Evanjelium o vinici a vinároch, o tom, že Boh príde, ukáže na teba, na mňa, na svet a povie – všetko je moje – vydaj podiel!
Mt 21:33-41: “Čujte iné podobenstvo! Bol človek-hospodár, ktorý vysadil vinicu a ohradil ju, vykopal v nej lis, vystavil vežu, vinicu prenajal vinohradníkom a odcestoval. Keď sa priblížil čas oberačky, poslal k vinohradníkom svojich sluhov, aby mu prevzali úrodu. Ale vinohradníci pochytali sluhov, jedného zbili, iného zabili a iného ukameňovali. Poslal zase iných sluhov, a to viac ako predtým, ale aj tým urobili podobne. Konečne poslal k nim svojho syna mysliac si: Budú sa ostýchať môjho syna. Ale vinohradníci, keď uvideli syna, povedali si: Toto je dedič; poďte, zabime ho a privlastníme si jeho dedičstvo. Chytili ho teda, vyhodili z vinice a zabili. Čo urobí pán vinice tým vinohradníkom, keď príde? Povedali Mu: Zlých zle zahubí a vinicu prenajme iným vinohradníkom, ktorí mu svojím časom budú odovzdávať úrodu.”
Pozrime sa na toto podobenstvo z veľkej výšky. Ide tu o tri výklady tohto podobenstva.
Prvým výkladom je priame slovo Pán Ježiša, proti Izraelu, vyvoleného národa. Boh dal Izraelu územie, chránil ich, staral sa o nich, dal im Bohoslužbu a chcel iba jednu vec od nich – aby dávali úrodu v podobe pokory pred Ním, aby Ho milovali a milovali sa navzájom. To mala byť jediná daň zato, že dostali vinicu.
Ale ako dobre vieme, Izrael bol Bohu neposlušný, nepoddal sa pod Jeho ruku, obrátil sa proti svojmu vlastnému Pánovi, i keď naoko Mu slúžil. Pán posiela do vinice svojich poslov – prorokov – ktorí majú vinárov napomenúť a usmerniť. Lenže nájomníci vinice stratili akékoľvek zábrany, poslov prenasledovali a mnohých i zabili.
Pán vinice napokon posiela vlastného Syna, Ježiša Krista. Ani Jeho sa nezľakli títo vinári, dali ho zabiť na Golgotskom vrchu.
V podobenstve je mnoho nepochopiteľných vecí. Len začiatok sa dá chápať v normálnosti, kde majiteľ vinice prenajíma vinohrad vinohradníkom. Hneď nato začína peklo. Títo nájomcovia si totiž povedia, že vinica patrí im, oni si ju privlastňujú a o majiteľovi už vôbec nič nechcú počuť. Veľmi dobre vedia, že majiteľ je zámožný človek, má moc a silu, môže poslať na vinohradníkov vojsko, aby vykonalo spravodlivosť, no oni sa zatvrdia ako osly a povedia si:
– Tento vinohrad je náš, nepatrí žiadnemu inému majiteľovi, len nám! Preto nikomu nebudeme odvádzať žiadne dane, neodovzdáme žiadne percentá z úrody nikomu, keďže my sami sme majitelia!
Vinohradníci sa museli zblázniť! Inak by nič tak strašného nepovedali. Keď majiteľ vinohradu posiela poslov, ktorí majú priniesť skutočnému Pánovi svoj podiel, oni poslov zabijú! Vo vinohrade tak žije banda zločincov, zlodejov, klamárov, podvodníkov a vrahov.
Ak by sme my boli majiteľmi takéhoto vinohradu a mali moc akú mal Pán, poslali by sme po tejto vražde do vinohradu políciu, vojsko, spustili vyšetrovanie a dali mnohých pozatvárať, vrahov popraviť podľa práva. A tu nastáva druhá nepochopiteľná vec podobenstva, kde Pán vinohradu nevykonáva súd nad vinohradníkmi, lež disponuje veľkou mierou trpezlivosti a posiela ďalších a ďalších poslov.
Vinohradníci sa ale stali čím ďalej tým horšími a krutejšími, preto už nemajú problém zavraždiť bez milosti ďalších poslov. Kričia z celého hrdla:
– Vinohrad je náš, nikto nám nebude hovoriť do toho, čo máme a čo nemáme s ním konať, nikto ku nám nebude posielať poslov, pretože toto miesto patrí len nám.
