Arcibiskup Lefebvre bezradným katolíkom - Ste zastaralí spiatočníci, hovoria modernisti v cirkvi
Pravda sa zmeniť nedá, je tá istá včera, dnes i zajtra. Pápež Pius X. bojoval proti tomu, čo je v prítomnej cirkvi - proti modernizmu. Keď sa nepriatelia cirvki zmocnili vedenia cirkvi, vedeli čo cirkev rozloží - spomínaný modernizmus! Nové modlitby, nová omša, nové kostoly, nové rúcha, nové obrady, nová viera - všetko staré z cirkvi preč! A tak cirkev si pod taktovkou týchto neznabohov v cirkvi, oblečených do kňažských rúch, sama zbúrala oltáre, spálila posvätné knihy, zabila vieru v domnienke, že tieto veci konajú na oslavu Boha.
Ako mohlo vôbec prísť k takej masovej manipulácii v cirkvi? Ako to že len tak málo katolíkov pochopilo dobu a konanie, ktoré im menilo cirkev? Odpoveď je jednoduchá - katolíci nepoznali svoju vieru. Odmietli tento poklad, keď niekoľko generácií pred nami sa stalo vlažnými, vítali každú novotu v cirkvi, omša ich už nudila a chceli ničo nové. Boh im to neodoprel - dostali nové všetko. Tak nové, že ich deti prestali vieru praktizovať, ich vnúčatá sa Bohu vedeli iba rúhať.
Boh vypočul našich predkov, ktorí túžili po zmenách, túžili po tom, aby cirkev, ktorej boli súčasťou, už nemala tak veľký vplyv na nich a na svet. Všetko im Boh vyplnil. Vytvoril im cirkev bez moci, ako kráľa bez trónu a my sme ich potomkovia - potomkovia zatratených...
-------------
V. kapitola „Ste večne zaostalí“
Katolíci veľmi dobre vidia, že sa dejú radikálne zmeny, a ťažko vedia odolávať propagande, ktorá je veľmi násilná, ako to už býva pri každej revolúcii. Hovoria im: „Neprijímate zmeny, hoci sa mení celý život a vy ste neohybní; to, čo bolo dobré pred päťdesiatimi rokmi, už nezodpovedá dnešnej mentalite, ani nášmu dnešnému životnému štýlu. Upínate sa na svoju minulosť. Nie ste schopní zmeniť svoje zvyky!“ Zo strachu pred podobnými výčitkami sa mnohí podrobili reforme. Nenachádzajú žiadne vhodné argumenty, ktoré by ich mohli chrániť pred ponižujúcimi rečami ako:
„Ste zaostalí, ste spiatočnícki, nežijete s dobou.“
Už kardinál Ottaviani povedal pred biskupmi: „Máte strach, že budete vyzerať starí.“
My sme však nikdy neodmietali určité zmeny, určité prispôsobenia, ktoré svedčia o vitalite Cirkvi. Pokiaľ ide o liturgiu, toto nie je prvá reforma, ktorú zažívajú ľudia môjho veku. Práve som sa narodil, keď sa svätý pápež Pius X. intenzívne zaoberal tým, aby zaviedol zlepšenia. Zvýraznil význam predovšetkým Cezročného obdobia, znížil vek detí na prvé sväté prijímanie a obnovil liturgický spev, ktorý sa dostal takmer do zabudnutia. Ďalej potom pápež Pius XII. skrátil trvanie eucharistického pôstu pre ťažkosti vyplývajúce z moderného života, z toho istého dôvodu dovolil celebrovať omšu aj popoludní, preložil slávenie veľkonočnej vigílie znova na večer Bielej soboty a nanovo pretvoril liturgiu Veľkého týždňa. Aj pápež Ján XXIII. uskutočnil pred Koncilom niektoré malé zmeny v tzv. obrade svätého Pia V.
Ale nič z toho všetkého sa nepriblížilo ani len v najmenšom tomu, čo sa udialo v roku 1969, totiž nové ponímanie svätej omše.
