Historik František Vnuk: Keď bolo Slovensko bez biskupov… Ľudia síce počúvali kňazov z hnutia Pacem in terris, ale ich pokynmi sa neriadili
Historik František Vnuk: Keď bolo Slovensko bez biskupov… Ľudia síce počúvali kňazov z hnutia Pacem in terris, ale ich pokynmi sa neriadili.
(Niekoľko poznámok k postaveniu Cirkvi na Slovensku pred 50 rokmi) V roku 1968 prežívalo Slovensko, krátke obdobie politického odmäku, známeho pod menom „dubčekovská jar“. V uvoľnenej atmosfére spoločenského útlaku aj prenasledovaná Katolícka cirkev vyšla z katakomb, vzniklo Dielo koncilovej obnovy a ľudia začali dúfať, že doba teroru, zastrašovania a utrpenia je už za nimi.
Vyskytli sa aj názory, že v socialistickom štáte možno vytvoriť nejaký prijateľný “modus vivendi” medzi ateistickým režimom a slobodným vyznávaním kresťanskej viery. Bohužiaľ, ukázalo sa, že komunistický režim, ktorý by bol tolerantný k náboženstvu, je neuskutočiteľnou utópiou.
Po násilnej likvidácii Dubčekovej jari začali sa znovu zavádzať rozličné perzekučné opatrenia proti Katolíckej cirkvi. Nielenže boli odbúrané skromné výdobytky ideologického odmäku prvých mesiacov roka 1968, ale postupne sa začali zavádzať zásahy a opatrenia, aby sa fenomén odmäku už nemohol opakovať.
Dňa 9. septembra 1969 Ústredný výbor Komunistickej strany Slovenska vydal dokument, nazvaný Návrh opatrení na politický postup v oblasti cirkevnej politiky na Slovensku. Text dokumentu sa dostal aj na Západ (taliansky denník Avvenire ho uverejnil v máji 1970 a mesačník Hlasy z Ríma, ho reprodukuje v č. 7 a 8/1970). Bol to hanebný plán, ktorým sa činnosť Katolíckej cirkvi mala obmedziť ešte tvrdšie než tomu bolo pred rokom 1968. V tomto zmysle sa od roku 1970 postupne vynášali viaceré diskriminačné dekréty a nariadenia.
Dekrétom č. 577/70 sa obmedzuje činnosť Katolíckej cirkvi natoľko, že už aj pre súkromnú sv. omšu v rodinnom dome bol potrebný súhlas štátnej vrchnosti. Boli vynesené nariadenia, ktorými sa zakazujú verejné kultové prejavy Katolíckej cirkvi, sprísňuje sa kontrola nad rádmi a ženskými rehoľami, sprísňujú sa opatrenia o vyučovaní náboženstva na školách, zakazuje sa dovoz náboženskej tlače atď.
Dekrétom z 31. augusta 1971 sa ustanovuje nová kňazská organizácia Pacem in terris (PiT), ktorá vyhlasuje svoju kontinuitu s Mierovým hnutím katolíckeho duchovenstva, vraj „násilne umlčaným v rokoch politického a spoločenského rozvratu.“ Predsedom PiT na Slovensku sa stal prof. M. Višňovský. V novembri sa česká a slovenská sekcia kňazskej organizácie spojili a hnutie malo dvoch predsedov, Václava Medeka a Mikuláša Višňovského. K ťažkostiam a úderom, ktoré dopadali na Cirkev, sa pridala aj strata posledných dvoch biskupov. Dňa 20. apríla 1969 zomrel trnavský biskup Ambróz Lazík a 9. júna 1972 rožňavský biskup Róbert Pobožný. Nastáva obdobie, keď na Slovensku niet ani jedného vládou uznávaného biskupa.
Zdalo by sa že Katolícka cirkev je odsúdená na biedne živorenie a pomalú smrť.
Lenže Katolícka cirkev na Slovensku v sedemdesiatych rokoch bola nielen generačne, ale aj podstatne iná než Cirkev v rokoch päťdesiatych. Bola tam už sebavedomá generácia, ktorá poznala ciele a vedela prehliadnuť taktiku svojho zákerného protivníka. A okrem toho – vďaka pokroku v modernej technológii –nebola ona ani izolovaná a bezradná inštitúcia oddelená od západného sveta nepreniknuteľnou železnou oponou. Cestou zahraničného rozhlasu, televízie a iných komunikačných prostriedkov sa ľudia mohli dozvedieť veci, ktoré im domáce zdroje informácií tajili, skrývali, alebo skresľovali. Vedeli sa prispôsobiť a nájsť cestu, aby to, čo sa nedalo robiť verejne, sa robilo tajne.
