Aktuálne kauzy a reportáže.
Za publicistiku niekoľkokrát získala ocenenie Literárneho fondu, sekcie žurnalistiky.

Henrieta Ďurovová

Stretnúť vojenského kaplána sa nepodarí každý deň, nemá vlastnú faru, ani Maru. Jedným z tých, ktorí na Slovensku v armáde slúžia a pôsobia, je aj&nbsp; Leopold Jaroslav Jablonský, ktorý v súčasnosti slúži na základni protilietadlovej raketovej brigáde Vzdušných leteckých síl OS SR.&nbsp; Padre, ako ho vojaci oslovujú, pôsobí na prvý dojem ako obyčajný vojak. To, že namiesto zbrane skôr v rukách drží Bibliu, potvrdzuje aj znak vyšitý&nbsp; na jeho maskáčovej uniforme.

Leopolda Jaroslava Jablonského poznajú najmä veriaci z Hlohovca, kde ešte pred dva a pol rokom slúžil na miestnej farnosti a venoval sa všetkým bežným veciam ako katolícky kňaz. „Rozhodnutie, že pôjdem študovať teológiu a stanem sa kňazom, som spravil už ako dospelý,“&nbsp;spomína na svoje začiatky.

„Mal som jednu osobnú skúsenosť, na základe ktorej som získal pocit, že chcem vykonávať toto povolanie a že to bude mať zmysel. Teda budovať si vzťah Bytosti, ktorá toto všetko okolo nás stvorila cez vesmír a prírodu. Práve príroda je pre mňa stále akési piate evanjelium a rovnako aj rozhodnutie, že&nbsp; svoj čas budem venovať ľuďom,“ pokračuje.

„Samozrejme, nebolo to dvojdňové rozhodnutie, pretože predtým&nbsp; som sa musel zmieriť s tým, čo mi tento život prinesie.&nbsp; A teda sa aj vedieť zrieknuť určitých vecí, vlastnej rodiny. S tým som však počítal a vnútorne sa s tým vysporiadal, aby som to neskôr nemusel riešiť. Vyrastal som v konzervatívnej rodine, so zdravou dedinskou výchovou. Neboli sme žiadni bigotní katolíci,&nbsp; ale u nás, pod Veľkou Fatrou sa dodnes vyznávajú tradičné hodnoty. V dedine, odkiaľ pochádzam, nebol v čase môjho detstva nikto rozvedený, „prekvapí nás. „Rodičia spočiatku môjmu rozhodnutiu stať sa kňazom spočiatku nerozumeli, viedli sme však&nbsp; dlhé rozhovory a nechali mi slobodné rozhodnutie, aby si si vybral sám svoju cestu,“ pokračuje.

„ Po návrate zo základnej vojenskej služby&nbsp; som vstúpil do rehole Františkánov a po dvoch rokoch som začal študovať v Bratislave teológiu. Tam bol mojim profesorom morálky Róbert Bezák, ktorý sa neskôr stal, trnavským arcibiskupom a&nbsp; aj mojim nadriadeným. Slúžil som v Hlohovci, v Beckove, pred rokom a pol&nbsp; som nastúpil do armády.“

Hoci je padre, ako ho oslavujú, katolíckym kňazom, musel aj on pred vstupom do Ozbrojených síl SR absolvovať vojenský výcvik. Ako&nbsp; duchovný je v služobnom pomere vojak s dôstojníckou hodnosťou. „Vojenský duchovný personál by podľa ženevských konvencií nemal nosiť verejne zbraň, rovnako ako napríklad zdravotníci. Sme tzv.nekombatanti,&nbsp; civilizované armády si takéto označenia všímajú a rešpektujú, platilo to aj počas druhej svetovej vojny,“ dozvedáme sa.&nbsp;

