Tajomstvá presahujúce náš život a existenciu...splynutie s mukami a bolesťami Krista na Kríži...a zažívanie ich na vlastnom tele...Videnia a extázy duší za prahom smrti...srdcervúce náreky a stony duší mučených a trpiacich v očistci,prežívanie bolestí a múk ohňa...akými sú trápené nešťastné duše v očistci...jej duchovný zrak vo vytržení uvidel v zábleskoch hrôzy pekla...neľútostný boj zatratených duší proti všetkému dobru a božskému...
Prežívala záver života Krista,jeho utrpenie v posledný deň života Ježiša...totálnym napojením na Ježiša sa stávala akoby bytosť z iného sveta...už prestávala žiť svoj vlastný život...ale prijímala nesmierne utrpenie Ježiša...žila síce telom na tomto biednom svete,plačlivom údolí ,ale svojím duchom už bola za hranicami pozemského sveta...v plnom objatí sveta duchovného...Jej vnútorný zrak presiahol mystické veľhory a mohol vnímať neskonalú krásu nebeského sveta...svetlo samého Boha,ktorý žiaden smrteľník nedokáže v tele prežiť... To sú už nepreskúmateľné a neodhaliteľné mystické tajomstvá čistého a úplného života s Bohom...Mystici a stigmatizovaní svätci zažívajú v krutých telesných bolestiach...ako i duchovných mukách predsa blaženosť a slasť svätých,ktorá patrí len omilosteným dušiam a dušiam už osláveným v nebi...A takou bola i slávna svätica Veronika Giuliani...spred 300 rokov
...mala na hlave stigmy trňovej koruny a na tele 5 rán-znaky ukrižovaného Krista a prežívala s Kristom celú krížovú cestu,pribíjanie na kríž,muky bolesti na kríži až po smrť Ježiša...
Životopisný film o jednej z najväčších svätíc katolíckej cirkvi,mala rany Krista na sebe -film svätá VERONICA GIULIANI -český dabing 1,39 hod.
Veronika Giuliani bola talianska rádová sestra. Narodila sa do rodiny skromných pomerov. Bola najmladšia zo siedmich detí. Dňa 17. júla 1677 bola prijatá do rádu sestier klarisiek – kapucínok v Città di Castello.
Neuveriteľný život stigmatizovanej svätice Veroniky Giuliani-Jej sviatok slávime 9. júla.
Stigmatizácia svätej Veroniky má zvláštny význam už aj preto, že bola overená a dokázaná jedinečným spôsobom. Jej prípad bol vyšetrovaný s mimoriadnou prísnosťou. Bola vyhlásená za svätú, čím Cirkev jej stigmatizáciu plne uznala. Veronika sa narodila 27. decembra 1660 ako siedme dieťa zámožných rodičov v Mercatello.
Veronika bola už v mladosti obdarená podivuhodnými milosťami, ale musela odporovať i pokušeniam, ktoré ju mali zviesť z cesty svätosti. Ako dcéra bohatého finančníka mala ťažkosti s otcom, ktorý ju bezpodmienečne chcel vydať. Bola mimoriadne pekná, živá, pevného charakteru, mala teda vlastnosti, ktoré jej zaručovali výhodnú partiu a výber z najlepších možností. Pán ju vnútorným hlasom chránil pred všetkým zlom, pred ťažkým hriechom. Kvôli nej pozýval otec na večierky mladých šľachtických synov. Napriek vonkajším lákaniam, pokušeniam a ponukám uchádzačov, v hlbinách srdca jej dal Pán pocítiť, že je povolaná k rehoľnému životu.
Keď sa zverila otcovi, nechcel o tom ani počuť a hneď jej určil jedného z nápadníkov za muža. Veronika však naliehala, aby jej dovolil vstúpiť do kláštora. Trvala ustavične na svojom. Časom sa otcov odpor zmenšoval. Nevládal odolávať prosbám svojej dcéry. Tento zápas napokon rázne ukončilo riadenie Božie. Veronika ťažko ochorela. V tomto stave napísala otcovi krátky, ale rozhodný list. Prešli ďalšie dva roky, kým sa jej podarilo otca presvedčiť natoľko, že konečne, po veľkých ťažkostiach sa jej túžba splnila.
Po dosiahnutí sedemnásteho roku, 28. októbra 1677 vstúpila do kapucínskeho kláštora v Mercatello, kde na sviatok Všetkých svätých roku 1678 zložila prvé sľuby. Celá sa odovzdala modlitbe, umŕtvovaniu a dokonalej chudobe. V jej cele stála iba skromná posteľ, stôl, stolička a kríž. Rehoľnú zásadu „agere contra“, to znamená – konať proti uspokojeniu tela a zmyslov, cvičila a dôsledne dodržiavala. V neskorších rokoch zastávala funkciu novicmajsterky.
V 34-rokoch jej cnostný život a láska k Bohu dosiahli takého stupňa, že ju Pán začal pripravovať na mystické zjednotenie. Prechádzala bolestným utrpením, ktoré ju malo pripraviť na najvyššie zjednotenie s Bohom. Tu sa stretávame s prvou etapou jej stigmatizácie. Rokom 1681 sa datuje jej korunovanie tŕním. Od tejto vízie mávala ustavičné bolesti hlavy. Každý piatok trpela viac a viac.
Tŕne sa vrývali hlbšie a hlbšie. Často však zvolala: „Pane, viac bolestí!“ Píše o tom: „Nato som cítila, ako mi hlavu ovíja tŕnie. Tieto bolesti však vo mne rozmnožovali ešte väčšiu túžbu po bolestiach. Veľmi som trpela počas veľkého pôstu a svätého týždňa. Keď som sa modlila za niektorého hriešnika, ako by mi neviditeľná ruka pritláčala tŕňovú korunu hlbšie. Trpela som. Opuchla mi hlava, čo spozorovali i spolusestry. Nohy sa mi podlamovali. Pre bolesti som len tak-tak mohla otvoriť oči.“
Druhá stigmatizácia sa udiala 4. apríla 1693. Jej jazvy a bolesti sa počas nej a po nej už nedali zatajiť. Predstavená nariadila lekárske vyšetrenie a liečenie. Kláštorný lekár Dr. Fabbri a chirurg Massani nepochopili povahu tejto „choroby“, ani nevedeli určiť diagnózu. Liečili ju podľa vtedajších predstáv horúcim železom, horúcimi obkladmi, horúcimi masťami a olejmi, ale nič nepomáhalo. Nakoniec sa ďalšieho „liečenia“ vzdali. Pravda, Veronika pritom vytrpela ďalšie muky.
17. januára 1694 jej dal Ježiš na vedomie, že čoskoro nadíde najvyššia forma Božieho zjednotenia – mystické zasnúbenie. Predchádzali mu však ešte ďalšie utrpenia a bolesti. 4. apríla bola opäť korunovaná tŕním. 6. apríla jej Spasiteľ položil fyzickou formou na plecia ťažký kríž a 9. apríla pocítila prvý raz smrteľnú úzkosť, bičovanie a bolesti umierajúceho Spasiteľa.
Na veľkonočné sviatky prežila víziu nesmiernej krásy, obraz nevysloviteľnej nádhery. Uprostred nebeských anjelov a svätých spozorovala svojho nebeského snúbenca: „Bol taký prekrásny, že ľudské slovo nie je schopné ani len zďaleka ho opísať. Ani neviem, ako bol oblečený. Jeho ruky a nohy, bok a jazvy žiarili jasnejšie ako slnko. Každá rana sa podobala prekrásnemu drahokamu. Z jeho boku a rán vychádzal oslepujúci jas. V porovnaní s ním je každé iné svetlo nielen tieňom, ale tmou. V boku som videla prsteň, ktorý bol určený pre mňa.“
Pán ma požehnal svojou pravicou, potom riekol: „Poď, snúbenka Kristova. Najsvätejšia Panna v doprovode anjelov pokračovala: Prijmi korunu, ktorú ti Pán pripravil od večnosti. A v tej chvíli zjednotila sa moja duša s Božskou velebnosťou.“ Odvtedy mala všetko konať iba podľa Jeho svätej vôle. Mystické zjednotenie sa od roku 1694 opakovalo viackrát.
Teraz už bola jej duša pripravená natoľko, že ju Pán obdaroval veľkou milosťou stigmatizácie. V roku 1694, v 33. roku života jej Pán vyjavil, že ďalších tridsaťtri rokov bude môcť pre neho trpieť. 17. júla 1696 sa uskutočnilo prvé stigmatické prebodnutie jej srdca. Na Vianoce toho istého roku sa objavili ďalšie stigmy. Upadla do bezvedomia, videla sa v Betleheme, kde sa na ňu usmieval Ježiš; tu obdržala z Jeho ruky znova stigmu na srdci. „Keď som prišla k sebe, nevedela som, čo sa so mnou robí.
Cítila som, že na srdci mám otvorenú ranu, ale neodvážila som sa na ňu pozrieť. Keď som tam priložila vreckovku, spozorovala som, že je zakrvavená a zároveň som pocítila veľkú bolesť. Spovedník mi prikázal, aby som sa na to miesto poriadne pozrela a zistila, či je to skutočná rana. „Konštatovala som, že je tomu tak.“
Na Veľký piatok roku 1697 jej Pán oznámil, že ju mieni obdariť viditeľnými stigmami. „V tom okamihu som videla, ako z Jeho piatich rán vychádzajú svetelné lúče, ktoré sa blížia ku mne. Premenili sa na plamienky. V štyroch som videla klince a v piatom do zlata rozžeravenú kopiju. Kopija mi prerazila srdce, klince sa vtisli do rúk a nôh. Cítila som nevýslovné bolesti a bola som akoby premenená v Bohu. Len čo som bola poranená, vrátili sa blčiace lúče do Ježišových rán.“ Týmto sa skončila posledná etapa neobyčajných milostí. Boli to fenomény zvláštneho druhu, ktoré sa stali predmetom vážnych šetrení zo strany cirkevných predstavených.
Tým sa dostávame k druhému úseku života svätice. Pán jej poskytol neobyčajné milosti. Aj jej stav podrobili mimoriadne dôkladnému, precíznemu a prísnemu vyšetrovaniu. Súdny dvor rímskej inkvizície touto úlohou poveril biskupa diecézy, Jeho Excelenciu Eustacha. Biskup chcel zistiť, či sú stigmy skutočné, či sa nejedná o nejaký podvod. Prvé, o čom sa chcel presvedčiť bolo, či je omilostená trpezlivá, ponížená a poslušná, lebo z týchto cností možno zistiť, či ide o javy Božej povahy. Prvá etapa vyšetrovania: Najprv ju pozbavili úradu novicmajsterky. Karhali ju tak ostro a nahlas, že sa to nieslo po celom kláštore. Jednali s ňou ako s posadnutou alebo exkomunikovanou a hrozili jej trestom smrti. Zavreli ju do miestnosti, zakázali jej písať, nesmela sa zúčastňovať chórovej modlitby, ani svätej omše, s výnimkou sviatkov. Potom ju nútili zdržiavať sa na vrátnici, kde prikázali istej laickej sestre, aby s ňou jednala ako so simulantkou, nedovolila sa jej s nikým rozprávať.
Biskup súčasne poveril niekoľkých lekárov, aby vyšetrili a liečili jej stigmy. Na ruky jej natiahli rukavičky a zapečatili voskom. Vyšetrovanie trvalo do konca októbra, ale jej jazvy sa nezmenšili, naopak, boli väčšie. Veronika znášala všetko pokojne, skromne a ponížene. Vyšetrovacia komisia ani lekári nedospeli k nijakému výsledku a tak nechali svätú Veroniku na pokoji. Ona sama prosila Pána, aby jej vonkajšie znaky, vyvolávajúce toľkú pozornosť, odňal. Pán sľúbil, že jej prosbe vyhovie, ale až o tri roky.
Po ich uplynutí vonkajšie stigmy skutočne zmizli a ostali jej iba bledé, trocha do červena sfarbené stopy. Zaujímavé, že počas jej života sa stigmy znova ukázali a znova pominuli, a to sa opakovalo niekoľko ráz. Celých dvadsať rokov však boli predmetom prísneho šetrenia.
Ďalšia etapa vyšetrovania: Biskup Eustach s prvým, dlhotrvajúcim vyšetrovaním nebol spokojný a chcel mať úplne jasno, či sa v tomto prípade jedná o zásah Boží. V roku 1714 povolal z Florencie pátra Crivelliho, učeného a populárneho jezuitu. Doterajšieho spovedníka kláštora pozbavil funkcie a pátra Crivelliho menoval Spirituálom kláštora. Prikázal mu, aby Veroniku čo najprísnejšie pozoroval a vyšetroval po dobu dvoch mesiacov. Experimenty pátra Crivelliho sa stali slávnymi, lebo pri kanonizácii Veroniky za svätú, bol najhodnovernejším svedkom.
Vyberáme z jeho správy. Jedného rána pozval Veroniku do spovednice a prikázal jej, aby sa ihneď odobrala k modlitbe a prosila Boha, aby jej dal poznať, čo jej spovedník prikáže. Veronika počúvla. Medzitým páter Crivelli si v duchu pripravoval 5 príkazov, ktoré mienil dať Veronike:
1. Má vyprosiť u Boha, aby sa jej dávnejšie uzavretá rana v boku znova otvorila a krvácala.
2. Aby zostala tak dlho otvorená, kým on (spovedník) nerozhodne inak.
3. Ak on rozkáže, nech sa rana ihneď uzavrie, a to za jeho prítomnosti i za účasti tých, ktorých on pozve.
4. Ak to uzná za vhodné, aby za jeho prítomnosti znášala bolesti utrpenia nášho Pána. 5. Ak pretrpela ukrižovanie v posteli, tak to isté utrpenie znesie mimo lôžka, a to za prítomnosti jeho i pozvaných.
Keď si spovedník tieto príkazy v duchu sformuloval, zavolal Veroniku a dal jej pokyn, aby sa odobrala k modlitbe a prosila Pána o poznanie príkazov, ktoré si pripravil, ale nepovedal jej ich. Po určitom čase ju znova zavolal a opýtal sa, či ju Pán vyslyšal. Odpovedala spokojne: „Nie.“
Tak sa odoberte znova k modlitbe. Urobila to. Pri druhom predvolaní opakovala slovo za slovom všetkých päť príkazov, ktoré si páter pripravil. Po niekoľkých dňoch prišiel páter Crinelli do kláštora a požiadal ju o realizáciu prvého príkazu. Výsledok bol ohromujúci. Jej rana v boku sa otvorila presne tak, ako znel príkaz, na svätej omši, ktorú páter celebroval. Keď som prinášal Najsvätejšiu obetu,“ povedal páter, „prosil som vrúcne Boha, aby uskutočnil tento zázrak na svoju väčšiu slávu. „Po svätej omši zavolal Veroniku do spovednice a opýtal sa jej, či sa rana otvorila.“ Odpovedala: „áno“. „To ešte nestačí,“ odpovedal páter, „priložte na ranu bielu šatku a podajte mi ju.“ Veronika počúvla. Šatka bola zakrvavená, no napriek tomu príjemne voňala.
Potom prešiel k druhému príkazu. Medzitým poslal biskupovi správu o tom, čo sa prihodilo, spolu so šatkou. Keďže ho volala povinnosť, odcestoval do Florencie a vrátil sa po troch týždňoch. Pri návšteve kláštora sa opýtal Veroniky, či je rana ešte otvorená. Odpoveď znela: „Áno.“ Páter o tom ihneď informoval biskupa. Nato prišiel biskup do kláštora a s pátrom Crinellim zavolali Veroniku k mrežiam čakárne.
Páter jej prikázal, aby si prestrihla šaty nad srdcom. Ochotne počúvla. Biskup a páter sa s úžasom presvedčili, že rana bola otvorená a krvácala. Spovedník dal príkaz, aby sa rana okamžite uzavrela. Svedkovia ešte viac žasli, keď sa rana zatvorila bez toho, aby zanechala stopu.
Tretí príkaz bol splnený, zostal ešte štvrtý. Jedného rána v novembri prišla služobnica Božia k spovednici a oznámila kňazovi, že jej Matka Božia prikázala, aby oznámila pátrovi, že o tretej hodine ráno, deň pred sviatkom svätého Ondreja, začne jej utrpenie. Matka Božia si želá, aby bol osobne prítomný a že utrpenie potrvá dvadsaťštyri hodín, vrátane siedmich utrpení Najsvätejšej Panny. Na príkaz pátra utrpenie prestane. Páter odpovedal, že bude o veci uvažovať a modliť sa, aby sa ukázalo, čo je vôľa Božia. Keď odišla, páter o veci informoval biskupa.
