Arcibiskup z USA: Treba pripomínať svedectvo mučeníkov komunizmu
V 20. storočí bolo mnoho kardinálov, biskupov, kňazov, rehoľníkov i laikov prenasledovaných marxistickými totalitnými režimami. Prenasledovanie trvá dodnes v krajinách ako Čína či Nikaragua, kde vláda prísne obmedzuje praktizovanie náboženstva a kde sú katolíci väznení za to, že vydávajú svedectvo o náboženskej slobode a ľudskej dôstojnosti.
The Pillar: Otec arcibiskup, rozbiehate projekt pripomínania si „mučeníkov komunizmu“. Mnohým sa môže zdať, že ide o niečo, čo súvisí s 20. storočím. Ide iba o spomienku na minulosť?
Ide o minulosť aj prítomnosť. Marxistické ideológie majú rôzne podoby, všetky však spočívajú v tom, že štát ovláda a utláča ľudí, ktorí prejavujú odpor. Najvýraznejšou formou týchto ideológií je komunizmus, ale je ich viac. Sú prítomné aj v dnešnom svete. Vidíme, čo sa deje v Číne a Nikarague. Aj dnes sú tu s nami.
Nazdávate sa, že tieto ideológie majú významný vplyv na Cirkev? Myslíte si, že Cirkev má pred sebou dôležitú úlohu v tom, že má vydávať svedectvo tvárou v tvár takémuto útlaku?
Na obe otázky odpovedám kladne. Ideológia má veľký vplyv na Cirkev. Cirkev je vždy cieľom týchto režimov, pretože je hlasom tých, ktorých umlčiavajú a je pripravená brániť biednych. Práve biedni ľudia zvyčajne žijú život viery a dôverujú Cirkvi. Sila viery môže útlaku odolať, ako nám ukázal sv. Ján Pavol II., môže podkopať aj brutálne režimy. Cirkev vnímajú ako prekážku, preto sa ju snažia odstrániť.
Komunizmus a komunistický režim si môžu ľudia spájať so všetkým, čo sa týka ľavicovej hospodárskej politiky. Čo chce však Cirkev povedať o dnešnom komunizme? Aké skutočné prostriedky ponúka biednym, čeliac režimom, ktoré ste spomenuli?
V našej krajine diskutujeme o federálnej vláde, regionálnej vláde, socialistickej politike, kapitalizme orientovanom na voľný trh. Odpoveďou Cirkvi je pomoc tam, kde je to potrebné. Situáciu vždy najlepšie poznajú ľudia na miestnej úrovni, to oni ju môže najpresnejšie vyhodnotiť. Oni majú mať na to nástroje. Ak to nezvládajú, prichádza vyššia inštancia a podporuje ich činnosť. Príkladom môžu byť záchranné akcie počas pandémie COVID. Myslím si, že taká je odpoveď Cirkvi. Nejde nám ani o kolektivizmus, ani o individualizmus. Dôležitý je pocit vzájomnosti. Nech ľuďom poskytne opateru a nech ich sprevádza ten, kto je k nim najbližšie.
Pokiaľ ide o ľudskú dôstojnosť a solidaritu, čo je podľa vás hlavným svedectvom, ktoré ponúka Cirkev a ktoré napríklad marxistická vláda neuznáva a nemôže ponúknuť?
To, že ľudia tu nie sú pre štát, že celá ich identita nie je v hraniciach identity štátu. Keď tiež Cirkev podporuje určitý druh trhovej ekonomiky, ide o takú, ktorá sa riadi pevnými princípmi. Ak je odtrhnutá od zásad, dehumanizuje, pretože vedie k tomu istému: ľudia sú v nej len prostriedkom, ktorý umožňuje dosiahnutie cieľa. Všetko je podriadené snahe dosiahnuť zisk. Bohužiaľ, vidíme, že k tomuto procesu dochádza aj v našej krajine. Čokoľvek, čo prináša zisk, je považované za dobré a nasledovaniahodné. Ak pritom trpia ľudia, je snaha túto informáciu zamlčať. Vidíme, že v našej krajine sa stal potrat súčasťou ekonomiky s obratom v miliardách dolárov.
Sme duchovné, telesné, ale takisto spoločenské bytosti. K spáse prichádzame v kontexte spoločnosti. Naše pracovisko je v tejto súvislosti jedným zo špeciálnych miest. Môžeme na ňom využívať naše talenty, schopnosti a tvrdú prácu nielen na zarábanie peňazí v prospech našich rodín, ale tiež na konanie v prospech spoločného dobra.
Keď hovoríte o mučeníkoch komunizmu v Cirkvi, koho máte na mysli? Máte svojho svätca, mučeníka či skupinu mučeníkov, ktorých si zvlášť ctíte?