Situácia sa čiastočne skomplikovala, keď Štátny sekretariát Svätej stolice začal hľadať možnosti dialógu s komunistickými režimami vo východnej Európe v rámci tzv. vatikánskej Ostpolitik. Hlavný predstaviteľ tohto nového diplomatického prístupu msgr. Agostino Casaroli svojej prednáške v Miláne, vo februári 1972, takto definoval ciele tejto novej diplomacie: “Svätej stolici tu ide o zabezpečenie základných práv Cirkvi, o nadviazanie jasných a statočne chápaných vzťahov a o rozvoj pravých ľudských hodnôt v záujme sociálneho a kultúrneho pokroku a upevnenia mieru.“
Na prekvapenie mnohých politikov i obyčajných veriacich viaceré vlády východoeurópskych socialistických štátov odpovedali na vatikánsku výzvu pozitívne. Prvé úspechy vatikánskej Ostpolitik sa dosiahli v Juhoslávii, kde dňa 17. augusta 1970 došlo k obnoveniu diplomatických stykov. Tam to išlo najľahšie, pretože Juhoslávia nebola ortodoxným komunistickým štátom, Katolícka cirkev tam mala omnoho viac voľnosti, ako v socialistických krajinách pod sovietskou kontrolou. Ale ani tam to nebolo bez problémov. Záhrebský arcibiskup F. Šeper niekoľkokrát vyslovil svoje obavy nad situáciou, ktorá po dohode Vatikánu s maršalom Titom vznikne.
Ďalším pochybným úspechom vatikánskej diplomacie boli rokovania s Maďarskom, kde táto línia viedla nielen k vymenovaniu biskupov podľa želania komunistického režimu, ale aj k odvolaniu kardinála J. Mindszentyho z domáceho exilu v Budapešti do exilu na Západe. Mindszenty v emigrácii bol neumlčateľným kritikom vatikánskej Ostpolitik až do svojej smrti.
Oveľa zložitejšia situácia sa vznikla v Poľsku, kde s postupom vatikánskej diplomacie nesúhlasil poľský episkopát. Kardinál Wyszynski sa úspešne ohradil proti tomu, aby niekto bez nich a ponad nich rokoval s komunistickou vládou o postavení poľských katolíkov.
V jeseni 1970 sa začali rokovania s pražskou vládou. Prvé stretnutie sa konalo v Ríme 12. októbra 1970 a rokovania pokračovali v marci 1971 v Prahe. Nasledovali ďalšie stretnutia, raz v Prahe, raz v Ríme, až do decembra 1972. Krátko pred Vianocami v r. 1972 prof. Alessandrini, vedúci tlačového úradu Svätej stolice vyhlásil, že dohoda medzi Vatikánom a Č-SSR je na dobrej ceste, že chýba už len upraviť niekoľko maličkostí na jej konečnom texte.
Kým Karel Hrůza a jeho slovenský pobočník Karol Homola rokovali s vatikánskymi diplomatmi, na Slovensku neľútostne pokračovala „normalizácia“. V jej rámci boli z verejného života, z pastorácie i zo seminárov odstraňovaní tí, čo sa aktívne zúčastňovali na Diele pokoncilovej obnovy, alebo nástojili, aby sa rešpektovali aspoň tie práva Katolíckej cirkvi, ktoré sú „zaručené ústavou“.
Biskup Ján Ch. Korec musel znovu odísť do výroby, mnohým horlivým kňazom sa postupne odoberal štátny súhlas k pastorácii, obmedzilo sa prijímanie poslucháčov na Bohosloveckú fakultu (ak mal uchádzač už nejaký vysokoškolský diplom, bol automaticky odmietnutý).
Výsledkom rokovaní s Vatikánom bolo vymenovanie štyroch nových biskupov pre Č-SSR. Dňa 19. februára 1973 boli vymenovaní štyria biskupi, z toho traja pre slovenské diecézy: Július Gábriš pre Trnavu, Ján Pásztor pre Nitru a Jozef Feranec pre Banskú Bystricu. (Pre olomouckú arcidiecézu bol za biskupa vymenovaný Josef Vrána). Stalo sa tak aj napriek tomu, že prenasledovaná slovenská Cirkev upozorňovala, že to nie sú tí najlepší kandidáti (protesty sa menovite týkali kandidátov Feranca a Pásztora). Na druhej strane domáca tlač vyzdvihovala udalosť, označovala ju ako úspech pražskej socialistickej diplomacie a informovala verejnosť, že Vatikán vymenoval za biskupov „kandidátov z radov vlasteneckých kňazov.“ Vysviacka týchto troch biskupov sa konala 3. marca 1973 v Nitre.
Katolícka cirkev platila vysokú cenu za minimálnu protihodnotu. Hierarchia bola čiastočne zachránená, ale Katolíckej cirkvi na Slovensku sa tým veľmi nepomohlo. Normalizácia pokračovala neúprosne ďalej a je poznačená mnohými krutými proticirkevnými opatreniami, ktorých obeťami boli rehoľné rády, seminaristi, kňazi i laici. Dňa 29. júla 1974 došlo k násilnému vysídleniu sestier sv. Kríža z ich domu, ktorý si v r. 1968 zriadili z vlastných prostriedkov na Kopánke pri Trnave. Podobné zásahy sa odohrali v Prešove, Lubochni a na iných miestach, kde boli rehoľné sestry vyhnané a premiestnené do charitných domovov.
