biskup Joseph E. Strickland... musíme mať otvorený zrak voči zväčšovaniu apostázy, ktorej sme teraz svedkami.
Drahí bratia a sestry v Kristovi,Ježiš Kristus je plnosťou zjavenia nadprirodzenej pravdy, ktorá vedie ľudstvo k nášmu večnému určeniu. On je základným kameňom, na ktorom musia byť postavené naše životy, pretože keď nám naplno a úplne odhaľuje nadprirodzenú pravdu, odhaľuje aj to, kým sme a pre čo sme boli stvorení. Ježiš poveril svojich apoštolov, aby sa o Jeho nadprirodzenú pravdu podelili so svetom, a to je aj naším poslaním. Ak spoznáme a prijmeme túto misiu prinášajúcu túto pravdu ľudstvu, potom musíme uznať, že po takmer 2 000 rokoch sme len začali. Keď sa Kristus modlil, „aby všetci boli jedno“, modlil sa, aby sa celé ľudstvo zjednotilo v Ňom, a tak ich priviedol do jednoty so svojím Otcom a Jeho Svätým Duchom – jedným Bohom v troch Osobách.
Celý židovsko-kresťanský príbeh (ktorý sa začína nadprirodzenou pravdou zjavenou a zaznamenanou v Hebrejských písmach, Starom zákone) je príbehom Boha zjavujúceho nadprirodzenú pravdu tým, ktorí sú stvorení na Jeho obraz a podobu. Najstaršie knihy Biblie ponúkajú početné teofánie – prejavy Božej nadprirodzenej prítomnosti – ale Ježiš Kristus presahuje teofániu. On je Boh medzi nami, Emmanuel. Je dôležité, aby sme si všimli, ako k nám Ježiš prišiel: prišiel v hlbokej pokore. Pokora Ježiša Krista nie je len hlbokým prejavom Jeho dobroty; Jeho pokora je vzorom toho, ako by sme my, ktorých stvoril Boh, mali prijať nadprirodzenú pravdu, ktorú nám zjavil. Ježiš nám hovorí, že sa musíme „stať ako deti“, ak Ho chceme nasledovať a žiť podľa nadprirodzenej pravdy, ktorú prejavuje.
Keď vlci nosia rúcha – synodálne obliehanie v Cirkvi. Nenarodili sme sa pre pohodlie. Narodili sme sa pre svätý boj
Aby sme začlenili nadprirodzenú pravdu, ktorou je Ježiš Kristus, do našej ľudskej reality, vedel, že potrebujeme vozidlo, plavidlo, ktoré by nás viedlo. Tak Kristus založil svoju Cirkev, ktorá sa vo svete prejavuje ako Katolícka cirkev. Počas kresťanských dejín sa mnohí pokúšali vrátiť ku Kristovi čistým a originálnym spôsobom, ale ak v tejto chvályhodnej túžbe po očistení opustíme Jeho Cirkev, potom sme skutočne zablúdili.
Konečným cieľom Cirkvi, ktorú založil Ježiš Kristus, je spása duší. Tým sa napĺňa božský príkaz, ktorým sa tento list začína: že je naším poslaním priniesť Ježiša Krista, Vtelenú Pravdu, ľudstvu ako zjavenie nadprirodzenej pravdy. Vidíme tiež, že Jeho Cirkev je nevyhnutná ako nástroj, ktorý Kristus ustanovil, aby viedol ľudstvo v nadprirodzenej pravde, ktorú zjavuje.
Je nanajvýš dôležité, aby ľudstvo prijalo Ježiša Krista a Jeho Cirkev. Obrovskú výzvu toho však jasne vidíme v týchto časoch, keď Jeho vyvolená nádoba, Cirkev, ktorá je sužovaná ľudskou slabosťou a hriešnosťou, bojuje proti Tomu, ktorý ju stvoril: Božiemu Božskému Synovi. Cirkev je svätá, no skladá sa z hriešnych ľudských bytostí, a hoci sa riadi nadprirodzenou pravdou, často sa zamotáva do vecí tohto prirodzeného sveta a dokonca ju aj kazí. Na myseľ mi prichádza obraz sochy v Knihe Daniel; socha s nohami čiastočne z hliny a čiastočne zo železa je výstižným obrazom Cirkvi. Má želiezko nadprirodzenej pravdy, no má aj krehkú keramiku sveta, ktorá často zapadá prachom. V našej dobe sa zdá, že ohromujúca prítomnosť krehkej hliny v Cirkvi ohrozuje vymazanie nadprirodzenej pravdy, ktorá je jej srdcom a dušou. Kristus nám sľúbil, že Cirkev nebude vyhladená mocnosťami pekla, ale musíme sa každodenne rozhodnúť žiť podľa nadprirodzenej pravdy, ktorou je Ježiš Kristus.
