"KDO SE BOJÍ PADNE V BOJI, ŠTĚSTÍ PŘEJE ODVÁŽNÝM,
ZDÁ SE ,ŽE TAM SKÁLA STOJÍ, ZATÍM JE TO PRACH A DÝM"

NEBOJME SE S NÁMI JE BŮH VŠEMOHOUCÍ!

Jenom do nich přidat modlitbu a půst!
Buď vůle Tvá Otče!

Další k tomu, jak v Česku začíná obchod s dětmi:

Drábkovi profesionální pěstouni si berou ve velkém postižené děti, vynáší to
(Česká republika)

Poslanec Michal Babák
Řadu měsíců objíždím celou republiku a mimo jiné i dětské domovy a kojenecké ústavy. Dlouhou dobu už slyším stížnosti ze stran ředitelů a ředitelek na zákon o sociálně právní ochraně dětí. Tento zákon, vyjednaný tehdejším Drábkovým podřízeným, se nyní začíná ve velkém zneužívat v oblasti profesionální pěstounské péče. Bohužel očekávaně.

Čím více dětí si vezmete, tím více vám stát za ně zaplatí. Nehledě na hendikep, zdravotní stav a zejména bez ohledu na zkušenost a odpovědnost náhradního rodiče. Chcete jedno, dvě? Vezměte rovnou čtyři a dostanete příspěvek na auto. Od ředitelů vím, že tito pokrytečtí pěstouni se obrazně rozhodují podle tabulek, co jim pěstounství vynese a nehledí na zájem dětí. Nikoho nezajímá, zda máte předpoklady a podmínky k tomu děti vychovávat či starat se o ně.
Tímto nijak neútočím na poctivé pěstouny, kterým jde o zájmy dítěte a obětují nemalé části svých životů a přispívají tím naší společnosti. Těch si naopak velmi vážím a osobně jich znám spoustu. Bohužel se mezi námi najdou tací, kteří jdou jen po osobním prospěchu.
Kdo školí tyto profesionální pěstouny? Firmy a agentury napojené na bývalého ředitele odboru rodiny na ministerstvu práce a sociálních věcí Miloslava Macelu. Ano, to je ten Miroslav Macela, který tento zákon tak vehementně propagoval a lobboval za něj ve sněmovně. Ten Macela, který školí na 1900 pracovníků státní správy. Pod rouškou přenesení systému péče o děti ze Spojeného království anebo USA zprivatizoval tento systém a zcela boří to, co tu fungovalo. Mimochodem velmi podobné problémy zneužívání systému prožívají země, odkud byl tento systém k nám importován, a spokojeni s ním rozhodně nejsou. Macelova firma je samozřejmě velmi štědře dotována ze státních a evropských rozpočtů.
Nový občanský zákoník situaci ještě zhoršuje. Od začátku roku rozhodují o přidělení dětí do rodin nově výhradně soudy. Tyto s tím nejenže nemají zkušenosti, ale na stovky a tisíce případů nebudou mit pravděpodobně ani kapacitu.
Systém, který u nás jako jeden z mála dlouhodobě fungoval, si sami ničíme. Nyní jsou postižené, nechtěné a jinak ohrožené děti předmětem obchodu a kalkulu se státními příspěvky a dotacemi. Zastavme to, dokud je čas a celý systém nebyl ještě úplně rozvrácen.

Je to opravdu hnus co tito zvrhlíci vymýšlejí:

Existuje na svete krajina, kde sa prominentný politik môže verejne pochváliť sexuálnymi zážitkami s deťmi vo veku šesť rokov a menej? Pravdepodobne nie. Ale zdá sa, že Európsky parlament má svoje vlastné pravidlá.
Týmto politikom je Daniel Cohn-Bendit, potomok nemeckých Židov, bývalý protagonista študentskej revolty z roku 1968 a “kultúrnej revolúcie”, ktorá nasledovala, dnes vodca “Zelených/Európskej slobodnej aliancie” v Európskom parlamente.
V tejto funkcii ašpiruje Cohn-Bendit už mnoho rokov na rovnakú rolu, ako zohrával Maximilien de Robespierre počas francúzskej revolúcie – každého zodpovedného viniť za všetko. A to vrátane bývalého českého prezidenta Václava Klausa za jeho euroskepticizmus, alebo maďarského premiéra Viktora Orbána za novú ústavu, v ktorej chráni rodinu, definuje manželstvo ako zväzok medzi mužom a ženou a (najhorší zločin zo všetkých možných stojacich proti “európskym hodnotám”) poukazuje na Boha (!).

V týchto dňoch nám však bolo opäť pripomenuté, že morálne hodnoty vlastné Cohn-Benditovi nie sú tie, ktoré sú bežne zdieľané. Ľavicoví liberáli z Nadácie Theodora Heussa (pomenovanej podľa bývalého prezidenta Nemecka) sa rozhodli udeliť mu cenu za jeho politické úspechy. Ale predseda Nemeckého spolkového ústavného súdu (Bundesverfassungsgericht) Andreas Vosskuhle odmietol ponuku na prednesenie príhovoru na počesť Cohn-Bendita a povedal, že nechce vytvárať dojem, že Ústavný súd schvaľuje vyjadrenia Cohn-Bendita ohľadom pedofílie.
Skutočnosť bola dobre známa mnoho rokov, ale nikto sa o ňu príliš nestaral. Začiatkom 70-tych rokov minulého storočia, keď bol Cohn-Bendit vďaka jeho chuligánstvu a výtržníctvu vyhlásený vo Francúzsku za “persona non grata” a poslaný späť do Nemecka, pracoval ako animátor v centrách dennej starostlivosti o deti, ktoré boli zriadené ako experiment s “anti-autoritárskym” vzdelávaním. Zásadným princípom “anti-autoritárskeho” poňatia bolo zrejme konfrontovať deti, ktoré mali v tom čase päť až šesť rokov, s nespútanou sexualitou a s cieľom prekonať tradičnú morálku.
O svojich skúsenostiach neskôr napísal Cohn-Bendit knihu, kde opisuje svoje zážitky nasledovnými slovami:
“Moje flirtovanie so všetkými deťmi získalo čoskoro definitívne erotický charakter. Mohol som cítiť, ako sa päťročné dievčatká naučili, ako byť “mimo” so mnou…”