Väčšinou myslím na tých, ktorí nezahynuli, ale boli tvrdo prenasledovaní. Jedným z mojich veľkých hrdinov je otec Walter Ciszek SJ. Čítal som jeho správu „S Bohom v Rusku“. Inšpiruje ma tým, cez čo musel prejsť. Sú tu tiež veľkí biskupi a kardináli z čias sovietskeho i nacistického režimu. Hoci nacistov radi nazývame pravicou, v skutočnosti ide o národný socializmus, čiže opäť v zásade to isté.
Mojimi veľkými hrdinami tak vždy boli ľudia ako Clemens von Galen, kardinál Mindszenty, Karol Wojtyła. Pred pár rokmi som kázal o o. Antonovi Lulim SJ, albánskom kňazovi. V roku 1996 som počul jeho svedectvo v Aule Pavla VI. Ján Pavol II. vtedy oslavoval 50. výročie kňazstva a pozval všetkých kňazov na svete vysvätených v tom istom roku, aby s ním celebrovali svätú omšu.
Bol medzi nimi aj môj priateľ z diecézy, z ktorej pochádzam, mohol som tam byť spolu s ním. Otec Anton Luli, vysvätený v roku 1946, bol pred Vianocami zatknutý albánskymi komunistami a uväznený. Vo väzení strávil svoje druhé kňazské Vianoce. Väčšinu z nasledujúcich 20 rokov strávil v izolácii.
Jeho príbehy boli vskutku strašidelné, no napriek tomu bol človekom veľkej radosti. Bol bitý, prenasledovaný, mučený. Spal v podstate v kúpeľni, na podlahe sa váľali výkaly. Po prepustení stretol jedného zo strážnikov, ktorí ho prenasledovali, a povedal: „Objal som ho a odpustil som mu.“ To sú hrdinovia, ktorí ma vždy inšpirovali a ktorí mi v súvislosti s vašou otázkou prichádzajú na um.
Požiadali ste Inštitút Benedikta XVI., ktorý je vaším dielom, aby preskúmal dlhodobý projekt zameraný na príbehy týchto mučeníkov. Je vaším cieľom povzbudzovať k pobožnosti? Alebo vám ide aj o vzdelávanie verejnosti? Viem o prieskume, ktorý ste citovali a podľa ktorého vníma približne 30 % generácie Z (pokolenia ľudí narodených po roku 1995 – prvej generácie dospievajúcej v plne digitalizovanej spoločnosti) marxizmus pozitívne. Znepokojuje vás to?
Znepokojuje. Práve som si v rádiu vypočul rozhovory s mladými ľuďmi o tom, aké majú postoje v oblasti politiky. Jedna z mojich obáv smeruje k tomu, že rodičia nemajú vplyv na to, čo sa deti učia v škole. Áno, znepokojuje ma to. Čiže samozrejme, ide mi o pobožnosť. Povedal by som však, že na prvom mieste mi záleží na vzdelávaní. Musíme oživiť tie spomienky a dať váhu dedičstvu. Nesmieme dovoliť, aby tie spomienky vyprchali. V opačnom prípade budeme, ako sa hovorí, odsúdení zopakovať si to všetko. Preto chceme opätovne prinášať tieto príbehy a stavať ich do centra pozornosti. Takýchto hrdinov viery máme a chceme o tom ľuďom rozprávať.
Ako môžu katolíci, ktorých to zaujíma, podporiť túto aktivitu alebo sa jej zúčastniť?
Chcel by som, aby boli v kontakte s naším Inštitútom Benedikta XVI. Stále sme vo fáze plánovania, v prvej fáze spúšťania celého projektu. Môžu tiež prejsť na stránku benedictinstitute.org a sledovať správy o našom projekte „Mučeníci komunizmu“. Niekto by si mohol pomyslieť, že takýto pohľad na vec – „Mučeníci komunizmu“ –, je zvláštny, ale to je práve výnimočné, nie? Cirkev vždy delila mučeníkov na kategórie podľa ich národnosti. Kórejskí, vietnamskí, čínski, mexickí mučeníci. Tu však máme dočinenia s niečím iným. Týchto mučeníkov vnímame oddelene, pretože sú všetci obeťami ideológie, ktorá prenasleduje Cirkev a jej predstaviteľov, ktorí sú pripravení brániť ľudí prenasledovaných režimami. Rôzne druhy marxistických ideológií z 20. a 21. storočia majú veľa spoločného. Je to dedičstvo, na ktoré nesmieme zabudnúť, ktoré si musíme ctiť. Je to vzor odvahy, za ktorým musíme ísť.
Zdroj: E-kai
Preložil: Marián Hamada