1
2
Clicks1.2K
Peter(skala)
66
SVEDECTVÁ - Obrátenia - uzdravenia - zážitky a skúsenosti s Bohom i so svätými... aktuality-zosveta-cirkvi.meu.zoznam.sk/tags/SVEDECTVÁ-obrát…More
SVEDECTVÁ - Obrátenia - uzdravenia - zážitky a skúsenosti s Bohom i so svätými...

aktuality-zosveta-cirkvi.meu.zoznam.sk/tags/SVEDECTVÁ-obrát…
Peter(skala)
Výnimočné svedectvo: Rakovinou ma Pán zachránil od niečoho horšieho
sk.radiovaticana.va/…/1228345
Peter(skala)
Jim Caviezel:,,Ak by som nebol v Medžugorí, nehral by som v Umučení Krista"

Jim, môžete nám povedať, ako ste sa dozvedeli o Medžugorí?

Moja žena prišla do Medžugoria, keď som bol v Írsku, na natáčaní filmu "Monte Cristo." Nebolo to veľmi dobré obdobie, pretože som pracoval sedem dní v týždni. Jedného dňa mi zavolala manželka a zjej hlasu som hneď vedel, že sa niečo udialo, niečo sa zmenilo. …More
Jim Caviezel:,,Ak by som nebol v Medžugorí, nehral by som v Umučení Krista"

Jim, môžete nám povedať, ako ste sa dozvedeli o Medžugorí?

Moja žena prišla do Medžugoria, keď som bol v Írsku, na natáčaní filmu "Monte Cristo." Nebolo to veľmi dobré obdobie, pretože som pracoval sedem dní v týždni. Jedného dňa mi zavolala manželka a zjej hlasu som hneď vedel, že sa niečo udialo, niečo sa zmenilo. Začala hovoriť o Medžugorí, že jeden z vizionárov sa chystá prísť do Írska a chcela, aby som tam šiel. Hneď som ju prerušil a povedal: ,,Počúvaj, ty si myslíš, že nemám nič dôležitejšieho na práci, ako ísť na stretnutie s vizionárom. Teraz to nie je možné." Okrem toho, pomyslel som si, že ako katolík, nemusím veriť zjaveniam v Lurdoch, Fatime alebo v Medžugorí. Takýto názor som mal kedysi na tieto veci. Spomínam si, že keď som v mladosti navštevoval katolícku školu a počul tam o Medžugorí, bol som z toho nadšený. Ale čoskoro som zistili, že miestny biskup má námietky proti tomuto miestu a považuje zjavenia za falošné, a tak som okamžite o to stratili záujem.

Vizionár Ivan Dragicevic prišiel do Írska a hneď som vedel, že nebudem mať čas sa sním stretnúť, pretože po celú dobu jeho návštevy som musel pracovať. Jedného dňa sa môj filmový partner Jim Harris necíti dobre, tak som si zobral deň voľna a mohol ísť na zjavenie. Stál som v samej zadnej časti kostola a úplne nechápal, čo sa tu deje. Ale keď muž vedľa mňa na svojom invalidnom vozíku, padol na kolená v dobe zjavenia, hlboko ma to dojalo. Rozmýšľal som nad tým, ako to je možné, že tento hendikepovaný človek aj cez všetky svoje bolesti, si pokľakol na studenú kamennú podlahu a modlí sa! Dnes si uvedomujem, že len Boh ma tak pozná a vedel, kde sa ma presne dotknúť, aby si získal moju pozornosť.

Hoci to môže znieť divne, na nasledujúcu nedeľu som dostal ďalší deň voľna a tak sa mohol stretnúť s Ivanom, čo bolo špeciálne prianie mojej ženy. V čase zjavenia, keď som kľačal vedľa neho, povedal som vo svojom srdci: ,,Dobre, som tu. Som pripravený. Urob so mnou, čo chceš!" V tom okamihu som cítil veľké naplnenie. Bolo to veľmi jednoduché, a pritom unikátne. Keď som vstal, slzy mi stekali po lícach a začal som plakať z celého môjho srdca.

Ivan mi povedal:,, Jim, človek si vždy nájde čas na to, čo miluje. Aj keď je niekto neustále zaneprázdnený a nemá čas na nič, tak keď si nájde priateľku a zamiluje sa do nej, vždy si nájde na ňu čas. Ľudia nemajú čas na Boha, pretože ho nemilujú."A pokračoval: ,,Boh ťa pozýva, aby si sa modlil srdcom." Spýtal som sa ho: ,,Ako to mám urobiť ?"

Tým, že sa začal modliť, mi dal odpoveď. V tej chvíli sa otvorili dvere môjho srdca. Nikdy som ani nepomyslel, že by toto mohlo byť možné. Išli sme do reštaurácie a musím priznať, že ešte nikdy mi tak nechutnalo víno a jedlo ako v ten večer.

Niečo sa vo mne začalo meniť. Moja žena ma chcela naučiť pri mnohých príležitostiach ako sa modliť ruženec, ale vždy som to odmietol. Teraz som sa ho chcel pomodliť, no nevedel som ako. Len som cítil, že moje srdce bolo otvorené. Raz ráno, keď som išiel do práce, povedal som vodičovi, ktorý ma berie na natáčanie každý deň: ,,Ja neviem, aký máte na to názor ako to cítite, ale chcel by som sa pomodliť teraz ruženec. K môjmu úžasu, on odpovedal: ,,Dobre, poďme sa modliť!"

V teplom svetle lásky, ktoré som prežíval, som si uvedomil, aký som naozaj bol, v akom pokušení žil a aký slabý a tak prísne súdil ostatných ľudí.

Kedy ste prišiel do Medžugoria prvýkrát?

Keď sme dokončili filmovanie, bolo to na Malte, rozhodol som sa prísť do Medžugoria.
Keď som mal 20, vnútorný hlas mi hovoril, aby som sa stal hercom. Keď som otom rozprával s mojím otcom, hovorieval: ,,Ak by Boh niečo chcel od teba, tak aby si sa stal kňazom. Prečo by mal chcieť, aby si sa stal hercom? " Vtedy som ešte tomu nerozumel.

Znovu som sa spýtal sám seba rovnakú otázku, chce Boh, aby som sa stal hercom, aby som mal veľa peňazí a bol bohatý? Bol som si vedomý nerovnováhy vo svete medzi tými, ktorí majú veľa a tí, ktorí sotva majú na prežitie a vedel som, že toto Boh nechce. Mal som na výber buď ísť za bohatstvom, ktoré však neposkytuje trvalé šťastie, alebo slúžiť Bohu, ktorý chce byť Pánom môjho života.

V tej dobe mi Medžugorie pripomínalo Betlehem. Rovnako ako Ježiš sa narodil na odľahlom mieste, rovnakým spôsobom aj Matka Božia sa zjavuje v chudobnej dedine medzi kopcami. Štyri dni som strávil v Medžugorí a práve to bol môj bod obrátenia. Na samotnom začiatku som sa divil, koľko ľudí sa modlí v Medžugorí. Celé mi to pripomínalo basketbalový tábor. Tam nechcete hrať len jeden zápas za deň, ale neustále. Rovnako ako v škole, kde sa nečíta len raz za deň, ale stále a opakovane. V prvých dňoch v Medžugorí som pri modlitbe pociťoval vnútorný nepokoj, pretože som nebol zvyknutý modliť sa tak veľa. Prosil som Boha o pomoc. Po štyroch dňoch jedinú vec, ktorú som chcel urobiť, bolo modliť sa. Kedykoľvek som sa modlil, cítil som spojenie s Bohom. Túto skúsenosť by som prial zažiť každému katolíkovi! Možno ako dieťa som cítil niečo podobné no zabudol som na to. Teraz som to zažil znovu.

Rovnaký zážitok pokračoval doma. V našej rodine sa snažíme žiť sviatostným životom všetci spolu, pohromade. Keď deti vezieme do školy, modlíme sa spoločne ruženec. Niekedy, keď pozabudnem začať modlitbu, môj syn sám začne a modlí sa.

Keď som prišiel do Medžugoria druhýkrát, čakal som, že sa tie prvé skúsenosti zopakujú, ale bolo to iné. Jedného dňa po obede niektorí pútnici ma pozvali, aby som šiel s nimi na návštevu Fr. Joza Zovka do Širokého Brijegu. To bolo tiež želanie aj mojej ženy. Nepoznal som Fr. Joza osobne, ale veľmi ma zaujali všetky príbehy, ktoré som o ňom počul. Nakoniec som sa sním stretol. Položil mi ruky na ramená a ja som položil svoje na jeho. On položil ruky na moju hlavu a ja zase na jeho. V tej chvíli som vo mne pocítil silné slová: ,,Milujem ťa, brat môj. Tento muž miluje Boha." Fr. Jozo sa spontánne obrátil k svojmu tlmočníka a opýtal sa ho, kto som. Potom mu povedal, že sa chce so mnou porozprávať. To bol začiatok nášho trvalého priateľstva.

Bolo to v dobe, keď sme práve dokončili natáčanie filmu "Umučenie Krista (Passion)". Bolo to ťažké obdobie, kedy sa kvôli tomuto filmu všetko vo mne bilo.

Môžete nám povedať, prečo ste sa cítil takto, a aká bola súvislosť medzi týmto filmom a Medžugorím?

Možno poznáte výraz "prekročiť Rubikon". To znamená, že nie je možné vrátiť sa späť, kedy sa dostanete do bodu, odkiaľ niet návratu. Práve film Umučenie Krista bol pre mňa taký Rubicon. Keď sa začalo natáčanie, mal som 33 rokov, rovnako ako Ježiš. Bol som udivený, že práve ja som hoden hrať Ježiša.Vizionár Ivan Dragicevic ma povzbudil a povedal, že Boh nevyberá vždy tých najlepších a to vie zo svojej vlastnej skúsenosti. Keby nebolo Medžugoria, nebol by som nikdy súhlasil s touto úlohou. Práve v Medžugorí sa moje srdce otvorilo k modlitbe a k sviatostiam. Uvedomoval som si, že pokiaľ mám hrať postavu Ježiša, musím mať k nemu veľmi blízko. Každý deň som chodil na spoveď a adoráciu. Mel Gibson tiež chodil na svätú omšu, ale s podmienkou, že omša bude v latinčine. To bolo dobre, pretože takto som sa naučil latinčinu.

Prichádzali stále nové pokušenia, ktorým som sa musel brániť, ale zároveň v týchto vnútorných bojoch som pociťoval pokoj - napríklad v scéne, kde ku mne pristúpi Matka Božia a ja jej hovorím: ,,Pozri, robím všetko novým." Túto scénu sme opakovali štyrikrát a zakaždým som cítil, že stojím príliš v popredí. Potom niekto narazil tak do kríža, že sa mi vykĺbilo ľavé rameno. Následkom toho sa prudko zintenzívňovala bolesť až som stratil rovnováhu a padol pod ťarchou kríža. Ako som narazil s mojou tvárou na prašnú zem, vytryskla krv z môjho nosa a úst. Opakoval som si slová Ježiša, ktoré povedal svojej matke: ,,Hľa, všetko robím novým." Keď som znova zdvihol a zobral kríž, moje rameno ma neuveriteľne bolelo, uvedomil som si aký veľký dar to bol. V tú chvíľu som prestal hrať a bolo vidieť nie mňa, ale len Ježiša, ktorý prišiel ako odpoveď na moje modlitby: ,,Chcem, aby ľudia videli teba Ježišu, nie mňa!"

