Umučenie Pána Ježiša vo videniach blahoslavenej Anny Kataríny Emmerichovej
Preložila Jana Sarňáková
Dobrá kniha Trnava, 2004
© Edizioni San Paolo, Cinizello Balsamo, 2004
Translation © Jana Sarňáková, 2004
ISBN 80-7141-451-4
Ak nevieš rozmýšľať o vyšších a nebeských veciach, spočiň pri umučení Kristovom a ochotne prebývaj v jeho svätých ranách.
Lebo keď sa budeš nábožne utiekať k Ježišovým ranám a jeho predrahým jazvám, pocítiš vo svojich súženiach veľkú útechu; nebudeš veľmi dbať na ľudské pohŕdanie a ľahko znesieš všelijaké utŕhačské reči.
Nasledovanie Krista
Cirkevní otcovia, svätci a kresťanskí mystici učia, že meditácia o utrpení Ježiša Krista je ušľachtilý skutok, ktorým vystupujeme k Bohu a vstupujeme do seba samých (V. N.)
Obsah
Predslov
O Anne Kataríne Emmerichovej
Anna Katarína Emmerichová: božské dary a kresťanské darovanie sa
Život a poslanie
Vplyv, uznanie a oslávenie
Toto vydanie
Literatúra
Ježišovo umučenie, smrť a zmŕtvychvstanie: Evanjelium podľa Marka 14-16
Umučenie Pána Ježiša vo videniach Anny Kataríny Emmerichovej
Úvod
Prvá časť: Od večeradla po Getsemanskú záhradu
1. kapitola
1.1 Večeradlo
1.2 Prípravy na poslednú večeru
1.3 Ježiš odchádza do Jeruzalema
1.4 Posledná večera
1.5 Umývanie nôh
1.6 Ustanovenie Oltárnej sviatosti - Starý obrad pohostinnosti
1.7 Na Olivovej hore - Ježišova smrteľná úzkosť
Druhá časť: Umučenie, smrť a pochovanie
2. kapitola
2.1 Zajatie Pána
2.2 Príprava na proces
2.3 Ježiš pred Annášom
2.4 Ježiš pred Kajfášom
2.5 Výsmech v Kajfášovom dome
2.6 Peter tri razy zapiera Pána
2.7 Ježiš v žalári
2.8 Judášovo zúfalstvo
2.9 Proces
2.10 Judášova samovražda
3. kapitola
3.1 Ježiša vedú k Pilátovi
3.2 Pred Pilátom
3.3 Vznik krížovej cesty
3.4 Pilát a sen jeho manželky, Klaudie Prokly
3.5 Ježiš pred Herodesom Antipasom
3.6 Ježiš po druhý raz pred Pilátom
4. kapitola
4.1 Bičovanie Ježiša
4.2 Panna Mária počas Ježišovho bičovania
4.3 Vzhľad Panny Márie a Márie Magdalény počas mučenia Pána
4.4 Ježišovi sa vysmievajú a korunujú ho tŕním
4.5 Ecce homo
4.6 Účinok hrôzostrašnej kliatby - Anjeli a zlí duchovia
5. kapitola
5.1 Ježiš odsúdený na smrť
6. kapitola
6.1 Ježiš nesie kríž na Kalváriu
6.2 Ježiš prvý raz padá pod krížom
6.3 Ježiš druhý raz padá pod krížom - Ježiš stretáva svoju Matku
6.4 Šimon z Cyrény - Tretí Ježišov pád
6.5 Veronikina šatka
6.6 Štvrtý a piaty Ježišov pád - Jeruzalemské ženy
6.7 Ježiš na Golgote - Šiesty a siedmy pád
7. kapitola
7.1 Mária a jej priateľky idú na Kalváriu
7.2 Ježiša vyzliekajú - Jonadabov súcit
7.3 Ježiša pribíjajú na kríž
7.4 Vztýčenie kríža
7.5 Ukrižovanie dvoch zločincov
7.6 O Ježišove šaty hádžu lós
7.7 Ježiš medzi dvoma zločincami
7.8 Ježišovo prvé slovo na kríži
7.9 Zatmenie slnka - Ježišovo druhé a tretie slovo na kríži
7.10 Chrám počas zatmenia - Pilátova úzkosť
7.11 Ježišova opustenosť - Štvrté slovo na kríži
7.12 Ježišova smrť - Piate, šieste a siedme slovo
8. kapitola
8.1 Jozef z Arimatey si pýta od Piláta Ježišovo telo
8.2 Otvorenie Ježišovho boku - Smrť dvoch zločincov
8.3 Záhrada Jozefa z Arimatey a hrobka
8.4 Snímanie Ježišovho tela z kríža
8.5 Sväté pohrebné plátno
8.6 Uloženie do hrobu
Tretia časť: Zmŕtvychvstanie
9. kapitola
9.1 Ježišovi priatelia počas soboty
9.2 Večer pred zmŕtvychvstaním
9.3 Noc zmŕtvychvstania
9.4 Vzkriesenie Pána (podrobnosti)
9.5 Zbožné ženy pri hrobe - Zjavuje sa vzkriesený Ježiš
9.6 Ukončenie pôstnych rozjímaní
Dodatok: Po vzkriesení Pána
Zjavenia Vzkrieseného
Na ceste do Emáuz
Vo večeradle
Mária, Ježišova Matka, po Synovom nanebovstúpení
Predslov
Počnúc prvým vydaním v roku 1833 ovplyvnila táto kniha, ktorá opisuje videnia Anny Kataríny Emmerichovej o umučení Pána, duchovný život mnohých ľudí nielen v Nemecku, ale aj vo Francúzsku, v Taliansku a v iných krajinách Európy. Ľuďom, ktorí sa duchovne pripravovali na slávenie Veľkej noci, pomohla dôkladne spoznať udalosti opísané na posledných stránkach evanjelií a spomínané na iných miestach Nového zákona. Vďaka nej lepšie pochopili význam tajomstva Kristovej smrti a zmŕtvychvstania a s väčšou zbožnosťou sa začítali do tohto rozprávania, v ktorom sa postava Pána Ježiša objavuje v celej svojej tragickosti a veľkosti. Je naozaj dojímavé, ako sa tu duchovne stretáva s vizionárkou z Dülmenu, ktorá v istom životnom období zostala sama, plná bolesti, ale taká blízka Mužovi bolestí, ktorého videla svojím vnútorným zrakom, zatiaľ čo jej myšlienky sa zaoberali veľkými tajomstvami spásy. Vnútorné videnia neboli výsledkom teologických úvah, ale skôr intuíciou, podobne ako u veľkých mystičiek predchádzajúcich storočí.
Anna Katarína Emmerichová mala veľa videní udalostí opísaných v evanjeliách. Videla ich svojím vnútorným zrakom a viedli ju ku kontemplácii života Ježiša Krista. Ježišov život poznala bez toho, aby niekedy študovala. Mohla stráviť len desať rokov v kláštore augustiniánok v Agnetenbergu, pretože likvidovanie kláštorov v napoleonských časoch donútilo aj ju vrátiť sa do sveta. Z kláštora odišla vážne chorá a so stigmami. Útočisko našla u zbožných ľudí, ktorí jej poskytli vo svojom dome malú izbu. Sama a opustená zasvätila posledné obdobie svojho života modlitbe a meditácii. Trávila tak dlhé hodiny poznačené mysterióznou extázou a videniami miest, udalostí a ľudí, ktorí prišli do kontaktu s Ježišom počas jeho pozemského života a najmä počas jeho umučenia. Všetko, čo videla, vyrozprávala priateľom. Jej rozprávanie urobilo na každého hlboký dojem, dokonca spisovateľ Clemens Brentano cítil povinnosť zaznamenať ho písomne, aby sa o týchto videniach dozvedeli aj ďalší ľudia.
Ak by Brentano nebol videnia Anny Kataríny Emmerichovej zapísal, nemali by sme tento doklad o jej mystických skúsenostiach. On si ako prvý ctil a vážil sestru Emmerichovú. Jej rozprávanie nekládol na úroveň štúdia alebo teologického diela. Považoval ho skôr za nádherné vyjadrenie ducha ľudu, v ktorom má svoje miesto schopnosť predstavivosti. Počas rokov, ktoré prežila mladá augustiniánska mníška v kláštore, mala pravdepodobne možnosť kontemplovať a čítať. Keď sa však neskôr začali jej videnia, zrejme vo svojom rozprávaní o nich nepoužila nejaké zvláštne vyjadrenia, ktoré by vyplývali zo skôr nadobudnutých poznatkov. Vodiacou niťou, ktorá bez prerušenia spája jej rozprávania, je láska, darovanie sa, obetovanie sa nekonečnému milosrdenstvu ukrižovaného Pána. Jej videnia ukazujú, ako sa jej život a každodenná modlitba menia na neustále smerovanie k tajomstvu Božej lásky vyjadrenému v Kristovej obete. Pochopila, že Kristus, na ktorého hľadela, jej dal na kríži všetko a v tomto dávaní naďalej pokračuje. Tak sa počas liturgických sviatkov i v iných chvíľach jej života objavovali rôzne udalosti zo života a najmä z umučenia Krista. Mala hlbokú účasť na tom, čo videla. Videnia jej tajomným spôsobom napĺňali dušu, menili sa v nej na vnútorné poznanie Ježiša a jeho skutkov.
Preto videnia Anny Kataríny Emmerichovej môžeme považovať za účinný prostriedok, ktorý nás môže viesť k osobnému a hlbokému poznaniu veľkonočného tajomstva. Ak chceme s Kristom nadviazať autentický priateľský vzťah, musíme s ním kráčať ku krížu. Z tohto pohľadu má táto publikácia videní sestry Emmerichovej veľkú hodnotu aj dnes a nielen z hľadiska duchovnej prípravy na Veľkú noc. Celý náš život so všetkým pekným a ťažkým sa teda môže stať neustálou obetou alebo uzmierením v jednote s nevinným Baránkom, ktorý obetoval svoj život ako výkupné za všetkých. O tom svedčí život Anny Kataríny Emmerichovej.
Vydanie tejto knihy však pozýva aj dnešnú mystickú teológiu, aby si kládla otázku o duchovnom význame videní tejto veľkej vizionárky. V nej sa uskutočnilo všetko v ovzduší nepretržitého dávania lásky. Túžila trpieť a jej duša sa tak zriekla všetkého, žila, aby neustále milovala Boha, intímne zjednotená s vykupiteľským údelom Ježiša Krista. Ako sme už povedali - a stojí za to zopakovať to -, toto je postoj kresťanov hlavne v pôstnom období, keď sa pripravujú na Veľkú noc.
Giovanna della Croce
O Anne Kataríne Emmerichovej
Anna Katarína Emmerichová: božské dary a kresťanské darovanie sa
Stojíš pred Pánom, ktorý visí na kríži s prebodnutým Srdcom. Prelial krv svojho Srdca, aby si získal tvoje srdce.
(Edita Steinová)
Ako prvé prejavili vernosť Kristovmu umučenému telu Panna Mária a Mária Magdaléna. Táto vernosť zanechala stopy v nasledujúcich storočiach a pre ženskú mystiku je charakteristická.
Bolestné vzdychy a vzývanie ukrižovanej Lásky boli súčasťou každodenných extáz svätej Kataríny Sienskej, svätej Márie Magdalény de'Pazziovej, blahoslavenej kartuziánky Beatrice di Ornacieux a mnohých iných.
Krvácajúci Ježiš na kríži bol hlavným predmetom vízií Anny Kataríny Emmerichovej.
Mystička z Vestfálska je známa svojou horlivou úctou voči Kristovmu utrpeniu a kresťanským obetovaním sa. Jej povolaním bolo ohlasovať ukrižovaného Ježiša: Krista modliaceho sa a rozjímajúceho o nekonečnej láske videla zomierať krvácajúceho, všetkými opusteného.
Už v ranom veku bola zapálená láskou k Bohu a začala rozjímať o kríži a tajomstvách Kristovej bolesti. Vo svojej mystickej skúsenosti sa dozvedela, že „svetlo rozoznáme, len keď preniká tmou“ (svätý Augustín), keď sa radosť a bolesť zjednotia:
„Zahĺbila som sa do seba a tu som ďalej rozjímala o utrpení Pána. Cítila som, ako sa smútok spája s radosťou...“
Jej plná účasť na utrpení Pána vyvrcholila v dospelom veku, keď sa na jej tele objavili stigmy. Už od raného veku bola Katarína obdarúvaná milosťami a víziami biblických udalostí, ktoré jej čistá duša prijímala veľmi bezprostedne. Spontánne sa odvíjali pred jej vnútorným zrakom, len čo začala meditovať modlitby Verím, Otče náš a iné:
„Tešila som sa víziám utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania Krista tak ako mnohým iným. Kontemplovala som ich, príliš som ich neanalyzovala a nerozmýšľala som nad prípadnými rozdielmi, ktorými sa líšili od Svätého písma.“
Jej vízie, istým spôsobom porovnateľné s víziami Marie di Ágreda (1602 - 1655) a Terézie Neumannovej (1898 - 1962), boli za stopäťdesiat rokov preložené do mnohých svetových jazykov a stali sa známymi v celom katolíckom svete.
Popredné cirkevné osobnosti a známi teológovia potvrdili, že vízie sestry Anny Kataríny Emmerichovej nie sú v rozpore s tým, čo hovorí Biblia, a ani s cirkevnou tradíciou. Skôr neraz osvetľujú slová Svätého písma a tak prispievajú k povzbudeniu vo viere a v praktickom kresťanskom živote.
Nábožná vizionárka nikdy nemala v úmysle dať svojim víziám punc historickej pravdy, chcela sa s nimi len zveriť spisovateľovi Brentanovi, svojmu lekárovi Wesenerovi a niektorým kňazom, a to len preto, lebo to od nej žiadal sám Ježiš:
„Pán mi dal tieto vízie. Dával mi ich vždy, aby ukázal, že chce byť so svojou Cirkvou až do konca vekov.“
O hlbokom náboženskom povedomí Anny Kataríny svedčia aj nasledujúce citáty1.
O Bohu:
„Jeho spravodlivosť je veľká, ale jeho milosrdenstvo je ešte väčšie. Odsúdi len tých, ktorí sa tvrdošijne nechcú obrátiť, ale istotne zachráni tých, ktorí si uchovávajú v srdci hoci len malú iskierku dobrej vôle.“
O svätom prijímaní:
„Nie je správne pristupovať k svätému prijímaniu, keď v srdci prechovávame nenávisť voči blížnemu.“
Svojmu spovedníkovi o dušiach v očistci:
„Veľmi vás prosím, nabádajte pri spovedi ľudí, aby sa neúnavne modlili za úbohé duše v očistci. Ony sa potom určite budú z vďačnosti modliť za nás. Modlitba za tieto úbohé duše je Bohu veľmi milá, lebo ich k nemu približuje.“
„Dnešné časy sú naozaj ťažké, nikto sa im nevyhne, tieň viny visí nad celým svetom. Najsmutnejšie je, že vidím človeka, ako s chladnou ľahostajnosťou kráča cestou zvrátenosti. Treba sa kajať a žiť zbožne.“
Veľmi silná bola u nej charizma súcitu s ľuďmi, dokonca trpela a plakala pre nešťastie iných.
Katarína bola nežná, jemná, bezhranične milovala, vždy bola pripravená podať kus chleba chudobnému, darovať mu svoje oblečenie, ba všetko, čo potreboval.
Keď trochu povyrástla, začala navštevovať chorých, ošetrovala im rany a starala sa o umierajúcich, pričom naliehavo prosila Pána, aby ich tresty mohla vytrpieť sama a aby im uľahčil ich utrpenie. Práve v tomto duchu hovorí evanjelium o Ježišovi: „On vzal na seba naše slabosti a niesol naše choroby.“ (Mt 8,17; porov. Iz 53,4)
Tak ako u všetkých skutočných mystikov pretvorených v Kristovi a vnútorne zjednotených s Bohom, ani u nej sa nedá rozlišovať medzi láskou k nebeskému Otcovi a láskou k blížnemu. Nábožná mníška, ktorá v skrytosti kontemplovala tajomstvá Božej veleby, si bola vedomá povinnosti neustále sa modliť za jednotu s Kristom a s ľuďmi. Bola presvedčená, že modlitby a skutky obetované Ježišovi a Márii sú zdrojom mimoriadnej sily:
„Neviem, kto ma to naučil, ale je to súčasť môjho súcitu: vždy som vedela, že Ježiš Kristus je Telom všetkých a že všetci znášame aj bolesti iných. Vždy som prosila Ježiša, aby mi dal veľa bolesti, aby som znášala tresty a utrpenie blížnych... Za seba prosím málo, ale za tých, ktorí sa odporúčajú do mojich modlitieb, hlavne za hriešnikov, ktorí ešte nespoznali svoju biedu, za tých sa modlím veľa.“
Sestra Anna Katarína sa obetovala a modlila aj za Cirkev. Vždy túžila po duchovnom živote, ktorý zdobí Tajomné telo Ježiša Krista. Veľmi trpela pre sekularizáciu kléru v Nemecku v tých časoch2. Ovládal ho racionalizmus a osvietenstvo.
Vnútornou účasťou na utrpení Pána v Getsemanskej záhrade sa obetovala za zlo, ktoré spôsobila sekularizácia. Táto jej obeta je ešte aktuálnejšia v dnešnom svete, ktorý sa zdá byť stále viac „odkresťančený“ a žije zabúdajúc na Boha a ignorujúc vlastný hriech.
Už v roku 1973, pri príležitosti obnovenia procesu beatifikácie Anny Kataríny Emmerichovej münsterský biskup Heinrich Tenhumberg povedal:
„V Ríme som sa dozvedel, že Pavol VI. 18. mája 1973 potvrdil rozhodnutie Kongregácie pre náuku viery znovu začať proces beatifikácie Božej služobnice Anny Kataríny Emmerichovej.
V tomto čase obnovenia barbarstva a nového pohanstva, v čase uctievania »mamony« (peňazí) a v čase zameranom na stále zložitejšie vedecké objavy, v ktorom je ideál srdca a ľudskosti úplne obetovaný faustovskému ideálu moci, musíme sa obrátiť k tejto mučenici a rehoľnej sestre, ktorá sa rozhodla obetovať sa za všetky duše na zemi a v očistci, s ktorými bola prepojená zvláštnym spôsobom, každodenne za ne orodovala, prednášala modlitby, konala pokánie a dobré skutky.
Dovolávame sa jej milosrdného príhovoru, aby sa aj dnes mohli mnohí zmieriť s naším Pánom Ježišom Kristom skrze orodovanie presvätej Panny Márie (ktorú Anna Katarína Emmerichová tak milovala).
Zbožná augustiniánska sestra zostane ‚krížom pri ceste‘ pre tých, ktorí sa chcú spasiť a nájsť u nej útechu a usmernenie na ceste do nebeskej vlasti.“3
Keď zostala pripútaná na lôžko, trápili ju veľké bolesti. Dokonca prosila, aby boli ešte väčšie, aby svojím utrpením mohla uľahčiť chorým.
Pri nevýslovnom utrpení ju posilňovali videnia jej patróna, svätého Augustína a svätého Ignáca z Loyoly, ktorí boli jej učiteľmi. Jej bolesti záhadne zmizli po prijatí sviatosti pomazania chorých. Tým, že trpela za iných, však dosiahla hranicu utrpenia. Asi mesiac pred smrťou povedala slabým hlasom:
„Už nemôžem vziať na seba utrpenie za hriechy iných, prišla som na koniec, som na konci života.
Doteraz som trpela za iných, teraz trpím za seba.“
Potom nábožná Katarína mohla vyslovovať už len meno Ježiš.
Vedená Duchom Svätým zasvätila svoj život v prospech trpiacich, nesmrteľných duší a Cirkvi.
V máji 1987 počas návštevy v Münsterskom biskupstve Ján Pavol II. o hrdinskej stigmatičke povedal: „Sestra Emmerichová nám svojím mystickým životom ukazuje hodnotu obety a utrpenia v jednote s ukrižovaným Pánom.“
____________________
1
Úryvky z diela K. E. Schmögnera, Leben der gottseligen Anna Katharina Emmerich, Freiburg im Breisgau 1885.
2
A. K. Emmerichová žila v období medzi rokmi 1700 a 1800, ktoré bolo nepriateľské voči kresťanskej viere.
3
Z časopisu Anna Katharina Emmerich. Ein Kreuz am Weg, Augustinus Verlag, Würzburg 1974. Th. Wegener, Das Leben der Anna Katharina Emmerich, Dülmen 1918.
Život a poslanie
„Anna Katarína Emmerichová je Božím vánkom, ktorý ohlasuje príchod nášho Pána.“
(Luise Henselová)
Anna Katarína Emmerichová sa narodila 8. septembra, na sviatok Narodenia preblahoslavenej Panny Márie, roku 1774 v dedinke Flamske alebo Flamschen (Coesfeld), v Münsterskej diecéze.
Jej rodičia boli chudobní roľníci. Ich jediným bohatstvom bola prostá a úprimná viera, ku ktorej viedli svojich deväť detí.
Duchovne sa Katarína začala rozvíjať veľmi zavčasu a od prvých krôčikov v živote bola poslušným nástrojom v Božích rukách.
Od detstva sa neustále modlila, stránila sa sveta a umŕtvovala si zmysly.
Otec Thomas Wegener, generálny vicepostulátor v prvom procese beatifikácie sestry Emmerichovej, v jej najznámejšom životopise napísal: „Anna Katarína sa už od detstva v noci modlievala, uprostred noci vstávala z postele a modlila sa so svojimi anjelmi často až do svitania...“
Na nebeského Otca sa obracala najmä s prosbou, aby mohla zostať „v Pánovom dome“ a konať jeho vôľu, nech by bola akákoľvek.
S Bohom sa zhovárala tak, ako sa zhovára dieťa so svojím otcom, a Pán jej umožnil cítiť jeho prítomnosť počas modlitby tým, že jej dal schopnosť kontemplovať božské tajomstvá, ktoré ostávajú ostatným smrteľníkom utajené.
Kontemplovala udalosti Starého a Nového zákona ako nedeliteľný celok5. Vídala anjelov, duše v očistci, spoločenstvo svätých v nebi, Cirkev na zemi, život Ježiša a Márie, ktorých oddane milovala.
Dievčatko nebolo len vizionárkou, ale bola „vťahovaná“ do toho, čo videla, a tak sa stala vo svojich videniach „aktívnou“. Jej duch bol prítomný v kontemplovaných udalostiach, zúčastňovala sa na nich a trpela spolu s biblickými postavami.
Počas Adventu sa videla spolu s Božou Matkou a so svätým Jozefom na ceste do Betlehema a potom pri modlitbe v maštali, pred Ježiškom. S Máriou kontemplovala Kristovu tvár a jeho smrť na kríži. Tento výnimočný dar sprevádzal nábožnú Katarínu po celý život.
Pri opisovaní Kristovho umučenia vizionárka detailne opisuje Ježišovu tvár a telo, jeho rúcho a kríž, čo svedčí o jej mimoriadnej pozornosti:
„Napriek týraniu a krutému mučeniu zostal Boží Syn pekný a svätý. Veľkonočný Baránok, obetovaný za hriechy sveta.
Ježiš mal široký a mohutný hrudník, nemal ho zarastený ako Ján Krstiteľ.
Jeho kolená boli pevné a robustné ako kolená človeka, ktorý veľa putuje a často sa kľačiačky modlí. Nohy mal dlhé a svalnaté. Chodidlá mal pevné a ušľachtilého tvaru, kožu na chodidlách mal stvrdnutú od mnohého chodenia. Ruky mal pekné, s dlhými a jemnými prstami. Krk mal dlhší, mohutný a svalnatý, nie príliš veľkú hlavu, vysoké a široké čelo, oválnu tvár a bledú pleť, podobnú tej, akú mala svätá Panna. Jeho pohľad bol čistý. Ježiš mal hnedé vlasy so zlatistým odtieňom, dlhé po plecia. Nosil krátku rozdvojenú bradu.
Teraz, na kríži, mal vlasy sčasti vytrhané, zlepené zrazenou krvou, jeho telo bolo samá rana a bol taký vychudnutý, že ani úplne nezakrýval drevo kríža.
Ježišov kríž tvorili brvná hnedej a žltkastej farby, kmeň bol tmavý...“
Obrazy, ktoré majú pôvod v hlbokej vnímavosti milujúcej duše. Len mystická nevesta s čistým a milujúcim srdcom dokáže tak dobre opísať detaily trpiaceho Ženícha.
Táto jemnosť, táto mimoriadna ženská neha voči utrápenému milosrdnému a prenasledovanému Kristovi sa v nej odzrkadlila s rovnakou intenzitou aj v jej citlivosti voči útrapám blížnych.
Anna Katarína už od detstva nepretržite nielen žila Ježišovu prítomnosť, ale žila spolu s Ježišom vo svetle neopísateľnej jednoty. Jedno z rozprávaní o detstve nám ukáže výnimočnosť jej života s Ježišom:
„Keď som pásavala kravy, často ku mne prichádzal malý Ježiško a kým sa kravy pásli, rozprávali sme sa o tom, ako treba slúžiť Pánovi. Všetko, čo som chcela urobiť, sa mi podarilo, a všetko, čo som potrebovala, som mala.
Zvláštne na tom bolo to, že som si myslela, že to tak robím ja, no v skutočnosti to robil on.“
Tak ako apoštol Pavol, aj Katarína mohla povedať: „Pre mňa žiť je Kristus“ (Flp 1,21); „Kristus je môj život“ (porov. Kol 3,4); „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus“ (Gal 2,20).
Všetko, čo sa deti učili z katechizmu, ona už vedela vďaka kontemplácii z videní udalostí evanjelia.
Raz prezradila: „Dozvedela som sa, že to, čo vidíme ľudskými očami, nie je skutočné, ale to, čo vidíme vnútorným zrakom, je oveľa jasnejšie a svetlejšie.“
Dievčatko nepovažovalo svoje videnia za niečo výnimočné, veď videla len Božiu nádheru. Bola naozaj presvedčená, že dar vízií je Božia milosť udelená všetkým, a tak o ňom hovorila so známymi. Keď však zistila, že ju nechápu a dokonca sa jej vysmievajú, rozhodla sa uchovávať si vízie v skrytosti svojej duše.
Napriek tomu, že bola jemná a útla, ako sedemročná pomáhala rodičom pri práci na poli a pásavala ovce. Často, keď chcela byť Bohu bližšie, išla sa modliť na vyššie položené pasienky, odkiaľ kontemplovala s rukami vystretými smerom k nebu kláštor v Agnetenbergu a priľahlý kostolík.
V roku 1786, keď mala dvanásť rokov, s veľkou nábožnosťou pristúpila k prvému svätému prijímaniu. Pri tej príležitosti videla v chráme svoju patrónku svätú Katarínu spolu so svätou Cecíliou.
Nikdy ju nelákal svetský život: vždy túžila po živote v kláštore, aby sa celkom zasvätila Ježišovi.
Jeden sen jej potvrdil Božiu vôľu o jej duchovnom povolaní. Katarína videla pri svojej posteli svätca s dvoma rehoľníčkami, ako jej prinášajú veľkú pozlátenú knihu s červenými a zlatými písmenami, podobnú omšovému misálu. Svätec jej povedal: „Ak budeš čítať túto knihu, dozvieš sa všetko o zbožnom živote Pánových neviest.“ Potom videnie zmizlo a v rukách jej zostala latinská kniha...
V knihe bol uvedený význam náboženských pokynov a obrady mystického sobáša s božským Ženíchom.
V roku 1798, keď mala dvadsaťštyri rokov, Anna Katarína si pri modlitbe v Kostole svätého Ignáca v Coesfelde vyprosovala milosť účasti na utrpení pri korunovaní tŕňovou korunou. Upadla do extázy a videla Ježiša ako oslňujúceho mladíka, ako jej ponúka dva vence - jeden z kvetov, druhý z tŕňov... „Hneď som siahla po tŕňovej korune. Položil mi ju na hlavu a pritlačil obidvoma rukami...“6 Čelo jej okamžite zaliala krv a neskôr sa jej len ťažko darilo ukrývať rany.
Tak ako svätá Veronika Giulianiová, svätá Katarína Sienská a Passitea Crogiová (Siena, 1564 - 1615), aj Anna Katarína prijala z Pánových rúk tŕňovú korunu.7
Keďže mala chatrné zdravie a pochádzala z chudobnej rodiny, nemala mnoho možností vstúpiť do kláštora, kde by mohla zrealizovať svoje povolanie. Okrem toho aj jej rodičia boli proti. Napriek všetkému ju 13. novembra 1802 pripustili k sľubom v augustiniánskom kláštore Agnetenberg. Jedna jej priateľka, organistka, získala miesto v kláštore a svoj vstup do rehole podmienila prijatím svojej kamarátky.
Od obliečky na ňu spolusestry žiarlili pre evidentné Božie dary, ktoré dostávala, a neraz ju tvrdo ponižovali.
Hoci si to uvedomovala, zostala pokorná a trpezlivo a vytrvalo myslela len na Ježiša.
Odvaha a stála Božia prítomnosť v jej živote jej pomohli kresťansky prijať a prekonať tieto ťažké skúšky. Na obdobie strávené v kláštore Agnetenberg si Katarína spomínala v dobrom, lebo bolestivá askéza jej priniesla opojenie vierou.
Keď bola chorá, liečila sa liečivými bylinkami, ktoré poznala intuitívne, ale poslúchala aj kláštorného lekára, ktorý jej však svojimi liekmi zdravotný stav len zhoršil.
V roku 1811 na základe napoleonského nariadenia kláštor zrušili. Spovedník sestier, otec Lambert z Francúzska, ktorý si ju obľúbil, našiel pre chudobnú chorú mníšku dočasné ubytovanie u istej nábožnej vdovy v Dülmene. Mala u nej slúžiť.
V roku 1812 bola obeta sestry Emmerichovej poznačená Božou pečaťou svätých stigiem na nohách a rukách. Boli to krvácajúce rany, rovnaké aké mal na tele ukrižovaný Ježiš. Niekoľko mesiacov sa jej podarilo udržať všetko v tajnosti, ale začiatkom roku 1813 sa o nich verejnosť dozvedela.
Stigmatizovaná vizionárka bola veľmi slabá a mnoho dní v sebe neudržala inú potravu, iba eucharistickú hostiu a čistú vodu. Vtedy ju vídavali v stave extázy vznášať sa vo vzduchu nad posteľou.
Pri jej lôžku sa striedali skupiny duchovných i laikov, aby potvrdili vierohodnosť mystických fenoménov a absolútne neprijímanie potravy.
Napokon, po rokoch skúmania im neostalo iné, než potvrdiť nadprirodzenú povahu zázračných javov. Pri dôkladnom skúmaní vyšetrujúci často prstami stláčali rany stigmatizovanej, čím jej spôsobovali nevýslovné bolesti.
Aj ošetrujúci lekár Kataríny Emmerichovej, doktor Franz Wilhelm Wesener, ktorý jej po istom čase uveril, uvádza vo svojich Pamätiach absolútne neprijímanie potravy po dlhý čas a prirodzené krvácanie stigmatizovanej. Opísal hrdinské čnosti a mystickú priazeň, ktorými bola obdarená: plnú účasť na živote a utrpení nášho Pána, poznanie tajomstiev viery, rozlišovanie relikvií svätých, výnimočný vzťah k dušiam v očistci, poznanie liečivých bylín, úplný pôst, duchovnú a bolestnú spätosť s trápeniami blížnych a charizmu pokory a poznania sŕdc.
V posledných rokoch svojho života bola Katarína pripútaná na lôžko a veľa trpela, zatiaľ čo jej duch žil naplnený posvätnými tajomstvami.
Čím bola smrť bližšie, tým viac jej ako med vytekali z úst modlitby a ona sa užšie pripájala k Ježišovmu utrpeniu.
Deviaty február 1824 bol posledným dňom jej pozemského života: „Visím na kríži, blíži sa koniec.“ Spovedník jej udelil rozhrešenie a odriekal modlitby za umierajúcich. Asi o pol deviatej večer mystická Kristova nevesta pri plnom vedomí prijala Oltárnu sviatosť a posledné pomazanie.
