Svätý ...R O B E R T ...B E L A R M I N -kardinál,reholník,učiteľ Cirkvi-sviatok 17.september
4.10.1542 - 17.9.1621
Pochádzal z rodiny nižších šľachticov,jeho strýko z matkinej strany bol nakrátko pápežom-Marcel II. len 22 dní /9.4.-1.5.1555/...Mal 11 súrodencov ...4 bratov a 7 sestier...Bol veľmi malej ,drobnej,chatrnej postavy cca 155 cm a vypadal ako dieťa...Pri sv. omši a kázni si musel stanúť na stoličku,aby ho bolo vidieť...Hoci bol takej drobnej postavy,duchom bol velikán...K hlbokej viere ho viedla jeho matka Cinzia,sestra pápeža...Robert žil veľmi skromne a všetko bohatstvo venoval chudobným a núdznym...nebral ani svoj plat,ale peniaze dal chudákom... Získal veľký vplyv aj vo Vatikáne a pápeža...Dokázal aj kritizovať nedostatky v pápežskej kúrii a viedol neohrozene boj proti bludárom...
Hlásal učenie...ak by pápež upadol do bludu...tak prestáva byť pápežom...a kardináli majú právo zvoliť nového pápeža...
Pápež môže byť podľa Bellarmina v teoretickej rovine heretikom, no ak by do herézy upadol, prestal by byť pápežom. Podporuje však názor, že pápeži nikdy neučili nič, čo by bolo úplne v rozpore s vierou.
Bol taliansky jezuita, kardinál a teológ, ktorý bol v roku 1930 kanonizovaný a ustanovený za učiteľa Katolíckej cirkvi. Žil v rokoch 1542 až 1621, bol významným predstaviteľom protireformácie a autorom viacerých náboženských spisov. Jeho sviatok pripadá na 17. september a je patrónom katechétov.
Bože, svätého biskupa Róberta
si obdaril vynikajúcou učenosťou
a nezlomnou odvahou,
aby bránil vieru tvojej Cirkvi; *
na jeho orodovanie pomáhaj svojmu ľudu
zachovať si neporušenú vieru —
a dosvedčovať ju v každodennom živote.
Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh
a s tebou žije a kraľuje v jednote Ducha Svätého
po všetky veky vekov.
SV. RÓBERT BELLARMÍN
biskup a cirkevný učiteľ
(1542 - 1621)
Obdobie, v ktorom žil Róbert Bellarmín, bolo obdobím veľkých náboženských a svetonázorových diskusií, ktoré sa prenášali aj na pole osamostatňujúcich sa prírodných vied. Tieto debaty zaujímali i mnohých jednoduchých ľudí. Tým menej sa im mohol vyhnúť muž, ktorý stál v prvej línii teologickej vedy a zastával dôležité funkcie v Cirkvi, ako bol sv. Róbert Bellarmín. preto silne poznačili jeho život a najmä jeho pôsobenie v službách Cirkvi.
Sv. Róbert Bellarmín pochádzal zo stredného Talianska. Narodil sa 4. októbra 1542 v mestečku Montepulciano. Keď mal 15 rokov , jezuiti založili v jeho rodnom meste školu. Róbert bol jeden z jej prvých žiakov. Veľmi dobre sa učil. Tiež si obľúbil svojich učiteľov a rozhodol sa nasledovať ich v rehoľnom povolaní. Otec najprv nechcel dovoliť, ale napokon súhlasil. Róbert vstúpil do jezuitskej rehole 21. septembra 1560. Mal vtedy 18 rokov.
Teológiu začal študovať v Padove. Ale dokončil ju v Louvaine v terajšom Belgicku, kam ho poslali predstavení nielen kvôli štúdiu, ale aj ako osvedčeného latinského kazateľa. Róbert zvládol veľmi úspešne obidve úlohy. Napokon v marci roku 1570 bol vysvätený za kňaza. Ešte v tom istom roku určili predstavení Róberta za profesora teológie v Louvaine. Súčasne tam bol aj prefektom štúdií a špirituálom.