Sprísnený bol aj dozor nad výchovou kňazov. Zo seminára boli odstránení “reakční” vedúci, ktorí tam prišli v r. 1968 a opäť sa začal klásť veľký dôraz na „občiansku výchovu“.
Od seminaristov sa očakávala účasť na verejných oslavách a iné prejavy “pozitívneho postoja k socialistickému zriadeniu”. A po vysviacke členstvo v Pacem in terris. V júni 1975 siedmim kandidátom nebola dovolená kňazská vysviacka pretože v apríli 1975 odmietli zúčastniť sa osláv 30. výročia „oslobodenia“, ktoré organizovalo hnutie Pacem in terris v hoteli Devín.
Zvlášť tvrdé boli zásahy proti laikom, ktorí šírili tzv. samizdatovú náboženskú literatúru, alebo ju prinášali na Slovensko zo zahraničia (často z Poľska, kde Katolícka cirkev mala relatívne väčšiu voľnosť). Desiatky hrdinských žien a mužov vydali pekné svedectvo svojej viery a dôkaz o nepremožiteľnosti Katolíckej cirkvi.
Kým Katolícka cirkev bola v svojej činnosti obmedzovaná, ateizmus sa agresívne propagoval ako „vedecký svetonázor“ za štedrej podpory štátu.
Pri Slovenskej akadémii vied bol zriadený Ústav vedeckého ateizmu, v Prešove bola založená Katedra vedeckého ateizmu a v 1972 začal vychádzať dvojmesačník Ateizmus. Protináboženská propaganda sa viedla “presviedčaním”, ktoré v mnohých prípadoch bolo nátlakom a hraničilo vyhrážkami. Dr. Jaroslav Čelko (vedúci pracovník Ústavu vedeckého ateizmu SAV) písal: ”Naši pracujúci už zasadili klerikalizmu v rokoch 1944-1968 tri rozhodujúce údery. Prvý v čase SNP 1944, druhý v rokoch 1948-1950 a tretí v rokoch 1968-1970…. Isté cirkevné kruhy by nemali na tieto skutočnosti zabúdať.” (Ateizmus č. 1/ 1981 s. 9).
Ale napriek všetkému úsiliu protináboženskej agitácie, výsledky sa neukazovali. “Katakombálna” Cirkev sa ukázala byť neporaziteľnou. Úradne všetky rehoľné spoločenstvá boli zakázané, v skutočnosti však pôsobili ďalej v “podzemí”. Jezuiti, saleziáni, františkáni, redemptoristi, atď. tajne pripravovali kandidátov na kňazský a rehoľný život, ktorí v skrytosti študovali teológiu, skladali sľuby a prijímali kňazské svätenia z rúk tajne pôsobiacich biskupov.
Keď Vatikán, ako ústupok pri rokovaniach s česko-slovenskou vládnou delegáciou, zakázal tajnému biskupovi Korcovi vysviacať novokňazov, mladí kandidáti na kňazstvo putovali ako turisti do Krakova, kde ich arcibiskup Karol Wojtyla (až do roku 1985, keď po zvolení za pápeža sa presťahoval do Ríma) vysvätil a na Slovensko sa vracali už ako kňazi. Podobnú službu poskytoval prenasledovanej slovenskej Cirkvi vo Východnom Nemecku berlínsky arcibiskup Joachim Meisner v rokoch 1980-1988.
Náboženský život veriaceho ľudu sa viditeľne prejavoval v účasti na bohoslužbách, na púťach a iných vonkajších prejavoch aktívnej viery. Karel Hrůza vo svojej správe o náboženskej situácii v Č-SSR z konca r. 1984 referuje o výsledkoch protináboženských úsilí a opatrení vlády. Kým v západnej časti Č-SSR výsledky boli “relatívne uspokojivé”, so sklamaním poukazoval, že na Slovensku ešte stále 72 % novonarodených detí je pokrstených v kostole (v Čechách 31 %), 53 % snúbencov sa sobáši pre kňazom (v Čechách 16 %) a 80 % mŕtvych dostáva cirkevný pohreb (v Čechách 36 %).
Tieto štatistiky dokazujú, že ani terorom a zastrašovaním sa nepodarilo zlikvidovať, alebo poštátniť Katolícku cirkev. Ľudia síce počúvali kňazov z hnutia Pacem in terris, ale ich pokynmi sa neriadili. V náboženskom živote ľudu stále väčšiu úlohu hrali kňazi a biskupi bez štátneho súhlasu, ktorí predstavovali tzv. tajnú Katolícku cirkev. Proti týmto „tajným štruktúram“ komunisti v posledných rokoch svojho panstva zahájili novú fázu ideologického ťaženia. Ale to je už iná kapitola.
