List Mons. V. Trstenského F. Michalíkovi: Nešťastnému Národnému povstaniu, pohrome Slovenska, …

Drahý brat v Kristu, ďakujem za povzbudzujúce listy. Bolo by veľmi vhodné, keby ste ich poslali našim cirkevným predstaviteľom. Mnohí v našej terajšej spoločnosti nemôžu prísť na meno slovenskej minu…More
Drahý brat v Kristu,
ďakujem za povzbudzujúce listy. Bolo by veľmi vhodné, keby ste ich poslali našim cirkevným predstaviteľom.

Mnohí v našej terajšej spoločnosti nemôžu prísť na meno slovenskej minulosti a jej predstaviteľom, akými boli pán prezident Dr. Jozef Tiso, otec biskup Ján Vojtaššák a mnohí nadšení milovníci jej pomerne dosť blahobytného života, ktorý takým vedel aj vo vojnovej hrmavici vytvoriť pán prezident so svojou vládou a jej ďalšími spolupracovníkmi. To vo svojich dielach potvrdzuje aj bývalý prezident Dr. Gustáv Husák.

Ten druhý, adresovaný pánu Kleimanovi, by osožil aj štátnym vládcom.

Obidva listy sú chvályhodné a povzbudzujúce ku zamysleniu ľudí dobrej vôle a aj tých, ktorí si schválne zastierajú oči pred neradostnou skutočnosťou nábožensko-mravného, národného a vôbec spoločenského života u nás, ku zamysleniu, či každý z nás nemá akú-takú vinu na tom, čo sa u nás deje.
Všade počúvame len ponosy na situáciu, na krízu v rodinách, na nepodařenu mládež, na kriminalitu každého druhu, na útoky proti pravde, spravodlivosti, slobode, láske, na prenasledovanie každého druhu, ale málo sa hovorí o tom, ako to všetko odstrániť z nášho národa, alebo aspoň zabrzdiť, aby sa postupne prestalo vzmáhať zlo, ktoré môže zmiznutie nášho „kresťanského“ Slovenska z mapy Európy ak nie dôsledne uskutočniť, tak ho aspoň poriadne načať.

Viac TU: alianciazanedelu.sk/archiv/3206

Čo na to povedať? Je síce pravdou, že neprežívame ružové časy ani v Cirkvi, ani v národe. Istý laik však poznamenáva: „Prežívame rozbúrené časy? Aká je to reč? Poznala azda Cirkev časy, ktoré neboli búrlivé? Kedy to bolo? Azda počas troch storočí rímskych prenasledovaní? Alebo vari za vpádu pohanských či ariánskych barbarov na severe, muzulmanov na juhu?

Alebo v období albigenského kacírstva? Alebo v dobe nepřestajných útokov svetskej moci, keď panoval Fridrich Barbarosa, Filip Driečny, Jozef II., Napoleon? Bolo to v dobe gréckej schizmy v šestnástom st., za protestantskej schizmy v osemnástom st., v období podrývačného kacírstva jansenistického alebo za Veľkej revolúcie francúzskej? Za pohanského nacizmu, za satanského komunizmu? Konečne, na to sme na svete, aby sme odpočívali? Samozrejme, všetko treba urobiť, aby sa svet stal lepším, ale nedivme sa, že je skazený.“
Cirkev prežila všetky nástrahy diabla vo svete, aj u nás. A tu je možno silnejšia, ako sa nám zdá!

A nebolo to ináč ani s naším slovenským národom. Zápasil s mnohými nepriateľmi, odkedy sa objavil v terajších priestoroch. Útočili naň Avari, Tatári, barbari, turecké hordy, husitské pľundrovania, maďarské útlaky, divé reformačné prúdy, česká nadvláda, novopohanský nacizmus, satanský boľševizmus, atď., atď. A on je tu! Šťastlivo prežil a prekonal všetky náboženské i národné násilia, ba takmer genocídy.

Kto mu pomáhal? Bol to Pán, z ktorého vôle sa tu usadil a v kterého vždy veril, teda Stvoriteľ a Pán vesmíru. Slovenský národ ho nikdy nezradil, žil podľa jeho vôle, nebol pôvodcom žiadneho bludu. Ten či onen blud, ktorý šarapatil v jeho dejinách a mátoži aj teraz, sa priplichtil sem spoza hraníc. Slovenský národ nikoho neutláčal, nezabíjal, ako to robili s ním jeho susedia. Slovom, aj pri svojich chybách a nedokonalostiach bol vždy verný Bohu, svätej Cirkvi, utiekal sa pod ochranu Sedembolestnej Panny Márie, svojej vyvolenej Patrónky, a snažil sa byť hodný jej ochrany a pomoci Božej, ktorú mu ona vyprosila od nebeského Otca.

