V nemocnici sa kňaz rozprával s mladým mužom, ktorý mal pochybnosti o existencii Boha. Vysvetľoval to takto: Mal som matku, ktorá bola veľmi nábožná. Denne chodievala do kostola a modlievala sa ruženec. Jedného dňa ju však zákerná choroba pripútala na lôžko. Mala obrovské bolesti a veľmi trpela až do smrti. Keď som to videl a bezmocný som nad ňou stál, pomyslel som si: Ak Boh skutočne existuje, prečo dopustí na moju matku také utrpenie? Vtedy sa ho kňaz spýtal: A vaša matka sa v tých bolestiach azda prestala modliť alebo veriť v Boha? Mladý muž pokračoval: Ale, kdeže! Modlila sa ešte viac a žiadala ma, aby som jej pred smrťou zavolal aj kňaza. Kňaz na jeho slová zareagoval: Vidíte, to bola skúška jej viery, ktorú zvládla a vytrvala až do konca. Vy ste podobnú skúšku nezvládli...

A čo ja? Aký boj viery bojujem? Dokážem byť v ťažkostiach trpezlivý, alebo šomrem, že ma Boh nechá v mojej bezmocnosti?

Je to zvláštne, keď nás nič netrápi, na Boha si len málo spomenieme, ale keď je zle, keď sme bezmocní a nik z ľudí si nás poriadne nevšimne, nástojčivo kričíme: Bože, pomôž! Pán nás však chce ponechať, aby sme boli odkázaní len na naše sily, a tak spoznali svoju bezmocnosť a ničotu. Chce nás podrobiť skúške, v ktorej, ak obstojíme, zvíťazíme.

• Naučme sa často padnúť pred Ježišom na kolená, ako žena z dnešného evanjelia a prosme: Daj nám, Pane, trpezlivosť v skúškach, ktorým nás podrobíš a tiež istotu, že u teba vždy dosiahneme pomoc.
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa