Nepálilo im to, preto upalovali. Nevedeli argumentovať, preto zakazovali. Miesto rozlišovania nás učili ako sa odsudzuje? Otitulovaní diletanti, šantiaci v úradoch, ktorým po stáročia uletela podstata evanjelia.
Čo nesvätý pápež Pavol IV. v r. 1559 ako Index zakázaných kníh nariadil to svätý pápež Pavol VI. zrušil v r. 1966To zakázané však bolo intelektuálmi najviac vyhľadávané. Dnes sú podivní autori nepovšimnutí a úplne slobodní, môžu klamať iných až do mdlôb? Najprv ako besní inqvizítori až ku ignorantským pohoďákom... Z extrému do extrému? Inphantilization biblical school is non stop trendy...
RKC už od svojho zrodu bojovala proti názorom a knihám, ktoré sa nezlučovali s jej vierou. „ Právo a povinnosť cirkvi skúmať a zapovedať knihy viere alebo mravom nebezpečné vyplýva z jej božského poslania, z podstaty a účelu cirkvi samej. Cirkev katolícka toho práva vždy si bola vedomá a hneď od svojho počiatku ich prakticky vykonávala. V Skutkoch apoštolských (19,19) čítame: »Mnohí potom z tých, ktorí boli všetečných vecí (čarodejníctva) hľadeli, zniesli knihy a spálili ich pred všetkými.« ... Prvý príklad hneď na začiatku cirkvi, že zlé knihy majú byť ničené a veriacim zakazované.“
Príklad to falošnej exegézy aj dogmy...
Apoštol Pavol im to nedal ako rozkaz.
Urobili to ako spontánny prejav, lebo si uvedomili,
že podporovali nejaké lži a bosoráctva.
Miesto tej sponntánnosti sa urobila hrozná umelina.
Keď sa ľudia donucovali knihy páliť a prišli aj ukrutné popravy:
6. júla 1671 však popravili nielen knihu, ale aj jej autora, 83-ročného kazateľa a vizionára Mikuláša Drábika. A to ešte akým spôsobom! Kat mu najprv odsekol pravú ruku, ktorou napísal svoju knihu, potom sťal hlavu a vytrhol kliešťami jazyk. Aby sa všetci triasli a opovážili sa kritizovať vrchnosť. Čo bolo sv.povinnosť každého proroka
str69
dopisem ku knížecímu dvoru zaslal také návrh válečného
manifestu, jejž kníže vydati měl při počátku války.
Tou válkou níkomu prý se nemá uškoditi, leda těm,
kteří sami všemškodí, rušitelům veřejného náboženského míru.
str70
Svrhněmež ve jménu Božím se šíjí svých kruté a protikřestanské
jho i papežovo i otroků jeho. kteří z nás velmi nešlechetně
a s patrnou již nestydatostí chtějí otroky učiniti a nad námi,
světskou to vrchností Bohem ustanovenou, chtějí panovatí, u králů
našich nás pomlouvají, od veřejných úřadů nás, syny vlasti, vzdalují,
nikoho tam nepřipouštějíce než stvůry své a otroky;
A čo pán Ježiš, odporučil nejakú knihu cenzurovať, web zakazovať
či bludárovi ruku aj hlavu kruto odťať, niekoho či niečo fanaticky upalovať!?
A že povinnosťou dospelejších je mladších učiť rozlišovať zrno od plevy a od kúkoľa?
Libri prohibiti (lat. zakázané knihy) súhrnné označenie literárnej produkcie vzniknutej a rozširovanej cez zákaz cirkevnej a štátnej moci. Inštitút cirkevného dozoru nad publikovaným slovom vznikol už na prahu kresťanstva (najstaršie prohibita vyhlásil nicejský koncil roku 325, keď sa už oltár spojil s trónom). Kritériá zákazov vychádzali z kresťanskej vierouky a mravouky a týkali sa ideovej nezávadnosti textu. Počnúc 16. storočím katolícka cenzúra rozšírila register prohibit o reformačných autorov, neskôr vylúčila zo slobodného šírenia diela erotické a dokonca aj zábavné. Od polovice 19. storočia sa teória náboženských prohibít opäť obmedzila len na otázky viery.
