F. Vnuk: Jednota Cirkvi a nemeniteľnosť jej učenia vo svetle FAMILIARIS CONSORTIO. V roku 1989 známy a kontroverzný švajčiarsko-nemecký teológ Hans Küng bol spoluautorom knihy Paradigm Change in …Viac
F. Vnuk: Jednota Cirkvi a nemeniteľnosť jej učenia vo svetle FAMILIARIS CONSORTIO.
V roku 1989 známy a kontroverzný švajčiarsko-nemecký teológ Hans Küng bol spoluautorom knihy Paradigm Change in Theology.
V nej vystúpil s tézou, že v dejinách Cirkvi sa vyskytli obdobia, kedy došlo k radikálnemu teologickému prelomu v magistériu a v teologických postojoch Cirkvi.
Argumentuje, že podobne ako vo vedeckých disciplínach, tak aj v dejinách Cirkvi, určitý krok alebo udalosť zmenili smerovanie a ďalší vývoj náhľadov na svet okolo nás. Takýmto prelomovým bodom vo vede bolo napríklad zistenie, že zem nie je stredom vesmíru, v dôsledku čoho ptolemajovská geocentrická predstava musela ustúpiť pred novým kopernikovským heliocentrickým modelom.
Staré myslenie a chápanie vesmíru bolo nahradené novým. Americký fyzik a filozof Thomas Kuhn definoval takýto prelom výrazom Paradigm Shift (paradigmatický posun, paradigmatický zlom). Paradigma v tomto prípade predstavuje sústavu pravidiel alebo zákonov, ktorými sa daná vedecká disciplína riadi.
Viac TU: alianciazanedelu.sk/archiv/1111
Podľa H. Künga v dejinách Cirkvi sa tiež odohrali revolučné premeny (paradigmatické posuny), ktoré signalizovali prechod a nástup do nového obdobia. Túto svoju teóriu profesor Küng obšírnejšie rozvádza v knihe Theology for theThird Millennium: An Ecumenical View (New York 1990), kde uvádza, šesť takýchto období a identifikuje ich ako:
1. Apokalyptická paradigma primitívneho kresťanstva,
2. Helenistická paradigma cirkevných otcov,
3. Stredoveká rímska paradigma,
4. Reformačná paradigma,
5. Moderná osvietenská paradigma,
6. Moderná pokoncilová ekumenická paradigma.
Küngova interpretácia a následná aplikácia Kuhnovej teórie nevyvolali nijaký zvlášť mimoriadny záujem. Všimli si ju niekoľkí teológovia a cirkevní historici a ak jej venovali pozornosť, tak potom len v tom zmysle, či II. Vatikánsky koncil bol prelomom a začiatkom novej cesty v živote Cirkvi, alebo bol iba obnovou a organickým pokračovaním v neprerušenej dvetisícročnej tradícii.
O štvrť storočia neskoršie – v súvislosti s apoštolskou exhortáciou Amoris Laetitia – sa výraz “paradigmatický posun” (Paradigm Shift) znovu stáva predmetom pozornosti. Zaslúžil sa o to kardinál Pietro Parolin, po pápežovi Františkovi druhá najvýznamnejšia osobnosť v riadení Katolíckej cirkvi. V rozhovore, ktorý v januári tohto roka poskytol redakcii nedávno spustenej informačnej linke Vatican News, sa kardinál vyslovil, že exhortácia Amoris Laetitia predstavuje “novú paradigmu, ktorú pápež František uvádza s múdrosťou, rozvahou, ale aj s trpezlivosťou do života …
Je to paradigmatická zmena; text (exhortácie) nástojčivo poukazuje, čo sa od nás vyžaduje – nový duch, nový prístup! Ako každá zmena, tak aj táto prináša so sebou určité ťažkosti a problémy, ale bude treba sa s nimi vyrovnať a zodpovedne im čeliť.”
