Odkaz pápeža Piusa XII. prezidentovi Dr. Jozefovi Tisovi: „Prosím pána prezidenta, aby neabdikoval z funkcie prezidenta Slovenskej republiky a z tejto pozície zmierňoval krivdy vojny, ako sa dá“ …Viac
Odkaz pápeža Piusa XII. prezidentovi Dr. Jozefovi Tisovi: „Prosím pána prezidenta, aby neabdikoval z funkcie prezidenta Slovenskej republiky a z tejto pozície zmierňoval krivdy vojny, ako sa dá“
Nacistická tajná služba a dnešní antifašisti o prezidentovi Dr. J.Tisovi. Pápež Pius XII sa nechal informovať o celkovej situácii v I. SR. Odkaz pápeža Piusa XII. prezidentovi Dr. Jozefovi Tisovi: „Prosím pána prezidenta, aby neabdikoval z funkcie prezidenta Slovenskej republiky a z tejto pozície zmierňoval krivdy vojny, ako sa dá“.
Nacistická tajná služba a dnešní antifašisti o prezidentovi Dr. J.Tisovi.
Azda najdehonestovanejšou osobou posledných týždňov v tzv. štandartných médiách je 1. prezident slovenského štátu Dr. Jozef Tiso. Jeho lynčovanie sa opakuje každý rok a z toho je zjavné, že je klúčovou postavou na šachovnici.
Kto však vidí celú šachovnicu, vie že celá téma Tiso je iba zástupná, v skutočnosti tu prebieha súboj dvoch svetov, dvoch konceptov myslenia – katolíckeho (kresťanského) a totalitného. Podobne ako prebiehal aj v období slovenského štátu, kde totalitným konceptom bol národný socializmus (nacizmus) a katolícky koncept zastupoval tábor okolo prezidenta Jozefa Tisa. Je to zjavné aj zo spáv nacistickej tajnej služby, na výskume ktorých má výrazný podiel židovský autor Gabriel Hoffmann.
Nacistom Tiso nevyhovoval a tolerovali ho iba z dôvodu jeho veľkej obľúbenosti v národe, čo je zjavné aj z veľkého množstva tajných správ, napr.:
Vplyv klerikálneho tábora okolo prezidenta Tisa treba odstrániť (21. 11. 1940 – Vedúci politického oddelenia ríšskeho ministerstva zahraničných vecí Woermann pripravil pre svojho šéfa Ribbentropa).
„Ministrov, ktorý Tukov kurz odmietajú, treba len postupne odstraňovať. Dnes Tisovo odstúpenie vynútené za spoluúčasti nemcov, by vnútropolitickej situácii na slovensku nepomohlo, ale skôr poškodilo. Tiso ako Hlinkov nástupca a spoluzakladateľ Slovenského štátu je mimoriadne populárnou osobnosťou. Odstránenie klerikálneho vplyvu vo vedení Slovenského štátu treba dosiahnuť evolučnými cestami.
Tisom a jeho priateľmi presadzované premenenie Slovenska na kresťanský, stavovský štát podľa Schuschiggovho vzoru treba znemožniť aj bez odstránenia prezidenta. Na druhej strane však bolo by žiadúce, aby Tuka v boji o národnosocialistické usporiadanie vecí na Slovensku, dostal od nás znovu výslovné zmocnenie, ktoré by mohol použiť aj proti Tisovi.“ 1
Ako to vyplýva z iných listín, ide o týchto ministrov: Sivák, Stano, Medrický a Fritz.
