V dejinách slovenského národa, sa úcta k Sedembolestnej začala masovo šíriť v súvislosti s jedným veľkým utrpením. Tým utrpením boli tatárske (resp. mongolské) vpády na naše územie v 12. a 13. storočí.
Mieru utrpenia obyvateľstva je len ťažké si predstaviť: beštiálne vyvražďovanie, mučenie, zohavovanie, znásilňovanie, odvlečenie do otroctva a neustále ničenie všetkého hmotného, čo sa nedalo odniesť a ukradnúť – to bol výsledok tejto invázie. Počet obyvateľov klesol na tretinu pôvodného stavu. Po odchode votrelcov, muselo byť Uhorsko opäť kolonizované. Celé regióny boli vymreté a spálené do tla.
Preživší mali za čo ďakovať a poznali cenu bolesti. O to viac sa dokázali stotožniť s bolesťami Panny Márie a určite ich nebrali na ľahkú váhu. Práve po roku 1250 začína najrozsiahlejšia výstavba chrámov zasvätených Matke Božej a jej bolestiam. Najstarší kostol v Trstíne – Hájičku, pochádza z roku 1245.
Postupne bolo zasvätených 45 kostolov a kaplniek a nakoniec sa začalo v 16. storočí s uctievaním v Šaštíne.
Táto úcta je v Šaštíne spojená s menom ctihodnej grófky Angeliky Coborovej – Bakičovej, manželky grófa Imricha Cobora, majiteľa šaštínskeho panstva, ktorá bola veľkou ctiteľkou Sedembolestnej Panny Márie. Ona dala v roku 1564 vyhotoviť milostivú sochu Panny Márie a prikázala ju uložiť do kaplnky, ktorá sa nachádza vedľa súčasnej národnej baziliky. Bol to výraz vďaky za splnenie grófkiných prosieb, ktoré sa týkali rodinných problémov.
Doba a rozšírenie úcty nie sú náhodné. Uhorsko zažívalo obdobu tatárskych vpádov. Tentoraz to boli Turci, ktorí pustošili našu vlasť dlhé stáročia. Motívom grófkinej snahy, okrem vďaky za svoju rodinu, bola nádej, že Panna Mária ochráni krajinu pred tureckými výčinmi. S touto prosbou na perách prichádzali ku kaplnke zástupy veriacich. Nakoniec museli v roku 1654 pred tureckými hordami ukryť do blízkeho zámku, aj samotnú milostivú sošku. Tam sa nachádzala do začiatku 18. storočia. Avšak Panna Mária nakoniec vypočula kresťanský nárek a obdarovala svojich ctiteľov víťazstvom pri Viedni v roku 1683.
V roku 1710 sochu uložili späť do kaplnky kde sa tešila veľkej úcte ľudu a boli s ňou spojované mnohé zázračné uzdravenia a pomoci. Preto v roku 1732 ostrihomský arcibiskup Imrich Esterházy ustanovil vyšetrovaciu komisiu na čele s ostrihomským kanonikom, šaštínskym rodákom, Jurajom Angelym. Komisia preskúmala 726 zázračných prípadov. Napokon 10. novembra, za účasti 20.000 pútnikov, vyhlásili sochu za zázračnú.
Úcta neskôr dosiahla v Šaštíne taký rozmer a popularitu v národe, že bolo v roku 1733 rozhodnuté o vybudovaní chrámu zasvätenému Sedembolestnej Panne Márii. Táto úloha bola zverená rádu paulínov, do opatery ktorých prešla aj samotná socha. Chrám bol dokončený a vysvätený v roku 1762, za účasti ostrihomského arcibiskupa Barkócyho a dokonca aj samotného cisárskeho páru: Márie Terézie a Františka Lotrinského.
Chrám sa stal hojne navštevovaný. Táto úcta sa časom rozšírila na celý slovenský národ, ktorý hľadal v Matke Božej útočisko vo svojich ťažkostiach a súženiach. Dlhé desaťročia sa upínali snahy národa k získaniu tejto patrónky najvyššej a najúctyhodnejšej, ako aj k povýšeniu šaštínskeho chrámu na oficiálne národné pútnické centrum. Nakoniec bol šaštínsky chrám povýšený v roku 1964 pápežom Pavlom VI., pri 400. výročí uctievania, na národnú baziliku. Stalo sa tak vydaním dekrétu Ad perpetuam rei memoriam.
Cieľ už bol blízko. Na žiadosť slovenských veriacich a biskupov ustanovil pápež v roku 1966Sedembolestnú Pannu Máriu za hlavnú patrónku Slovenska a slovenského národa.
K naplneniu tejto úcty predchádzala dlhoročná snaha slovenského národa, ktorou sa uchádzal o česť mať takúto významnú patrónku a náležite ju uctievať.
Cesta k dosiahnutiu nebola bez zákrut a zastávok. V roku 1927 slovenskí katolíci spolu s biskupmi podali do Ríma žiadosť o povolenie pridať v loretánskych litániách prosbu: „Matka Sedembolestná, oroduj za nás.“ Túto iniciatívu však Kongregácia obradov 8. apríla 1927 zamietla. O dva týždne na ďalšom zasadnutí sa rozhodlo kladne, v tom zmysle, že sa dovoľuje pridať prosba : „Oroduj za nás Matka Sedembolestná“, s odpoveďou: „Aby sme sa stali hodní prisľúbení Kristových.“ Stalo sa tak pápežským dekrétom Celebre apud Slovachiae gentem.
V roku 1976, kongregácia pre sviatosti a bohoslužbu schválila špecifické vlastné časti (tzv. proprium) liturgie hodín, v ktorých sa tento sviatok označuje ako: Beatae Mariae, Patronae Slovaciae, čiže Blahoslavená Mária, Patrónka Slovenska.
Pred celým svetom je Panna Mária našou patrónkou a celý svet, viditeľný aj neviditeľný, to vie.
Nerobme jej preto hanbu svojimi skutkami (najmä potratmi), aby sme po príchode pred Súd neboli prekvapení keď povie: „toto nie sú moje deti a ctitelia mojich bolestí, to sú tí čo mučili môjho Syna a rozmnožovali bolesti Jemu aj mne.“
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára