Vyjadrenie pápeža Františka a populizmus kresťanských pravdoláskarov v súvislosti s migráciou je v kontraste s tradičnou múdrosťou Katolíckej cirkvi

Svet 11. septembra (HSP/lb/Foto: TASR/AP-Zsolt Zsigetváry)

Pozn. Článok sa netýka vojnových utečencov.

Katolícka cirkev a populistické vyjadrenia ohľadom migrácie sa v skutočnosti rozchádzajú

Pápež František sa nedávno nechal počuť, že “jestvujú masy ľudí, ktorí kvôli hladu majú absolútne právo emigrovať do našich krajín”.  Podobne sa vyjadrujú mnohí kresťania aj u nás, predovšetkým tí, ktorí sú spoločensky či mediálne aktívni a snažia sa o spoločenské uznanie zo strany mainstreamu.

Taliansky novinár a filozof Socci upozorňuje, že ak by súčasný prúd migrantov bol skutočne spôsobený hladom, nedostatok jedla je predsa nutné riešiť priamo v ich krajinách a nie nútiť hladného, aby vykorenil svoj život zo svojej zeme a ocitol sa v rukách pašerákov, obchodníkov so smrťou.

Cirkev v tejto súvislosti v skutočnosti učí inak, ako si kresťanskí pravdoláskari myslia. Je treba im pripomenúť, že aj Ján Pavol II. povedal, že “človek má v prvom rade právo žiť vo svojej domovine. Toto právo sa stáva účinným vtedy, keď sa dajú do poriadku faktory, ktoré ho nútia emigrovať”. Benedikt XVI. zdôrazňoval, že ešte pred právom emigrovať má človek právo neemigrovať, teda právo žiť v takých podmienkach, aby mohol ostať vo svojej zemi.

“Zostaňte doma”

Okrem toho, dnes samotná cirkev v Afrike hovorí priam o povinnosti mladých ľudí neemigrovať. V uplynulých dňoch africkí biskupi apelovali na mladých ľudí slovami: “Nenechajte sa zmiasť ilúziami o zanechaní vašej krajiny a hľadaní neexistujúcej práce v Európe či Amerike”. Zaznelo to konkrétne z úst biskupa Nicolasa Djomo, hlavy biskupskej konferencie v Kongu, ktorý takto privítal mladých na panafrickom stretnutí katolíkov.

Vyzval ich, aby sa “poobzerali okolo seba na všetky tie škody, ktoré napáchali nové spôsoby ničenia kultúry života, morálnych a duchovných hodnôt”. Zdôraznil, aby nevyhľadávali iluzórne skratky k pohodliu tým, že ujdú zo svojej krajiny: “Využite svoj talent a iné zdroje, ktoré máte k dispozícii pre obnovu nášho kontinentu a šírenie spravodlivosti, mieru v Afrike. Vy ste pokladom Afriky a cirkev s vami počíta. Váš kontinent vás potrebuje”.

Čo charakterizuje našich až príliš aktívnych kresťanov v otázke imigrantov? Ich uvažovanie väčšinou ostáva na úrovni smeru, ktorý im udáva vzplanutie citov a emócií, stávajú sa z nich precitlivelí pravdoláskari, ktorí vytvárajú novodobú teológiu lásky, ktorá postráda pravdu. Naši rojkovia nevidia, že emigrácia v skutočnosti africké krajiny duchovne ale aj ekonomicky ochudobňuje.

Naopak, tí, ktorí sa stavajú proti celému konceptu imigrácie, sú považovaní za egoistov, ktorí nedoprajú základné životné podmienky miliónom hladným, ktorí chcú tiež užívať pôžitky západného sveta.

Imigračná politika ľavicového Západu je vyslovene ideológiou. Práve falošný humanitarizmus Európskej únie pritiahol za posledné dva roky vlnu migrantov, ktorí sú vo veľkej miere produktom hanebnej euroamerickej vojny v Líbyi.

V podstate, mafia a teroristi sa obohacujú ako obchodníci s bielym mäsom, mnohí chudáci skončia zavraždení alebo hodení do mora a koniec koncov európske spoločnosti sú destabilizované.