Na toto tvrdenie reagoval známy katolícky aktivista, teológ a spisovateľ George Weigel, autor životopisu dnes už svätého pápeža Jána Pavla II., Witness to Hope. (Tento trojdielny životopis vyšiel aj v slovenčine pod menom Svedok nádeje). George Weigel zverejnil svoje námietky na portáli First Things. Využil túto príležitosť nielen aby oponoval názorom kardinála Parolina, ale aj na obhajobu tradičných a v podstate nemeniteľných princípov magistéria Cirkvi.
Pripomína mu, že magistérium predstavuje poklad viery zjavenej Kristom, ohlasovanej apoštolmi a rozvíjanej otcami a učiteľmi Cirkvi. Tento vývoj a rozvoj učenia spočíva v tom, že náuka viery sa prehlbuje, vysvetľuje a doplňuje, ako si to vyžaduje potreba doby, ale nie v tom, že sa niektorá časť magistéria vylúči, nahradí novou, ktorá protirečí predchádzajúcej. “Takto už dvadsať storočí Cirkev chápe evolúciu evanjeliovej pravdy a nie ako paradigmatické posuny, zlomy, alebo radikálne skoncovanie a nový začiatok. … Cirkev má zlé skúsenosti s prelomovým experimentovaním.
Pokúsila sa o to pred 500 rokmi s katastrofálnymi následkami pre jednotu Cirkvi a pre celé mystické Telo Kristovo. A preto treba pokladať za nepríhodné, keď kardinál Parolin, štátny sekretár Sv. Stolice, nedávno predstavoval apoštolskú exhortáciu pápeža Františka o manželstva a rodine ako paradigmatický zlom.”(FirstThings, January 31, 2018).
George Weigel nijako neskrýva svoje sklamanie a znepokojenie, žev niektorých oblastiach sveta biskupi začínajú chápať exhortáciu Amoris Laetitia ako “paradigmatický posun”. To vedie k takým neželateľným javom, že “ pastorálna aplikácia exhortácie Amoris Laetitia, ako si ju vykladajú na Malte, v niektorých nemeckých diecézach, alebo San Diego (California) je celkom iná ako tá, ktorú uvádzajú do pastorálnej praxe biskupi v Poľsku, v USA (Phoenix, Philadelphia) Anglicku (Portsmouth) alebo v Edmontone (Canada). Výsledok je, že Katolícka cirkev sa začína podobať Anglikánskej cirkvi (ktorá – mimochodom – je produktom traumatickej paradigmatickej zmeny, zmeny čo spôsobila mučenícku smrť sv. Jána Fishera a sv. Tomáša Morusa).” Inými slovami: v štruktúre Cirkvi sa začínajú objavovať pukliny, náznaky fragmentácie a polarizácie.
George Weigel dôrazne varuje, že takáto fragmentácia je Katolíckej cirkvi cudzia. Pre veriaceho kresťana katolicizmus znamená “jeden Pán, jedna viera, jeden krst. Jednota je jednou zo štyroch výrazných charakteristík Cirkvi. Toto však predpokladá, že v Cirkvi je stelesnený princíp tej jednoty, ktorá vylučuje akékoľvek protirečenia, princíp, ktorý nepripúšťa, aby na poľskej strane rieky Odry bolo ťažkým hriechom to, čo sa na nemeckej strane Odry pokladá za zdroj milosti.”
Toto sú vážne a varovné slová. Treba sa modliť a dúfať, aby neostali výkrikmi bez ozveny.
František Vnuk (7. februára 2018)
Dodatok:
FAMILIARIS CONSORTIO
Apoštolská exhortácia pápeža Jána Pavla II. (22. nov. 1981)
Pastoračná činnosť v niektorých nenormálnych prípadoch
e) Rozvedení a znovu zosobášení
84. Každodenná skúsenosť, žiaľ, ukazuje, že ten, kto sa dá rozviesť, väčšinou má úmysel začať nové spolužitie, prirodzene, bez katolíckeho sobáša. Keďže tu ide o zlo, ktoré – ako aj iné – čoraz viac infikuje aj katolíkov, treba tento problém starostlivo a bez meškania riešiť. Synodálni Otcovia sa s ním výslovne zaoberali. Lebo Cirkev, ktorá je ustanovená na to, aby viedla k spáse všetkých ľudí a najmä pokrstených, nemôže ponechať na seba samých ani tých, ktorí sa hoci už pred tým boli spojení sviatostným zväzkom, pokúsili znova sa zosobášiť.
