Marek Čulen, jeho nenávistné útoky voči Cirkvi, násilná kolektivizácia v Brodskom, ale aj zatykač za podvratnú činnosť v USA
Marek Čulen, jeho nenávistné útoky voči Cirkvi, násilná kolektivizácia v Brodskom, ale aj zatykač za podvratnú činnosť v USAMihál mu vtedy povedal: „Marku, co robíš s týma ludma? Abys nemuseu otato utekat jak z Ameriky!“ Ľudia sa proti zakladaniu družstva zo strany komunistu M. Čulena bránili. Ten im povedal: „Kto nebude chcet robit, tak bude robit aj za krajíček chleba. Ked nebude robota, tak túto cestu z Kútú na Holíč rozbijeme a budeme ju robit znova“.
A tak som počas dlhých zimných večerov potrebné informácie z diania doma i vo svete získaval i ja. Môj otec by sa ľahko uživil aj ako ľudový rozprávač, alebo spevák. Od detstva nám rozprával množstvo príbehov nielen z Brodského, ale aj zo širokého okolia, tiež poznal aj veľké množstvo ľudových piesní. S partiou mládencov chodievali večer po dedine a spievali piesne. Ľudia ich radi počúvali. Rozprával nám aj príbehy z Druhej svetovej vojny a z obdobia nástupu komunizmu.
Z niektorých jeho rozprávaní som si urobil aj krátke poznámky. Medzi tieto príbehy patrí aj príbeh o tom, ako môjho starého otca Ferdinanda Čulena v čase násilnej kolektivizácie nútili vstúpiť do družstva (JRD). Vzhľadom na to, že to dedko Ferdinand odmietal, tak sa komunisti pokúsili o rafinovaný trik cez zastrašovanie jeho syna Ignáca, ktorý v tom čase pracoval v Obuvníckom závode v Holíči. Z jeho svedectva uvádzam:
„Jedného dňa si ma predvolal do kancelárie finančník a funkcionár strany Janko Baláž, ktorými povedal: „Presvedč otca, aby vstúpil do družstva“. Povedal som, že na to nemám právo. Keď som to odmietol, tak mi súdruh Baláž povedal: „Môžeš ísť, ostatné sa dozvieš zajtra“.
Na druhý deň som sa dozvedel, že sa v našom závode znižuje stav mužských pracovných síl a úrad práce v Senici ma vysiela do Sudet obrábať pôdu. Bol som pozbavený ľudských práv a mal som odísť obrábať panenskú pôdu niekam do Čiech, po vyhnaných sudetských Nemcoch! Nakoľko som sa práve po pol roku vrátil zo základnej vojenskej služby zo zdravotných dôvodov, tak som sa ihneď obrátil na obvodného lekára v Kútoch Dr. Mikulu (mal syna kňaza), ktorý pochádzal z Radošoviec. Doktor Mikula ma poslal k okresnému lekárovi do Senice, ktorý mi vystavil rozhodnutie o tom, že nemôžem vykonávať ťažkú a namáhavú prácu kvôli mojím reumatickým problémom z vojny. Keď som bol v roku 1952 narukovaný na základnej vojenskej službe v Pohořelicích u Brna, tak raz po veľkej fyzickej záťaži počas výcviku mi veľmi vystúpila telesná teplota.
Na základe podnetu AZN na Generálnu prokuratúru SR, hlavné mesto odstránilo z Námestia slobody sochu komunistu Mareka Čulena
Preto som sa na základe lekárskeho potvrdenia a modrej knižky vyhol odsunu do českého pohraničia. A teraz prišiel za mnou nejaký zamestnanec z úradu práce, aby všetko preveril. Hoci som prisľúbil, že z tohto zamestnania odídem, ostal som tam pracovať až do môjho odchodu do dôchodku. Aj vedúci boli spokojní s tým, ako vykonávam svoju prácu a tak nikto nenamietal, že som zostal.
Niečo podobné urobili v tomto Obuvníckom závode aj môjmu kolegovi Jankovi Zámočníkovi, ktorý sa potom nikde v okolí nemohol zamestnať a tak musel na viac ako rok odísť pracovať do tých Sudet. V čase uvoľnenia v roku 1968 som to súdruhovi Balážovi na schôdzi pripomenul.