Louvain (Leuven) sa nachádzal na rozhraní románskeho a germánskeho sveta, kde sa nestretali iba dve rozdielne kultúry, ale aj vplyvy dvoch, prípadne troch rozdielnych teológií: katolíckej z románskych krajín, luterskej z Nemecka a kalvínskej z Holandska. Tak sa ľahšie pochopí ovzdušie teologických polemík, v ktorom žil Róbert 7 rokov v Louvaine a ktoré silne ovplyvnilo jeho myslenie a ďalšiu teologicko-literárnu činnosť.
Po 12 rokoch predstavení uvoľnili Róberta z vyučovania, a to jednak pre oslabené zdravie a jednak preto, lebo ho poverili inými úlohami v reholi. Jednou z nich bolo duchovné vedenie jezuitských klerikov. Róbert sa tak stal duchovným otcom i sv. Alojza Gonzagu, ktorý v tom čase študoval na Rímskom kolégiu. Roku 1592 bol Róbert vymenovaný za rektora Rímskeho kolégia a roku 1594 za predstaveného neapolskej jezuitskej provincie.
Začiatkom februára 1597 pápež Klement VIII. povolal Róberta Bellarmína do služieb rímskeho cirkevného ústredia. Vymenoval ho za pápežského teológa, za poradcu Svätého ofícia, ktoré bolo najvyšším cirkevným orgánom pre vieroučné otázky, a za examinátora biskupov. Napokon 3. marca 1599 ho urobil kardinálom.
Rím na konci 16. storočia už nebol taký svetácky ako v renesančnom období. No napriek tomu kardináli aj v tom čase boli cirkevnými kniežatami s patričným vonkajším prepychom, so služobníctvom a s veľkými dôchodkami. Róbert Bellarmín si však nikdy neosvojil takýto spôsob života. Uspokojil sa so základným príjmom, z ktorého vedel ušetriť na rozličné potreby Cirkvi a pre chudobných. Chudobným venoval dokonca aj závesy zo svojho kardinálskeho bytu, aby si mohli urobiť šaty. Odmietal dary svetských kniežat, ako aj bohatú penziu, ktorú mu ponúkol španielsky kráľ Filip III. Takto si zachoval nielen evanjeliovú chudobu, ale aj slobodu, s ktorou mohol účinnejšie brániť záujmy Cirkvi a presadzovať reformné smernice Tridentského koncilu. V duchu tejto slobody napísal na pápežov podnet memorandum, v ktorom otvorene poukazoval na 6 príčin neporiadkov v pápežskej kúrii v Ríme.
Kardinálova prorocká úprimnosť bola trocha silná pre pápeža a ešte väčšmi sa dotkla iných členov kúrie. Okrem toho sa Bellarmín v teologických náhľadoch rozchádzal s niektorými vplyvnými prelátmi. Výsledkom toho všetkého bolo preloženie kardinála Bellarmína z Ríma do Capuy neďaleko Neapola. Pápež ho vymenoval za capuánskeho arcibiskupa. Keďže dovtedy nebol biskupom, v apríli 1602 prijal biskupskú vysviacku a po nej sa odobral na nové pôsobisko.
Hoci Róbert Bellarmín nikdy predtým nepracoval priamo v pastorácii, biskupskú úlohu zvládol veľmi dobre. Každý rok vykonal pastoračnú návštevu všetkých farností a usporiadal diecéznu synodu. Zvlášť mu ležalo na srdci duchovenstvo, chudobní a bohoslužby. Jeho pôsobenie nebolo bez ťažkostí, ale veľká láska k veriacim mu ich pomohla prekonať. Ľudia vycítili jeho dobré srdce a tiež ho milovali, ako to sám priznal vo svojom životopise.
Nový pápež Pavol V. povolal kardinála Bellarmína znova do Ríma a urobil ho členom viacerých rímskych kongregácií. Okrem toho bol Bellarmín protektorom rehole celestínov a kolégia Germanika, za istý čas i správcom biskupstva Montepulciano a v rokoch 1615-1621 predsedom biblickej komisie pre revíziu gréckeho textu Nového zákona.
Hlavným poľom pôsobnosti kardinála Bellarmína boli teologické otázky. No pápež ho žiadal o spoluprácu aj v cirkevno-politických problémoch, ako bol spor s Benátskou republikou, s anglickým kráľom Jakubom I. a so zástancami tzv. galikanizmu vo Francúzsku. Bellarmín v súvislosti s týmito spormi napísal niekoľko spisov na obranu pápežstva, pričom zastával náhľad o nepriamej moci pápeža vo svetských veciach.