Presne v stanovenú hodinu sa ukázali symptómy neznámeho utrpenia. Bolesti boli také prudké, že pripomínali smrteľný zápas. O jedenástej hodine dopoludnia oznámili pátrovi, že sestra Veronika umiera. Páter Crivelli prišiel do kláštora spolu s pátrom rektorom kolégia Vecchim. Našli Veroniku na posteli oblečenú a prikrytú ľanovou plachtou. Páter sa predmodlieval a vypočul jej spoveď. Veronika mu povedala, že utrpenie započalo ráno o tretej a teraz prežila utrpenie na Olivovej hore. Bola vedená k Pilátovi a k Herodesovi a už pretrpela všetku hanbu, potupy a údery.
Pátri videli na jej rukách stopy povrazu, ktorým bol Pán zviazaný, čo ich veľmi dojalo. Páter Crivelli ju ustavične povzbudzoval, aby sa celkom odovzdala vôli Božej. Opýtal sa jej, ktorá časť utrpenia nasleduje. Odpovedala, že má nasledovať bičovanie. Povzbudil ju, dal jej rozhrešenie a povedal, že na jeho prvé znamenie utrpenie prestane.
Čoskoro začala prežívať muky bičovania. „Videli sme ju“ povedal páter Crivelli, „ako strašne trpí. Bolo to hrozné divadlo. Prudké pohyby občas vymrštili telo do vzduchu, hlavou narazila do múra.“ Páter Vecchi to už nemohol sledovať. Bez slova sa vrátil do kolégia. Páter Crivelli povedal: „Keď som ju asi hodinu nechal v tomto stave, ukončil som ho príkazom: Stačí, nech to prestane! Nastal zázrak! Táto žena, ponorená do tajomstva utrpenia, hrozne trpiaca, zrazu, v jedinom okamžiku ležala opäť pokojne a po bolestiach a utrpení ani stopy.“ Páter Crivelli sa jej opýtal, kto ju tak nemilosrdne bil. Odpovedala, že zlí duchovia a to v súlade s dopustením Božím. Boli to bolesti od katov, ktorí ako diablom posadli bičovali nášho Pána. Po tejto hroznej skúške chcel páter Crivelli slúžiť svätú omšu Dôverujúc v cnosť poslušnosti, prikázal Veronike, aby sa bez cudzej pomoci odobrala na chór a tam na kolenách sledovala Najsvätejšiu obetu.
Svätá Veronika to ochotne splnila. Po svätej omši sa v sprievode opátky a ostatných sestier odobrala do svojej cely. Prosila o dovolenie, aby mohla pokračovať v tajomstvách Kristovho utrpenia. Páter jej udelil súhlas. Svätá Veronika upadla do bezvedomia a pokračovala v znášaní utrpenia, ktoré nasledovalo po bičovaní. Páter i sestry spozorovali na jej čele znaky korunovania tŕním.
„Potom nasledovala cesta na Kalváriu a ukrižovanie,“ pokračoval páter Crivelli, a môžem povedať, že keby som ju videl skutočne na kríži, nebolo by to dojímavejšie, ako sme ju videli teraz. Jej výkriky úzkosti a strachu jasne prezrádzali zápas so smrťou. Bola to agónia. Studený pot jej stekal po čele, ronila slzy, bolo vidieť všetky náznaky blížiacej sa smrti. V tomto stave ostala asi pol hodinu. Už sa zdalo, že je koniec, že vydýchne. Plný viery a posilnený tým, čo som videl, rozkázal som jej v mene poslušnosti ukončiť extázu. Prišla k sebe a okrem veľkej únavy a vyčerpanosti nebolo na nej vidieť nič zvláštneho. Dal som pokyn, aby jej dali niečo k jedlu, požehnal som to a ona spokojne jedla.“ Páter Crivelli plný údivu nad zázrakom, ktorý videl, sa odobral do kolégia a podal správu biskupovi.
Ešte ostávalo uskutočniť piaty príkaz. Biskup stanovil termín na istý decembrový deň. V stanovený deň odpoludnia odobrali sa biskup a páter do kláštora.
Dvere chóru a kostola prikázali zatvoriť. Potom páter Crivelli, v mene Božom a v súlade so sľubom poslušnosti, prikázal Veronike vžiť sa do mystéria ukrižovania. Veronika sa modlila, rozjímala a vhĺbila sa do tajomstva ukrižovania. “O niekoľko minút neskoršie,“ rozpráva páter, „vzniesla sa trocha nad zem. Na tvári jej bolo možno čítať hrôzu, strach a hrozné bolesti. Výkriky prezrádzali nesmierne utrpenie. S pánom biskupom sme došli k záveru, že to stačí a v mene poslušnosti som jej rozkázal mystérium ukončiť.”
Svätá Veronika okamžite prišla k sebe a spokojne si kľakla vedľa nás. „Od úžasu a obdivu, ako omráčení, sme neprehovorili slovo, rozlúčili sme sa a opustili kláštorný kostol.“
Potiaľ správa pátra Crivelliho v beatifikačnom procese. Nie menej udivujúca je jej plastická stigmatizácia srdca. Trinásť rokov po hore spomenutých skúškach, na Veľkú sobotu roku 1727, niekoľko mesiacov pred svojou smrťou, sa pod príkazom poslušnosti vyznala svojmu spovedníkovi pátrovi Guelfimu, že Pán jej do srdca vytesal rôzne znaky.
Medzi inými, na malej vlajočke počiatočné písmená svätých mien: Ježiš, Mária a mnohé iné znaky. Keďže spovedník chcel mať autentické svedectvo o tejto výpovedi, aby mohlo byť po jej smrti overené, prikázal jej nakresliť srdce so všetkými znakmi. Veronika počúvla, ale kedže kresliť nevedela, obrátila sa na sestričky Floridu a Magdalénu, aby jej pomohli. Vystrihli z papiera srdce, do ktorého potom podľa pokynov Veroniky nakreslili všetky znaky, nachádzajúce sa v jej srdci. Spovedník ho odovzdal biskupovi, ktorý kresbu podpísal a zapečatil. Všetky znaky a písmená majú svoj význam, ale pre rozsiahlosť ich nespomíname.
Veronika Giuliani zomrela 9. júla 1727. Po tridsiatich šiestich hodinách nariadil biskup otvoriť jej hruď. Svedkami boli guvernér Torrigani, neskorší kardinál, kancelár Fábri, pán Pessucci, Jakob Gellini a spovedník Guelfi. Profesor Francesco Gentili, chirurg a Francesco Bordiga, lekár, srdce otvorili. Skutočnosť sa úplne zhodovala s obrazom. Treba ešte spomenúť, že Veroniku pri vytržení nie raz videli vznášať sa nad zemou. Ako mnoho stigmatizovaných, mala dar predpovedať budúcnosť. Predpovedala okrem iného mor v Marseille. Dostala aj milosť zázračne liečiť fyzicky a duševne chorých.
Pápež Pius VIII. ju vyhlásil za blahoslavenú, Gregor XVI. 6. mája 1839 za svätú. Pri beatifikácii bolo vypočutých dvadsaťdva svedkov, v rokoch 1727 – 1735 ďalších dvadsaťpäť. Okrem iných vypovedala jej predstavená Florida Cevoli. Aj štyria spovedníci pod prísahou vydali svedectvo o svätej Veronike Giuliani. Vysoko nad neobyčajnými darmi, ktoré získala, stojí však jej heroická láska k Bohu, cnosti a stupeň mystickej jednoty s Bohom.
Veronika Giuliani ( 27. decembra1660 Mercatello nad Metaurou, Taliansko – 9. júla1727Città di Castello , Taliansko) bola talianska rádová sestra. Narodila sa do rodiny skromných pomerov. Bola najmladšia zo siedmich detí. Dňa 17. júla 1677 bola prijatá do rádu sestier klarisiek – kapucínok v Città di Castello.
Životopis
Giuliani bola celý život oddaná ukrižovanému Kristovi , čo sa nakoniec prejavilo aj fyzickými znameniami. V roku 1694 sa na jej čele objavili znaky tŕňovej koruny a v roku 1697 päť rán na jej tele. Giuliani bola pokorená samotnými stigmami aj tým, že jej biskup prísne overoval jej skúsenosť. Vyradil ju z bežného života komunity a podrobil ju neustálemu pozorovaniu. Keď zistil, že javy sú autentické, dovolil jej vrátiť sa k bežnému kláštornému životu a pokračovať v službe sestrám.
Narodila sa ako Orsola alebo Ursula Giuliani v Mercatello sul Metauro vo vojvodstve Urbino 27. decembra 1660. Jej rodičia boli Francesco a Benedetta Mancini Giuliani. Bola najmladšou zo siedmich sestier, z ktorých tri si zvolili mníšsky život.
Hovorí sa, že Giuliani vo veku troch rokov údajne začala prejavovať veľký súcit s chudobnými. Oddelila im časť jedla a dokonca sa rozlúčila so svojím oblečením, keď stretla chudobné dieťa sporo odeté. Jej matka zomrela, keď mala Ursula sedem rokov.
Keď sa ostatní nepripojili k jej náboženským praktikám, mala sklony byť diktátorskou. Vo veku 16 rokov zažila víziu, ktorá napravila túto nedokonalosť charakteru: videla svoje vlastné srdce ako „srdce z ocele“. Vo svojich spisoch priznáva, že mala určité potešenie z vznešenejších okolností, ktoré si osvojila jej rodina, keď bol jej otec vymenovaný za finančného dozorcu v Piacenze . Keď Giuliani dovŕšila plnoletosť, jej otec veril, že by sa mala vydať, a tak si želal, aby sa zúčastnila na spoločenských aktivitách mladých ľudí. Ale prosila svojho otca tak vážne, že jej po veľkom odpore nakoniec dovolil vybrať si svoj vlastný životný stav.
Život v kláštore
V roku 1677, vo veku 17 rokov, bol Giuliani prijatá do kláštora kapucínskych klarisiek v Città di Castello v Umbrii v Taliansku, pričom prijala rehoľné meno Veronika na pamiatku umučenia Krista . Na záver ceremónie jej prijatia biskup povedal abatyši Abbess - Wikipedia "Odovzdávam túto novú dcéru do vašej osobitnej starostlivosti, pretože jedného dňa bude veľkou svätou."
Giuliani sa úplne podriadila vôli svojich duchovných vodcov , hoci jej noviciát bol poznačený mimoriadnymi vnútornými skúškami a pokušeniami vrátiť sa do sveta. V prvých rokoch v kláštore pracovala v kuchyni, na ošetrovni a v sakristii a slúžila aj ako vrátnička.
Päťdesiat rokov žil Giuliani v kapucínskom kláštore. S drsným odhodlaním zmierneným pokorou viedla svoje sestry tridsaťštyri rokov ako mníška a jedenásť rokov ako abatyša. Giuliani riadila kláštor s očividným zdravým rozumom a viedol novicov s rozvahou. Nedovolila im čítať mystické knihy a namiesto toho od nich vyžadovala, aby študovali knihy o kresťanských základoch. V roku 1716 bola zvolená za opátku. Ako praktická žena zlepšila pohodlie svojich sestier tým, že zväčšila kláštorné miestnosti a nechala vo vnútri zaviesť vodu.
Duchovné skúšky
Giuliani mal celoživotnú oddanosť Kristovi ukrižovanému, ktorá sa nakoniec prejavila fyzickými znakmi. Znaky tŕňovej koruny sa objavili na jej čele v roku 1694 a päť rán na jej tele v roku 1697. Giuliani bola ponížená samotnými stigmami a prísnym testovaním jej skúseností biskupom. Odstránil ju z bežného komunitného života a dal ju neustále pozorovať. Keď usúdil, že tieto javy sú autentické, umožnil jej vrátiť sa do normálneho kláštorného života a pokračovať v službe svojim sestrám. Zomrela 9. júla 1727 v Città di Castello .
Úcta
Veronica Guiliani bola blahorečená 17. júna 1804 pápežom Piom VII. a kanonizovaná pápežomGregorom XVI. 26. mája 1839. V umení je zvyčajne zastúpená korunovaná tŕním a objímajúca kríž. Jej telo zostalo niekoľko rokov neporušené, no nakoniec ho zničila povodeň; Jej relikvie sú teraz umiestnené v živej postave.
libanonský rehoľník, brat Emmanuel, sa k jej spisom dostal v roku 1994, keď slúžil v kláštore v Deir al-Zour v Sýrii . Emmanuel založil kongregáciu Malí služobníci Nepoškvrneného Srdca Panny Márie v roku 2015 a verí, že Giuliani si „vybrala Libanon ako krajinu, aby začala alebo aby zintenzívnila svoje poslanie, pretože Libanon veľmi miluje Pannu Máriu a má veľmi hlboký vzťah. s Máriou“. Od roku 2016 je v kongregácii sedem rehoľných sestier a štyria bratia. Transparenty po celej krajine hlásali "Svätý v Libanone povstane!" ohlasuje prvý kostol na svete mimo Talianska zasvätený svätej Veronike Giuliani. Novopostavený kostol v Ksaibe v Libanone bol vysvätený 9. júla 2016, na sviatok svätca.
* 27. december 1660 Mercatello, Urbino, Taliansko † 9. júl 1727 Città di Castello, Perugia, Taliansko
Význam mena: nositeľka víťazstva (gr. Bereniké), Ver – jar, Niké – víťazstvo, víťazná jar (lat.-gr.); Vera icon – opravdivý obraz (gr.), slovenská podoba tohto mena: Jarmila
Sv. Veronika Giuliani
Sv. Veronika Giuliani bola kapucínkou, mystičkou, mala veľa duchovných zážitkov. Do kláštora kapucínok vstúpila roku 1677 v Citti di Castello v Umbrii. Tam prežila zvyšok svojho života. Tridsaťštyri rokov bola novicmajsterkou. V roku 1697 dostala stigmy, mala vízie. Jej spolusestry boli ohromené veľkým počtom jej mystických zážitkov. V roku 1716 sa stala opátkou. V tejto službe zotrvala až do svojej smrti roku 1727. Je jednou z najvýznamnejších mystičiek svojej doby
Život zasvätený zástupnému utrpeniu
(sviatok 9. júla)
„Duše, utiekajte sa k predrahej krvi svojho Vykupiteľa, pretože ona nás vykúpila a spasila. Bože môj, prosím ťa len o spásu úbohých hriešnikov. Všetkých ich obráť k sebe, všetkých k sebe. Láska, ó láska! Pokojne mi pošli viac trápenia, viac krížov, znesiem ich, keď budem vedieť, že sa k tebe navráti všetko stvorenie, a že ľudia už ťa nikdy, nikdy nebudú urážať. Chcem byť prostredníčkou medzi tebou a hriešnikmi. Nech príde utrpenie, láska všetko vydrží. Zvíťazila láska, rovnaká láska, ktorá bola porazená; moja duša to v sebe cíti neopísateľným spôsobom.“
Akoby nádherná voňavá ruža objavuje sa začudovanému ľudskému zraku sv. Veronika Giuliani v Božej záhrade!
Životopisné údaje
Sv. Veronika sa narodila roku 1660 v meste Mercatello, v biskupstve Urbino v (dnešnom) Taliansku. Pri svätom krste dostala meno Uršula. Zbožní a cnostní rodičia nižšieho šľachtického stavu už od jej príchodu na tento márny svet obdivovali podivné znamenia jej budúcej svätosti. Už ako nemluvniatko sa postila – v stredu, piatok a v sobotu ráno a večer nesala mlieko z materinských pŕs, len niekoľko kvapiek vypila. V šiestom mesiaci uvidela obraz najsvätejšej Trojice, opustila ona materské lono, istým krokom náhlila sa k obrazu a zostala pred ním stáť ako očarovaná.
Keď mala jeden a pol roka, vzala ju slúžka ku kupcovi. Kupec zle meral a maličká zvolala: «Meraj poctivo, lebo Boh ťa vidí!» Keď mala asi štyri roky, tak zle ochorela jej matka, že ju museli sv. sviatosťami zomierajúcich zaopatriť. Kňaz vstúpil do izby s Božím Telom. Uršuli zjavil sa akoby žiarou zaliaty; a bežala k nemu s prosbou, či by jej nedovolil Telo Božie prijať. Keď matka prijímala, priskočila Uršula k jej posteli a zvolala: «Ach, aké sladké veci si dostala!» A priblížila sa k jej ústam a povedala: «Oj, aká to sladká vôňa!»