Ešte raz zvolala: „Príď, Pane Ježišu.“ Nato pobozkala kríž a odovzdala svoju čistú dušu Bohu.
„Pútnik“8 pokľakol k jej posteli a nábožne sa modlil.
Nasledujúceho dňa napísal vikár Hilgenberg jej spolusestre a priateľke Kláre Söntgenovej: „Zvíťazila a tým, že prekonala dlhú zimu utrpenia, splnila svoju úlohu.“
A 16. februára ešte napísal:
„Veľký zástup ľudí z blízkych dedín a z vidieckych usadlostí celého Vestfálska, spolu s farármi z rôznych krajov si prišiel uctiť telesnú schránku sestry Emmerichovej.
Smútočný sprievod sa vinul od jej bydliska a zhromaždil sa na cintoríne a v jeho okolí.
Vedľajšie cesty boli plné ľudí. Túto pokornú a výnimočnú ženu, ktorá jedenásť rokov žila v bolestiach, pokání, útrapách, extázach a v modlitbách, si konečne uctil kresťanský ľud ako Božieho svedka.“
Hneď po pohrebe sa svetskí predstavitelia usilovali vymazať spomienku na ňu a zabrániť ľuďom uctievať si ju tak, že jej telesné pozostatky preniesli do vzdialenejšieho kúta cintorína a dokonca zakázali umiestniť na náhrobok chudobnej mníšky akýkoľvek nápis.
Napriek všetkým opatreniam, ktoré podnikli, aby pred veriacimi utajili miesto jej posledného odpočinku, bol hrob Anny Kataríny často pokrytý čerstvými kyticami kvetov, ktorými jej nepretržite vzdávali úctu jej verní.
Pätnásteho februára 1975 telesné pozostatky Božej služobnice preniesli do krypty v Kostole svätého Kríža v Dülmene a jej hrob bol sprístupnený na verejné uctievanie. Aj pri tejto príležitosti bolo možné vidieť, ako si ľud ctí sestru-mystičku: zástupy veriacich sa modlili pred jej hrobkou a na jej hrob položili stovky vencov a kytíc.
Dodnes prichádzajú kresťania modliť sa k jej telesným pozostatkom, čo svedčí o jej obľúbenosti. Miesta, kde žila a trpela, neustále priťahujú pútnikov z celého sveta.
V roku 1818 navštívil Annu Katarínu známy spisovateľ Clemens Brentano, ktorého sa vnútorne dotkli jej charizmatické dary. Obrátil sa a žil zbožným životom. Pri lôžku vizionárky strávil šesť nasledujúcich rokov až do jej smrti a zapisoval všetko, čo hovorila o svojich videniach.
Brentanova prítomnosť bola pre Katarínu Emmerichovú príčinou ďalšieho utrpenia, pretože ju napriek jej slabosti stále žiadal, aby rozprávala o svojich videniach.
Veľký básnik romantizmu napísal šestnásťtisíc strán, ktoré boli zväčša vydané v nasledujúcich dielach:
Das bittere Leiden unseres Herrn Jesus Christus, 1833 (Horké utrpenie nášho Pána Ježiša Krista);
Das arme Leben unseres Herrn Jesu Christi, 1858 - 1860 (Strastiplný život nášho Pána Ježiša Krista);
Das Leben der heiligen Jungfrau Maria, 1852 (Život Blahoslavenej Panny Márie).
Ďalšie rozprávania spracoval Karl Erhard Schmöger vo svojom diele o živote a videniach sestry Emmerichovej, Leben der gottseligen Anna Katharina Emmerich, ktoré vyšlo v roku 1885.
Aj doktor Franz Wilhelm Wesener, dekan Resing a otec Bernhard Overberg prerozprávali niektoré videnia Anny Kataríny Emmerichovej a vydali ich v roku 1926.
____________________
5
Ako hovorí jej patrón svätý Augustín: „V Starom zákone sa ukrýva Nový a v Novom sa prejavuje Starý.“
6
Anna Katarína sa s tým neskôr zverila Clemensovi Brentanovi.
7
Korunovanie tŕňmi je vízia, ktorá má analógiu v dejinách kresťanskej mystiky.
8
Tak nazývala Anna Katarína Brentana (pozemský „pútnik“, ktorý putuje do nebeskej vlasti).
Vplyv, uznanie a oslávenie
„V teba, Pane, som dúfal, nebudem zahanbený naveky.“ (Ž 71,1)
Potom, čo opustila kláštor Agnetenberg, prichádzalo množstvo ľudí navštíviť „mníšku so stigmami“ - ako ju zvyčajne nazývali -, o ktorej sa toľko hovorilo.
Aj významné osobnosti kultúrneho a cirkevného sveta preukazovali úctu rehoľnej sestre-mystičke. Obracali sa na ňu, aby naplnila ich túžbu po Bohu a aby od nej získali duchovnú radu.
Viacerí sa obrátili. Spomeňme napríklad Bernharda Overberga, riaditeľa seminára v Münsteri, bratov Christiana a Clemensa Brentanovcov, doktora Wesenera, grófa Stolberga a jeho manželku, poetku Luise Henselovú.
Od tých čias až dodnes mnohí neveriaci a ľudia, ktorí stratili vieru, začali žiť horlivým kresťanským životom, keď si prečítali rozprávania o udalostiach evanjelia, ktoré prerozprávala Anna Katarína.
Príkladom je Paul Claudel, známy francúzsky básnik, ktorý zomrel v roku 1955. Najprv bol neveriaci. Vo svojej autobiografii Konverzia píše: „Sväté písmo, Danteho Božská komédia a úžasné biblické rozprávanie sestry Emmerichovej mi pomohli úprimne sa obrátiť na katolícku vieru.“9
Potom, čo vatikánske komisie 24. apríla 2002 uznali Katarínine čnosti hrdinského stupňa a v roku 2003 uznali zázrak, ktorý sa udial na jej príhovor, proces blahorečenia Anny Kataríny sa priblížil k úspešnému koncu. Zavŕšil sa slávnostou beatifikáciou, ktorú uskutočnil na Námestí sv. Petra v Ríme pápež Ján Pavol II. 3. októbra 2004. Povýšenie na uctievanie na oltári svedčí aj o vďačnosti Cirkvi voči tej, ktorá sa tak obetovala a trpela za druhých.
Niektorí vedci vyjadrili pochybnosti o autentickosti nadprirodzených javov, ktoré sa spájali s Katarínou Emmerichovou. No všetci sa zhodujú v uznávaní jej výnimočných kresťanských čností.
Vysokou duchovnou hodnotou jej utrpenia sa v roku 1999 zaoberalo sympózium na Pápežskej gregoriánskej univerzite v Ríme, ktorá vyzdvihla čnostný život nábožnej mníšky a najmä jej mystickú účasť na utrpení Pána.
Anna Katarína Emmerichová, mystička a mučenica, svedčí pred našou konzumnou spoločnosťou o vysokej hodnote duchovného života a pomáha všetkým vstúpiť do „domu Pána“.
____________________
9
Z časopisu Anna Katharina Emmerich. Ein Kreuz am Weg, 1974, s. 18.
Toto vydanie
Toto vydanie je skrátenou verziou obsiahleho diela, ktoré zostavil a vydal Clemens Brentano v roku 1833 (Horké utrpenie nášho Pána Ježiša Krista podľa videní bohabojnej Anny Kataríny Emmerichovej).
Prvý taliansky preklad10 tejto úžasnej knihy so stručným životopisom stigmatizovanej sestry, ktorý napísal básnik Brentano, oslovil mnohých a vďaka nemu sa rozšírilo uctievanie nábožnej rehoľníčky za hranicami Nemecka. V Taliansku už v roku 1861 vyšlo piate vydanie tohto diela.
Veľká duchovná a náboženská hodnota povzbudila nábožnosť nielen prostého kresťanského ľudu, ale aj umelcov a intelektuálov.
Ešte aj dnes zostáva sugestívne rozprávanie sestry Emmerichovej o utrpení Pána klasickým dielom kresťanskej mystiky a takto ho ľudia čítajú a meditujú.
Text dopĺňajú vysvetlivky a biblické údaje, aby si čitateľ urobil obraz o tom, nakoľko sa vízie nábožnej rehoľníčky zhodujú s evanjeliami a ako sa navzájom dopĺňajú. Pozorný a zasvätený čitateľ si sám všimne, nakoľko jej rozprávanie reprodukuje evanjeliové rozprávanie o utrpení Pána. Aby sme čitateľovi uľahčili prácu pri porovnávaní, na nasledujúcich stranách zaradíme text Evanjelia podľa Marka, pričom sa budeme odvolávať aj na ostatné evanjeliá.
Táto kniha obsahuje výber videní od Ježišovej Poslednej večere až po smrť a uloženie Pána do hrobu, krátko sa venuje zmŕtvychvstaniu a prvým zjaveniam Zmŕtvychvstalého. Obsahovo najväčší priestor je venovaný rozprávaniu o procese, odsúdení, mučení, smrti a pochovaní Pána. Čitateľ iste pochopí prečo. Dúfame, že táto kniha mu prinesie duchovný úžitok na slávu Pána.
____________________
10
Typografia Monte Cassino, 1844.
Literatúra
a) Prameň
Clemens Brentano, Das bittere Leiden unseres Herrn Jesu Christi. Nach den Betrachtungen der gottseligen Anna Katharina Emmerich (1833), Georg Müller Verlag, München-Leipzig 1912 (hrsg. von W. Oehl - C. Schuddenkopf, vol. XIV/1); Weltbild Verlag, Augusburg 1989. - Taliansky preklad: La dolorosa passione di N. S. Gesú Cristo secondo le visione di Anna Caterina Emmerich e la vita della Venerabile, a cura di Oliva Rudella Gerevini, Soc. Ed. S. Alessandro, Bergamo 1958; La Passione secondo Anna Katharina Emmerich, preklad Laura De Berardinis Tilopa, Teramo-Roma 1990.
b) Kritika
Heslo: „Emmerich, Anna Katharina“, in Biblioteca Sanctorum, App. I (1987) 449-451; Enciclopedia Cattolica, IV (1950), 313-315; Dictionnaire de spiritualité, IV (1960), 622-627.
c) Najnovšie publikácie
Aa.vv., Anna Katharina Emmerich. Passio, Compassio, Mystik. Dokumentation des Emmerich-Symposions an der Päpstlichen Universität Gregoriana in Rom, Münster 2000.
Giovetti Paola, La monaca e il poeta. Anna Katharina Emmerich e Clemens Brentano, Edizioni San Paolo, Cinisello Balsamo (Milano) 2000.
Giovetti Paola, Vita della santa Vergine Maria, Edizione San Paolo, Cinisello Balsamo (Milano) 2004.
Noja Vincenzo, La vita e la passione di suor Anna Caterina Emmerich (biografia), Edizioni Segno, Udine 1997.
Noja Vincenzo, Visioni e profezie di Caterina Emmerich. „Il fiore azzurro della fede“, Edizioni Segno, Udine 1997.
Noja Vincenzo, Emmerich Anna Caterina in Dizionario di mistica, Libreria Editrice Vaticana, Cittá del Vaticano 1998, s. 451n.
Noja Vincenzo, Le visioni sulla Chiesa celeste e terrena, le povere anime del Purgatorio, gli angeli custodi e la Comunione dei Santi, Cantagalli, Siena 1995.
Noja Vincenzo, La vita della Madonna, Ancilla, Conegliano (TV) 1997.
Noja Vincenzo, I misteri dell'antica Alleanza, Edizioni Segno, Udine 2000.
Noja Vincenzo, Vita e insegnamenti di Nostro Signore Gesú Cristo, Edizioni Segno, Udine 2000.
Pilla Eugenio, Le Rivelazioni, 2 zv., Edizioni Cantagalli, Siena 1998.
Rano Balbino OSA, Anna Caterina Emmerich, in Fernando Rojo Martínez OSA, Il fascino di Dio, s. 223 - 224, Pubblicazioni Agostiniane, Roma 2000.
Ježišovo umučenie, smrť a zmŕtvychvstanie
Evanjelium podľa Marka, kapitoly 14 - 16
Paralelný dej:
Mt 26-28; Lk 22-24; Jn 18-21
14 Uznesenie veľrady. - 1Bolo dva dni pred Veľkou nocou a sviatkami Nekvasených chlebov. Veľkňazi a zákonníci hľadali spôsob, ako ho podvodne chytiť a zabiť. 2Ale hovorili: „Nie vo sviatok, aby sa ľud nevzbúril.“
Pomazanie v Betánii. - 3Keď bol v Betánii, v dome Šimona Malomocného a sedel pri stole, prišla žena s alabastrovou nádobou pravého vzácneho nardového oleja. Nádobu rozbila a olej mu vyliala na hlavu. 4Niektorí sa hnevali a hovorili si: „Načo takto mrhať voňavý olej?! 5Veď sa mohol tento olej predať za viac ako tristo denárov a tie rozdať chudobným.“ A osopovali sa na ňu.
6Ale Ježiš povedal: „Nechajte ju! Prečo ju trápite? Urobila mi dobrý skutok. 7Veď chudobných máte vždy medzi sebou, a keď budete chcieť, môžete im robiť dobre. Ale mňa nemáte vždy. 8Urobila, čo mohla. Vopred pomazala moje telo na pohreb. 9Veru, hovorím vám: Kdekoľvek na svete sa bude ohlasovať evanjelium, bude sa na jej pamiatku hovoriť aj o tom, čo urobila.“
Judášova zrada. - 10Judáš Iškariotský, jeden z Dvanástich, odišiel k veľkňazom, aby im ho zradil. 11Tí sa potešili, keď to počuli, a sľúbili, že mu dajú peniaze. A on hľadal spôsob, ako ho príhodne vydať.
Príprava na veľkonočnú večeru. - 12V prvý deň sviatkov Nekvasených chlebov, keď zabíjali veľkonočného baránka, povedali mu jeho učeníci: „Kde ti máme ísť pripraviť veľkonočnú večeru?“ 13Poslal dvoch zo svojich učeníkov a vravel im: „Choďte do mesta. Tam stretnete človeka, ktorý bude niesť džbán vody. Choďte za ním 14a pánovi domu, do ktorého vojde, povedzte: »Učiteľ odkazuje: Kde je pre mňa miestnosť, v ktorej by som mohol jesť so svojimi učeníkmi veľkonočného baránka?« 15On vám ukáže veľkú hornú sieň, prestretú a pripravenú. Tam nám prichystajte.“ 16Učeníci odišli a keď prišli do mesta, všetko našli tak, ako im povedal. A pripravili veľkonočného baránka.
17Keď sa zvečerilo, prišiel s Dvanástimi. 18A keď boli pri stole a jedli, Ježiš povedal: „Veru, hovorím vám: Jeden z vás ma zradí, ten, čo je so mnou.“ 19Zosmutneli a začali sa ho jeden po druhom vypytovať: „Azda ja?“ 20On im odpovedal: „Jeden z Dvanástich, čo so mnou namáča v mise. 21Syn človeka síce ide, ako je o ňom napísané, ale beda človekovi, ktorý zrádza Syna človeka! Pre toho človeka by bolo lepšie, keby sa nebol narodil.“
Ustanovenie Eucharistie. - 22Keď jedli, vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a dával im, hovoriac: „Vezmite, toto je moje telo!“ 23Potom vzal kalich, vzdával vďaky, dal im ho a všetci z neho pili. 24A povedal im: „Toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za všetkých. 25Veru, hovorím vám: Už nebudem piť z plodu viniča až do dňa, keď ho budem piť nový v Božom kráľovstve.“
Výstraha Petrovi. - 26Potom zaspievali chválospev a vyšli na Olivovú horu. 27Vtedy im Ježiš povedal: „Všetci odpadnete, lebo je napísané: »Udriem pastiera a ovce sa rozpŕchnu.«
28Ale keď vstanem z mŕtvych, predídem vás do Galiley.“ 29Peter mu povedal: „Aj keby všetci odpadli, ja nie.“ 30Ježiš mu odvetil: „Veru, hovorím ti: Ty ma dnes, tejto noci, skôr, ako dva razy kohút zaspieva, tri razy zaprieš.“ 31Ale on ešte horlivejšie vyhlasoval: „Aj keby som mal umrieť s tebou, nezapriem ťa.“ Podobne hovorili aj ostatní.