Tiso je hlavným vinníkom potlačenia nacizmu (V nedatovanom hlásení bezpečnostnej služby pop Tukovom vyhlásení „Slovenského národného socializmu“ v októbri 1940)
„Slovenský národný socializmus nemá vlastne s výrazom socializmus nič spoločné, on je kresťansko – sociálny; potom už iba kresťanský a aj sociálny, a nakoniec už len kresťanský. Aby sa najrv dal program tomuto národnému socializmu, bola založená Katolícka akadémia a v konečnom výsledku nevia sa už vôbec nič o národnom socializme: toto slovo takmer vymizlo. Zostala však naďalej stará dobrá Slovenská ľudová strana so svojím klérom a s ním na čele nasadenými mužmi… Hlavným vinníkom za tento vývoj na Slovensku je štátny prezident Tiso.“2
Vypukol boj medzi politickým katolicizmom a nacizmom (január 1941 – krátko pred svojím odvolaním zo Slovenska vyslanec von Killinger v hlásení svojmu nadriadenému štátnemu podsekretárovi Lutherovi)
„Momentálne situácia je taká, že vypukol boj medzi predstaviteľmi národného socializmu (Tuka, mach, Murgaš) a medzi kresťanským socializmom – čítaj politický katolicizmus (Tiso a jeho prívrženci).”3
Tiso má plány na prevedenie štátneho prevratu (22. 1. 1941 – vedúci bezpečnostnej polície vo Viedni podáva do Berlína túto správu)
„Rozpory medzi Tisovým konzervatívnym systémom a opozíciou Tuka – Mach sa čím ďalej, tým viac zostrujú. V zasvätených kruhoch sa hovorí aj o tom, že Tiso má plány na prevedenie štátneho prevratu. Jeho reči a novinárske články sú stále otvoreniejšie a tiež pre Ríšu trápnejšie.“4
Medzi Hlinkovou slovenskou ľudovou stranou a Hlinkovou gardou sú ťažkopreklenuteľné rozpory. (12. 2. 1941 – Heydrich píše v liste ríšskemu ministrovi zahraničných vecí)
„Medzi Hlinkovou slovenskou ľudovou stranou a Hlinkovou gardou sú ťažko preklenuteľné rozpory. Zatiaľ čo sa Hlinkova garda pod vedením ministerského predsedu Dr. Tuku zasadzuje za národnesocialistickú slovenskú vnútornú politiku, snaží sa Hlinkova slovenská ľudová strana, pod vedením prezidenta Dr. Tisu tento program Hlinkovej gardy znemožniť.“5
Hlavný prejav ministra Medrického (z Tisovho tábora) sa hemžil iba výrazmi „Kristus kráľ“, „kresťanská viera“ a “ „kresťanské presvedčenie“. (23. 2. 1941 – píše poradca Pehm)
alianciazanedelu.sk/archiv/5392
Poradca Pehm sa účastnil na jednom z kurzov pre okresných tajomníkov Hlinkovej strany, lebo tam mal rečniť generálny tajomník ministter Medrický. Na druhý deň o tom hlásil: „Hlavný prejav ministra Medrického sa hemžil iba výrazmi “Kristus kráľ‘, „kresťanská viera“ a „kresťanské presvedčenie.“6
Tisova reč je v príkrom kontraste s ohlasovaním národného socializmu (24. 3. 1941 – poradca Pehm píše do Berlína)
Vo svojej správe sa Pehm pozastavuje nad Tisovou rečou pred tajomníkmi strany a cituje z nej vetu: „My Slováci máme po prvý raz príležitosť, lebo po prvý raz máme moc v rukách, aby sme realizovali náš kresťansko-sociálny program.“ Táto reč, komentuje Pehm „stojí v príkrom kontraste k údajnému ohlasovaniu takzvaného slovenského kresťanského národného socializmu, ako sa to teraz dokázalo… V tejto reči je potom opäť raz narýchlo vpletená veta o vďačnej prítulnosti k Veľkonemeckej ríši a k Adolfovi Hitlerovi, aby sa tým mohlo kedykoľvek dokazovať: Hľa, my sme predsa za Nemecko“7
Tábory Tiso – Tuka stoja i naďalej nepriateľsky proti sebe (25. 3. 1942 – vyslanec Matúš Černák, ktorého prijal štátny podsekretár von Woermann)