Raz počula o utrpení sv. mučeníkov, bežala potom k ohňu a držala svoje rúčky nad plameňmi a nestiahla ich späť až kým zápach popáleniny rodičov na jej počínanie neupozornil, ktorí ju museli nasilu od ohňa odtrhnúť. Pri stole dieťa odkladalo jedlo pre chudobných. Stalo sa, že pocestný prosil dieťa o almužnu a že práve nič nemala pri ruke, podala mu svoju črievičku. Pocestný riekol, že je mu jedna črievička nepotrebná; dala mu teda aj druhú. V siedmom roku išla k sv. spovedi. Spovedníka prosila, aby jej uložil nejaké umŕtvenie tela ako pokutu. Spovedník to odmietol a Uršula sa potom doma ukryla, šľahala sa prútmi a bodliakmi, pichala si útle telíčko ihlami. Neskôr to ani ona sama neschvaľovala, lebo ju spovedník od umŕtvovania odrádzal. Sv. Veronika Giuliani
Po prvom sv. prijímaní Božieho Tela sa doma staršej sestričky pýtala, ako dlho trvá u nej tá pálčivosť v útrobách? Sestra s údivom pozrela na Uršulu, načo sa ona spamätala a nadobudla presvedčenie, že je to zvláštna Božia milosť, a viac už o tom nehovorila. Keď mala dvanásť rokov, pohrúžila sa pri modlitbe tak do rozjímania, že zabudla na celý svet. Toto rozjímanie bolo u nej neskôr spojené s podivnými zjaveniami a vytržením. Keď bola jej matka na smrteľnej posteli, zavolala si svojich päť dietok a každé jedno odporúčala jednej z piatich rán Spasiteľa. Uršulu odporúčala rane v Kristovom boku.
Akonáhle Uršula dosiahla dospelejší vek, túžila vstúpiť do kláštora. Otec sa vzpieral tomuto kroku. Zvolával mládež do domu a usporadúval zábavy, aby jej tú myšlienku z hlavy vyhodil. Čím viac sa však mládež veselila a o svetských radovánkach rozprávala, tým viac sa Uršuli hnusil svet a jeho márny život. Keď to nepomohlo, poslal ju otec k strýkovi, aby ten jej myšlienky na kláštorný život odvrátil. U strýka upadla do nebezpečnej choroby a lekári nevedeli pomôcť. Až ošetrovateľky zbadali, že kedykoľvek sa o mníškach alebo kláštore rozprávali, Uršuli sa vždy polepšilo. Keď to otec počul, súhlasil, aby si kláštor vyvolila. Keď jej to oznámili, vyskočila z lôžka celkom zdravá. Rozhodla sa pre kláštor kapucínok v Città di Castello.
Strýko ju priviedol k biskupovi, aby ho poprosil o zvolenie. Ten však odmietol, lebo že Uršula nevie po latinsky. A Uršula, ktorá sa naozaj latinčinu nikdy neučila, vzala s dôverou latinský breviár do ruky a čítala tak plynulo, akoby na to už dávno navykla. Neskôr odriekavala dlhšie pasáže zo Sv. písma tak ľahko a zrozumiteľne latinsky, ako vo svojej materčine. Biskup dovolil teda vstúpiť Uršuli do kláštora, kde dostala meno Veronika. Jej dávna túžba bola napokon vyplnená.
Avšak v kláštore jej nastali trpké časy. Tu v tichosti musela podstúpiť veľký boj sama so sebou. Svet, ktorý ju predtým netešil, kým v ňom žila, nadobúdal u nej skrze diabolské pokúšanie takú obľubu, že sotva dokázala v kláštore vydržať. Na um jej prichádzali myšlienky, že predsa len bola pochabá, že opovrhla ponukou manželského stavu: musí to vraj byť veľká radosť môcť žiť v manželstve. Modlitba, ktorú predtým tak veľmi obľubovala, jej bola teraz trápením. Pobožnosti zdali sa jej zdĺhavé, mníšky nepríležité a celý kláštorný život jej bol veľkou ťarchou. Musela veľmi bojovať proti búrkam vo svojom srdci. Veronika však vytrvala v boji. Keď na ňu prišlo pokušenie, hodila sa k nohám umučeného Spasiteľa a zvolala: «Ja som Tvoja Pane, Ty si môj!»
Keď diabol nič nedokázal ľahkou cestou, skúsil to mimoriadnymi prostriedkami. Vo dne v noci, i v samom kostole, ju obklopovali hnusné strašidlá, a v noci sa jej často zjavovali s takým hrmotom, že jej to mníšky vytýkali a karhali ju, žeby taký hluk nerobila. Ale ani toto pokúšanie svätú pannu neodviedlo zo správnej cesty. Šťastne ona zvíťazila! Pán zmiloval sa nad ňou a zjavoval sa jej sám.
Keď sa raz skrúšene modlila, zjavil sa jej kalich, ktorý vznášal sa na oblaku. A mala vnuknutie, ktoré jej takto vravelo:
«Toto je kalich života. Či si pripravená z neho piť?» «Pane,» zvolala, «pripravená som na všetko, čo Ty žiadaš!» Sv. Veronika Giuliani zdroj: youtube.com
O krátky čas zjavil sa jej Spasiteľ s tŕňovou korunou na hlave. Ona zvolala: «Ženích môj, daj mi čiastku tých tŕňov, zaslúžim si ich!» A Pán vzal so svojej hlavy tŕňovú korunu a položil ju na hlavu Veronike. A ona pocítila na hlave mimoriadnu bolesť. A keď tá bolesť neprestávala a ona kláštorné povinnosti konať nemohla, prosila Spasiteľa, žeby jej k tým bolestiam ráčil priložiť aj silu, žeby mohla pracovať a žeby tak znak Jeho milosti nebol prezradený. Veľmi sa snažila ukryť to tajomstvo a predsa napokon vyšlo najavo. Mníšky zbadali na jej hlave stopy po tŕňovej korune. Na jednom jej prste uzreli podivný prsteň, ktorý bol okrášlený drahokamom červeným ako krv a spred očí pozorovateľa zrazu zmizol a potom sa zase zjavil.
Predstavená kláštora žiadala Veroniku, aby tajomstvo zázračného prsteňa vyjavila. Veronika dlho mlčala, ale z poslušnosti konečne prezradila, že je to prsteň, ktorým si ju Nebeský Ženích zasnúbil. Neskôr sa ukázalo na jej tele aj päť Spasiteľových rán. Zarmútená prosila Pána, aby jej ponechal len bolesť tých rán a vonkajšie znaky, aby ráčil ukryť. Bolo jej oznámené, že znaky tie majú byť behom troch rokov videné, aby sa svet presvedčil, že pochádzajú od Boha.
A veruže znaky tých rán nezmizli. Lekári sa usilovali všemožne, aby rany zahojili, ich snaha však bola márna. Po troch rokoch rany náhle zmizli a len na rozkaz predstavenej kláštora sa objavili zase. A tieto krvácajúce rany nosila sv. Veronika tridsať rokov a pri všetkých veľkých bolestiach, ktoré trpela, konala svoje povinnosti rovnako ako aj druhé mníšky.
Keď sv. Veronika cítila, že sa rozlúči s týmto svetom, vyzradila, že po jej smrti nájdu na jej srdci štyriadvadsať znakov. Spovedník je prikázal, aby ich opísala. Boli to znaky nástrojov použitých pri umučení Spasiteľa a sedem mečov Márie, ktorými bolo jej srdce ranené. Keď umrela, našli sa tie isté znaky na jej srdci. Ba ani nezomrela prv, kým jej to spovedný otec nedovolil. Aj jej smrť mala byť dielom jej poslušnosti voči predstaveným na zemi. Čo aké veľké boli jej bolesti, čo ako veľmi boli vyčerpané jej životné sily, predsa nedokázala zomrieť, kým jej spovedník nepovedal: «Poteš svoje srdce, Veronika; to, po čom si tak veľmi túžila, je blízko. Dávam ti požadované dovolenie.» Keď tieto slová duchovný otec vyslovil, sklonila hlavu a zomrela. To stalo sa roku Pána 1727, dňa 9. júla.
Pri jej hrobe a na jej príhovor sa diali mnohé zázraky. Pápež Pius VII. ju vyhlásil za jej hrdinské cnosti a preukázané divy za blahoslavenú; a Svätý Otec Gregor XVI. ju slávnostne v deň najsvätejšej Trojice roku 1839 zaradil do zoznamu svätých panien.
Sv. Veronika sa vyobrazuje v mníšskom rúchu, ako kľačí s rozprestretými rukami, na oblaku vznáša sa kalich, z ktorého padajú lúče na jej päť rán, ktorými ju Spasiteľ ozdobil.
Poučenie
Sv. apoštol Pavol píše Korintským kresťanom (2Kor 11, 2): «Veď horlím za vás Božou horlivosťou. Zasnúbil som vás jednému mužovi; aby som vás odovzdal Kristovi ako čistú pannu.» Chcel tým povedať, milujem vás úprimne a srdečne pre Boha, aby som vás Jemu ako čistú obetu odovzdal. Svätá Cirkev nás všetkých kresťanov skrze sv. krst Ježišovi zasnúbila a predstavila ako čistú nevestu, aby sme sa ako nevinná a čistá obeta Jemu s telom a dušou v celom svojom živote venovali.
Svätá Veronika nám dala príklad svojím životom, ako máme podľa poukázania sv. Pavla svoj život viesť. V útlom veku prejavovala zbožnú myseľ; keď dorástla, dosvedčila, že patrí jedine Ženíchovi svojej duše a žiadne trápenie nebolo vstave ju od Neho odlúčiť.
Kresťan, ak chceš tento krásny príklad nasledovať, musíš sa celkom Božej službe venovať a všetko, čo činíš a trpíš, Jemu ku cti konať a znášať. Sv. Veronika sa neprotivila otcovmu zákazu, keď jej bránil vstúpiť do kláštora; modlila sa však tak vrúcne k Nebeskému Otcovi a prosila s takou dôverou o Jeho osvietenie, že jej otec svoje rozhodnutie napokon zmenil a dovolil jej vstúpiť do kláštora vstúpiť. A keď bola v kláštore, prebudil sa v jej srdci boj ľudských návykov a pocitov, túžba po svete ju naplnila bôľom a dlho váhala, či má svoj sľub zrušiť.
Kresťan, aj ty si vystavený mnohému pokúšaniu. Tvoja duša býva trápená túžbou po vzdialenom cieli, ktorá ti mnohé radosti a blaženosti vykresľuje. Dobrotivý Boh ukončil tento boj pri sv. Veronike, keď nepoklesla, ale len k Nemu sa utiekala, Jemu sa obetovala. A vtisol jej na hlavu tŕňovú korunu.
Kresťan, spomeň si, že aj u teba skončili sa zápasy pochybnosti a márnej túžby po hmlistom cieli domnelého vzdialeného šťastia, keď ťa Boh navštívil tŕňovou korunou nešťastia alebo trápenia. Bôľ, ktorý ti zostal, starosti a trápenia, do ktorých ťa uvádza, dávajú ti silu, aby si svoje slabé náklonnosti premohol a iba po opravdivom blahoslavenstve túžil. A toto blahoslavenstvo nenájdeme na tomto svete, len keď sa Bohu s celou dušou obetujeme a tak svojej duši večné spasenie zabezpečíme. Sv. Veronika Giuliani
Modlitba
Ó Bože, ktorý si sv. Veronike, Svojej panne, kalich utrpenia okúsiť a rany Svojho božského Syna u nej zjaviť ráčil, popraj na jej príhovor aj nám sily, žeby sme trpkosti tohto života s oddanosťou do Tvojej vôle znášali, aby sme niekedy Tvojich radostí účastnými stať sa mohli. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána nášho. Amen
(sv. Veronika Giuliani)
Nie náhodou mystici píšu. Veronika Giuliani nepredstavuje výnimku. V jej denníku je zapísaných 22 000 strán, ktoré rozprávajú o jej dramatickej a výnimočnej ceste k Bohu. Svätica písala so sebazáporom a odporom, z čistej poslušnosti a tiež s veľkou únavou. Jej spomienky sú bežne zachytávané v priebehu noci, kedy si preto nemohla odpočinúť.
Veronika sa narodila v dedinke Mercatello 27. decembra 1660. O deň neskôr bola pokrstená a dostala meno Uršuľa. Jej otec Francesco Giuliani bol veliteľom miestnej vojenskej posádky s hodnosťou práporčíka. Uršuľa bola posledná zo siedmich dcér, a tak ako jej sestry, vyrástla v prostredí nasýtenom kresťanskou vierou, ktorú vytvárala predovšetkým matka. Tá však vo veku necelých 40 rokov zomrela. Pred smrťou si k sebe zavolala svojich päť dcér, ukázala na kríž a každej z nich určila jednu z Kristových rán: najmenšej Uršuli pridelila ranu v boku.
Neskôr sa rodina presťahovala do Piacenza. Francesco Giuliani dovolil, aby jeho štyri staršie dcéry vstúpili do kláštora, ale o prianí Uršule, ktorá bola najobľúbenejšia, najviac nadaná, ale taktiež podľa jej vlastného svedectva najviac rozmaznávaná, nechcel ani počuť. Ale už v deviatich rokoch sa Uršuľa rozhodla, a tak musel pred jej nezlomnou rozhodnosťou nakoniec kapitulovať. Keď ešte nemala 17 rokov, 28. októbra 1677 prijala rehoľný habit v kláštore kapucínok v Citta di Castello a charakteristické meno Veronika.
Jej cestu k Bohu vrúbia tieto pamätné dni: 1. novembra 1678 skladá slávnostné sľuby; 4. apríla 1681 jej Ježiš vkladá na hlavu tŕňovú korunu; 17. septembra 1688 je zvolená za novicmajsterku a tento úrad zastáva až do 18. septembra 1691; 12. decembra začína písať Denník; od 3. októbra 1694 do 21. marca 1698 je znovu novicmajsterkou; na Veľký piatok 5. apríla 1697 prijíma stigmy. V rovnakom roku na ňu príde udanie Posvätnému ofíciu (inkvizícii) a v roku 1699 ju komunita zbavuje aktívneho i pasívneho hlasovacieho práva.
Život i spisy svätice sú preniknuté náukou o odčiňovaní.
„Štipka utrpenia má väčšiu cenu ako všetky bohatstvá a všetky radosti sveta. Keby som mala tisíc jazykov, nemohla by som vyjadriť, koľko dobra prináša duši utrpenie. Utrpenie je kľúč k láske…,“píše vo svojom chválospeve utrpenia. Vo Veronikinom živote nájdeme širokú škálu modlitieb a obetí: „Ja… som sa vrátila do záhrady a dlho som tam zostala. Bolo veľa snehu… môj hlas nestačil, aby som volala duše, a tak som použila hlas reťazí, povrazov, pichliačov, pri každom údere som pozývala k pokániu hriešnikov, heretikov a Turkov…“
Kláštor reaguje na nezvyčajnú sestru na jednej strane dôverou a obdivom, na strane druhej akýmsi vyhlásením vojny. Veronika za to platila rôznymi strasťami, trestami a ponižovaním všetkého druhu. Bola pre svoje spoločenstvo hádankou. Z jednej strany nemožno pochybovať o vysokom stupni jej rozjímavej modlitby, vyššom osvietení, pokore a presnej poslušnosti; z druhej strany vyvolávala u všetkých sestier otázky, hlavne v noci, kvôli svojim výstrednostiam, nočným vychádzkam do záhrady, kajúcnosťami, ktoré vyhľadáva, predovšetkým lomozom okolo seba, ktorý mnohí počujú, keď na ňu útočia démoni.
Od chvíle, ako prijala alebo dostala stigmy v roku 1697, sa tieto „šialenosti“ stávali menej častými, až v roku 1699 úplne vymizli. Odvtedy Veronike stačilo trpieť bolesti a trápenia, pri ktorých vedela a videla, že pochádzajú priamo z ruky Božej, za účelom jej hlbšieho očisťovania. Toto zlaté pravidlo potom nezabudne vštepovať mladým sestrám a vyzývať ich, aby miernili svoju túžbu po kajúcich skutkoch.
Veronika mala prirodzený sklon k údelu Márie, nie Marty. V prvých rokoch v kláštore verila, že svoj smäd po dokonalosti utíši tým, že sa ponorí do kontemplatívnej modlitby. Manuálnu prácu chápala ako asketické cvičenie, ako pokánie, ktoré v nej prebúdza neprekonateľný odpor. Uvažuje o tom, či má z duchovného hľadiska väčšiu hodnotu život činný alebo kontemplatívny. Keď neskôr hovorí o skrytom živote v Bohu, píše „… a to mám napĺňať svojou modlitbou; nie tým, že sa stiahnem do svojej cely, ale uprostred komunity mám uskutočňovať samotu s Ježišom.“
Veronike sa dostalo praktického uistenia, že najúčinnejší spôsob, ako nachádzať Boha a klaňať sa mu, spočíva v plnení rôznych denných povinností a zamestnaní. Týmto princípom sa bude riadiť do konca života a bude ho vštepovať aj svojim rehoľníčkam. 7. marca 1716 odvoláva Kongregácia posvätného ofícia disciplinárne opatrenia, ktoré na ňu uvalila. Veronika sa tak smie zúčastniť volieb v rámci komunity. Hneď 5. apríla je zvolená za abatišu a tento úrad bude zastávať až do svojej smrti nasledujúcich 12 rokov.
