P. Kramer: Sesra Lucie v odkazu na poselství z Fátimy řekla, že nastane ďábelské zmatení v Církvi. A není nic, co by ho přivodilo víc, než liturgická revoluce, která by zavedla nepůvodní principy do zdánlivě katolické liturgie. Ve skutečnosti je více pravdy v otázce ďábelské dezorientace. Mluvím o části třetího fátimského tajemství, která ještě nebyla odhalena. Vím, že je to pravda, protože jsem osobně mluvil s německým teologem a rektorem semináře, který je dlouholetým blízkým přítelem papeže Benedikta.
Když byl papež Benedikt ještě kardinálem, někdy kolem roku 1990 prozradil svému příteli, že ve třetím fátimském tajemství Naše Paní varuje před změnou liturgie, a doslova před tím, nemíchat vnější cizí elementy do katolické liturgie.
Což však je samozřejmě s novou mší papeže Pavla VI. přesně to, co se udělalo. Prvky protestantismu jak v symbolech, tak formulacích liturgie se vnesly a zamíchaly do katolického rámce v takovém rozsahu, že tvůrci nového ritu rozhodně prohlásili, že to již není římský ritus, ale nový výtvor.
Otec Joseph Gelineau byl pravou rukou arcibiskupa Annibale Bugniniho, který je architektem nového ritu mše. Oba, P. Gelineau a arcibiskup Bugnini, jasně prohlásili, že Novus Ordo Missae je novým výtvorem, že starý ritus mše, římský ritus, je zničen. Papež Pavel VI. v listopadu 1969 ohlásil, že to bude nový ritus mše.
Není tedy žádná pochybnost ohledně nové liturgie, – Novus Ordo liturgie – že je nějak revizí a pokračováním římského ritu. Ne. Je to odtržení od katolické liturgické tradice.
Naše Paní Fátimská tedy ve třetím tajemství varovala, aby se nečinil konkrétně tento druh změny v liturgii. Přesto papež Pavel VI. šel dál a stejně tyto změny učinil.
Naše Paní také varovala, že bude v Církvi špatný koncil, který zapříčiní velké pohoršení. A samozřejmě to byly dokumenty Druhého vatikánského koncilu – konstituce o liturgii - které daly podnět papeži Pavlu VI. k reformě liturgie tak katastrofálním způsobem, který zapříčinil takovou ztrátu víry a zmatení v Církvi.
Tak tedy sám kardinál Ratzinger řekl blízkém příteli, že tato varování ve třetím fátimském tajemství dala Naše Paní, abychom neměnili mši.
Poté, co se tohle stalo, německý teolog, o kterém mluvím, se vrátil zpět do jihoamerické země, kde byl rektorem semináře, a vykládal mladému knězi, co mu kardinál Ratzinger vyprávěl. A přesně když vyprávěl, že Naše Paní varovala před změnou mše, a že přijde špatný koncil v Církvi, oba uviděli sloupec kouře stoupající od podlahy. Ale podlaha byla mramorová. Nemohl to být žádný přirozený jev. Na oba, mladého kněze a starého německého rektora, to učinilo takový dojem, že vypracovali dokument a poslali jej kardinálu Ratzingerovi.
Kardinál Ratzinger pak 26. června 2000 světu zveřejnil dokument /o třetím tajemství/, který obsahoval vizi „biskupa v bílém“ a tvrdil, že je v tomto dokumentu obsaženo celé tajemství. Přesto se dá /dokument/ chápat jen tím způsobem, kdy řekneme, že /kardinál/ používá mentální rezervaci (výhradu před druhou stranou – pozn. překl.). To, co Naše Paní vyložila slovy je už skrytě obsaženo symbolicky v té vizi.
Starý německý kněz, Ratzingerův dlouholetý osobní přítel, učinil poznámku ke skutečnosti, že když byla vize třetího tajemství zveřejněna, neobsahovala ty věci, ty části třetího fátimského tajemství, které mu kardinál Ratzinger prozradil o deset let dříve. Německý kněz – Otec Döllinger – mi řekl, že tato otázka ho pálila v mysli v den, kdy s kardinálem Ratzingerem koncelebroval mši. Otec Döllinger mi řekl: „Konfrontoval jsem s tím přímo kardinála Ratzingera.“ Samozřejmě se zeptal kardinála Ratzingera: „Jak tohle může být celé třetí tajemství? Pamatuješ, co jsi mi předtím řekl?“
Kardinál Ratzinger byl zahnán do kouta. Nevěděl, co říct, a tak na svého přítele vyhrknul německy: „Wirklich gebt das der etwas“, což znamená: „opravdu je tam něco víc“. Tím myslel, že je něco víc ve třetím tajemství. Kardinál to řekl docela jasně.
více:
vendeecz.blogspot.com/…/tajemstvi-varov…