Vďaka neustálej modlitbe ruženca, ani nedokážem povedať koľko ružencov som sa modlil počas natáčania, som bol schopný zažiť zvláštnu milosť. Poznal som, že nemám mať zlé reči, že nemám byť tak tvrdý keď sa sťažujem členom štábu. Väčšina z nich vôbec nevedela o Medžugorí. Všetci to boli významní herci a mali sme šťastie, že ich máme. Ale ako mám im dať zakúsiť milosť Medžugoria, ak nie svedectvom vlastného života? Medžugorie, pre mňa znamená žiť sviatosti, ktoré sú v súlade s Cirkvou. Vďaka Medžugorí, som začal veriť, že Ježiš je skutočne prítomný v Eucharistii a že odpúšťa moje hriechy. Prostredníctvom Medžugoria som zažil silu a moc modlitby ruženca a aký dar máme, keď sa zúčastníme svätej omše každý deň.

Ako by som mohol pomôcť ľuďom, aby mali väčšiu vieru v Ježiša? Uvedomil som si, že sa to môže stať iba v prípade, že Ježiš je prítomný vo mne skrze Eucharistiu, a tak ľudia uvidia Ježiša skrze môj život. Keď sme točili scénu "Posledná večera", mal som v oblečení vnútorné vrecko, kde som mal ostatky svätých a relikvie Kristovho kríža. Mal som silnú túžbu, aby tu bol Ježiš skutočne prítomný, a tak som požiadal kňaza, aby vystavil Najsvätejšiu sviatosť. Spočiatku to nechcel urobiť, ale ja som bol vytrvalý a stále som ho o to žiadal, pretože som bol rozhodnutý, aby ľudia tiež spoznali Krista, keď som sa sám na neho pozeral. Kňaz stál s Najsvätejšou sviatosťou v ruke vedľa kameramana a spolu sním sa približovali ku mne. Keď ľudia, ktorí sledujú tento film a pozrú sa na lesk v mojich očiach, neuvedommujú sí, že tam naozaj vidia Ježiša, odraz hostie v mojich očiach. To bolo na scéne ukrižovania. Kňaz tam držal Najsvätejšiu sviatosť vo svojich rukách a ja po celú tú dobu som sa modlil.
Najväčším bojom vo filme nebolo ako som si pôvodne myslel, naučiť sa všetky texty v latinčine, aramejčine alebo hebrejčine, ale všetko to fyzické úsilie, ktoré som musel prekonať. V poslednej scéne sa mi vykĺbilo rameno a vykĺbilo sa zakaždým, ak niekto buchol do kríža. Aj keď sme točili scény bičovania, dvakrát ma zachytili tieto bičíky, ktoré mi spôsobili 14 cm ranu na chrbte. Moje pľúca boli plné tekutiny, mal som zápal pľúc. Chronický nedostatok spánku doplnený tým, že mesiac som musel vstávať o 3:00 ráno, pretože spravenie make-upu trvalo skoro osem hodín.

Ďalšou náročnou vecou bolo chladné počasie, teploty sotva nad nulou. Kvôli tomu bolo ťažké vydržať počas scény ukrižovania. Celý môj odev bol vyrobený z jedného kusu ľahkej látky. Keď sme natáčali poslednú scénu, mraky boli veľmi nízko, v tom blesk udrel do kríža, na ktorom som bol zviazaný. Všade ostalo ticho a cítil som ako mi stoja vlasy na hlave. Asi 250 ľudí, ktorí boli okolo mňa, videli ako celé moje telo svieti a videli oheň na ľavej a pravej strane okolo mňa. Boli šokovaní z toho, čo videli.

Viem, že "Umučenie Krista", je film o láske, možno jeden z najväčších filmov. Ježiš je dnes predmetom mnohých diskusií, viac ako kedykoľvek predtým. Je tak veľa vecí, ktoré ohrozujú tento svet, ale viera v Ježiša je zdrojom radosti. Myslím si, že Boh nás volá zvláštnym spôsobom práve v tejto dobe a musíme odpovedať na túto výzvu s celým svojim srdcom a celým svojim bytím.

Glasnik Mira, Medugorje

Svedectvo Jima Caviezla o filme Umučenie Krista
www.medjugorje.sk/…/570-jim-cavieze…
18 more comments from Peter(skala)
Peter(skala)
Uzdravenie zo strachu

Rada by som sa s Vami podelila o skúsenosť, ako mocne pôsobil Boh v mojom živote počas pobytu v tábore mladých.
Svoj život som Ježišovi odovzdala na kurze Filip 13.6.2009, vtedy som prvýkrát zažila Jeho silný dotyk a rozhodla som sa Ho nasledovať, a to vstupom do Koinonie v októbri toho istého roka.

Odvtedy Ježiš vybojoval pre mňa mnoho víťazstiev a uzdravil aj veľa vnútor…More
Uzdravenie zo strachu

Rada by som sa s Vami podelila o skúsenosť, ako mocne pôsobil Boh v mojom živote počas pobytu v tábore mladých.
Svoj život som Ježišovi odovzdala na kurze Filip 13.6.2009, vtedy som prvýkrát zažila Jeho silný dotyk a rozhodla som sa Ho nasledovať, a to vstupom do Koinonie v októbri toho istého roka.

Odvtedy Ježiš vybojoval pre mňa mnoho víťazstiev a uzdravil aj veľa vnútorných rán.

Napriek tomu, že ma postupne vyslobodzuje z mojích pút, cítila som, že si so sebou nosím, na svojich pleciach, akoby neviditeľný ruksak zranení, pádov, sklamaní, či komplexov, ktoré ma obmedzujú v bežnom živote, ale aj v tom duchovnom.
Počas rôznych dynamík som mohla nanovo zažiť, že ma Boh miluje (hoci som o tom počula už veľa krát, teraz to bolo iné). Zrazu som sa mohla o Neho oprieť a odpočívať v Jeho prítomnosti bez toho, aby som mu musela "pomáhať".
Oslobodenie prišlo, keď sme stáli vonku pri vode s papiermi v ruke, ktoré sme priviazali o kameň a zahodili do vody, s rozhodnutím vyhodiť von zo svojho života všetko, čo nás zotročuje a bráni v kráčaní a prežívaní života v hojnosti. Táto dynamika mala pre mňa hlboký význam, pretože vtedy som sa rozhodla zahodiť aj ten svoj neviditeľný ruksak a nežiť viac ako otrok.
Táto skúsenosť mi dala silu a odvahu vykročiť vpred, čeliť tak novým výzvam, ktoré postupne prichádzali. Prvá veľká výzva postaviť sa strachu prišla s paintballom, čo bola pre mňa nová skúsenosť a zároveň uvedomenie si, že človek aj v bežnom živote bojuje a nevie odkiaľ zaútoči nepriateľ, preto potrebuje byť na boj pripravený, mať stratégiu a cieľ.
Ale čo je podstatné, že ak človek padne, vždy môže vstať a ísť dopredu, a teda nestratiť víziu cieľa.
Najväčšia skúška pre mňa bola, keď sme prišli na mólo, kde už na nás čakali pripravené člny a kajaky. Vtedy som sa konfrontovala s dvoma slabosťami.
Ako najmladšie dieťa som vyrástala s tým, že vždy niekto rozhodol za mňa, že veci poriešil, vydlaždil mi cestu, vybojoval, nepýtal sa na môj názor, ten nebol dôležitý. A tak som si ani v dospelosti na mnoho veci názor nevedela vytvoriť, a ak áno, tak som ho nevedela presadiť. Alebo naopak, niektoré rozhodnutia som si presadila, ale časom sa ukázalo, že nie vždy boli správne a ich následky mali katastrofálny dopad na môj ďalší život. To ma potom doviedlo k tomu, že som sa postupne začala do seba uzatvárať čoraz viac a stávala sa viac a viac závisla od iných. Bez toho, aby som si to uvedomovala, podvedome som tento život žila ešte donedávna, uzavretá vo svojej škatuli a nevedela sa z nej dostať von.
Ani neviem ako, už som mala na sebe záchrannú vestu a zrazu som zistila, že so mnou v skupine nebola osoba, na ktorú som spoliehala, že teda, ked už to musí byť, tak viem, že s ňou to zvládnem. Medzitým sa člny rozobrali a na brehu zostali posledné 3 kajaky.
Vravím si, sama do nestabilného kajaku, hmmm…
Pán bol však úžasný a dal mi takú milosť do srdca, že som ani veľmi neodporovala. Sadla som do loďky a vydala sa na svoju prvú životnú plavbu, čeliac svojim najväčším strachom.
Prijala som do svojho života novú víziu, ktorou sa riadil Júda Machabejský: "Boh je moje víťazstvo". A dnes svedčím, ze s Jeho pomocou som sa dokázala vzoprieť schémam vo svojej hlave a výjsť z tohto otroctva.
Ježiš uzdravil moju hlbokú ranu a vyslobodil ma. Môžem sa pustiť istôt, ktoré som si zakladala na ľuďoch a mojou jedinou istotou je ON a s ním prekonám všetko.
:-) V tom kajaku som preplávala niekoľko krát celé jazero a na breh som vystúpila ako nový človek. Už nezvádzam vnútorné boje, že kto rozhodne za mňa, kto za mňa urobí, kto ma povedie…
Rešpekt pred vodou mám i dnes, ale rovnako viem, že nebojujem sama. A že všetky boje už za mňa Ježiš vybojoval a dáva mi do ruky silné zbrane, aby som mohla žiť víťazný život. Víťazný život v hojnosti..
A teda, čo urobil Ježiš pre mňa, urobí aj pre Vás! Zuzana
www.koinoniapo.sk/kto-sme/svedectva
Peter(skala)
Vatikán 4. marca – Kongregácia pre kauzy svätých dekrétmi potvrdila zázraky na príhovor dvoch blahoslavených. Zakrátko by tak mali byť svätorečení španielsky biskup bl. Emanuel González García (1877-1940), ktorý bol okrem iného zakladateľom eucharistického bratstva, a bosá karmelitánka bl. Alžbeta od Trojice (1880-1906), francúzska mystička a duchovná spisovateľka.
Pri včerajšom stretnutí s prefe…More
Vatikán 4. marca – Kongregácia pre kauzy svätých dekrétmi potvrdila zázraky na príhovor dvoch blahoslavených. Zakrátko by tak mali byť svätorečení španielsky biskup bl. Emanuel González García (1877-1940), ktorý bol okrem iného zakladateľom eucharistického bratstva, a bosá karmelitánka bl. Alžbeta od Trojice (1880-1906), francúzska mystička a duchovná spisovateľka.
Pri včerajšom stretnutí s prefektom kongregácie pre svätorečenia kardinálom Angelom Amatom dal Svätý Otec súhlas aj na vydanie ďalších desiatich dekrétov o zázrakoch resp. hrdinských čnostiach, ktoré predstavujú krok vpred v kauzách smerujúcich k blahorečeniu. Zázraky boli priznané francúzskemu karmelitánskemu kňazovi Maria-Eugeniovi od Dieťaťa Ježiša (1894-1967), zakladateľovi sekulárneho inštitútu, a argentínskej rehoľníčke Márii Antónii od sv. Jozefa (1730-1799), ktorá sa venovala dávaniu duchovných cvičení a založila exercičný dom v Buenos Aires. -jb-
sk.radiovaticana.va/…/1212923
Peter(skala)
Zázrak, ktorý otvoril brány procesu kanonizácie sa zhodou okolností dotkol práve života jednej katechétky. V dôsledku vážnej dopravnej nehody bola pani M. Grazia Pelliccia z Afragoly premiestnená z nemocnice v Nole do nemocnice Cardelli v Neapole. Počas zákroku sa jej približne na 20 minút zastavilo srdce.
Neutíchajúca a vrúcna modlitba o vyprosenie milostí na príhovor Júlie Salzano napomohla …More
Zázrak, ktorý otvoril brány procesu kanonizácie sa zhodou okolností dotkol práve života jednej katechétky. V dôsledku vážnej dopravnej nehody bola pani M. Grazia Pelliccia z Afragoly premiestnená z nemocnice v Nole do nemocnice Cardelli v Neapole. Počas zákroku sa jej približne na 20 minút zastavilo srdce.
Neutíchajúca a vrúcna modlitba o vyprosenie milostí na príhovor Júlie Salzano napomohla úplné a nevysvetliteľné vyzdravenie. Neapolskému arcibiskupovi kardinálovi Crescenziovi Sepemu bola predložená žiadosť, aby sa začalo diecézne vyšetrovanie; to trvalo od 21. júna do 21. decembra 2007. Vyšetrovanie bolo odovzdané Kongregácii pre kauzy svätých a právoplatne bolo uznané 11. januára 2008.
Svätý Otec Benedikt XVI. vyhlásil 19. februára 2010 na konzistóriu deň jej kanonizácie: 17. október 2010.
Táto zanietená a oduševnená služobníčka v Pánovej vinici, ktorá bola vyhlásená za svätú, sa na nás istotne pozerá zo svojho kútika v nebi a určite sa teší z posolstva, ktoré nám ponúka jej mimoriadna skúsenosť: ,,prinášať evanjelium komukoľvek, kto má hlad a smäd po Bohu“; nechajme sa znova katechizovať tou, ktorá urobila zo svojho života ,,život pre katechézu.“
www.zivotopisysvatych.sk/julia-salzano/
Peter(skala)
Peter(skala)
Pápež pobozkal bábätko s nádorom na mozgu: Lekári neveria vlastným očiam, je to zázrak?
👏 👏 👏
VATIKÁN – Pápež si na svoje konto zrejme pripíše ďalší zázrak. Minulý rok v septembri počas pápežského sprievodu pobozkal na hlavu iba ročnú Giannu, ktorej lekári našli nádor na mozgu. Odvtedy sa jej značne polepšilo, nádor sa výrazne zmenšil. Matka Kristen Maciantoniová tvrdí, že každým dňom zvláda …More
Pápež pobozkal bábätko s nádorom na mozgu: Lekári neveria vlastným očiam, je to zázrak?
👏 👏 👏
VATIKÁN – Pápež si na svoje konto zrejme pripíše ďalší zázrak. Minulý rok v septembri počas pápežského sprievodu pobozkal na hlavu iba ročnú Giannu, ktorej lekári našli nádor na mozgu. Odvtedy sa jej značne polepšilo, nádor sa výrazne zmenšil. Matka Kristen Maciantoniová tvrdí, že každým dňom zvláda nové veci, čo považuje za zázrak.