Sestry nemuseli svoju voľbu ľutovať. Hneď na začiatku jej vedenia prichádzalo mnoho povolaní a almužny sa zvyšovali v takej miere, že ešte pred koncom roka sa mohlo začať so stavbou nového krídla kláštora, ktorý už bol príliš malý. Roku 1721 narazila Veronika na odpor starších sestier, keď sa napriek tomu rozhodla zaviesť vodovod podľa vtedajšej najpokrokovejšej metódy. Najväčší úspech však dosiahla pri vedení kláštora.
Jej telesné neduhy sa naplno prejavia 6. júna 1727: nasledujúcich 33 dní prežíva trojitý očistec – na tele, na duši i na duchu. Svätica si k sebe nakoniec zavolala mladé rehoľníčky, novicky a povedala im: „Poďte ku mne! Láska sa konečne nechala nájsť. To je dôvod môjho utrpenia… Povedzte to všetkým!“ Naposledy vydýchla 9. júla 1727.
Povesť jej svätosti bola tak veľká, že už 6. decembra rovnakého roku zahájil diecézny biskup informatívny proces. Pápež Pius VII. ju 17. júna 1804 vyhlásil za blahoslavenú a 26. mája 1839 Gregor XVI. za svätú.
Neuveriteľný život stigmatizovanej svätice Veroniky Giuliani
Stigmatizácia svätej Veroniky má zvláštny význam už aj preto, že bola overená a dokázaná jedinečným spôsobom. Jej prípad bol vyšetrovaný s mimoriadnou prísnosťou. Bola vyhlásená za svätú, čím Cirkev jej stigmatizáciu plne uznala. Veronika sa narodila 27. decembra 1660 ako siedme dieťa zámožných rodičov v Mercatello. Jej sviatok slávime 9. júla.
Veronika bola už v mladosti obdarená podivuhodnými milosťami, ale musela odporovať i pokušeniam, ktoré ju mali zviesť z cesty svätosti. Ako dcéra bohatého finančníka mala ťažkosti s otcom, ktorý ju bezpodmienečne chcel vydať. Bola mimoriadne pekná, živá, pevného charakteru, mala teda vlastnosti, ktoré jej zaručovali výhodnú partiu a výber z najlepších možností. Pán ju vnútorným hlasom chránil pred všetkým zlom, pred ťažkým hriechom. Kvôli nej pozýval otec na večierky mladých šľachtických synov. Napriek vonkajším lákaniam, pokušeniam a ponukám uchádzačov, v hlbinách srdca jej dal Pán pocítiť, že je povolaná k rehoľnému životu.
Keď sa zverila otcovi, nechcel o tom ani počuť a hneď jej určil jedného z nápadníkov za muža. Veronika však naliehala, aby jej dovolil vstúpiť do kláštora. Trvala ustavične na svojom. Časom sa otcov odpor zmenšoval. Nevládal odolávať prosbám svojej dcéry. Tento zápas napokon rázne ukončilo riadenie Božie. Veronika ťažko ochorela. V tomto stave napísala otcovi krátky, ale rozhodný list. Prešli ďalšie dva roky, kým sa jej podarilo otca presvedčiť natoľko, že konečne, po veľkých ťažkostiach sa jej túžba splnila.
Po dosiahnutí sedemnásteho roku, 28. októbra 1677 vstúpila do kapucínskeho kláštora v Mercatello, kde na sviatok Všetkých svätých roku 1678 zložila prvé sľuby. Celá sa odovzdala modlitbe, umŕtvovaniu a dokonalej chudobe. V jej cele stála iba skromná posteľ, stôl, stolička a kríž. Rehoľnú zásadu „agere contra“, to znamená – konať proti uspokojeniu tela a zmyslov, cvičila a dôsledne dodržiavala. V neskorších rokoch zastávala funkciu novicmajsterky.
V 34- rokoch jej cnostný život a láska k Bohu dosiahli takého stupňa, že ju Pán začal pripravovať na mystické zjednotenie. Prechádzala bolestným utrpením, ktoré ju malo pripraviť na najvyššie zjednotenie s Bohom. Tu sa stretávame s prvou etapou jej stigmatizácie. Rokom 1681 sa datuje jej korunovanie tŕním. Od tejto vízie mávala ustavičné bolesti hlavy. Každý piatok trpela viac a viac.
Tŕne sa vrývali hlbšie a hlbšie. Často však zvolala: „Pane, viac bolestí!“ Píše o tom: „Nato som cítila, ako mi hlavu ovíja tŕnie. Tieto bolesti však vo mne rozmnožovali ešte väčšiu túžbu po bolestiach. Veľmi som trpela počas veľkého pôstu a svätého týždňa. Keď som sa modlila za niektorého hriešnika, ako by mi neviditeľná ruka pritláčala tŕňovú korunu hlbšie. Trpela som. Opuchla mi hlava, čo spozorovali i spolusestry. Nohy sa mi podlamovali. Pre bolesti som len tak-tak mohla otvoriť oči.“
Druhá stigmatizácia sa udiala 4. apríla 1693. Jej jazvy a bolesti sa počas nej a po nej už nedali zatajiť. Predstavená nariadila lekárske vyšetrenie a liečenie. Kláštorný lekár Dr. Fabbri a chirurg Massani nepochopili povahu tejto „choroby“, ani nevedeli určiť diagnózu. Liečili ju podľa vtedajších predstáv horúcim železom, horúcimi obkladmi, horúcimi masťami a olejmi, ale nič nepomáhalo. Nakoniec sa ďalšieho „liečenia“ vzdali. Pravda, Veronika pritom vytrpela ďalšie muky.
17. januára 1694 jej dal Ježiš na vedomie, že čoskoro nadíde najvyššia forma Božieho zjednotenia – mystické zasnúbenie. Predchádzali mu však ešte ďalšie utrpenia a bolesti. 4. apríla bola opäť korunovaná tŕním. 6. apríla jej Spasiteľ položil fyzickou formou na plecia ťažký kríž a 9. apríla pocítila prvý raz smrteľnú úzkosť, bičovanie a bolesti umierajúceho Spasiteľa.
Na veľkonočné sviatky prežila víziu nesmiernej krásy, obraz nevysloviteľnej nádhery. Uprostred nebeských anjelov a svätých spozorovala svojho nebeského snúbenca: „Bol taký prekrásny, že ľudské slovo nie je schopné ani len zďaleka ho opísať. Ani neviem, ako bol oblečený. Jeho ruky a nohy, bok a jazvy žiarili jasnejšie ako slnko. Každá rana sa podobala prekrásnemu drahokamu. Z jeho boku a rán vychádzal oslepujúci jas. V porovnaní s ním je každé iné svetlo nielen tieňom, ale tmou. V boku som videla prsteň, ktorý bol určený pre mňa.“
Pán ma požehnal svojou pravicou, potom riekol: Poď, snúbenka Kristova. Najsvätejšia Panna v doprovode anjelov pokračovala: Prijmi korunu, ktorú ti Pán pripravil od večnosti. A v tej chvíli zjednotila sa moja duša s Božskou velebnosťou.“ Odvtedy mala všetko konať iba podľa Jeho svätej vôle. Mystické zjednotenie sa od roku 1694 opakovalo viackrát.
Teraz už bola jej duša pripravená natoľko, že ju Pán obdaroval veľkou milosťou stigmatizácie. V roku 1694, v 33. roku života jej Pán vyjavil, že ďalších tridsaťtri rokov bude môcť pre neho trpieť. 17. júla 1696 sa uskutočnilo prvé stigmatické prebodnutie jej srdca. Na Vianoce toho istého roku sa objavili ďalšie stigmy. Upadla do bezvedomia, videla sa v Betleheme, kde sa na ňu usmieval Ježiš; tu obdržala z Jeho ruky znova stigmu na srdci. „Keď som prišla k sebe, nevedela som, čo sa so mnou robí.
Cítila som, že na srdci mám otvorenú ranu, ale neodvážila som sa na ňu pozrieť. Keď som tam priložila vreckovku, spozorovala som, že je zakrvavená a zároveň som pocítila veľkú bolesť. Spovedník mi prikázal, aby som sa na to miesto poriadne pozrela a zistila, či je to skutočná rana. „Konštatovala som, že je tomu tak.“
Na Veľký piatok roku 1697 jej Pán oznámil, že ju mieni obdariť viditeľnými stigmami. „V tom okamihu som videla, ako z Jeho piatich rán vychádzajú svetelné lúče, ktoré sa blížia ku mne. Premenili sa na plamienky. V štyroch som videla klince a v piatom do zlata rozžeravenú kopiju. Kopija mi prerazila srdce, klince sa vtisli do rúk a nôh. Cítila som nevýslovné bolesti a bola som akoby premenená v Bohu. Len čo som bola poranená, vrátili sa blčiace lúče do Ježišových rán.“ Týmto sa skončila posledná etapa neobyčajných milostí. Boli to fenomény zvláštneho druhu, ktoré sa stali predmetom vážnych šetrení zo strany cirkevných predstavených.
Tým sa dostávame k druhému úseku života svätice. Pán jej poskytol neobyčajné milosti. Aj jej stav podrobili mimoriadne dôkladnému, precíznemu a prísnemu vyšetrovaniu. Súdny dvor rímskej inkvizície touto úlohou poveril biskupa diecézy, Jeho Excelenciu Eustacha. Biskup chcel zistiť, či sú stigmy skutočné, či sa nejedná o nejaký podvod. Prvé, o čom sa chcel presvedčiť bolo, či je omilostená trpezlivá, ponížená a poslušná, lebo z týchto cností možno zistiť, či ide o javy Božej povahy. Prvá etapa vyšetrovania: Najprv ju pozbavili úradu novicmajsterky. Karhali ju tak ostro a nahlas, že sa to nieslo po celom kláštore. Jednali s ňou ako s posadnutou alebo exkomunikovanou a hrozili jej trestom smrti. Zavreli ju do miestnosti, zakázali jej písať, nesmela sa zúčastňovať chórovej modlitby, ani svätej omše, s výnimkou sviatkov. Potom ju nútili zdržiavať sa na vrátnici, kde prikázali istej laickej sestre, aby s ňou jednala ako so simulantkou, nedovolila sa jej s nikým rozprávať.
Biskup súčasne poveril niekoľkých lekárov, aby vyšetrili a liečili jej stigmy. Na ruky jej natiahli rukavičky a zapečatili voskom. Vyšetrovanie trvalo do konca októbra, ale jej jazvy sa nezmenšili, naopak, boli väčšie. Veronika znášala všetko pokojne, skromne a ponížene. Vyšetrovacia komisia ani lekári nedospeli k nijakému výsledku a tak nechali svätú Veroniku na pokoji. Ona sama prosila Pána, aby jej vonkajšie znaky, vyvolávajúce toľkú pozornosť, odňal. Pán sľúbil, že jej prosbe vyhovie, ale až o tri roky.
Po ich uplynutí vonkajšie stigmy skutočne zmizli a ostali jej iba bledé, trocha do červena sfarbené stopy. Zaujímavé, že počas jej života sa stigmy znova ukázali a znova pominuli, a to sa opakovalo niekoľko ráz. Celých dvadsať rokov však boli predmetom prísneho šetrenia.
Ďalšia etapa vyšetrovania: Biskup Eustach s prvým, dlhotrvajúcim vyšetrovaním nebol spokojný a chcel mať úplne jasno, či sa v tomto prípade jedná o zásah Boží. V roku 1714 povolal z Florencie pátra Crivelliho, učeného a populárneho jezuitu. Doterajšieho spovedníka kláštora pozbavil funkcie a pátra Crivelliho menoval Spirituálom kláštora. Prikázal mu, aby Veroniku čo najprísnejšie pozoroval a vyšetroval po dobu dvoch mesiacov. Experimenty pátra Crivelliho sa stali slávnymi, lebo pri kanonizácii Veroniky za svätú, bol najhodnovernejším svedkom.
Vyberáme z jeho správy. Jedného rána pozval Veroniku do spovednice a prikázal jej, aby sa ihneď odobrala k modlitbe a prosila Boha, aby jej dal poznať, čo jej spovedník prikáže. Veronika počúvla. Medzitým páter Crivelli si v duchu pripravoval 5 príkazov, ktoré mienil dať Veronike:
1. Má vyprosiť u Boha, aby sa jej dávnejšie uzavretá rana v boku znova otvorila a krvácala.
2. Aby zostala tak dlho otvorená, kým on (spovedník) nerozhodne inak.
3. Ak on rozkáže, nech sa rana ihneď uzavrie, a to za jeho prítomnosti i za účasti tých, ktorých on pozve.
4. Ak to uzná za vhodné, aby za jeho prítomnosti znášala bolesti utrpenia nášho Pána.
5. Ak pretrpela ukrižovanie v posteli, tak to isté utrpenie znesie mimo lôžka, a to za prítomnosti jeho i pozvaných.
Keď si spovedník tieto príkazy v duchu sformuloval, zavolal Veroniku a dal jej pokyn, aby sa odobrala k modlitbe a prosila Pána o poznanie príkazov, ktoré si pripravil, ale nepovedal jej ich. Po určitom čase ju znova zavolal a opýtal sa, či ju Pán vyslyšal. Odpovedala spokojne: „Nie.“
Tak sa odoberte znova k modlitbe. Urobila to. Pri druhom predvolaní opakovala slovo za slovom všetkých päť príkazov, ktoré si páter pripravil. Po niekoľkých dňoch prišiel páter Crinelli do kláštora a požiadal ju o realizáciu prvého príkazu. Výsledok bol ohromujúci. Jej rana v boku sa otvorila presne tak, ako znel príkaz, na svätej omši, ktorú páter celebroval. Keď som prinášal Najsvätejšiu obetu,“ povedal páter, „prosil som vrúcne Boha, aby uskutočnil tento zázrak na svoju väčšiu slávu.“ Po svätej omši zavolal Veroniku do spovednice a opýtal sa jej, či sa rana otvorila. Odpovedala: „áno“. „To ešte nestačí,“ odpovedal páter, „priložte na ranu bielu šatku a podajte mi ju.“ Veronika počúvla. Šatka bola zakrvavená, no napriek tomu príjemne voňala. Potom prešiel k druhému príkazu. Medzitým poslal biskupovi správu o tom, čo sa prihodilo, spolu so šatkou. Keďže ho volala povinnosť, odcestoval do Florencie a vrátil sa po troch týždňoch. Pri návšteve kláštora sa opýtal Veroniky, či je rana ešte otvorená. Odpoveď znela: „Áno.“ Páter o tom ihneď informoval biskupa. Nato prišiel biskup do kláštora a s pátrom Crinellim zavolali Veroniku k mrežiam čakárne.
Páter jej prikázal, aby si prestrihla šaty nad srdcom. Ochotne počúvla. Biskup a páter sa s úžasom presvedčili, že rana bola otvorená a krvácala. Spovedník dal príkaz, aby sa rana okamžite uzavrela. Svedkovia ešte viac žasli, keď sa rana zatvorila bez toho, aby zanechala stopu.
Tretí príkaz bol splnený, zostal ešte štvrtý. Jedného rána v novembri prišla služobnica Božia k spovednici a oznámila kňazovi, že jej Matka Božia prikázala, aby oznámila pátrovi, že o tretej hodine ráno, deň pred sviatkom svätého Ondreja, začne jej utrpenie. Matka Božia si želá, aby bol osobne prítomný a že utrpenie potrvá dvadsaťštyri hodín, vrátane siedmich utrpení Najsvätejšej Panny. Na príkaz pátra utrpenie prestane. Páter odpovedal, že bude o veci uvažovať a modliť sa, aby sa ukázalo, čo je vôľa Božia. Keď odišla, páter o veci informoval biskupa.