Extrémne nebezpeční šialenci.
Pán vinohradu posiela napokon k vinohradníkom svojho vlastného Syna, Pána Ježiša Krista. Čo sa s Ním stane veľmi dobre vieme – umučia Ho a zabijú rukami pohanov!
Pán Ježiš sa vtedy obracia na židov, ktorým tento príbeh hovorí a pýta sa ich:
– Čo urobí pán vinice tým vinohradníkom, keď príde?
Je to málo z podobenstiev, ktoré Pán necháva otvorené, pointu necháva dokonca dohovoriť tým, ktorým podobenstvo rozpráva. Židia si neuvedomili v prvom rade to, že Pán hovorí o nich a preto správne odpovedajú:
– Zlých zle zahubí a vinicu prenajme iným vinohradníkom, ktorí mu svojím časom budú odovzdávať úrodu.
Toto sú dejiny, toto sa stalo, toto je ukážka padlého človeka, ktorý odmietol vlastného Stvoriteľa.
Druhým výkladom tohto podobenstva z veľmi vysokej perspektívy je – cirkev. Cirkev nezaložil žiaden človek, bola založená Kristom Pánom. Je to nová vinica, nový Izrael, ktorý presahuje hranice nejakého malého územia, ktorý je tak rozsiahly, že zasahuje celú zem a všetky národy.
Aj cirkev je vinicou Pána, ktorý ju dal do rúk ľudí. No ak sa pozrieme na dvetisíc ročnú prácu v tejto vinici tak spozorujeme, že Pánove nariadenia a poriadok, inštrukcie pre spravovanie vinice – cirkvi – boli ľuďmi tak rázne prekrútené, že cirkev sa svojho Pána postupne vzdáva. Oslavuje samú seba, oslavuje ľudí ktorí ju vedú, ale táto oslava je bez Boha.
Aj cirkev mala poslov – mnohých svätých, ktorí boli vlastnou cirkvou prenasledovaní, mučení a zabíjaní. Mnohí kresťania ktorí bránili pravidlá, ktoré Kristus a jeho Apoštoli nariadili, boli prenasledovaní tými, ktorým sa nepáčili tieto pravidlá, pretože oni si ustanovili svoje – ľudské. Zabudli na Pána, zabudli na Apoštolov a ich učenie, zabudli na mučeníkov, zabudli na cirkevných otcov, lež si vymysleli novoty, aké cirkev nikdy neučila a na týchto novotách stavali ďalší a ďalší novátori, až cirkev skončila v dnešnom čase už iba akási ľudská inštitúcia, ktorá nemá moc a silu, postaviť sa proti svetu a hriechu vo svete a to len preto, lebo novátorské učenie odporuje učeniu cirkvi, ktorú Kristus Pán založil. Pavol preklína všetkých tých, ktorí vynašli iné učenie, aké bolo cirkvi dané od Krista Pána:
Ga 1:8: “Ale keby sme aj my, alebo keby vám anjel z neba zvestoval (iné) evanjelium miesto toho, ktoré sme vám my zvestovali, – nech je prekliaty!“
Vlastný Syn, je v cirkvi tupený, ponižovaný, obchádzaný, kde novátori hovoria – spása je možná aj mimo Krista Pána. Kristus Pán je len jedným z mnohých prorokov, akými boli Mohamed, Tao, Krišna či Buddha. Ak by dnes prišiel opäť Syn na tento svet, cirkev by sa spriahla so svetom a vyhlásila Ho za falošného proroka rovnako tak, ako to urobil Izrael.
Tretím výkladom tohto podobenstva je osobné napomenutie každého človeka. Každý človek totiž dostal od Boha tri veci – život, telo a svet. To je vinica, ktorú Boh každému človeku prenajal. Ako nájomné Pán po človeku chce, aby Ho miloval a miloval blížneho. Ako sa každý jednotlivec na tejto zemi postaví k tomuto faktu?
Nie je to tak, že každý človek miesto toho, aby ďakoval Pánovi za život, telo a svet hovorí – to je môj život, to je moje telo, toto je môj svet a preto si ja budem so svojim nakladať ako sám chcem?! Nie takto zmýšľa každý jeden človek, ktorý príde na svet až do momentu, kedy uverí v Krista Pána a v pokání zmení svoje zmýšľanie?! Nie každý jeden človek si nárokuje na svoj život ako na niečo, čo je len jeho a preto mu NIKTO do života nebude hovoriť, dokonca ani sám Boh?!
