Sestra Josefa Menéndezová zo Spoločenstva rehoľníc Najsvätejšieho Srdca Ježišovho (1890 - 1923) bola tichou, skrytou a pokornou dušou. Jej rodina žila v Madride. Ako najstaršia zo štyroch detí musela od svojich sedemnástich rokov pracovať ako krajčírka, aby uživila svoju rodinu, ktorá sa dostala do zlej sociálnej situácie po tom, čo rodičia ochoreli a otec dokonca predčasne zomrel. Ako tridsaťročná vstúpila v roku 1920 do kláštora rehoľníc Najsvätejšieho srdca v Poitiers (Francúzsko). Aj tam pracovala ako krajčírka, zhotovovala habit pre rehoľnice, šila pre chovancov kláštora a učila šiť aj spolusestry, či laické dievčatá.

Počas Josefinho života nevedela žiadna z jej spolusestier o výnimočnej Milosti, ktorej sa Josefe dostalo. Často totiž videla Pána, niesla s ním kríž alebo pretrpela a okúšala jeho utrpenie pre dobro obrátenia hriešnikov. Nepriateľ všetkého Dobra jej pripravoval ťažké pokušenia, aby ju zviedol. Josefa znášala aj tie najmučivejšie skúšky, vízie pekla, ktoré často prežívala. Iba jej predstavené vedeli o týchto tajomstvách. Zraku nepovolaných očí zostali tieto zážitky zázračným Božím pôsobením zahalené.

V roku 1938 povolil Kardinálprotektor rehoľnej spoločnosti Najsvätejšieho srdca Ježišovho, Eugenio Pacelli (budúci pápež Pius XII.) uverejnenie Ježišových posolstiev sestre Josefe pre dobro duší a vydanie jej denníčka opatril týmito odporúčajúcimi slovami: „Nepochybujem o tom, že uverejnenie týchto strán nájde u Najsvätejšieho Srdca Ježišovho svoje zaľúbenie. Svedčia predsa o veľkej láske, ktorú on vo svojej služobnici rozohnil svojou milosťou. Kiež účinne napomáhajú tomu, aby prebudili v mnohých dušiach čoraz väčšiu a milujúcu dôveru v nekonečné zľutovanie tohto Božského Srdca voči úbohým hriešnikom, ktorými sme my všetci...“

Sestra Josefa Menéndezová zomrela v kláštore „Les Feuillants“ 29. decembra 1923 vo veku 33 rokov v povesti svätosti. V tomto kláštore žila ako rehoľnica skromne po dobu štyroch rokov. Podľa všetkého mala patriť k tým, ktorých meno zostane pre celý svet naveky neznámym a ktorej obraz, pamiatka, čoskoro vybledne aj v pamäti spolusestier. Ale naopak - ani nie dvadsať rokov po jej smrti sa jej osobou zapodieva celý katolícky svet. Nielen v Európe, ale aj v Amerike, Afrike, Ázii, Oceánii sa k nej modlia veriaci a v tichosti načúvajú plní bázne a zbožnosti jej posolstvu, ktoré ľudstvu odovzdáva z poverenia Srdca Ježišovho. Proces jej blahorečenia už začal, o všetkom, čo napísala je nutné v synovskej oddanosti očakávať ortieľ príslušných cirkevných miest. Charakteristické znaky Ducha Kristovho - pokora, poslušnosť a láska svedčia o pravosti Josefinho povolania. Josefa bola hlboko pokorná - z vlastnej skúsenosti vedela o svojej slabosti a ničote. Pred všetkým uprednostnila vo svojom živote jednoduchú cestu obyčajného rehoľného života.

Svoje „Áno“ onej Božej výnimočnosti a nezvyčajnosti dokázala povedať iba v stave podriadenosti Božej vôli. Vízie a extázy, ktoré okusovala nikdy nevnášali klin medzi jej osobnosť a jej postoj rehoľnej poslušnosti. Prispôsobivosť a detská otvorenosť vychádzali z jej hlbokého ducha viery. V poslušnosti písala o tom, čo vnútorne prežívala a čo prijímala ako posolstvo z úst Pána. Ochotne tie texty vždy dávala svojim predstaveným na posúdenie.

Sestre Josefe sa dostalo cti prebývať v rane Srdca Ježišovho a počúvať údery tepu Jeho lásky. Z hĺbky Srdca Božieho prijímala posolstvo lásky a poverenie, aby o tom písala pre dobro duší: “Mysli na moje slová a dôveruj im. Chcem si ťa držať v mojom srdci a vlastniť ťa vo svojej láske a tak tvoju malosť a úbohosť učiniť nástrojom môjho zľutovania nad mnohými dušami, ktoré sa zachránia skrze tieto posolstvá. Neskôr ti odhalím tajomstvá svojho srdca a tie mnohé duše posunú k ich spáse. Chcem, aby si všetko spísala a opatrovala, čo ti hovorím. Keď budeš v nebi, všetko (čo napíšeš) sa bude čítať. Nevyužívam Ťa kvôli nejakým tvojim zásluhám, ale preto, aby duše spoznali, ako vie moja Všemohúcnosť využívať slabé a úbohé nástroje.“