Černák referuje, že tábory Tiso – Tuka stoja i naďalej nepriateľsky proti sebe. Je to však iba časť stále rastúceho vnútropolitického napätia medzi katolícko-konzervatívnym krídlom Hlinkovej strany a národnosocialistickým ideám nakloneného krídla Tuku. Vo vláde jediný minister, ktorý stojí na Tukovej strane je Mach. Tukovi sa občas podarí presadiť zákony prispôsobené novým časom, ako napríklad židovské zákony. Ale s Tisom spriaznená väčšina vlády vždy dokáže prekaziť Tukove zámery v praxi. Musí sa pripustiť, že Tuka v národe má veľmi skromnú ozvenu.„8
Politické presvedčenie Tisa voči Nemecku nikdy nebolo priateľské (24. 7. 1942 velvyslanec Hans Elard Ludin píše ako tajnú ríšsku záležitosť – Geheime Reichssache – túto správu):
„Masa slovenského ľudu a hlavne slovenská inteligencia pravdepodobne nikdy nemala skutočne priateľský pomer k Nemecku… Samostatný štát padol Slovákom do klína ako zrelé ovocie všeobecného politického vývoja, na ktorom oni sami mali len malý podiel… Spomienka na to, ako bol Tiso z Bánoviec do Berlína donesený a za šéfa Slovenskej republiky dosadený, pôsobí – bez posmechu – priamo symbolicky pre jestvovanie tohoto štátu… Ako najväčšia časť „bojovníkov“ Hlinkovej strany, tak aj Tiso bol rozhodnutý v najlepšom prípade prebojovávať autonómiu v rámci československého štátu… Vedome, alebo podvedome musia si títo muži – ktorých politické presvedčenie nikdy nebolo voči Nemecku priateľské – priznať, že na tomto nikým neočakávanom vývoji a osude národa oni nemajú žiadnej zásluhy.“9
Za zmienku stojí fakt, že Hans Ludin, veľvyslanec nemeckej ríše na slovensku (autor poslednej horeuvedenej tajnej správy) krátko pred svojou popravou konvertoval na katolícku vieru, vyspovedal sa a prijal v sviatosti Ježiša Krista. V liste na rozlúčku svojej manželke napísal:
“Poznáš moje srdce skrz naskrz, nie je schopné neľudského citu ani neľudského činu. Moja tragická vina tkvie v tom, že som nerozpoznal nevyspytateľnosť systému, ktorému som slúžil, a že som proti nemu nebojoval všetkými prostriedkami riskujúc život vtedy, keď som ho rozpoznal. Zrejme sa to stalo preto, že som prakticky do konca veril vo Vodcovo poslanie a jednoducho som nevedel, ako nezodpovedne a akými prostriedkami konal nielen proti svojmu ľudu, ale aj proti celej Európe…Vieš to a vieš aj to, ako veľmi mi prirástol k srdcu slovenský ľud, ako vážne som bral svoju úlohu na Slovensku, ako veľmi ma zasiahlo povstanie a jeho následky a ako som so slovenským ľudom trpel.“10
Prezident Dr.Jozef Tiso sa obetoval, aby zmiernil krivdy – komunikácia s Pápežom Piom XII.
Predstaveného jezuitského kláštora, pátra Rudolfa Mikuša S. J. ešte pred jeho odchodom do Ríma navštívil v jezuitskom kláštore v Bratislave aj prezident Dr. Jozef Tiso. Požiadal ho, aby vycestoval do Vatikánu s možnosťou dosiahnutia audiencie u pápeža Pia XII. a odovzdal mu ústnu informáciu, že on prezident Slovenskej republiky sa po zrelej úvahe rozhodol abdikovať na funkciu prezidenta Slovenskej republiky z dôvodu vládneho nariadenia č. 198 o riešení židovskej otázky na Slovensku. Pán prezident Tiso uviedol ako dôvod svojej rezignácie nezlučiteľnosť rešpektovania predmetného vládneho nariadenia s jeho kňazským stavom vo funkcii prezidenta. Ako kňaz a profesor humánnej teológie predsa nemôže akceptovať takéto vládne nariadenie, ktoré ani nikdy nepodpísal.
