Prorokovanie sa nám dnes javí ako niečo udivujúce, a to kvôli formám zážitku a sprostredkovania, ktoré sú pre nás nezvyčajné: vízie, sny a extázy, bradatí rušitelia občianskeho poriadku, pouliční rečníci a pouličné divadlo, kobylky a odevy zo srsti, ťažko pochopiteľné knihy.
Veci takéhoto druhu patria podľa nás medzi kultúrne formy „primitívnych“ spoločností, alebo- ak sa už niečo také vyskytne- na okraj toho, čo sa v našej spoločnosti považuje za normálne: medzi povery a ľudovú zbožnosť, či k hnutiu Obnovy v Duchu svätom a mierovým pochodom. Z toho všetkého cítiť predracionálno, ak nie iracionálno, a to nezapadá do našej osvieteneckej moderny.
Napriek tomu sa naďalej ozýva volanie po prorockom. V Latinskej Amerike teológia oslobodenia vyzýva Cirkev, aby vnímala svoje prorocké poslanie a dovolila rozozvučať tóny obžaloby proti vykorisťovaniu chudobných. U nás sa pýtajú tí, ktorí majú pocit, že Cirkev im ubližuje, alebo že uteká pred moderným svetom na to, kde zostávajú jej proroci: hľadajú v Cirkvi prorocký fenomén. Vždy znova pritom zabieha náš pohľad k prorockým postavám Starého zákona. Čítajú sa ich knihy, no aj tak celkom presne nevieme, čím by nás mohli dnes osloviť.
Ani pre biblistov – starozákonníkov, ktorí sú odborníkmi na izraelských prorokov, to nie je také ľahké. Vyanalyzovať z prorockých kníh, čo pochádza naozaj od prorokov, a potom pochopiť to, čo o tom okolo toho napísali, o vždy nových generáciách, ktoré si vo svojich nových situáciách aktualizovali staré slová prorokov, si vyžaduje nekonečnú námahu. Popri tejto ťažkej práci sa z pamäti takmer vytráca otázka súčasníkov o tom, kde sú vlastne proroci dnes a čo sa možno od prorokov Izraela naučiť.
To, čo bude teraz nasledovať, je pokus biblistu- starozákonníka znova sa pozrieť na špecifické otázky svojho oboru a pre seba i svojich čitateľov upriamiť pohľad na súvislosť medzi prorokmi a dneškom (ak taká jestvuje).
V žiadnom prípade sa pritom nepovie všetko. Chcel by som iba rozvinúť určitý aspekt, ktorý sa mi nezdá byť nezaujímavý. To najdôležitejšie – vlastné posolstvo- odsúvam. A predbežne odhliadam aj od všetkých foriem prejavov prorockej psyché a prorockého vystupovania. Chcem sa iba pýtať, na funkciu prorokov v spoločnosti, v ktorej ohlasujú svoje posolstvo.
Pri tomto uvažovaní považujem za užitočné pracovať s dvojicou pojmov, ktoré na začiatku tohto storočia vniesol do diskusie nemecký sociológ Max Weber: inštitúcia (úrad) a charizma (dar). Napätie medzi inštitúciou a charizmou možno totiž sledovať v najrozličnejších podobách počas celých dejín ľudskej spoločnosti.
Norbert Lohfink SJ, Georg Baraulík OSB: Kde sú dnes proroci? Vydavateľstvo M. Vaška 1997