Presne v stanovenú hodinu sa ukázali symptómy neznámeho utrpenia. Bolesti boli také prudké, že pripomínali smrteľný zápas. O jedenástej hodine dopoludnia oznámili pátrovi, že sestra Veronika umiera. Páter Crivelli prišiel do kláštora spolu s pátrom rektorom kolégia Vecchim. Našli Veroniku na posteli oblečenú a prikrytú ľanovou plachtou. Páter sa predmodlieval a vypočul jej spoveď. Veronika mu povedala, že utrpenie započalo ráno o tretej a teraz prežila utrpenie na Olivovej hore. Bola vedená k Pilátovi a k Herodesovi a už pretrpela všetku hanbu, potupy a údery. Pátri videli na jej rukách stopy povrazu, ktorým bol Pán zviazaný, čo ich veľmi dojalo. Páter Crivelli ju ustavične povzbudzoval, aby sa celkom odovzdala vôli Božej. Opýtal sa jej, ktorá časť utrpenia nasleduje. Odpovedala, že má nasledovať bičovanie. Povzbudil ju, dal jej rozhrešenie a povedal, že na jeho prvé znamenie utrpenie prestane.
Čoskoro začala prežívať muky bičovania. „Videli sme ju“ povedal páter Crivelli, „ako strašne trpí. Bolo to hrozné divadlo. Prudké pohyby občas vymrštili telo do vzduchu, hlavou narazila do múra.“ Páter Vecchi to už nemohol sledovať. Bez slova sa vrátil do kolégia. Páter Crivelli povedal: „Keď som ju asi hodinu nechal v tomto stave, ukončil som ho príkazom: Stačí, nech to prestane! Nastal zázrak! Táto žena, ponorená do tajomstva utrpenia, hrozne trpiaca, zrazu, v jedinom okamžiku ležala opäť pokojne a po bolestiach a utrpení ani stopy.“ Páter Crivelli sa jej opýtal, kto ju tak nemilosrdne bil. Odpovedala, že zlí duchovia a to v súlade s dopustením Božím. Boli to bolesti od katov, ktorí ako diablom posadli bičovali nášho Pána. Po tejto hroznej skúške chcel páter Crivelli slúžiť svätú omšu Dôverujúc v cnosť poslušnosti, prikázal Veronike, aby sa bez cudzej pomoci odobrala na chór a tam na kolenách sledovala Najsvätejšiu obetu.
Svätá Veronika to ochotne splnila. Po svätej omši sa v sprievode opátky a ostatných sestier odobrala do svojej cely. Prosila o dovolenie, aby mohla pokračovať v tajomstvách Kristovho utrpenia. Páter jej udelil súhlas. Svätá Veronika upadla do bezvedomia a pokračovala v znášaní utrpenia, ktoré nasledovalo po bičovaní. Páter i sestry spozorovali na jej čele znaky korunovania tŕním.
„Potom nasledovala cesta na Kalváriu a ukrižovanie,“ pokračoval páter Crivelli, a môžem povedať, že keby som ju videl skutočne na kríži, nebolo by to dojímavejšie, ako sme ju videli teraz. Jej výkriky úzkosti a strachu jasne prezrádzali zápas so smrťou. Bola to agónia. Studený pot jej stekal po čele, ronila slzy, bolo vidieť všetky náznaky blížiacej sa smrti. V tomto stave ostala asi pol hodinu. Už sa zdalo, že je koniec, že vydýchne. Plný viery a posilnený tým, čo som videl, rozkázal som jej v mene poslušnosti ukončiť extázu. Prišla k sebe a okrem veľkej únavy a vyčerpanosti nebolo na nej vidieť nič zvláštneho. Dal som pokyn, aby jej dali niečo k jedlu, požehnal som to a ona spokojne jedla.“ Páter Crivelli plný údivu nad zázrakom, ktorý videl, sa odobral do kolégia a podal správu biskupovi.
Ešte ostávalo uskutočniť piaty príkaz. Biskup stanovil termín na istý decembrový deň. V stanovený deň odpoludnia odobrali sa biskup a páter do kláštora.
Dvere chóru a kostola prikázali zatvoriť. Potom páter Crivelli, v mene Božom a v súlade so sľubom poslušnosti, prikázal Veronike vžiť sa do mystéria ukrižovania. Veronika sa modlila, rozjímala a vhĺbila sa do tajomstva ukrižovania. “O niekoľko minút neskoršie,“ rozpráva páter, „vzniesla sa trocha nad zem. Na tvári jej bolo možno čítať hrôzu, strach a hrozné bolesti. Výkriky prezrádzali nesmierne utrpenie. S pánom biskupom sme došli k záveru, že to stačí a v mene poslušnosti som jej rozkázal mystérium ukončiť.”
Svätá Veronika okamžite prišla k sebe a spokojne si kľakla vedľa nás. „Od úžasu a obdivu, ako omráčení, sme neprehovorili slovo, rozlúčili sme sa a opustili kláštorný kostol.“
Potiaľ správa pátra Crivelliho v beatifikačnom procese. Nie menej udivujúca je jej plastická stigmatizácia srdca. Trinásť rokov po hore spomenutých skúškach, na Veľkú sobotu roku 1727, niekoľko mesiacov pred svojou smrťou, sa pod príkazom poslušnosti vyznala svojmu spovedníkovi pátrovi Guelfimu, že Pán jej do srdca vytesal rôzne znaky.
Medzi inými, na malej vlajočke počiatočné písmená svätých mien: Ježiš, Mária a mnohé iné znaky. Keďže spovedník chcel mať autentické svedectvo o tejto výpovedi, aby mohlo byť po jej smrti overené, prikázal jej nakresliť srdce so všetkými znakmi. Veronika počúvla, ale kedže kresliť nevedela, obrátila sa na sestričky Floridu a Magdalénu, aby jej pomohli. Vystrihli z papiera srdce, do ktorého potom podľa pokynov Veroniky nakreslili všetky znaky, nachádzajúce sa v jej srdci. Spovedník ho odovzdal biskupovi, ktorý kresbu podpísal a zapečatil. Všetky znaky a písmená majú svoj význam, ale pre rozsiahlosť ich nespomíname.
Veronika Giuliani zomrela 9. júla 1727. Po tridsiatich šiestich hodinách nariadil biskup otvoriť jej hruď. Svedkami boli guvernér Torrigani, neskorší kardinál, kancelár Fábri, pán Pessucci, Jakob Gellini a spovedník Guelfi. Profesor Fran- cesco Gentili, chirurg a Francesco Bordiga, lekár, srdce otvorili. Skutočnosť sa úplne zhodovala s obrazom. Treba ešte spomenúť, že Veroniku pri vytržení nie raz videli vznášať sa nad zemou. Ako mnoho stigmatizovaných, mala dar predpovedať budúcnosť. Predpovedala okrem iného mor v Marseille. Dostala aj milosť zázračne liečiť fyzicky a duševne chorých.
Pápež Pius VIII. ju vyhlásil za blahoslavenú, Gregor XVI. 6. mája 1839 za svätú. Pri beatifikácii bolo vypočutých dvadsaťdva svedkov, v rokoch 1727 – 1735 ďalších dvadsaťpäť. Okrem iných vypovedala jej predstavená Florida Cevoli. Aj štyria spovedníci pod prísahou vydali svedectvo o svätej Veronike Giuliani. Vysoko nad neobyčajnými darmi, ktoré získala, stojí však jej heroická láska k Bohu, cnosti a stupeň mystickej jednoty s Bohom.
Deviatnik k sv. Veronike Giuliani - 6 .deň:
Slávna svätá Veronika, ty si bola Najvyšším viackrát uistená, že si "dcéra Otca, nevesta Syna a učeníčka Ducha Svätého", ty si sa toľko obetovala, aby svet mohol vzdať spravodlivú slávu, chválu a vďačnosť Najsvätejšej Trojici, vypros, prosíme ťa, súčasnému ľudstvu, ktoré je voči Bohu také nevďačné a zabúda na neho, úprimnú kajúcnosť a svojimi zásluhami vytrhni čo najviac možný počet duší z cesty, ktorá vedie do zatratenia, aby dôverovali v Božie milosrdenstvo a oslavovali Jeho Dobrotu teraz i po celú večnosť. Amen. Po chvíľke ticha:
Otče náš ... Zdravas´Mária ... Sláva Otcu ...
LITÁNIE K SV: VERONIKE GIULIANI:
Pane, zmiluj sa,
Kriste, zmliuj sa,
Pane, zmiluj sa,
Otec na nebesiach, Bože, zmiluj sa nad nami,
Syn, Vykupiteľ sveta, Bože, zmiluj sa nad nami,
Duch Svätý, Bože, zmiluj sa nad nami,
Svätá trojica, jeden Boh, zmiluj sa nad nami,
Nepoškvrnená Panna Mária, oroduj za nás,
Panna Mária, patrónka františkánskeho rádu, oroduj za nás,
Serafínsky otec, svätý František, oroduj za nás,
Svätá matka Klára, oroduj za nás,
Svätá Veronika, oroduj za nás,
Ježišov opravdivý obraz, oroduj za nás,
Vyznamenaná Ježišovými ranami, oroduj za nás,
Tešiteľka Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, oroduj za nás,
Milovaná dcéra Panny Márie, oroduj za nás,
Úžasné znamenie vernosti, oroduj za nás,
Priepasť pokory, oroduj za nás,
Dcéra svätej poslušnosti,oroduj za nás,
Zrkadlo Božej krásy, oroduj za nás,
Oheň Božej lásky, oroduj za nás,
Zanietená apoštolskou horlivosťou, oroduj za nás,
Obohatená vznešenými darmi, oroduj za nás,
Nebeská duša horiaca láskou, oroduj za nás,
Priezračnosť svätej jednoduchosti, oroduj za nás,
Radosť neba i zeme, oroduj za nás,
Rodička vyvolených pre nebo, oroduj za nás,
Planúca fakľa v Božej Cirkvi, oroduj za nás,
Zverená Najsvätejšiemu Srdcu, oroduj za nás,
Mučenica pokánia, oroduj za nás,
Obeta Božej spravodlivosti, oroduj za nás,
Chlieb a víno na stole Najsvätejšej trojice, oroduj za nás,
Energický hlas Kristovej odvahy, oroduj za nás,
Osloboditeľka duší z očistca, oroduj za nás,
Vládkyňa nad peklom, oroduj za nás,
Meč, ktorý zastrašuje diablov, oroduj za nás,
Vôňa Kristových rán, oroduj za nás,
Nevesta krvácajúceho Ženícha, oroduj za nás,
Obhajkyňa učenia svätých, oroduj za nás,
Slávna dcéra svätej Kláry, oroduj za nás,
Milovaná Kristova nevesta, oroduj za nás,
Korunovaná slávou, oroduj za nás,
Naša mocná ochrankyňa, oroduj za nás,
Baránok Boží, ty snímaš hriechy sveta, odpusť nám Pane,
Baránok Boží, ty snímaš hriechy sveta, vyslyš nás, Pane,
Baránok Boží, ty snímaš hriechy sveta, zmiluj sa nad nami.
Oroduj za nás, svätá Veronika, aby sme sa stali hodní Kristových prisľúbení.
Modlime sa:
Pane Ježišu Kriste, ty si zázračne vyznamenal svätú pannu Veroniku ranami svojho umučenia,zľutuj sa nad nami a pomôž nám ukrižovať svoje telá, aby sme dosiahli večné radosti. Lebo Ty žiješ a slávne kraľuješ spolu s Otcom i s Duchom Svätým na veky vekov. Amen
KORUNKA sv. VERONIKY GULIANI
Najsvätejšie Srdce Ježišovo, daj nech Ťa milujeme stále viac. Sladké Srdce Máriino, buď mojou spásou.
(Namiesto Otčenáš): Večný Otče, obetujem Ti najvzácnejšiu krv a vodu, ktoré vytryskli z rany Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, Tvojho Syna, na odčinenie za naše hriechy a za potreby celej svätej cirkvi . (Namiesto Zdravas Mária): Ježišu otvor mi svoje Srdce, aby som vošla touto bránou a zjednotila sa s Tebou.(Namiesto Sláva Otcu): Sladké Srdce Márie priveď nás do svetla Kristovej tváre.
Sv. Veronika Giuliani bola kapucínkou, mystičkou, mala veľa duchovných zážitkov. Do kláštora kapucínok vstúpila roku 1677 v Citti di Castello v Umbrii. Tam prežila zvyšok svojho života. Tridsaťštyri rokov bola novicmajsterkou. V roku 1697 dostala stigmy, mala vízie. Jej spolusestry boli ohromené veľkým počtom jej mystických zážitkov. V roku 1716 sa stala opátkou. V tejto službe zotrvala až do svojej smrti roku 1727. Je jednou z najvýznamnejších mystičiek svojej doby.
Život zasvätený zástupnému utrpeniu
(sviatok 10. júla)
„Duše, utiekajte sa k predrahej krvi svojho Vykupiteľa, pretože ona nás vykúpila a spasila. Bože môj, prosím ťa len o spásu úbohých hriešnikov. Všetkých ich obráť k sebe, všetkých k sebe. Láska, ó láska! Pokojne mi pošli viac trápenia, viac krížov, znesiem ich, keď budem vedieť, že sa k tebe navráti všetko stvorenie, a že ľudia už ťa nikdy, nikdy nebudú urážať. Chcem byť prostredníčkou medzi tebou a hriešnikmi. Nech príde utrpenie, láska všetko vydrží. Zvíťazila láska, rovnaká láska, ktorá bola porazená; moja duša to v sebe cíti neopísateľným spôsobom.“
(sv. Veronika Giuliani)
Nie náhodou mystici píšu. Veronika Giuliani nepredstavuje výnimku. V jej denníku je zapísaných 22 000 strán, ktoré rozprávajú o jej dramatickej a výnimočnej ceste k Bohu. Svätica písala so sebazáporom a odporom, z čistej poslušnosti a tiež s veľkou únavou. Jej spomienky sú bežne zachytávané v priebehu noci, kedy si preto nemohla odpočinúť.
Veronika sa narodila v dedinke Mercatello 27. decembra 1660. O deň neskôr bola pokrstená a dostala meno Uršuľa. Jej otec Francesco Giuliani bol veliteľom miestnej vojenskej posádky s hodnosťou práporčíka. Uršuľa bola posledná zo siedmich dcér, a tak ako jej sestry, vyrástla v prostredí nasýtenom kresťanskou vierou, ktorú vytvárala predovšetkým matka. Tá však vo veku necelých 40 rokov zomrela. Pred smrťou si k sebe zavolala svojich päť dcér, ukázala na kríž a každej z nich určila jednu z Kristových rán: najmenšej Uršuli pridelila ranu v boku.
Neskôr sa rodina presťahovala do Piacenza. Francesco Giuliani dovolil, aby jeho štyri staršie dcéry vstúpili do kláštora, ale o prianí Uršule, ktorá bola najobľúbenejšia, najviac nadaná, ale taktiež podľa jej vlastného svedectva najviac rozmaznávaná, nechcel ani počuť. Ale už v deviatich rokoch sa Uršuľa rozhodla, a tak musel pred jej nezlomnou rozhodnosťou nakoniec kapitulovať. Keď ešte nemala 17 rokov, 28. októbra 1677 prijala rehoľný habit v kláštore kapucínok v Citta di Castello a charakteristické meno Veronika.
Jej cestu k Bohu vrúbia tieto pamätné dni: 1. novembra 1678 skladá slávnostné sľuby; 4. apríla 1681 jej Ježiš vkladá na hlavu tŕňovú korunu; 17. septembra 1688 je zvolená za novicmajsterku a tento úrad zastáva až do 18. septembra 1691; 12. decembra začína písať Denník; od 3. októbra 1694 do 21. marca 1698 je znovu novicmajsterkou; na Veľký piatok 5. apríla 1697 prijíma stigmy. V rovnakom roku na ňu príde udanie Posvätnému ofíciu (inkvizícii) a v roku 1699 ju komunita zbavuje aktívneho i pasívneho hlasovacieho práva.
Život i spisy svätice sú preniknuté náukou o odčiňovaní.
„Štipka utrpenia má väčšiu cenu ako všetky bohatstvá a všetky radosti sveta. Keby som mala tisíc jazykov, nemohla by som vyjadriť, koľko dobra prináša duši utrpenie. Utrpenie je kľúč k láske…,“píše vo svojom chválospeve utrpenia. Vo Veronikinom živote nájdeme širokú škálu modlitieb a obetí: „Ja… som sa vrátila do záhrady a dlho som tam zostala. Bolo veľa snehu… môj hlas nestačil, aby som volala duše, a tak som použila hlas reťazí, povrazov, pichliačov, pri každom údere som pozývala k pokániu hriešnikov, heretikov a Turkov…“
Kláštor reaguje na nezvyčajnú sestru na jednej strane dôverou a obdivom, na strane druhej akýmsi vyhlásením vojny. Veronika za to platila rôznymi strasťami, trestami a ponižovaním všetkého druhu. Bola pre svoje spoločenstvo hádankou. Z jednej strany nemožno pochybovať o vysokom stupni jej rozjímavej modlitby, vyššom osvietení, pokore a presnej poslušnosti; z druhej strany vyvolávala u všetkých sestier otázky, hlavne v noci, kvôli svojim výstrednostiam, nočným vychádzkam do záhrady, kajúcnosťami, ktoré vyhľadáva, predovšetkým lomozom okolo seba, ktorý mnohí počujú, keď na ňu útočia démoni.