Vyčítajú nám, že sa upíname na vonkajšie a druhoradé formy, napríklad na latinčinu. Latinčina je, ako sa to vyhlasuje, mŕtvy jazyk, ktorému nikto nerozumie, akoby jej kresťanský ľud 17. alebo 19. storočia rozumel lepšie. Akú nedbalosť podľa ich názoru urobila Cirkev, keď s jej odstránením tak dlho čakala! Myslím, že mala svoje dôvody. Neprekvapuje, že katolíci cítia potrebu lepšie rozumieť nádherným textom, z ktorých čerpajú svoj duchovný pokrm, a ešte, že sa chcú vnútorne pripojiť k dianiu, ktoré sa odohráva pred ich očami. Neboli by sme však spravodliví k ich potrebe, keby sa od začiatku až do konca obety svätej omše požíval ich materinský jazyk. Čítanie lekcií a evanjelia v materinskom jazyku znamená vylepšenie. Praktizuje sa to, keď je to primerané, v Saint-Nicolas-du-Chardonnet (v Paríži), ako aj v priorstvách Bratstva, ktoré som založil.
Pokiaľ ide o ostatný text, nie je to, čo by človek takto získal, úmerné tomu, čo by takto stratil. Lebo porozumenie textu nie je najvyšším cieľom modlitby, ani jediným prostriedkom, ako priviesť dušu do postoja modlitby, teda k spojeniu s Bohom. Ak venujeme zmyslu textu príliš veľkú pozornosť, môže to byť dokonca prekážkou. Čudujem sa, že to ľudia nechápu, hoci sa v rovnakom čase ohlasuje nábožnosť srdca, ktorá má byť menej intelektuálna, a viac spontánna. Zjednotenie s Bohom možno skoro dosiahnuť nábožným nebeským spevom, všeobecnou atmosférou liturgického diania, nábožnosťou a sústredenosťou, ktorú vyžaruje miesto bohoslužby, jeho architektonickou krásou, horlivosťou kresťanského spoločenstva, dôstojnosťou a nábožnosťou celebranta, symbolmi výzdoby miesta, vôňou kadidla a mnohým iným. Nezáleží na druhu odrazového mostíka, len nech sa pozdvihne duša. Kto raz navštívi benediktínske opátstvo, ktoré si zachovalo bohoslužbu v celej kráse, zažije túto skúsenosť.
Pravdaže, napriek tomu sa treba usilovať o čoraz lepšie porozumenie orácií, modlitieb a hymnov a o čoraz dokonalejšiu účasť na bohoslužbe. Je však omylom chcieť dosiahnuť tento cieľ jednoducho len použitím materinského jazyka a úplným odstránením univerzálneho jazyka Cirkvi, čo sa, žiaľ, takmer všade na svete uskutočnilo. Treba vidieť, aký nával je na omšiach, ktoré sa síce celebrujú podľa Novus Ordo, ale pri ktorých bol zachovaný spev Kréda, Sanctus a Agnus Dei.
Latinčina je predsa univerzálny jazyk. Keď ho používa liturgia, robí nás univerzálnym spoločenstvom, jednoducho katolíckym. Ak sa oproti tomu vytvárajú malé miestne okruhy s už rôznou svojráznosťou, potom stráca liturgia tú dimenziu, ktorá sa vtláča tak hlboko do duší.
Aby sme sa vyhli tejto pomýlenej ceste, stačí, keď si všimneme východné obrady, pri ktorých sa liturgia slávi už dávno v jazyku krajiny. Možno v nich konštatovať izolovanosť, ktorou trpia členovia týchto spoločenstiev. Ak totiž žijú rozptýlene mimo svojej domoviny, potrebujú vlastného kňaza na omšu, sviatosti a obrady všetkého druhu. Budujú si vlastné cirkvi, ktorými sa nezadržateľne odtŕhajú od ostatného katolíckeho ľudu.
Bola to pre nich výhoda? Vôbec sa nepreukázalo, že ich vlastný liturgický jazyk ich robí horlivejšími a že vieru aktívnejšie praktizujú ako tí, ktorí sa tešia výhode univerzálneho jazyka, i keď mu aj mnohí azda nerozumejú, ale môžu si ho preložiť.
Ak pozorujme situáciu mimo Cirkvi, vidíme ako si mohol svoju súdržnosť úspešne zabezpečiť islam, hoci sa predsa rozšíril v rôznych oblastiach a u národov rôznych rás, ako v Turecku, v severnej Afrike, Indonézii a v čiernej Afrike? Bolo to práve tým, že všade bol predpísaný arabský jazyk ako jediný jazyk Koránu. V Afrike som videl, ako sa marabutské deti museli učiť naspamäť súry, z ktorých nemohli rozumieť ani slovo. Navyše, islam ide tak ďaleko, že úplne zakazuje preklady svojej posvätnej knihy. Dnes patrí k dobrému správaniu obdivovať náboženstvo Mohameda, na ktoré sa obrátilo, ako sa vie, tisíce Francúzov, ba dokonca v kostoloch sa vyberajú milodary na stavbu mešít vo Francúzsku. Ale ľudia sa boja dať sa inšpirovať týmto príkladom, ktorý by stál za nasledovanie: rozhodne a tvrdošijne sa držať jediného jazyka pre modlitbu a kult.