Zoznam zakázaných kníh (lat. Index Librorum Prohibitorum) bol vypracovaný a uverejnený katolíckou cirkvou v roku 1559. Obsahoval zoznam kníh, ktoré mohli katolíci čítať výhradne len s biskupovým súhlasom a čítanie ktorých mohlo viesť k exkomunikácii.
14. júna 1966 bol Index oficiálne zrušený s tým, že čítanie v ňom uvedených spisov zostáva
aj naďalej vraj "strašným" hriechom, ale vinníkovi už nehrozí žiadny cirkevný trest.
Na stránky Tridentského indexu sa dostali a postupne z nich zase mizli nielen starovekí myslitelia (Aristoteles, Platón), renesanční tvorcovia (Giovanni Boccaccio) a náboženskí reformátori 15.-17. storočia (okrem iného Jean Calvin, Ján Hus, Ján Amos Komenský , Martin Luther, Philipp Melanchthon, John Wiclef, ba aj Erasmus Rotterdamský, o ktorého očistenie sa v Tridente márne zasadzoval pražský arcibiskup Antonín Brus z Mohelnice). Nájdeme aj autorov nedotýkajúcich sa viery (lekár Leonhard Fuchs, bibliograf Konrad Gesner). Tým skôr museli na Indexe skončiť významní prírodovedci (Mikołaj Kopernik, Galileo Galilei, Johann Kepler) a osvietenskí filozofi (René Descartes, Denis Diderot, Jean Jacques Rousseau, Jonathan Swift, François Marie Arouet Voltaire). Posledný zoznam bol uverejnený v roku 1948. Na 510 stranách obsahoval 6 000 zakázaných titulov. Zo známych autorov sa na ňom nachádzali Laurence Sterne, Voltaire, Daniel Defoe, Johann Wolfgang Goethe, Honoré de Balzac, Stendhal, Émile Zola, André Gide, Jean-Paul Sartre a holandský sexuológ Theodor Hendrik van de Velde.
22 rokov bola zakázaná Vatikánom aj sv. Faustína Kowalská a jej Denníček.
Korunka ku Božiemu Milosrdenstvu, obraz Ježiša aj zmienka o tomto sviatku
Asi pre tieto slová:
445 – Štvrtok. Nočná adorácia
Keď som prišla na adoráciu, hneď ma naplnila vnútorná sústredenosť. Videla som Pána Ježiša priviazaného k stĺpu a obnaženého. Hneď sa začalo bičovanie. Videla som štyroch mužov, ktorí striedavo krátkymi bičmi šľahali Pána. Srdce sa mi zastavovalo pri pohľade na tie bolesti. Vtom mi Pán riekol: »Trpím ešte väčšiu bolesť než tá, ktorú vidíš.« Ježiš mi dal poznať, za aké hriechy sa podrobil bičovaniu, za hriechy nečistoty. Ó, ako strašne Ježiš morálne trpel, keď sa poddal bičovaniu. Vtom mi Ježiš riekol: »Pozri, takto vyzerá ľudstvo v dnešnej dobe.« V tej chvíli som uvidela strašné veci: kati odstúpili od Pána Ježiša a k bičovaniu pristúpili iní ľudia. Schytili biče a nemilosrdne šľahali Pána. Boli to kňazi, rehoľníci a rehoľnice, najvyšší hodnostári Cirkvi, čo ma veľmi prekvapilo, a boli medzi nimi aj svetskí ľudia rôzneho veku a stavu. Všetci si vybíjali svoju zlosť na nevinnom Ježišovi. Keď som to videla, moje srdce upadlo do takého stavu, akoby som zomierala. Keď ho bičovali kati, Ježiš mlčal a pozeral do diaľky. Keď ho bičovali duše, ktoré som spomenula vyššie, Ježiš zatvoril oči a z jeho Srdca sa vydral tichý, ale strašne bolestný ston. Pán mi dal podrobne poznať (…) ťarchu zloby tých nevďačných duší: »Vidíš, to je väčšia muka ako moja smrť.« Vtedy zamĺkli aj moje ústa, cítila som, akoby som zomierala. Cítila som, že nikto ma nepoteší ani nevytrhne z tohto stavu, jedine ten, ktorý ho na mňa dopustil. Vtom mi Pán riekol: »Vidím skutočnú bolesť tvojho srdca, ktorá priniesla nesmiernu úľavu môjmu srdcu, pohliadni a poteš sa.«“
446 – „Vtom som uzrela Pána Ježiša pribitého na kríž. Keď Ježiš na ňom chvíľu visel, uzrela som celý zástup duší ukrižovaných tak, ako Ježiš. Videla som aj tretí zástup duší a druhý zástup duší. Druhý zástup nebol pribitý na kríž, ale duše držali kríž pevne v rukách. Tretí zástup duší nebol ani ukrižovaný, ani nedržal kríž pevne v rukách. Duše vliekli kríž za sebou a boli nespokojné.
