MANIFEST VIERY kardinála Müllera a petícia
Posielam MANIFEST VIERY kardinála Gerharda L. Müllera. Je smutné, že bolo treba vydať takýto manifest samozrejmých vecí najmä pre ľudí na duchovne zatemnenom Západe, ale žiaľ aj pre niektorých u nás ... Ale je to rozhodne úžasný a veľmi potrebný krok v dobe, keď sa hlása, že všetky náboženstvá sú rovnaké a majú jedného Boha atď! Kardinál Müller rozhodne výstižne oslovil všetky herézy tejto doby!
Možno ho podporiť aj petíciou!
Manifest viery kardinála Gerharda L. Müllera
Kath.net dokumentuje Manifest viery kardinála Gerharda L. Müllera,
Rím, 9. februára 2019
'Nech sa vám srdce nevzrušuje!' (Jn 14,1)
Vzhľadom na šíriace sa zmätenie v náuke viery ma mnohí biskupi, kňazi, rehoľníci a laici Katolíckej cirkvi poprosili o verejné svedectvo o pravde zjavenia. Je to prapôvodná úloha pastierov, ktorí vedú svoj zverený ľud na cestu spásy. To sa môže podariť iba vtedy, ak táto cesta je známa a sami ňou kráčajú vpred. Pritom platia slová apoštola: „Odovzdal som vám predovšetkým to, čo som aj ja prijal“ (1 Kor 15,3). Dnes už nie sú mnohým kresťanom známe zásadné náuky viery, takže rastie nebezpečenstvo, že zídu z cesty k večnému životu. Zostáva však od vekov vlastnou úlohou Cirkvi viesť ľudí k Ježišovi Kristovi, svetlu národov (porovn. L G 1). V tejto situácii si kladieme otázku o orientácii. Podľa sv. Jána Pavla II. predstavuje Katechizmus Katolíckej cirkvi „bezpečnú normu náuky viery“ (Fidei Depositum IV). Bol napísaný s cieľom posilňovať vo viere bratov a sestry, ktorých viera je „diktatúrou relativizmu“ masívne spochybňovaná.
1. Jeden a trojjediný Boh zjavený v Ježišovi Kristovi
Obsah viery všetkých kresťanov nachádzame vo vyznávaní Najsvätejšej Trojice. Skrze krst sme sa v mene Otca a Syna a Ducha Svätého stali Ježišovými učeníkmi, deťmi a priateľmi Boha. Rôznosť troch Osôb v Božskej jednote vyznačuje vzhľadom na iné náboženstvá zásadný rozdiel vo viere v Boha a obraze človeka (254). Vo vyznávaní Ježiša Krista sa rozlišujú duchovia. On je pravý Boh a pravý človek, počatý skrze Ducha Svätého a narodený z Panny Márie. Slovo, ktoré sa stalo Telom, Boží Syn, je jediný Vykupiteľ sveta (679) a jediný sprostredkovateľ medzi Bohom a ľuďmi (846). Preto Prvý list sv. Jána označuje za antikrista toho, kto jeho božstvo popiera (1 Jn 2,22), pretože Ježiš Kristus, Boží Syn od večnosti, je jedna podstata s Bohom, svojím Otcom (663). S jasnou rozhodnosťou sa treba stavať proti upadnutiu do starých heréz, ktoré v Ježišovi Kristovi videli iba dobrého človeka, brata a priateľa, proroka a moralistu. On je v prvom rade Slovo, ktoré bolo u Boha a ktoré je Boh, Synom Otca, ktorý prijal našu ľudskú prirodzenosť, aby nás vykúpil a ktorý príde súdiť živých a mŕtvych. Jemu jedinému sa klaniame v jednote s Otcom a Duchom Svätým ako jedinému a pravému Bohu.