citácia str 27, z knihy Václav Kocian: Storočnica Fatimy a jej odkaz
Ale dva kľúčové Božie pokyny pre vývoj Cirkvi a svta v 20. st.:
1/ ZASVATIŤ Rusko
2/ v r 1960 odhaliť TRETIE FATIMSKÉ POSOLSTVO
ostali v trezore Vatikánu neuskutočnené.
Môže za to aj ľahostajnosť Božieho ľudu k fatimskému zjaveniu, okrem Portugalska. Toto zanedbanie ani II. VK nevyvážil. Pán Boh zasahuje na základe našej viery a poslušnosti, a nie na základe de ľudských plánov, výpočtov, ohľadov a diplomacie.
Aby bolo možné umlčať záujem Božieho ľudu a širokej verjnosti o uskutočneniie zasvätenia Ruska a odhalenie 3. fatimsk. tajomstva, pomáhajú si vnútorní nepriatelia Cirkvi od r 1960 ORGANIZOVANÍM KLAMSTVA. TVRDIA, že zasvätenie Ruska vykonal pp. J. P. II. 25.3.1984 a je to už splnené. Alebo že v r 2000 bolo vyjavené aj celé 3. tajomstvo, hoci je evidentné, že slová Panny Márie neboli vyjavené, iba videnia detí ( viac v kap. 5).
Pomáhali si pritom ústnymi alebo písomnými vyhláseniami akože sestry Lucie, v skutočnosti fingovanej LUCIE!!!
Podľa dokumentov, videí a fotografií na internete pri niektorých príležitostiach, ako boli stretnutia s pápežmi vo Fatime, pravá sestra LUCIA BOLA NAHRADENÁ FALOŚNOU / pomýlenou sestrou či podvodníčkou, agentkou alebo herečekou!!!!/
BOLO TO DRZÉ KLAMSTVO VOCI BOŹIEMU ĹUDU A DOKONCA VOCI KRISTOVMU NAMESTNIKOVI!!! Tak oklamali pp. Pavla VI. v 1967 a pp. J.P. II. v 1982. Vidíme, čoho sú schopní Satanovi sluhovia a akú majú moc???
www.lumendelumine.cz/index.php
FATIMA - 1. diel alebo súvis s II.VK plus ostatné diely

Ve všech zasvěceních ve Fatimě 1982 a pak v březnu 1984 chyběla jak výslovná zmínka o Rusku, tak spoluúčast všech biskupů světa. Tuto neschopnost potvrdila sestra Lucie Jeho Blaženosti patriarchovi Beltrittimu, papežskému nunciovi na synody 1983 a 1984. Když tento patriarcha převzal patronát nad konferencí Pro Roma Mariana, obdržel za to důtku z Vatikánu a krátce nato byl odvolán z latinského patriarchátu v Jeruzalémě, kde ho nahradil patriarcha Sabath. Michel Sabbah - patriarchou od 11.12.1987. L: čili předtím patriarcha Beltritti slyšel hlas pravé Lucie. www.lumendelumine.cz/index.php

TRETIA ČASŤ TAJOMSTVA
(pôvodný text – preklad)[8]

„J.M.J.