Ježiš v Getsemanskej záhrade. - 32Prišli na pozemok, ktorý sa volá Getsemani, a povedal svojim učeníkom: „Sadnite si tu, kým sa pomodlím.“ 33Vzal so sebou Petra, Jakuba a Jána. I doľahla naňho hrôza a úzkosť. 34Vtedy im povedal: „Moja duša je smutná až na smrť. Ostaňte tu a bdejte!“ 35Trocha poodišiel, padol na zem a modlil sa, aby ho, ak je možné, minula táto hodina. 36Hovoril: „Abba, Otče! Tebe je všetko možné. Vezmi odo mňa tento kalich. No nie čo ja chcem, ale čo ty.“ 37Keď sa vrátil, našiel ich spať. I povedal Petrovi: „Šimon, spíš? Ani hodinu si nemohol bdieť? 38Bdejte a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia. Duch je síce ochotný, ale telo slabé.“ 39Znova odišiel a modlil sa tými istými slovami. 40A keď sa vrátil, zasa ich našiel spať: oči sa im zatvárali od únavy a nevedeli, čo mu povedať. 41Keď prišiel tretí raz, povedal im: „Ešte spíte a odpočívate? Dosť už. Prišla hodina: hľa, Syna človeka už vydávajú do rúk hriešnikov. 42Vstaňte, poďme! Pozrite, môj zradca je blízko.“
Zajatie Ježiša. - 43A kým ešte hovoril, prišiel zrazu Judáš, jeden z Dvanástich, a s ním zástup s mečmi a kyjmi, ktorý poslali veľkňazi, zákonníci a starší. 44Jeho zradca im dal znamenie: „Koho pobozkám, to je on. Chyťte ho a obozretne odveďte!“ 45Keď prišiel, hneď pristúpil k nemu a povedal: „Rabbi!“ A pobozkal ho. 46Oni položili naň ruky a zajali ho. 47Tu jeden z okolostojacich vytasil meč, zasiahol ním veľkňazovho sluhu a odťal mu ucho. 48Ježiš im povedal: „Vyšli ste s mečmi a kyjmi ako na zločinca, aby ste ma zajali. 49Deň čo deň som učil u vás v chráme, a nezajali ste ma. Ale musí sa splniť Písmo.“ 50Vtedy ho všetci opustili a rozutekali sa. 51No akýsi mladík išiel za ním, odetý plachtou na holom tele; a chytili ho. 52Ale on pustil plachtu a utiekol nahý.
Ježiš pred veľradou. - 53Ježiša priviedli k veľkňazovi, kde sa zhromaždili všetci veľkňazi, starší a zákonníci. 54Peter šiel zďaleka za ním až dnu do veľkňazovho dvora. Sadol si k sluhom a zohrieval sa pri ohni. 55Veľkňazi a celá veľrada zháňali svedectvo proti Ježišovi, aby ho mohli odsúdiť na smrť. Ale nenašli. 56Mnohí proti nemu krivo svedčili, a ich svedectvá sa nezhodovali. 57Tu niektorí vstali a krivo proti nemu svedčili: 58 „My sme ho počuli hovoriť: »Ja zborím tento chrám zhotovený rukou a za tri dni postavím iný, nie rukou zhotovený.« 59Ale ani tak sa ich svedectvo nezhodovalo. 60Tu vstal veľkňaz, postavil sa do stredu a opýtal sa Ježiša: „Nič neodpovieš na to, čo títo svedčia proti tebe?“ 61Ale on mlčal a nič neodpovedal. Veľkňaz sa ho znova pýtal: „Si ty Mesiáš, syn Požehnaného?“ 62Ježiš odvetil: „Áno, som. A uvidíte Syna človeka sedieť po pravici Moci a prichádzať s nebeskými oblakmi.“
63Vtedy si veľkňaz roztrhol rúcho a povedal: „Načo ešte potrebujeme svedkov? 64Počuli ste rúhanie. Čo na to poviete?“ A oni všetci vyniesli nad ním súd, že je hoden smrti.
65Niektorí začali naňho pľuť, zakrývali mu tvár, bili ho päsťami a hovorili mu: „Prorokuj!“ Aj sluhovia ho bili po tvári.
Peter zapiera Ježiša. - 66Keď bol Peter dolu na nádvorí, prišla jedna z veľkňazových slúžok. 67Len čo zbadala Petra, ako sa zohrieva, pozrela sa naňho a povedala: „Aj ty si bol s tým Nazaretčanom, Ježišom.“ 68Ale on zaprel: „Ani neviem, ani nerozumiem, čo hovoríš.“ Vyšiel von pred nádvorie a zaspieval kohút. 69Keď ho tam videla slúžka, znova začala vravieť okolostojacim: „Tento je z nich.“ 70Ale on opäť zapieral. O chvíľku tí, čo tam stáli, znova hovorili Petrovi: „Veru si z nich, veď si aj Galilejčan.“ 71On sa však začal zaklínať a prisahať: „Nepoznám toho človeka, o ktorom hovoríte.“ 72Vtom kohút zaspieval druhý raz. Vtedy sa Peter rozpamätal na slovo, ktoré mu bol povedal Ježiš: „Skôr ako dva razy kohút zaspieva, tri razy ma zaprieš.“ I rozplakal sa.
15 Ježiš pred Pilátom. - 1Hneď zrána mali poradu veľkňazi so staršími a zákonníkmi, teda celá veľrada. Ježiša spútali, odviedli a odovzdali Pilátovi. 2Pilát sa ho spýtal: „Si židovský kráľ?“ On mu odpovedal: „Sám to hovoríš.“ 3Veľkňazi naň mnoho žalovali 4a Pilát sa ho znova spytoval: „Nič neodpovieš? Pozri, čo všetko žalujú na teba!“ 5Ale Ježiš už nič nepovedal, takže sa Pilát čudoval.
6Na sviatky im prepúšťal jedného väzňa, ktorého si žiadali. 7S povstalcami, čo sa pri vzbure dopustili vraždy, bol uväznený muž, ktorý sa volal Barabáš. 8Zástup vystúpil hore a žiadal si to, čo im robieval. 9Pilát im povedal: „Chcete, aby som vám prepustil židovského kráľa?“ 10Lebo vedel, že ho veľkňazi vydali zo závisti. 11Ale veľkňazi podnietili zástup, aby im radšej prepustil Barabáša. 12Pilát sa ich znova opýtal: „Čo mám teda podľa vás urobiť so židovským kráľom?“ 13Oni opäť skríkli: „Ukrižuj ho!“ 14Pilát im vravel: „A čo zlé urobil?“ Ale oni tým väčšmi kričali: „Ukrižuj ho!“ 15A Pilát, aby urobil ľudu po vôli, prepustil im Barabáša. Ježiša však dal zbičovať a vydal ho, aby ho ukrižovali.
Ježiša korunujú tŕním. - 16Vojaci ho odviedli dnu do nádvoria, čiže do vládnej budovy, a zvolali celú kohortu. 17Odeli ho do purpurového plášťa, z tŕnia uplietli korunu a založili mu ju 18a začali ho pozdravovať: „Buď pozdravený, židovský kráľ!“ 19Bili ho trstinou po hlave, pľuli naňho, kľakali pred ním a klaňali sa mu. 20Keď sa mu naposmievali, vyzliekli ho z purpuru a obliekli mu jeho šaty. Potom ho vyviedli, aby ho ukrižovali.
Krížová cesta a ukrižovanie. - 21Tu prinútili istého Šimona z Cyrény, Alexandrovho a Rúfovho otca, ktorý sa tade vracal z poľa, aby mu niesol kríž. 22Tak ho priviedli na miesto Golgota, čo v preklade znamená Lebka. 23Dávali mu víno zmiešané s myrhou, ale on ho neprijal.
24Potom ho ukrižovali a rozdelili si jeho šaty - hodili o ne lós, kto si má čo vziať. 25Keď ho ukrižovali, bolo deväť hodín. 26Jeho vinu označili nápisom: „Židovský kráľ.“ 27Vedno s ním ukrižovali aj dvoch zločincov: jedného napravo od neho, druhého naľavo. (28A splnilo sa Písmo, ktoré hovorí: „Započítali ho medzi zločincov.“)
Ježišovi na kríži sa posmievajú. - 29A tí, čo šli okolo, rúhali sa mu; potriasali hlavami a vraveli: „Aha, ten, čo zborí chrám a za tri dni ho postaví. 30Zachráň sám seba, zostúp z kríža!“ 31Podobne sa mu posmievali aj veľkňazi a so zákonníkmi si hovorili: „Iných zachraňoval, sám seba nemôže zachrániť. 32Kristus, kráľ Izraela! Nech teraz zostúpi z kríža, aby sme videli a uverili.“ Ešte aj tí ho hanobili, čo boli s ním ukrižovaní.
Ježiš na kríži zomiera. - 33Keď bolo dvanásť hodín, nastala tma po celej zemi až do tretej hodiny popoludní. 34O tretej hodine zvolal Ježiš mocným hlasom: „Heloi, heloi, lema sabakthani?“, čo v preklade znamená: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ 35Keď to počuli, niektorí z okolostojacich vraveli: „Pozrite, volá Eliáša.“ 36Ktosi odbehol, naplnil špongiu octom, nastokol ju na trstinu, dával mu piť a hovoril: „Počkajte, uvidíme, či ho Eliáš príde sňať.“ 37Ale Ježiš zvolal mocným hlasom a vydýchol.
38Chrámová opona sa roztrhla vo dvoje odvrchu až dospodku.
39Keď stotník, čo stál naproti nemu, videl, ako vykríkol a skonal, povedal: „Tento človek bol naozaj Boží Syn.“
40Zobdaleč sa pozerali aj ženy. Medzi nimi Mária Magdaléna, Mária, matka Jakuba Mladšieho a Jozesa, i Salome, 41ktoré ho sprevádzali a posluhovali mu, keď bol v Galilei. Aj mnohé iné, čo s ním prišli do Jeruzalema.
Ježiša pochovávajú. - 42Keď sa už zvečerilo, pretože bol Prípravný deň, čiže deň pred sobotou, 43prišiel Jozef z Arimatey, významný člen rady, ktorý tiež očakával Božie kráľovstvo, smelo vošiel k Pilátovi a poprosil o Ježišovo telo. 44Pilát sa zadivil, že už zomrel. Zavolal si stotníka a opýtal sa ho, či je už mŕtvy. 45Keď mu to stotník potvrdil, daroval telo Jozefovi. 46On kúpil plátno a keď ho sňal, zavinul ho do plátna a uložil do hrobu vytesaného do skaly. A ku vchodu do hrobu privalil kameň. 47Mária Magdaléna a Mária Jozesova sa pozerali, kde ho uložili.
16 Prázdny hrob. Zvesť anjela. - 1Keď sa minula sobota, Mária Magdaléna a Mária Jakubova i Salome nakúpili voňavé oleje a išli ho pomazať. 2V prvý deň týždňa, skoro ráno, po východe slnka, prišli k hrobu 3a hovorili si: „Kto nám odvalí kameň od vchodu do hrobu?“ 4Ale keď sa pozreli, videli, že kameň je odvalený; bol totiž veľmi veľký. 5Keď vošli do hrobu, na pravej strane videli sedieť mladíka oblečeného do bieleho rúcha a stŕpli. 6On sa im prihovoril: „Neľakajte sa! Hľadáte Ježiša Nazaretského, ktorý bol ukrižovaný. Vstal z mŕtvych. Niet ho tu. Hľa, miesto, kde ho uložili. 7Ale choďte a povedzte jeho učeníkom a Petrovi: »Ide pred vami do Galiley. Tam ho uvidíte, ako vám povedal.« 8Vyšli a utekali od hrobu, lebo sa ich zmocnila hrôza a strach. A nepovedali nikomu nič, lebo sa báli.
Vzkriesený Ježiš sa zjavuje. Misijný rozkaz. - 9Keď ráno v prvý deň týždňa vstal z mŕtvych, zjavil sa najprv Márii Magdaléne, z ktorej kedysi vyhnal sedem zlých duchov. 10Ona išla a zvestovala to tým, čo s ním bývali a teraz boli smutní a plakali. 11Ale oni, keď počuli, že žije a že ho videla, neverili. 12Potom sa v inej podobe zjavil dvom z nich na ceste, keď išli na vidiek. 13Aj oni to išli zvestovať ostatným, ale ani im neuverili.
14Napokon sa zjavil samým Jedenástim, keď sedeli pri stole, a vyčítal im neveru a tvrdosť srdca, že neuverili tým, čo ho videli vzkrieseného. 15A povedal im: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu. 16Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; ale kto neuverí, bude odsúdený. 17A tých, čo uveria, budú sprevádzať tieto znamenia: v mojom mene budú vyháňať zlých duchov, budú hovoriť novými jazykmi, 18hady budú brať do rúk a ak niečo smrtonosné vypijú, neuškodí im; na chorých budú vkladať ruky a tí ozdravejú.“
Nanebovstúpenie. - 19Keď im to Pán Ježiš povedal, vzatý bol do neba a zasadol po pravici Boha.
20Oni sa rozišli a všade kázali. Pán im pomáhal a ich slová potvrdzoval znameniami, ktoré ich sprevádzali.
Umučenie Pána Ježiša vo videniach Anny Kataríny Emmerichovej
Úvod
Začiatkom roka 1823 sestra Anna Katarína Emmerichová často upadala do extázy a mala videnia umučenia nášho Pána Ježiša Krista. Niekoľko mesiacov zotrvala v každodennej kontemplácii ducha.
Vizionárku tieto videnia úplne ovládli, takže jej duša bola uzavretá pred akýmkoľvek vonkajším vnemom. Na tvári sa jej usadil výraz človeka vystaveného ťažkým mukám a tak ako Ježišovi v Getsemanskej záhrade, stekal jej po ramenách a chrbte krvavý pot v takom množstve, že všetko oblečenie aj jej posteľ boli premočené. Omilostenú ženu trýznil veľký smäd, hlavne ráno mala úplne suché ústa a ochabnutý jazyk.
Clemens Brentano
Prvá časť: Od večeradla po Getsemanskú záhradu
1. kapitola
1.1 Večeradlo
Na južnom svahu hory Sion, neďaleko zrúcaniny Dávidovho hradu, som videla veľkú budovu obklopenú stromami. V priestrannom dvore tejto pevnej stavby som videla ďalšie domy. Bol tam dom kuchára a ďalší dom, v ktorom sa zdržiavala svätá Panna a zbožné ženy po Ježišovej smrti.
Keď sa budova dostala do vlastníctva dvoch členov veľrady, Nikodéma a Jozefa z Arimatey, bola schátraná. Hlavnú budovu prestavali a zariadili ju ako večeradlo, v ktorom cudzinci slávievali veľkonočné sviatky. V tomto dome kedysi bývali statoční Dávidovi vojvodcovia.
Večeradlo bolo bez okien: svetlo sa dostáva dnu otvormi v hornej časti múrov; zo stropu visí niekoľko lámp. Počas sviatkov sa steny zakryjú až do polovice ozdobnými rohožami a kobercami a otvor v streche sa prekryje modrým závojom. Podobný záves oddeľuje hlavnú sieň od predsiene, do ktorej sa vchádza tromi vchodmi. Za hlavnou sieňou je miestnosť, do ktorej sa ukladá oblečenie a iné predmety, a uprostred stojí pec. V nej sa pečie nekvasený chlieb a veľkonočný baránok, no používa sa aj na pálenie kadidla a spaľovanie zvyškov pokrmov.
Večeradlo sa rozdelením - na predsieň, hlavnú sieň a vnútornú sieň - podobá chrámu zloženému z predsiene, svätyne a Svätyne svätých.
Miestnosti v inej časti budovy slúžili ako sklad veľkých náhrobných i stavebných kameňov a ako kamenárska dielňa, pretože Jozef z Arimatey vlastnil vo svojej domovine kvalitné kameňolomy a obchodoval s náhrobnými kameňmi, s opracovanými kameňmi a stĺpmi. Všetko sa spracovávalo pod jeho dohľadom.
Nikodém spolupracoval s Jozefom, obchodoval, inokedy vyrábal sochy a opracovával kameň.