Tá Božia ochrana sa vždy starala, aby mal nebojácnych pracovníkov a obrábateľov cirkevnej a národnej role dedičnej. Takých bolo neúrekom, počnúc Samom, Pribinom, Rastislavom, Svätoplukom a pokračujúc sv. Cyrilom a Metodom, sv. Benediktom, Andrejom Svoradom a mnohými inými známými i menej spomínanými ich nasledovníkmi v obrábaní Pánovej vinice. Spomínať ich v tomto liste bolo by pridlho. Stačí, keď pripomeniem aspoň niekoľkých z novších časov.

Takými boli napr. Ľudovít Štúr, Anton Bernolák, Svetozár Hurban Vajanský, Ján Hollý, Marko Daxner, Juraj Palkovič, Štefan Moyzes, Karol Kuzmány, Andrej Radlinský, Milan Rastislav Štefánik, Štefan Furdek v USA, Matúš Jankola v USA, Andrej Hlinka, otec biskup Ján Vojtaššák, Dr. Jozef Tiso a veľká plejáda duchovných i laických rodoľubov, trpiteľov za maďarského, českého, komunistického panstva a tyranstva, mučeníkov, väzňov… teda nebojácných bojovníkov za víťazstvo Pravdy, Spravodlivosti, Slobody, Lásky…

Tých všetkých, čo obetovali za Boha život, za národ slobodu, odhaľovať, ak sa na nich zabúda, očisťovať ich mená, potupované kadejakými súčasnými samozvanými „spasiteľmi“ národa, je povinnosťou každého, kto miluje Boha a je ozajstným rodoľubom. Kto týchto samožertvovníkov za časné a večné blaho slovenského národa znevažuje, osočuje, pri ich potupovaní mlčí, nemá práva menovať sa milovníkom Boha, Cirkvi, národa!

Preto každý, kto odhaľuje, očisťuje zaprášené pomníky náboženských a národných buditeľov, ako to robil veľký slovenský národovec, spisovatel Jozef Kohuth, farár v Dol. Kubíne, kde aj v r. 1900 zomrel, si zasluhuje pochvalu a úctu.

Nesmie sa vtĺkať do nášho vedomia, že načim nám nechať minulosť zaprášenú, jej náboženských a národných dejateľov zabudnutých a venovať sa len prítomnosti i z nej vyrastajúcej budúcnosti. To by bolo budovanie domu bez základov, na piesku. Ľahko si predstaviť, ako by on vyzeral a dokedy by obstál. Veľmi poučné sú na tú tému slová Pána Ježiša v reči na hore. Citujem ich doslovne: „A tak každý, kto počúva tieto moje slová
a uskutočňuje ich, podobá sa múdremu mužovi, ktorý si postavil dom na skale. Spustil sa dážď, privalili sa vody, strhla sa víchrica a oborili sa na ten dom, ale dom sa nezrútil, lebo mal základy na skale. A každý, kto tieto moje slová počúva, ale ich neuskutočňuje, podobá sa hlúpemu mužovi, ktorý si postavil dom na piesku. Spustil sa dážď, privalili sa vody, strhla sa víchrica, oborili sa na ten dom a dom sa zrútil; zostalo z neho veľké rumovisko“ (Mt 7, 24-27).

Bolo by si možno predstaviť Nový zákon s Pánom Ježišom Kristom bez Starého zákona? Sv. Otca Jána Pavla II. bez sv. Petra a jeho 265 nástupcov? Nie je to ináč ani s naším Slovenskom. Bez minulosti by nás tu nebolo! Stavba nášho náboženského a národného domu či života bez nadväznosti na minulosť by nielen ťažko bola mysliteľná, ale nemohla by sa honosiť svojou trvácnosťou. Všimnime si len, čím operujú Maďari i Poliaci pri svojich nárokoch na Slovensko!

Viac TU:
alianciazanedelu.sk/archiv/3206

A napokon, história nášho boja o samostatnosť je jasným dôkazom tej skutočnosti, že nám ona nepadla do lona bez práce mnohých generácií, a to už od jej straty pádom ríše Veľkomoravskej, zväčša slovenskej, pri Bratislave r. 906, kedy „zapadla Slávov sláva“. Vďačíme však predovšetkým Pánu Bohu a potom našim predchádzajúcim generáciam a ich vodcom, že ju máme. I ten „ospevovaný“ 17. november 1989, záblesk samostatnosti, nebol ovocím manifestácie, ktorou sa táto samostatnosť hlásila o svoje práva, ale korunou prác, utrpenia, modlitieb i boja tých, čo obetovaním svojej slobody i životov umožnili nám v tento deň vstup do nového života.