2. Cirkev
Ježiš Kristus založil Cirkev ako viditeľné znamenie a nástroj spásy, ktorá sa uskutočňuje v Katolíckej cirkvi. On dal svojej Cirkvi, „ktorá vyšla z boku zosnulého Krista“ (766), sviatostné ustanovenie, ktoré zostáva až do dokonania (765). Kristus - Hlava - a veriaci ako údy Tela sú jednou mystickou osobou (795), preto je Cirkev svätá, lebo jediný sprostredkovateľ ustanovil jej viditeľnú štruktúru a neustále ju udržiava (771). Skrze ňu sa Kristovo vykupiteľské dielo sprítomňuje v čase a priestore v slávení svätých sviatostí predovšetkým v Eucharistickej obete, svätej omši (1330). Cirkev Kristovou autoritou sprostredkuje Božie zjavenie, ktoré sa vzťahuje na všetky prvky náuky, „vrátane morálnej náuky, bez ktorej spásonosné pravdy viery sa nemôžu zachovávať, prezentovať a pozorovať“ (2035).
3. Poriadok sviatostí
Cirkev je v Ježišovi Kristovi všeobsiahlou sviatosťou spásy (776). Ona neodráža seba samu, ale odráža Kristovo svetlo, ktoré vyžaruje z jej tváre. To sa deje iba vtedy, keď nie väčšina, ani duch doby, ale v Ježišovi Kristovi zjavená pravda sa stáva vzťažným bodom, pretože Kristus zveril Katolíckej cirkvi plnosť milostí a pravdy (819). On sám je vo sviatostiach Cirkvi prítomný.
Cirkev nie je ľuďmi založený spolok, o štruktúre ktorej môžu jeho členovia ľubovoľne hlasovať. Cirkev je božského pôvodu. „Kristus sám je prapôvodca úradu v Cirkvi. On ho ustanovil, jemu je daná plná moc a poslanie, smerovanie a stanovenie cieľa“ (874). Napomínanie apoštola platí dodnes: „Keby sme vám hlásali my alebo aj anjel z neba iné evanjelium, ako sme vám hlásali, nech je prekliaty!“ (Gal 1,8). Sprostredkovanie viery je nerozlučne spojené s ľudskou vierohodnosťou jeho poslov, ktorí v niektorých prípadoch nechali svojich zverencov napospas vlkom, zneistili ich a ich vieru ťažko poškodili. Tu zasahuje slovo Písma tých, ktorí nepočúvajú pravdu a riadia sa svojimi vlastnými želaniami, ktoré šteklia uši, pretože už neznesú zdravé učenie: „Lebo príde čas, keď neznesú zdravé učenie, ale nazháňajú si učiteľov podľa svojich chúťok, aby im šteklili uši. (2 Tim 4,3-4).
Úlohou učiteľského úradu Cirkvi je, „chrániť ľud pred zmätením a slabou vierou, aby sa bez omylov vyznávala pôvodná pravá viera“ (890). To platí zvlášť vzhľadom na všetkých sedem sviatostí. Najsvätejšia Eucharistia je „prameňom a vrcholom celého kresťanského života“ (1324). Eucharistická obeta, v ktorej nás Kristus vťahuje do svojej obety na kríži, je zameraná na najvnútornejšie spojenie s Kristom (1382). Sväté písmo preto vzhľadom na prijímanie Najsvätejšej Eucharistie napomína: „Kto by teda jedol chlieb alebo pil Pánov kalich nehodne, previní sa proti Pánovmu telu a krvi“ (1 Kor 11,27). „Kto si je vedomý ťažkého hriechu, musí prijať sviatosť zmierenia, pred svätým prijímaním“ (1385). Z vnútornej logiky sviatosti vyplýva ako samozrejmé, že rozvedené a civilne znova zosobášené osoby, ktorých sviatostné manželstvo ešte existuje, nie sú s katolíckou vierou a Cirkvou úplne spojení kresťania, ako aj všetci, ktorí nie sú príslušne disponovaní, Najsvätejšiu Eucharistiu neprijímajú plodne (1457), pretože im nestačí ku spáse. Na to poukazovať zodpovedá duchovným dielam milosrdenstva.
Vyznanie hriechov vo svätej spovedi najmenej raz do roka patrí k cirkevným prikázaniam. (2042). Ak veriaci svoje hriechy už nevyznávajú a neprijímajú rozhrešenie, tak vykúpenie vyprchá do prázdna – veď Ježiš Kristus sa stal človekom, aby nás vykúpil z našich hriechov. Aj pre ťažké hriechy i ľahké hriechy, ktoré po krste spáchame, platí plná moc odpustenia, ktorú vzkriesený Pán zveril apoštolom a ich nástupcom v biskupskom a kňazskom úrade. Súčasná prax spovede jasne ukazuje, že svedomie veriacich nie je dostatočne formované. Božie milosrdenstvo je nám darované, aby sme plnili jeho prikázania, aby sme sa tak stali jedno s jeho svätou vôľou a nie aby sme sa vyhýbali požiadavke obrátenia (1458).