Audiencia sa uskutočnila, ale namiesto udelených dvadsiatich minút trvala dve hodiny. Pápež Pius XII sa nechal informovať o celkovej situácii v I. SR. Po ukončení audiencie poslal pápež tento odkaz prezidentovi Dr. Jozefovi Tisovi (doslovný citát): „Prosím pána prezidenta, aby neabdikoval z funkcie prezidenta Slovenskej republiky a z tejto pozície zmierňoval krivdy vojny, ako sa dá“11 . To bola pre Dr. Jozefa Tisu dostatočná satisfakcia, aby napriek všetkému zotrval vo funkcii prezidenta v prospech slovenského národa a samozrejme aj v prospech židovských spoluobčanov.
Vyčítať Tisovi neposlušnosť encyklike pápeža Pia XI: „Mit brennender Sorge“, je neadekvátne, rovnako, ako by bolo neadekvátne, sa touto encyklikou oháňať pred židovskými rabínmi, ktorí vtedy prišli orodovať za Tisa, aby neodstupoval.
Paralela so súčasnosťou
Po preštudovaní tajných nacistických správ je zjavná paralela so súčasnosťou: nacisti mali podobný pohľad na Tisa ako dnešní tzv. antifašisti: Tisa treba eliminovať, Tisa treba odstrániť, klerikálny vplyv treba maximálne zredukovať, prípadne zdegenerovať. Tiso je nevyhovujúci, je prekážkou, nesmie byť ani v súťaži o najväčšieho slováka. A katolícky kňaz sa po 70 ročnom vymývaní mozgov k politike ani vyjadriť nesmie – iba ak – patrí do tábora s „jediným správnym názorom“. (viď.: Halík, Bezák)
Katolícky koncept myslenia, ktorého nositeľom bol klérus a veriaci predstavoval počas obdobia 1. Slovenského štátu hlavnú hrádzu proti šíreniu nacizmu. K tomu sú klérus aj veriaci povolaný aj dnes, byť hrádzou voči súčasnej totalite v progresívne-liberálnej verzii, ktorá by chcela šírením abnormality preformátovať a zdeštruovať štát a zničiť jeho kresťanské korene.
Úplne okato, ako rozbitý dvojkríž, to ukázalo médium SME v tlačovej aj internetovej verzii v sobotu, v deň prezidentských volieb, kedy bola zvolená za prezidentku p.Čaputová, bývalá podpredsedníčka progresívno-liberálnej stany PS-SPOLU:
Dnešná doba je vážnou výzvou pre všetkých židov aj nežidov, kňazov, biskupov, aj laikov, nemenej politikov, aby sa ozvali a postavili na obranu Pravdy.
Národ netreba vymeniť, stačí prestať klamať, stačí prestať mať strach, stačí začať brániť Pravdu. Nahlas, všade kde sa dá, len Boh vie, koľko máme ešte času. Ak to národ neurobí, zanikne. Pre nás všetkých platia slová básnika:
„Ak váhate medzi sebaláskou a láskou k Pravde, nie ste Pravdy hoden a naostatok aj vaša sebaláska vyjde navnivoč…“12
Ľudovít Gunčaga
Použité zdroje:
1,4,5,9: Gabriel Hoffmann a Ladislav Hoffmann: „Katolícka cirkev a tragédia slovenských židov v dokumentoch“
2,3,6,7,8: Róbert Letz, Peter Mulík, Alena Bartlová: Slovenská ľudová strana v dejinách 1905 – 1945
10: Alexandra Senf: Bolestivé mlčanie s.35-36
11: zsi-korene.sk/doslov-ku-knihe…
12: Autorom je slovenský básnik Teodor Križka
alianciazanedelu.sk/archiv/5392
Nacistická tajná služba a dnešní antifašisti o prezidentovi Dr. J.Tisovi. Pápež Pius XII sa nechal informovať o celkovej situácii v I. SR. Odkaz pápeža Piusa XII. prezidentovi Dr. Jozefovi Tisovi: „Prosím pána prezidenta, aby neabdikoval z funkcie prezidenta Slovenskej republiky a z tejto pozície zmierňoval krivdy vojny, ako sa dá“.