„Je to preto, aby vojenský kaplán mohol v prípade potreby priamo na bojisku poskytnúť pomoc či útechu vojakovi pred smrťou. Prečo som vstúpil do armády? Vždy ma lákalo byť vojakom, a vedel som si takúto službu iným predstaviť. Istý čas som dokonca rozmýšľal nad štúdiom na vojenskej škole, ale v tom čase som na to nemal v škole známky,“ prizná.&nbsp;

eagle_phpOCLjNc

„Vojenská škola je veľmi náročná, treba mať nadanie najmä na technické vedy a predmety, v čom som, žiaľ, veľmi nevynikal. Ale bola to taká moja detská túžba, vyrastal som na príbehoch starého otca, ktorý bojoval v povstaní počas druhej svetovej vojny. Fascinovalo ma, že on a jemu podobní boli ochotní prežiť v horách deväť mesiacov a bojovať za iných, to, že mali nejakú víziu, ideály a boli za to ochotní položiť svoje vlastné životy. Pre niekoho to vyznie utopisticky, ale ja som tieto ideály od nasával od malička a boli mi blízke,“ pokračuje padre Leopold.

„Rešpektujem poriadok, systém a preto mi vojenský režim neprekáža. Rovnako ako poslúchať rozkazy veliteľa. Navyše, mám rád život na hrane, ale nie na hrane zla, ale svojich možností, schopností,&nbsp; a život v zmysle psychologického komfortu ma istým spôsobom ubíjal, pôsobil na mňa deštruktívne,“ prizná otvorene.

„Minule sa ma jeden vojak pýtal, prečo som prišiel do armády. Vraj, nebolo mi dobre v&nbsp; Hlohovci, kde som pôsobil ako civilný kňaz? Odpovedal som, že bolo.&nbsp; Ale to bol ten problém.&nbsp; Človek sa totiž nikam neposúva, ani osobnostne, ani duchovne, keď mu je len dobre. Samozrejme, nehovorím o materiálnych veciach.&nbsp; V armáde to rozhodne komfortné nie je, patrím priamo pod veliteľa, nie som si sám pánom, ako by sa možno mohlo zdať a ako to je napríklad na fare.&nbsp; Musím plniť rozkazy, podávať hlásenia a vyžaduje sa odo mňa aj nejaká fyzická zdatnosť. Ale vyhovuje mi to. Každý deň mi prinesie nejakú&nbsp; novú výzvu, nejakú okolnosť, ktorá má v prostredí armády vyruší z toho psychologického komfortu a hoci sa mi to občas tiež nepáči, mám to skutočne rád. Posúva ma to dopredu.“

Armáda robí&nbsp; na všetky funkcie sú výberové konania výberové konania. Na kaplánske tiež, ale za záujemcu sa&nbsp; musí zaručiť cirkevná autorita. „ V tomto prípade vojenský ordinár biskup František Rábek.&nbsp; On sa zaručil, že&nbsp; som vysvätený kňaz katolíckej cirkvi a dovolil, aby som sa o miesto vojenského kaplána uchádzal,“ dozvedáme sa.

„Potom som absolvoval všetky nutné veci na regrutačnom konaní a začal pracovať.&nbsp; Som zamestnancom armády, spadám pod zákony Ministerstva obrany, a slúžiť môžem do svojich päťdesiatich piatich rokov,“ vysvetľuje nám&nbsp; kaplán. „Nemám „farársky plat“, zarábam ako vojenský dôstojník, podľa hodnosti.&nbsp; Možno sa to bude zdať veľa,&nbsp; ale nemám iný zdroj príjmov ako kolegovia – kňazi, milodary za&nbsp; za&nbsp; pohreb, sobáš, krst a podobne. Ale rovnako ako oni sobášim, pochovávam, krstím, pretože tu, na základni, je zriadená vojenská farnosť&nbsp; a matrika. Mávam sv. omše, vediem duchovné rozhovory s vojakmi, navštevujem ich rodiny. Sú tu aj vojaci, ktorí nie sú veriaci, takže moje kázne či rozhovory sú iné ako v civilnej pastorácii, musím sa vojakom prispôsobiť.&nbsp; Okrem toho mám aj administratívnu prácu. Toto je tá jedna stránka mojej služby, nazvime ju farárskou, druhá je tzv.&nbsp; spoločensko-vedné semináre, kde sa vojenský kaplán môže prihovoriť. Armáda má dôvod, prečo si vojenských duchovných drží a má od nich, logicky, určité očakávania. Našou úlohou je rozvíjať aj zdravý patriotizmus a zdravé národné sebavedomie.“