Do toho obdobia spadá aj prvá časť sporu cirkevnej autority s Galileom Galileim. Ako je známe, išlo o spor medzi zástancami svoch astronomických sústav: starej, Ptolemaiovej, podľa ktorej Zem je pevná a Slnko s ostatnými nebeskými telesami sa otáča okolo nej, a novej, Kopernikovej, podľa ktorej sa Zem s ostatnými planétami otáča okolo Slnka. Galilei propagoval Kopernikovu heliocentrickú sústavu, ktorú zdôvodňoval výpočtami a pozorovaniami pomocou novo vynájdeného a ním zdokonaleného ďalekohľadu.
Galilei sa nedostal do konfliktu s teológmi preto, že by hlásal čosi nové. Veď heliocentrickú sústavu objavil a predstavil verejnosti Mikuláš Koperník už v 1. terine 16. storočia, to znamená takmer sto rokov pred prvým Galileiho procesom. Vtedy Cirkev nemala proti nej námietky, ba niektorí významní cirkevní predstavitelia(pápež Klement VII., kardinál Mikuláš von Schönberg, biskup Tedemann Geise) ju prijali veľmi priaznivo. Koperník mohol prednášať o svojom systéme dokonca na rímskej univerzite Sapienza a jezuitský astronóm Krištof Klavius sa opieral o Kopernikove práce pri reforme kalendára za pápeža Gregora XIII.
Spolu pôsobili tu viaceré okolnosti. Možno spomenúť aspoň dve, ktoré mali veľký, ak nie rozhodujúci vplyv na vývoj udalostí. Jednou z nich bol Galileiho výbušný charakter a polemický spôsob argumentácie, spojený neraz s iróniou. Celkove mu tieto vlastnosti nemožno vyčítať, lebo Galilei mal pre heliocentrickú sústavu viac dôkazov ako Kopernik, a to na základe dokonalejších pozorovaní a výpočtov. Preto mohol zápalisto argumentovať proti ľuďom, ktorí sa mohli opierať iba o dvetisíc rokov staré závery gréckeho filozofa Aristotela a o päťsto rokov mladšie pozorovania astronóma Ptolemaia, ktorý žil v 2. stor. po Kr. Pravda, niektorých sa takýto spôsob sebavedomej argumentácie nemilo dotkol, a keď nemali v rukách prírodovedecké dôkazy, hľadali iné. Napokon sa chytili doslovného výkladu jedného biblického textu. Ide o stať z knihy Jozue, kde sa hovorí, že slnce ostalo stáť, aby Izraeliti mohli dokončiť víťazný boj proti Amorejčanom (por. Joz 10,12-14). Galilei sa proti takémuto dokazovaniu bránil svojím výkladom Biblie, čím sa vytvorila druhá okolnosť v neprospech bojovného vedca: spor sa preniesol z prírodovedeckého poľa do vieroučnej oblasti, kde Galilei nemal patričnú kompetenciu. Tam boli rozhodcami teológovia, a tí roku 1616 zakázali Galileimu propagovať heliocentrický systém s odôvodnením, že protirečí Biblii. Zodpovedné kongregácie poverili kardinála Bellarmína, aby oficiálne oznámil rozsudok Galileimu.
Róbert Bellarmín bol takmer až do konca života v službách rímskych kongregácií. No nebol iba suchým kuriálnym úradníkom. Venoval veľkú starostlivosť duchovnému životu, ktorú prehĺbil najmä v posledných rokoch života. V tom období napísal 7 spisov s duchovnou tematikou. Najznámejšie z nich sú De gemitu columbae O žalostení holubice) a De arte bene moriendi (O umení dobre umrieť).
Vo februári 1621 sa kardinál Bellarmín ešte zúčastnil na konkláve, v ktorom bol zvolený pápež Gregor XV., ale v lete toho istého roku sa už cítil na konci svojich životných síl. Prosil pápeža, aby sa smel utiahnuť do jezuitského noviciátneho domu sv. Andreja na Kvirináli. Prišiel tam 15. augusta. O tri dni na to ochorel a viacej sa neuzdravil. Zomrel 17. septembra 1621. Pochovali ho najprv v hlavnom jezuitskom kostole Al Gesú, ale po vyhlásení za blahoslaveného v máji 1923 preniesli jeho telesné pozostatky do kostola sv. Ignáca, kde ich uložili vedľa oltára sv. Alojza, ktorému bol kedysi duchovným otcom.
