Historik František Vnuk: Nezaslúžene zabúdaný básnik Hugolín Gavlovič

Historik František Vnuk: Nezaslúžene zabúdaný básnik Hugolín Gavlovič

V tomto roku uplynie/uplynulo 310 rokov od narodenia a 235 rokov od smrti najvýznamnejšieho slovenského literáta 18. storočia, františkána Hugolína Gavloviča.

Tento básnik personifikuje vzácny a zriedkavý zjav našej literárnej minulosti. Jeho – na svoje časy obdivuhodná – básnická tvorba sa stala známou slovenskej verejnosti až v tridsiatych rokoch 19. storočia, viac než 40 rokov po jeho smrti, keď zásluhou bernolákovcov vyšli tlačou jeho básne a odhalili sa umelecké kvality, ako aj osobné črty tejto svetlej postavy našich kultúrnych dejín.

Hugolín Gavlovič bol široko vzdelaný a sčítaný rehoľník, ľudový misionár, ktorý veľmi dobre poznal nielen Bibliu a scholastické spisy, ale aj diela klasických, renesančných a súdobých autorov. Okrem toho bol pevne zrastený s pospolitým ľudom, poznal nielen jeho reč a štýl života, ale aj jeho biedu, túžby, radosti, čnosti i neresti.

Básnik Gavlovič sa narodil v Čiernom Dunajci (dnes Czarny Dunajec v Poľsku) 11. novembra 1712. Pretože sa to udialo na sviatok sv. Martina, podľa pekného staroslovenského zvyku, dostal pri krste meno, “ktoré si priniesol” t.j. Martin. Už v útlom veku stratil oboch rodičov a ujali sa ho jeho príbuzní na Orave. Detstvo a mladé roky prežíval v Trstenej, kde navštevoval základnú školu.

Stredoškolské štúdium absolvoval na gymnáziu v Žiline. Dňa 30. júna 1733 bol prijatý v Hlohovci do františkánskej rehole (Salvatoriánska provincia) a prijal meno Hugolín (Svätý Hugo/Hugolín bol jedným zo spoločníkov sv. Františka). Františkánsku rehoľnú formáciu si odbavoval v Beckove, Pruskom a Žiline a v roku 1738 prijal kňazské svätenie. Ako rehoľný kňaz pôsobil v Žiline, v Beckove ale najdlhšie v Pruskom. Posledné roky svojho života prežíval v Horovciach ako kaplán a vychovávateľ šľachtickej rodiny Madočányiovcov. Zomrel vo veku 75 rokov v Horovciach pri Púchove 4. júna 1787.

Gavlovovič bol – ako sa hovorí – rodeným misionárom-kazateľom. Tejto obľúbenej pastoračnej činnosti sa však musel zrieknuť, lebo keď mal 33 rokov, ho postihla ťažká pľúcna choroba, pravdepodobne tuberkulóza. V tom čase lekárska veda nebola natoľko pokročilá aby vedela identifikovať a liečiť túto chorobu a spravidla predpisovala na takéto neduhy jednoduchý, ale niekedy náhodou aj celkom účinný liek: žinčicu. Páter Hugolín sa preto musel zdržiavať tam, kde bol čerstvý zdroj jeho lieku. To znamenalo, že v lete, keď sa ovce vyhnali z dedín na salaš musel za nimi s valachmi na salaš, aj on. Tam – ako to on sám zaznamenal – „pod zámkem Vršatským a na Chrástkovej…. k zdraví svému žinčicu užíval“.