Tretia časť tajomstva odhaleného 13. júla 1917 v Cova da Iria-Fatima.

Píšem v poslušnosti voči tebe, môj Bože, ktorý si mi to prikázal prostredníctvom J. E. pána biskupa v Leirii a tvojej i mojej Najsvätejšej Matky.
Po dvoch častiach, ktoré som už vyložila, videli sme po ľavej strane Našej Panej trochu vyššie anjela s ohnivým mečom v ľavej ruke. Šľahal z neho iskriaci plameň, ktorý ako sa zdá mal zapáliť celý svet. Iskry však zhasínali pri dotyku s jasom Našej Panej, ktorý vychádzal z jej pravej ruky smerom k nemu. Anjel ukazujúc pravou rukou na zem silným hlasom povedal: Pokánie, pokánie, pokánie! A v nesmiernom svetle, ktorým je Boh, sme videli: „niečo podobné tomu, ako sa vidia osoby v zrkadle, keď pred ním prechádzajú` biskupa oblečeného do bieleho, mali sme predtuchu, že je to Svätý Otec`. Iní rôzni biskupi, kňazi, rehoľníci a rehoľníčky vystupovali na strmý vrch, na vrchole ktorého bol veľký kríž z neotesaných kmeňov, akoby boli z kôry korkového stromu. Svätý Otec, skôr než tam prišiel, prešiel cez veľké mesto spolovice zrúcané a neistým krokom, strápený bolesťou a utrpením, modlil sa za duše mŕtvych, s ktorými sa stretal na svojej ceste. Keď prišiel na vrchol vrchu, kľačiac pod veľkým krížom bol zabitý skupinou vojakov, ktorí naňho strieľali z rôznych zbraní a šípmi a takým istým spôsobom zomierali jedni po druhých biskupi, kňazi, rehoľníci a rehoľníčky a rôzne svetské osoby, muži a ženy z rôznych tried a postavenia. Pod ramenami kríža boli dvaja anjeli. Každý z nich mal v ruke krištáľovú krhlu a do nej zbierali krv mučeníkov a ňou polievali duše, ktoré sa približovali k Bohu.

Tuy – 3 – 1 – 1944“.