Kardinála Bellarmína si mnohí ctili tak pre učenoasť, ako aj pre svätosť života. Preto sa proces jeho blahorečenia začal už rok po jeho smrti. No pre rozličné príčiny sa dokončil až po tristo rokoch. Pápež Pius XI. vyhlásil v máji 1923 Róberta Bellarmína za blahoslaveného. Ten istý pápež ho roku 1930 vyhlásil za svätého a o rok neskôr za cirkevného učiteľa.
Pochádzal z Toskánska. Stal sa jezuitom a po skončení štúdia bol profesorom teológie a teologických kontroverzií. Písal spisy na obranu učenia Cirkvi, pápežského primátu a pre duchovný život. Bol arcibiskupom v Capue, vymenovaný za kardinála a na žiadosť pápeža sa angažoval v kongregáciách pápežskej kúrie a v oblasti cirkevných a politických problémov. Predovšetkým bol duchovným pastierom, ktorý z celého srdca miloval Boha a všetkých ľudí, najmä chudobných. Zomrel v Ríme.
Narodil sa 4. októbra 1542 v Montepulciane v strednom Taliansku. Bol tretím z desiatich detí Vincenza Bellarmína a Cinzie rodenej Bellarmino. Cerviniovej, ktorá bola sestrou kard. Rodina patrila k chudobnej toskánskej šľachte. Robert mal ako ďalšie mená (v taliančine) Francesco Romolo.
V rokoch 1557 - 8 založili jezuiti v Montepulciane školu. Tam sa Robert stal usilovným žiakom, ktorý vynikal talentom a cnosťou a vo veku 18 rokov vstúpil do ich rádu. Stalo sa tak 16. septembra 1560 s radostným súhlasom jeho matky a s nesúhlasom otca, ktorý mal iné želania. Robert začal noviciát v Ríme, kde zostal do roku 1563, a z toho sa venoval štúdiu najmenej jeden rok. Ďalší rok bol vo Florencii, potom tri roky študoval filozofiu v Mondovii a od roku 1567 dva roky na univerzite v Padove a vo flámskom Leuvene, kde dokončil štúdium teológie (dnes najstaršia katolícka univerzita v Belgicku). Na Kvetnú nedeľu 25. marca 1570 ho biskup Cornelius Jansens v Gente vysvätil za kňaza.
Následne ho so súhlasom generála rádu Františka Borgiu poslali späť do Lovana, kde pôsobil ako profesor až do roku 1576, keď ho povolali na teologickú katedru v Ríme. Tu sa s veľkým úspechom zaoberal kontroverznými otázkami a stal sa najvýznamnejším teológom svojej doby.
Medzi klerikmi, ktorí požiadali Roberta Bellarmína o duchovné vedenie, bol aj svätý Alojz Gonzága, ktorého v roku 1591 pripravil na večnosť. V nasledujúcom roku sa stal rektorom Rímskeho kolégia a v roku 1594 sa stal rehoľným predstaveným Neapolskej provincie.
Jeho málo známym a prekladaným dielom je aj kniha "O vzostupe mysle k Bohu", ktorú napísal neskôr. Uvádza sa, že na tento "výstup" používal rebrík stvorených vecí. Podľa publikovaného úryvku autor ponúka aj úvahy nad úryvkami z evanjelia. Napríklad: "Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké." R: Bellarmín v ňom vidí "prvé a najväčšie prikázanie: Miluj Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom. Veď čo je ľahšie, príjemnejšie a milšie ako milovať dobro, krásu a lásku? A to všetko si ty, Pane, môj Bože." Ďalej poukazuje na odmenu, ktorá je naozaj vytúžená, vzácnejšia ako zlato a sladšia ako med. Podľa ap. Jakuba je to "koruna života" a svätý Pavol ju pripomína v 1 Kor (2, 9) ako nepredstaviteľnú.