Nikto mu nebude hovoriť do toho, čo má, alebo čo nemá, so svojim telom robiť! Nikto mu nebude hovoriť, čo bude robiť so svetom, ktorý je LEN v jeho prenájme! Nie je divu, že túto zem, ktorú človek od Boha obdržal, premenil na púšť, na odpadkový kôš, za čím všetkým sú sebecké účely, ktoré odporujú milovať blížneho.
Vo všetkých troch výkladoch tohto podobenstva, človek Boha zavrhol! Aj keď sú mnohí zbožní židia, zbožní kresťania v cirkvi, mnohí jednotlivci, ktorí Pána Boha vyznávajú, v ich srdciach nemá Boh najvyššie miesto, pretože si každý chráni svoju vinicu a hovorí – sem, Pane Bože – ísť nemôžeš, toto je moje súkromie, toto je môj život, toto je moje územie.
Celý problém chaosu na tejto zemi je popretie Toho, kto je skutočným Pánomtejto zeme, nášho života, nášho tela. Všetci ľudia na tejto veľkej vinici sveta kričia zarovno so židmi – nechceme Pána nad nami, my si chceme panovať sami – Boha nepotrebujeme, preč s Ním, zabijeme Ho, ukrižujeme, Boh je mŕtvy, Boh neexistuje!
Našli sme ako ľudstvo spôsob, ako Boha odpratať zo zeme, kde jedným z tých nástrojov sa stala veda. Veda, ktorá údajne ,,dokazuje” skutočnú pravdu a nie nejaký Boh, preto nie je divu, že veda sa stala novým bohom, ktorému sa ľudstvo klania! Veda údajne dokazuje, že sme potomkami opíc, že sme potomkami morských sasaniek, že sme sa vyvinuli z ničoho, iba chemickým procesom. Prečo sa veda tak veľmi snaží človek, skrze vedu Boha oprostiť ak nie preto, aby poprel že Hospodin je Pánom všetkého, čo máme?!
Toto podobenstvo naznačuje, čo sa stane s týmito vinohradníkmi, keď sa Pán vráti! Zahubí ich! Keď príde Pán, ukáže na mňa, na teba, ukáže na cirkev, ukáže na tento svet a povie – všetko je MOJE!!! Vydajte podiel!
Aký bude náš podiel Pánovi, koľko sme mu odviedli z jeho vinice?
Tu si máme každý pre seba sami odpovedať tak, ako nechal odpovedať Pán židov:
Čo urobí pán vinice tým vinohradníkom, keď príde? Čo urobí Pán nám, keď sa vráti a bude chcieť svoj podiel? Čo mu povieme?
Amen…
Pozrime sa na toto podobenstvo z veľkej výšky. Ide tu o tri výklady tohto podobenstva.
Prvým výkladom je priame slovo Pán Ježiša, proti Izraelu, vyvoleného národa. Boh dal Izraelu územie, chránil ich, staral sa o nich, dal im Bohoslužbu a chcel iba jednu vec od nich – aby dávali úrodu v podobe pokory pred Ním, aby Ho milovali a milovali sa navzájom. To mala byť jediná daň zato, že dostali vinicu.
Ale ako dobre vieme, Izrael bol Bohu neposlušný, nepoddal sa pod Jeho ruku, obrátil sa proti svojmu vlastnému Pánovi, i keď naoko Mu slúžil. Pán posiela do vinice svojich poslov – prorokov – ktorí majú vinárov napomenúť a usmerniť. Lenže nájomníci vinice stratili akékoľvek zábrany, poslov prenasledovali a mnohých i zabili.
Pán vinice napokon posiela vlastného Syna, Ježiša Krista. Ani Jeho sa nezľakli títo vinári, dali ho zabiť na Golgotskom vrchu.
V podobenstve je mnoho nepochopiteľných vecí. Len začiatok sa dá chápať v normálnosti, kde majiteľ vinice prenajíma vinohrad vinohradníkom. Hneď nato začína peklo. Títo nájomcovia si totiž povedia, že vinica patrí im, oni si ju privlastňujú a o majiteľovi už vôbec nič nechcú počuť. Veľmi dobre vedia, že majiteľ je zámožný človek, má moc a silu, môže poslať na vinohradníkov vojsko, aby vykonalo spravodlivosť, no oni sa zatvrdia ako osly a povedia si:
– Tento vinohrad je náš, nepatrí žiadnemu inému majiteľovi, len nám! Preto nikomu nebudeme odvádzať žiadne dane, neodovzdáme žiadne percentá z úrody nikomu, keďže my sami sme majitelia!