Pokus o výklad „fatimského tajomstva“

Prvá a druhá časť „fatimského tajomstva“ bola už zoširoka rozobraná v patričnej literatúre, takže ich tu netreba ešte raz podrobne vysvetľovať. Chcel by som len krátko zamerať pozornosť na najvýznamnejší bod. Deti v priebehu hrozného okamihu zakúsili videnie pekla. Videli pád „duší biednych hriešnikov“. A potom im bolo povedané, prečo boli vystavené tomuto okamihu: preto, aby ich zachránili – aby ukázali cestu spásy. Tu prichádza na myseľ výrok z Prvého listu sv. Petra: „dosahujete cieľ svojej viery – spásu duší“ (1 Pt 1, 9). Ako cesta na dosiahnutie tohto cieľa bola ukázaná úcta k Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie, spôsob prekvapivý pre ľudí z aglosaského a nemeckého prostredia. Na pochopenie stačí krátka poznámka: srdce v biblickom jazyku znamená centrum ľudskej bytosti; miesto, kde sa stretá rozum, vôľa, temperament a citovosť, a v ktorom osoba nachádza svoju jednotu a svoje vnútorné zameranie. V zmysle jedného z blahoslavenstiev (Mt 5, 8) je nepoškvrnené srdce tým srdcom, ktoré dosiahlo dokonalú vnútornú jednotu, a preto „vidí Boha“. Úcta k nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie znamená približovanie sa k tomuto postoju srdca, v ktorom sa fiat – nech sa mi stane podľa tvojej vôle – stáva formujúcim centrom celého takéhoto jestvovania. Ak by niekto chcel namietať, že nemusíme klásť nejakú ľudskú bytosť medzi nás a Krista, potom treba pripomenúť, že Pavol nemal obavu povedať svojim spoločenstvám: Napodobňujte ma (1 Kor 4, 16; Flp 3,17; 1 Sol 1, 6; 2 Sol 3, 7.9). V apoštolovi si možno konkrétne overiť, čo znamená nasledovať Krista. Od koho sa to môžeme v ktorejkoľvek dobe učiť lepšie, ak nie od Pánovej matky?
Takto sa konečne dostávame k tretej časti „fatimského tajomstva“, ktoré je teraz prvýkrát zverejnené v úplnosti.
Ako vyplýva z predchádzajúcej dokumentácie, interpretácia, ktorú predložil kardinál Sodano vo svojom texte 13. mája, bola najprv predložená sestre Lucii. Sestra Lucia k tomu predovšetkým pripomenula, že jej bolo dané videnie, nie jeho výklad. Povedala, že interpretácia neprináleží „vidiacemu“, ale Cirkvi. Po prečítaní textu však konštatovala, že výklad zodpovedá tomu, čo zakúsila, a že zo svojej strany uznáva takúto interpretáciu ako správnu.
Tak ako je kľúčový výraz prvej a druhej časti „tajomstva“ termín „spasiť duše“, tak kľúčovým slovom tejto časti „tajomstva“ je trojnásobné zvolanie: „Pokánie, pokánie, pokánie:“ Pripomína nám to výzvu z evanjelia: „Kajajte sa verte evanjeliu“ (Mk 12 15). Chápať znamenia časov znamená chápať naliehavosť pokánia – obrátenia – viery. Toto je správna odpoveď v historickom okamihu, charakterizovanom veľkými nebezpečenstvami, ktoré sú vykreslené jednotlivými obrazmi. Dovolím si k tomu uviesť osobnú spomienku: v jednom rozhovore mi sestra Lucia povedala, že ako cieľ všetkých zjavení sa jej čoraz jasnejšie ukazovalo napomáhanie rastu vo viere, v nádeji a v láske – a všetko ostatné malo viesť k tomuto cieľu.
Preskúmajme teraz trochu zbližša jednotlivé obrazy. Anjel s horiacim mečom po ľavej strane Božej Matky pripomína analogické obrazy z Knihy zjavenia. Predstavuje hrozbu súdu, ktorý dolieha na svet. Perspektíva, že svet by mohol byť spálený v mori ohňa, sa dnes už vôbec nejaví ako číra fantázia. Sám človek vyhotovil svojimi objavmi ohnivý meč. Videnie potom ukazuje moc, ktorá odporuje ničiacej sile – jas Božej Matky a istým spôsobom z toho pochádzajúca výzva na pokánie. Takto je zdôraznená dôležitosť slobody človeka: budúcnosť nie je nezmeniteľne stanovená a výjav, ktorý videli deti, vonkoncom nie je filmom anticipujúcim budúcnosť, na ktorom by sa už nič nedalo zmeniť. Celé toto videnie sa v skutočnosti deje len preto, aby priviedlo na scénu slobodu a zameralo ju pozitívnym smerom. Zmyslom videnia nie je teda ukázať film o nezmeniteľne stanovenej budúcnosti. Jeho význam je presne opačný: dať do pohybu sily zmeny na dobro. Preto sú úplne scestné tie fatalistické vysvetľovania tretej časti „fatimského tajomstva“, ktoré napríklad hovoria, že atentátnik 13. mája 1981 bol iste nástrojom v Božom pláne, riadenom Božou prozreteľnosťou, a preto nemohol konať slobodne, alebo iné podobné názory, ktoré kolujú medzi ľuďmi. Videnie hovorí skôr o nebezpečenstvách a o ceste, ako sa pred nimi zachrániť.
Nasledujúce vety textu ukazujú ešte raz a veľmi jasne symbolický charakter videnia, Boh zostáva nezmerateľným, zostáva svetlom, ktoré prevyšuje každé naše videnie. Ľudia sa ukazujú akoby v zrkadle. Stále musíme pamätať na limity vnútorného videnia, ktorých hranice sú tu viditeľne naznačené. Budúcnosť sa javí len „ako v zrkadle, len nejasne“ (porov. 1 Kor 13, 12). Všimnime si jednotlivé obrazy, ktoré sa nachádzajú v texte „tajomstva“. Miesto konania je opísané tromi symbolmi: strmý vrch, veľké, napoly zbúrané mesto a nakoniec veľký kríž z neotesaných kmeňov. Vrch a mesto symbolizujú miesto dejín ľudstva: dejiny ako namáhavý výstup k výšinám, dejiny ako miesto ľudskej tvorivosti a spolužitia, ale súčasne ako miesto skáz, ktorými človek ničí dielo svojej vlastnej práce. Mesto môže byť miesto spolužitia a pokroku, ale aj miestom nebezpečenstva a krajnej hrozby. Na vrchu stojí kríž – cieľ a orientačný bod dejín. V kríži bola skaza premenená na spásu. Vyníma sa ako znak biedy dejín a ako prísľub pre dejiny.