Vo februári 1597 ho pápež Klement VIII. povolal do služieb svojej stolice. Vymenoval ho za pápežského teológa a poradcu Svätého ofícia vo veciach viery a za examinátora biskupov. Napokon 3. marca 1599 dostal kardinálsky klobúk. V roku 1602 bol vymenovaný za arcibiskupa v Capue pri Neapole. Tam sa prejavil ako skutočný pastier a otec, najmä kňazov a chudobných. Možno povedať, že žil láskou k nim a slúžil Bohu v najväčšej núdzi. Sám svoj život vo svojej jednoduchosti komentoval slovami: "Ľudia ma milovali a ja som miloval ľudí." Obchádzal farnosti a každej bol ochotný venovať dostatok pozornosti a pomoci. Láskavá modlitba bola dôležitou súčasťou jeho života a hnacou silou jeho služby.
Po troch rokoch na arcibiskupskom stolci sa v roku 1605 ocitol na konkláve ako jeden z kandidátov na pápežský stolec a pri prvom hlasovaní mal 14 hlasov. Bránil sa zvoleniu a pre svoju náboženskú prostotu nebol zvolený, ale Pavol V.
Zo svojej pozície bol prítomný aj pri sporoch okolo Galilea Galileho a nakoniec sa zúčastnil na jeho prvom súdnom procese. Na jeho odsúdení, ku ktorému došlo až 12 rokov po Robertovej smrti, v druhom procese v roku 1633, sa však nepodieľal. Robert Bellarmine údajne zastával názor, že teória o pohybe Zeme okolo Slnka je prípustná, ale len ako vedecká hypotéza, ktorú treba dostatočne dokázať. Preto sa údajne snažil zohrávať úlohu zmierovateľa. Autor životopisov svätých Rajmund Ondruš SJ poukazuje na to, že spor o Galileho učenie súvisel s jeho výbušnou povahou a polemickou argumentáciou, v ktorej zvykol používať iróniu. Takisto bolo nesprávne spájať vedecký objav heliocentrickej sústavy s biblickým rozprávaním v knihe Jozue 10. Aj v nepochopení 13. verša a v zasahovaní do cudzích kompetencií môžeme vidieť zdroj konfliktu, ktorý Bellarmín nestihol uhasiť. Určite nepatril medzi jeho iniciátorov ani medzi nepriateľov súdeného vedca. Konflikt súvisel s prenesením sporu z vedeckej do náboženskej sféry, v ktorej Galileo nemal žiadne kompetencie. Preto mu teológovia v roku 1616 zakázali propagovať heliocentrickú sústavu, hoci prvý náčrt urobil M. Koperník už v roku 1507 a jeho rozpracovaný názor, ktorý v roku 1533 predložil pápežovi Klementovi VII. nevyvolal žiadne problémy.
Pápež Urban VIII. začal proces jeho blahorečenia už v roku 1627, ale k jeho blahorečeniu došlo až 13. mája 1923 pápežom Piom XI. a ten istý pápež ho kanonizoval 29. júna 1930. Krátko po jeho blahorečení, 21. júna 1923, boli pozostatky kardinála Bellarmína prenesené do kostola svätého Ignáca a uložené vedľa oltára svätého Alojza.
Podľa dochovaných historických informácií bol sv. Robert Bellarmín nízkej postavy a telesne slabý. Viackrát sa mu stalo, že počas kázne si musel sadnúť, veriaci však jeho vynikajúce kázne milovali – vďaka nim a vďaka horlivej obrane katolíckej viery si získaval široké sympatie a obľubu.
V roku 1576 sa chorľavý Bellarmín vrátil do Ríma, kde prednášal v novom jezuitskom kolégiu. Začiatkom októbra 1589 ho Sixtus V. pridelil k misii kardinála legáta Enrica Caetaniho, ktorý bol vyslaný do Francúzska brániť katolícke záujmy proti hugenotom. V tom istom čase zároveň Sixtus V. nariadil začlenenie Bellarmínovej knihy Disputationes na Index zakázaných kníh, kým nebudú omyly v nej opravené (donec corrigeretur). Dôvodom bola Bellarmínova doktrína o nepriamej moci pápeža, ktorú prezentoval v prvom zväzku vydanom v roku 1586. Krátko po tom, čo pápež Sixtus V. zomrel (27. augusta 1590), bola Bellarmínova kniha po oprave sporných textov autorom z Indexu zakázaných kníh vyškrtnutá. Na príkaz pápeža Gregora XIV. sa podieľal na revízii nového vydania Vulgáty v roku 1590.