„Cíti sa stále lepšie a silnejšie. Posiela nám bozky, začala ukazovať na veci,“ tvrdí médiám matka Kristen. Magnetická rezonancia dokázala to, čo si šťastní rodičia mysleli. Giannin snímok mozgu z novembra vykázal značné zlepšenie. Televízna stanica CBS situáciu vysvetlila tým, že jej mozgový kmeň bol “napadnutý” krvnými bunkami batoľaťa.
Rodina sa pritom cíti s pápežom Františkom I. úzko spätá, svojmu synovi dali meno Dominic, a to po osobnom strážcovi, ktorý pred rokom podal dievčatko pápežovi. „Myslím, že to bol boží zásah. Veríme, že pápež je posol boží,“ vysvetlil nadšený otec Joey médiám. Vatikán bude sledovať, ako sa stav malej Gianny bude vyvíjať ďalej.
alianciazanedelu.sk
Peter(skala)
Príbeh - Renáta Ocilková
Bohu nič nie je nemožné.
Mala som 19. Čerstvo zmaturovaná, krásne zamilovaná. Do tohto nádherného obdobia však prišlo čosi nečakané. Jedného dňa sa dostavili silné bolesti v podbrušku, sprevádzané stále sa zväčšujúcim bruškom, až som sa na piaty či šiesty deň ocitla na operačnom stole.
Histologické výsledky boli zlé: bol tam nádor o veľkosti detskej hlavičky. Presnejšie: …More
Príbeh - Renáta Ocilková
Bohu nič nie je nemožné.
Mala som 19. Čerstvo zmaturovaná, krásne zamilovaná. Do tohto nádherného obdobia však prišlo čosi nečakané. Jedného dňa sa dostavili silné bolesti v podbrušku, sprevádzané stále sa zväčšujúcim bruškom, až som sa na piaty či šiesty deň ocitla na operačnom stole.
Histologické výsledky boli zlé: bol tam nádor o veľkosti detskej hlavičky. Presnejšie: „germinatívny yolk sac tumor pravého ovária“. Nádej na prežitie? Minimálna. Prognózy podľa odbornej literatúry zneli:
„Nádor je vysoko malígny, rýchlo lokálne progreduje a metastazuje všetkými spôsobmi. Histologický typ yolk sac tumoru má v prognostických úvahách malý význam... Nádor je rádiorezistentný, ale môže odpovedať na vhodnú kombináciu chemoterapií predĺženým pooperačným prežívaním.“
(Motlík, K.; Živný, J.: Patologie v ženském lékařství, GRADA Avicenum, 2001)
Pri operácii mi vybrali pravý vaječník a potom ma odoslali na onkológiu. Spolu s rodičmi som sa dozvedela, že materstvo je u mňa navždy vylúčené, že moje minúty sú spočítané, že okamžite treba ísť znova pod nôž a všetky ženské orgány musia von. V tom momente sa v mojom živote všetko zmenilo. Stratila som chuť do jedla, chuť žiť - začala som umierať. Previezli ma do Bratislavy, kde sa po preštudovaní všetkých materiálov a opakovanom histologickom vyšetrení potvrdila tá strašná diagnóza. Nenasledovala však operácia, ale chemoterapia. Vypadali mi vlasy, obočie, mihalnice, moja hmotnosť dosiahla sotva 36 kíl, v jednom kuse som zvracala a všetko s tým súvisiace...
Po pol roku liečby mi urobili kontrolné CT, ktorého výsledok znel: metastázy v sakrálnej oblasti. Nasledovala ďalšia operácia. Zobrali mi aj časť druhého vaječníka, ale výsledky CT vyšetrenia o metastázach v krížovej oblasti sa nepotvrdili. Keď som sa prebrala z narkózy, lekár mi povedal:
„Ste zdravá, posielame vás domov žiť.“
Počas chemoterapií mi však vypadol menštruačný cyklus. Keď som sa na to asi po pol roku spýtala môjho gynekológa – onkológa, s veľkými obavami, ako zareagujem, mi povedal:
„To je normálne. Vy už cyklus nikdy nedostanete.“
Po čase mi začali rásť vlasy a ja som začala som uvažovať o návrate do práce, o ďalšom štúdiu. A vtedy som zrazu dostala cyklus. Nikto z lekárov mi na to nevedel dať vysvetľujúcu odpoveď.
Prešlo asi deväť rokov. Moja láska - vtedy gymnazista - medzitým vyštudoval medicínu. Po promóciách sme sa zobrali. Vedel, do čoho ide, no napriek tomu ma stále miloval. A veril. Asi po troch rokoch manželstva som bola s diagnózou „sterilná“ zasa prijatá na gynekologickú kliniku. Nasledovala operácia, počas ktorej sa zistilo, že ten kúsok vaječníka, čo mi ostal, sa medzičasom otočil, obmotal vajíčkovodom a prirástol k črevu. Po tejto operácii ma, samozrejme, indikovali na umelé oplodnenie, ktoré sme však nechceli. Všetko sme jednoducho vložili do Božích rúk.
Asi o štyri mesiace sme zistili, že som v požehnanom stave.
Tehotenské vyšetrenia ukázali, že je veľmi vysoká pravdepodobnosť, že dieťa bude postihnuté. Pani doktorka genetička ma poučila, že po chemoterapiách je veľmi vysoký predpoklad poškodenia plodu. Samozrejme, že to so mnou trošku „zatriaslo“, manžel mi však stále hovoril, že Pán Boh vie, čo zvládneme a čo potrebujeme. Nešli sme teda ani na amniocentézu.
V júli 2003 sa nám narodila krásna zdravá Laura.
Keď mala Laura osem mesiacov a ja som dojčila niekoľkokrát denne, zistili sme, že čakáme druhé bábo. Bol 25. marec 2004. V deň, keď sa v kostole čítala stať z Evanjelia:
„...a hovorili o nej, že je neplodná...“,
som zistila, že som v druhom mesiaci druhého tehotenstva. O sedem mesiacov sa nám narodila krásna dcérka Lea.
Lebo Bohu nič nie je nemožné.

P.S.
V časopise Miriam bol uverejnený môj príbeh zázračného telesného uzdravenia. Niekto ho začal posielať aj po internete. Chápem, že pre ľudí je povzbudzujúce, keď čítajú také svedectvo o konkrétnom človekovi. Ale nechcem, aby som v tomto príbehu bola „hrdina“ ja. Tento príbeh je o Bohu, o Božej veľkosti, Všemohúcnosti, Láske. O tom, že Bohu nič nie je nemožné. S rozposielaním môjho príbehu som však konfrontovaná s otázkou, prečo Boh svoju moc vyjavil práve na mne a nie aj na iných ženách?! Pretože teraz ma kontaktuje veľa neplodných žien. Chcem, aby ľudia vedeli, že to vôbec nie je vecou zásluh. Som najnehodnejšia z nehodných. Nepatrím medzi tie ženy, ktoré túžili mať veľa detí a teraz sa mi to splnilo. Angažujem sa vo veciach verejných a to ma aj baví. A len Boh vie, prečo mňa - neplodnú - práve s takýmito záujmami, vôbec nie supermatku, urobil mnohonásobnou matkou. Odkedy som napísala to svedectvo, bola som už dvakrát tehotná, raz sme však o bábätko prišli v 3. mesiaci tehotenstva. A teraz - v mojich takmer 39 rokoch - sa nám narodil syn. Lekári mi pritom hovorili, že sme narodením dvoch dcérok v mojich 32 a 33 rokoch stihli moje posledné fertilné mesiace. Zdá sa, že Boh sa nad vedeckými poznatkami iba usmieva. Božia logika je iná ako naša. Nech nás aj toto poznanie pritiahne bližšie k Bohu.
(Hoci stále neviem, prečo sa to nedeje všetkým ženám.)
Asi to nezapadá do ideálneho obrazu o uzdravenej, vyliečenej, ale chcem o sebe napísať pravdu, nie ružový obrázok. Lebo to je podstata tohto zázraku - že BOH SA OSLÁVIL a nie že sa splnila moja túžba.
Peter(skala)
Kroky k uzdraveniu rán spôsobených úmyselným potratom - See more at: zastolom.sk/kroky-k-uzdrave…
Peter(skala)
Uzdravenie z rakoviny v Medjugorí:

Som v Medžugorí so skupinkou Američanov, väčšinou hokejových oteckov z Bostonu a okolia, plus dvoma mužmi a dvoma ženami s rakovinou vo štvrtom štádiu. Vedie nás päťdesiatdeväťročný Arthur Boyle, otec trinástich detí, ktorý sem po prvý raz prišiel v Deň práce v roku 2000 ako pacient s rakovinou, ktorému ostávali už len mesiace života. Nezúčastnil by sa cest…More
Uzdravenie z rakoviny v Medjugorí:

Som v Medžugorí so skupinkou Američanov, väčšinou hokejových oteckov z Bostonu a okolia, plus dvoma mužmi a dvoma ženami s rakovinou vo štvrtom štádiu. Vedie nás päťdesiatdeväťročný Arthur Boyle, otec trinástich detí, ktorý sem po prvý raz prišiel v Deň práce v roku 2000 ako pacient s rakovinou, ktorému ostávali už len mesiace života. Nezúčastnil by sa cesty, keby ho neboli prinútili dvaja priatelia. Ale v tú prvú noc, ako sa vyspovedal v Kostole svätého Jakuba Apoštola, sa okamžite dostavila psychická úľava.