Vinohradníci sa museli zblázniť! Inak by nič tak strašného nepovedali. Keď majiteľ vinohradu posiela poslov, ktorí majú priniesť skutočnému Pánovi svoj podiel, oni poslov zabijú! Vo vinohrade tak žije banda zločincov, zlodejov, klamárov, podvodníkov a vrahov.
Ak by sme my boli majiteľmi takéhoto vinohradu a mali moc akú mal Pán, poslali by sme po tejto vražde do vinohradu políciu, vojsko, spustili vyšetrovanie a dali mnohých pozatvárať, vrahov popraviť podľa práva. A tu nastáva druhá nepochopiteľná vec podobenstva, kde Pán vinohradu nevykonáva súd nad vinohradníkmi, lež disponuje veľkou mierou trpezlivosti a posiela ďalších a ďalších poslov.
Vinohradníci sa ale stali čím ďalej tým horšími a krutejšími, preto už nemajú problém zavraždiť bez milosti ďalších poslov. Kričia z celého hrdla:
– Vinohrad je náš, nikto nám nebude hovoriť do toho, čo máme a čo nemáme s ním konať, nikto ku nám nebude posielať poslov, pretože toto miesto patrí len nám.
Extrémne nebezpeční šialenci.
Pán vinohradu posiela napokon k vinohradníkom svojho vlastného Syna, Pána Ježiša Krista. Čo sa s Ním stane veľmi dobre vieme – umučia Ho a zabijú rukami pohanov!
Pán Ježiš sa vtedy obracia na židov, ktorým tento príbeh hovorí a pýta sa ich:
– Čo urobí pán vinice tým vinohradníkom, keď príde?
Je to málo z podobenstiev, ktoré Pán necháva otvorené, pointu necháva dokonca dohovoriť tým, ktorým podobenstvo rozpráva. Židia si neuvedomili v prvom rade to, že Pán hovorí o nich a preto správne odpovedajú:
– Zlých zle zahubí a vinicu prenajme iným vinohradníkom, ktorí mu svojím časom budú odovzdávať úrodu.
Toto sú dejiny, toto sa stalo, toto je ukážka padlého človeka, ktorý odmietol vlastného Stvoriteľa.
Druhým výkladom tohto podobenstva z veľmi vysokej perspektívy je – cirkev. Cirkev nezaložil žiaden človek, bola založená Kristom Pánom. Je to nová vinica, nový Izrael, ktorý presahuje hranice nejakého malého územia, ktorý je tak rozsiahly, že zasahuje celú zem a všetky národy.
Aj cirkev je vinicou Pána, ktorý ju dal do rúk ľudí. No ak sa pozrieme na dvetisíc ročnú prácu v tejto vinici tak spozorujeme, že Pánove nariadenia a poriadok, inštrukcie pre spravovanie vinice – cirkvi – boli ľuďmi tak rázne prekrútené, že cirkev sa svojho Pána postupne vzdáva. Oslavuje samú seba, oslavuje ľudí ktorí ju vedú, ale táto oslava je bez Boha.
Aj cirkev mala poslov – mnohých svätých, ktorí boli vlastnou cirkvou prenasledovaní, mučení a zabíjaní. Mnohí kresťania ktorí bránili pravidlá, ktoré Kristus a jeho Apoštoli nariadili, boli prenasledovaní tými, ktorým sa nepáčili tieto pravidlá, pretože oni si ustanovili svoje – ľudské. Zabudli na Pána, zabudli na Apoštolov a ich učenie, zabudli na mučeníkov, zabudli na cirkevných otcov, lež si vymysleli novoty, aké cirkev nikdy neučila a na týchto novotách stavali ďalší a ďalší novátori, až cirkev skončila v dnešnom čase už iba akási ľudská inštitúcia, ktorá nemá moc a silu, postaviť sa proti svetu a hriechu vo svete a to len preto, lebo novátorské učenie odporuje učeniu cirkvi, ktorú Kristus Pán založil. Pavol preklína všetkých tých, ktorí vynašli iné učenie, aké bolo cirkvi dané od Krista Pána:
Ga 1:8: “Ale keby sme aj my, alebo keby vám anjel z neba zvestoval (iné) evanjelium miesto toho, ktoré sme vám my zvestovali, – nech je prekliaty!“
Vlastný Syn, je v cirkvi tupený, ponižovaný, obchádzaný, kde novátori hovoria – spása je možná aj mimo Krista Pána. Kristus Pán je len jedným z mnohých prorokov, akými boli Mohamed, Tao, Krišna či Buddha. Ak by dnes prišiel opäť Syn na tento svet, cirkev by sa spriahla so svetom a vyhlásila Ho za falošného proroka rovnako tak, ako to urobil Izrael.