Celý tento ideologický kolos abstraktného humanizmu stojí proti jednoduchej múdrosti afrických biskupov. Ich výzvy mladým podporuje aj africká vedkyňa Anna Bonová, ktorá nedávno potvrdila, že z Afriky emigrujú predovšetkým samí mladí, inštruovaní ľudia a vôbec nie hladujúci: “vo veľkej miere motiváciou nie je nebezpečenstvo ohrozenia života a ani extrémna chudoba. Africkí emigranti už neumierajú od hladu, nežijú ani pod neľútostným režimom a bombardovaním. Veď len veľmi málo z nich nakoniec aj obdrží status utečenca. Medzi nimi je veľká väčšina mladých mužov, vzdelaných, ktorí pochádzajú z centier mesta, v ktorých pokojne mohli žiť naďalej tak, ako žijú ich rovesníci, ktorí ostali doma. Títo emigrovali len pre vábivý sen o európskom blahobyte, ktorý sa im má sypať do rúk. Kvôli tejto ilúzii platia privysoké peňažné sumy, ktoré omnoho prevyšujú reálnu sumu pre prekonanie tej istej vzdialenosti autobusom alebo aj lietadlom.”

Takto neochudobňujú len seba a svoje krajiny o ekonomické a ľudské zdroje, riskujú tiež vlastný život, podstupujú násilie, umierajú, a prispievajú k obohacovaniu kriminálnej siete prevádzačov.

Popri ilúzii o “krajine medu a mlieka”, ktorá láka týchto mladých Afričanov stojí tiež neistota o budúcnosti v africkej spoločnosti, ktorá až donedávna bola zakorenená v kmeňovej kultúre a založená na spoločenstvách, ktoré boli jednotné v zmýšľaní, čo garantovalo istú solidaritu medzi generáciami. Dnes možno povedať, že ju modernizácia len ochudobnila, a mladých nechala napospas.

Aj z tohto dôvodu sa africká cirkev pohýna ďalej a chce vytvoriť nové putá solidarity, ktoré môžu napomôcť rozvoju, pričom “považuje mladých za najdôležitejšiu a nepostrádateľnú súčasť africkej populácie, s ktorou cirkev počíta zásadným spôsobom – aj v súvislosti s evanjelizáciou, šírením mieru, spravodlivosti, zmierenia a rozvoja nášho kontinentu”.

Čo vlastne hovorí Katechizmus Katolíckej cirkvi?

Cirkev bráni právo človeka emigrovať no nenabáda ho k tomu, nakoľko uznáva, že “migrácia nesie so sebou príliš vysokú cenu a koniec koncov tí, ktorí platia najviac, sú vždy migranti”. Benedikt XVI. v Latinskej a Strednej Amerike videl “vážny problém separácie rodín v dôsledku migrácie” a definoval tento fenomén ako “veľmi nebezpečný pre sociálne, morálne a ľudské štruktúry týchto krajín”.

Povedal tiež: “Základným riešením by bolo, ak by už viac ľudia nemuseli emigrovať, aby bolo v krajine dostatok pracovných  možností, dostatok ľudského potenciálu. Všetci preto musíme spolupracovať k dosiahnutiu tohto cieľa, k sociálnemu rozvoju, ktorý poskytne občanom dostatok práce a zabezpečí budúcnosť v ich rodnej krajine.”

V tejto súvislosti sám Katechizmus hovorí, že krajiny, ktoré prosperujú, “sú povinné prijať cudzinca”, avšak “do tej miery, do akej sú schopné”. Ďalej píše: “Verejná moc má dbať na zachovávanie prirodzeného práva, ktoré stavia hosťa pod ochranu tých, čo ho prijímajú. Politické autority môžu vzhľadom na spoločné dobro, za ktoré sú zodpovedné, podriadiť uplatňovanie prisťahovaleckého práva rôznym právnym podmienkam, najmä čo sa týka povinností prisťahovalcov voči krajine, ktorá ich prijala. Prisťahovalec je povinný s vďakou rešpektovať hmotné a duchovné dedičstvo krajiny, ktorá ho prijala, poslúchať jej zákony a prispievať na jej náklady” (KKC 2241). A preto krajiny majú právo pozitívne “diskriminovať” a prijímať predovšetkým tých, ktorí zdieľajú jej hodnoty. U kresťanských krajín môžeme hovoriť aj o povinnosti chrániť svoje hodnoty a tradície pre budúce generácie.