1702 - "Ku koncu krížovej cesty, ktorú som si robila, začal sa Pán Ježiš sťažo vať na rehoľné a kňazské duše, na nedostatok lásky u vyvolených duší. „Dopustím, aby boli zničené kláštory a kostoly." Odpovedala som:„Ježišu, veď toľko duší Ťa oslavuje v kláštoroch." Pán odpovedal: „Tá sláva zraňu je moje srdce, lebo láska je vyhnaná z kláštorov. Duše bez milosti a posvätenia, duše plné egoizmu a samoľúbosti, duše pyšné a namyslené, duše plné dvojtvárnosti a pokrytectva, duše vlažné, ktoré majú sotva toľko tepla, aby
sa samé mohli udržať pri živote. Moje srdce to nemôže zniesť. Všetky moje milosti, ktoré každý deň na ne vylievam, stekajú ako po skale. Nemôžem ich zniesť, lebo nie sú ani dobré, ani zlé. Na to som povolal kláštory, aby sa cez ne posväcoval svet, má z nich vybuchovať silný plameň lásky a obety. Ak sa neobrátia a nezapália prvotnou láskou, dám ich do záhuby tomuto svetu.."
V Indexe nachádzame množstvo známych autorov a kníh. Figurujú tam práce popredných mysliteľov a filozofov, napríklad Montaignove Eseje , diela francúzskych osvietencov , spisy F. Bacona , Descarta , Spinozy , Hobbesa , Locka , Huma , Comta , J. St. Milla , Kritika čistého rozumu Immanuela Kanta , Vývoj tvorivý nositeľa Nobelovej ceny H. Bergsona , ďalej práce Sartra a iných filozofov. Z preslávených spisovateľov sa na Index dostali spisy nositeľov Nobelovej ceny Anatola France , Maurice Maeterlincka , André Gida , ďalej diela Balzaca , Stendhala , Flauberta , Heina , Victora Huga , Zoly , Dumasa (otca ) i Dumasa , Alberta Moraviu a ďalších spisovateľov. Väčšinu položiek v Indexe však tvoria širšej verejnosti málo známe spisy teologické a náboženské, ktoré sú nejako závadné z hľadiska katolíckej vierouky. V roku 1934 bol na Index zaradený aj Mýtus dvadsiateho storočia nacistického ideológa Alfreda Rosenberga .
Roku 496 vydal pápež Gelasius I. zoznam kníh, kde popri dovolenkách sú uvedené aj knihy zapovedané; ide o apokryfy , knihy kacírske a poverčivé. Čím ideme ďalej do stredoveku, tým viac sa množia zákazy kníh. Uvádzame len niektoré známejšie prípady: zákaz kníh Berengarových roku 1050, diela Abélardova roku 1121, spisov Marsilia z Padovy a Jána z Janduna roku 1327. Kostnícky koncil odsúdil spisy Jána Viklefa aj Jána Husa a nariadil biskupom, aby ich pálili. „ Popri týchto a premnoho iných zapovedaných kníh a spisov haeretických zakázaných v stredoveku veľké množstvo kníh o rôznych poverách, ako mágia, nekromantia a podobne konajúcich .“
Index librorum prohibitorum bol od roku 1559 vydávaný opakovane; do roku 1966, kedy bol zrušený, vyšlo niekoľko desiatok vydaní. Jednotlivé vydania sa líšia hlavne tým, že sú pridávané ďalšie závadné tituly, ale občas boli niektoré zákazy aj zrušené. V roku 1835 boli napr. z Indexu vypustené spisy Galileove , Kopernikove a Keplerove .
Cirkev tiež obmedzovala alebo podľa potreby času zapovedala preklady biblie do národných jazykov a zakazovala čítanie týchto prekladov. Odôvodňovala to tým, že Písmo sväté v reči ľudovej zneužívali rôzni sektári, najmä valdenskí a albigenskí , na hájenie svojich bludov.
pôvodná staroveká cirkev sa správala kultúrnejšie a inteligentnejšie než my, nekajúci primitívni pseudointelektuálni rozdrapenci, neodsudzovala iné knihy a názory, ani neupalovala kacírov ani nepľula na falošné prorokyne. Ale viedla s nimi prorocký dialóg, inteligentnú polemiku a nakoniec ich spisy zaradila medzi tzv. apokryfy, nie kánonické spisy, čiže nie celkom spoľahlivé. Ale nechala ich žiť, aj ich autorov. Neútočila na ich existenciu, osobu, dôstojnosť či česť, ale liečila iba pomýlené vety v učení.
Napr. Kniha Henochova , citujú z jej staršej verzie aj apoštoli, list Judov 11-14 a 2 Pt 2,4
Niektorí autori, ktorých diela boli do Indexu zaradené
Pochábli a arciheretici sú tu na jednom zozname z géniami a ozajstnými vedcami
Joseph Addison
Vittorio Alfieri
Dante Alighieri (len kniha De monarchia , z Indexu vyškrtnutá v r. 1900)
Johann Heinrich Alsted
Johannes Althusius
Johann Valentin Andreae
Pietro Aretino
Antoine Arnauld
Francis Bacon
Honoré de Balzac
Pierre Bayle (všetky spisy, opera omnia )
Simone de Beauvoir (jej knihy „ Druhé pohlavie “ a „ Mandaríni “
Cesare Beccaria
Jeremy Bentham
Pierre-Jean de Béranger
Henri Bergson
George Berkeley
Theodor Beza
Giovanni Boccaccio ( Dekameron bol v Indexe uvádzaný až do konca 19. storočia; vyškrtnutý v roku 1900)
Jean Bodin
Bernard Bolzano
Ignác Antonín Born
Robert Boyle
Giordano Bruno
Václav Budovec z Budova
Pierre Jean Georges Cabanis
Étienne Cabet
Giacomo Casanova
Baldassare Castiglione
Pierre Charron (v Indexe pod „C“)
Auguste Comte
Étienne Bonnot de Condillac (1 spis)
Nicolas de Condorcet (1 spis)
Benjamin Constant
Benedetto Croce
Victor Cousin
Ralph Cudworth
Jean le Rond d'Alembert (niektoré diela, zaradený pod „D“)
Gabriele d'Annunzio (zaradený pod „D“)
Erasmus Darwin
Léon Daudet
Daniel Defoe
René Descartes
Antoine Destutt de Tracy
Denis Diderot
John William Draper
Alexandre Dumas starší
Alexandre Dumas mladší
Barthélemy Prosper Enfantin
Desiderius Erasmus (niektoré spisy na Indexe až do konca 19. storočia, vyškrtnuté v roku 1900 )
Ján Scotus Eriugena, jeden pápež dal spáliť jeho knihy a bol rehabilitovaný pp Benediktom XVI
Bol to výnimočný muž... píše o povinnosti náležite rozlišovať to, čo sa predstavuje ako auctoritas vera – pravá autorita, alebo o potrebe neprestávať v hľadaní pravdy dovtedy, kým nedosiahneme určitú skúsenosť mlčanlivej adorácie Boha
Na dôkaz toho stačí citovať úryvok z diela De divisione naturae, ktorý sa hlboko dotýka duše aj nás veriacich 21. storočia a v ktorom uvádza: „Nemáme túžiť po ničom inom, než po radosti z pravdy, ktorou je Kristus, a ničomu inému sa nevyhýbať, než jeho neprítomnosti. Toto sa má považovať za naozaj jedinú príčinu úplného a večného smútku. Vezmi mi Krista a nezostane mi žiadne dobro, nič iné ma tak nevystraší ako jeho neprítomnosť. Najväčším utrpením rozumného tvora je odňatie a neprítomnosť Krista“ (V, PL 122 col 989 a). Sú to slová, ktoré si môžeme osvojiť, pretlmočiac ich do modlitby k tomu, ktorý je túžbou nášho srdca.
blahoslavený – týmto titulom ho 20. marca 1993 obdaril Ján Pavol II.,
ktorý ho niekoľko rokov predtým nazval „Duchovnou vežou viery“.