„Kňaz pokračuje vo vykupiteľskom diele na zemi“ (1589). Kňazská vysviacka „mu prepožičiava svätú plnú moc“ (1592), ktorá je nenahraditeľná, pretože skrze ňu sa Ježiš Kristus vo svojom spásonosnom konaní sviatostne sprítomňuje. Preto sa kňazi dobrovoľne rozhodujú pre celibát ako „znamenie nového života“ (1579). Ide o odovzdanie seba v službe Kristovi a jeho prichádzajúceho kráľovstva. Vzhľadom na prijatie vysviacky v troch stupňoch tohto úradu sa Cirkev cíti viazaná „voľbou, ktorú učinil sám Pán. Preto nie je možné vysviacať ženy“ (1577). Podsúvať tu diskrimináciu ženy poukazuje iba na nepochopenie tejto sviatosti, pri ktorej nejde o pozemskú moc, ale o reprezentovanie Krista, Ženícha Cirkvi.
4. Morálny zákon
Viera a život patria nerozlučne k sebe, pretože viera bez skutkov, ktoré sa konajú v Pánovi, je mŕtva (1815). Morálny zákon je dielom Božej múdrosti a vedie človeka k prisľúbenej blaženosti (1950). Potrebná je preto znalosť Božích a prirodzených morálnych zákonov. „aby sa konalo dobro a dosiahol sa cieľ“ (1955). Jeho dodržiavanie je pre všetkých ľudí dobrej vôle potrebné pre spásu. Kto zomrie v stave smrteľného hriechu, bude navždy odlúčený od Boha (1033). To vedie k praktickým dôsledkom v živote kresťanov, z ktorých mnohí dnes žijú v zatemnení (porovn. 2270-2283; 2350-2381). Morálny zákon nie je bremenom, ale súčasťou oslobodzujúcej pravdy (porovn. Jn 8,32), skrze ktorú kresťan kráča cestou spásy a ktorá sa nesmie relativizovať.
5. Večný život
Mnohí sa dnes pýtajú, načo je Cirkev vlastne ešte tu, keď sa biskupi radšej vidia v úlohe politikov namiesto toho, aby hlásali vieru Evanjelia. Náš pohľad nesmie byť zrieďovaný vedľajšími vecami, ale musíme hlásať vlastný poklad Cirkvi. Každý človek má nesmrteľnú dušu, ktorá bude pri smrti oddelená od tela a on dúfa vo vzkriesenie z mŕtvych (366). Smrť robí rozhodnutie človeka za Boha alebo proti Bohu definitívnym. Každý sa musí bezprostredne po smrti postaviť pred mimoriadny súd (1021). Alebo je ešte potrebné očisťovanie, alebo sa človek dostane priamo do nebeskej blaženosti a smie hľadieť na Boha z tváre do tváre. Existuje však aj strašná možnosť, že človek až do konca zotrvá v odpore voči Bohu a definitívne odmietne jeho lásku a „tak sa sám hneď a naveky zatratí“ (1022). „Boh nás stvoril bez nás, ale nechce nás spasiť bez nás“ (1847). Večnosť pekelného trestu je strašná realita, ktorú – podľa svedectva Svätého písma - na seba privolajú všetci, „ktorí zomrú v stave smrteľného hriechu“ (1035). Kresťan prechádza úzkou bránou, „lebo široká brána a priestranná cesta vedie do zatratenia a mnoho je tých, čo cez ňu vchádzajú“ (Mt 7,13).
Zamlčovať tieto a iné pravdy viery a ľudí príslušne učiť je najhorším podvodom, pred ktorým Katechizmus dôrazne varuje. Predstavuje to poslednú skúšku Cirkvi a vedie človeka k náboženskému šialenstvu lží, za „cenu jeho odpadu od pravdy“ (675). Je to podvod antikrista! „Potom sa zjaví ten zločinec, ktorého Pán Ježiš zabije dychom svojich úst a zničí jasom svojho príchodu; toho, ktorý príde pôsobením satana so všetkou mocou, znameniami a klamnými zázrakmi a s každým zvodom do neprávosti pre tých, čo idú do záhuby, lebo neprijali lásku k pravde, aby mohli byť spasení“ (2 Thess 2,10).
