Biskupi, nástupcovia apoštolov: Jestvuje akýsi sociologický zákon, ktorý – či chceme, či nechceme – ovplyvňuje prácu skupín. Tento zákon sa prejavil aj na koncile
Biskupi, nástupcovia apoštolov: Jestvuje akýsi sociologický zákon, ktorý – či chceme, či nechceme – ovplyvňuje prácu skupín. Tento zákon sa prejavil aj na koncile
„Biskupské konferencie nemajú nijaký teologický podklad a nepatria k nevyhnutnej štruktúre cirkvi, akú chcel mať Kristus“ Foto zdroj Gloria tv Aj v otázke biskupov má kardinál zaujímavé postoje, ktoré v krátkosti môžeme zhrnúť takto: Koncil chcel posilniť rolu a zodpovednosť biskupov, ktorú predtým vyjadrovala katolícka náuka výrazmi „nástupcovia apoštolov“ alebo „autentickí učitelia kresťanskej náuky“ alebo „nositelia plnosti kňazstva“ alebo „nositelia úradnej, vlastnej a bezprostrednej autority nad cirkvou, ktorá im bla zverená“ a v ktorej predstavujú „princíp a základ jednoty“ a „konajú v Kristovej osobe“.
Všetky tieto definície boli prijaté v dokumentoch koncilu“ ´hovorí kardinál „lenže v pokoncilovej praxi sa ukazujú iné výsledky´ a tie sú paradoxné k náuke koncilových dokumentov.“
A konkrétne uvádza, že zdôraznenie významnej úlohy biskupov sa pomaly stráca, ba po koncile sa takmer udúša zaraďovaním biskupov do biskupských konferencií, ktoré sa čoraz väčšmi organizujú, a to v ťažkopádnych byrokratických štruktúrach.
Mali by sme vedieť, že biskupské konferencie nemajú nijaký teologický podklad a nepatria k nevyhnutnej štruktúre cirkvi, akú chcel mať Kristus. Biskupské konferencie majú iba praktickú a konkrétnu funkciu. Potvrdzuje to aj nový kódex cirkevného práva, keď ustanovuje sféru autority biskupských konferencií s upozornením, že platne môžu konať v mene všetkých biskupov iba vtedy, keď dajú svoj súhlas všetci biskupi a každý jednotlivo. A okrem toho musí ísť o takú vec, ktorú predpisuje všeobecné právo alebo špeciálny mandát apoštolského stolca. (Porovnaj Codex, can. 455, § 4 a § 1).
Kolektív teda nenahrádza osobu biskupa, ten vždy zostáva autentickým učiteľom viery pre veriacich jemu zverených. Kardinál naliehavo zdôrazňuje, že „nijaká biskupská konferencia ako taká nemá funkciu učiteľského magistéria. Jej dokumenty nemajú špecifickú hodnotu. Ich váha sa zakladá jedine na súhlase, ktorého sa im dostalo od jednotlivých biskupov“.
Redaktor sa opýtal kardinála, prečo tak veľmi nástojí na tomto bode. Kardinál odpovedá: „Preto, lebo tu ide o podstatu katolíckej cirkvi. Cirkev sa zakladá na biskupskej štruktúre, a nie na dajakej federácii nacionálnych cirkví. Nacionálny stupeň, to nie je nijaká cirkevná veličina. Treba, aby opäť bolo jasné, že v každej diecéze je len jeden pastier a učiteľ viery, ktorý je v spoločenstve s ostatnými pastiermi a učiteľmi a s Kristovým nástupcom.“
A pokračuje: „Dakedy sa stáva, že niektorí biskupi strácajú zmysel pre individuálnu zodpovednosť a chceli by akosi delegovať svoju neodcudziteľnú moc pastierov a učiteľov na lokálne konferencie.“ A v tejto súvislosti pripomína, že v jeho krajine jestvovala biskupská konferencia už v tridsiatich rokoch, ale doslovne vraví, že „naozaj silné dokumenty proti nacizmu boli tie, čo vzišli s pera jednotlivých odvážnych biskupov. Tie, čo vzišli z biskupskej konferencie, boli naproti tomu bezvýznamné a prislabé v porovnaní s tým, čo by bola vyžadovala vtedajšia tragédia.“ A redaktor k tejto kardinálovej spomienke pridal inú, dotýkajúcu sa posledného koncilu. Povedal, že jestvuje akýsi sociologický zákon, ktorý – či chceme, či nechceme – ovplyvňuje prácu skupín. Tento zákon sa prejavil aj na koncile. V priebehu druhej sesie v roku 1963 sa na zasadaniach v aule zúčastňovalo priemerne 2135 biskupov. Z nich sa prihlásilo o slovo a zasiahlo do rozpravy iba niečo viac ako 200 biskupov. Teda iba 10 percent. Ostatní – 90 percent – nikdy neprehovorili a obmedzili sa len na to, že počúvali a hlasovali.