Nacistická tajná služba a dnešní antifašisti o prezidentovi Dr. J.Tisovi.
Azda najdehonestovanejšou osobou posledných týždňov v tzv. štandartných médiách je 1. prezident slovenského štátu Dr. Jozef Tiso. Jeho lynčovanie sa opakuje každý rok a z toho je zjavné, že je klúčovou postavou na šachovnici.
Kto však vidí celú šachovnicu, vie že celá téma Tiso je iba zástupná, v skutočnosti tu prebieha súboj dvoch svetov, dvoch konceptov myslenia – katolíckeho (kresťanského) a totalitného. Podobne ako prebiehal aj v období slovenského štátu, kde totalitným konceptom bol národný socializmus (nacizmus) a katolícky koncept zastupoval tábor okolo prezidenta Jozefa Tisa. Je to zjavné aj zo spáv nacistickej tajnej služby, na výskume ktorých má výrazný podiel židovský autor Gabriel Hoffmann.
Nacistom Tiso nevyhovoval a tolerovali ho iba z dôvodu jeho veľkej obľúbenosti v národe, čo je zjavné aj z veľkého množstva tajných správ, napr.:
Vplyv klerikálneho tábora okolo prezidenta Tisa treba odstrániť (21. 11. 1940 – Vedúci politického oddelenia ríšskeho ministerstva zahraničných vecí Woermann pripravil pre svojho šéfa Ribbentropa).
„Ministrov, ktorý Tukov kurz odmietajú, treba len postupne odstraňovať. Dnes Tisovo odstúpenie vynútené za spoluúčasti nemcov, by vnútropolitickej situácii na slovensku nepomohlo, ale skôr poškodilo. Tiso ako Hlinkov nástupca a spoluzakladateľ Slovenského štátu je mimoriadne populárnou osobnosťou. Odstránenie klerikálneho vplyvu vo vedení Slovenského štátu treba dosiahnuť evolučnými cestami.
Tisom a jeho priateľmi presadzované premenenie Slovenska na kresťanský, stavovský štát podľa Schuschiggovho vzoru treba znemožniť aj bez odstránenia prezidenta. Na druhej strane však bolo by žiadúce, aby Tuka v boji o národnosocialistické usporiadanie vecí na Slovensku, dostal od nás znovu výslovné zmocnenie, ktoré by mohol použiť aj proti Tisovi.“ 1
Ako to vyplýva z iných listín, ide o týchto ministrov: Sivák, Stano, Medrický a Fritz.