Okrem sviatočných dní tu bol často, v sieni vytesával do kameňa obrazy a ornamenty.
1.2 Prípravy na Poslednú večeru
Ježis poslal Petra a Jána so slovami: „Choďte a pripravte nám veľkonočnú večeru!“ (Lk 22,8)
(Zelený štvrtok, pred jeho umučením, 13. nisan, t. j. 29. marec, Ježiš mal bez jedného dňa 33 rokov a osemnásť týždňov.)
Videla som, ako v Betánii, v dome Šimona Malomocného, potom, čo dojedli, Mária Magdaléna pomazala Ježišovi hlavu. Táto scéna Judáša tak pohoršila, že utekal do Jeruzalema, aby Pána vydal do rúk veľkňazom.
V ten istý deň poslal náš Pán krátko pred svitaním dvoch verných apoštolov, Šimona Petra a Jána, do Jeruzalema, aby pripravili veľkonočnú večeru vo večeradle. Ježiš im povedal, že na hore Sion stretnú človeka, ktorý bude niesť džbán vody. V jeho dome jedli veľkonočného baránka už minulý rok. Mali s ním ísť do tohto domu a povedať mu:
„Majster ti odkazuje, že sa priblížil jeho čas a rád by jedol veľkonočného baránka u teba.“
Keď mu to povedia, on sa postará o všetko.
Obaja apoštoli sa pobrali do Jeruzalema a vystúpili na Sion. Išli cestičkou medzi stromami, popri potoku. Keď vyšli na vrchol hory, blízko večeradla stretli človeka, o ktorom im hovoril Ježiš. Odovzdali mu Majstrov odkaz a on hneď povedal, že Nikodém pripravil večeru, ale on nevedel, pre koho a teraz sa potešil, že ide o Ježiša. Ten muž sa volal Héli, bol švagrom Zachariáša z Hebronu. On dal vedieť Ježišovi, že Ján Krstiteľ zomrel.
Apoštoli si prezreli večeradlo, dohodli s Hélim posledné podrobnosti a potom sa s ním rozlúčili.
Prešli po moste a chodníkom lemovaným kríkmi sa vybrali k domu starého Simeona, kňaza, ktorý zomrel potom, čo Pána predstavili v chráme.
Teraz v jeho dome bývali jeho synovia. Niektorí z nich patrili medzi tajných Ježišových učeníkov. Tu sa apoštoli rozprávali s jedným z nich, ktorý slúžil v chráme.
Všetci traja išli spolu smerom k dobytčiemu trhu, ktorý sa nachádzal severne od chrámu. Na južnej strane trhu som videla ohrady, v ktorých poskakovali milé jahniatka. Keď si z nich vybrali, Simeonov syn vošiel do ohrady, baránky sa o neho obtierali, akoby ho poznali. Vybral štyri baránky.
Troch baránkov priniesli do chrámu a jedného do večeradla.
Videla som, ako Peter a Ján v meste nakupovali a robili objednávky.
Prišli do domu Serafie, od ktorej dostali v zakrytých košoch potrebné náčinie a starodávny kalich. Ten použil Pán pri ustanovení Oltárnej sviatosti.
1.3 Ježiš odchádza do Jeruzalema
Judáš Iškariotský pripravil s farizejmi plán Ježišovho zatknutia. V Jeruzaleme mu dokonca ukázali žoldnierov, ktorí mali Ježiša zajať, a dozvedel sa aj všetky ostatné podrobnosti. Zradcu úplne ovládala závisť, chamtivosť a ctižiadostivosť napriek tomu, že dovtedy v Pánovom mene liečil chorých a konal zázraky.
Medzitým sa Ježiš v Betánii rozlúčil so svojou matkou. Hovoril s ňou a povedal jej, že poslal Šimona Petra, apoštola viery, a Jána, apoštola lásky, pripraviť veľkonočnú večeru. O Márii Magdaléne povedal: „Veľmi trpí, pretože nesmierne miluje, no jej bolesť ju pripravuje o rozum, lebo jej láska je ukrižovaná telom.“
Keď Ježiš oznámil najsvätejšej Matke, že jeho pozemské poslanie sa blíži ku koncu, a povedal jej, čo ho čaká, s pohnutím ho prosila, aby jej dovolil zomrieť spolu s ním. Pozorne ju počúval a potom ju napomenul, aby niesla svoju bolesť pokojne. On že vstane z mŕtvych a potom sa ukáže jej a apoštolom. Dokonca spresnil miesto, kde sa jej ukáže. Svätá Matka už potom neplakala, bola však veľmi smutná a ovládala svoju bolesť. Ježiš si ju nežne privinul na srdce a sľúbil jej, že v duchu s ňou bude sláviť veľkonočnú večeru a Oltárnu sviatosť.
Spasiteľ hovoril aj o tom, že ho Judáš zradí. Panna Mária sa za neho prihovárala.
Pán sa s láskou so všetkými rozlúčil a dal im posledné ponaučenia. Okolo obeda sa Ježiš s deviatimi apoštolmi a siedmimi učeníkmi vybral do Jeruzalema. Okrem Natanaela a Sílasa boli všetci z Jeruzalema a z okolia.
Cestou sa Spasiteľ s dojímavým výrazom v tvári prihováral apoštolom a povedal, že doteraz im dával chlieb a víno, ale dnes im dá aj svoje telo, svoju krv a všetko, čo má. Žiaľ, učeníci a apoštoli neboli schopní pochopiť hlbokú duchovnú hodnotu jeho slov a mysleli si, že hovorí o veľkonočnom baránkovi.
Na rázcestí sa učeníci oddelili od apoštolov a prišli k večeradlu skôr. V predsieni zložili batohy s veľkonočnými obradnými rúchami a potom išli do domu Márie, Markovej matky. Peter a Ján sa stretli s Ježišom a apoštolmi v Jozafatovom údolí.
Nakoniec prišli do večeradla zbožné ženy.
1.4 Posledná večera
„Keď sa zvečerilo, zasadol s Dvanástimi za stôl.“ (Mt 26,20)
Vo večeradle si Ježiš a jeho spoločníci obliekli obradné rúcha a pripravili sa na slávenie večere.
Podľa židovského zvyku troch baránkov obetovali a zabili v chráme. Štvrtého obetovali a zabili v predsieni večeradla. Ten bol určený pre Ježiša a jeho apoštolov.
Zabitie tohto baránka bolo veľmi dojímavé. Pán učil o novej nadchádzajúcej dobe a o tom, ako sa napĺňa Mojžišova obeta a obeta veľkonočného baránka.
Okrem iného povedal, že baránok bol obetovaný tak ako kedysi v Egypte, „v krajine, z ktorej nás on vyvedie“.
Baránkovu krv zachytili do misky. Ježiš potom namočil do krvi yzopovú halúzku a ponatieral ňou veraje a závoru dverí večeradla a potom halúzku upevnil nad ne. Vtedy apoštoli a učeníci zaspievali žalm: „Blažení tí, čo idú cestou života bez poškvrny, čo kráčajú podľa zákona Pánovho. Blažení tí, čo zachovávajú jeho príkazy a celým srdcom ho vyhľadávajú. To sú tí, čo nepáchajú neprávosť a idú jeho cestami...“ Pán vravel anjelovi zhubcovi, aby nevstupoval dnu, a povedal, že on sám je pravý veľkonočný Baránok. V ňom sa naplní nová obeta a začne sa nová doba, ktorá bude trvať až do konca sveta.
Keď dohovoril, Ježiš nasledovaný apoštolmi vylial baránkovu krv na ohnisko a tým ho vysvätil za oltár. Celé večeradlo bolo vysvätené ako nový chrám.
Hneď potom sa apoštoli a učeníci rozdelili na tri skupiny, v každej bolo dvanásť ľudí a jeden ďalší, ktorý mal za úlohu predsedať im.
Ježiš s dvanástimi apoštolmi mali miesto v hlavnej sieni večeradla. V dvoch bočných sieňach sa usadili dve skupiny učeníkov: jedna s Natanaelom ako predsedajúcim a druhá s Eliachimom, synom Kleofáša a Márie Héliho. On bol učeníkom Jána Krstiteľa.
Simeonov syn potom baránka pripravil a natiahol ho na ražeň. Predné nohy mal priviazané k priečnej drevenej tyči a zadné k ražňu. Takto pripravený baránok mi pripomínal Pána na kríži!
Každý pri stole dostal kus osúcha. Mäso rozdelili kosteným nožom. Kosti baránka neskôr spálili.
Pán rozkrájal druhého baránka, ktorého odniesli Panne Márii a zbožným ženám, ktoré boli v inej sieni. Svätá Panna mala radosť.
Hlavný stôl mal tvar polkruhu. Po Ježišovej pravici sedeli Ján, Jakub mladší a Jakub starší. Na konci stola bol Bartolomej a na opačnej strane Tomáš a Judáš Iškariotský. Po Pánovej ľavici boli Peter, Ondrej a Tadeáš, na druhej strane Šimon, Matúš a Filip. Judáš práve prišiel, nezúčastnil sa na obradoch vysvätenia, lebo sa zdržal s farizejmi.
Spasiteľ nalámal nekvasený chlieb a rozdal ho. Kus z neho si nechal. Potom druhýkrát požehnal víno a povedal:
„Vezmite a pite z plodu viniča, lebo ja z neho už nebudem piť, kým nepríde Božie kráľovstvo.“
Kým jedli, Ježiš bol k nim veľmi prívetivý, ale naraz sa zachmúril a vážnym hlasom povedal apoštolom:
„Jeden z vás ma zradí. Dnes tu so mnou večeria!“
Apoštoli boli otrasení a jeden po druhom sa vypytovali Ježiša:
„Pane, som to ja?“
Pán uprel zrak na Judáša, ktorý si namáčal chlieb v miske spolu s ostatnými apoštolmi, a dodal:
„Syn človeka odchádza tak, ako je napísané, ale beda tomu, kto ho zradí! Bolo by pre neho lepšie, keby sa nebol narodil!“
Peter a Ján sa ho plní obáv vypytovali:
„Kto je to?“
Ján, ktorý sedel po Ježišovej pravici, naklonil hlavu k Pánovi a v duchu počul, ako mu Ježiš hovorí:
„Je to ten, komu podám kúsok namočeného chleba.“
Nato Ježiš namočil chlieb do omáčky a s veľkou láskou ho podal Judášovi. Ján upokojil pohľadom Petra.
Judáš bol posadnutý zlým duchom. Po celý čas, kým večerali, videla som pri jeho nohách ležať malú potvoru, ktorá mu niekedy vystúpila až k srdcu.
1.5 Umývanie nôh
„Keď som teda ja, Pán a Učiteľ, umyl nohy vám, aj vy si máte jeden druhému nohy umývať.“ (Jn 13,14)
Keď dojedli veľkonočného baránka, pomodlili sa slávnostnú modlitbu. Hneď potom kuchár s dvoma sluhami upratali stôl. Ježiš ich poprosil, aby do predsiene priniesli vodu.
Keď zostal s apoštolmi sám, znovu ich s láskou oslovil, hovoril im o svojom kráľovstve, o svojom návrate k Otcovi a že im zanecháva všetko, čo má. Potom hovoril o pokání, o spoznaní a vyznaní hriechov, o ľútosti a o očistení.
Pochopila som, že to, čo im hovorí, nejako súvisí s umývaním nôh. Videla som, že všetci, okrem Judáša, oľutovali svoje hriechy.
Keď Ježiš dohovoril, poslal Jána a Jakuba mladšieho po nádoby s vodou, ktoré sluhovia priniesli do predsiene. Keď ich priniesli, Ježiš si opásal zásteru a prikázal apoštolom, aby si sadli tak, aby im mohol umyť nohy.
Poslúchli ho, stoličky poukladali do polkruhu podľa poradia, v akom sedeli pri stole, a posadali si. Kým sa Ježiš prepásaval, apoštoli sa dohadovali, ktorý z nich je najväčší, pretože Ježiš sa vyjadril, že ich opustí.
Ježiš ich pokarhal a povedal, že on im slúžil a nikto nie je väčší než ostatní. Napomenul ich, aby ostali pokojní.
Kým im Pán umýval nohy, jeho srdce prekypovalo láskou k apoštolom. Keď prišiel k Petrovi, ten zvolal:
„Ty mi nikdy nebudeš umývať nohy!“
Ježiš mu odpovedal:
„Ak ti ich neumyjem, nebudeš mať so mnou podiel. Neskôr pochopíš, čo robím!“
Zdá sa mi, že ticho mu povedal:
„Šimon, ty si si zaslúžil, že môj nebeský Otec ti odhalil, kto naozaj som a kam idem. Len ty sám si to spoznal a vyslovil. Preto chcem na tebe postaviť svoju Cirkev a brány pekelné ju nepremôžu. Moja sila zostane v tvojich nástupcoch až do konca vekov.“
Vtedy ho Pán označil pred apoštolmi ako svojho námestníka, keď tu on už nebude.
Peter namietol:
„Pane, umy mi teda nielen nohy, ale aj ruky a hlavu!“
Ježiš hovoril o umývaní nôh ako o očistení od každodenných hriechov, pretože nohy sa neustále dotýkajú zeme a pri neopatrnej chôdzi sa zašpinia. Tento Pánov čin mal tak ako všetky ostatné hlboký duchovný význam a predstavoval rozhrešenie od hriechov. Lenže Peter ho považoval za príliš veľké poníženie. Nevedel, že onedlho sa Ježiš poníži dokonca až na smrť na kríži.
Keď Ježiš Šimonovi Petrovi umýval nohy, povedal:
„Ten, kto sa umyl, je už celý čistý a musí si umyť už len nohy. Vy ste čistí, ale nie všetci!“
Keď vyriekol tie slová, začal umývať nohy Judášovi. Nesmierne dojatý Ježiš urobil posledný pokus o jeho záchranu. Sklonil tvár k nohám Judáša Iškariotského, pošepkal mu, aby si dobre rozmyslel, čo robí, keďže už rok pripravuje zradu. Judáš sa tváril, že ho nepočuje, a ďalej sa zhováral s Jánom. Petra to pobúrilo a skríkol:
„Judáš, Majster sa s tebou rozpráva!“
Judáš vyhýbavo odvetil:
„Pane, kiež je ďaleko od mňa to, na čo myslíš!“
Ostatní nepočuli, čo Ježiš povedal, lebo hovoril ticho.
Judášova zrada bola príčinou najväčšej bolesti, ktorú musel Pán pretrpieť pri svojom umučení.
Keď Pán umýval nohy Jánovi a Jakubovi, hovoril o pokore, o tom, že ten, kto je sluhom všetkých, je najväčší a že majú nasledovať jeho príklad a umývať si navzájom nohy.
1.6 Ustanovenie Oltárnej sviatosti - Starý obrad pohostinnosti
„Chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta.“ (Jn 6,51)
Po umývaní nôh kuchár na Pánov rozkaz prikryl stôl látkou, na ktorú rozprestrel červený obrus a naň ešte jeden biely, dierkovaný. Potom na stôl položil dva džbány, jeden s vodou a druhý s vínom.
Peter a Ján priniesli kalich, ktorý im dala Serafia, a postavili ho na stôl pred Ježiša. Vyzeralo to, akoby niesli svätostánok. Na stole som ešte videla oválny tanier s tromi nekvasenými chlebmi, bielymi a tenkými, v ktorých boli naznačené pravidelné ryhy.
Urobil ich tam Ježiš. Chleby zakryl a uložil ku chlebu, ktorý zvýšil z veľkonočnej večere. Videla som tam aj dva džbány, jeden s vodou a druhý s vínom, a tri malé nádobky, jedna bola prázdna, v druhej bol hustý olej a v tretej riedky olej.
Ježiš išiel ustanoviť Oltárnu sviatosť, pričom vychádzal zo starého symbolického obradu bratskej lásky.
Neskôr, keď Pána priviedli pred Kajfáša, okrem iného ho obžalovali aj z kacírstva, pretože do veľkonočných obradov zaviedol nový obrad. Nikodém s Písmami v ruke však dokázal, že lámanie chleba a pitie z jedného kalicha bolo súčasťou starého obradu pohostinnosti a prejavom lásky a úcty k hosťom. Tento obrad bol v židovskej tradícii zaužívaný pri príchode i pri odchode hostí.