V nasledujúce ráno spolu s priateľmi Robom a Kevinom stretol ďalšiu z vizionárov, Vicku Ivankovic-Mijatovic, v obchode s klenotmi a požiadal ju o pomoc. Rukou mu zovrela hlavu, volala na Pannu Máriu, aby sa u Boha prihovorila za jeho uzdravenie. Boyle povedal, že presne tam, v obchode, zažil nezvyčajný pocit. „Začala sa za mňa modliť. Rob a Kevin na mňa kládli ruky a počas celej jej modlitby šla cez moje telo horúčava.“

O týždeň neskôr späť v Bostone CT vyšetrenie v nemocnici ukázalo, že jeho tumory sa takmer stratili.“

Panna Mária je najmocnejšou Ženou sveta
Peter(skala)
... Ježíš mne úplně a neodvolatelně, jednou provždy, zbavil mého trápení se zády....

Ve svých 15 letech, kdy jsem dorostl do výšky přes 190cm, jsem začal trpět bolestmi v zádech. Zejména po větší námaze jsem několik dní nebyl schopen se pořádně narovnat. Bydleli jsme na okraji Uherského Brodu a měli vedle domu zahrádku. Protože podzimní rytí nepatřilo právě k mým nejoblíbenějším „sportům“, …More
... Ježíš mne úplně a neodvolatelně, jednou provždy, zbavil mého trápení se zády....

Ve svých 15 letech, kdy jsem dorostl do výšky přes 190cm, jsem začal trpět bolestmi v zádech. Zejména po větší námaze jsem několik dní nebyl schopen se pořádně narovnat. Bydleli jsme na okraji Uherského Brodu a měli vedle domu zahrádku. Protože podzimní rytí nepatřilo právě k mým nejoblíbenějším „sportům“, snažil jsem se vždy naši dvouarovou zahrádku „obrátit“ během jednoho dne. To se mi i dařilo, ovšem pravidelně za cenu následující několikadenní neschopnosti. Vzpomínám si, že asi dvakrát jsem zůstal kvůli znehybněným zádům na lůžku celý týden. Nejen rytí zahrádky, ale i pravidelné skládání několika desítek metráků uhlí do kotelny čtyřbytovky, v níž jsme v Brodě bydleli, ze mne na pár dní udělalo „invalidu“.
Přestěhováním do Kroměříže v roce 1987, kde jsem se oženil, jsem sice rytí zahrádky a skládání uhlí unikl, ale v podobě opravy zakoupeného rodinného domku, jsem svá citlivá záda, při dodatečném ručním hloubení sklepů, začal namáhat ještě intenzivněji.
V době, kdy už jsem měl osobní zkušenost s dary Ducha svatého i Boží láskou, jsem byl na návštěvě u přítele Ivana. Společně jsme na videokazetách sledovali záznam z nějakého evangelizačního setkání s uzdravováním BOŽÍ MOCÍ. Bylo to setkání, při kterém bylo mnoho uzdravení právě v oblasti páteře a zad. Když záznam skončil posteskl jsme si, že by bylo krásné, kdybych i já přijal takovéto uzdravení. A přitom jsem se s bolestnou grimasou ve tváři snažil z měkkého křesla postavit na nohy. Byl večer a celodenní kopání na stavbě se na mých zádech opět „podepsalo“. Ivan se nevěřícně zeptal: „Cože? Ty máš problém se zády? Tak pojď, budeme se modlit.“ Musel jsem si rovně sednout na pevnou židli a na rovnat nohy v kolenou, aby trup těla a nohy tvořily pravý úhel. Ivan zjistil, co jsem do toho okamžiku vůbec netušil, že mám levou nohu o více než centimetr kratší, což v důsledku způsobovalo bolesti v oblasti plotýnek. Problém se tedy dal pojmenovat a Ivan se začal modlit jako za dnů prvních apoštolů. „Ve jménu Ježíše“ přikazoval šlachám, svalům i kostem, aby se uvolnily, noze, aby se prodloužila. Kdybych to osobně nezažil, nikdy bych tomu neuvěřil, že je to možné, přestože v Bibli jsou popsané daleko větší skutky Boží moci, a přestože na videokazetě jsem podobných uzdravení viděl desítky. Najednou jsem ucítil tupý tlak v koleně a evidentně jsem vnímal, že se s nohou něco děje. Věřil bych i, že se dá ve jménu Ježíše poroučet ďáblu, ale že se dá poroučet šlachám a kostem??? No, modlitba skončila, údajně se mi nohy srovnaly, ale nevstávalo se mi ze židle o nic lépe.
Druhý den ráno stojím v koupelně a umývám si zuby. A najednou jsem si všiml, že stojím nějak divně. Až do tohoto dne jsem stál vždy na levé noze a pravou jsem měl volně pokrčenou v koleně. Asi jako čáp. Dnes jsem však stál pevně na obou nohách. Jako blesk mi myslí proběhla vzpomínka včerejší večer. Předkloním se – a bolest nikde. Zkoušel jsem kde co, abych zjistil zda záda vydrží. Měl jsem strach, že se bolest jednou vrátí. Nevrátila. Dnes (Vánoce 2002) je to již přes 15 let od okamžiku, kdy na mne Ivan vložil ruce a po vzoru prvních apoštolů jménem Ježíše Krista se stal prostředníkem mého uzdravení. JEŽÍŠ MNE TAK ÚPLNĚ A NEODVOLATELNĚ, JEDNOU PROVŽDY, ZBAVIL MÉHO TRÁPENÍ SE ZÁDY.
V Kroměříži, Ludvík, prosinec 2002

www.jesus.sk/svedectvi/jezis-mne-uzdravil
Peter(skala)
Když katolický biskup pokřtí svého muslimského otce

Osmačtyřicet afrických duchovních se v Římě účastnilo synody o rodině. Při rozhovorech s africkými biskupy o synodě občas vyšly najevo překvapivé a krásné příběhy o jejich zemi, jejich kultuře, a dokonce i o životě jejich vlastní rodiny. Jeden takový příběh vyprávěl arcibiskup Thomas Luke Msusa z arcidiecéze Blantyre v Malawi, jenž je …More
Když katolický biskup pokřtí svého muslimského otce

Osmačtyřicet afrických duchovních se v Římě účastnilo synody o rodině. Při rozhovorech s africkými biskupy o synodě občas vyšly najevo překvapivé a krásné příběhy o jejich zemi, jejich kultuře, a dokonce i o životě jejich vlastní rodiny. Jeden takový příběh vyprávěl arcibiskup Thomas Luke Msusa z arcidiecéze Blantyre v Malawi, jenž je konvertitou od islámu ke katolicismu.

Třiapadesátiletý arcibiskup Msusa slouží jako místopředseda sdružení biskupských konferencí z osmi východoafrických zemí. Na kněze jej vysvětili Misionáři tovaryšstva Mariina, obecně známí jako Monfortovi misionáři.

Arcidiecéze Blantyre se nachází poblíž malawiské jižní hranice s Mosambikem. Počátkem tohoto týdne server Aleteia vedl rozhovor s arcibiskupem Msusou, který vyprávěl příběh svého obrácení – a že jeho otec byl muslimským imámem.

Vaše Excelence, slyšeli jsme, že v Malawi mnozí muslimové konvertují ke křesťanství. Co nám o tom můžete říct?

Ano, je to pravda. Deset let jsem působil v diecézi Zomba a každoročně o velikonoční vigilii v katedrále vstupovalo do církve 100 až 150 dospělých. A existuje také mnoho dalších farností. Ptal jsem se jich, jak došli k rozhodnutí konvertovat. Říkali, že to bylo díky Radiu Maria, které je v naší zemi velmi vlivné, velmi silné. Tito lidé poslouchají Radio Maria.

Když slavíme velké mše, Radio Maria je u toho přítomno. Zpočátku, když toto rádio ještě neexistovalo, lidé slyšeli jen propagandu proti katolické církvi. Ale teď již znají o katolické církvi pravdu. A proto konvertují ke katolicismu.

V diecézi Blantyre, kde teď působím, je to stejné. Když přijedu do farnosti biřmovat, vždy se tam najde 20 až 50 lidí, kteří jsou konvertity od islámu ke katolicismu. V naší zemi to není problém. Ve vesnici, ze které pocházím, tvoří 99,9 % obyvatel muslimové. Někteří moji příbuzní jsou muslimové. Můj otec byl imámem.

Byl jste vychován jako muslim?

Ve svých 7 letech jsem odešel z domova a šel do farnosti, protože jsem chtěl chodit do školy. Nikdo z naší vesnice by mi nepomohl. Tak jsem zůstal ve farnosti. Ve 12 letech jsem sám požádal o křest a byl pokřtěn.
Pak jsem se zeptal kněze: ,Jak bych se mohl stát tím, kým jste vy?‘ A on mě poslal do semináře. Když jsem se nakonec vrátil domů, moji příbuzní a můj otec se o tom dozvěděli, a obrátili se proti mně. Nepřijali mě doma, a tak jsem zůstal ve farnosti. Nepřijali mě. Ale díky Bohu jsem byl vysvěcen na kněze. Chtěl jsem jít domů a slavit tam mši, abych Bohu poděkoval. Proto jsem požádal starší v Církvi a strýce – který byl v té době již katolíkem –, aby uspořádali mši venku. Lidé se smáli a tázali se, kolik lidí asi přijde, ale bylo jich tam plno. Přišli i moji příbuzní a můj otec. A on mi řekl: ,Víš, odmítal jsem umožnit ti vstoupit do této Církve, ale teď věřím, že se nakonec dostaneme do nebe díky tobě.‘ Tohle řekl můj otec, který byl učitelem islámu – imámem.

Konvertoval váš otec také ke katolicismu?

Když jsem se stal biskupem, vrátil jsem se domů a vyzval lidi, aby se sešli. A můj otec, imám, poklekl a řekl: ,Potřebuji křest.‘ A já odpověděl: ,Ach, otče, všechny ty roky jsi tvrdil, že půjdu do pekla. A teď půjdeš do pekla se mnou?‘ (smích). Naše výuka křesťanské víry trvá 3 roky, tak jsem mu řekl: ,Pokud se chceš stát katolíkem, budeš muset podstoupit tříletou křesťanskou výuku.‘ On souhlasil, a v roce 2006 jsem ho pokřtil. Nyní už je velmi starý a velice nemocný. Až se vrátím do Malawi, musím zajít do jeho domu, aby mohl přede všemi prohlásit, co se stalo. Vypravím se tam 29. října, abych vnesl pokoj do naší rodiny. Pak spolu půjdme k matce. Otec musí prohlásit, že se chtěl stát křesťanem, a proto když zemře, nebude žádný problém jej pohřbít. Bude to moje odpovědnost – naše zodpovědnost jako křesťanů – uspořádat mu křesťanský pohřeb. Uvedu vám další příklad. Zpočátku na mě naléhali a říkali mi: opouštíš naši kulturu. Ale nyní mi i tradiční vůdce svěřil vesnici a učinil mě náčelníkem. Starám se tam o 62 rodin. Ale samozřejmě jako biskup mám mnoho povinností, takže vůdkyní vesnice je nyní moje sestra Christina. Ale někdy mi telefonuje, když dojde ke sporům, a žádá mě, abych přijel.