Kristus nám sľúbil, že Cirkev nebude vyhladená mocami pekla, ale musíme sa každodenne rozhodnúť žiť podľa nadprirodzenej pravdy, ktorou je Ježiš Kristus.
Akokoľvek je toto všetko zničujúce pre poslanie Kristovej nevesty – spásu duší – čelíme ešte väčšej výzve voči tomuto poslaniu v našej dobe. Príliš veľa prelátov nielenže prejavuje nedostatok nadprirodzenej viery zo svojej strany, ale sú aj „pekelne odhodlaní“ odstrániť z Cirkvi každý pozostatok nadprirodzenej viery. V priebehu mnohých desaťročí to naberalo na sile, ale musíme mať otvorený zrak voči zväčšovaniu apostázy, ktorej sme teraz svedkami.
Či už v liturgii, náuke alebo jednoduchej každodennej zbožnosti katolíkov, príliš veľa prelátov a mocných síl vo Vatikáne robí všetko, čo je v ich silách, aby odstránili všetky pozostatky nadprirodzenej viery, ako aj akékoľvek pochopenie nadprirodzenej pravdy, ktorú nám zjavil Ježiš Kristus. .
Jedným z náznakov bleskovej vojny proti nadprirodzenej viere, ktorá bola evidentná v tejto dobe, je, že keď sa medzi nami objavia údajne nadprirodzené prejavy Božej prítomnosti, sú ignorované alebo okamžite vyhlásené za falošné bez toho, aby to pastieri skutočne preskúmali. Cirkev v minulosti konala ako ochrana, ako aj jej posvätná zodpovednosť, proti akýmkoľvek údajným nadprirodzeným prejavom, ktoré sa predvádzajú ako pravda, ale ktoré môžu byť namiesto toho dielom Satana a jeho prisluhovačov. Teraz sa však nachádzame v situácii, keď niektorí (ak nie mnohí) pastieri v Cirkvi, keď sa v ich diecéze vyskytne možné nadprirodzené dielo, pokúsia by sa ho okamžite zavrhnúť alebo ho vyhlásiť za falošné bez akéhokoľvek vyšetrovania. v strachu, že by to mohlo zasvietiť svetlo do tmy, najmä keď oni sami sú „obyvateľmi dna“, a teda prebývajúcimi v tejto tme.
V týchto časoch nás Boh nenechal samých. V priebehu dejín Cirkvi sa prejavoval prostredníctvom nadprirodzených skutkov mimo hraníc tohto fyzického sveta, aby nám pripomenul, že je prítomný medzi nami a tieto nadprirodzené skutky neprestali. Okrem toho, v temnote, ktorá teraz prenikla do Jeho Cirkvi, naďalej posiela, ako to robil v minulosti, varovania a napomenutia ústami „novodobých prorokov a svätých“, aby privolal svoj ľud späť k sebe.
„Zakliate polokresťanstvo. Nevykúpení muži.“
V čase, ako je tento, je nanajvýš dôležité, aby sme kráčali blízko Kristovi, aby sme zostávali v Jeho Najsvätejšom Srdci a aby sme s Ním často sedeli, aby sme Ho mohli dobre spoznať. Samozrejme, najdôležitejšie zo všetkého je, aby sme Ho čo najčastejšie dôstojne prijímali – Telo a Krv, Duša a Božstvo – vo Svätej Eucharistii. Viera v skutočnú, nadprirodzenú prítomnosť Krista v Eucharistii je srdcom a dušou našej viery.
V čase, ako je tento, je nanajvýš dôležité, aby sme kráčali blízko Kristovi, aby sme zostávali v Jeho Najsvätejšom Srdci a aby sme s Ním často sedeli, aby sme Ho mohli dobre spoznať.
Nech nám najväčší prejav nadprirodzenej pravdy, Svätá Eucharistia, dáva silu, ktorú potrebujeme na pokračovanie cesty Kristových učeníkov v 21. storočí. Nechajme sa posilňovať našou eucharistickou vierou, aby bola medzi nami skutočne prítomná nadprirodzená pravda a nech nás Jeho Telo a Krv, Duša a Božstvo živia a vedú hlbšie a hlbšie do Jeho Svätého Srdca – Srdca nadprirodzenej pravdy.
biskup Joseph E. Strickland
Emeritný biskup z Tylera
"Moje stádo sa stalo ich korisťou...pretože nebolo už pastiera,
ani moji pastieri nehľadali moje stádo, ale tí pastieri pásli sami seba..."
Ezechiel 34:8