Pri stole sedel Pán medzi Jánom a Petrom. Dvere boli zavreté a v miestnosti vládla slávnostná atmosféra. Ježiš vtedy povedal apoštolom:
„Veľmi som túžil jesť s vami tento pokrm prv, než budem trpieť...“
Odokryl kalich, modlil sa a predniesol slávnostnú reč. Vysvetlil význam a postup slávnosti.
Potom požehnal chlieb a oleje a pozdvihol k nebu misku s nekvasenými chlebmi.
Misku položil na oltár a znovu ju zakryl. Vzal kalich, do ktorého Peter nalial víno a Ján vodu, Ježiš ho požehnal a pridal doň lyžičkou trochu vody.
S nesmiernou láskou, darujúc sám seba, Pán sa modlil a zdvihol kalich, aby ustanovil najsvätejšiu sviatosť.
Hneď ako položil kalich na oltár, nalámal chlieb, do ktorého naznačil ryhy, modlil sa a kúsky chleba poukladal do misky, pričom jeden kúsok vpustil do kalicha.
V tej istej chvíli som videla svätú Pannu, ako duchovne prijala Sviatosť. Pán sa ďalej modlil a rozprával.
Zdalo sa mi, akoby každé jeho slovo vnikalo ako duchovný oheň do sŕdc apoštolov.
Videla som, že keď počúvali jeho slová, všetci okrem Judáša boli vo vytržení.
Ježiš vzal misku s nalámaným chlebom a vyriekol slová premenenia:
„Vezmite a jedzte: toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás.“
Keď chlieb vkladal do úst apoštolom, ktorí k nemu pristupovali po dvoch, videla som, ako Judášova tvár potemnela. Kristovo telo prijal ako tretí. Pán mu položil chlieb na jazyk a pošepkal mu:
„To, čo chceš urobiť, urob čím skôr!“
Všetko bolo zaliate svetlom. Chlieb vchádzal apoštolom do úst ako čosi žiarivé a napĺňal ich radosťou. Len Judáš ostal v sieni ako tmavý tieň. Kým Ježiš odriekal slová konsekrácie a Ján nalieval božskú krv do šiestich pohárov (vždy jeden pre dvojicu apoštolov), zradca vyšiel z večeradla a utiekol preč. Videla som troch diablov, ktorí ho sprevádzali.
1.7 Na Olivovej hore - Ježišova smrteľná úzkosť
„On, hoci ma božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom; a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži...“ (Flp 2,6-8)
Po ustanovení Oltárnej sviatosti, v ktorej Ježiš mysticky obetoval sám seba, Pán a apoštoli zaspievali chválospev a odišli z večeradla.
V predsieni stretli Máriu, Ježišovu Matku s Máriou Kleofášovou a Máriu Magdalénu. Zbožné ženy odhovárali Ježiša od cesty na Olivovú horu, lebo sa povrávalo, že ho chcú zajať. Ale Ježiš ich upokojil a odišiel smerom k Olivovej hore. Cítila som, že jeho duša je veľmi smutná. Keď prechádzali Jozafatovým údolím, Ježiš sa prihováral apoštolom v metaforách, ale oni nerozumeli, čo im hovorí a jeho zvláštny spôsob vyjadrovania pripisovali únave.
Keď prišli na Olivovú horu, bola už tma. Mesiac, hoci ešte nebol v splne, osvetľoval celú horu a ožaroval Ježišovu tvár a tváre apoštolov. S utrápeným výrazom im povedal:
„Tejto noci sa nado mnou pohoršíte a rozutekáte sa, lebo je napísané: »Udriem pastiera a ovce sa rozpŕchnu«... Ale keď vstanem z mŕtvych, predídem vás do Galiley.“
Apoštoli, v ktorých od prijatia Oltárnej sviatosti vládol duševný pokoj, ho s láskou obklopili a uisťovali ho o svojej oddanosti. Peter sa mu prihováral nástojčivejšie než ostatní:
„Aj keby sa všetci nad tebou pohoršili, ja sa nikdy nepohorším!“
Zarmútený Ježiš mu odvetil:
„Veru, hovorím ti, ešte tejto noci, skôr, ako dva razy kohút zaspieva, tri razy ma zaprieš.“
Peter sa však nevzdával a zopakoval:
„Pane, aj keby som mal zomrieť s tebou, nezapriem ťa!“
Tak hovorili aj všetci ostatní.
Prešli po moste cez potok Cedron a zastavili sa v Getsemanskej záhrade. Bolo to miesto vhodné na meditáciu a modlitbu. Niekedy ju na usporiadanie slávností a hostín využívali aj ľudia, ktorí nemali záhradu.
Getsemanská záhrada je rozľahlá, plná stromov a kvetov a obkolesuje ju plot. Videla som tu aj prístrešky z raždia. Apoštoli mali od záhrady kľúč. Počas predchádzajúcich nocí sa sem Ježiš uchýlil so svojimi apoštolmi, aby ich učil. Túto noc sa však išiel modliť do Olivovej záhrady, ktorá je neďaleko odtiaľ, ohraničená múrom.
Pán nechal osem apoštolov pri vchode do Getsemanskej záhrady a so sebou vzal len svojich obľúbencov: Petra, Jakuba a Jána. Vo vzdialenejšom kúte záhrady, kde sú malé jaskynky a množstvo olivovníkov, Ježiš veľmi zosmutnel, lebo cítil, že sa priblížila jeho hodina. Úzkosť tej chvíle sa mu jasne odzrkadľovala na tvári. Zmätený Ján sa ho opýtal:
„Pane, ako to, že si taký smutný, ty, ktorý si nás vždy v najťažších chvíľach utešoval a posmeľoval?“
On mu odpovedal:
„Moja duša je smutná až na smrť!“
Obzrel sa okolo seba a videl, ako sa približujú mračná plné strašných obrazov. S nimi sa blížilo pokušenie. Začínalo sa jeho duchovné utrpenie. Prv než sa utiahol do samoty, aby sa modlil, Ježiš povedal trom apoštolom:
„Kým sa budem modliť na mieste, ktoré som si vybral, vy zostaňte tu a bdejte. Modlite sa, aby ste neupadli do pokušenia. Pamätajte, že duch je ochotný, ale telo je slabé!“
Keď to povedal, trýznený vnútornou úzkosťou zišiel úzkym chodníčkom do jaskynky hlbokej asi šesť stôp. Videla som, ako sa do jaskyne, do ktorej sa Pán utiahol modliť, tlačia príšery.
Tu, na úpätí Olivovej hory, Adam a Eva horko oplakávali svoj hriech. Videla som našich prarodičov na tom istom mieste, na ktorom Ježiš zložil svoju božskú prirodzenosť do rúk Najsvätejšej Trojice a tak zveril svoju nevinnú ľudskú prirodzenosť Božej spravodlivosti. Týmto vznešeným činom lásky sa Spasiteľ odovzdal Otcovi ako zmierna obeta za naše hriechy.
Videl všetky hriechy sveta, ktoré spáchali ľudia od svojho prvého pádu, v celej ich ohavnosti. V nekonečnom žiali Ježiš prosil nebeského Otca, aby odpustil ľudom ich obludné zmýšľanie a urážky, pričom ponúkol sám seba ako najvyššie zadosťučinenie.
V jaskyni sa tiesnili strašidelné obrazy a obrazy náruživostí, zlozvykov a ničomností ľudského pokolenia. Videla som, ako sa Spasiteľ poddal svojej ľudskej prirodzenosti a vzal na seba hanebnosti sveta. Vidiac nespočetné hriechy, ktoré mu neúnavne predostieral satan, spotil sa, bol vyčerpaný a utrápený. Satan mu hovoril:
„Čože?!... Aj toto chceš vziať na seba a znášať za to trest?“
Jeho ľudská stránka pod obrovskou ťarchou našich hriechov takmer podľahla, keď tu od východu zažiaril z neba pás veľmi jasných lúčov. To prichádzali zástupy anjelov z neba, ktorých poslal nebeský Otec, aby dodali jeho božskému Synovi nové sily. Ježiš sa dostal na hranicu duchovného utrpenia, váha ľudských hriechov ho nesmierne ťažila a spôsobovala mu hroznú bolesť, zatiaľ čo sa mu zlí duchovia posmievali a démoni okolo neho vrieskali. Nakoniec, napriek desivým vidinám, Ježiš posilnený anjelmi vzal všetko na seba. Nesmierne miloval Boha a ľudí, obete vlastných náruživostí.
Diabol ignoroval to, že Ježiš je Boží Syn. Myslel si, že je to len spravodlivý človek a pokúšal ho všetkými spôsobmi tak, ako to robil na púšti. Satan ukazoval svätej Pánovej duši jeho skutky milosrdenstva tak, akoby boli hriechmi proti svetu a proti Bohu. Pokúšal sa vykresliť ich tak, akoby nemali nijakú hodnotu a akoby nemohli uspokojiť božskú spravodlivosť, dokonca až tak, akoby boli príčinou pohoršenia a pádu pre mnohých ľudí.
Ako prefíkaný farizej mu satan vyčítal nedostatky a pohoršenia, ktoré zavinili jeho apoštoli a učeníci, zmätok, ktorý vyvolali narušením starých zvyklostí, a medzi iným obvinil Ježiša, že bol príčinou vyvraždenia neviniatok a trápenia v živote jeho rodičov. Obvinil ho z toho, že neuzdravil niekoľkých chorých a že nezachránil Jána Krstiteľa pred smrťou, a ešte z mnohých iných vecí.
Ježiš sa vytrvalo modlil, no naďalej ho zalieval pot a kŕčovite sa chvel. Tým, že dovolil diablovi, aby mu spôsoboval utrpenie za hriechy zomrelých, hlavne tých, ktorí boli spravodliví a v okamihu smrti pochybovali dokonca aj o svojich dobrých skutkoch, umožnil, aby nadobudlo prevahu jeho nekonečné milosrdenstvo.
Neuveriteľný nevďak ľudí voči Bohu jatril Pánovi rany duše a spôsoboval mu obrovskú bolesť. Vtedy sa obrátil na Otca:
„Abba, Otče! Ak je to možné, odním odo mňa tento horký kalich!“
Ale vzápätí dodal:
„Nech sa však stane nie moja, ale tvoja vôľa!“
Hoci jeho vôľa bola totožná s vôľou Otca, Ježišova ľudská prirodzenosť sa triasla pred smrťou. Videla som, ako sa mu znetvorila tvár a pery zbledli. Vytackal sa z jaskyne a pobral sa k trom apoštolom, ktorí zostali vonku.
Keď videl, že zaspali, slabý a zármutkom vyčerpaný Pán zakopol a padol na zem blízko nich. Stále ho obklopovali strašné vidiny, pomaly sa zdvihol a povedal:
„Prečo spíte? Nemohli ste bdieť aspoň hodinu?“
Traja apoštoli sa medzitým zobudili a keď videli Pána zadychčaného a spoteného, rýchlo vstali a chceli zavolať ostatných apoštolov. Ježiš však zastavil Petra so slovami:
„Nevolajte ostatných, nechcem, aby ma takto videli, lebo by o mne pochybovali a upadli by do pokušenia. Ale vy, čo ste videli Syna človeka osláveného, môžete ho vidieť aj v mrákotách a opusteného. Bdejte a modlite sa, aby ste neupadli do pokušenia. Duch je ochotný, ale telo je slabé a choré.“
Ježiš si nevšímal, že jeho obľúbených apoštolov opanoval strach a úzkosť. Asi po štvrť hodine sa znovu vrátil do jaskyne. Bolo asi jedenásť hodín v noci.
Traja apoštoli sa zronení pýtali jeden druhého:
„Čo sa s ním deje? Je celkom opustený.“
Zakryli si hlavy a začali sa modliť.
Medzitým v Jeruzaleme Panna Mária, Mária Magdaléna, Mária Kleofášova, Mária Salome a Salome odišli z večeradla do domu Márie, Markovej matky. Všetky si robili starosti o Ježiša, najmä jeho Matka, ktorá vedela o Judášovej zrade.
So srdcom plným úzkosti sa vrátil Ježiš do jaskyne. Padol dolu tvárou a s rozpätými rukami sa modlil k nebeskému Otcovi.
Anjeli ho utešovali a ukazovali mu našich prarodičov v stave svätej nevinnosti, keď ešte nosili vo svojich srdciach Boha, ale aj v stave, keď ich poškvrnil pád.
Spasiteľ videl nevýslovné utrpenie, ktorým bude musieť prejsť jeho duša, aby vykúpil človeka z dedičného hriechu, ktorý je príčinou všetkého súženia.
Anjeli mu ukázali, že on, Boží Syn, je jedinou ľudskou bytosťou oslobodenou od hriechu, ktorá môže vziať na seba dlh celého ľudstva a prekonať odpor človeka k utrpeniu a smrti.
Jeho svätá duša videla budúce utrpenie, ktoré doľahne na jeho apoštolov, učeníkov a mučeníkov. Zrodenie Cirkvi medzi tieňmi a svetlom, kacírstvo, schizmy a všetky formy márnivosti i hanebné hriechy kléru. Vlažnosť a ničomnosti množstva domnelých kresťanov. A taktiež rozvrat Božieho kráľovstva na zemi a obludné vyobrazenia nevďaku a zneužívania ľudí. Svojím mučeníctvom obnovil vo svete prikázanie spásonosnej lásky a stal sa božským Spasiteľom pre tých, ktorí sa po stáročia snažili uniknúť pekelným plameňom a priblížiť sa k Božiemu svetlu.
Ľudstvo skazené hriechom sa chystal vykúpiť vlastným utrpením. Musel teda vypiť tento horký kalich, aby sa stal „pravdou“, „bránou“ a „cestou“ k Otcovi.
Videla som, ako Ježišovi, ktorý mal pred očami obraz ľudskej nevďačnosti, stekajú po čele kvapky krvi. Stáli pred ním davy ľudí, ktorí ho nenávideli a odmietli niesť kríž spolu s ním. Trpel za svoju Cirkev, ktorú založil na skale a ktorú brány pekelné nepremôžu.
Diabol ho však chcel vyprovokovať a pýtal sa ho:
„Naozaj chceš trpieť za toto množstvo nevďačníkov?“
Videla som zástupy nepriateľov môjho božského Ženícha, fanatikov, modloslužobníkov, nepriateľov Cirkvi: slepých, ochrnutých, hluchých, nemých a dokonca aj deti. Boli slepí, lebo nechceli vidieť pravdu, ochrnutí, lebo nechceli kráčať cestou pravdy, nemí, lebo ju nechceli hlásať ostatným, a hluchí, lebo odmietali počúvať Božie napomínanie. Deti, ktoré rástli bez Boha, ktoré rodičia a učitelia viedli k vrtkavému poznaniu sveta. Ich mi bolo najviac ľúto, lebo deti Ježiš najviac miloval.
Keby som chcela, mohla by som veľmi dlho rozprávať o tom, ako Ježiša urážajú nehodní kňazi v Oltárnej sviatosti...
Videla som anjelov, ako prstom ukazovali na obrazy, ktoré sami vytvárali, ale nepočula som, čo hovorili. Chápala som len, že veľmi spolucítia s Pánovým utrpením. Kvôli všetkým tým hrozným hriechom Ježiš tak vnútorne trpel, že po jeho tele tiekla krv.
V tom istom čase som videla, ako spolu s Ježišom znáša duchovnú agóniu Panna Mária. Božia Matka bola ešte v záhrade Márie, Markovej matky, a utešovali ju zbožné ženy, hlavne pani domu a verná Mária Magdaléna. Viackrát omdlela, pričom ruky úpenlivo vystierala smerom ku Getsemanskej záhrade.
Aj Ježiš s pohnutím myslel na utrpenie svojej Matky.
Bol to veľmi silný a dojemný pohľad.
Ostatní ôsmi apoštoli, vyľakaní a trápení pochybnosťami, išli si pohľadať nejakú skrýšu. Aj učeníkov trápila neistota a blúdili po Jeruzaleme dúfajúc, že sa dozvedia nejakú správu o Ježišovi.