Je to křesťanská, nebo muslimská vesnice? Smíšená. Žijeme společně. Po africké synodě (v roce 2006) jsem lidi – katolíky i muslimy –, požádal, aby se sešli. Slavili jsme mši, strávili jsme společné chvíle, jedli jsme společně. Řekl jsem jim: ,Zapomeňte na své problémy, dnes slavíme.‘ Začali jsme mší a jim se to líbilo. Byli tam katolíci, kteří mohou řádně přistoupit ke svatému přijímání, a také muslimové. Každý rok se na tuto slavnost těší.

28. 10. 2015, Aleteia.org

rcmonitor.cz/afrika/7306-Kdyz-katol…
Peter(skala)
Príbeh - Nicky Cruz
Vyslobodený z moci okultizmu

Mal som 22 rokov, keď som dostal správu, že moja matka zomiera. Nebol som pripravený na zmiešané pocity, ktoré táto informácia vo mne vyvolá.
V tom čase som býval v New Yorku. Stále som bol relatívne nováčikom vo viere, a pracoval som ako vedúci Teen Challenge Ministries. Moja mama ležala na smrteľnej posteli v malom štukatúrovom dome, kde som …More
Príbeh - Nicky Cruz
Vyslobodený z moci okultizmu

Mal som 22 rokov, keď som dostal správu, že moja matka zomiera. Nebol som pripravený na zmiešané pocity, ktoré táto informácia vo mne vyvolá.
V tom čase som býval v New Yorku. Stále som bol relatívne nováčikom vo viere, a pracoval som ako vedúci Teen Challenge Ministries. Moja mama ležala na smrteľnej posteli v malom štukatúrovom dome, kde som aj ja vyrástol, v meste Las Piedras v Portoriku. Väčšina z mojich sedemnástich bratov a jedna sestra tam v čase, keď som sa to dozvedel, už boli.
Kiež by som v tom čase mohol povedať, že som ľúbil moju mamu, no nemohol som. Moje pocity voči nej oscilovali od nenávisti k ľahostajnosti. Väčšinu svojho detstva som sa pred ňou schovával, čoho výsledkom bolo, že som sa jej snažil vyhýbať. Teraz symbolizovala pre mňa všetko, čím som vo svojej minulosti opovrhoval.
Tak veľmi som chcel zabudnúť na tie časy, keď ma bila a preklínala. Už aj ako malý chlapec som cítil, že ma neznáša. Pamätám si, že raz, keď som stál pred ňou, nazvala ma pred svojimi kamarátkami „dieťaťom diabla“. Kvôli nej som sa cítil ako nula, čo zbytočne zaberá priestor na zemeguli, omylom, škaredým deckom, ktoré sa nemalo nikdy narodiť.
Dlhé roky som sa túžil priblížiť k matke, chytiť sa jej, cítiť na líci jej bozk. No satan jej tak zovrel srdce, že nevedela, ako má milovať, a ja som nevedel, ako ju mám milovať na oplátku. Zlo ovládlo jej ducha a nechcelo ju pustiť. Nedovolil jej byť tou matkou, ktorú som tak zúfalo chcel a potreboval.
A teraz zomierala. Mal som byť smutný? Mal som plakať? Mal som predstierať, že ju ľúbim, a bežať za ňou, ako by to urobil každý dobrý syn? Pravdu povediac, nevedel som. No hlboko v srdci som vedel, čo by urobil Ježiš. On by za svojou umierajúcou matkou šiel. Tak som si zarezervoval letenku do Portorika.
Zabudol som už, aké krásne je Portoriko. Keďže som vyrastal v takej temnote a hrôze, nikdy som sa nenaučil vážiť si malebné okolie nášho malého ostrova v Atlantickom oceáne. Las Piedras je dokonale zasadené v údolí s bujnou zeleňou, zarámované nevýslovnou krásou. Máte pocit, že by ste mohli vystrieť ruku a objať veľkolepé hory El Yunque, a druhou rukou plávať v modrých vodách oceánu. Zvykli sme toto miesto nazývať „Lejak“. Je to jedno z najskvostnejších miest na svete.
Vidieť rodičovský dom prvýkrát po siedmich rokoch bolo pre mňa šokom. Zdal sa byť taký malý a bezvýznamný, ako každý iný dom v tej ulici. No v srdci som vedel, že to nie je pravda. Tento dom bol v celej svojej hĺbke diabolský, plný hrozných spomienok a neopísateľnej bolesti. V každej štrbine sa skrývali démoni zneužívania a zanedbávania – démoni, ktorí tam stále prebývali, potulovali sa v noci po chodbách a strašili ako nočné mory. Cítil som ich v kostiach.
Za domom, asi sto metrov v lese stála ešte stále veľká okrúhla budova – dom, ktorý ma tak desil, keď som bol dieťa, teraz vysielal chlad do samého stredu môjho bytia. Ako chlapec som ho poznal len pod menom „Dom duchov“; bolo to miesto, kde pravidelne chodievali moja mama a otec privolávať duchov uzdravovania. Ľudia v meste boli presvedčení, že vedia, čo sa tam deje, a reči sa šírili v Portoriku rýchlo, no málokto skutočne vidiel niečo osobne a zblízka. Podozrievali diabla a hovorili o ošklivých veciach, ktoré sa diali vnútri neslávne známeho Domu duchov; ja som to všetko videl na vlastné oči.
Keď som tam stál hľadiac na veľkú okrúhlu budovu orámovanú stromami, spomienky začali vychádzať na povrch. Spomienky na divné a nevysvetliteľné veci, ktoré sa tu diali pravidelne. Veci, o ktorých ani po toľkých rokoch nechcem hovoriť.
Môj otec bol špiritista, niektorí hovoria, že bol najmocnejším špiritistom v celom Portoriku; a moja mama bola médium. Tak často som sa bezmocne pozeral cez okno zvonka, ako sa im ich bizarné seanse vymkli spod kontroly. Ľudia vnútri nariekali, stonali a kričali, vyvolávali duchov mŕtvych, aby pred nimi ožili. Niekedy vzali títo duchovia na seba telo mojej matky, pričom jej zmenili tvár na bielu a oči násilne ožltli. Raz som videl, ako zlý duch vošiel do nej takou silou, že ju to vystrelilo do vzduchu. Aj keď to bola drobná žena, bolo treba štyroch alebo piatich mužov, aby ju zvládli.
Inokedy som videl, ako môjho otca posadol duch, ktorého nedokázal ovládať. Schmatol môjho najmladšieho brata, natiahol mu povraz okolo krku a snažil sa ho obesiť na konári stromu. Celá rodina musela spojiť sily, aby otca udržala, keď sa brat bez poranenia zošmykol zo stromu. Neskôr si môj otec vôbec nepamätal, čo sa stalo. Keby bol pri zmysloch, nikdy by takúto vec svojim deťom neurobil.
Už v mladom veku som pochopil, aké nebezpečné je zahrávať sa s okultizmom. A predsa som žil v dome, v ktorom sa dialo oveľa viac. Na celom ostrove sme boli známi ako domov El Taumaturgo (domov Divotvorcu, Veľkého muža). Tam, na tom mieste by ste našli čarodejníka a bosorku z Las Piedras.
Zviazaný bolesťou
Už si ani nepamätám, koľkokrát som sa zaprisahal, že sa tam nikdy nevrátim; nikdy ani len môj tieň neprekročí tie diabolské dvere rodičovského domu. A predsa som tu bol. A moja matka umierala. Ako som kráčal úzkymi chodbami, cítil som, ako celý dom obklopujú diabolské sily, tie sily, ktoré dlhé roky držali moju rodinu uväznenú v temnote.
Keď som vošiel do matkinej spálne, nespoznala ma hneď. Stále ju vidím, ako tam leží, nesúvislo bľabotajúc, pričom jej pot stekal po tvári. Snažil som sa jej niečo povedať, ale ona len hľadela na mňa s očami studenými a prázdnymi. Oči bez života. Oči bez lásky.
„Mama, to som ja, Nicky“, povedal som jej niekoľkokrát. Nereagovala, len hľadela cezo mňa, akoby som tam ani nebol. Ako keby bola posadnutá nejakým starodávnym, zlým duchom. Temný a zlý pohľad mojej matky bolo viac, než som dokázal zniesť, tak som sa otočil a ušiel som. Otcovi som povedal, že sa vrátim, ale nebol som si tým istý. Načo som sem len liezol? pýtal som sa. Matka ma nemiluje; dokonca ma ani nespoznáva. Jej dni s diablom ju dobehli, a teraz stojí tvárou v tvár Božiemu súdu. Kto som ja, aby som do toho zasahoval?
Vyšiel som na ulicu, na dlhú ulicu vedúcu preč od rodičovského domu, preč od diabla, ktorý sa všade okolo vznášal a strašil. Celý čas, čo som tam bol, som cítil, ako sa mi Satan vyškiera, dotýka sa ma, chniape po mojich šatách. Dom mojich rodičov bol brlohom zla, ktoré som cítil každou bunkou svojej bytosti. Musel som odísť, uniknúť silám útlaku, ktoré na mňa útočili.
Rozmýšľal som, že hneď ráno odletím späť do New Yorku, naspäť ku Glorii a môjmu novému životu v Božej službe. Tam ma ľudia potrebovali – ľudia v službe Teen Ministry, do ktorej ma povolal Boh. Tam mi rozumeli. Vedeli, že už viac nie som otrokom svojej minulosti, nie som viac viazaný nenávisťou a zneužívaním, ktorým som bol vystavený v detstve. Nebol som viac „dieťaťom diabla“, ktorým ma moja matka chcela spraviť.
Zaslúži si takýto osud. Zomrie tak, ako žila – plná hriechu a posadnutá diablom. Nemôžem jej už pomôcť. Nikto jej už nedokáže pomôcť. Tu na zemi uctievala Satana, teraz bude celú večnosť olizovať jeho čižmy v pekle!
Keď som kráčal povedľa sviežeho zeleného údolia, počúvajúc spev vtákov a cupkanie zvierat medzi stromami, čím viac som sa vzďaľoval od domu, tým mierumilovnejšími sa veci stávali. Smrad satana vyprchával každým krokom. Veľmi som chcel odísť, vrátiť sa naspäť do New Yorku a navždy zabudnúť na moju matku. Chcel som ďalej žiť svoj život a zahodiť minulosť. No predsa, niekde v hĺbke svojej duše som vedel, že to nedokážem. Boh ma nechcel nechať odísť. Vedel som, že sa musím vrátiť.
A zrazu som z diaľky počul spev. Krásne hlasy ozývajúce sa vo vetre, ako piesne chvály. Pamätám si, že niekde neďaleko rodičovského domu bol kostol. Bol pondelok večer, a neočakával som, že bude niekto v kostole, a predsa, keď som sa približoval, zvuky silneli. Potrebujem sa stretnúť s inými veriacimi, myslel som si. S ľuďmi, ako som ja. Možno sa môžu pomodliť so mnou, za mňa. Nejako ma duchovne podporiť pred tým, ako sa do mňa opäť zabpdnú tie diabolské oči!
Volanie o pomoc
Vošiel som do kostola a sadol si dozadu. Ľudia hovorili svoje svedectvá, tak som tam sedel a počúval, až kým nenastala vhodná príležitosť aj pre mňa, aby som vstal a prehovoril o svojej rodine. Pastor ma nepoznal, takže keď som vstal, predstavil som sa, pričom som povedal: „Volám sa Nicky Cruz a moji rodičia sú Don Galo a Aleja Velazquez Cruz. Chcel by som vás požiadať, aby ste išli do domu mojich rodičov a modlili sa za moju matku.“
„Vítaj, Nicky“, povedal pastor. Objali sme sa. Celá skupina podišla k nám a ja som im hovoril o svojej umierajúcej matke. Vysvetlil som, že potrebujem modlitby a podporu, pričom som stále opakoval: „Pastor, ste ochotný ísť so mnou a modliť sa za moju matku?“
Skôr než mohol odpovedať, otočil som sa k tým, čo stáli okolo mňa a spýtal som sa: „Išiel by sa niekto z vás modliť za moju matku?“
Nikto nepovedal ani slovko. Ticho bolo ohlušujúce a niektorí dokonca o krok ustúpili. Zrazu podišla dopredu jedna žena – v očiach jej horel oheň a v hlase dunela nenávisť. „Nemôžeme ísť do toho domu“, povedala. „Ten dom je diabolský. Aj muž a žena v ňom sú posadnutí diablom. Všetky ich deti sú diabolské. Aj ich pes je posadnutý diablom. K tomu miestu sa ani len nepriblížime.“ Zovrelo mi srdce. Hľadel som na celú miestnosť, no nikto sa na mňa nepozrel. Všetci rozpačito hľadeli do zeme. Cítil som, že to nebola apatia, ale strach. Všetci vedeli, čo sa dialo v Dome duchov.
Zachytil som pohľad pastora a uprene som sa mu zahľadel do očí. Potom, naposledy som mu povedal: „Pastor, pýtam sa vás ešte raz: ste ochotný prísť do nášho domu a modliť sa za moju matku?“ Pastor sa pri zvažovaní odpovede zahľadel po celej miestnosti. Pozrel na každého jedného, čo stáli okolo. A každý čakal na jeho odpoveď. Otočil sa ku mne a povedal: „Nicky, viete, že tam budem.“ Opäť skúmal to svoje stádočko vrátane ženy, ktorá sa tak tvrdo vyjadrila, a potom dodal: „Všetci tam budeme.“
Nečakaný zázrak
Plánovali sme, že sa stretneme v dome mojich rodičov okolo siedmej hodiny večer nasledujúceho dňa. Do pol ôsmej sa neukázal nikto. Čakal som na prednej verande a sledoval som dlhú príjazdovú cestu, ktorá sa krútila k domu mojich rodičov, no nikto neprichádzal. Neprídu, myslel som si. Pastorovi sa nepodarilo nikoho presvedčiť, aby sa odvážil prísť k Domu duchov.
O ôsmej hodine som sa sklamaný a unavený vystrel. Cítil som sa opustený a sám. Mal som vedieť, že sa budú príliš báť, aby prišli.
Vykročil som smerom k predným dverám rodičovského domu, no skôr než som ich otvoril, ešte som sa poslednýkrát obzrel na cestu. V diaľke som zbadal niekoľko ľudí, ktorí kráčali smerom k domu; nielen niekoľko, ale desiatky ľudí. Rad ľudí rástol stále viac a viac. O niekoľko minút sa všetci zhromaždili okolo domu, pričom hrali na gitarách a tamburínach. Vzduch okolo bol naplnený príjemnou vôňou ich hudby.