Tiso je hlavným vinníkom potlačenia nacizmu (V nedatovanom hlásení bezpečnostnej služby pop Tukovom vyhlásení „Slovenského národného socializmu“ v októbri 1940)
„Slovenský národný socializmus nemá vlastne s výrazom socializmus nič spoločné, on je kresťansko – sociálny; potom už iba kresťanský a aj sociálny, a nakoniec už len kresťanský. Aby sa najrv dal program tomuto národnému socializmu, bola založená Katolícka akadémia a v konečnom výsledku nevia sa už vôbec nič o národnom socializme: toto slovo takmer vymizlo. Zostala však naďalej stará dobrá Slovenská ľudová strana so svojím klérom a s ním na čele nasadenými mužmi… Hlavným vinníkom za tento vývoj na Slovensku je štátny prezident Tiso.“2
Vypukol boj medzi politickým katolicizmom a nacizmom (január 1941 – krátko pred svojím odvolaním zo Slovenska vyslanec von Killinger v hlásení svojmu nadriadenému štátnemu podsekretárovi Lutherovi)
„Momentálne situácia je taká, že vypukol boj medzi predstaviteľmi národného socializmu (Tuka, mach, Murgaš) a medzi kresťanským socializmom – čítaj politický katolicizmus (Tiso a jeho prívrženci).”3
Tiso má plány na prevedenie štátneho prevratu (22. 1. 1941 – vedúci bezpečnostnej polície vo Viedni podáva do Berlína túto správu)
„Rozpory medzi Tisovým konzervatívnym systémom a opozíciou Tuka – Mach sa čím ďalej, tým viac zostrujú. V zasvätených kruhoch sa hovorí aj o tom, že Tiso má plány na prevedenie štátneho prevratu. Jeho reči a novinárske články sú stále otvoreniejšie a tiež pre Ríšu trápnejšie.“4
Medzi Hlinkovou slovenskou ľudovou stranou a Hlinkovou gardou sú ťažkopreklenuteľné rozpory. (12. 2. 1941 – Heydrich píše v liste ríšskemu ministrovi zahraničných vecí)
„Medzi Hlinkovou slovenskou ľudovou stranou a Hlinkovou gardou sú ťažko preklenuteľné rozpory. Zatiaľ čo sa Hlinkova garda pod vedením ministerského predsedu Dr. Tuku zasadzuje za národnesocialistickú slovenskú vnútornú politiku, snaží sa Hlinkova slovenská ľudová strana, pod vedením prezidenta Dr. Tisu tento program Hlinkovej gardy znemožniť.“5
Hlavný prejav ministra Medrického (z Tisovho tábora) sa hemžil iba výrazmi „Kristus kráľ“, „kresťanská viera“ a “ „kresťanské presvedčenie“. (23. 2. 1941 – píše poradca Pehm)
alianciazanedelu.sk/archiv/5392
Poradca Pehm sa účastnil na jednom z kurzov pre okresných tajomníkov Hlinkovej strany, lebo tam mal rečniť generálny tajomník ministter Medrický. Na druhý deň o tom hlásil: „Hlavný prejav ministra Medrického sa hemžil iba výrazmi “Kristus kráľ‘, „kresťanská viera“ a „kresťanské presvedčenie.“6
Tisova reč je v príkrom kontraste s ohlasovaním národného socializmu (24. 3. 1941 – poradca Pehm píše do Berlína)
Vo svojej správe sa Pehm pozastavuje nad Tisovou rečou pred tajomníkmi strany a cituje z nej vetu: „My Slováci máme po prvý raz príležitosť, lebo po prvý raz máme moc v rukách, aby sme realizovali náš kresťansko-sociálny program.“ Táto reč, komentuje Pehm „stojí v príkrom kontraste k údajnému ohlasovaniu takzvaného slovenského kresťanského národného socializmu, ako sa to teraz dokázalo… V tejto reči je potom opäť raz narýchlo vpletená veta o vďačnej prítulnosti k Veľkonemeckej ríši a k Adolfovi Hitlerovi, aby sa tým mohlo kedykoľvek dokazovať: Hľa, my sme predsa za Nemecko“7
Tábory Tiso – Tuka stoja i naďalej nepriateľsky proti sebe (25. 3. 1942 – vyslanec Matúš Černák, ktorého prijal štátny podsekretár von Woermann)