Výzva
Ako robotníci v Pánovej vinici máme my všetci zodpovednosť tieto zásadné pravdy pripomínať tým, že sa budeme pridržiavať toho, čo sme sami prijali. Chceme dodávať odvahu, kráčať cestou Ježiša Krista s rozhodnosťou, aby sme tak skrze dodržiavania jeho prikázaní dosiahli večný život (2075).
Prosme Pána, aby nám dal spoznať, aký veľký je dar katolíckej viery, cez ktorú sa otvára brána k večnému životu. „Kto sa bude hanbiť za mňa a za moje slová pred týmto cudzoložným a hriešnym pokolením, za toho sa bude hanbiť aj Syn človeka, keď príde v sláve svojho Otca so svätými anjelmi“ (Mk 8,38). Preto sa zasadzujme za posilnenie viery tým, že budeme vyznávať pravdu, ktorou je Ježiš Kristus sám.
Práve my, biskupi a kňazi sme oslovení, keď sv. Pavol, apoštol, Ježiša Krista, dáva svojmu spolubojovníkovi a nástupcovi sv. Timotejovi toto napomenutie na cestu: „Zaprisahávam ťa pred Bohom a Kristom Ježišom, ktorý bude súdiť živých i mŕtvych, pre jeho príchod a jeho kráľovstvo: Hlásaj slovo, naliehaj vhod i nevhod, usvedčuj, karhaj a povzbudzuj so všetkou trpezlivosťou a múdrosťou. Lebo príde čas, keď neznesú zdravé učenie, ale nazháňajú si učiteľov podľa svojich chúťok, aby im šteklili uši. Odvrátia sluch od pravdy a obrátia sa k bájkam. Ty však buď vo všetkom triezvy, znášaj útrapy, konaj dielo evanjelistu, plň svoju službu“ (2 Tim 4,1-5).
Nech Panna Mária, Božia Matka, nám vyprosí milosť, aby sme sa pevne držali pravdy Ježiša Krista bez zakolísania.
Vo viere a modlitbe spojený Kardinál Gerhard Müller,
Prefekt Kongregácie pre náuku viery v r. 2012-2017 Rím, 9.2.2019
Možno ho podporiť aj petíciou!
Manifest viery kardinála Gerharda L. Müllera
Kath.net dokumentuje Manifest viery kardinála Gerharda L. Müllera,
Rím, 9. februára 2019
'Nech sa vám srdce nevzrušuje!' (Jn 14,1)
Vzhľadom na šíriace sa zmätenie v náuke viery ma mnohí biskupi, kňazi, rehoľníci a laici Katolíckej cirkvi poprosili o verejné svedectvo o pravde zjavenia. Je to prapôvodná úloha pastierov, ktorí vedú svoj zverený ľud na cestu spásy. To sa môže podariť iba vtedy, ak táto cesta je známa a sami ňou kráčajú vpred. Pritom platia slová apoštola: „Odovzdal som vám predovšetkým to, čo som aj ja prijal“ (1 Kor 15,3). Dnes už nie sú mnohým kresťanom známe zásadné náuky viery, takže rastie nebezpečenstvo, že zídu z cesty k večnému životu. Zostáva však od vekov vlastnou úlohou Cirkvi viesť ľudí k Ježišovi Kristovi, svetlu národov (porovn. L G 1). V tejto situácii si kladieme otázku o orientácii. Podľa sv. Jána Pavla II. predstavuje Katechizmus Katolíckej cirkvi „bezpečnú normu náuky viery“ (Fidei Depositum IV). Bol napísaný s cieľom posilňovať vo viere bratov a sestry, ktorých viera je „diktatúrou relativizmu“ masívne spochybňovaná.