Náš dvor sa rýchlo zaplnil miestnymi obyvateľmi, nebolo ich tridsať či päťdesiat, ako som predtým dúfal, ale niekoľko stoviek! Nikdy predtým nebolo v našom dome toľko návštevníkov. Prišli zo všetkých končín a každý sa mi predstavil. Boli tam metodisti, letničiari, presbyteriáni, luteráni, katolíci - všetky možné náboženstvá a denominácie z celého nášho malého Las Piedras a všetci sa prišli modliť za moju matku. Neprišli len tak na skok, prišli si posvietiť na diabla.
Ako ľudia stále prichádzali, len ťažko som dokázal zadržať slzy. Hrnuli sa do domu v celých húfoch. Keď bol dom plný, obkľúčili dom zvonka a pochytali sa za ruky. Kruh veriacich pohltil náš malý dom. Všade okolo mňa ľudia kládli ruky na dom, pomazávali ho olejom a požehnávali, modliac sa pri tom za ochranu a zbavenie Zlého. Môj otec nevedel, čo robiť. Videl som mu na očiach, aké mu to bolo celé nepríjemné. Zvyšok mojej rodiny, tichý, zmätený a zastrašený, sa zhrčil dokopy.
Dalo sa cítiť, ako sa Duch Boží vznášal nad nami, zaplavoval miestnosti v dome a obkľučoval moju rodinu. Sila jeho prítomnosti bola hmatateľná.
Prekliesnil som si cestu do obývačky, kde ležala moja matka, a postavil sa necelé dva metre od nej. Stále vidím jej oči, keď sa na mňa zahľadela so strachom a zmätená. Vedela, kto som - vedel som to podľa jej znepokojeného pohľadu.
Okná boli dokorán otvorené. Náhly prúd studeného východného vetra zadul celým domom, cez všetky chodby, napĺňajúc izby sviežosťou. Bolo to, akoby Duch Boží vpadol cez okná a čistil celý dom od Zlého, pričom nás všetkých spájal v boji proti kráľovi temnoty. Každý to cítil. Každý vedel, že Duch Boží prišiel, aby na nás spočinul, ukázal svoju silu, ožiaril svojou milosťou a milosrdenstvom tento dom zla, otvoril brány pekla a oslobodil zajatých.
Pozrel som na pastora stojaceho v izbe oproti mne. Požiadal ma, aby som niečo povedal. Pokúsil som sa prehovoriť, no nedokázal som. Slzy sa mi liali po tvári, keď som tam tak stál, so zavretými očami a srdcom plným zmiešaných pocitov.
Čo poviem? Chcel som sa modliť, no slová neprichádzali. Celá moja myseľ bola v hmle. Slzy mi stekali po lícach v ešte väčšom prúde, keď som ticho stál pred mojou matkou, v izbe plnej cudzích ľudí. Tak zúfalo som túžil, aby Boh urobil zázrak v srdci mojej matky. Vedel som, že to môže urobiť. Urobil ten zázrak v mojom srdci a u mnohých, ktorých som poznal.
V tom momente prehovoril v mojom srdci Ježiš tak jasne, ako nikdy predtým. Nicky, povedal, toto je tvoja matka. Viem, že nebola tou matkou, akú si potreboval. Poznám tvoju bolesť. Ale dnešný deň je dňom odpustenia. Odpustil som ti, Nicky, ale teraz ty musíš odpustiť svojej matke. Odpusti jej.
Ako som tam stál plačúc, zmáčaný vlastnými slzami, pocítil som, ako ma niečo poťahalo za spodok mojich nohavíc. Prekvapilo ma to, a tak som rýchlo otvoril oči. Ani do dnešného dňa neviem, ako sa podarilo mojej matke zliezť z pohovky, na ktorej ležala, no keď som sa pozrel dole, videl som jej chabé telo ležať podo mnou. Len ťažko dokázala zdvihnúť ruky, a predsa našla v sebe silu, aby ma chytila. Jej oči žobrali, aby som sa jej dotkol, aby som k nej prehovoril.
Zosunul som sa na kolená, až som zostal tvárou v tvár mojej matke. Stále sa naťahovala po mne, s očami plnými sĺz. „Niky“, prehovorila, „viem, ako veľmi som ťa zranila. Zničila som ťa. Nemám žiadne právo, žiadať to od teba, ale ak to dokážeš, prosím ťa, odpusti mi. Tak veľmi ľutujem všetko, čo som urobila.“
Pokúsil som sa hovoriť, no slová neprichádzali. Nikdy predtým sa moja mama takto na mňa nepozerala. Nikdy som v jej očiach nevidel nič iné, iba vybuchujúcu nenávisť, no teraz hľadela na mňa s láskou. Nedokázal som zadržať slzy. Zahľadel som sa hlboko do jej očí a ona pokračovala: „Nicky, prosím, môžem ťa pobozkať?“
Priblížil som tvár k jej a moja mama ma pobozkala na líce. Jej pery boli teplé a nežné, pery, ktoré sa nikdy predtým ani len nedotkli mojej tváre. Nepamätám si, že by ma čo i len jedenkrát v detstve pobozkala. Vzlykal som ako poranené dieťa.
V tom okamihu som pocítil, ako sa Boh dotkol môjho srdca a odstránil všetku bolesť, nenávisť a ľahostajnosť. Po prvýkrát v živote som svoju matku miloval. Strach zmizol. Priepasť medzi nami sa navždy preklenula. V srdci som necítil nič iné, len lásku a odpustenie.
„Mama“, povedal som, „vieš, že ti odpustím. Ľúbim ťa.“ Oči sa nám stretli a ona sa mi hodila do náručia. Vzlykali sme ešte viac. Celú večnosť sme tam plakali jeden druhému v náručí. Potom som jej povedal: „Odovzdaj svoje srdce Ježišovi, mama. On ti chce odpustiť. Prijmi Ježišovu lásku, mama. Potrebuješ Ježiša!“
Moja mama tam, na podlahe, plačúc mi v náručí, prijala do svojho srdca Ježiša. Modlil som sa spolu s ňou, keď prosila Boha, aby jej odpustil celý jej život nenávisti a hriechu. Vlastnými očami som videl, ako Duch Boží zostúpil na ňu. Ešte počas modlitby som cítil, ako jej telo zosilnieva. Jej oči sa stali čistými ako nikdy predtým. Hoci slabá, prvýkrát po mnohých mesiacoch sa vzpriamila predo mnou, dokázala už stáť a myslieť a hovoriť jasne. Pred očami celého zástupu ľudí a mojej rodiny jej Boh nielen odpustil, ale ju aj uzdravil. Aj keď lekári hovorili, že pravdepodobne neprežije ani noc, pred našimi očami zosilnela. Všetci ľudia okolo nás začali tlieskať, modliť sa, tešiť sa z toho zázraku, ktorého sme všetci boli svedkami. Bosorka z Las Piedras sa teraz stala Božím dieťaťom.
Zničená kliatba
Moja mama žila ďalších dvadsaťpäť rokov a sedem mesiacov. Až do posledného dňa zostala verná Bohu. Dovtedy dokázala priviesť k Ježišovi aj môjho otca. Zriekol sa bosoráctva a svoje srdce dal Bohu. Viera mojej mamy ovplyvnila tisíce ľudí po celom ostrove. Vyvinula sa u nej vášeň pre Ježiša a jej viera bola taká reálna a silná ako kohokoľvek iného, koho som poznal.
Počas tých rokov sme sa k sebe priblížili viac, než som si vôbec kedy predstavoval. Nikdy som už necítil nič iné voči nej len lásku a ona cítila to isté voči mne. A tak som nakoniec mohol spoznať, aká bola moja mama naozaj, nie tá studená matka, ktorú som si pamätal z minulosti, no kým vlastne bola vo svojom srdci.
Boh mi začal odhaľovať bolesť a zmätok, v akom žila celé tie roky. Ako ju môj silný a tvrdý otec, zmietaný v satanovom zovretí, zastrašoval. Ako mladú ju zviedol na život bosoráctva a čarodejníctva a všetkého s tým spojeného. A ona prežila mnoho rokov pripútaná k nemu. Vždy som to považoval za iróniu osudu, že neskôr ona oslobodila otca zo života, do ktorého ju on vtiahol, a ona ho priviedla k Ježišovi.
Moju mamu úplne naplnila úloha vychovávať toľko detí a snaha udržiavať domácnosť. Tak veľmi chcela byť dobrou mamou a milujúcou a starostlivou manželkou, no nevedela ako. Vydávala sa taká mladá a krásna do sveta, o ktorom nevedela nič, do sveta okultizmu a bosoráctva a čiernej mágie; do sveta, ktorý ju čoskoro pohltil.
No vstúpil Boh a všetko to odstránil. Vrátil nám roky, ktoré nám Satan vzal. Vykúpil dni zla a navždy obnovil našu rodinu. Moja jediná sestra a trinásti z mojich bratov dnes slúžime Ježišovi. Traja z nich evanjelizujú. Moja rodina bola navždy bezpečne zasadená do stromu života. Neprenasleduje nás žiadna kliatba temnoty. Satan už viac nemá moc nad Cruzovou rodinou. Kedysi sme mu slúžili, no teraz ním pohŕdame. Sme navždy slobodní! A každý z nás nasleduje Ježiša s neúnavnou vášňou.
V mojej rodine som teda zažil zázrak, ktorý ďaleko prekročil moje očakávanie, keď som dal svoje srdce Ježišovi. Nikdy som si ani len nepredstavil, že by zasiahol moju minulosť a vymazal ju, zničiac kliatbu, ktorá nás sužovala od nepamäti. Urobil pre nás to, čo iba Boh môže urobiť, to, čo v priebehu rokov urobil pre mnohých. Vzal bolesť a nahradil ju láskou. Odstránil hnev a vymenil ho za odpustenie.
Srdcia, ktoré ho kedysi preklínali, teraz horia svätou vášňou pre Jeho lásku. Deti, ktoré vyrastali v bolesti a zneužívaní, prechovávajú v sebe len milosrdenstvo a súcit s inými. Otroci, ktorí sa kedysi klaňali Satanovi, žijú teraz podľa úžasnej novej zmluvy s Bohom.
Srdce s určitým cieľom
Takto funguje Boh, keď vykupuje svojich ľudí. Robí oveľa viac, než len zachraňuje, On nás obnovuje. Čokoľvek nám Satan ukradol, Boh vracia. Nech už sme hriechmi stratili koľkokoľvek času, Boh ho láskou získa späť. Rany, ktoré nám spôsobil svet, uzdravuje svojou úžasnou milosťou. Toto je Ježiš, ktorého uctievame – Spasiteľ, ktorý zomrel, aby sme mohli žiť. Toto je posolstvo, ktoré prinášame svetu, stále spútanému hriechom. Toto je jediné svedectvo, ktoré sa oplatí hovoriť – jedná vec, na ktorej skutočne záleží. Ako je možné, že ju nekričíme zo striech domov? Ako môžeme vôbec niekedy skĺznuť do apatie po tom všetkom, čo Boh pre nás urobil? Ako je možné, že nemáme tú nehynúcu vášeň a nadšenie, vediac to, čo vieme? Pochopiac, čo chápeme o Satanovi a jeho lžiach? Po tom, čo sme zakúsili bezpodmienečné odpustenie, ktoré dáva Ježiš?
Ako môže ktokoľvek mlčať?
Odkedy do môjho srdca vstúpil Ježiš, mojou vášňou v živote sa stala spása stratených duší! Ježiš v tom okamihu vypálil do môjho srdca posadnutosť pre duše – sálajúcu vášeň pre tých, ktorí potrebujú Spasiteľa. Je to oheň, ktorý nikdy nezhasne, nikdy nezoslabne, nikdy nepoľaví. Je to krv, ktorá mi pulzuje v žilách, je to sila, ktorá ma ženie dopredu deň za dňom, mesiac po mesiaci, rok po roku. Moje srdce puká posolstvom Božej lásky a vernosti, a jediné čo chcem, je deliť sa o túto pravdu s inými ľuďmi!
Niekto sa ma raz spýtal: „Aký najväčší zázrak si videl?" Okamžite som vedel odpovedať: „Keď Boh zasiahne hriech v srdci a nahradí ho láskou - to je najväčší Boží zázrak." Vidím, že sa to deje každý deň; a zakaždým je to pre mňa taký reálny a silný zážitok ako v ten deň, keď som to prežil ja.
Ľudia potrebujú Ježiša, a Boh chce, aby sme ich ty i ja priviedli k Nemu. Sme vyslancami Svätého Ducha, žijeme a pracujeme na Satanovom ihrisku a všade okolo nás sú stratené a zranené deti túžiace nájsť cestu domov. Neexistuje žiadny krajší pocit než vziať dieťa za ruku a priviesť ho do náručia Ježiša. Tomu sa nič nemôže vyrovnať!
Pripravený slúžiť
Ale čo na to treba? Čím potrebuje Boh, aby sme boli, a čo potrebuje, aby sme robili, aby nás mohol použiť na to, aby sme ovplyvnili stratený svet? Som presvedčený, že predtým, ako ktorýkoľvek Kristov nasledovník môže mať závažný dosah na ľudstvo, musí preukázať tri dôležité kvality služobníka - tri charakteristické črty, ktoré nielenže umožnia Bohu pracovať skrze nás, ale ktoré budú slúžiť ako hromozvod pre duše, ktoré potrebujú spásu.
Prvou je vášeň. Vášeň pre Ježiša a vášeň pre tých, ktorí Ho potrebujú. Vášeň, ktorá je ďaleko nad rámec toho, čo zvyčajne Cirkev a svet vidí, nad rámec obyčajného vzrušenia a fanatizmu.
Druhou je milosrdenstvo. Milosrdné srdce je hlavnou zložkou v živote nasledovníka. Ak sa nedokážeme naučiť vidieť ľudí tak, ako ich vidí Ježiš, milovať ich tou istou láskou, akú nám preukázal On, slúžiť im tak, ako Ježiš slúžil, kým žil na zemi, starať sa s rovnakým súcitom, ktorý Ho doviedol až na smrť na kríži...ak v sebe nedokážeme prebudiť tento druh milosrdenstva, nikdy nedokážeme ovplyvniť stratený a zomierajúci svet.
A treťou črtou je vízia. Každý z nás potrebuje zmluvu z Bohom - poslanie, účel, jasný zmysel nášho nadania a talentov a skutočného povolania v Jeho kráľovstve. Ty a ja, obaja sme boli stvorení na osobitný účel a úlohu, a Boh nás stále pripravuje na to, aby sme dokázali splniť poslanie, ktoré nám pripravil skôr, ako sme sa narodili. No ako zriedka tento účel nájdeme!
Vášeň. Milosrdenstvo. Vízia.
Tri kvality, ktoré by sa mali stať štandardnou súčasťou života každého nasledovníka. Tri charakteristické črty, ktoré potrebuje každý veriaci, ak má seriózne ovplyvniť svet. Tri nevyhnutné prvky potrebné na to, aby nám v hĺbke srdca dozrela vášeň pre duše.