To, že latinčina je mŕtvym jazykom, hovorí práve za jej zachovanie. Je to najlepší prostriedok na ochranu článkov viery proti jazykovým prispôsobovaniam, ktoré v priebehu storočí celkom prirodzene vznikajú.
Už asi desať rokov je veľmi rozšírené štúdium sémantiky. Prijali ju dokonca do učebného plánu vyučovania francúzštiny na gymnáziách. Jedným z predmetov sémantiky je však zmena významov, významové posuny, ktoré možno pozorovať v priebehu času, často dokonca vo veľmi krátkych časových obdobiach. Využime teda tento poznatok v prospech toho, aby sme pochopili, aké je nebezpečné vystaviť bohatstvo viery nestálym spôsobom vyjadrovania. Myslíte si, že nedotknuteľné formulácie večných právd by mohli byť počas dvoch tisícročí zachované bez najmenšieho sfalšovania jazykmi, ktoré sa ustavične menia a líšia podľa krajín, ba dokonca podľa oblastí? Živé jazyky sú menlivé a nestále. Keď sa liturgia zverí momentálnemu jazyku, budú ju musieť stále prispôsobovať, a to so zohľadnením sémantiky. Potom nie div, že sa musia stále zostavovať nové komisie a kňazi nemajú čas slúžiť omšu.
Keď som navštívil v Castelgandolfe v roku 1976 Jeho Svätosť Pavla VI., povedal som mu: „Neviem, Svätý Otče, či viete, že v súčasnosti je vo Francúzsku trinásť oficiálnych eucharistických modlitieb.“ Nato svätý Otec zodvihol s obavami ruky k nebu a odpovedal: „Ale omnoho viac, monseigneur, omnoho viac!“
A ja si preto kladiem sám sebe otázku: Bolo by ich rovnako veľa, keby boli liturgici donútení zostaviť ich v latinčine? Okrem týchto pevne stanovených modlitieb, ktoré tu a tam boli vytlačené a dané do obehu, mali by sme hovoriť aj o tých kánonoch, ktoré kňaz sám improvizuje pri slávení, a o všetkých tých vsunutých vetách, ktoré vkladá od „prípravných modlitieb úkonu kajúcnosti“ až po „prepustenie zhromaždenia“. Myslíte si, že by to bolo možné, keby sa muselo celebrovať po latinsky?
Ďalšou vonkajšou formou, proti ktorej sa už takmer všeobecne vzpierame, je nosenie sutany, ani nie tak v kostole alebo pri návštevách Vatikánu, ako v dennom živote. Otázka nie je podstatná, ale má veľký význam. Vždy, keď ju pápež pripomínal – a Ján Pavol II. to robil veľmi dôrazne –, ozývali sa z radov kléru rozhorčené protesty. V jednom parížskom denníku som čítal tieto vyhlásenia avantgardného kňaza k tejto téme: „To je iba zvyk... Vo Francúzsku nemá zmysel nosiť stavovské oblečenie, lebo niet ani najmenšej potreby spoznávať kňaza na ulici ako takého. Naopak, sutana alebo kňazský civil vyvolávajú len vnútorný odpor... Kňaz je človek ako všetci ostatní, aj keď predsedá eucharistickému sláveniu!“
Tento „predsedajúci“ vyjadril myšlienku, ktorá odporuje evanjeliu, ako aj skúsenosť, najlepšie potvrdenú spoločenskou realitou. Vo všetkých náboženstvách nosia osoby vyššieho duchovného postavenia rozlišovacie znaky. Antropológia, okolo ktorej sa robí taký veľký hurhaj, to môže potvrdiť. Pri moslimoch vidno používanie rozlišujúceho oblečenia, retiazok na krku a prsteňov. Budhisti sa obliekajú do rúcha šafránovej farby a holia si hlavu určitým spôsobom. Na uliciach Paríža a iných veľkomiest možno vidieť mladých ľudí, ktorí sa pripojili k tomuto učeniu, a ich oblečenie nevyvoláva žiadnu kritiku.