Od chvíle, ako prijala alebo dostala stigmy v roku 1697, sa tieto „šialenosti“ stávali menej častými, až v roku 1699 úplne vymizli. Odvtedy Veronike stačilo trpieť bolesti a trápenia, pri ktorých vedela a videla, že pochádzajú priamo z ruky Božej, za účelom jej hlbšieho očisťovania. Toto zlaté pravidlo potom nezabudne vštepovať mladým sestrám a vyzývať ich, aby miernili svoju túžbu po kajúcich skutkoch.
Veronika mala prirodzený sklon k údelu Márie, nie Marty. V prvých rokoch v kláštore verila, že svoj smäd po dokonalosti utíši tým, že sa ponorí do kontemplatívnej modlitby. Manuálnu prácu chápala ako asketické cvičenie, ako pokánie, ktoré v nej prebúdza neprekonateľný odpor. Uvažuje o tom, či má z duchovného hľadiska väčšiu hodnotu život činný alebo kontemplatívny. Keď neskôr hovorí o skrytom živote v Bohu, píše „… a to mám napĺňať svojou modlitbou; nie tým, že sa stiahnem do svojej cely, ale uprostred komunity mám uskutočňovať samotu s Ježišom.“
Veronike sa dostalo praktického uistenia, že najúčinnejší spôsob, ako nachádzať Boha a klaňať sa mu, spočíva v plnení rôznych denných povinností a zamestnaní. Týmto princípom sa bude riadiť do konca života a bude ho vštepovať aj svojim rehoľníčkam. 7. marca 1716 odvoláva Kongregácia posvätného ofícia disciplinárne opatrenia, ktoré na ňu uvalila. Veronika sa tak smie zúčastniť volieb v rámci komunity. Hneď 5. apríla je zvolená za abatišu a tento úrad bude zastávať až do svojej smrti nasledujúcich 12 rokov.
Sestry nemuseli svoju voľbu ľutovať. Hneď na začiatku jej vedenia prichádzalo mnoho povolaní a almužny sa zvyšovali v takej miere, že ešte pred koncom roka sa mohlo začať so stavbou nového krídla kláštora, ktorý už bol príliš malý. Roku 1721 narazila Veronika na odpor starších sestier, keď sa napriek tomu rozhodla zaviesť vodovod podľa vtedajšej najpokrokovejšej metódy. Najväčší úspech však dosiahla pri vedení kláštora.
Jej telesné neduhy sa naplno prejavia 6. júna 1727: nasledujúcich 33 dní prežíva trojitý očistec – na tele, na duši i na duchu. Svätica si k sebe nakoniec zavolala mladé rehoľníčky, novicky a povedala im: „Poďte ku mne! Láska sa konečne nechala nájsť. To je dôvod môjho utrpenia… Povedzte to všetkým!“ Naposledy vydýchla 9. júla 1727.
Povesť jej svätosti bola tak veľká, že už 6. decembra rovnakého roku zahájil diecézny biskup informatívny proces. Pápež Pius VII. ju 17. júna 1804 vyhlásil za blahoslavenú a 26. mája 1839 Gregor XVI. za svätú. KORUNKA sv. VERONIKY GULIANI
Najsvätejšie Srdce Ježišovo, daj nech Ťa milujeme stále viac. Sladké Srdce Máriino, buď mojou spásou.
(Namiesto Otčenáš): Večný Otče, obetujem Ti najvzácnejšiu krv a vodu, ktoré vytryskli z rany Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, Tvojho Syna, na odčinenie za naše hriechy a za potreby celej svätej cirkvi . (Namiesto Zdravas Mária): Ježišu otvor mi svoje Srdce, aby som vošla touto bránou a zjednotila sa s Tebou.
(Namiesto Sláva Otcu): Sladké Srdce Márie priveď nás do svetla Kristovej tváre.
Sv. Veronika Giuliani bola kapucínkou, mystičkou, mala veľa duchovných zážitkov. Do kláštora kapucínok vstúpila roku 1677 v Citti di Castello v Umbrii. Tam prežila zvyšok svojho života. Tridsaťštyri rokov bola novicmajsterkou. V roku 1697 dostala stigmy, mala vízie. Jej spolusestry boli ohromené veľkým počtom jej mystických zážitkov. V roku 1716 sa stala opátkou. V tejto službe zotrvala až do svojej smrti roku 1727. Je jednou z najvýznamnejších mystičiek svojej doby.
sv. Veronika Giuliani
Veronika Giulianiová
9. júla, sviatok
Postavení:
stigmatizovaná rehoľníčka, mystička OSCICap.
Úmrtí:
1727
ŽIVOTOPIS Pochádza zo stredného Talianska. V necelých 17 rokoch vstúpila ku kapucínkam v Città di Castello. Bola svedomitá a horlivá v tuhej disciplíne. Túžila osvojiť si božské rozjímanie, podobať sa ukrižovanému Kristovi. O Vianociach roku 1696 prijala Kristovu ranu v boku, o Veľkom piatku 1697 ostatné telesné rany Ukrižovaného. Bola podrobovaná najťažším skúškam a ustrikom. Znášala ich s hlbokou pokorou a veľkým pokojom. Až po rokoch boli jej stigmy oficiálne uznané a Veronika sa roku 1716 stala abatyšou.
ŽIVOTOPIS PRE MEDITÁCIU
VÝNIMOČNÁ UČITEĽKA NAUKY O SMIERA
Narodila sa 27. 12. 1660 v Mercatelli nad Metaurou pri Rimini v strednom Taliansku do rodiny skromných pomerov. Bola najmladšia zo siedmich detí a pokrstená Voršila. V detstve bola tvrdohlavá a prchká, ale zároveň veľmi skoro začala žiť s vedomím Božej prítomnosti. Už trojročná hovorila s Ježišom a Pannou Máriou. Snahou o zbožnosť a častou modlitbou: "O najmilšom Ježišovi, milujem ťa! Pouč ma, čo mám robiť?" postupovala v duchovnom živote. Vo veku 6 rokov rada počúvala čítanie o svätých, najmä o sv. Ružene Limskej a rástla v nej túžba po napodobňovaní vzorov.
Už 28. 4. 1667 jej zomrela matka Benedikta. V tom istom roku so sestrou Louisou prijala sviatosť birmovania a až v 9 rokoch, 2. 2. 1670 prvé sväté prijímanie v Palaisance, kde žila s otcom Františkom cez dva roky, pretože tam dostal prácu na finančnom úrade. Ako 11-ročná sa vrátila do Mercatellu ao jej výchovu sa staral strýko Rasiha. Vtedy Voršila začala s vnútornou modlitbou a následne uvažovala o rehoľnom povolaní, o ktoré potom musela asi v 15 rokoch bojovať. Otec si totiž plánoval jej vydatie.
V roku 1677 dosiahla svoje. Dňa 17. 7. bola prijatá do rádu sestier klarisiek – kapucínok v Città di Castello, 23.10 opustila natrvalo otcovský dom a 28. 10. mala obláčiku s prijatím nového mena Veronika. Dostalo sa jej prvého vytrhnutia mysle a čoskoro prežívala vnútorné skúšky aj odpor okolia. Po roku, o slávnosti Všetkých svätých, zložila rehoľné sľuby. Potom zakúšala vnútorné zážitky s objímaním od Ukrižovaného.
V kláštore žila ako pokorná služobnica so snahou slúžiť všetkým sestrám a túžila sa pripodobniť Kristovi ukrižovanému. Na Veľký piatok v r. 1681 jej Ježiš položil na hlavu tŕňovú korunu a ona mala pocit prostrednice medzi Bohom a hriešnikmi. Od roku 1683, asi po 7 rokov, u Veroniky rástla túžba po utrpení, konala asketické skutky, v srdci niesla a cítila ťažobu Kristovho kríža až po jeho vztýčení.
Koncom mája 1685 zomrel jej otec. V 27 rokoch bola zvolená za novicmajstrovú, jej prvý úrad trval do septembra 1691. V roku 1693 začala svojmu spovedníkovi o. Bastianellimu zverovať údaje o svojich mimoriadnych milostiach. Z jeho rozhodnutia potom písala od 12. decembra duchovný denník. Uviedla v ňom svoje utrpenia, modlitby, stavy malomyseľnosti i radosti a hlboké mystické myšlienky. Počas jej ďalších rokov vzniklo dielo o 44 zväzkoch.
V ďalšom roku na Veľkú noc prežila mystický sobáš s Ježišom a 3. 5. mala videnie tajomného kalicha trpkostí. Od októbra sa stala novicmajstrovou druhýkrát. Nasledujúci rok, 20. 3. ju Ježiš požiadal o trojročný prísny pôst. Dovolenie žiť len o chlebe a vode dostala na sviatok narodenia P.Marie. Na Boží hod vianočný 1696 prijala zranenie srdca šípom a rana jej často krvácala. Pred vyvrcholením pôstnej doby vykonala mimoriadnu generálnu spoveď za prítomnosti nebeského dvora a na veľký piatok dostala stigmy. O dva dni neskôr, ako to vyjadrila, prežila "naozajstný sobáš" so svojím Božským snúbencom. 2.mája potom "milujúce srdce" nahradilo "srdce ranené" a 16. 5. zložila do Ježišových rúk večné sľuby.
Potom na ňu Abatyša poslala žalobu Svätému Oficiu. Ježiš ju upozornil, aby sa pripravila na veľké súženie av nasledujúcom mesiaci jej dal okúsiť tekutiny vytekajúce z rany v jeho srdci.
Začal rok 1698. V marci bola Veronika proti Božej vôli vylúčená z volebnej kapituly komunity a zosadená z úradu novicmajstrovia. Na cirkevný príkaz ju podrobovali najťažším skúškam, bola vyšetrovaná a všetci s ňou zaobchádzali ako s podvodníčkou. Jej rany sa nedali ukryť.
V apríli 1699 jej boli chrasty po stigmách na rukách a nohách odstránené a od 23. 6. bola po 50 dní nútená zdržiavať sa na ošetrovni v odlúčenosti od sestier. Bol jej zakázaný vstup do hovorne aj písanie listov s výnimkou spovedníkovi.
Ježiš jej v ďalšom roku dal asketický program a ona sa stala žiačkou Panny Márie. Svoju pozornosť obracala na vnútorné očisťovanie. Rok nato prežila pocit, že čoskoro zomrie. Jej život ale pokračoval pre utrpenie, ktoré prijímala s veľkou láskou. Zarazenie piatich šípov do srdca prežilo od 8. do 12. decembra 1702 a na Štedrý deň sa jej dostalo mená "Veronika od Ježiša a Márie". 6. 2. sa jej vtlačili do srdca nástroje umučenia. Začiatkom júna bola znovu ustanovená za novicmajstrovú, ale ďalší mesiac Sväté Oficium sprísnilo svoje opatrenia.
Nasledujúci rok v auguste a októbri prežila ťažké ochorenie. V ďalších rokoch zažila jednotu s Máriiným a Ježišovým Srdcom. Cez ruky Panny Márie sa darovala Ježišovi. Prežila sedem mečov Máriiných bolestí. Do srdca jej bola vtlačená pečať s neskôr zjaveným heslom: "Prameň milosti". V januári r. 1712 jej bol ponúknutý kalich plný Ježišovej Krvi a druhý plný sĺz Panny Márie, tiež jej Matka Božia určila druhého strážneho anjela.
Dva mesiace v roku 1714 bola pod kontrolou o. Cerivelliho, prežila mimoriadne obnovenie Umučenia a vo videní navštívila Loreto. Potom sa jej tiež dostalo mystického spojenia s Máriou.
Pre zažitú skúsenosť prítomnosti celej Trojice v Eucharistii napísala 30. 5. 1715 do svojho denníčka: „Zdalo sa mi, že vidím trojjediného Boha: Otca s jeho všemohúcnosťou, Syna s jeho múdrosťou, Ducha svätého s jeho láskou. Zakaždým, keď prijímame sa naša duša a srdce chrámom Najsvätejšej Trojice, a keď k nám prichádza Boh, prichádza k nám celý raj. Keď som videla, ako je Boh uzavretý v presvätej hostii, bola som celý deň vo vytržení. Taký jasot ma zachvátil! Bola by som dala život za túto pravdu, dala by som ho tisíckrát." (Diario, sv. III, Citta di Castello 1973, str. 928).
V marci 1716 Sväté Oficium odvolalo zákaz jej hlasovacieho práva v kláštore a hneď 5. 4. bola zvolená abatyšou. Za jej vedenia sa uskutočnila stavba nového kláštorného krídla av ďalšom roku vznikol v kaplnke požiar, ku uhaseniu ktorého došlo zákrokom Panny Márie.
Potom bol na vizitácii generál kapucínov. V apríli 1719 bolo opäť odhlasované jej postavenie abatyša a rozšírené jej meno. Po viac ako roku, v auguste, začala písať, čo jej diktovala Panna Mária. Na prvé miesto stavala poslušnosť. Ešte dvakrát bola potvrdená v úrade abatyša. Dostalo sa jej tiež utvrdenie v milosti. Po 19 rokoch jej 17. 9. 1726 stigmy naposledy krvácali. V ďalšom roku 6. 6. ochrnula a po 33 dňoch za svitania vydýchla naposledy.
Táto vyvolená Božia dcéra bola neskôr nazvaná "výnimočnou učiteľkou náuky o zmieri". Za blahorečenú ju vyhlásil pápež Pius VII., 17. 6. 1804 a pápež Gregor XVI. ju 26. 5. 1839 svätorečil.
Druhé čítanie o jej pamiatke v kapucínskom poriadku nahliada do jej denníka na strany 629-630, z ktorých je tu na priblíženie Veronikiného ducha obete a zmieru, vybraných niekoľko riadkov:
„Dnes sa mi vrátila bolesť do rúk, nôh a srdca. Prežila som vzácnu noc, plnú utrpenia a zmieru: vďaka Bohu! Ráno som prijala sviatosť pokánia a načerpala z nej silu zniesť ešte väčšie utrpenie. Potom pri svätom prijímaní som zakúsila milosť Boha vládnuceho a prikazujúceho v najhlbšom vnútri duše...
Niekoľko dní zakúšam v srdci pôsobenia, majúce tento účinok: Prvá je, že poznávam a bolí ma moje viny a vzrušuje ma túžba po obrátení duší, za ktoré prinášam obeť krvi a života. Súčasne je tu aj veľká dôvera v Božie milosrdenstvo a vo svätosť a lásku blahoslavenej Panny Márie. Druhý účinok je v tom, že sa cítim opustená a utopená v mori pokušenia, ale hneď zase okúšam ten skrytý zmysel a vidím, že som celkom spokojná, naplnená veľkým mierom av Božej vôli pevne zakotvená. A tretí účinok sa prejavuje takto: Keď som vo vnútri znepokojená diabolskými útrapami a navonok sa venujem svojim veciam a kvôli práci sem i tam pobehujem, ono skryté pôsobenie dáva, že robím všetko, ako by som sama na to upínala myseľ, a ani neviem, ako dokončím prácu, že je dokonalá. To sa mi stáva aj v dôležitých veciach...
V každej veľkej vyprahnutosti, odpore a strate úmyslu mi ľahko vyjde akékoľvek dielo, akokoľvek ťažké: Všetko ku chvále Božej! (Un tresoro nascosto, VIII)
PREDSAVZATIE, MODLITBA Z lásky k dušiam, ktoré potrebujú obrátenie, prinesiem nejakú obeť so slovami strelnej modlitby, ktorú budem častejšie opakovať: "Ježišu, Mária, milujem vás, zachráňte duše!" A zapamätám si, že: "Tou najlepšou túžbou, akú môžeme mať, je túžba robiť Božiu vôľu."