mojpribeh.sk/…/nicky-cruz-vysl…
Peter(skala)
Svedectvo pani Kataríny o Božích daroch viery a uzdravenia
sk.radiovaticana.va/…/1178479More
Svedectvo pani Kataríny o Božích daroch viery a uzdravenia
sk.radiovaticana.va/…/1178479
Peter(skala)
Svedectvá z modlitbovej vigílie vo Filadelfii za účasti Svätého Otca
sk.radiovaticana.va/…/1175150
Peter(skala)
Svedectvo o uzdravení

Chcem sa aspoň takto podeliť o svoje svedectvo :

V dňoch 13.04.-14.04.2013 som bola s farnosťou mesto a Hájik v Olsztyne za otcom Danielom. Priznám sa, že jeho stretnutia, či už stretnutie pre mladých, ktoré býva druhú sobotu v mesiaci alebo otvorené stretnutie v tretiu sobotu v mesiaci, sledujem na internete už hádam vyše roka. Odvtedy, ako som sa dozvedela o týchto …More
Svedectvo o uzdravení

Chcem sa aspoň takto podeliť o svoje svedectvo :

V dňoch 13.04.-14.04.2013 som bola s farnosťou mesto a Hájik v Olsztyne za otcom Danielom. Priznám sa, že jeho stretnutia, či už stretnutie pre mladých, ktoré býva druhú sobotu v mesiaci alebo otvorené stretnutie v tretiu sobotu v mesiaci, sledujem na internete už hádam vyše roka. Odvtedy, ako som sa dozvedela o týchto stretnutiach od kňaza na Škole viery a kresťanského života, ktorú navštevujem druhý rok. Sú to veľmi silné stretnutia - Ježiš uzdravuje ľudí cez otca Daniela na mieste, ale aj cez internet. Veľmi som túžila ísť tam osobne a stalo sa, že som mohla byť 13.04.2013 osobne prítomná v Olsztyne na stretnutí. Bolo to veľmi silné - videla som "ženy usínať v Duchu" a veľmi na mňa pôsobil rev, ale aj smiech ľudí, cez ktorých diablisko rušilo toto stretnutie. Ja som tam išla hlavne preto, aj keď každý človek potrebuje uzdravenie, lebo som sľúbila vyprosiť uzdravenie mojej celej rodine, mojim priateľom a známym, takže som tam išla s batohom plným úmyslov. A samozrejme som išla prosiť aj za obrátenie - dar viery pre mojich synov. Tak sa aj stalo, písala som veľa mien a prosieb na lístočky. Otec Daniel, keď uzdravoval, povedal, že niektorí sú uzdravení hneď na mieste, niektorí až v nedeľu na druhý deň po svätej omši, niektorí až za nejaký čas a niektorí budú uzdravení tak, že budú mať bolesti, možno aj silnejšie ako mávali, a potom za nejaký čas už nebudú mať žiadne, lebo sú uzdravení. Stretnutie som prežívala s otvoreným srdcom. Zažili sme aj dážď, podľa otca Daniela Duch Svätý zosiela takto prúdy milostí. A naviac - ukázala sa aj nádherná dúha, čo je pre mňa obrovský symbol.

Zmluva= Ja som tvoj a ty si môj!

Stretnutie som veľmi prežívala aj na druhý deň, keď som dostala milosť prejsť na kolenách okolo obrazu Jasnogurskej Panny Márie. Vtedy som si uvedomila, že ja som za seba vôbec neprosila ani za moje zdravie (pred dvoma rokmi som mala zápal pankreasu veľmi akútny a minulý rok som dostala duodengastrický reflux, ktorý sa podľa lekárov nedá liečiť, lebo keď už budú veľké bolesti, tak jedine operáciou sa dá tento stav upraviť) a ani za môj najväčší problém (stále nie je vyriešený byt, v ktorom bývam, pretože aj keď nemám žiadne nedoplatky, všetko mám vyrovnané a problém vznikol ešte v roku 2006,kedy som žila zlý život - život bez Boha, Boh mi odpustil, zažila som obrátenie, žijem život odovzdaný Bohu, a chcú ma vysťahovať). Tak som tieto moje problémy odovzdala Panne Márii, pretože som na seba úplne v sobotu zabudla.
V nedeľu cestou domov mi bolo veľmi zle v autobuse, ledva som cestu vydržala, bolel ma žalúdok a začala som mať veľké bolesti. Nechápala som, veď som bola na uzdravení a takýto stav.... Hneď v pondelok som išla ku lekárke na odbery, či nemám zase zápal pankreasu. Krvné výsledky boli v poriadku a bola som sa objednať na gastro na hadicu ale až na koniec mája. S bolesťami som bola doma tri dni, potom zrazu prestali. Až teraz 20.05.2013 som bola na hadici. Aké bolo počudovanie lekára, keď mi žiadnu chorobu nezistil. Povedal len to, že keby sám nerobil vyšetrenia a nevedel, aký je stav, tak by tomu neveril, lebo reflux sa vyliečiť bez operácie nedá. A u mňa nič nenašiel, povedal len, že „toto sa nestáva“. Ale ja som si hneď spomenula na otca Daniela a viem, že Ježiš ma cez neho uzdravil z nevyliečiteľnej choroby, lebo jemu nič nie je nemožné.

Chvála ti, Pane,
Pána chcem velebiť v každom čase, moje ústa ho budú vždy chváliť. V Pánovi sa bude chváliť moja duša, nechže to počujú pokorní a nech sa tešia. Ž 34,2-3.