Preto sa bude Cirkev usilovať neúnavne aj takýmto ľuďom ponúkať prostriedky spásy.
Duchovní pastieri majú vedieť, že z lásky k pravde sú povinní dobre rozlišovať rozličné situácie. Je naozaj rozdiel medzi tými, čo sa usilovali zachrániť prvé manželstvo, a boli celkom nespravodlivo opustení, a tými, čo z vlastnej ťažkej viny rozvrátili kanonicky platné manželstvo. Napokon sú aj takí, čo uzavreli nové životné spoločenstvo len z ohľadu na výchovu detí a niekedy sú vo svojom svedomí subjektívne presvedčení, že predchádzajúce manželstvo, už nenapraviteľne rozvrátené, nebolo vlastne nikdy platné.
Spolu so Synodou vyzývam duchovných pastierov i celé spoločenstvo veriacich, aby rozvedeným pomáhali a starostlivou láskou sa usilovali zbaviť ich pocitu, že sú odlúčení od Cirkvi, lebo aj oni, ako pokrstení, môžu a vlastne sa majú zúčastňovať na jej živote. Treba ich povzbudzovať, aby počúvali Božie slovo, zúčastňovali sa na obete svätej omše, vytrvalo sa modlili, konali skutky lásky a napomáhali podujatiam miestneho spoločenstva v prospech spravodlivosti, vychovávali svoje deti v kresťanskej viere, pestovali ducha kajúcnosti a skutky pokánia, a tak si deň čo deň vyprosovali Božiu milosť. Cirkev sa má za nich modliť, posilňovať ich, ukázať im, že je milosrdnou matkou, a tak ich udržiavať vo viere a nádeji.
Pritom však Cirkev zotrváva vo svojej doterajšej praxi, založenej na Svätom písme, že nepripúšťa k eucharistickému prijímaniu tých veriacich, ktorí sa po rozvode znova zosobášili. Sami totiž bránia tomu, aby boli pripustení, nakoľko ich stav a životné okolnosti sú v objektívnom rozpore s tým zväzkom lásky medzi Kristom a Cirkvou, ktorý sa práve v Eucharistii naznačuje a uskutočňuje. Okrem toho je tu aj iný osobitný pastoračný dôvod: keby sa takéto osoby pripustili k Eucharistii, veriacich by to uviedlo do pochybností a neistoty ohľadom učenia Cirkvi o nerozlučiteľnosti manželstva.
Zmierenie vo sviatosti pokánia, ktoré otvára cestu k Eucharistii, môže sa udeliť len tým, čo ľutujú, že porušili znamenie zmluvy a vernosti s Kristom a sú úprimne ochotní viesť taký život, ktorý nie je v rozpore s nerozlučiteľnosťou manželstva. To v skutočnosti vyžaduje, aby sa muž a žena, ktorí z vážnych príčin, ako je napríklad výchova detí, nemôžu splniť požiadavku vzájomného rozchodu, zaviazali, že budú žiť v úplnej zdržanlivosti, čiže zdržia sa aktov, ktoré sú manželstvu vlastné“.
Rovnako úcta k sviatosti manželstva, ako aj ohľad na manželov a ich rodiny i na spoločenstvo veriacich zakazuje všetkým duchovným pastierom konať pre rozvedených, ktorí uzatvárajú nový sobáš, akýkoľvek obrad, nech by ich k tomu viedli akékoľvek dôvody alebo pastoračné zámienky. Tieto obrady by totiž pôsobili dojmom nového sviatostného a platného sobáša a uvádzali by do omylu o nerozlučiteľnosti prvého sviatostne uzavretého manželstva.
Týmto počínaním Cirkev vyznáva svoju vernosť Kristovi a jeho pravde. Súčasne sa však matersky správa aj k svojim deťom, najmä k tým, čo boli bez vlastnej viny opustení svojím vlastným zákonitým manželom.