Podľa všetkých náznakov, pobyt na salaši mu vrátil zdravie, ale nie v plnej miere. Jeho pľúca neboli dosť silné na zvučný kazateľský hlas. Ale aj keď sa nemohol vrátiť k svojej niekdajšej pastoračno-kazateľskej činnosti, jeho um a duch ostával svieži a plný života a čo nemohol vysloviť z kazateľnice, to vložil do veršov. Tak vznikla jeho najznámejšia zbierka didaktických básní „Valaská škola mravúv stodola“. V nej Gavlovič spopularizoval kazateľským štýlom všeobecné poučky náboženské, mravoučné i sociálne spôsobom kompozične síce jednotvárnym, ale zato veľmi živým a pestrým. Jeho Valaská škola “má v sobe zlosti, mravy i cnosti k nasledování i k utíkání ku statečnosti i k veselosti. A ako nás informuje, bola “pri ovcách psaná v Pruském vydaná Roku Páne 1755.”

Dielo venoval “ctným a svého titulu hodným bratrum i sestrám Tretího rádu”, teda veriacim laikom všetkých spoločenských vrstiev. Kniha pozostáva z prológu (predhovoru), nasleduje 22 “nót” /spevov, častí/ a v každej z nich 59 konceptov /strof/), takže dohromady 1296 dvanásť-veršových “nápadkov”. Tieto “nápadky” – ako ich nazval prvý vydavateľ jeho diela M. Rešetka – podáva ako “do snopkov veršami zvázané” a básnicky starostlivo vybrúsené mravné naučenia.

V úvode Gavlovič takto vysvetľuje čitateľovi štruktúru jednotlivých “konceptov-nápadkov”:
V každej nóte je konceptúv padesát i deveť,
jestli o tem pochybuješ, opáč, jak chceš zvedeť.
V každém koncepte napsaných dvanáct rádkúv stojí
pro teho, ktorý dluhého čítání se bojí.
Každý rádek čtrnáct syllab obsahuje v sobe,
to všecko namísto syra obetuje tobe.

Výsledkom tohto podujatia je umelecká kompozičná stavba zodpovedajúca vtedajšej barokovej architektúre. Pri tom každý “koncept-nápadek” obsahuje nejakú konkrétnu kazateľskú tému, ktorú autor-básnik potom rozvádza “krátko a múdro”. Nájdeme tu nabádania a výzvy ku kresťanským čnostiam: k zdržanlivosti, poslušnosti, trpezlivosti, vernosti. V iných nápadkoch vystríha pred neresťami, hlavne pred nestriedmosťou, opilstvom, hnevom, závisťou.

Inde zas zdôrazňuje aj také veci, ako je hygienická dôležitosť čistoty (“Mluvíme, že čistotnosť je zdraví polovičné/ tehdy čistotu v tvém dome mávaj ustavične”). Nechýba ani dôraz na hodnotu kultúrneho a umeleckého snaženia (“Uč sa, synu, od malička čo možeš dobrého/ a nade všecko umení hledej literného”). Slovom, sú tam rady a poučenia pre každého: pre bohatého, ako i chudobného, pre zemana i pre poddaného, pre gazdu i gazdinú…

Ako som už spomenul, počas svojho liečenia Gavlovič strávil približne polovičku každého roka na salaši. Ovce sa totiž premiestňovali z dediny na salaš na jar a ostávali tam do jesene, alebo ako sa tomu v ľudovej reči hovorilo: „od Ďura do Michala“; od sviatku sv. Juraja (23. apríla) do sviatku sv. Michala (29. septembra). Po návrate od valachov k svojim spolu-frátrom v Pruskom, Gavllovič v kláštornej cele krasopisne prepisoval plody svojich úvah a postrehov. Tak vznikla Valaská škola, ktorá mala viesť kresťanských laikov k mravnosti a po nej nasledovala Kresťanská škola, ktorá mala viesť o stupeň vyššie, ku svätosti. V tomto duchu sa totiž autor v úvode Kresťanskej školy prihovára čitateľovi: „Dal som ti valaskú školu k mravum, statečnosti/ a táto kresťanská škola bude ti k svatosti.“

Rozsahom je Kresťanská škola o niečo kratšia ako Valaská. Pozostáva z 1152 nápadkov rozdelených do štyroch cyklov. Každý cyklus obsahuje 288 nápadkov týkajúcich sa posledných vecí každého človeka: smrť, súd, nebo, peklo.