Sutana zaručuje spoznateľnosť duchovného, rehoľníka alebo rehoľníčky ako uniforma každého vojaka či policajta. No zároveň je tu rozdiel. Keď sa títo oblečú do civilu, stávajú sa opäť občanmi ako ktokoľvek iný, zatiaľ čo kňaz si musí ponechať svoj odev, ktorý ho odlišuje od všetkých ostatných ľudí, za všetkých okolností spoločenského života. V skutočnosti mu ponecháva posvätný charakter, ktorý dostal pri kňazskej vysviacke, žiť vo svete bez toho, žeby bol zo sveta. U svätého Jána čítame: „... ale preto, že nie ste zo sveta, že som si vás ja vyvolil zo sveta...“ (Jn 15, 19).
Kňaz sa musí líšiť od iných svojím odevom a zároveň vystupovať v duchu skromnosti, decentnosti a chudoby.
Druhým dôvodom na nosenie sutany je povinnosť kňaza vydávať svedectvo o našom Pánovi: „Budete mi svedkami...“ (Sk 1, 8). „Ani lampu nezažnú a nepostavia pod mericu“ (Mt 5, 15). Náboženstvo sa nesmie utiahnuť do sakristie, ako to už dávno nariadili mocnári krajín Východu. Kristus nám prikázal, aby sme svoju vieru vyznávali aj navonok, zviditeľňovali ju svedectvom, aby to mohli všetci vidieť a počuť. Svedectvo slova, ktoré je pre kňaza podstatnejšie ako svedectvo odevu, môže byť uľahčené jednoznačným prejavením kňazstva, teda aj nosením sutany.
Odluka Cirkvi od štátu (raz prijatá a inokedy dokonca považovaná za najlepší stav) spôsobila, že ateizmus pozvoľne prenikal do všetkých oblastí činností, a musíme konštatovať, že veľký počet katolíkov, a dokonca i kňazov, nemá už nijakú presnú predstavu o vlastnej úlohe katolíckeho náboženstva v občianskej spoločnosti. Všetko zaplavil laicizmus.
Kňaz, ktorý žije v takej spoločnosti, nadobúda čoraz viac dojem, že je v tejto spoločnosti cudzincom, že jej stojí v ceste, že je svedkom minulosti, ktorá je určená na zánik. Jeho prítomnosť je nanajvýš tolerovaná, nič viac, aspoň tak to vidí on. Preto je jeho želaním vyrovnať sa svetu laikov, ponoriť sa do masy. Takému kňazovi chýba nielen skúsenosť toho, kto precestoval krajiny, ktoré sú menej odkresťančené ako je naša, ale predovšetkým mu chýba hlboká viera v svoje kňazstvo.
Nesprávne sa hodnotí aj náboženský cit. Úplne bezdôvodne sa predpokladá, že všetci, s ktorými máme niečo do činenia, alebo tí, ktorých náhodne stretneme, sú bez vyznania. Mladí kňazi, ktorí pochádzajú z Ecône, a všetci, ktorí nepodľahli prúdu anonymity, to konštatujú každý deň. Budú odmietaní? Úplne naopak. Ľudia sa k nim prihovárajú na uliciach, na stanici, aby s nimi hovorili, často iba preto, aby sa s nimi podelili o svoju radosť, že videli kňaza. V novej Cirkvi sa odporúča dialóg. Ale ako ho môžeme nadviazať, keď začneme s tým, že sa skrývame pred pohľadmi možných partnerov rozhovoru?
V komunistických diktatúrach bolo prvou starosťou vtedajších mocipánov zakázať nosenie sutany. To patrí k prostriedkom, ktoré sú určené na to, aby udusili náboženstvo. Môžeme si byť istí, že aj opak je pravdou. Kňaz, ktorý sa dáva spoznať vonkajším výzorom ako taký, je živou kázňou. To, že vo veľkom meste chýbajú kňazi, ktorých možno spoznať podľa zovňajšku, poukazuje na závažný pokles kázania evanjelia, je ovocím osudného diela revolúcie a dôsledok odluky Cirkvi od štátu.
A sutana vo veľkej miere chráni kňaza pred zlom. Núti ho k určitému správaniu, v každej chvíli mu pripomína jeho poslanie na zemi a ochraňuje ho pred pokušeniami. Kňaz v sutane nemá krízu identity a veriaci tiež vedia, s kým majú do činenia. Sutana je zárukou pravosti kňazstva. Často mi katolíci hovorievali, ako im ťažko padne, keď ich spovedá kňaz v civilnom oblečení, pretože majú pocit, že sa zdôverujú s tajomstvami svedomia hocikomu. Spoveď je súdny úkon. Prečo považuje občianska justícia za nutné, že predpisuje svojim sudcom nosenie talára?
pokračovanie...