Vzťah medzi sv. Alojzom Gonzagom (1568–1591) a sv. Robertom Bellarmínom (1542–1621) bol hlboký, duchovný a osobne intenzívny. Bellarmín bol duchovným sprievodcom a spovedníkom Alojza Gonzagu počas jeho posledných rokov života v Ríme. Keď sv. Alojz Gonzaga ako mladý jezuita študoval v Ríme, otec Bellarmín pôsobil ako jeho duchovný vodca, viedol ho v rozlišovaní, pokore a poslušnosti – Alojz mal mimoriadne prísnu askézu, ktorú Bellarmín pomáhal usmerniť.
Alojz Gonzaga zomrel v roku 1591 vo veku necelých 23 rokov v náručí sv. Roberta Bellarmína, ktorý ho považoval za živého svätca ešte počas jeho života. Sv. Robert Bellarmín o ňom hovoril ako o „anjelovi v ľudskom tele“ a o „najčistejšej ľudskej duši, akú počas svojho života stretol“. Svoj duchovný obdiv voči sv. Alojzovi Gonzagovi vyjadril vo viacerých svojich listoch a homíliách.
zdroj: wikimedia commons
Od roku 1597 pôsobil sv. Robert Bellarmín ako poradca pápeža Klementa VIII. Bol pápežským teológom a poradcom Svätého ofícia, ktoré sa zaoberalo vieroučnými otázkami a ich examináciou. V marci roku 1599 bol pápežom Klementom VIII. vymenovaný za kardinála. Jeho titulným chrámom bola Santa Maria in Via. Traduje sa, že kardinálsky purpur prijal až po prísnom príkaze pápeža Klementa VIII.
Kostol Santa Maria in Via (Panna Mária pri studni)
Čo sa týka chrámu Santa Maria in Via (alebo Madonna del Pozzo), navštívil som v Ríme aj tento nádherný chrám, ležiaci v blízkosti Fontana di Trevi. Ide o barokový chrám s bohatou históriou a unikátnym duchovným pozadím. V 9. stor. tu stála kaplnka alebo malý chrám v blízkosti známeho prameňa. Od roku 1256 sa s týmto chrámom spája zázrak – objavovala sa tu podoba Panny Márie. Pápež Alexander IV. uznal zjavenie za zázračné a nechal tu postaviť „Kaplnku studne“, katolícky kostol vo vlastníctve rádu servitov.
Nádherná baroková prestavba chrámu sa uskutočnila v rokoch 1594 – 1609 pod vedením takých umeleckých géniov, akými boli Francesco da Volterra, Giacommo della Porta a Carlo Rainaldi, fasádu a portikus vyzdoboval Pietro da Cortona, ktorý vytvoril typický barokový hravý portikus s bohatým zdobením. Interiér navrhol taliansky sochár Cosimo Fanzaga s jednou loďou a piatimi kaplnkami po oboch stranách. Impozantné sú tiež drevené chórové lavice a prenádherná je i stropná výzdoba od Viviana Codazziho. Hlavný oltár v dnešnej podobe vytvoril Ferdinand Raggi v roku 1758. V kaplnke sa nachádzajú aj maľby Cavaliera d’Arpina (Oslávenie Panny Márie, Zvestovanie Panny Márie), ako aj fresky Michelangela Bediniho. Dnes chrám slúži najmä pre potreby Ekvádorčanov v Ríme.
Vrelo odporúčam návštevu tohto chrámu, je to skrytý barokový poklad s úžasnou barokovou atmosférou – ideálne miesto na tichú modlitbu a kontempláciu. Kostol je tiež významnou mariánskou svätyňou.
zdroj: wikimedia commons
Sv. Bellarmín kontra Francesco Patrizi, Giordano Bruno a Galileo Galilei
Po smrti talianskeho filozofa Francesca Patriziho v roku 1597 sa sv. Robert Bellarmín podieľal na zrušení výučby platónskej filozofie na univerzite La Sapienza v Ríme. Vzťahy medzi ním a Francescom Patrizim neboli práve najlepšie – obaja sa pohybovali v rovnakom intelektuálnom a teologickom prostredí konca 16. stor., predstavovali však rozdielne filozoficko-teologické prístupy.
