Majster a jasličky

Istý kňaz raz požiadal vychýreného umelca, aby zhotovil do ich kostola jasličky. Umelec bol všade veľmi uznávaný a tak , keď sa prišiel kňaz pozrieť na dielo, ktoré vytvoril, bol nemilo prekvapený. Dieťa v jasličkách nebolo ani poriadne vidieť. Jozef bol viac zhrbený, ako vzpriamený a Mária? Tej nebolo vidieť ani tvár. Ba ani postavu. Závoj, ktorý jej padal nadol, zakryl celú jej postavu, aj Dieťa, ktoré malo byť v jasliach. Kňaz bol v rozpakoch. „Viete majstre, moja predstava bola trochu iná. A keby som vám nebol povedal, ako si to predstavujem, ale takto. Hm...“
„Myslíte? Povedal starý majster. „Keď sa mocný Boh sklonil až k zemi, aby zdvihol z prachu bedára a narodil sa ako malé dieťa v chudobnej maštali, tak aj nám treba pristupovať k jasličkám na kolenách, s pokorou. Skúste si kľaknúť.“
Kňaz si kľakol a oči mu zaliali slzy. Oči malého dieťatka Ježiša sa vpíjali do jeho očí, akoby hovorili: „ Milujem ťa viac, ako si to vieš predstaviť.“ A potom pozrel na Jozefa. Ten sa nehrbil, ale prikrýval svojim ramenom dieťatko a matku , aby ich uchránil pred zimou. Jeho oči hovorili: „ Zveril si mi vzácny poklad, Bože a teraz mi daj silu ich ochrániť.“
Potom ho upútal ešte jeden pohľad na Matku Máriu. Spod závoja žiaril jej úsmev a z očí sálala láska. Chvíľu mal pocit, že upiera zrak na Syna v jasliach a chvíľu zas, že sa pozerá na neho, akoby hovorila: „Neboj sa, môj milovaný syn. S čímkoľvek prichádzaš, odovzdaj to môjmu Synovi, aby sa On mohol znova a znova narodiť v tvojom srdci.“
Keď sa dnes a po tieto dni zadívame na Dieťa v Betlehemskej maštali, nebojme sa skloniť a uvedomiť si, že prišiel Boh na zem. A nech sme kdekoľvek a v akejkoľvek situácii sa nachádzame, nezabúdajme, že sme Jeho milované dieťa. Jeho milovaný syn, Jeho milovaná dcéra. Božie dieťa.