Pavol VI. zase pomenoval jeho učenie „protijed na ateizmus“.
François Fénelon
Gustave Flaubert
Robert Fludd
Antonio Fogazzaro
Bernard le Bovier de Fontenelle
Ugo Foscolo
Charles Fourier
Anatole France
Fridrich II. Veľký (uvedený ako Frédéric II, roi do Prussa)
18 st. Fridrich bol veľmi reforme orientovaný vládca. Jeho heslom bolo: „Som prvý sluha môjho štátu.“ Ako kráľ zrušil mučenie, vyhlásil slobodu vierovyznania.Prusko bolo za jeho vlády aj prvou absolútnou monarchiou v Európe, v ktorej bola zavedená aspoň obmedzená sloboda tlače.Vytvoril silný úradnícky stav, ktorý bol povinný s každým občanom zaobchádzať rovnako. Všetci občania Pruska mali možnosť obrátiť sa listom alebo dokonca osobne na kráľa. Sám napísal veľa diel vo francúzštine a bol jedným z najrozšírenejších spisovateľov 18. storočia. V Európe sa preslávil dielom „Anti-Macchiavelli“
Trest smrti upálením z důvodu hereze jako první ve svém zákonodárství zavedl císař Fridrich II.
v Sicilském království v 30. letech 13. století. Toto sa prečo na Index nikdy nedalo?
Alebo sadistické mučenie?? Alebo robenie si posmechu z Božieho Mena či z evanjelia???
Galileo Galilei (na Index zaradený roku 1634, vyškrtnutý v roku 1835
Giovanni Gentile
Edward Gibbon
André Gide (Gidove spisy boli zaradené na Index v roku 1952 )
Vincenzo Gioberti
Hugo Grotius
Madame Jeanne Guyon
Heinrich Heine
Claude Adrien Helvétius
Thomas Hobbes
Paul Heinrich Dietrich von Holbach – zaradený pod „D“ (d'Holbach)
Victor Hugo
David Hume
Herbert z Cherbury (v Indexe pod „H“)
Jakub I. Stuart
Immanuel Kant ( Kritika čistého rozumu bola zaradená na Index roku 1827)
Nikos Kazantzakis (román „Posledné pokušenie“ na Indexe od roku 1954 )
Johannes Kepler (na Index zaradený roku 1649, [60] vyškrtnutý v roku 1835
Vedecky dokázal chybu Kopernika, ktorý tvrdil, že planéty obiehajú okolo slnka v kružnici, a on zistil, že obiehajú v elipse
Adam František Kollár Pre múdrosť a rozhľadenosť ho nazývali „slovenským Sokratom“.
Účelom zakázanej knihy O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci bolo dokázať, že apoštolskí uhorskí králi vrátane kráľovnej Márie Terézie majú také rozsiahle rozhodovacie právo v cirkevných záležitostiach, že v rámci neho môžu menovať biskupov, premiestňovať ich z jednej diecézy do druhej a zdaňovať ich cirkevné majetky.
Mikuláš Koperník (na Index zaradený roku 1616, vyškrtnutý v roku 1835
Jean de La Fontaine
Alphonse de Lamartine
Félicité Robert de Lamennais
Julien Offray de La Mettrie (všetky filozofické spisy)
Andrew Lang
Giacomo Leopardi
Édouard Le Roy
Justus Lipsius
John Locke
Alfred Loisy
Niccolò Machiavelli (od r 1559 do konca 19. , vyškrtnutý v roku 1900 )
Maurice Maeterlinck
Nicolas Malebranche
Bernard Mandeville
Jean-François Marmontel (len román Bélisaire )
Charles Maurras
Jean Meslier
Adam Mickiewicz
Jules Michelet
John Stuart Mill
John Milton („ Stratený raj “ zaradený na Index roku 1732 vyškrtnutý 1900
Michel de Montaigne
Montesquieu
Alberto Moravia (na Index zaradený v roku 1952 )
Etienne-Gabriel Morelly
Blaise Pascal (v Indexe pod Pascalovým pseudonymom → Montalte )
Pascal zavádza do filozofie metódu iracionálnej intuície, ktorú nazýva srdcom (coeur) alebo niekedy aj inteligenciou, a kladie ju proti rozumu (raison). Túto filozofickú metódu citu nazýva aj duchom jemným, ktorý dokáže poznať vec jedným pohľadom, a nie postupom rozumného uvažovania, ktorým sa vyznačuje duch geometrický.