Toto moje svedectvo by som najradšej vykričala celému svetu! Otec Daniel vyzýva, aby ľudia, ktorí boli uzdravení, svedčili o tom aj ostatným, aby ľudia uverili, že Ježiš uzdravuje aj dnes aj z nevyliečiteľných chorôb a mohli tak poukázať na nekonečné Božie milosrdenstvo.

tu je link na stránku
mimj.pl

alebo :
mimj.pl/category/spotkania/

www.mojakomunita.sk/…/svedectvo-o-uzd…
Peter(skala)
www.playfilm.cz/prava-tvar-islamu-2015/

svedectvo exmoslima o svojom obrati ku kresťanstvu a tom ako v Iraku pred 30 rokmi moslimovia prišli ako prenasledovaná menšina a dnes su z nich terroristi. To, čo sa stalo v jeho krajine, chcu urobiť aj u nás.
Peter(skala)
Prihováram sa Vám ako jedna z Rodiny Sedembolestnej, aby som sa s Vami podelila o nádhernú životnú skúsenosť o sile modlitby s našou drahou Sedembolestnou.V roku 2006 našu širšiu rodinu – sme piati súrodenci s rodinami – zasiala ťažká správa, že Ivonka /moja neter/ má rakovinu lymfatických uzlín. Táto informácia prišla nečakane ako blesk z jasného neba, pretože Ivonka prekypovala krásou, …More
Prihováram sa Vám ako jedna z Rodiny Sedembolestnej, aby som sa s Vami podelila o nádhernú životnú skúsenosť o sile modlitby s našou drahou Sedembolestnou.V roku 2006 našu širšiu rodinu – sme piati súrodenci s rodinami – zasiala ťažká správa, že Ivonka /moja neter/ má rakovinu lymfatických uzlín. Táto informácia prišla nečakane ako blesk z jasného neba, pretože Ivonka prekypovala krásou, mladosťou svojich 23 rokov a práve bola v 5. ročníku vysokej školy. Písala diplomovku a chystala sa na štátnice v očakávaní promócií. Jej štíhla vysoká postava, krásne dlhé vlasy a najmä jej milá usmievavá tvárička a dobrá veselá povaha nesignalizovali prejavy tejto choroby. O to ťažšie bolo prijať holú realitu – vyjadrenie lekárov, že choroba je v pokročilom 3. štádiu.

Rozpútal sa boj plný bolesti, utrpenia, ale predovšetkým plný nádeje a dôvery v Boha a pomoc Matky Božej a Matky našej! Lekári na Národnom onkologickom ústave v Bratislave rozbehli v plnom nasadení liečbu. Ivonka musela absolvovať náročné vyšetrenia, chemoterapie, kde jej bez okolkov bolo oznámené, kedy a po ktorej terapii vypadajú jej krásne vlasy, dostala poukaz na parochňu... Jej rodičia /moja sestra/ neúnavne prevážali Ivonku z nemocnice domov a naopak.

Popritom hneď od začiatku toto nesmierne utrpenie, ktoré zasiahlo našu celú širokú rodinu nás všetkých zjednotilo v modlitbe. Ako som spomenula, sme piati súrodenci, kedy nám v detstve nepredpokladane zomrel otec. Mali sme rozostavaný dom. Naša maminka nás v tomto ťažkom položení naučila spoliehať na Pána a dôverovať mu!

To sa prejavilo i teraz. Všetky rodiny, hoci bývame každý inde na Slovensku, sme si dohovorili konkrétny čas /o 20,oo hod./, kedy sme sa všetci spoločne modlili i s našou mamičkou /vtedy bola medzi nami/. Ivonkini rodičia a jej sestra tiež, hoci predtým sa nemodlievali spoločne, ale každý individuálne.

Úderom 20-tej hodiny začali spoločné ružence, krížové cesty, deviatniky k Jezuliatku!

Modlievali sme sa naraz 3 generácie – babky, tety, ujovia, deti. Prečo práve tento repertoár modlitieb ? Ruženec nás spájal a spoliehali sme sa ním na Matku Božiu – kto by za nás prosil viac ako naša drahá Mama ? Kto by rozumel viac takémuto utrpeniu ako Sedembolestná ?

Krížovými cestami sme cítili odprosovať hriechy, ktorých dôsledkom je možno i táto choroba (i keď choroba nemusí byť vždy dôsledkom hriechu). A prečo Jezuliatko ? Ivonka nádherne od malička spievala v kostole Jezuliatku. Aj ja - jej teta mám k Jezuliatku úprimný vzťah – keď Jezuliatko u Nebeského Otca prosí, Večný Otec nič neodoprie ! S Ivonkou sme sľúbili, že keď bude po všetkom, pôjdeme sa spolu poďakovať k Pražskému Jezuliatku.

Samozrejme, že modlitby nezostali len za dverami našich rodín. Keď Ivonka prišla do školy upraviť si študijný plán, jej spolužiakov hlboko zasiahla táto správa. Pýtali sa, kde berie silu zostať pokojná. -„Modlím sa a všetci naši sa modlia so mnou!“ Keď udrel hodina našej spoločnej modlitby, Ivonka priamo pred študentmi povedala - teraz sa celá rodina modlí za mňa, musím sa modliť i ja. Študenti prerušili rozprávanie, prizerali modlitbe a modlili sa s Ivonkou. I keď prišli za ňou domov, Ivonka sa vždy s nimi modlila. Jej sestra zmobilizovala k modlitbe všetky kamarátky i cez internet i za hranicami.

Vlasy Ivonka obetovala z svoju priateľku, ktorá mala problém. „Pane Ty vieš, ako som si vždy zakladala na vlasoch, keď chceš, obetujem Ti ich za svoju priateľku!“ /sama som videla ako horko zaplakala po príchode z nemocnice, keď jej povedali, že jej vlasy vypadajú ! /

A viete ako to dopadlo ? Ivonke po toľkých chemoterapiách nevypadali žiadne vlasy – hoci všetkým ostatným pacientom áno – tak, ako to povedali lekári. Vďaka, Pane!

Ja som samozrejme hneď od začiatku poprosila naše spoločenstvo Rodiny Sedembolestnej o pomoc. Don Macák, ktorý nás vedie, slúžil za Ivonku sv. omšu. Bolo nás veľa – z rôznych miest Slovenska, ktorí sme sa modlili i tí, ktorí s nami putovali do Czenstochovej. Taktiež sa s nami modlili i z Trnavy, medzi nimi i jedna žena, ktorá bola sama uzdravená z rakoviny.

Modlilo sa Ivonkine spoločenstvo s kňazom Karolom Martincom...... Modlitbové reťazce sa spontánne rozširovali, kto poznal Ivonku, chcel sa modliť.

Keď sa Ivonkin stav veľmi zhoršil a lekári skonštatovali, že nie je možné podávať chemoterapiu ďalej /bolo to vo štvrtok/, v sobotu sme všetci išli prosiť k našej drahej Sedembolestnej. Priviezli sme i Ivonku. Spoločne sme – celé spoločenstvo – robili krížovú cestu v Bazilike a potom sme v divadelnej sále i spolu s don Macákom a Vierkou Kociánovou – za Združenie JAS, modlili za Ivonku. V pondelok lekári konštatovali, že krvné výsledky sú v norme, mohlo sa v terapii pokračovať. Vďaka Sedembolestná!

Choroba, ale zúrila ďalej, akoby nechcela prijať svoju prehru. Stáli sme bolesti a utrpeniu zoči-voči. Videli sme ako Ivonka nevládze. Pán nás, ale stále povzbudzoval. Napr. Ivonka zatúžila po spovedi /nebol schopná ísť do kostola/ a vtedy sa ozval telefón : „Môžem prísť na návštevu ?“, bol to kňaz, ktorý ale u nich doma predtým nikdy nebol!. Ivonka prijala sviatosť zmierenia ! Pane, Tvoje milosrdenstvo je nekonečné !

Začínal Veľký Týždeň! Ivonkin stav sa rapídne zhoršoval. Mala veľké bolesti, ktoré mali sťahovavý charakter. Raz ju veľmi bolela hlava, potom ľadviny, potom jazyk, atď...

Vtedy ma napadlo – môžu pomôcť len krížové cesty ! Keď bolel napr. jazyk, krížovými cestami sme odprosovali hriechy jazykom, atď.. Vtedy bolesti prešli celým celučičkým telom, čo bolo veľmi atypické pre túto chorobu. Nezaberali žiadne lieky !

Ivonka tesne pred Trojdním veľmi odovzdane povedala, že svoje utrpenie v plnom rozsahu spája s Ježišom. Počas Zeleného Štvrtka, Veľkého Piatku a Bielej Soboty to boli najväčšie bolesti. Mysleli sme, že nás čaká to najhoršie ! Vtedy sme zintenzívnili modlitby na maximum.

Ja som išla na celú noc zo Zeleného Štvrtka na Veľký Piatok adorovať do Baziliky. Bolo nás 5 žien z Rodiny Sedembolestnej! Prežiť s Pánom celú Getsemanskú noc som túžila veľmi dávno, ale vždy som zaspala. Tentoraz som mala veľmi silný motív – jediný úmysel – Ivonka. Celú noc sme ani jedna z nás oka nezažmúrili.

Bola to nezaslúžená milosť, akú nedostali ani apoštoli! Vďaka Ti, Pane !

Informácie o Ivonke sme si dávali po telefóne a keď som sa chystala odísť na Bielu Sobotu večer na Vzkriesenie, poslala som Ivonke SMS asi v tomto znení, aby sa všetka bolesť a utrpenie premenilo na Radosť, ako to k Veľkej Noci patrí. Odchádzala som s bolestnou odpoveďou – bolesti vrcholili ! Kňaz Karol pri sv. omši pridával úmysel aj za Ivonku ! Jej rodičia chceli zostať doma pri nej. Kamarátka Evička, ktorá jej bola veľkou oporou, prišla a povedala, že zostane u nich doma, prípadne i so svojimi rodičmi a oni nech idú na Vzkriesenie. Tak sa aj stalo. Evička priniesla gitaru. Spievať a hrať , to akosi nešlo a tak sa začali modliť ruženec, lepšie povedané iba Evička a Ivonka svojou bolesťou ....

Svätú omšu i prijímanie som obetovala za Ivonku, ako i mnohí iní. Keď som prišla domov, bežala som k mobilu. Čakala ma SMS priamo od Ivonky. Citujem :“Ahoj Joži ! Ja som prešťastná! Kristus je Víťaz! On má rád všetkých nás! Mám toľko energie a sily! Radujme sa! Ďakujem Jezuliatku ako ma miluje. Je to úžasné !“, koniec cit.

Ivonka počas omše zacítila úžasný príval síl a radosti – bola uzdravená ! ALELUJA!!! Vytočila som telefón. Tak krásny koncert som ešte v živote nepočula – hrala gitara, saxafón /jej otec/, Ivonka, Evička, sestra a všetci spievali, do toho vzlykala moja sestra .... Aleluja ! Aleluja !

VĎAKA SEDEMBOLESTNÁ, VĎAKA JEŽIŠ!

Ivonka prekypuje radosťou a zdravím. Po dvoch rokoch sme sa dozvedeli, že dvaja mladí Ivonkini kamaráti poprosili sestričky sv. Kríža na Cerovej o modlitby za Ivonku. Jedna staršia rehoľná sestrička, ktorá bola pripútaná na lôžko – mala silný reumatizmus – obetovala všetky bolesti a svoj život za Ivonku.

MÓJ PANE, OSLÁV SA TÝM VŠETKÝM!

P.S. S Ivonkou sme sa poďakovať u Jezuliatku boli ! Pán jej dal nielen zdravie, ale i úspešne dokončiť školu v tom istom školskom roku. VĎAKA!
teta Jožka so súhlasom Ivonky

www.sedembolestna.sk/zazraky.html