Clicks838
Varovanie
3

Najsvätejšie Kristovo Telo a Krv (Božie Telo)

Raffaello Sanzio: Omša v Bolsene. Vatikán, 1512

Slávi sa vo štvrtok po Nedeli Najsvätejšej Trojice (druhý štvrtok po Turícach – Zoslaní Ducha Svätého)

Liturgické slávenie: Slávnosť; prikázaný sviatok

V jednej z nádherných vatikánskych sál sa nachádza Rafaelova freska „Omša v Bolsene“, na ktorej v prostriedku nad mohutným oltárom vidieť kňaza, ktorý slúži sv. omšu, vpredu kľačí pápež a a viacero ľudí uprene hľadí na posvätnú Hostiu, ktorú užasnutý slúžiaci kňaz drží v rukách: je to Hostia viac červená ako biela a kvapkajú z nej kvapky krvi… Ide tu o chýrny zázrak z Bolsena (pri Orviete) z roku 1263, ktorý dal podnet vzniku slávnosti Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi, čiže Božieho Tela.

Medzi bludmi, ktoré mátožili v 13. storočí v Cirkvi, bol aj veľmi tvrdošijný Berengárov blud. Kňaz Berengár, pôvodca bludu, bol prvý, ktorý sa opovážil napadnúť najsvätejšie tajomstvo Oltárnej sviatosti. A predsa Ježiš Kristus, keď pri poslednej večeri ustanovil Oltárnu sviatosť, jasne povedal: „Potom vzal chlieb a vzdával vďaky, lámal ho a dával im, hovoriac: Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás. Toto robte na moju pamiatku. Podobne po večeri vzal kalich a hovoril: Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás.“ (Lk 22,19-20) Všetkým, čo budú požívať jeho telo a piť jeho krv prisľúbil, že nezomrú, ale budú žiť naveky (Jn 6,48-59). Apoštol Pavol vo svojom Prvom liste Korinťanom hovorí: „Nech teda človek skúma sám seba , a tak nech je z toho chleba a pije z kalicha. Lebo kto je a pije, a nerozoznáva telo, ten si je a pije odsúdenie.“ (1Kor 11,28) Nemecký kňaz Pleogit, dejepisec 13. storočia mal pochybnosti o Eucharistii ako mnohí Berengárovi nasledovníci. No neustále prosil Boha vrúcnymi modlitbami, aby mu dal nejaké znamenie, ktorým by mohol odohnať každú pochybnosť svojej mysle. A Boh sa nad ním zmiloval! Pleogit absolvoval púť do mesta Bolseno. V kostole sa rozhodol nemecký pútnik rozhodol slúžiť svätú omšu. „Keď ten nemecký kňaz slúžil sv. omšu a držal konsekrovanú (premenenú) Hostiu vo svojich rukách nad kalichom, Boh ukázal úžasný a obdivuhodný zázrak tak dávnym, ako aj dnešným časom: zrazu sa tá Hostia ukázala viditeľne ako živé telo, obklopená hojnou červenou krvou až na tú čiastočku, ktorú zakrývali jeho prsty. Po tomto zázraku nemeckému kňazovi zmizli z mysle všetky jeho pochybnosti a získal istotu.

Neodškriepiteľnú zásluhu na zavedení tohto sviatku má pápež Urban IV., ktorý bol v tom čase na Petrovom stolci (1261-1264). Tento pápež vynikal veľkou úctou k Oltárnej sviatosti. Narodil sa v chudobnej remeselníckej rodine, no bol veľmi nadaný a mal pevnú vôľu. Stal sa kňazom, biskupom a nakoniec ho vyvolili za rímskeho biskupa, čiže pápeža. Práve on v roku svojej smrti (1264) nariadil, aby sa sviatok Božieho Tela a Krvi slávil v celej Cirkvi. Dovtedy sa totiž slávil len v niektorých diecézach, napr. v Luttichu, kde k tomu dala podnet zbožná mníška Juliana z cisteriánskeho kláštora na vrchu Kornillon. Táto mníška venovala všetok svoj voľný čas návšteve a poklone Oltárnej sviatosti v kostole. Niekoľko ráz vo vytržení videla jasný mesiac s tmavým pruhom. Sám Spasiteľ ju poučil, že toto tienisté miesto na mesiaci znamená, že v cirkevnom roku chýba ešte jeden sviatok, ktorým by sa uctievala Sviatosť lásky. Viac rokov držala Juliana svoje videnie v tajnosti, až ho konečne prezradila luttišskému biskupovi Róbertovi, ktorý v r. 1247 povolil sláviť sviatok Božieho Tela v biskupskom chráme sv. Martina.