Už bola takmer polnoc. Ježiš pokračoval v rozhovore s nebeským Otcom, keď sa pod ním otvorila zem a on sa ocitol na osvietenej cestičke, ktorá viedla do predpeklia. Božský Majster videl Adama a Evu, starých patriarchov, prorokov a spravodlivých, rodičov jeho Matky, Jána Krstiteľa a veľký zástup kňazov, mučeníkov, blahoslavených a svätcov budúcej Cirkvi. Všetci mali na hlave víťazný veniec, ktorý si vyslúžili svojím utrpením a vytrvalým bojom proti zlu. Nádhera takéhoto víťazstva sa spájala so zásluhami, ktoré malo priniesť jeho nastávajúce umučenie. Obklopili ho, povzbudzovali, aby zavŕšil obetu svojej krvi, ktorá je prameňom vykúpenia a duchovného života všetkých ľudí dobrej vôle. Tento pohľad skľúčeného Ježiša posilnil. Potom mu anjeli ukázali všetky podrobnosti umučenia, ktoré ho čaká. Keď sa videl, ako visí úplne nahý na kríži, aby tak pykal za všetky ľudské necudnosti, vrúcne prosil Otca, aby ho ušetril od tohto nesmierneho poníženia. Jeho modlitba bola vyslyšaná a pomohol mu súcitný človek, ktorý mu dal svoj odev.
Po vízii jeho umučenia na kríži ho opustili aj anjeli. Vyčerpaný padol na zem, akoby už umieral. Jeho telo zápasilo so smrťou a lomcovala ním triaška. Jaskyňu osvetľovali mesačné lúče.
Náhle zažiarilo v jaskyni iné svetlo. Bol to anjel, ktorého poslal Boh. Mal oblečené kňazské rúcho a v rukách niesol malý kalich. Vznášajúc sa nad zemou priložil kalich k Ježišovým ústam a potom zmizol. Tak Pán prijal kalich svojho utrpenia, ktorý mu dodal mimoriadnu silu. Niekoľko minút ešte zotrval v ďakovnej modlitbe, potom vstal, utrel si z tváre pot a vrátil sa k apoštolom. Keď vychádzal z jaskyne, videla som, akú má bledú a strápenú tvár. Vzbudzovala hlboký súcit. Všimla som si však, že jeho krok bol priamy a istý. Mesačné svetlo a nádhera hviezd sa mi videli oveľa prirodzenejšie.
Peter, Jakub a Ján, vysilení úzkosťou, opäť so zakrytými hlavami spali. Zarmútený Ježiš na nich zavolal a povedal, že teraz nie je čas na spanie, majú vstať a modliť sa, lebo prišla hodina pravdy. Upozornil ich, že sa vydá svojim nepriateľom bez odporu. Prosil, aby pomáhali jeho Matke, a súcitne sa vyjadril o svojom zradcovi. No Peter zvolal:
„Obránime ťa! Idem zavolať ostatných!“
Ježiš ho zastavil a ukázal do doliny, na druhý breh potoka Cedron, odkiaľ sa vo svetle fakieľ približoval ozbrojený zástup.
Druhá časť: Umučenie, smrť a pochovanie
2. kapitola
2.1 Zajatie Pána
„Kým ešte hovoril, zjavil sa zástup a pred nimi išiel jeden z Dvanástich, ktorý sa volal Judáš. Priblížil sa k Ježišovi, aby ho pobozkal.“ (Lk 22,47)
Judáš bol ctižiadostivý, a tak si vysvetľoval Ježišovo učenie v obmedzenom a priveľmi prízemnom význame. Veril v pozemské kráľovstvo a keď videl, že neprichádza, stratil všetku vieru v Pána.
Jeho duša bola vzdialená od Boha a on začal z pokladne, ktorá mu bola zverená, kradnúť almužny. Napokon ho takýto život omrzel a začal chystať zradu. Nenapadlo mu, že jeho konanie môže mať hrozné následky - smrť a ukrižovanie Ježiša.
Keď sa Judáš zhováral s Annášom a Kajfášom pred veľradou, videla som, že kňazi ním opovrhujú. Pýtali sa ho:
„Budeme ho môcť zajať? Nemá okolo seba ozbrojencov, ktorí ho ochraňujú?“
Na to im bezcharakterný zradca vyzývavo odpovedal:
„Je sám s jedenástimi zbabelými učeníkmi. Sám Nazaretský už nemá odvahu pokračovať v kázaní!“
Kňazi však váhali, či ho majú zajať počas veľkonočných sviatkov. Judáš, aby ich presvedčil, dodal:
„Ak ho nezatknete teraz, takúto možnosť už nebudete mať, lebo Ježiš chce odísť preč a vráti sa s veľkým vojskom, aby sa stal kráľom.“
Tieto slová zabrali. Veľrada a veľkňazi sa uistili o potrebe zatknúť Ježiša ešte pred Veľkou nocou. Zradca dostal tridsať strieborných a prísne ho strážili. Traja farizeji ho zaviedli do siene, kde sa pripravovali vojaci na zatknutie Pána. Vojaci dostali rozkaz prísne strážiť zradcu, až kým nebudú Ježiša mať.
Tridsať strieborných mincí malo tvar jazyka, na zaoblenom okraji boli prevŕtané a boli krúžkami spojené do reťaze. Boli na nich vyryté znaky.
Judáš sa chcel ukázať ako zbožný muž a ponúkol ich chrámu, ale neprijali ich, lebo boli cenou za zradu.
Toto odmietnutie sa ho hlboko dotklo a zúril. Teraz však už bolo príliš neskoro, aby všetko odvolal.
Medzičasom jeden zo zamestnancov veľrady poslal sedem otrokov, aby zaobstarali materiál na kríž. Pracovať na ňom začali za Kajfášovou súdnou budovou. Drevo kríža bolo zo stromu, ktorý vyrástol pri Cedrone.
Oddiel, ktorý mal zajať Ježiša, tvorilo dvadsať vojakov slúžiacich ako chrámová stráž a stráž veľkňazov. Nie všetci boli Židia, niektorí pochádzali z iných krajín. Oblečení boli skoro ako rímski vojaci a boli vyzbrojení mečmi, bičmi a reťazami a niesli si smolné fakle, ale na cestu si zapálili len jednu. Judáša držali medzi sebou. Tlupu sprevádzalo šesť členov veľrady - jeden kňaz, Annášov dôverník, jeden poverený Kajfášom, dvaja farizeji a dvaja saduceji, ktorí patrili k herodiánom. Ďalších tristo strážnikov obsadilo hlavné miesta v meste až po Olivovú horu, najmä malé predmestie Ofel.
Videla som Pána a troch apoštolov na ceste medzi Getsemanskou záhradou a Olivovou horou. Pripojili sa k nim ostatní ôsmi apoštoli. Niekoľkí zvedaví a znepokojení učeníci postávali obďaleč, pripravení ujsť.
Ježiš naznačil svojim, aby ostali stáť, podišiel k strážam a nahlas sa ich opýtal:
„Koho hľadáte?“
„Ježiša Nazaretského!“ odpovedal mu veliteľ stráží.
Pán mu pevným hlasom odvetil:
„Ja som!“
Nato sa takmer všetci drábi zakolísali a popadali na zem. Povstávali a opäť pristúpili k Ježišovi a čakali na znamenie, ktoré im mal dať Judáš Iškariotský tým, že pobozká Pána. Ježiš sa ešte raz opýtal:
„Koho hľadáte?“
A oni odpovedali:
„Ježiša Nazaretského!“
„Ja som! Ak hľadáte mňa, nechajte týchto odísť.“
Opäť sa zakolísali, padli na zem a zvíjali sa ako epileptici.
Ježiš im povedal:
„Vstaňte!“
Celí zmätení vstali a tlačili sa pred Judášom. Rozpačitý zradca pristúpil k Ježišovi a pobozkal ho na líce, aby im dal dohodnuté znamenie. Počula som, ako hovorí:
„Zdravím ťa, Majster!“
Ježiš mu so smútkom odvetil:
„Judáš, bozkom zrádzaš Syna človeka! Bolo by ti lepšie, keby si sa nebol narodil!“
Keď vojaci dostali znamenie, na ktoré čakali, obkľúčili Pána. Ostatní drábi zatiaľ odháňali apoštolov, ktorí chceli za každú cenu Ježiša oslobodiť.
Peter, najodvážnejší z nich, odťal mečom ucho kňazovmu sluhovi Malchusovi a ten omráčený padol na zem.
Nastal veľký zmätok. Ježiš povedal:
„Peter, kto sa chytá meča, mečom zahynie. Odlož teda meč do pošvy, lebo ja musím plniť vôľu svojho Otca!“
Potom požiadal, aby ho pustili k Malchusovi, aby ho mohol uzdraviť. Podišiel k nemu, modlil sa a dotykom ho uzdravil. Keď drábi videli tento zázrak, čudovali sa, ale hneď sa ozvali farizeji, ktorí hovorili, že Ježiš sa spriahol s diablom.
Hneď nato sa stráže povzbudzované členmi veľrady pokúšali pochytať apoštolov, ale tí opustili Pána a utiekli. Aj Judáš utiekol. Krátko predtým ho však zastavili Ježišovi učeníci, ktorí sa naňho oborili, ale úradníci veľrady ho oslobodili.
Po umučení Pána sa všetci drábi, ktorí popadali na zem, keď sa Ježiš ohlásil, obrátili a stali sa dobrými kresťanmi. Pád a zdvihnutie sú totiž symbolom citlivosti, kajúcnosti a obrátenia sa k Bohu. Malchus sa obrátil hneď po svojom uzdravení.
Judáš, šiesti členovia veľrady a štyria drábi, ktorí vliekli spútaného Ježiša, nepadli pred svätým Ježišovým menom, lebo sa uzavreli pred milosťou.
Stráže spútali Pána a obvinili ho, že sa spriahol s diablom.
Ježiš im povedal:
„Prišli ste s mečmi a palicami, aby ste ma uprostred noci zajali ako zločinca. Keď som každý deň učil v chráme, nepoložili ste na mňa ruky. Dnes však nastala vaša hodina temnoty.“
Drábi mu však nadávali a týrali ho.
Surovo mu poviazali ruky novými povrazmi z vŕbového prútia - zápästie pravej ruky mu priviazali pod ľavý lakeť a ľavé zápästie pod pravý lakeť. Okolo drieku mu opásali starý opasok s ostňami a k nemu prútenými slučkami pripútali Ježišove ruky. Na krk mu založili obojok, z ktorého viseli dva remene. Tie mu skrížili na hrudi a pripevnili k opasku. K nemu pripevnili štyri povrazy, ktoré ťahali podľa ľubovôle štyria hrubí a svalnatí drábi. Tak sa vydal Spasiteľ na bolestnú krížovú cestu.
Smutný sprievod sa pohol. Vpredu išlo desať drábov, za nimi išiel Ježiš, ktorému sa vysmievali a ťahali za povrazy štyria drábi, potom nasledovali členovia veľrady a ostatná stráž. Všetci apoštoli a učeníci sa rozutekali, len Ján sledoval sprievod. Keď sa stráže pokúsili chytiť ho, podarilo sa mu ujsť, pričom odhodil aj svoj plášť.
Sprievod postupoval rýchlo. Cestou Ježiša trápili a zbabelo urážali. Drábi sa chceli zapáčiť farizejom a surovo šklbali povrazmi, čím zväčšovali jeho utrpenie.
V rukách mali ďalšie povrazy plné uzlov, ktorými ho šľahali ako zviera vedené na zabitie. Nadávali mu a nútili ho kráčať bosými nohami cez krovie. Čoskoro dorazili k potoku Cedron. Prešli cezeň po moste, ale po inom, než po ktorom prechádzal Ježiš s apoštolmi, keď išli do Getsemanskej záhrady.
Videla som, že prv než došli k mostu, Ježiš dva razy spadol, lebo vojaci s ním surovo zaobchádzali.
Uprostred mosta ho zhodili do vody, „nech si uhasí smäd“!
Tento pád by znamenal jeho smrť, keby ho nechránil Boh. Na kameňoch, na ktoré padol, ostali zázrakom otlačky jeho kolien, nôh, lakťov a prstov. Tieto stopy sa neskôr stali predmetom uctievania členov prvého kresťanského spoločenstva.
Dokonca aj skala podala svedectvo o Pánovi a bola láskavejšia než ľudia!
Krutí vojaci vytiahli Ježiša na breh. Videla som, ako jeho dlhý odev nasiaknutý vodou oťažel a lepil sa mu na nohy. Bránilo mu to v chôdzi a viackrát spadol na zem, pričom ho drábi bili a farizeji mu nadávali.
Počas duchovnej agónie v Getsemanskej záhrade Ježiša sužoval hrozný smäd, ale ničoho sa nenapil. Teraz som videla, ako pil z Cedrona, a počula som, ako hovoril, že sa splnil prorocký žalm.11
Farizeji si všimli, že pri bráne do malej mestskej časti Ofel je mnoho Ježišových učeníkov, a preto posilnili sprievod ďalšími päťdesiatimi vojakmi. Tí patrili k tristo vojakom, ktorí hliadkovali navôkol, aby potlačili prípadnú vzburu Ježišových prívržencov.
V Ofeli Spasiteľ uzdravil a utešil mnoho chudobných ľudí, a preto ho ľud mal rád. Po zoslaní Ducha Svätého sa väčšina obyvateľov pridala ku kresťanom.
Predtým ako vošli do štvrte, ho polonahí drábi zúrivo poháňali. Bol bledý, zohavený, zakrvavený, na tele plno modrín, vlasy postrapatené a šaty mokré a zašpinené od blata. Bol to srdce drásajúci pohľad: Ježiš už sedemkrát spadol a viac sa nevládal postaviť.
Jeden z vojakov sa zľutoval, obrátil sa k svojim spoločníkom a vravel:
„Ak máme tohto úbožiaka priviesť pred veľkňazov živého, mali by sme mu povoliť povrazy na rukách, aby sa mohol o ne oprieť, keď spadne.“
Kým mu povoľovali povrazy, druhý súcitný vojak vzal misku z lyka, akú používali pútnici a vojaci, nabral do nej vodu zo studne a priniesol ju Pánovi.
Ježiš sa napil, poďakoval sa vojakovi a spomenul ďalšie proroctvo, v ktorom sa hovorí o prameni živej vody. Keď to ostatní počuli, najmä farizeji, vysmievali sa mu a obvinili ho z rúhania.
Dvoch milosrdných vojakov sa dotkla Božia milosť a ešte pred Pánovou smrťou sa obrátili.
Ježišove slová drábov popudili a ešte viac mu ubližovali.
Keď sprievod vstúpil do Ofela, dav ľudí, ktorým Ježiš pomohol, sa k nemu tisol zo všetkých strán a žiadal vojakov, aby ho prepustili. Keď prechádzali pomedzi nich, muži a ženy sa hádzali na kolená a kričali:
„Pustite ho! Kto nás bude liečiť? Kto nás uteší? Vráťte nám Mesiáša!“
Vystierali k nemu ruky, mnohí ho na kolenách prosili, aby sa zázračne vyslobodil. Vojakom sa ich ledva podarilo zadržať. Lenže keď sa dostali do údolia Cedronu, sluhovia kňazov poštvali proti nemu okolitú zberbu a tá na neho vrieskala a nadávala mu.
Videla som, ako Ježiša brutálne ženú smerom k Sionu po ceste nazývanej Millo. Dobitého, bledého a krvácajúceho Pána viedli do Annášovho domu.
V dome Márie, Markovej matky, blízko Ofelu som videla Jána, ktorý rozprával Panne Márii o nepretržitých mukách, ktorým je vystavený jej najdrahší Syn. Rozvzlykala sa.
Obyvatelia štvrte, rozrušení pohľadom na trpiaceho Majstra, prežívali hlbokú Máriinu bolesť.
Peter a Ján zobďaleč sledovali sprievod až po Sion. Potom vošli do domu niekoľkých súdnych sluhov.
Boli to Jánovi priatelia a mali za úlohu pobehať mesto a zvolať členov veľrady a starších ľudu do chrámu.
Apoštolom obliekli plášte zamestnancov súdu a dovolili im, aby vybavili niektoré pozvania.
Tak sa mali Šimon Peter a Ján dostať do Kajfášovej súdnej siene.