Potom sa tu objavujú ľudia: biskup odetý v bielom („mali sme predtuchu, že ide o Svätého Otca“), iní biskupi, kňazi, rehoľníci a rehoľníčky a nakoniec muži a ženy všetkých tried a sociálnych vrstiev. Pápež ide na ich čele s chvením a bolesťou zo všetkých tých hrôz, ktoré ho obklopujú. Nielen domy mesta ležia v ruinách, - jeho cesta vedie pomedzi mŕtvoly. Takto je cesta Cirkvi opísaná ako via crucis, ako cesta v dobe násilia, ničení a prenasledovaní. V tomto obraze možno nájsť vykreslené dejiny celého jedného storočia. Ako miesta zeme sú súhrnne predstavené vo dvoch obrazoch – v obraze vrchu a mesta – a sú upriamené na kríž, tak sú aj časy predstavené na spôsob zhrnutia: vo videní môžeme rozpoznať naše storočie ako storočie mučeníkov, utrpenia a prenasledovaní Cirkvi, storočie dvoch svetových a mnohých lokálnych vojen, ktoré vyplnili celú jeho polovicu a dali zakúšať nové formy krutosti. V zrkadle týchto výjavov vidíme kráčať svedkov viery desaťročí. V tomto súvise sa zdá vhodné spomenúť jednu vetu z listu sestry Lucie Svätému Otcovi z 12. mája 1982: „Tretia časť ,tajomstva` sa vzťahuje na slová Našej Panej“ ,Ak nie, (Rusko) rozseje svoje bludy po svete, šíriac vojny a prenasledovania Cirkvi, dobrí budú mučení, Svätý Otec bude veľa trpieť, niektoré národy budú zničené`.“

Na via crucis celého storočia má osobitnú úlohu osobnosť pápeža. V jeho ťažkom výstupe na vrch môžeme nepochybne vidieť viacerých pápežov, ktorí – počnúc sv. Piom X. až po súčasného pápeža – mali podiel na utrpeniach tohto storočia a usilovali sa uprostred nich napredovať po ceste, ktorá vedie ku krížu. Vo videní je pápež zabitý na ceste mučeníkov. Nemal Svätý Otec, keď si po atentáte z 13. mája 1981 dal priniesť tretiu časť „tajomstva“, rozpoznať v nej svoj vlastný osud? Veď bol veľmi blízko brány smrti a sám vysvetľuje svoju záchranu slovami? „... bola to materinská ruka, čo viedla dráhu guľky, a so smrťou zápasiaci pápež sa zastavil na prahu smrti“ (13. mája 1994). To, že „materinská ruka“ zmenila dráhu smrtiacej guľky opäť ukazuje, že nejestvuje nezmeniteľný osud, že viera a modlitba sú silami, ktoré môžu vplývať na dejiny, a že napokon modlitba je silnejšia ako náboje a viera silnejšia ako rozbroje.