Sv. Tomáš Akvinský je ďalší svätec, ktorý sa významnou mierou zaslúžil o úctu Najsvätejšej Euchariste. Sám je známy tým, že napriek svojej učenosti a múdrosti, dokázal veľmi dlho rozjímať o tajomstve Eucharistie. Napísal niekoľko oslavných hymnov, ktoré doteraz Cirkev používa ako piesne alebo hymny k oslave Sviatosti Oltárnej. Od pápeža dostal poverenie, aby napísal ofícium, ktoré dostalo pomenovanie „zlatá brošňa“ jeho spisov. Úžasná sekvencia, „Lauda, Sion, Salvatorem“ (Chváľ, Sion, Spasiteľa), ktorá sa v dnešný sviatok viac ráz spieva, je – ako hovorí spisovateľ Clement – „opravdivým traktátom o Oltárnej sviatosti, v ktorom je dogma vyložená jasne, precízne a s takými výrazmi, ktoré z nej vytvárajú jedinečný a nenapodobiteľný pomník.“

Slávenie tohto sviatku nám aj v súčasnosti chce pripomínať veľké tajomstvo Kristovej lásky k nám. Každá svätá omša je vlastne obetou, pri ktorej sa premieňa chlieb na Kristovo telo a víno na Kristovu krv. Tak to chcel samotný Ježiš Kristus. V dnešný deň sa podľa tradície na mnohých miestach konajú eucharistické procesie – triumfálne sprievody s Najsvätejšou Sviatosťou v monštrancii, pri ktorých oslavujeme Krista Spasiteľa.

V Bolsene, v kostole sv. Kristíny, kde sa zázrak stal, možno ešte stále vidieť štyri mramorové kusy oltára, na ktorý padli kvapky najsvätejšej krvi: tri sú upevnené pod sklom a štvrtý je pohyblivý a každý rok ho nosia v procesii Božieho tela.
Martina Bohumila Lutherová
„Kdo má moje přikázání a zachovává je, to je ten, který mě miluje.
A kdo mě miluje, bude milován mým Otcem
a já ho budu milovat a zjevím mu samého sebe.“


Je monstrance ono zjevení samého sebe ,které nám Pán Ježíš slibuje, je to "něco" co přichází z venku?
Nebo je to "něco" co se má uskutečňovat v našem nitru?
zaba
Kdyby ďábel rafinovaně nemanipuloval hmotnými dary, kterými nás nebeský Otec obklopil, tak by nebylo třeba jeho vtělení (ani živoucí památky na jeho vtělení), ale stačila by jen armáda přemýšlivých lidí, abychom se vrátili pod vládu Boží a rádi se vrátili; jenomže to by naše lidská přirozenost musela být v podstatě dobrá a zlo by muselo být jen její případkovou vlastností. Pokud se nám pádem …More
Kdyby ďábel rafinovaně nemanipuloval hmotnými dary, kterými nás nebeský Otec obklopil, tak by nebylo třeba jeho vtělení (ani živoucí památky na jeho vtělení), ale stačila by jen armáda přemýšlivých lidí, abychom se vrátili pod vládu Boží a rádi se vrátili; jenomže to by naše lidská přirozenost musela být v podstatě dobrá a zlo by muselo být jen její případkovou vlastností. Pokud se nám pádem prarodičů naše přirozenost naklonila ke zlému, tak potřebujeme vykupitele pro naši mysl i naše tělo. Eucharistie je úžasný prostředek jak se zaodívat a sytit něčím, co nás zatím dalekosáhle převyšuje. Je to prostředek k zboštění, po kterém můžeme sáhnout aniž zatím božští jsme, ale má sílu nás postupně zbošťovat než ten okamžik spásy přijde. Protestanským křesťanům byl tento prostředek jejich zakladatelem vzat a díky tomu ani zdaleka nedosahují ve svých členech svatost těch, kteří pravou eucharistii mohou užívat- mezi protestanty se proto nenajdou světci typu Dona Boska, Matky Terezy.......

Ano má to i svůj rub a tedy riziko: a to, že se tím pokročilým systémem (katolická víra) jen přikrývám, ale mé nitro jím fakticky zůstane nedotčeno. Tento postup nese přirozeně jistou ochranu před přímým útokem ďábla, jsem přece zakrýván mocným Božím štítem, ale na druhou stranu tento postoj nejvíce přispívá k erozi daru Zjevení až do bodu, kdy odhodíme ono svátostné krytí. Tento okamžik již mnoho katolických křesťanů postihl a je jen otázkou času, kdy i veřejné zastoupení katolíků se zřekne Kristových darů a na rozdíl od protestantů i Krista samotného v jeho superiorní pozici jediného vykupitele a spasitele. Dle mého, katolíci stojí před velkým rozdělením.......
Martina Bohumila Lutherová
Napsal jsi to kulantně. Určitě budeš mít hodně lajku...