1. Jeden a trojjediný Boh zjavený v Ježišovi Kristovi
Obsah viery všetkých kresťanov nachádzame vo vyznávaní Najsvätejšej Trojice. Skrze krst sme sa v mene Otca a Syna a Ducha Svätého stali Ježišovými učeníkmi, deťmi a priateľmi Boha. Rôznosť troch Osôb v Božskej jednote vyznačuje vzhľadom na iné náboženstvá zásadný rozdiel vo viere v Boha a obraze človeka (254). Vo vyznávaní Ježiša Krista sa rozlišujú duchovia. On je pravý Boh a pravý človek, počatý skrze Ducha Svätého a narodený z Panny Márie. Slovo, ktoré sa stalo Telom, Boží Syn, je jediný Vykupiteľ sveta (679) a jediný sprostredkovateľ medzi Bohom a ľuďmi (846). Preto Prvý list sv. Jána označuje za antikrista toho, kto jeho božstvo popiera (1 Jn 2,22), pretože Ježiš Kristus, Boží Syn od večnosti, je jedna podstata s Bohom, svojím Otcom (663). S jasnou rozhodnosťou sa treba stavať proti upadnutiu do starých heréz, ktoré v Ježišovi Kristovi videli iba dobrého človeka, brata a priateľa, proroka a moralistu. On je v prvom rade Slovo, ktoré bolo u Boha a ktoré je Boh, Synom Otca, ktorý prijal našu ľudskú prirodzenosť, aby nás vykúpil a ktorý príde súdiť živých a mŕtvych. Jemu jedinému sa klaniame v jednote s Otcom a Duchom Svätým ako jedinému a pravému Bohu.
2. Cirkev
Ježiš Kristus založil Cirkev ako viditeľné znamenie a nástroj spásy, ktorá sa uskutočňuje v Katolíckej cirkvi. On dal svojej Cirkvi, „ktorá vyšla z boku zosnulého Krista“ (766), sviatostné ustanovenie, ktoré zostáva až do dokonania (765). Kristus - Hlava - a veriaci ako údy Tela sú jednou mystickou osobou (795), preto je Cirkev svätá, lebo jediný sprostredkovateľ ustanovil jej viditeľnú štruktúru a neustále ju udržiava (771). Skrze ňu sa Kristovo vykupiteľské dielo sprítomňuje v čase a priestore v slávení svätých sviatostí predovšetkým v Eucharistickej obete, svätej omši (1330). Cirkev Kristovou autoritou sprostredkuje Božie zjavenie, ktoré sa vzťahuje na všetky prvky náuky, „vrátane morálnej náuky, bez ktorej spásonosné pravdy viery sa nemôžu zachovávať, prezentovať a pozorovať“ (2035).
3. Poriadok sviatostí
Cirkev je v Ježišovi Kristovi všeobsiahlou sviatosťou spásy (776). Ona neodráža seba samu, ale odráža Kristovo svetlo, ktoré vyžaruje z jej tváre. To sa deje iba vtedy, keď nie väčšina, ani duch doby, ale v Ježišovi Kristovi zjavená pravda sa stáva vzťažným bodom, pretože Kristus zveril Katolíckej cirkvi plnosť milostí a pravdy (819). On sám je vo sviatostiach Cirkvi prítomný.
Cirkev nie je ľuďmi založený spolok, o štruktúre ktorej môžu jeho členovia ľubovoľne hlasovať. Cirkev je božského pôvodu. „Kristus sám je prapôvodca úradu v Cirkvi. On ho ustanovil, jemu je daná plná moc a poslanie, smerovanie a stanovenie cieľa“ (874). Napomínanie apoštola platí dodnes: „Keby sme vám hlásali my alebo aj anjel z neba iné evanjelium, ako sme vám hlásali, nech je prekliaty!“ (Gal 1,8). Sprostredkovanie viery je nerozlučne spojené s ľudskou vierohodnosťou jeho poslov, ktorí v niektorých prípadoch nechali svojich zverencov napospas vlkom, zneistili ich a ich vieru ťažko poškodili. Tu zasahuje slovo Písma tých, ktorí nepočúvajú pravdu a riadia sa svojimi vlastnými želaniami, ktoré šteklia uši, pretože už neznesú zdravé učenie: „Lebo príde čas, keď neznesú zdravé učenie, ale nazháňajú si učiteľov podľa svojich chúťok, aby im šteklili uši. (2 Tim 4,3-4).