Cirkev okrem toho pevne verí, že všetci tí, čo sa vzdialili od Pánovho príkazu a v takom stave aj teraz zotrvávajú, môžu dostať od Boha milosť obrátenia a spásy, ak vytrvajú v modlitbe, pokání a láske.
alianciazanedelu.sk/archiv/1111
V roku 1989 známy a kontroverzný švajčiarsko-nemecký teológ Hans Küng bol spoluautorom knihy Paradigm Change in Theology.
V nej vystúpil s tézou, že v dejinách Cirkvi sa vyskytli obdobia, kedy došlo k radikálnemu teologickému prelomu v magistériu a v teologických postojoch Cirkvi.
Argumentuje, že podobne ako vo vedeckých disciplínach, tak aj v dejinách Cirkvi, určitý krok alebo udalosť zmenili smerovanie a ďalší vývoj náhľadov na svet okolo nás. Takýmto prelomovým bodom vo vede bolo napríklad zistenie, že zem nie je stredom vesmíru, v dôsledku čoho ptolemajovská geocentrická predstava musela ustúpiť pred novým kopernikovským heliocentrickým modelom.
Staré myslenie a chápanie vesmíru bolo nahradené novým. Americký fyzik a filozof Thomas Kuhn definoval takýto prelom výrazom Paradigm Shift (paradigmatický posun, paradigmatický zlom). Paradigma v tomto prípade predstavuje sústavu pravidiel alebo zákonov, ktorými sa daná vedecká disciplína riadi.
Viac TU: alianciazanedelu.sk/archiv/1111
Podľa H. Künga v dejinách Cirkvi sa tiež odohrali revolučné premeny (paradigmatické posuny), ktoré signalizovali prechod a nástup do nového obdobia. Túto svoju teóriu profesor Küng obšírnejšie rozvádza v knihe Theology for theThird Millennium: An Ecumenical View (New York 1990), kde uvádza, šesť takýchto období a identifikuje ich ako:
1. Apokalyptická paradigma primitívneho kresťanstva,
2. Helenistická paradigma cirkevných otcov,
3. Stredoveká rímska paradigma,
4. Reformačná paradigma,
5. Moderná osvietenská paradigma,
6. Moderná pokoncilová ekumenická paradigma.
Küngova interpretácia a následná aplikácia Kuhnovej teórie nevyvolali nijaký zvlášť mimoriadny záujem. Všimli si ju niekoľkí teológovia a cirkevní historici a ak jej venovali pozornosť, tak potom len v tom zmysle, či II. Vatikánsky koncil bol prelomom a začiatkom novej cesty v živote Cirkvi, alebo bol iba obnovou a organickým pokračovaním v neprerušenej dvetisícročnej tradícii.
O štvrť storočia neskoršie – v súvislosti s apoštolskou exhortáciou Amoris Laetitia – sa výraz “paradigmatický posun” (Paradigm Shift) znovu stáva predmetom pozornosti. Zaslúžil sa o to kardinál Pietro Parolin, po pápežovi Františkovi druhá najvýznamnejšia osobnosť v riadení Katolíckej cirkvi. V rozhovore, ktorý v januári tohto roka poskytol redakcii nedávno spustenej informačnej linke Vatican News, sa kardinál vyslovil, že exhortácia Amoris Laetitia predstavuje “novú paradigmu, ktorú pápež František uvádza s múdrosťou, rozvahou, ale aj s trpezlivosťou do života …
Je to paradigmatická zmena; text (exhortácie) nástojčivo poukazuje, čo sa od nás vyžaduje – nový duch, nový prístup! Ako každá zmena, tak aj táto prináša so sebou určité ťažkosti a problémy, ale bude treba sa s nimi vyrovnať a zodpovedne im čeliť.”
Na toto tvrdenie reagoval známy katolícky aktivista, teológ a spisovateľ George Weigel, autor životopisu dnes už svätého pápeža Jána Pavla II., Witness to Hope. (Tento trojdielny životopis vyšiel aj v slovenčine pod menom Svedok nádeje). George Weigel zverejnil svoje námietky na portáli First Things. Využil túto príležitosť nielen aby oponoval názorom kardinála Parolina, ale aj na obhajobu tradičných a v podstate nemeniteľných princípov magistéria Cirkvi.