Záver „tajomstva“ nám pripomína obrazy, ktoré Lucia mohla vidieť v náboženských knihách a ktorých obsah pochádzal zo starobylých intuícií viery. Je to povzbudivé videnie, ktoré chce dejiny krvi a sĺz preniknúť uzdravujúcou mocou Boha. Anjeli zbierajú pod ramenami kríža krv mučeníkov a zavlažujú tak duše, ktoré sa približujú k Bohu. Kristova krv a krv mučeníkov sú vnímané spoločne: krv mučeníkov steká z ramien kríža. Ich mučeníctvo sa odohráva v solidarite s umučením Krista, stáva sa s ním jedno. „Dopĺňať v prospech Kristovho tela – Cirkvi – to, čo ešte chýba jeho utrpeniu“ (porov. Kol 1, 24). Ich život sa stáva Eucharistiou, začlenením do tajomstva zrna, ktoré odumiera a stáva sa tak plodným. Krv mučeníkov je semenom kresťanov, povedal Tertulián. Tak ako sa z Kristovej smrti, z jeho prebodnutého boku zrodila Cirkev, tak je smrť svedkov plodná pre budúci život Cirkvi. Videnie z tretej časti „tajomstva“, ktoré je spočiatku také stiesňujúce, sa končí obrazom nádeje: žiadne utrpenie nie je márne a práve trpiaca Cirkev, Cirkev mučeníkov, sa stane znamením ukazujúcim človekovi, aby hľadal Boha. Do svojich láskavých rúk neprijíma Boh len trpiacich ako Lazára, ktorý našiel veľkú útechu a tajomne predstavuje Krista, ktorý sa chce pre nás stať biednym Lazárom, ale je tu aj niečo viac: z utrpenia svedkov vychádza očistná a obnovujúca sila, pretože je sprítomnením utrpenia samého Krista a prenáša do prítomnosti jeho spasiteľnú účinnosť.

Takto sme sa dostali k poslednej otázke: Čo znamená v celku svojich troch častí „fatimské tajomstvo“? Čo nám hovorí? Predovšetkým musíme konštatovať s kardinálom Sodanom: „... udalosti, na ktoré sa vzťahuje tretia časť ,fatimského tajomstva`, zdá sa, už patria minulosti.“ Podľa toho, ako sú jednotlivé udalosti zobrazené, už patria do minulosti. Kto očakával vzrušujúce apokalyptické zjavenia o konci sveta alebo o budúcom behu dejín, musí zostať sklamaný. Fatima neposkytuje uspokojenie našej zvedavosti ako napokon kresťanská viera vo všeobecnosti nechce byť pastvou pre našu zvedavosť. Čo nám zostáva, sme videli už na začiatku našich úvah nad textom „tajomstva“: je to povzbudenie na modlitbu ako na cestu k spáse duší a v tom istom zmysle výzva na pokánie a obrátenie.
Na záver sa chcem ešte vyjadriť k inému kľúčovému výroku „tajomstva“: „Moje Nepoškvrnené Srdce zvíťazí.“ Čo to znamená? Srdce otvorené Bohu, očistené uvažovaním o Bohu je silnejšie ako pušky a iné zbrane. Máriino fiat, slovo jej srdca, zmenilo dejiny sveta, pretože uviedlo na tento svet Spasiteľa, lebo zásluhou tohto áno sa Boh mohol stať človekom v našom priestore a taký ostáva navždy. Zlý má moc v tomto svete, vidíme to a ustavične zakúšame. Má moc, lebo naša sloboda sa neustále necháva odvádzať od Boha. Ale odkedy má sám Boh ľudské srdce a tak obrátil slobodu človeka smerom k dobru, smerom k Bohu, teda sloboda rozhodnúť sa pre zlo nemá už posledné slovo. Odvtedy platia slová Písma: „Vo svete máme súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet!“ (Jn 16, 33). Fatimské posolstvo nás vyzýva dôverovať tomuto prísľubu.

Kardinál Joseph Ratzinger, prefekt Kongregácie pre náuku viery

www.fatima-sf.sk