Prečo teda sa snažia istí novopečení „hejslováci“, ktorí ani krížom slamy nepreložili za vydobytie tej pred vyše tisíc rokmi stratenej, roku 1939 na čas znovu získanej, no, žiaľ, r. 1945 opäť zlovôľou jej neprajníkov zdeptanej slobody v samostatnom štáte, zase však vo vyššie spomínaný deň oživenej aspoň relatívnej samostatnosti, zamlčovať, zmalicherňovať, ba z dejín slovenských vymazať borbu, boj i prácu tých, čo sebažertvou vymáhali od protivníkov nášho národa právo na jeho slobodný život v každej oblasti, a zabraňovať čo i len spomienku na ten ukrutný zápas o bytie a nebytie slovenského národa.
Kde a v čom je teda príčina tejto neresti či pliagy? Svoje hniezdo má ona v istej duševnej úchylnosti ľudí a napokon v ich nepochopiteľnej zlobe. Táto zloba sa veľmi často prejavuje v závislosti, v pocite nespokojnosti pri úspechu, napredovaní, šťastí ap. niekoho iného.


Prototypom takéhoto závistlivca je Kain, ktorý zabil svojho brata Ábela, keď zistil, že sa mu lepšie darí ako jemu. I synovia Jakubovi predali do otroctva svojho brata Jozefa, lebo nemohli zniesť, že ho otec via miloval ako ich. Takých bolo od počiatku sveta dosť a dosť. Nie sú výnimkou ani v časoch dnešných. Mnohí v našej terajšej spoločnosti nemôžu prísť na meno slovenskej minulosti a jej predstaviteľom, akými boli pán prezident Dr. Jozef Tiso, otec biskup Ján Vojtaššák a mnohí nadšení milovníci jej pomerne dosť blahobytného života, ktorý takým vedel aj vo vojnovej hrmavici vytvoriť pán prezident so svojou vládou a jej ďalšími spolupracovníkmi. To vo svojich dielach potvrdzuje aj bývalý prezident Dr. Gustáv Husák.

Nešťastnému Národnému povstaniu, pohrome Slovenska, môžu tí nepriatelia slovenskej minulosti ďakovať, že na Slovensko prišli aj krutejšie časy.

No ani tie neboli horšie, aké sú a rysujú sa u nás dnes. Teda len žiarlivá nenávisť a závisť podnietila prezidenta Dr. Eduarda Beneša byť strojcom hanebnej smrti a katom pána prezidenta Dr. Jozefa Tisu v nenávisti k bývalým aj terajším ozajstným rodoľubom nasledujú Beneša jeho nohsledi osočovaním, očierňovaním alebo prinajmenej zamlčovaním mien a práce a neuznávaním toho, že oni, teda nimi potupovaní národní činitelia, zachránili Slovensko.

Niektorí zase nemôžu zniesť minulosť slovenskú, najmä tú, ktorú Slovensko prežívalo v krutovláde boľševického systému, lebo im pripomíná množstvo obetí, ktoré prinášali milovníci Boha a národa za jeho časné i večné blaho, zatiaľ čo oni boli nielen brzditeľmi tejto práce, ale ju znemožňovali ich sužovaním, trápením, ba i mučením, skracovali im životy, brali im ich, kým oni si hoveli v bezpečných bunkroch pohodlia a služby každému, ktorý ich honoroval judášskymi grošmi.

Títo, bojac sa odhalenia ich krutovládnej a zákernej činnosti, zastierajú očierňovaním tých, ktorí v časoch nedávnej minulosti horeli ozajstnou láskou ku dobru každého druhu a obetovali aj svoju slobodu za to, aby v našej vlasti vládli jej ozajstní rodoľubovia.

Čo robiť s …
Historik F. Vnuk: Ako by nám milo padlo, keby aj dnešní otcovia biskupi nasledovali príklad svojich predchodcov a povstali na adresu ohováračov i nactiutŕhačov v súčasnej ofenzívnej kampani proti Dr. Tisovi
alianciazanedelu.sk/archiv/3217
ľubica likes this.
Na zasadaní Štátnej rady SR 6. 3. 1942 predseda vlády V. Tuka predložil dohodu s Nemeckom, o vysídlení Židov na práce do bývalého Poľska. Slovenská republika poukázala Nemeckej ríši nie 500, ale najviac 150 mariek za osobu
I kdyby jen 30 marek/stříbrných je to pěkné svinstvo .... Bulharsko své Židy nevydalo....
Ružena
Justiční vrah Beneš aneb Utajované procesy. alianciazanedelu.sk/archiv/3203
Caesar likes this.
Berwid-Buquoy (KDU-ČSL): Justiční vrah Beneš aneb Utajované procesy. To, co stihl Beneš zlikvidovat prostřednictvím trestů smrti v letech 1945 – 1948 v „parlamentní demokracii“, to komunisté nezvládli za dlouhých 42 let v „totalitní diktatuře“
alianciazanedelu.sk/archiv/3203