Pripomína mu, že magistérium predstavuje poklad viery zjavenej Kristom, ohlasovanej apoštolmi a rozvíjanej otcami a učiteľmi Cirkvi. Tento vývoj a rozvoj učenia spočíva v tom, že náuka viery sa prehlbuje, vysvetľuje a doplňuje, ako si to vyžaduje potreba doby, ale nie v tom, že sa niektorá časť magistéria vylúči, nahradí novou, ktorá protirečí predchádzajúcej. “Takto už dvadsať storočí Cirkev chápe evolúciu evanjeliovej pravdy a nie ako paradigmatické posuny, zlomy, alebo radikálne skoncovanie a nový začiatok. … Cirkev má zlé skúsenosti s prelomovým experimentovaním.
Pokúsila sa o to pred 500 rokmi s katastrofálnymi následkami pre jednotu Cirkvi a pre celé mystické Telo Kristovo. A preto treba pokladať za nepríhodné, keď kardinál Parolin, štátny sekretár Sv. Stolice, nedávno predstavoval apoštolskú exhortáciu pápeža Františka o manželstva a rodine ako paradigmatický zlom.”(FirstThings, January 31, 2018).
George Weigel nijako neskrýva svoje sklamanie a znepokojenie, žev niektorých oblastiach sveta biskupi začínajú chápať exhortáciu Amoris Laetitia ako “paradigmatický posun”. To vedie k takým neželateľným javom, že “ pastorálna aplikácia exhortácie Amoris Laetitia, ako si ju vykladajú na Malte, v niektorých nemeckých diecézach, alebo San Diego (California) je celkom iná ako tá, ktorú uvádzajú do pastorálnej praxe biskupi v Poľsku, v USA (Phoenix, Philadelphia) Anglicku (Portsmouth) alebo v Edmontone (Canada). Výsledok je, že Katolícka cirkev sa začína podobať Anglikánskej cirkvi (ktorá – mimochodom – je produktom traumatickej paradigmatickej zmeny, zmeny čo spôsobila mučenícku smrť sv. Jána Fishera a sv. Tomáša Morusa).” Inými slovami: v štruktúre Cirkvi sa začínajú objavovať pukliny, náznaky fragmentácie a polarizácie.
George Weigel dôrazne varuje, že takáto fragmentácia je Katolíckej cirkvi cudzia. Pre veriaceho kresťana katolicizmus znamená “jeden Pán, jedna viera, jeden krst. Jednota je jednou zo štyroch výrazných charakteristík Cirkvi. Toto však predpokladá, že v Cirkvi je stelesnený princíp tej jednoty, ktorá vylučuje akékoľvek protirečenia, princíp, ktorý nepripúšťa, aby na poľskej strane rieky Odry bolo ťažkým hriechom to, čo sa na nemeckej strane Odry pokladá za zdroj milosti.”
Toto sú vážne a varovné slová. Treba sa modliť a dúfať, aby neostali výkrikmi bez ozveny.
František Vnuk (7. februára 2018)
Dodatok:
FAMILIARIS CONSORTIO
Apoštolská exhortácia pápeža Jána Pavla II. (22. nov. 1981)
Pastoračná činnosť v niektorých nenormálnych prípadoch
e) Rozvedení a znovu zosobášení
84. Každodenná skúsenosť, žiaľ, ukazuje, že ten, kto sa dá rozviesť, väčšinou má úmysel začať nové spolužitie, prirodzene, bez katolíckeho sobáša. Keďže tu ide o zlo, ktoré – ako aj iné – čoraz viac infikuje aj katolíkov, treba tento problém starostlivo a bez meškania riešiť. Synodálni Otcovia sa s ním výslovne zaoberali. Lebo Cirkev, ktorá je ustanovená na to, aby viedla k spáse všetkých ľudí a najmä pokrstených, nemôže ponechať na seba samých ani tých, ktorí sa hoci už pred tým boli spojení sviatostným zväzkom, pokúsili znova sa zosobášiť.
Preto sa bude Cirkev usilovať neúnavne aj takýmto ľuďom ponúkať prostriedky spásy.