Úlohou učiteľského úradu Cirkvi je, „chrániť ľud pred zmätením a slabou vierou, aby sa bez omylov vyznávala pôvodná pravá viera“ (890). To platí zvlášť vzhľadom na všetkých sedem sviatostí. Najsvätejšia Eucharistia je „prameňom a vrcholom celého kresťanského života“ (1324). Eucharistická obeta, v ktorej nás Kristus vťahuje do svojej obety na kríži, je zameraná na najvnútornejšie spojenie s Kristom (1382). Sväté písmo preto vzhľadom na prijímanie Najsvätejšej Eucharistie napomína: „Kto by teda jedol chlieb alebo pil Pánov kalich nehodne, previní sa proti Pánovmu telu a krvi“ (1 Kor 11,27). „Kto si je vedomý ťažkého hriechu, musí prijať sviatosť zmierenia, pred svätým prijímaním“ (1385). Z vnútornej logiky sviatosti vyplýva ako samozrejmé, že rozvedené a civilne znova zosobášené osoby, ktorých sviatostné manželstvo ešte existuje, nie sú s katolíckou vierou a Cirkvou úplne spojení kresťania, ako aj všetci, ktorí nie sú príslušne disponovaní, Najsvätejšiu Eucharistiu neprijímajú plodne (1457), pretože im nestačí ku spáse. Na to poukazovať zodpovedá duchovným dielam milosrdenstva.
Vyznanie hriechov vo svätej spovedi najmenej raz do roka patrí k cirkevným prikázaniam. (2042). Ak veriaci svoje hriechy už nevyznávajú a neprijímajú rozhrešenie, tak vykúpenie vyprchá do prázdna – veď Ježiš Kristus sa stal človekom, aby nás vykúpil z našich hriechov. Aj pre ťažké hriechy i ľahké hriechy, ktoré po krste spáchame, platí plná moc odpustenia, ktorú vzkriesený Pán zveril apoštolom a ich nástupcom v biskupskom a kňazskom úrade. Súčasná prax spovede jasne ukazuje, že svedomie veriacich nie je dostatočne formované. Božie milosrdenstvo je nám darované, aby sme plnili jeho prikázania, aby sme sa tak stali jedno s jeho svätou vôľou a nie aby sme sa vyhýbali požiadavke obrátenia (1458).
„Kňaz pokračuje vo vykupiteľskom diele na zemi“ (1589). Kňazská vysviacka „mu prepožičiava svätú plnú moc“ (1592), ktorá je nenahraditeľná, pretože skrze ňu sa Ježiš Kristus vo svojom spásonosnom konaní sviatostne sprítomňuje. Preto sa kňazi dobrovoľne rozhodujú pre celibát ako „znamenie nového života“ (1579). Ide o odovzdanie seba v službe Kristovi a jeho prichádzajúceho kráľovstva. Vzhľadom na prijatie vysviacky v troch stupňoch tohto úradu sa Cirkev cíti viazaná „voľbou, ktorú učinil sám Pán. Preto nie je možné vysviacať ženy“ (1577). Podsúvať tu diskrimináciu ženy poukazuje iba na nepochopenie tejto sviatosti, pri ktorej nejde o pozemskú moc, ale o reprezentovanie Krista, Ženícha Cirkvi.
4. Morálny zákon
Viera a život patria nerozlučne k sebe, pretože viera bez skutkov, ktoré sa konajú v Pánovi, je mŕtva (1815). Morálny zákon je dielom Božej múdrosti a vedie človeka k prisľúbenej blaženosti (1950). Potrebná je preto znalosť Božích a prirodzených morálnych zákonov. „aby sa konalo dobro a dosiahol sa cieľ“ (1955). Jeho dodržiavanie je pre všetkých ľudí dobrej vôle potrebné pre spásu. Kto zomrie v stave smrteľného hriechu, bude navždy odlúčený od Boha (1033). To vedie k praktickým dôsledkom v živote kresťanov, z ktorých mnohí dnes žijú v zatemnení (porovn. 2270-2283; 2350-2381). Morálny zákon nie je bremenom, ale súčasťou oslobodzujúcej pravdy (porovn. Jn 8,32), skrze ktorú kresťan kráča cestou spásy a ktorá sa nesmie relativizovať.
