Svedectvo od jedného Slovenského misionára, verbistu Roba Baleka v Rusku. Keď sa modlí počas futbalového zápasu...!

Ahojte! Nedá mi to neskopírovať celé z facebooku. Svedectvo od jedného nášho misionára verbistu Roba Baleka v Rusku (poznám ho z upecéčka). Keď sa modlí počas futbalového zápasu...! :-)

Boh je veľký! AMEN! Som 10.000 km od Slovenska, no čo tu Pán koná, tak to je sila! Pre niekoho možno maličkosť a pre mňa ďalší zázrak a dôkaz Jeho starostlivosti o nás. Totiž - akurát som sa vrátil z jedného futbalového zápasu, kam nás pozval pred pár hodinami Maksim. Kto je Maksim? Dnes som ho prvý krát videl. No pekne po poriadku:
Keďže dnes bol v Rusku voľný deň kvôli sviatku národnej jednoty, pozvali ma naši mladí z farnosti na stretnutie - jednoducho sa stretnúť a porozprávať na rôzne témy, ktoré ich zaujímajú. Nakoniec sme neboli v kostole, ale pozval nás k sebe Sláva. Chúďa celé doobedie upratoval svoj byt, aby sme poobede mohli k nemu prísť - zábava :)))

Okrem našich mladých z farnosti prišiel aj frajer Nasti - Maksim. Nasťa už nie tak často chodí do kostola, aj kvôli svojmu novému priateľovi Maksimovi. On povedal, že je síce pokrstený pravoslávny, no on nechcel, rodičia ho ako malého pokrstili a keby bolo na ňom, nepokrstí sa. Neverí cirkvi a má svoju predstavu Boha. A tak sme sa veľmi zaujímavo porozprávali. Už ani neviem, čo Duch Svätý hovoril. Nepamätám si. Len viem, že to niekedy bolo poriadne husté až som čakal, že sa zdvihne a odíde. Pár krát som ho aj pozval k nám do kostola. No ku podivu on počúval a reagoval pozitívne a nakoniec povedal, že večer hrá futbal v zakrytej hale, ak by sme mohli prísť, že bude rád. A tak sme sa rozlúčili - ja na sv. omšu a on na tréning. Povedal som: "Bolo veľmi zaujímavé stretnúť ťa a porozprávať sa s tebou." A on odchádzajúc: "Aj mne." - tak som si vydýchol, reku to nebolo až také zlé...

A večer sme sa rozhodli predsa len ísť - reku: "Žijem len raz. Moc sa mi nechce, ale som za každú hlúposť. Aj tak večer budem sedieť v izbe." A tak sme šli aj s našimi mladými z farnosti a maminou jednej z nich.
Meškali sme pol hodinu. Zápas trval hodinu. Nasťa nás čakala so zlými správami: "Prehrávajú. Maksim dostal už dva góly a oni nedali ani jeden. Nič moc." Vošli sme dovnútra a akurát mali prestávku medzi polovinami. Tak sme si sadli - zamávali Maksovi a začala sa druhá polovina. No ako tí chlapci hrali, to bola hanba. Nevedeli udržať loptu, strácali sa, a súperi boli niekoľko krát lepší. Bolo to vidno nielen mne neodborníkovi, ale aj mamine tej dievčiny z kostola, ktorá takisto išla s nami. A keď dali ich súperi taký tvrdý gól Maksimovi že až, tak som si povedal: "Taaak takto to ďalej nepôjde!" a modlil som sa, aby Pán vytvoril okolo Maksima a jeho bránky ochranu z anjelov natoľko, aby loptak prosto od nich odskakovala a nikto nemohol dať gól Maksimovi a potom som sa obrátil k ich súperom a poprosil, samozrejme ak je to Božia vôľa, aby Pán sám bojoval za mužstvo Maksima a vytvoril diery v súperovej bránke, ktoré by vťahovali loptu od Maksimových spoluhráčov a aby pri každom bol anjel, ktorý by každého uschopnil hrať tak skvelo, že nakoniec zvíťazia. A bolo už 3:00. Maksim prehrával a nebol moc nadšený. Pomodlil som sa polohlasne, aby to naši mladí počuli a pokračoval v modlitbe.

Keď sa zrazu hra zvrtla a Maksimovi spoluhráči začali vytvrárať s loptou zázraky a zabíjať jeden gól za druhým, naši mladí, tá mamka jednej z nich, o ktorej som hovoril, a samotná Nasťa boli v nemom úžase. A ja som zakaždým len ďakoval viac a viac aj nahlas Pánovi a jeho anjelom, ako riadia celú hru a hrajú akoby namiesto hráčov. Sama Nasťa povedala: "To som ešte nevidela. Oni tak nehrali nikdy. Taká zaujímavá a strhujúca hra, aká tu do vášho príchodu vôbec nebola. Bola to jedna obrovská nuda a samozrejme hanba."

A tak som im povedal, že tak to chodí aj v živote, že ak sa spoliehaš na seba, chvíľu to ide, no potom sa všetko doryje a prehráš. No ak sa spoliehaš na Boha a dovoľuješ mu konať v svojom živote čokoľvek on sám chce, uvidíš takééé zázraky, že až. A tak sme sa nestíhali čudovať a ďakovať a oslavovať Boha tam medzi Rusmi za fantastickú hru. Ako sa z tých neshopákov stali takí vynikajúci futbalisti, nešlo do hlavy nielen mne, ale aj im a Nasti. A niekedy Boh naťahuje naťahuje, pretože chce urobiť poslednú triumfálnu piruetu a ukázať čo všetko on dokáže... Obdivuhodné!

A tak nakoniec z 3:0 sa stalo 4:6 a Maksim a jeho spoluhráči vyhrali. Naši mladí aj mamka jednej z nich boli v takom šoku, že sa nezmohli na slovo. "Tak toto som nikdy nevidela na vlastné oči tak jasne, to je proste geniálne, proste zázrak, otec Robert."- povedala jedna z nich. A ja som iba súhlasil. Naozaj sa Boh ukázal pred Maksimom ako starostlivý Boh a Otec.

Keď sme cestovali potom spolu s nimi aj s Maksom domov, boli všetci nadšení ako v tranze. A ja hovorím: "Taaaak a teraz niečo podobné treba vám začať na svojich prácach, v rodinách... A nikdy nepochybujte, verte úprimne celou dušou, a Boh vám ukáže svoju vernosť viac a viac. No keď Boh zvíťazí, tak to treba nakoniec aj povedať a poďakovať: "Vďaka, Bože, že si sa zastúpil za nás biednych a so svojimi anjelmi si nás ochránil a zvíťazil." A Maksim ku podivu povedal: "Ja viem, ja to aj tak vždy robím, samozrejme. Aj sa prežehnám na začiatok hry. No myslím, že aj s Nasťou prídeme v nedeľu na sv. omšu. Odkedy som vás dnes stretol, mám v duši taký pokoj!!!"

A toto bol teda ten najväčší gól. Všetci boli v šoku. A Maksim opakoval: "Ja to myslím vážne, úprimne. Ja to tak cítim. Ja prídem." Tak som si hovoril: "Ako si Pane používaš čokoľvek, aby si pritiahol dušu k sebe! Obdivuhodné."
Tak sme sa rozlúčili a ja som ešte nakoniec povedal: "Futbal dnes, to bola maličkosť v boji. A omnoho silnejšie boje sú boje o ľudské duše a tie sa neustále dejú okolo nás...

Zdroj FB