Tretím výkladom tohto podobenstva je osobné napomenutie každého človeka. Každý človek totiž dostal od Boha tri veci – život, telo a svet. To je vinica, ktorú Boh každému človeku prenajal. Ako nájomné Pán po človeku chce, aby Ho miloval a miloval blížneho. Ako sa každý jednotlivec na tejto zemi postaví k tomuto faktu?
Nie je to tak, že každý človek miesto toho, aby ďakoval Pánovi za život, telo a svet hovorí – to je môj život, to je moje telo, toto je môj svet a preto si ja budem so svojim nakladať ako sám chcem?! Nie takto zmýšľa každý jeden človek, ktorý príde na svet až do momentu, kedy uverí v Krista Pána a v pokání zmení svoje zmýšľanie?! Nie každý jeden človek si nárokuje na svoj život ako na niečo, čo je len jeho a preto mu NIKTO do života nebude hovoriť, dokonca ani sám Boh?!
Nikto mu nebude hovoriť do toho, čo má, alebo čo nemá, so svojim telom robiť! Nikto mu nebude hovoriť, čo bude robiť so svetom, ktorý je LEN v jeho prenájme! Nie je divu, že túto zem, ktorú človek od Boha obdržal, premenil na púšť, na odpadkový kôš, za čím všetkým sú sebecké účely, ktoré odporujú milovať blížneho.
Vo všetkých troch výkladoch tohto podobenstva, človek Boha zavrhol! Aj keď sú mnohí zbožní židia, zbožní kresťania v cirkvi, mnohí jednotlivci, ktorí Pána Boha vyznávajú, v ich srdciach nemá Boh najvyššie miesto, pretože si každý chráni svoju vinicu a hovorí – sem, Pane Bože – ísť nemôžeš, toto je moje súkromie, toto je môj život, toto je moje územie.
Celý problém chaosu na tejto zemi je popretie Toho, kto je skutočným Pánomtejto zeme, nášho života, nášho tela. Všetci ľudia na tejto veľkej vinici sveta kričia zarovno so židmi – nechceme Pána nad nami, my si chceme panovať sami – Boha nepotrebujeme, preč s Ním, zabijeme Ho, ukrižujeme, Boh je mŕtvy, Boh neexistuje!
Našli sme ako ľudstvo spôsob, ako Boha odpratať zo zeme, kde jedným z tých nástrojov sa stala veda. Veda, ktorá údajne ,,dokazuje” skutočnú pravdu a nie nejaký Boh, preto nie je divu, že veda sa stala novým bohom, ktorému sa ľudstvo klania! Veda údajne dokazuje, že sme potomkami opíc, že sme potomkami morských sasaniek, že sme sa vyvinuli z ničoho, iba chemickým procesom. Prečo sa veda tak veľmi snaží človek, skrze vedu Boha oprostiť ak nie preto, aby poprel že Hospodin je Pánom všetkého, čo máme?!
Toto podobenstvo naznačuje, čo sa stane s týmito vinohradníkmi, keď sa Pán vráti! Zahubí ich! Keď príde Pán, ukáže na mňa, na teba, ukáže na cirkev, ukáže na tento svet a povie – všetko je MOJE!!! Vydajte podiel!
Aký bude náš podiel Pánovi, koľko sme mu odviedli z jeho vinice?
Tu si máme každý pre seba sami odpovedať tak, ako nechal odpovedať Pán židov:
Čo urobí pán vinice tým vinohradníkom, keď príde? Čo urobí Pán nám, keď sa vráti a bude chcieť svoj podiel? Čo mu povieme?
Amen…