Chytil sa toho iný straník a tak bol tento súdruh Baláž z funkcie odvolaný. Neskôr pracoval ako vedúci predajne obuvi v Holíči. Ťažko to znášal a pokúsil sa aj o samovraždu. Násilnú kolektivizáciu v Brodskom presadzoval najmä už spomínaný zakladateľ KSS Marek Čulen (Rapák). Tento M. Čulen za prvej republiky odišiel za prácou do USA, ale miesto toho aby tam pracoval, tak tam organizoval štrajky a hlásal komunizmus. A tak naň americké úrady vydali zatykač. Marek sa to ale dozvedel a podarilo sa mu urýchlene nalodiť a utiecť späť do Európy a domov. Dosvedčil to Ján Mihál, ktorý bol s ním v tom čase v USA. Keď sa vrátil domov z USA, tak práve M. Čulen v Brodskom nútil ľudí vstupovať do družstva.
Mihál mu vtedy povedal: „Marku, co robíš s týma ludma? Abys nemuseu otato utekat jak z Ameriky!“ Ľudia sa proti zakladaniu družstva zo strany komunistu M. Čulena bránili. Ten im povedal: „Kto nebude chcet robit, tak bude robit aj za krajíček chleba. Ked nebude robota, tak túto cestu z Kútú na Holíč rozbijeme a budeme ju robit znova“.
V nedeľu k nemu boli predvolaní na agitáciu niektorí roľníci z Brodského. Marek Čulen im sľuboval aj rozdelenie rolí v Adamove. Tieto akcie organizoval zámerne počas nedeľného predpoludnia, aby odvádzal ľudí od účasti na svätej omši. Chodili tam najmä Kliment Čulen (neskôr chodieval na Turzovku a osobne sa poznal z vizionárom Matúšom Lašútom), Anton Čulen (Kadét) a Štefan Hladík.
M. Čulen bol počas Slovenského štátu zatvorený. V čase výkonu trestu mu zomrela matka a tak ho z väzenia pustili na pohreb. Ten sa už z pohrebu naspäť do väzenia nevrátil, ale utiekol do Sovietskeho zväzu. Keď vypuklo SNP, tak sa vrátil na Slovensko, ale nie preto, aby bojoval, ale aby pripravoval živnú pôdu pre nástup komunistického režimu. Keď došlo k potlačeniu povstania, tak sa na letisku Tri Duby pripravoval na odlet späť do Sovietskeho zväzu. Boli tam aj traja povstalci z Brodského. Jozef Hladík, Ignác Štvrtecký (Štefaňula) a pán Štachovič, prezývaný Budlák. Požiadali M. Čulena, aby zobral Štachoviča zo sebou pre jeho veľmi zlý zdravotný stav. Ale M. Čulen odmietol pomôcť tomuto svojmu chorému rodákovi s odôvodnením, že Nemci budú po nich zrejme strieľať a preto ho nemôže zobrať. Všetci títo povstalci sa nakoniec dostali do zajatia a Stachovič (Budlák) zahynul v koncentračnom tábore. I. Štvrtecký prišiel o život pri bombardovaní. J. Hladík, ktorý bol vojakom posádky v Trnave, ktorá prešla na stranu povstalcov, bol jediný z tejto trojice, čo to všetko prežil a potvrdil tieto skutočnosti.
Otec spomínal aj na to, ako M. Čulen v roku 1950 počas svojho prejavu pri otváraní novej budovy základnej školy (ZDŠ) zaútočil nielen na adresu prítomného správcu farnosti v Brodskom Vdp. Františka Revesa SDB, i na celú Cirkev slovami: „Občania, čo Vám na tom záleží, po smrti nech vás aj pod plot zahrabú. Farári a Cirkev, to je v súčasnosti tá najväčšia reakcia“. Po týchto slovách veriaci na čele s vdp. F. Revesom začali hromadne opúšťať spomínanú slávnosť, až tam zostalo len zopár občanov.
Anton Čulen, Kde iní končia, my začíname, Post Scriptum, Bratislava 2015
alianciazanedelu.sk/archiv/19013