“
„A toto je ten, ktorý ich uzdravil a pre ktorého zahynuli naše svine, lebo zošaleli, keď vošli do nich diabli," vravia pastieri svíň.
„Pane, si mocný, uznávame to. Ale spôsobil si nám už príliš veľa zla! Škodu za veľa talentov. Odíď, prosíme ťa, aby sa pre tvoju moc nezrútila hora a neutopila sa v jazere. Choď preč..."
„Idem. Nikomu sa nevnucujem." A Ježiš sa bez ďalších slov obráti na cestu, ktorou prišli.
Za ním a za apoštolmi ide aj posadnutý, ktorý rozprával. V určitej vzdialenosti za nimi idú i mnohí obyvatelia, aby sa presvedčili, či naozaj odchádza.
8 Znova idú po strmej cestičke a vracajú sa k ústiu potoka, k loďkám. Ľudia zostali na svahu pozerať sa. Oslobodený zostupuje za Ježišom.
Pomocníci na loďkách sú preľaknutí. Videli dážď svíň padajúcich do jazera a ešte stále premýšľajú o telách, ktoré sa stále vynárajú vo väčšom počte na povrch, čoraz viac nafúknuté s okrúhlymi bruchami nad vodou a s krátkymi vystrčenými nôžkami ako štyrmi kolíkmi upevnenými na tučnom bruchu. „Ale čo sa stalo?" spýtajú sa.
„Povieme vám to. Teraz odviažte loďky a poďme... Kam, Pane?" spýta sa Peter.
„Do Tarichejského zálivu."
Muž, ktorý išiel za nimi, teraz, keď ich vidí nastupovať na loďky, poprosí: „Vezmi ma so sebou, Pane."
„Nie. Choď domov. Tvoji príbuzní majú právo, aby si bol s nimi. A rozprávaj im o veľkých veciach, ktoré ti urobil Pán a ako sa nad tebou zmiloval. Tento kraj zeme potrebuje veriť. Zapáľ oheň viery z vďačnosti k Pánovi. Choď. Zbohom."
„Poteš ma aspoň svojím požehnaním, aby sa ma diabol znova nezmocnil."
„Neboj sa. Ak nebudeš chcieť, nepríde. Ale požehnám ťa. Choď v pokoji."
Loďky sa odrazia od brehu a plavia sa smerom z východu na západ. Iba vtedy, keď brázdia vlny s roztrúsenými mŕtvolami svíň, obyvatelia mesta, ktoré nechcelo Pána, odchádzajú preč zo svahu. Tu nasleduje obrázok miesta.