Bože, ty si svätú pannu Veroniku urobil obdivuhodnou ranami utrpenia tvojho Syna, ktoré si vtlačil do jej tela; daj nám, nech sa stále viac podobáme Kristovi ukrižovanému, aby sme sa radovali, až sa zjaví vo svojej sláve. Lebo on s Tebou v jednote Ducha Svätého žije a kraľuje po všetky veky vekov. Svätá Veronika a stigmatizácia
* Rada čítala o svätých, rástla v nej túžba napodobovánia vzorov svätých. Hlavne a o sv. Růžene Limskej. Mala snahu o zbožnosť a častú modlitbu: Svätá Veronika Giuliani sa narodila 27.12. 1660 v Mercatellu nad Metaurou u Rimini v strednom taliansku. V detstve z talianským temperamentom , a zároveň veľmi citlivá skoro začala žít s vedomím Božej prítomnosti. Svätá Veronika Giuliani nie je len svätica, ona je gigantom svätosti ( blahoslavený pápež Pius IX ) Pápež Lev XVIII, tvrdil že svätá Veronika Giuliani bola – bola natoľko obohatená výnimočními milosťami , že ju previšovala jedine Božia Matka. ( kardinál Pietro Palazzini ) Videnie svätej Veroniky Giuliani sa zachovalo dvadsaťdva tisíc ručne písaných listoch, ktoré objavil osemdesiaťročný francuzský pútník až po dlhej dobe po jej smrti.
Pred týmto objavom by nikdo ani nepomyslel na to, že tato žena bola svätica. Žila, mala svoje mystické videnia a to všetko popísala v úplnej pokornej skrytosti. ( bola skrytá podľa vzoru prečistej Bohorodičky Panny Márie )
Z denníka svätej Veroniky Giuliani: Túto noc po dlhom trápeni som mala videnie, v ktorom mi ukázal mnoho kňazov, všetkých odetých v kňazskom rúchu : ale súčasne mi dal porozumieť, že medzi nimi je veľa Judášov a jeho nepriateľov. A nahle časť z nich sa stala pekelními obludami, a čo horšieho pekelními demonmi. Pri tomto strašnom pohľade Pán Ježiš od hlavy po päty ronil krv. Pritom mi povedal, že krv, ktorú prelieva, zpôsobujú hriechy a svätokrádeže ktorých sa dopúšťajú týto kňazi, ktorí boli ako meče a bodáky, aké množstvo rán a úderov bolo proti jeho Božskému majestátu. A dal mi spasiteľ vidieť ako jeho predrahá krv tečie na zem ako rieka . a já som videla, ako málo úcty uvedomenia prejavujú tý, ktorí majú moc držať ho v ruke, ( premenenie ) ale tiež ho aj nehodne príjmať, a to robia všetci tí, ktorích mi Pán Ježiš ukázal.
Svätá Veronika Giuliani – životopis
PRE TÝCHTO UŽ NIETO LIEKU (Svätá Veronika Giuliani)
Pýtala som sa Pána Ježiša, či my dovolí, aby som ích napomenula, ale On mi povedal: Oni si to neuvedomia až do posledného súdu.Všeci sú odsúdení do večného ohňa. Odpovedala som : Nech sa stane tvoja svätá vôľa. Ale povedz mi Pane, nevovolil si si ma, aby som bola prostredníkom medzi tebou a hriešnikmi ? Hľa, som pripravená dať i život a krv pre tvoju slávu a pre spásu týchto duší. Pán Ježiš mi povedal Ano, to všetko je pravda, ale pre takýchto už není lieku, pretože ustavične po mne šliapú a bičujú ma. Keď to povedal jeho tvár nadobudla prísneho pohľadu, a povedal : Odíďte zlorečeni ! Ó, môj Bože, ihneď som uvidela, ako ini zmizli v hustom pekelnom dyme. A naopak ty, ktorý zostali v kňazskom rúchu, Pán blahoslavil a potvrdil ích ako dobrích správcov svojho Tela a krvi. Raz mi dal Pán Ježiš pochopiť ako veľmi sa mu nepáčia urážky, ktorých ktorých sa dopúšťajú rehoľníci – a zvlášť tí, ktorí sa stali správcami jeho najsvätejšieho Tela a Krvi. t.j. Kňazi. Pán mi povedal : takýto sú príčinou, ktorí strhávajú do priepastí celý svet, pretože sú to tí, ktorí ktorí si mnou posluhujú, berú a džia ma vo svojích rukách, nie preto aby ma oslavovali, ale aby ma tupili a urážali. Pán mi povedal : Hľaď ! A ihneď som videla, ako sa z ních stali bytosti strašnejšie než samotní démoni … Nemôžem mať pre ních zľutovanie, nie, nie ! A znova ích od seba zavrhol prekliatím ( D II, 9 )
Po svätom príjmaní som bola vytržena do extázi a videla som osláveného Pána, ktorí mi povedal : Som tvoj ženich ….. zostávaj vo mne : utvrď sa v mojej svätej vôli a nepochybuj !Som tu pre teba ! Aké máš najvrúcnejšie prianie ? V tom okamžiku som mu doporučila jednu osobu, a on mi ju v rovnakom okamžiku ukázal. Vypadala ako démon v pekle, tak strašní, že sám Pán si zakrýval svoju svätú tvár, aby ju nevidel. Opýtala som sa Pána Ježiša, kto je tá príšera, a on mi povedal, je to osoba ktorú si mi doporučila.Môj Bože …… ako som sa zľakla. Nemôžem povedať kto to je, aj keď nie z tohto mesta, ale je tu ……. a je to kňaz. ( Farár Steven Scheier z Kansasu (USA – Prežil svoj rozsudok večného zatratenia – prežil svoj rozsudok večného zatratenia, ktorý Pán Ježiš na príhovor Matky Božej, zrušil. Pokračovanie ( o pekle kresťanov )
KAŽDÝ DEŇ HO ZRÁDZAJÚ NA SVATOM OLTÁRI (Svätá Veronika Giuliani) Boh mi dal pochopiť že tento kňaz celé svoje myslenie smeruje k pozemským veciam, a že mi veľa záleží na pozemských poctách, a to je vec ktorá sa Bohu veľmi nepáčí, pretože také srdce je pripútané k bohatstvu, vládne v ních skrytá pýcha, akú Pán nemôže zniesť, zvlášť u kňazov. Pochopila som, že Pán sa ocitá v rukách takých osôb, ako boli ruky Judáša, zradcu. Potom tá osoba zmizla ihneď v hustom dyme. Keď som Pánu odporučila súčasné potreby, ukázal mi, ako je urážaní Judášom, ktorí ho každý deň zrádzajú na svätom oltári. Začala som mu teda ponúkať svoju obeť, a prosila som ho za odpustenie mojích hriechov mojích nevďačností, prosila som ho pre jeho lásku, aby ích netrestal. Ponúkla som sa mu, že budem trpieť mučenie a tresty na pokánie za svoje hriechy a hriechy iných: Žiadala som ho o duše, o všetky duše a povedala som : Môj Bože, Ty si celá láska, preukáž mi milosť, odlož tresty a odpusť nám ! Ponúkam sa Ti, že budem trpieť muky z lásky k Tebe. Keď som to povedala, videla som, že mi preukáže milosť, ale len pre tento krát. Ihneď som odpovedala : ,, Môj Bože, chcela by som túto milosť navždy ! On mi opovedal Udeľujem ti ju, ale nie navždy ! Lebo Pán bol skutočne urážaní ( D III , 74 ) Raz ráno po duchovnom svätom príjmaní som zakúsila rovnaký pocit ako pri sviatostnom príjmaní a ocitla som sa v extaze. Spomínam si, že Boh mi doporučil kňazov, predovšetkym tých, ktorí nie si v milosti Božej … pretože je ích veľa, a ako veľmi veľa ! ( D III 420 ) ( Aká tesná je brána a úzka cesta, čo vedie do života, a málo je tých, čo ju nachádzajú ! Matúš 7 – 13 )
V jednej extázi mi najsvätejšia Panna Mária povedala : Dcéra moja, veľa kresťanov žijú ako šelmy : medzi veriacími nie je viera, žijú ako by Boh neexistoval : a môj Syn ma tresty, aby ích potrestal ….. Ó …. koľko kňazov a koľko rehoľníkov uráža Boha ! Títo všetci šliapú po sviatostiach, pohŕdajú najdrahšou Krvou Ježišovou a šliapú po nej. Títo otravujú komunity a celá mestá : sú ako nakazení morom, a majú meno kresťan, ale sú horší ako neveriaci. Dcéra moja, modli sa, posti sa, trp tresty a snaž sa, aby to všetci robili, aby Boh odložil bič ( D III, 1196
O SEDEM STUPŇOCH PEKLA ( KRESŤANOV ) (Svätá Veronika Giuliani) Vedz, že nastala doba, keď je jen málo tých. ktorí sa spasia. Všetci urážajú Boha a protivia sa jeho zákonu, ale hriechy, ktoré sa Bohu nejviac nepáčia, sú tie, ktorých sa dopúšťajú rehoľníci a kňazi ktorí každý deň ráno nehodne premieňajú. O, ako mnoho ích ide do pekla ! Dcéra , Boh chce, aby si trpela a modlila sa ních všetkých (.D IV, 358) Panna Maria popísala svätej Veronike Giuliani sedem miest, tých nejbolestnejších, aké sú v pekle, a komu sú určené:
NA PRVOM MIESTE PEKLA KRESŤANOV (Svätá Veronika Giuliani) Prvé miesto, kde je pripútaní sám Lucifer a s ním Judáš, ktorý robí Luciferovi sedadlo a podušku na Luciferovskom kresle, a tam sú i tí, ktorí sú nasledovnici Judáša.
(v najrozmanitejších podobách falošnosti a zrady )
NA DRUHOM MIESTE PEKLA KRESŤANOV (Svätá Veronika Giuliani)
Druhé miesto je to, kde sú všetci hrierarchovia a preláti svätej Cirkvi katolíckej, pretože boli vyzdvihnutí k dôstojnosti a oni zvrátilili pocty a vieru, šliapú po krvi Ježiša Krista, môjho Syna, nesmiernymi hriechmi.
NA TREŤOM MIESTE PEKLA KRESŤANOV (Svätá Veronika Giuliani)
Na treťom mieste, ktoré si videla, sú rehoľnici a rehoľnice.
NA ŠTVRTOM MIESTE PEKLA KRESŤANOV (Svätá Veronika Giuliani) Na štvrtom mieste sú všetci spovedníci, ktorí oklamali duše, svojích penitentov ( spovedajúcich) ( pozn. : bolo by oveľa viac svätých duší, keby bolo viac skúsených a svätých duchovných vodcov. Ó , veľká je dôstojnosť kňaza, ale aj veľká zodpovednosť! Kňaz, veľa ti bolo dané, ale veľa od teba budú aj žiadať ! Svätá Faustína )
NA PIATOM MIESTE PEKLA KRESŤANOV (Svätá Veronika Giuliani)
Na piatom mieste sú duše sudcom a správcov spravodlivosti. Lebo koreňom všetkého zla je láska k peniazom; niektorí po nich pachtili, a tak zablúdili od viery a spôsobili si mnoho bolesti. Prvý list Timotejovi – kapitola 6 ,10
NA ŠIESTOM MIESTE PEKLA KRESŤANOV (Svätá Veronika Giuliani) Na šiestom mieste sú všetci predstavení rehoľníkov ( Ako napomínať, viesť duše – Pápež Gregor Veľký pokračovanie )
NA SIEDMOM MIESTE PEKLA KRESŤANOV (Svätá Veronika Giuliani) Na siedmom mieste sú tí, ktorí chcú žiť podľa svojej vlastnej vôle, a dopúšťajú sa hriechu,zvlášť telesných. DIV,744)
Najsvätejšia Panna povedala svätej Veronike Giuliani : Vo vytržení si bola prenesená do pekla, aby si zakúsila muky pekla , a po svojom príchode videla, aké veľké množstvo duší padá do pekla, a každá z nich má tam miesto svoho trápenia. Poznala si, že sú to duše rôznych národnosti a stavov, kresťania i neveriací ……. kresťania, rehoľníci a kňazi. Ti poslední sú Luciferovi najbližší a trpia tak, že si to ľudská myseľ nevie ani len predstaviť. Keď tieto duše pôjdu do pekla celé peklo slávi sviatok, okamžite zakusujú pekelné muky a urážajú Boha (D M 353)
Páter Amorth: hlavný rímsky exorcista - Zlý človek sa nestáva zo dňa na deň. Človek má tisíc možností, ako nájsť ospravedlnenia pre svoje nezriadené konanie. Človek sa stáva nenázanejším bez toho, aby si to sám povšimol, a žije ponotený hlboko v hriechu. Moji bratia, kvôli oprávnenému strachu z pekla sa snažíte sami seba presvedčiť, že vlastné neexistuje. Buďte ale naozaj úprimní a povedzte mi, koľkokrát a koľkými spôsobmi vás Boh volal a vy ste jeho volanie nechceli počuť?” Mnohí svätí, ako napríklad svätá Terézia z Avily, mali strašné videnie pekla s veľkým množstvom duší, videli aj celé skupiny duší, ktoré kráčali cestou vedúcou k tomu biednemu koncu. To, čo o danej skúsenosti vypovhol svätá Veronika Giulianiová, je naozaj hrôzostrašné Lucifer je uprostred a všetko kontroluje svojimi planím čím očami. Hneď druhý po ňom je Judáš.
Potom následné kňazstvo rozdelené podľa hodností, panuje tu prísny poriadok podľa toho, aký kto je dôležitý. Na poslednom mieste stojí nespočetné množstvo zavrhnutých. Pochopiteľne rovnako ako v raji, tak ani tu nie sú všetci rovnakí. To je tiež myšlienka, ktorú vo svojich úvahách rozvíjal Dante, ktorý staval na tom, že trest presne zodpovedá spáchaným hriechom. Aký by život na zemi, taká je aj existencia v zavrhnutí. Videnie svätej Veroniky Giulianiovej sa zachovala na dvadsaťdvatisíc ručne písaných listoch, ktoré objavil osemdesiatročný francúzsky pútnik až drahú dobu po jej smrti. Pred týmto objavom by nikto ani nepomyslel na to, že táto žena bola sväticou. Žila, mala svoje mystické videnia a to všetko tiež popísala v úplnej skrytosti. Prameň : Denník svätej Veroniky Giuliani Zverejnil : Suore Francescane dell’ Immacolata – Monastero delle – výňatok z katolíckeho časopisu – světlo
V. VERONIKA GIULIANI MÁLO ZNÁMA A PRITOM JEDNA Z NAJVÄČŠÍCH SVÄTÍC
Veľkoryso prijala Kristove utrpenia a rany, aby tým prispela k vykúpeniu mnohých duší. Velikánkou svätosti sa stala pre bezpodmienečné prijatie Božej vôle. Pápež Lev XIII. povedal: „ Žiadne ľudské stvorenie, okrem Panny Márie, nebolo viac ozdobené nadprirodzenými darmi ako ty.“
Pred viacerými rokmi náš vtedajší kaplán krásne rozprával o sv. Veronike Giuliani, sám navštívil jej kláštor. Keď sme boli so spoločenstvom naposledy v Taliansku, cesta viedla popri meste Città de Castello, kde je jej kláštor. Nahovoril som priateľov, aby sme sa tam zastavili.
Sv. Veronika Giuliani sa narodila v roku 1660 ako siedme dieťa zámožných rodičov v Mercatello medzi Perudžou a San Marínom. Veronika bola už od detstva obdarená mimoriadnymi milosťami, Boh ju volal k životu v kláštore. Jej bohatý otec s tým nesúhlasil, chcel ju vydať do vysokopostavenej rodiny. Bola veľmi pekná, živá s pevným charakterom, takže priťahovala množstvo nápadníkov. Všetkých odmietala. Po rokoch otcov odpor vyprchal hlavne po jej ťažkej chorobe, a preto mohla vstúpiť ako 17 ročná do kláštora kapucínok. Rehoľný život brala veľmi zodpovedne, mala milosť blízkeho vzťahu s Ježišom.
V životopise Veroniky od Thomasa Villanova Berltera sa píše:
Aby sa Veronika podujala na svoj hrozný plán, Pán nešetril s duchovnou útechou a s milosťami. Po tom, čo ju radosťou vyzdvihol až do nebies, ukázal jej stav hriešnych duší. To ju tak rozrušilo, že vzrástla jej horlivosť k pokániu. Inokedy videla, ako Všemohúci hrozil mečom zemi alebo Ježiš sa jej ukázal plný krvi a rán. Pri tomto pohľade sa zbavila strachu a beznádeje a vzplanula v nej túžba kajať sa za hriešnikov.