Černák referuje, že tábory Tiso – Tuka stoja i naďalej nepriateľsky proti sebe. Je to však iba časť stále rastúceho vnútropolitického napätia medzi katolícko-konzervatívnym krídlom Hlinkovej strany a národnosocialistickým ideám nakloneného krídla Tuku. Vo vláde jediný minister, ktorý stojí na Tukovej strane je Mach. Tukovi sa občas podarí presadiť zákony prispôsobené novým časom, ako napríklad židovské zákony. Ale s Tisom spriaznená väčšina vlády vždy dokáže prekaziť Tukove zámery v praxi. Musí sa pripustiť, že Tuka v národe má veľmi skromnú ozvenu.„8
Politické presvedčenie Tisa voči Nemecku nikdy nebolo priateľské (24. 7. 1942 velvyslanec Hans Elard Ludin píše ako tajnú ríšsku záležitosť – Geheime Reichssache – túto správu):
„Masa slovenského ľudu a hlavne slovenská inteligencia pravdepodobne nikdy nemala skutočne priateľský pomer k Nemecku… Samostatný štát padol Slovákom do klína ako zrelé ovocie všeobecného politického vývoja, na ktorom oni sami mali len malý podiel… Spomienka na to, ako bol Tiso z Bánoviec do Berlína donesený a za šéfa Slovenskej republiky dosadený, pôsobí – bez posmechu – priamo symbolicky pre jestvovanie tohoto štátu… Ako najväčšia časť „bojovníkov“ Hlinkovej strany, tak aj Tiso bol rozhodnutý v najlepšom prípade prebojovávať autonómiu v rámci československého štátu… Vedome, alebo podvedome musia si títo muži – ktorých politické presvedčenie nikdy nebolo voči Nemecku priateľské – priznať, že na tomto nikým neočakávanom vývoji a osude národa oni nemajú žiadnej zásluhy.“9
Za zmienku stojí fakt, že Hans Ludin, veľvyslanec nemeckej ríše na slovensku (autor poslednej horeuvedenej tajnej správy) krátko pred svojou popravou konvertoval na katolícku vieru, vyspovedal sa a prijal v sviatosti Ježiša Krista. V liste na rozlúčku svojej manželke napísal:
“Poznáš moje srdce skrz naskrz, nie je schopné neľudského citu ani neľudského činu. Moja tragická vina tkvie v tom, že som nerozpoznal nevyspytateľnosť systému, ktorému som slúžil, a že som proti nemu nebojoval všetkými prostriedkami riskujúc život vtedy, keď som ho rozpoznal. Zrejme sa to stalo preto, že som prakticky do konca veril vo Vodcovo poslanie a jednoducho som nevedel, ako nezodpovedne a akými prostriedkami konal nielen proti svojmu ľudu, ale aj proti celej Európe…Vieš to a vieš aj to, ako veľmi mi prirástol k srdcu slovenský ľud, ako vážne som bral svoju úlohu na Slovensku, ako veľmi ma zasiahlo povstanie a jeho následky a ako som so slovenským ľudom trpel.“10
Prezident Dr.Jozef Tiso sa obetoval, aby zmiernil krivdy – komunikácia s Pápežom Piom XII.
Predstaveného jezuitského kláštora, pátra Rudolfa Mikuša S. J. ešte pred jeho odchodom do Ríma navštívil v jezuitskom kláštore v Bratislave aj prezident Dr. Jozef Tiso. Požiadal ho, aby vycestoval do Vatikánu s možnosťou dosiahnutia audiencie u pápeža Pia XII. a odovzdal mu ústnu informáciu, že on prezident Slovenskej republiky sa po zrelej úvahe rozhodol abdikovať na funkciu prezidenta Slovenskej republiky z dôvodu vládneho nariadenia č. 198 o riešení židovskej otázky na Slovensku. Pán prezident Tiso uviedol ako dôvod svojej rezignácie nezlučiteľnosť rešpektovania predmetného vládneho nariadenia s jeho kňazským stavom vo funkcii prezidenta. Ako kňaz a profesor humánnej teológie predsa nemôže akceptovať takéto vládne nariadenie, ktoré ani nikdy nepodpísal.