Okrem toho takto oblečení apoštoli mohli upozorniť členov veľrady, ktorí boli Ježišovi priateľsky naklonení, ako napríklad Jozef z Arimatey a Nikodém, a ktorých by boli farizeji určite „zabudli“ zavolať.
Videla som Judáša. Utekal po južnej strane Jeruzalema, akoby chcel ujsť pred diablom. V delíriu ho sužovalo najhlbšie zúfalstvo, blúdil medzi kopami odpadkov a kostí obetovaných zvierat.
____________________
11
Porov. Ž 110(109),7: „Cestou sa napije z potoka a potom hlavu zdvihne.“
2.2 Príprava na proces
Annáš a Kajfáš dostali hneď správu o zatknutí Ježiša a začali pripravovať proces.
Nádvorie súdneho domu bolo osvetlené, vchody strážili početné stráže a zamestnancov súdu poslali do mesta upovedomiť členov veľrady.
Veľkňazi poverili farizejov, saducejov a herodiánov, ktorí najviac brojili proti Ježišovi, aby zohnali falošných svedkov proti Pánovi. Za každú cenu chceli dokázať, že Ježiš bol podvodník.
V tých dňoch sa v Jeruzaleme zdržiavali mnohí Ježišovi nepriatelia z Nazareta, Kafarnauma, Tirzy, Gabary, Iotapatu, Šíla a iných miest. Chceli tu sláviť veľkonočné sviatky.
Teraz sa im naskytla výborná príležitosť, ako sa pomstiť Nazaretskému, ktorý hlásal pravdu a tým vzbudil ich nenávisť. Medzi najhorlivejšími Ježišovými žalobcami som videla obchodníkov, ktorých vyhnal z chrámu, a učencov, ktorých Pán verejne umlčal. Videla som aj takých, čo mu nedokázali odpustiť jeho prvé vyučovanie v chráme, keď mal len dvanásť rokov, nenapraviteľných hriešnikov, ktorých odmietol uzdraviť, a tých, ktorí opäť zhrešili a vracali sa znovu chorí. Videla som márnomyseľných mladíkov, ktorých Ježiš neprijal za učeníkov, a napokon zákerných a odporných stúpencov diabla, ktorí nenávideli všetko sväté a hlavne jeho, ktorý bol najsvätejší.
Videla som spodinu židovského národa ovládanú Ježišovými úhlavnými nepriateľmi, ako prechádza sionskými ulicami a ponáhľa sa obviniť nevinného Božieho Baránka, ktorý sníma hriechy sveta.
Nešťastní a utrápení Ježišovi priatelia sa potulovali po meste a ľudia na nich podozrievavo zazerali. Tí slabší mali strach z toho, čo sa stalo, upadli do pokušenia a pridali sa k Ježišovým nepriateľom.
V skutočnosti ich zostalo naozaj verných málo, lebo tak ako dnes mnohí chcú byť dobrými kresťanmi, no zaprú Ježiša hneď, keď sa objaví kríž. Naozaj ho opustilo mnoho nasledovníkov, sklamali sa v Božom Synovi, ktorý sa dal mučiť a nedovolával sa odplaty z neba. Verní apoštoli a učeníci, ktorí upadli do pochybností, naďalej sa ponevierali v údolí okolo Jeruzalema alebo sa skrývali v jaskyniach na Olivovej hore.
Ticho noci narúšal na Sione hluk a horúčkovitý ruch okolo súdnej budovy, osvetľovali ho fakle a smolné lampy.
Môjho Spasiteľa hnali pred Annáša.
2.3 Ježiš pred Annášom
„Kohorta, veliteľ a židovskí sluhovia Ježiša chytili, zviazali ho a priviedli najprv k Annášovi; bol totiž tesťom Kajfáša, ktorý bol veľkňazom toho roka.“ (Jn 18,12-13)
Okolo polnoci predviedli Ježiša pred Annáša, ktorý sedel na vyvýšenom tróne a okolo neho stálo dvadsaťosem členov veľrady.
Tam Ježiša dotiahli drábi. Postavili ho na prvý schodík pod Annášovým trónom.
Členovia rady sa chystali obviniť Ježiša z toho, že viacnásobne porušil zákon. Annáš sa už nemohol Ježiša dočkať.
Videla som Pána, ako stál skrvavený, v mokrých šatách pred krutým kňazom. Mal sklonenú hlavu.
Ten starý nehanebník s vyziabnutou tvárou s riedkou bradou sa obrátil na Ježiša s iróniou a výsmechom. Nepamätám si všetky jeho slová, ale hovoril približne toto:
„Ó! Si to naozaj ty? Ježiš Nazaretský, kde máš svojich apoštolov? A kde je tvoje kráľovstvo? Všetko sa obrátilo! Skončil si so znesväcovaním soboty a s hriechom! Dozvedel som sa dokonca, že si so svojimi spoločníkmi jedol veľkonočného baránka v nezvyčajnom čase nezvyčajným spôsobom. Zavádzaš teda nové učenie?“
Ježiš mu pokojne odvetil:
„Ja som učil verejne v chráme a v synagógach, nič som netajil. Nevypytuj sa mňa, ale tých, čo počúvali, čo som hovoril!“
Annášom lomcovala zlosť. Jeden zo sluhov si to všimol a pravou rukou, na ktorej mal navlečenú kovovú rukavicu, udrel Ježiša do tváre, hovoriac:
„Naničhodník, tak odpovedáš veľkňazovi?“
Pán po údere spadol zo schodíka na zem. Krvácal na tvári. V sieni nastal veľký hluk, ľudia hundrali a posmievali sa mu. Stráž ho zdvihla a akoby sa nič nestalo, Ježiš pokojne povedal:
„Ak som hovoril zle, dokáž to, ak som však hovoril dobre, prečo ma biješ?“
Annáša tieto slová a ešte viac Ježišov pokoj rozzúrili, začal teda vypočúvať svedkov.
Spustila sa lavína vopred pripravených obvinení, ktoré sa snažili vykresliť Ježiša ako buriča:
„Ohlasoval nové kráľovstvo a sám sa vyhlasuje za jeho kráľa. Tvrdil, že je Boží Syn. Uzdravuje chorých v sobotu. Rúha sa Jeruzalemu. Farizejov nazýva klamármi. Jedáva s nečistými a stretáva sa so ženami zlej povesti. Pred bránou Ofelu povedal jednému mužovi, čo mu priniesol piť, že mu dá vodu večného života, po ktorej už nikdy nebude smädný. Dvojzmyselnými rečami zavádza ľud!“
Nasledovali stovky ďalších obvinení a urážok.
Každý predstupoval bližšie pred neho, aby mu do očí vykričal najneslýchanejšie lži.
Ježiša sácali, poťahovali ho za povrazy zboka nabok a Annáš sa mu prihovoril s výsmechom v hlase:
„Si synom tesára z Nazareta, alebo si Eliáš a prišiel si z neba na ohnivom voze? Hovorí sa, že ešte žije, možno si to ty. Alebo si Malachiáš, ktorý vraj nemal otca a bol anjelom? Dokonca si vravel, že si väčší než Šalamún! Tak sa obháj! Ale môžeš byť spokojný, teraz ti priznám kráľovský titul!“
Podlý kňaz spísal na pergamen najväčšie obvinenia, ktoré boli proti Ježišovi vznesené, potom ho zvinul, vložil do nádoby z tekvice, uzavrel ju a upevnil na trstinu. Tú zastrčil Pánovi do rúk, ktoré mu opäť spútali, lebo počas procesu mal ruky rozviazané. Trstina mala symbolizovať kráľovské žezlo. Pána viedli ku Kajfášovi pomedzi dav, ktorý ho ponižoval.
2.4 Ježiš pred Kajfášom
„Tí, čo Ježiša zajali, odviedli ho k veľkňazovi Kajfášovi, kde sa zhromaždili zákonníci a starší.“ (Mt 26,57)
Annášov dom bol od Kajfášovho vzdialený približne tristo krokov. Kým Ježiša stráže vliekli ku Kajfášovi, rozbesnení Židia a falošní svedkovia, ktorí vyšli z Annášovej súdnej budovy, sa mu posmievali a nadávali mu. Vojaci, ktorí ho sprevádzali, len s námahou zadržali dav zachvátený nenávisťou voči Ježišovi.
Cesta vedúca ku Kajfášovmu domu bola dobre osvetlená. Pred Kajfášovou súdnou budovou je vonkajší dvor a cezeň sa prechádza do vnútorného, väčšieho dvora, ktorý obkolesuje celú budovu.
Do súdnej siene sa vchádza cez nekrytý vestibul s rôznymi stĺpmi po stranách. Na pódiu sa nachádzajú sedadlá členov rady, usporiadané do polkruhu. Uprostred pódia, na vyvýšenom mieste, je sedadlo veľkňaza. Obvinený stojí uprostred polkruhu, obklopený strážcami. Po stranách stoja svedkovia. Tromi dverami za chrbtami sudcov sa vstupuje do siene, kde sa prijímajú rozhodnutia. Z tejto oválnej siene sa dá dostať ďalšími dverami na vnútorný dvor, z ktorého sa vchádza do podzemných žalárov. Neskôr som videla v jednej z ciel Petra a Jána potom, čo uzdravili v chráme chromého počas Turíc.
V tú noc bola celá budova osvetlená množstvom fakieľ a lámp. Uprostred hlavného vestibulu horel veľký oheň. Po jeho stranách čneli do výšky dospelého muža rúry v tvare rohov, ktoré odvádzali dym. Okolo ohňa sa tlačili súdne stráže, o niečo ďalej som videla falošných svedkov a kadejakú zberbu. Niekoľko žien predávalo pečivo a nejaký červený nápoj.
V budove a okolo nej vládol veľký chaos, tak, ako to býva u nás v posledný večer fašiangov. Väčšina pozvaných sedela blízko Kajfáša a prichádzali poslední oneskorenci.
Vestibul sa zaplnil falošnými svedkami.
Videla som Kajfáša na vyvýšenom sedadle uprostred pódia. Teraz okolo neho sedelo všetkých sedemdesiat členov veľrady. Veľkňaz sa správal dôstojne, ale tvár prezrádzala jeho pravú násilnú a surovú povahu. Mal oblečený dlhý purpurovočervený plášť zdobený zlatými kvetmi a strapcami, na pleciach a na hrudi zopnutý sponami z lesklého kovu.
Jánovi sa podarilo dostať sa dnu dverami vnútorného dvora, zatiaľ čo Peter by sa tam asi nebol dostal, keby mu nepomohli prichádzajúci Nikodém a Jozef z Arimatey. Len čo sa dostali do vestibulu, apoštoli vrátili svoje plášte pravým sluhom a zamiešali sa do davu.
Kajfáš bol podráždený a nervózny, dokonca zišiel zo svojho miesta a išiel sa opýtať, kedy predvedú obžalovaného, ale hneď sa zas vrátil, lebo zbadal, že sprievod vstupuje do vestibulu.
Príchod sprievodu sprevádzal krik a nadávanie prítomných bolo určené Ježišovi.
Keď Pán prechádzal popri svojich dvoch apoštoloch, pozrel sa na nich, ale neobrátil k nim hlavu, aby ich neprezradil. Len čo Ježiš vyšiel zo stĺporadia a uvideli ho členovia veľrady, Kajfáš na neho skríkol:
„Tak to si ty ten bohorúhačský nepriateľ Boha, čo ruší túto svätú noc?“
Potom prečítal obvinenia, ktoré vzniesol prvý súd a začal sa ho vypytovať. Ježiš zostal pokojný. Oči upieral na zem. Stráže ho štuchali palicami, ktoré mali kovové špice, sácali ho a hlasno kričali:
„Odpovedz veľkňazovi! Nemáš jazyk?“
Ale on naďalej mlčal.
Prešlo sa k výpovediam svedkov. Najskôr hovorili farizeji a saduceji, Ježišovi najhorlivejší nepriatelia, a po nich nasledovali ostatní. Opakoval sa rovnaký scenár ako u Annáša: Ježiša obvinili z toho, že uzdravoval a vyháňal zlých duchov s pomocou diabla, že znesväcoval sobotu, že nedodržiava pôst a že farizejov nazýva hadím plemenom a cudzoložníkmi a nasledovali stovky ďalších obvinení. Zámerne prekrútili každé jeho slovo, každé podobenstvo, aby sa všetko obrátilo proti nemu.
Hlavným obvinením, z ktorého ho vinili viacerí, bolo čarovanie a kúzlenie. Svedkovia však boli zmätení a ich svedectvá si protirečili. Ktosi sa opovážil tvrdiť, že Ježiš je nemanželské dieťa, ale okamžite to vyvracali iní, ktorí hovorili, že poznali Ježišovu Matku ako zbožnú ženu v službách chrámu a že jej muž bol bohabojný človek. Niektorí ho obviňovali, že chcel zboriť chrám a že dva roky po sebe slávil veľkonočné sviatky neobvyklým spôsobom.
Kvôli sláveniu Veľkej noci vo večeradle predvolali Nikodéma a Jozefa z Arimatey. Obaja dokázali, že podľa najstarších písiem je v Galilei dovolené jesť veľkonočného baránka o deň skôr. Dodali, že aj obrad prebiehal podľa všeobecných pravidiel a zúčastnili sa na ňom aj zamestnanci chrámu. Toto svedectvo uviedlo Ježišových nepriateľov do pomykova, svedkovia začali pochybovať. Mnohých prítomných zasiahlo Ježišovo trpezlivé mlčanie, surovosť, s akou s ním zaobchádzali, a pochopili, že ide o evidentnú frašku. Pohlo sa v nich svedomie, lebo cítili nenávisť farizejov. Desať vojakov opustilo miestnosť s tým, že im je zle. Neskôr, nasmerovaní niektorými učeníkmi, utiahli sa na druhú stranu hory Sion, do jaskýň na juh od Jeruzalema.
Kajfáša priebeh procesu veľmi rozčuľoval. Vyhlásil, že protirečenia vo výpovediach svedkov sú výsledkom Ježišových kúziel. Potom sa postavil a zišiel po schodoch bližšie k Ježišovi. Takmer prosebným hlasom ho žiadal:
„Zaprisahám ťa na živého Boha, povedz mi, či si ty Mesiáš, Syn najvyššieho Boha!“
Hluk v sále zaraz vystriedalo úplné ticho. Ježiš, posilnený nebeským Otcom, odpovedal dôstojným hlasom večného Slova:
„Ty si to povedal, ja som to! A poviem vám, že čoskoro uvidíte Syna človeka sedieť po pravici Najvyššieho a prichádzať na nebeských oblakoch!“
Kým to hovoril, ožiarilo ho veľkolepé a neopísateľné svetlo a otvorilo sa nad ním nebo a v tej chvíli som uvidela žiaru všemohúceho Boha. Videla som, ako sa spravodliví obklopení anjelmi modlia za Ježiša. Pod Kajfášom som však zbadala rozžeravený kruh plný strašidelných postáv - bolo to peklo. Keď Pán pevným hlasom vyriekol, že je Kristus, Boží Syn, peklo sa zachvelo a vyvrhlo svoju diabolskú zlosť do súdnej siene. Z hrobiek na druhej strane Siona som videla vychádzať strašidelné postavy. Myslím, že to boli zlí duchovia. Videla som mnoho iných hrozných vecí.
Pravdepodobne ich videl aj Ján.
Kajfášom lomcovala zlosť, roztrhol si svoje slávnostné rúcho a zreval:
„Počuli ste to? Rúhal sa! Načo ešte potrebujeme svedkov? Čo si o tom myslíte?“
Všetci prítomní začali volať:
„Je hoden smrti!“
Svedkovia pochopili, že ich úloha sa skončila, a opustili súd so zlým svedomím. Najpodlejší a najfalošnejší sa utiahli do vestibulu a tlačili sa okolo ohňa, aby si vyzdvihli sľúbenú odmenu, potom sa pustili do jedenia a pitia. Veľkňaz podnecovaný peklom odovzdal Ježiša strážcom so slovami:
„Odovzdávam tohto kráľa do vašej moci. Vzdajte mu úctu, ako sa patrí!“
Potom so svojimi radcami odišiel do oválnej siene, ktorá bola za súdnou miestnosťou. …