Veronika píše vo svojom Denníku: „... Ježiš mi zobral z rúk a nôh stopy po ranách. Potvrdil ma ako sprostredkovateľku medzi sebou a hriešnikmi a povedal mi, že mi udelí veľa milostí, ak vytrpím bolesť. Prikázal mi, že ho mám často prosiť za uzdravenie duší.“
Podobnú horlivosť mali Fatimské deti po vízii pekla. Veronika brala pokánie mimoriadne vážne, vyvíjala nadpozemskú horlivosť v skutkoch odčiňovania hriechov iných. Ježiš odmeňoval jej veľkorysosť ďalšími milosťami, rôznymi víziami, stále väčšími krížmi, ktoré s radosťou prijímala nie pre to, že by bola masochistka ale z čistej lásky k dušiach postihnutým ťažkými hriechmi.
Po nociach prežívala útoky démonov, ktorí ju trýznili, podobne ako jej duchovného žiaka sv. pátra Pia o 2. storočia neskôr. Niekoľkokrát mala zlomené ruky a nohy. Postupne prijala stigmy – Kristove rany, ktoré nosila až 30 rokov. Keď prežila mystický sobáš s Kristom, tak začala prežívať Kristove utrpenia na krížovej ceste a na kríži. 500 x pociťovala bolesť prepichnutia srdca kopijou, 33 x zažila ukrižovanie Ježiša Krista aj s ranami. Počas všetkých útrap ju sprevádzala, učila a utešovala Panna Mária.
Stigmy sv. Veroniky majú veľký význam už aj preto, že boli overené a dokázané jedinečným spôsobom. Jej prípad bol vyšetrovaný inkvizíciou s mimoriadnou prísnosťou až krutosťou. Ona poníženia od vyšetrovateľov pokorne prijímala. Od spovedníkov mala prikázané zapisovať denník duchovných skúseností, ktorý je podľa pápeža Pia VII. veľkou školou, príručkou svätosti. Bola vyhlásená za svätú (1839), čím Cirkev jej stigmatizáciu plne uznala.
Veronika dostala aj milosť zázračne liečiť fyzicky a duševne chorých. Bola aj veľmi praktická pri rôznych prácach. Keď sa stala predstavenou kláštora, dala zaviesť vodu kláštora, aby sestry nemuseli namáhavo získavať vodu zo studne. Pod jej vedením sa kláštor zbavil dlhov.
Veľmi zvláštna až neuveriteľná vec sa stala pred jej smrťou v roku 1727. Zdôverila sa spovedníkovi, že Pán jej do srdca vyryl rôzne znaky ako napr. počiatočné písmená svätých mien: Ježiš, Mária a nástroje umučenia. Spovedník chcel mať autentické svedectvo o tejto výpovedi, tak jej prikázal nakresliť srdce so všetkými znakmi. Veronika počúvla, ale keďže kresliť nevedela, obrátila sa na sestričky, aby jej pomohli. Po jej smrti nariadil biskup s komisiou, v ktorej bol aj chirurg, vyňatie a preskúmanie jej srdca. Skutočnosť vnútra srdca sa úplne zhodovala s nakresleným obrazom.
Sv. Veronika, prosím ťa, vypros mi u svojho ženícha Ježiša veľkú lásku k Bohu,
ochotu prijímať svoj kríž, trpezlivosť v problémoch a veľkú dôveru v Boha,
že všetky životné skúšky, čo On na mňa dopúšťa,
mi dáva pre moje dobro a pre dobro mojich blízkych. Svätá Veronika Giuliani - hovorí kňazom a kresťanom
Rada čítala o svätých, rástla v nej túžba napodobovánia vzorov svätých. Hlavne a o sv. Růžene Limskej. Mala snahu o zbožnosť a častú modlitbu: Svätá Veronika Giuliani sa narodila 27.12. 1660 v Mercatellu nad Metaurou u Rimini v strednom taliansku. V detstve z talianským temperamentom , a zároveň veľmi citlivá skoro začala žít s vedomím Božej prítomnosti.
Svätá Veronika Giuliani nie je len svätica, ona je gigantom svätosti ( blahoslavený pápež Pius IX )
Pápež Lev XVIII, tvrdil že svätá Veronika Giuliani bola - bola natoľko obohatená výnimočními milosťami , že ju previšovala jedine Božia Matka. ( kardinál Pietro Palazzini )
Videnie svätej Veroniky Giuliani sa zachovalo dvadsaťdva tisíc ručne písaných listoch, ktoré objavil osemdesiaťročný francuzský pútník až po dlhej dobe po jej smrti.
Pred týmto objavom by nikdo ani nepomyslel na to, že tato žena bola svätica. Žila, mala svoje mystické videnia a to všetko popísala v úplnej pokornej skrytosti. (bola skrytá podľa vzoru prečistej Bohorodičky Panny Márie ) Panna Mária je skrytá v Božom pláne, aby ju objavili iba tí, ktorí sú pokorní.
Z denníka svätej Veroniky Giuliani: Túto noc po dlhom trápeni som mala videnie, v ktorom mi ukázal mnoho kňazov, všetkých odetých v kňazskom rúchu : ale súčasne mi dal porozumieť, že medzi nimi je veľa Judášov a jeho nepriateľov.
A nahle časť z nich sa stala pekelními obludami, a čo horšieho pekelnými demonmi.
Pri tomto strašnom pohľade Pán Ježiš od hlavy po päty ronil krv.
Pritom mi povedal, že krv, ktorú prelieva, zpôsobujú hriechy a svätokrádeže ktorých sa dopúšťajú týto kňazi, ktorí boli ako meče a bodáky, aké množstvo rán a úderov bolo proti jeho Božskému majestátu.
A dal mi spasiteľ vidieť ako jeho predrahá krv tečie na zem ako rieka .....
.... a já som videla, ako málo úcty uvedomenia prejavujú tí, ktorí majú moc držať ho v ruke, ( premenenie ) ale tiež ho aj nehodne príjmať, a to robia všetci tí, ktorích mi Pán Ježiš ukázal.
Pýtala som sa Pána Ježiša, či my dovolí, aby som ích napomenula, ale On mi povedal: Oni si to neuvedomia až do posledného súdu.Všeci sú odsúdení do večného ohňa.
Odpovedala som : Nech sa stane tvoja svätá vôľa. Ale povedz mi Pane, nevovolil si si ma, aby som bola prostredníkom medzi tebou a hriešnikmi ?
Hľa, som pripravená dať i život a krv pre tvoju slávu a pre spásu týchto duší. Pán Ježiš mi povedal Ano, to všetko je pravda, ale pre takýchto už nie je lieku, pretože ustavične po mne šliapú a bičujú ma.
Keď to povedal jeho tvár nadobudla prísneho pohľadu, a povedal : Odíďte zlorečeni !
Ó, môj Bože, ihneď som uvidela, ako ini zmizli v hustom pekelnom dyme. A naopak ty, ktorý zostali v kňazskom rúchu, Pán blahoslavil a potvrdil ích ako dobrích správcov svojho Tela a krvi.
Raz mi dal Pán Ježiš pochopiť ako veľmi sa mu nepáčia urážky, ktorých ktorých sa dopúšťajú rehoľníci – a zvlášť tí, ktorí sa stali správcami jeho najsvätejšieho Tela a Krvi. t.j.Kňazi.
Pán mi povedal : takýto sú príčinou, ktorí strhávajú do priepastí celý svet,pretože sú to tí, ktorí ktorí si mnou posluhujú, berú a džia ma vo svojích rukách, nie preto aby ma oslavovali, ale aby ma tupili a urážali.
Pán mi povedal : Hľaď !
A ihneď som videla, ako sa z ních stali bytosti strašnejšie než samotní démoni ...
Nemôžem mať pre ních zľutovanie, nie, nie ! A znova ích od seba zavrhol prekliatím ( D II, 9 )
Aké máš najvrúcnejšie prianie ?
Po svätom príjmaní som bola vytržená do extázi a videla som osláveného Pána, ktorí mi povedal : Som tvoj ženich ….. zostávaj vo mne : utvrď sa v mojej svätej vôli a nepochybuj ! Som tu pre teba !
Aké máš najvrúcnejšie prianie ? V tom okamžiku som mu doporučila jednu osobu, a on mi ju v rovnakom okamžiku ukázal.
Vypadala ako démon v pekle, tak strašní, že sám Pán si zakrýval svoju svätú tvár, aby ju nevidel.
Opýtala som sa Pána Ježiša, kto je tá príšera, a on mi povedal, je to osoba ktorú si mi doporučila. Môj Bože ...... ako som sa zľakla.
Nemôžem povedať kto to je, aj keď nie z tohto mesta, ale je tu ....... a je to kňaz.
(Farár Steven Scheier z Kansasu (USA - Prežil svoj rozsudok večného zatratenia - prežil svoj rozsudok večného zatratenia, ktorý Pán Ježiš na príhovor Matky Božej, zrušil. Pokračovanie
Bl. Alexandrina - jedného dňa ju Pán Ježiš zavolal a povedal,dcéra moja,existuje kňaz,ktorý sa v najbližšej dobe na veky zatratí
Boh mi dal pochopiť že tento kňaz celé svoje myslenie smeruje k pozemským veciam, a že mi veľa záleží na pozemských poctách, a to je vec ktorá sa Bohu veľmi nepáčí, pretože také srdce je pripútané k bohatstvu, vládne v ních skrytá pýcha, akú Pán nemôže zniesť, zvlášť u kňazov.
Pochopila som, že Pán sa ocitá v rukách takých osôb, ako boli ruky Judáša, zradcu.
Potom tá osoba zmizla ihneď v hustom dyme. Keď som Pánu odporučila súčasné potreby, ukázal mi, ako je urážaní Judášom, ktorí ho každý deň zrádzajú na svätom oltári.
Začala som mu teda ponúkať svoju obeť, a prosila som ho za odpustenie mojích hriechov mojích nevďačností, prosila som ho pre jeho lásku, aby ích netrestal. Ponúkla som sa mu, že budem trpieť mučenie a tresty na pokánie za svoje hriechy a hriechy iných:
Žiadala som ho o duše, o všetky duše a povedala som : Môj Bože, Ty si celá láska, preukáž mi milosť, odlož tresty a odpusť nám !
Ponúkam sa Ti, že budem trpieť muky z lásky k Tebe. Keď som to povedala, videla som, že mi preukáže milosť, ale len pre tento krát.
Ihneď som odpovedala : ,, Môj Bože, chcela by som túto milosť navždy ! On mi opovedal Udeľujem ti ju, ale nie navždy ! Lebo Pán bol skutočne urážaní ( D III , 74 )
Raz ráno po duchovnom svätom príjmaní som zakúsila rovnaký pocit ako pri sviatostnom príjmaní a ocitla som sa v extaze.
Spomínam si, že Boh mi doporučil kňazov, predovšetkym tých, ktorí nie si v milosti Božej ...
pretože je ích veľa, a ako veľmi veľa ! ( D III 420
( Aká tesná je brána aúzka cesta,čo vediedo života, a málo je tých, čo ju nachádzajú !Matúš 7 - 13 )
V jednej extázi mi najsvätejšia Panna Mária povedala : Dcéra moja, veľa kresťanov žijú ako šelmy : medzi veriacími nie je viera, žijú ako by Boh neexistoval : a môj Syn ma tresty, aby ích potrestal …..Ó …. koľko kňazov a koľko rehoľníkov uráža Boha !
Týto všetci šlapú po sviatostiach, pohŕdajú najdrahšou Krvou Ježišovou a šliapú po nej.
Týto otravujú komunity a celá mestá : sú ako nakazení morom, a majú meno kresťan, ale sú horší ako neveriaci.
Dcéra moja, modli sa, pôsti sa, trp tresty a snaž sa, aby to všetci robili, aby Boh odložil bič ( D III, 1196
O SEDEM STUPŇOCH PEKLA ( KRESŤANOV ) (Svätá Veronika Giuliani)
Vedz, že nastala doba, keď je jen málo tých. ktorí sa spasia.
Všetci urážajú Boha a protivia sa jeho zákonu, ale hriechy, ktoré sa Bohu nejviac nepáčia, sú tie, ktorých sa dopúšťajú rehoľníci a kňazi ktorí každý deň ráno nehodne premieňajú.
O, ako mnoho ích ide do pekla ! Dcéra , Boh chce, aby si trpela a modlila sa ních všetkých (.D IV, 358)
Panna Maria popísala svätej Veronike Giuliani sedem miest, tých nejbolestnejších, aké sú v pekle, a komu sú určené:
Prvé miesto, kde je pripútaní sám Lucifer a s ním Judáš, ktorý robí Luciferovi sedadlo a podušku na Luciferovskom kresle, a tam sú i tí, ktorí sú nasledovnici Judáša.
(v najrozmanitejších podobách falošnosti a zrady )
Zradca Judáš, ktorý zapredal Pána Ježiša jeho nepriateľom. Čo mi dáte a ja vám ho vydám ? (Mt 26, 15) Ó, bolesť ! Chce sa oceniť to, čo je neoceniteľné ! Svätý Anton Paduánsky
Druhé miesto je to, kde sú všetci hrierarchovia a preláti svätej Cirkvi katolickej, pretože boli vyzdvihnutý k dôstojnosti a oni zvrátilili pocty a vieru, šlapú po krvi Ježiša Krista, môjho Syna, nesmiernymi hriechmi.
NA TREŤOM MIESTE PEKLA KRESŤANOV
(Svätá Veronika Giuliani)
Na treťom mieste, ktoré som videla, sú rehoľnici a rehoľnice.
Porovnaj - zbadala som krásnu električku gitaru po ktrej som túžila. Dostali sme sa na miesto, kde začala hrať hudba Beatles - velmi chytlavý rock.
Bol tam s nami aj jeden mnich, ktorý si začal pospevovat' a postupné sa prestával modlit'. Chcela som ho upozornit', aby sa viac modlil, Potom začal ten mnich aj tancovat' a videla som ako si ho diabli zobrali medzi seba a tancovali s ním.
Na štvrtom mieste sú všetci spovedníci, ktorí oklamali duše, svojích penitentov ( spovedajúcich)
( pozn. : bolo by oveľa viac svätých duší, keby bolo viac skúsených a svätých duchvovnich vodcov. Ó , veľká je dôstojnosť kňaza, ale aj veľká zodpovednosť! Kňaz, veľa ti bolo dané, ale veľa od teba budú aj žiadať ! Svätá Faustína
Úloha spovedania je najdôležitejšia a najťažšia zo všetkých - sv. Alfonz
Najsvätejšia Panna povedala svätej Veronike Giuliani : Vo vytržení si bola prenesená do pekla, aby si zakúsila muky pekla , a po svojom príchode videla, aké veľké množstvo duší padá do pekla, a každá z nich má tam miesto svoho trápenia.
Poznala si, že sú to duše rôznych národnosti a stavov, kresťania i neveriací .......kresťania, rehoľníci a kňazi.
Ti poslední sú Luciferovi najbližší a trpia tak, že si to ľudská myseľ nevie ani len predstaviť.
Keď tieto duše pôjdu do pekla celé peklo slávi sviatok, okamžite zakusujú pekelné muky a urážajú Boha (D M 353)
Páter Amorth: hlavní řimský exorcista
- Zlý člověk se nestáva ze dne na den. Člověk má tisíc možností, jak najít omluvy pro své nezřízené jednání. Člověk se stáva nenázanejším, aniž by si toho sám povšiml, a žije ponoťen hlboce v hříchu.
Mojí bratři, kvuli oprávnenému strachu z pekla se snažíte sami sebe přesvědčit, že vlastné neexistuje. Buďte ale opravdu upřímní a řekněte mi, kolikrát a kolika způsoby vás Buh volal a vy jste jeho volání nechtěli slyšet?"
Mnozí svatí, jako například svatá Terezie z Avily, měli strašná vidění pekla s velkým množstvím duší, viděli také celé skupiny duší, které kráčely cestou vedoucí k tom n bídnému konci. To, co o dané zkušenosti vypovhl svatá Veronika Giuliani, je opravdu hrůzostrašné Lucifer je uprostřed a všechno kontroluje svýma planím číma očima. Hned druhý po něm je Jidáš.
Pak následní kněžstvo rozdělené podle hodností, panuje zde přísný řád podle toho, jak kdo je důležitý.
Na posledním místě stojí bezpočet zavržených. Pochopitelně stejně jako v ráji, tak ani zde nejsou všichni stejní. To je také myšlenka, kterou ve svých úvahách rozvíjel Dante, jenž stavěl na tom, že trest přesně odpovídá spáchaným hříchům.
Jaký by život na zemi, taková je také existence v zavržení. Vidění svaté Veroniky Giulianiové se zachovala na dvaadvai tisících ručně psaných listech, které objevil osmdesátiletý francouzský poutník až drahnou dobu po její smrti.
Před tímto objevem by nikdo ani nepomyslel na to, že tato žena byla světicí. Žila, měla svá mystická vidění a to vše také popsala v naprosté skrytosti.