Kardinál k tomu vraví: „Rozumie sa, že pravda sa nedá stvoriť hlasovaním. Výpoveď je buď pravdivá, alebo nie je pravdivá. Pravdu možno iba nájsť. Nie je možné ju stvoriť. A preto podľa klasickej koncepcie koncilu morálna jednomyseľnosť na koncile nemá charakter hlasovania, ale charakter svedectva.“
Kardinál dodáva aj inú pripomienku, a to psychologickú. Vraví: „My, katolícki kňazi mojej generácie máme vo zvyku vyhýbať sa opozícii medzi spolubratmi, ale vždy hľadať zhodu a nevzbudzovať na seba pozornosť dajakým excentrickým spôsobom.“ A pokračuje: „Poznám biskupov, ktorí sa súkromne priznávajú, že by zaujali iné stanovisko ako to, čo vyhlásila konferencia, keby sa boli museli vyjadriť sami. Ale podriadili sa zákonu skupiny a ušetrili si trampoty, aby iní na nich nehľadeli ako na ´rušiteľov hry´, ako na ´spiatočníkov´, alebo ako na ´málo otvorených´. Preto sa zdá veľmi príjemné rozhodovať spoločne. Lenže, vraví kardinál, „vystupuje tu nebezpečenstvo, že sa stratí ´skandalon´ a ´šialenstvo´ evanjelia, čiže jeho soľ a kvas, ktoré sú dnes pre kresťana neodmysliteľné.“
No hneď nato s uspokojením konštatuje, že na rozdiel od prvej pokoncilovej fázy sa dnes predsa len hlási k životu zdravá tendencia. Ako príklad uvádza plenárne zhromaždenie francúzskeho episkopátu v roku 1984, ktoré sa zaoberalo jedinou témou, nazvanou „recentrage“ (vyslov resantráž). Po nemecky: Ruckzentrierung, po slovensky azda: naspäť k centru. Táto biskupská konferencia sa totiž vyslovila za návrat k centru. Za návrat k Rímu, za návrat k diecéze, za návrat k biskupovi. A je známe, že Francúzi často objavujú zaujímavé tendencie, ktoré sú reprezentatívne pre celý katolicizmus.
Toto úsilie podporuje aj Kongregácia pre náuku viery, a to nielen teoreticky. Napríklad v marci 1984 sa hlavný štáb kongregácie odobral do Bogoty na zhromaždenie vieroučných komisií latinsko – amerického episkopátu. Z Ríma sa dôrazne naliehlo, aby na toto stretnutie prišli osobne biskupi, a nie ich zástupcovia.
Tak sa zdôraznila osobná zodpovednosť každého biskupa, ktorý, ako hovorí kánon cirkevného práva, je usmerňovateľom všetkej služby slova a ktorému prichodí ohlasovať evanjelium v zverenej mu cirkvi (can. 756 § 2). Táto náuková zodpovednosť nemôže byť delegovaná.
V tomto zásadnom a prísnom postoji sa kardinál opiera o náuku apoštola Pavla, ktorý vo svojom druhom liste Timotejovi píše: „Zaprisahám ťa pred Bohom a Kristom Ježišom, ktorý bude súdiť živých i mŕtvych, pre jeho príchod a jeho kráľovstvo: Hlásaj slovo, naliehaj vhod i nevhod, usvedčuj, karhaj a povzbudzuj so všetkou trpezlivosťou a múdrosťou. Lebo príde čas, keď neznesú zdravé učenie, ale nazháňajú si učiteľov podľa svojich chúťok, aby im šteklili uši. Odvrátia sluch od pravdy a obrátia sa k bájkam. Ty však buď vo všetkom triezvy, znášaj útrapy, konaj dielo evanjelistu, plň svoju službu“ (2 Tim 4, 1-5).