Duchovní pastieri majú vedieť, že z lásky k pravde sú povinní dobre rozlišovať rozličné situácie. Je naozaj rozdiel medzi tými, čo sa usilovali zachrániť prvé manželstvo, a boli celkom nespravodlivo opustení, a tými, čo z vlastnej ťažkej viny rozvrátili kanonicky platné manželstvo. Napokon sú aj takí, čo uzavreli nové životné spoločenstvo len z ohľadu na výchovu detí a niekedy sú vo svojom svedomí subjektívne presvedčení, že predchádzajúce manželstvo, už nenapraviteľne rozvrátené, nebolo vlastne nikdy platné.
Spolu so Synodou vyzývam duchovných pastierov i celé spoločenstvo veriacich, aby rozvedeným pomáhali a starostlivou láskou sa usilovali zbaviť ich pocitu, že sú odlúčení od Cirkvi, lebo aj oni, ako pokrstení, môžu a vlastne sa majú zúčastňovať na jej živote. Treba ich povzbudzovať, aby počúvali Božie slovo, zúčastňovali sa na obete svätej omše, vytrvalo sa modlili, konali skutky lásky a napomáhali podujatiam miestneho spoločenstva v prospech spravodlivosti, vychovávali svoje deti v kresťanskej viere, pestovali ducha kajúcnosti a skutky pokánia, a tak si deň čo deň vyprosovali Božiu milosť. Cirkev sa má za nich modliť, posilňovať ich, ukázať im, že je milosrdnou matkou, a tak ich udržiavať vo viere a nádeji.
Pritom však Cirkev zotrváva vo svojej doterajšej praxi, založenej na Svätom písme, že nepripúšťa k eucharistickému prijímaniu tých veriacich, ktorí sa po rozvode znova zosobášili. Sami totiž bránia tomu, aby boli pripustení, nakoľko ich stav a životné okolnosti sú v objektívnom rozpore s tým zväzkom lásky medzi Kristom a Cirkvou, ktorý sa práve v Eucharistii naznačuje a uskutočňuje. Okrem toho je tu aj iný osobitný pastoračný dôvod: keby sa takéto osoby pripustili k Eucharistii, veriacich by to uviedlo do pochybností a neistoty ohľadom učenia Cirkvi o nerozlučiteľnosti manželstva.
Zmierenie vo sviatosti pokánia, ktoré otvára cestu k Eucharistii, môže sa udeliť len tým, čo ľutujú, že porušili znamenie zmluvy a vernosti s Kristom a sú úprimne ochotní viesť taký život, ktorý nie je v rozpore s nerozlučiteľnosťou manželstva. To v skutočnosti vyžaduje, aby sa muž a žena, ktorí z vážnych príčin, ako je napríklad výchova detí, nemôžu splniť požiadavku vzájomného rozchodu, zaviazali, že budú žiť v úplnej zdržanlivosti, čiže zdržia sa aktov, ktoré sú manželstvu vlastné“.
Rovnako úcta k sviatosti manželstva, ako aj ohľad na manželov a ich rodiny i na spoločenstvo veriacich zakazuje všetkým duchovným pastierom konať pre rozvedených, ktorí uzatvárajú nový sobáš, akýkoľvek obrad, nech by ich k tomu viedli akékoľvek dôvody alebo pastoračné zámienky. Tieto obrady by totiž pôsobili dojmom nového sviatostného a platného sobáša a uvádzali by do omylu o nerozlučiteľnosti prvého sviatostne uzavretého manželstva.
Týmto počínaním Cirkev vyznáva svoju vernosť Kristovi a jeho pravde. Súčasne sa však matersky správa aj k svojim deťom, najmä k tým, čo boli bez vlastnej viny opustení svojím vlastným zákonitým manželom.
Cirkev okrem toho pevne verí, že všetci tí, čo sa vzdialili od Pánovho príkazu a v takom stave aj teraz zotrvávajú, môžu dostať od Boha milosť obrátenia a spásy, ak vytrvajú v modlitbe, pokání a láske.
alianciazanedelu.sk/archiv/1111