Boha nemožno dokazovať, Boha možno jedine cítiť v srdci (Dieu sensible au coeur).
Len tam, kde cítime, máme istotu; tam, kde odvodzujeme, sme plní neistoty.
Náboženská pravda sa zakladá na „logique du coeur“ (logike srdca), na subjektívnom zážitku mystického dosvedčenia Boha.
Maude Petre
Pierre-Joseph Proudhon
François Rabelais (Rabelaisovo meno bolo z Indexu vyškrtnuté v roku 1900
Leopold von Ranke
Ernest Renan
Samuel Richardson
August Rohling
Alfred Rosenberg
Antonio Rosmini Serbati
Jean-Jacques Rousseau
George Sand (zaradená pod „D“: bola barónkou Dudevant/ovou/)
Markíz de Sade
Charles Augustin Sainte-Beuve
Jean-Paul Sartre (na Index zaradený v roku 1948 )
Fausto Sozzini
Baruch de Spinoza
Stendhal
Laurence Sterne
David Strauss
Emanuel Swedenborg
Jonathan Swift (na Indexe od roku 1734 do konca 19.st, vyškrtnutý v roku 1900
Eugène Sue
Hippolyte Taine „Dejiny anglickej literatúry“
Ján Thadeus Meziříčský
John Toland (jeho spis „Adeisidaemon“ bol zaradený na Index v roku 1722)
Johannes Trithemius
Giulio Cesare Vanini
Theodoor Hendrik van de Velde
Ideálne manželstvo: jeho fyziológia a technika je slávne populárne vedecké pojednanie a svojpomocná kniha, ktorú v roku 1926 vydal v Londýne holandský gynekológ, vraj už tak propagoval pornografiu...
Ohlasovala, že „kritickým bodom manželstva je sexuálna rozkoš, ktorú zdieľajú manželia“ (Melódia a osoba, s. 93). Vydanie knihy z roku 2000 sa opísalo ako sústredené „na pestovanie erotickej techniky ako manželského umenia“.
Frederica Mathewes-Green to v National Review opísala ako najpredávanejší sexuálny manuál všetkých čias. Len v Spojených štátoch sa dalo viac ako pol milióna kópií a rovnaký úspech zaznamenal aj v Európe. ...Toto nie je prezieravá kniha. Mladé páry, ktoré chytia použitú kópiu internetu, si s ňou môžu užiť toľko zábavy ako ich prastarí rodičia.
Prvý výtlačok mal prílohu: „Predaj tejto knihy je prísne obmedzený na členov lekárskej profesie, psychoanalytikov, vedcov a takých dospelých, ktorí môžu mať určité postavenie a vplyv v tejto oblasti fyziologického, psychologického alebo sociálneho výskumu.“ V roku 1931 bol zaradený do Indexu Librorum Prohibitorum.
Constantin François Volney
Voltaire
Gerard Walschap
Émile Zola
Encyklopédia alebo Racionálny slovník vied, umenia a remesiel (kolektívne dielo), a to k roku 1758 od Diderot a d'Alembert.
"Stratili sme zmysel pre to, že kresťania nemôžu žiť tak, ako žije ktokoľvek. Hlúpy názor, že neexistuje žiadna špecifická kresťanská morálka, je len mimoriadne úderným vyjadrením straty základného pojmu: "odlišnosti kresťana od svetských modelov".
"Také metódy ako mučenie či upalovanie len znamenali,
že zodpovední ľudia, čo ich používali, nečítali evanjelium pozorne,
a v zásadných otázkach naň zabudli" 47 min / skôr neľudia.../
kardinál Joseph Ratzinger