“Niekoľkokrát sa mi stalo, že niektoré deti otvorili môj rázporok a začali ma hladiť. Podľa situácie som jednal rôzne, ale niektoré detské priania mi robili problém… Keď na tom trvali, hladil som aj ja ich. Bol som obvinený z toho, že som zvrhlík a nasledovali dopisy na mestskú radu s otázkou, či som platený z verejných prostriedkov. Našťastie som mal zmluvu priamo s rodičovskou radou, inak by ma vyhodili…”

“V Nemecku má anti-autoritárske hnutie najsilnejší vplyv na poli vzdelávania… (Wilhelm) Reich a Marx boli piliermi tohto nového hnutia. Freud bol menej dôležitý, pretože robil objektívny výskum sexuality, zatiaľčo Reich reprezentoval boj za sexualitu, najmä boj za sexualitu mladých ľudí.”
Tieto riadky boli publikované v roku 1975. V tom čase sa zdalo, že predstavujú “moderný” a “osvietený” prístup ku vzdelávaniu. Nikto to nepokladal za pohoršujúce. Iba v posledných rokoch začali robiť Cohn-Benditovi problémy a prinášajú mu opakované obvinenia z toho, že je pedofil.
Cohn-Bendit tieto obvinenia vždy odrazil listom, ktorý napísali na jeho podporu v roku 2001 niekoľkí z rodičov, ktorých deti sa údajne vzdelávali v materskej škole kde pôsobil. V ňom sa tvrdí, že v tom čase nedošlo k žiadnemu sexuálnemu zneužívaniu a Cohn-Bendit deti nezneužíval.
Táto obranná línia ale padla. Autorka a iniciátorka tohto listu, pani Thea Vogel, povedala v apríli tohto roku nemeckým médiám, že tento list napísala výhradne z politických dôvodov (na obranu Cohn-Bendita pred obvineniami, “ktoré sa týkajú skutočností spred 26 rokov”), ale v skutočnosti nečítala inkriminované pasáže v knihe Cohn-Bendita a že v skutočnosti jej syn nikdy nebol v škôlke, kde mal Cohn-Bendit svoje erotické zážitky… Celý list bol podvod.
Takže teraz nie sú žiadni ďalší svedkovia ochotní svedčiť, že Cohn-Bendit nezneužíval deti. Ale znamená to, že deti zneužíval? Teraz tvrdí, že jeho erotická próza je iba “zlá literatúra”, ale nie skutočné fakty.
“Je to iba fikcia. Napísal som to, aby som provokoval a búral tabu.” A dodáva: “Kritizujte ma za to čo som napísal, ale nelovta ma za niečo, čo som neurobil!”
Nazdávam sa, že pokiaľ nikto nevyjde s priamym obvinením Cohn-Bendita, môžeme predpokladať, že predmetný text písal výhradne za účelom šírenia pedofílie a nepopisoval skutočné fakty.
Toto ale nie je pointa. Aj keď Cohn-Bendit nemusel zneužívať deti, určite je (a to nikdy nepopieral) politik, ktorý aktívne podporuje pedofíliu ako súčasť svojho politického programu. A nielen on sám, ale aj celé jeho politické hnutie.
Revolúcia v roku 1968 bol viac niečím iným, než kultúrnou revolúciou. Jej hlavným účelom bolo rozvrátenie “represívnych” inštitúcií ako je manželstvo alebo rodina. Zničenie všetkých sexuálnych tabu, ako je homosexualita a pedofília, bolo neoddeliteľnou súčasťou tejto stratégie.
Revolucionári zaradili spiatočku, keď si uvedomili, že spoločnosť v súčasnosti neprijíma pedofíliu – ale znamená to, že sa k nej nevrátia vo vhodnejšej dobe?
V súčasnosti sa zameriavajú na homosexuálne “manželstvá” a v tomto ohľade sú celkom úspešní. Nevyhnutne bude nasledovať právo na adopciu detí pre homosexuálov, čo je perfektný spôsob náboru detí do ich spoločenstva.
Je teda irelevantné, či je Cohn-Bendit pedofil. Možno nie. Pre neho mala sexualita vždy iba politický účel. “Sobáše” osôb rovnakého pohlavia, LGBT práva, podpora pedofílie, to boli vždy iba súčasťou jednej a tej istej agendy: zničenie “represívnych” inštitúcií ako je rodina a manželstvo.
Pokiaľ sa dočasne vzdal pedofílie, je to iba z taktických dôvodov. Na rozdiel od ich očakávaní, spoločnosť ešte dostatočne “nepokročila” na prijatie tohto programu.
Ak by ale boli skutočne úprimní, rozšírili by (znova) akronym LGBT (Lesbian, Gay, Bisexual, Transsexual) ich agendy o jedno písmeno. To písmeno je “P”.