Okrem týchto dvoch skladieb Gavlovič vypracoval aj ďalšie didakticko-kazateľské básnické diela, ako je Škola duchovná, Kniha o márnosti sveta, rozsiahlu zbierku kázní na rozličné príležitosti Kameň ku pomoci, antológiu Petsto naučení o dobrých mravích. Je autorom aj niekoľkých spisov v latinčine, napríklad Qualis vita, mors set ita (Aký život, taká smrť).

Nič z Gavlovičovej tvorby nevyšlo tlačou za jeho života. Až v roku 1830/1931 vydal Michal Rešetka (1794-1854), katolícky kňaz na Hornej Súči, Valaskú školu vo dvoch zväzkoch. Ako vydavateľ a redaktor Rešetka podrobil zbierku rozsiahlej úprave, najmä po stránke gramatickej – dalo by sa povedať, že ju „preložil“ do bernolákovčiny. Niektoré citlivé nápadky (dohromady asi 25) vynechal. Údajne preto, aby zbytočne nedráždil súčasnú metternichovskú cenzúru.

Rešetkov čin upozornil našich vzdelancov nielen na Gavloviča, ale aj na národné prebúdzanie sa slovenského ducha pod vplyvom vtedajších osvieteneckých prúdov. Záujem o Gavlovičovu tvorbu postupne vzrastal a po prevrate, t.j. od roku 1918, sa ona stávala predmetom hlbšieho a systematickejšieho literárneho výskumu. Spomedzi slovenských literárnych vedcov najviac pozornosti jej venoval jeho rádový súkmeňovec, františkán Celestín Lepáček (1905-1955), profesor a v rokoch 1934-1946 riaditeľ františkánskeho gymnázia v Malackách (napríklad: Život a dielo pátra Hugolína Gavloviča). Medzi ďalšími skúmateľmi Gavlovičovej básnickej tvorby hodno spomenúť W. Bobeka (Dvaja slovenskí veršovci Peter Benický a Hugolín Gavlovič), A. Mráza (Gavlovičova škola kresťanská), J. Heidenreicha (Gavlovičova Valaská škola).

O socialisticko-realistické vyhodnotenie Gavloviča sa pokúsil Ján Mišianik (Antológia staršej slovenskej literatúry). Z príležitosti trojstoročia jeho narodenia – v novembri 2012 – sa konala v Bratislave vedecká konferencia, kde odznelo niekoľko pozoruhodných príspevkov o jeho živote a diele a vyšla knižne aj jeho Škola kresťanská s veršami zvázaná. Ale inak za posledných 30 rokov Gavlovič ostáva nezaslúžene zabúdanou postavou našej kultúrnej minulosti.

Gavlovičove veršované nápadky, najmä tie vo Valaskej škole, majú skutočne v sebe podmaňujúce kúzlo, pretože sú plné vtipných zvratov a živého vyjadrujúceho realizmu. Okrem Kalinčiaka nijaký slovenský autor nevtelil do svojho diela toľko ľudovej múdrosti: porekadiel, prísloví a zdravej sedliackej filozofie, ako Gavlovič vo Valaskej škole. V útokoch na neresti rád a efektívne používal iróniu a ironický jazyk ako ostrú a účinnú zbraň. Ľudí oddaných vášňam a nerestiam často vykresľuje majstrovskou grotesknosťou.

Takto, napríklad, vylíčil postavu opilca:
Jestli se chceš, jako svečí, opilstva varovať,
tak sobe daj opilého človeka malovať:
Nech bude neočesaný, a sliny po brade,
neumytý, nespúsobný, zaválaný všade.

Slabé nohy, mrtvý jazyk, a krvavé oči,
vždycky letíc dolu nosem, čo s nohú pokročí.
V hlave víno, v bruchu rozum, v údoch žádnej sily,
tento nápis daj pod neho: hle, človek opilý.