5. Večný život
Mnohí sa dnes pýtajú, načo je Cirkev vlastne ešte tu, keď sa biskupi radšej vidia v úlohe politikov namiesto toho, aby hlásali vieru Evanjelia. Náš pohľad nesmie byť zrieďovaný vedľajšími vecami, ale musíme hlásať vlastný poklad Cirkvi. Každý človek má nesmrteľnú dušu, ktorá bude pri smrti oddelená od tela a on dúfa vo vzkriesenie z mŕtvych (366). Smrť robí rozhodnutie človeka za Boha alebo proti Bohu definitívnym. Každý sa musí bezprostredne po smrti postaviť pred mimoriadny súd (1021). Alebo je ešte potrebné očisťovanie, alebo sa človek dostane priamo do nebeskej blaženosti a smie hľadieť na Boha z tváre do tváre. Existuje však aj strašná možnosť, že človek až do konca zotrvá v odpore voči Bohu a definitívne odmietne jeho lásku a „tak sa sám hneď a naveky zatratí“ (1022). „Boh nás stvoril bez nás, ale nechce nás spasiť bez nás“ (1847). Večnosť pekelného trestu je strašná realita, ktorú – podľa svedectva Svätého písma - na seba privolajú všetci, „ktorí zomrú v stave smrteľného hriechu“ (1035). Kresťan prechádza úzkou bránou, „lebo široká brána a priestranná cesta vedie do zatratenia a mnoho je tých, čo cez ňu vchádzajú“ (Mt 7,13).
Zamlčovať tieto a iné pravdy viery a ľudí príslušne učiť je najhorším podvodom, pred ktorým Katechizmus dôrazne varuje. Predstavuje to poslednú skúšku Cirkvi a vedie človeka k náboženskému šialenstvu lží, za „cenu jeho odpadu od pravdy“ (675). Je to podvod antikrista! „Potom sa zjaví ten zločinec, ktorého Pán Ježiš zabije dychom svojich úst a zničí jasom svojho príchodu; toho, ktorý príde pôsobením satana so všetkou mocou, znameniami a klamnými zázrakmi a s každým zvodom do neprávosti pre tých, čo idú do záhuby, lebo neprijali lásku k pravde, aby mohli byť spasení“ (2 Thess 2,10).
Výzva
Ako robotníci v Pánovej vinici máme my všetci zodpovednosť tieto zásadné pravdy pripomínať tým, že sa budeme pridržiavať toho, čo sme sami prijali. Chceme dodávať odvahu, kráčať cestou Ježiša Krista s rozhodnosťou, aby sme tak skrze dodržiavania jeho prikázaní dosiahli večný život (2075).
Prosme Pána, aby nám dal spoznať, aký veľký je dar katolíckej viery, cez ktorú sa otvára brána k večnému životu. „Kto sa bude hanbiť za mňa a za moje slová pred týmto cudzoložným a hriešnym pokolením, za toho sa bude hanbiť aj Syn človeka, keď príde v sláve svojho Otca so svätými anjelmi“ (Mk 8,38). Preto sa zasadzujme za posilnenie viery tým, že budeme vyznávať pravdu, ktorou je Ježiš Kristus sám.
Práve my, biskupi a kňazi sme oslovení, keď sv. Pavol, apoštol, Ježiša Krista, dáva svojmu spolubojovníkovi a nástupcovi sv. Timotejovi toto napomenutie na cestu: „Zaprisahávam ťa pred Bohom a Kristom Ježišom, ktorý bude súdiť živých i mŕtvych, pre jeho príchod a jeho kráľovstvo: Hlásaj slovo, naliehaj vhod i nevhod, usvedčuj, karhaj a povzbudzuj so všetkou trpezlivosťou a múdrosťou. Lebo príde čas, keď neznesú zdravé učenie, ale nazháňajú si učiteľov podľa svojich chúťok, aby im šteklili uši. Odvrátia sluch od pravdy a obrátia sa k bájkam. Ty však buď vo všetkom triezvy, znášaj útrapy, konaj dielo evanjelistu, plň svoju službu“ (2 Tim 4,1-5).
Nech Panna Mária, Božia Matka, nám vyprosí milosť, aby sme sa pevne držali pravdy Ježiša Krista bez zakolísania.
Vo viere a modlitbe spojený Kardinál Gerhard Müller,
Prefekt Kongregácie pre náuku viery v r. 2012-2017 Rím, 9.2.2019