Audiencia sa uskutočnila, ale namiesto udelených dvadsiatich minút trvala dve hodiny. Pápež Pius XII sa nechal informovať o celkovej situácii v I. SR. Po ukončení audiencie poslal pápež tento odkaz prezidentovi Dr. Jozefovi Tisovi (doslovný citát): „Prosím pána prezidenta, aby neabdikoval z funkcie prezidenta Slovenskej republiky a z tejto pozície zmierňoval krivdy vojny, ako sa dá“11 . To bola pre Dr. Jozefa Tisu dostatočná satisfakcia, aby napriek všetkému zotrval vo funkcii prezidenta v prospech slovenského národa a samozrejme aj v prospech židovských spoluobčanov.
Vyčítať Tisovi neposlušnosť encyklike pápeža Pia XI: „Mit brennender Sorge“, je neadekvátne, rovnako, ako by bolo neadekvátne, sa touto encyklikou oháňať pred židovskými rabínmi, ktorí vtedy prišli orodovať za Tisa, aby neodstupoval.
Paralela so súčasnosťou
Po preštudovaní tajných nacistických správ je zjavná paralela so súčasnosťou: nacisti mali podobný pohľad na Tisa ako dnešní tzv. antifašisti: Tisa treba eliminovať, Tisa treba odstrániť, klerikálny vplyv treba maximálne zredukovať, prípadne zdegenerovať. Tiso je nevyhovujúci, je prekážkou, nesmie byť ani v súťaži o najväčšieho slováka. A katolícky kňaz sa po 70 ročnom vymývaní mozgov k politike ani vyjadriť nesmie – iba ak – patrí do tábora s „jediným správnym názorom“. (viď.: Halík, Bezák)
Katolícky koncept myslenia, ktorého nositeľom bol klérus a veriaci predstavoval počas obdobia 1. Slovenského štátu hlavnú hrádzu proti šíreniu nacizmu. K tomu sú klérus aj veriaci povolaný aj dnes, byť hrádzou voči súčasnej totalite v progresívne-liberálnej verzii, ktorá by chcela šírením abnormality preformátovať a zdeštruovať štát a zničiť jeho kresťanské korene.
Úplne okato, ako rozbitý dvojkríž, to ukázalo médium SME v tlačovej aj internetovej verzii v sobotu, v deň prezidentských volieb, kedy bola zvolená za prezidentku p.Čaputová, bývalá podpredsedníčka progresívno-liberálnej stany PS-SPOLU:
Dnešná doba je vážnou výzvou pre všetkých židov aj nežidov, kňazov, biskupov, aj laikov, nemenej politikov, aby sa ozvali a postavili na obranu Pravdy.
Národ netreba vymeniť, stačí prestať klamať, stačí prestať mať strach, stačí začať brániť Pravdu. Nahlas, všade kde sa dá, len Boh vie, koľko máme ešte času. Ak to národ neurobí, zanikne. Pre nás všetkých platia slová básnika:
„Ak váhate medzi sebaláskou a láskou k Pravde, nie ste Pravdy hoden a naostatok aj vaša sebaláska vyjde navnivoč…“12
Ľudovít Gunčaga
Použité zdroje:
1,4,5,9: Gabriel Hoffmann a Ladislav Hoffmann: „Katolícka cirkev a tragédia slovenských židov v dokumentoch“
2,3,6,7,8: Róbert Letz, Peter Mulík, Alena Bartlová: Slovenská ľudová strana v dejinách 1905 – 1945
10: Alexandra Senf: Bolestivé mlčanie s.35-36
11: zsi-korene.sk/doslov-ku-knihe…
12: Autorom je slovenský básnik Teodor Križka
alianciazanedelu.sk/archiv/5392
Anton Čulen
- Nahlásiť
Zmeniť komentár
Vymazať komentár
Ešte jeden komentár od Anton Čulen
Anton Čulen
- Nahlásiť
Zmeniť komentár
Vymazať komentár