Dostávame sa k téme, o ktorej sa nehovorí každý deň a je opradená tajomstvom a tabu. Kňaz Jaroslav Leopold Jablonský bol v minulosti jedným z mála exorcistov u nás, áno, ľudovo povedané, bol vyháňačom diabla. „Je to pravda, ale bolo to poverenie len na tri roky,“ súhlasí s tým, že niečo o tejto téme prezradí. „Nie je to však príjemná práca, pretože, hoci to&nbsp; je práca s ľudmi, je negativistická. Najskôr som mal pocit, že to na mňa vôbec nevplýva, ale napokon to malo dopad aj mňa samého. Keď som ako exorcista skončil, strašne som si vydýchol,“ konštatuje.

„To, že sa raz stanem exorcistom, sa mi kedysi dávno prisnilo. Netušil som, že to raz bude realita.&nbsp; Ako to funguje? V prvom rade treba zistiť, či má človek stav, ktorý skutočne exorcistu potrebuje. Treba podotknúť, že cirkev v tomto nie je naivná, má skúsenosti z dejín, takže vždy som najskôr dostal vyjadrenie lekárov, či ide o stav človeka mimo ich kompetencie. Sám mám štátnicu zo psychológie,“ vysvetľuje nám.

„Ako to prebieha? Ono je to v podstate prosebná modlitba, ktorá končí tzv. imperatívnou modlitbou voči tej&nbsp; zlej&nbsp; bytosti, ktorá človeku škodí. Áno, máva to aj búrlivý priebeh. Nebál som sa, ale&nbsp; veľký rešpekt som mal. Ako to popísať? Nuž, možno nie je vhodné o tom hovoriť, ale poviem len toľko, že ľuďom sa vyslovene zmenia povahy, duša človeka je akoby v tej chvíli v útlme a vystupuje tam tá „iný“ duch, ktorý&nbsp; telo používa zvráteným spôsobom. Človek si nepamätá, čo sa deje a robí veci, ktoré sú pre jeho telo neprirodzené. Napríklad, žena hovorí hlbokým mužským hlasom, alebo jazykom, ktorý nemá odkiaľ vedieť. Takýto ľudia často iba tušia, že sa s nimi niečo deje, pretože im okolie povie, že im občas „prepne“ a nespoznávajú ho. Keď precitne, cíti sa unavený, dobitý.“

Zaujíma nás, či si človek uvedomuje, že sa s ním niečo zlé deje. „ Áno, ale keďže je v tej chvíli „vypnutý“, nevie si&nbsp; predstaviť, čo robí a aký to má priebeh. Samozrejme, toto sú všetko len veľmi všeobecné veci, ktoré sa o tejto téme dajú povedať.“

Zaujíma nás, či kňaz, ktorý slúži v armáde, a kde je denne každý vojak, najmä na misiách, vystavený ohrozeniu života, úprimne verí v posmrtný život. Padre sa len pousmeje. „Verím. A tiež v to, že keď prejdeme&nbsp; tou&nbsp; bránou&nbsp; na druhý svet, tak sa dostaví nejaká revízia nášho života, nazývame to aj posledný súd. Verím, že nebo je. A patrí všetkým, aj samovrahom,“ prekvapí nás.

„Je pravdou, že ich kedysi cirkev nepochovávala, ale nie preto, že by boli zatratení, ale preto, aby živým ukázala, že takto sa na život siahnuť nemá. Boh podľa mňa na Zemi buduje medziľudské vzťahy a nebo je ich plné. Verím, že sa v ňom napokon stretneme. Sv. Augustín hovorí, že keď prídeme do neba, budeme prekvapení z troch vecí. Že sú tam ľudia o ktorých sme si mysleli, že tam nemajú čo robiť. Že tam nie sú ľudia, o ktorých sme si mysleli, že tam budú, a tretia vec, budeme prekvapení, že sme tam my sami.“

Biblia namiesto zbrane: Bývalý vyháňač diabla dnes slúži ako duchovný vojakov

Výber pre vás

Biblia namiesto zbrane: Bývalý vyháňač diabla dnes slúži ako duchovný vojakov

Súvisiace články

Výber pre vás