Tento človek neni človek, neb rozum utratil,
když se s zbytečným nápojem v hovado obrátil.
A jak spadne do kaluže, bude postel jeho,
a i svine tam líhajú z obyčeje svého.

Ešte komickejšie je vykreslená žena-gazdiná, ktorá cestou na jarmok hasila svoj smäd v krčme:
Šla gazdiná do jarmeku kupovať vretená,
stavila se trochu v krčme smadem prinútená.
Když se s kterúsi kmotričkú trochu podnapila,
potem v rínku místo vretén hrncúv nakúpila.

Jide do domu s hrncami, úzka je jej cesta,
tmu má v očoch, potýká se statečná nevesta.
Vstupujíc do jizby, na prah s nohú zavadila,
spadla prez prah dolu nosem, a hrnce pobila.

Muž nevedel čo se robí, začíná ju kriesiť,
ona hrnce oplakává, a prahu chce hrešiť.
Čo je? že se mi nemúžú žádné hrnce zdariť,
naposledy, čo mi po nich, nemám čo v nich variť.

Gavlovič pokladá víno za Boží dar, nezakazuje ho, ale nástojčivo radí, hlavne mladým čitateľom, aby neprekračovali mieru, kde sa tento liek stáva jedom:
Užitečná vec jest víno, když se skrovne pije,
srdcu veselosť dodává, údy posilňuje.
Ale bez spúsobu pité víno v zbytečnosti,
nakloňuje ku nemocám, i ku bezbožnosti.

Chladí zvenku priložené, vypité zehrívá,
obyčejne k neužitku mladým lidem bývá.
Jeden pohár je ku zdraví, druhý k veselosti,
tretí k opilstvu pomáhá, čtvrtý k bláznivosti.

Když si mladý, radím tobe, zdržuj se od vína,
neb i starým z neho prišla ku zlému príčina.
Když skrz vúňu, aneb barvu te ponúká k chuti,
merkuj, abys‘ jed nevypil k zlému upadnutí.

Dojemná je jeho láska k rodnej zemi. Karhá a zavrhuje odrodilcov a tých, čo hanobia rodnú zem. Vrelý cit rodolásky sa výrazne prejavuje na viacerých miestach Valaskej školy, napríklad:
Nejmilejšá človekovi bývá tá krajina,
kde se zrodil, a vychoval; známá jest novina.
I červíček v tem koreňu, v kterém se vyláhne,
mívá sladké potešení, a k nemu se táhne.

Nevdečný je, kdo na svú vlasť lehko zapomíná,
aneb k potupe svej vlasti nečo zlé spomíná.
Sluší za Boha, za víru, za krajinu státi,
chválitebná vec jest za ňu krev i život dati.

Rečú, mečem, a s čím múžeš, obhajuj ju tuze,
neboj se pro jej ochranu upadnúť do núdze.
Kdo umírá za slobodu, za pokoj krajiny,
večné meno sobe získá, za to dobrodiní.

Alebo:
Sladký je chren červíčkovi, když se v nem uláhne,
a jak z neho kdy vyleze, zas se k nemu táhne.
Sladká je vlasť človekovi, v kterej se narodí,
kterú sladkosť v človekovi prirodzenosť plodí.

Blázen je, kdo pred jinými vlasť svú potupuje,
s potupením svojej vlasti cudzú vychvaluje.
Kdo vlasť svoju potupuje, i sám seba haní,
nevdečný je, kdo úctivosť svej matky nebrání.

Když je vlasť v neúctivosti, i ten bez cti bývá,
který v neúctivej vlasti narodzení mívá.
A tým vetšé pro nevdečnosť potupení získá,
jak nálezky, cudzé mravy do svej vlasti vtíská.

Tieto nenáročným veršom vyjadrené patriotické výzvy majú čo povedať aj súčasnému čitateľovi

František Vnuk
Písané pre časopis Kultúra
Foto zdroj: Internet
Historik František Vnuk: Nezaslúžene zabúdaný básnik Hugolín Gavlovič