Kardinál Ratzinger: Dráma morálky 2. Nezhoda so spoločnosťou alebo magistériom?
Kardinál Ratzinger: Dráma morálky 2. Nezhoda so spoločnosťou alebo magistériom?
2. Nezhoda so spoločnosťou alebo magistériom?
Kardinál hovorí: „Keď západní experti morálnej teológie chcú zostať kredibilní, čiže dôveryhodní, musia si vyriešiť túto ťažkú alternatívu: rozhodnúť sa buď za protirečenia dnešnej spoločnosti, alebo za protirečenie učiteľskému úradu cirkvi. Podľa druhu morálnych problémov sa ukazuje, že väčšina sa rozhoduje radšej protirečiť učiteľskému úradu cirkvi. A preto vynachádzajú teórie a systémy, ktorými sa usilujú dosiahnuť kompromis medzi katolicizmom a bludnými tendenciami dnešnej spoločnosti. Lenže takto vzniká a sa prehlbuje priepasť medzi cirkevným magistériom a novými morálnymi teológmi.
Teológovia si kladú otázku: Má cirkev nájsť pochopenie, porozumenie a kompromis s hodnotami, čo platia v dnešnej spoločnosti, ktorej cirkev chce aj naďalej slúžiť? Alebo sa má cirkev rozhodnúť, že zostane vernou svojim vlastným hodnotám, keďže podľa jej náhľadu tieto hodnoty slúžia človeku v jeho hlbokých potrebách, a tým sa dostať do ofsajdu dnešnej spoločnosti?“
„Takto postavená otázka je ťažká. A z úsilia o jej riešenie pramenia niektoré tendencie morálnych teológov, ktoré vyvolávajú napätie medzi magistériom a teológmi. Napríklad: rozličnými spôsobmi sa ospravedlňujú predmanželské vzťahy, a to aspoň za istých podmienok. Alebo masturbácia sa vysvetľuje ako normálny fenomén vo vývoji mladistvých. Alebo sa podporuje radikálny feminizmus, a to najmä v niektorých ženských rádoch. Alebo sa podnikajú pokusy ospravedlňovať homosexualitu. Stalo sa dokonca, že niektorí biskupi dali homosexuálom k dispozícii svoje kostoly na usporiadanie ich slávností. A napokon je tu prípad encykliky Pavla VI. Humanae vitae, ktorá vyriekla ´nie´ antikoncepcii, a nielenže ju nepochopili, ale ju viac menej otvorene zamietli v širokých cirkevných kruhoch.
Pri zmienke o encyklike Humanae vitae redaktor prerušil kardinála takouto otázkou: „Ale či tradičná katolícka morálka nezostala práve v otázke regulácie pôrodov celkom bezmocná? A či svet nemá pocit, že magistérium sa v tejto otázke odhalilo ako také, ktorému chýbajú pravé a presvedčivé argumenty?“
Kardinál odpovedá: „Je pravda, že na začiatku veľkej diskusie po vyjdení encykliky Humanae vitae v roku 1968 argumentačná báza teológie viažucej sa na magistérium bola ešte pomerne slabá. Ale medzičasom sa natoľko rozšírila (novými skúsenosťami a reflexiami), že situácia sa začína obracať priam naruby. Aby sme to celé správne porozumeli, musíme tu urobiť krok späť. V tridsiatich alebo štyridsiatich rokoch začali niektorí teológovia morálky kritizovať jednostranné zameranie katolíckej sexuálnej morálky na plodenie. Viedla ich k tomu vtedajšia personalistická filozofia.
Poukazovali predovšetkým na to, že klasická metóda cirkevného práva pozerať sa na manželstvo z hľadiska jeho ´cieľov´ nezahrňuje celú podstatu manželstva. Kategória ´cieľov´ je nedostačujúca na to, aby podala správu o podstate ľudských fenoménov v manželstve. Títo teológovia nijako nepopierali význam plodnosti v súbore hodnôt ľudskej sexuality, ale prisúdili jej nové miesto v rámci personalistického chápania manželstva. Tieto diskusie boli dôležité a priniesli významné prehĺbenie katolíckej náuky o manželstve.
Koncil prijal a potvrdil, čo bolo v týchto myšlienkových postupoch najlepšie. Lenže potom sa začala črtať nová vývojová línia, a to takto: koncilové reflexie sa ustálili na jednote medzi osobou a prirodzenosťou v človeku. Koncil prijal dokonca ako základ jednotu medzi osobou a prirodzenosťou v človeku. A vtedy teológovia začali predstavovať personalizmus ako opozíciu k naturalizmu. Čiže tvrdili, že ľudská osoba a jej požiadavky sa môžu dostať do kontradikcie s prirodzenosťou. A tak personalizmus vystupňovaný do krajnosti, priviedol niektorých teológov k tomu, že odmietli vnútorný poriadok prírody, ktorý je podľa ustálenej katolíckej náuky sám osebe morálny. A keď teológovia popierali vnútorný poriadok prírody, dôsledne ponechali sexualite, a to aj manželskej, ako jediný východiskový bod vôľu jednotlivej osoby. A tu spočíva jeden z dôvodov, prečo niektorí teológovia odmietli encykliku Humanae vitae a prečo pokladajú za nemožné, aby sa postavili proti umelým metódam na zabránenie počatia.“
Takýmto subtílnym spôsobom vysvetlil kardinál druhú časť svojho rozhovoru, v ktorej mu šlo o to, aby poukázal na korene rozporu medzi dnešnou spoločnosťou a cirkevným magistériom. A tak môžeme pristúpiť k poslednej časti Ratzingerových rozhovorov o morálke.