Francesco Patrizi (1529 – 1597) pochádzal z územia dnešného Chorvátska, známy bol svojím dielom Nova de universis philosophia (1591), v ktorom sa pokúšal nahradiť aristotelizmus novoplatónskou filozofiou. Bol kritikom aristotelizmu, ktorý dominoval u všetkých tomistov.
Sv. Robert Bellarmín bol slušný jezuita a obranca katolíckej ortodoxie. Bol prívržencom tomizmu, obhajoval Aristotelovo učenie v syntéze s prístupom sv. Tomáša Akvinského a silne obhajoval katolícku teológiu v dišputách proti protestantom. Pomáhal upevniť aristotelovsko-tomistické učenie. Na rozdiel od neho Francesco Patrizi navrhoval radikálny návrat k Platónovi a Plotínovi, pretože veril, že Aristoteles je filozoficky a teologicky neprijateľný. Patrizi tvrdo kritizoval Aristotela aj vo svojom diele Discussiones peripateticae (1581), čo vyvolalo znepokojenie jezuitov, aj dominikánov. Sv. Robert Bellarmín sa rozhodne voči názorom Patriziho postavil.
Dnes liberáli a slniečkári v Cirkvi často hovoria o tom, že sv. Robert Bellarmín zohral zásadnú úlohu v procese s Giordanom Brunom, ktorý viedol k Brunovmu upáleniu v roku 1600, považujúc to za neprijateľné. Absolútne neberú do úvahy fakt, že sv. Robert Bellarmín nebol hlavným sudcom, bol členom inkvizičnej kongregácie, ktorá študovala dielo Giordana Bruna.
zdroj: wikimedia commons, Welcome L0015152
Svätá inkvizícia vyšetrovala Giordana Bruna kvôli mnohým jeho teologickým herézam. Popieral totiž existenciu Božej Trojice, večnosti Pekla, Kristovej božskosti a pod. Sv. Robert Bellarmín v záverečnom hodnotení bludov Giordana Bruna uviedol, že dominikán odmietol odvolať svoje heretické názory a následne bol odovzdaný svetskej moci, nakoľko sv. inkvizícia nemala právomoc vynášať rozsudky smrti.
Takže Giordano Bruno, mimochodom exkomunikovaný dominikán, bol odsúdený za svoje panteistické učenie (Boh je totožný s prírodou), učenie o večnosti sveta a pluralite svetov, popretie katolíckych dogiem týkajúcich sa Najsvätejšej Trojice, Krista ako Syna Božieho, panenstva Panny Márie, existencie Pekla a magické a okultné hermetické praktiky. Sv. Robert Bellarmín tieto duchovné výplody Giordana Bruna považoval za veľmi ťažké bludy a trval na tom, aby ich Giordano Bruno verejne a úplne odvolal, čo ten z temnej pýchy odmietol. Nasledovalo odsúdenie jeho učenia a spomenuté odovzdanie heretika svetskej moci, tá rozhodla o treste upálením.
Sv. Robert Bellarmín nebol nepriateľom Giordana Bruna, ako to dnes radi a hystericky podávajú modernisti a progresívci v Cirkvi. Bol lojálnym členom Cirkvi, obrancom katolíckej viery a katolíckej teológie. Jeho postup bol plne v súlade s vtedajším kánonickým a civilným právom – ak sa heretik odmietol kajať a odvolať svoje učenie, niesol samozrejme následky. Galileo Galilei, ktorého učenie takisto sv. Robert Bellarmín skúmal, bol oveľa bystrejší ako Giordano Bruno – svoje učenie odvolal a nič sa mu nestalo…
Počas svojho pôsobenia získal sv. Robert Bellarmín v Rímskej kúrii aj odporcov. V niektorých názoroch, ako napríklad v otázke molinizmu, učenia Luisa de Molinu, ktoré bolo populárne medzi jezuitmi sa nezhodol ani s pápežom Klementom VIII. Pravdepodobne v dôsledku toho bol v roku 1602 vysvätený za biskupa a vymenovaný za arcibiskupa Capuy. Následne opustil Rím a spravoval udelenú diecézu. V tomto období získal pastoračné skúsenosti a tvoril nové diela.
Pre lepšiu orientáciu uvediem zopár základných informácií o molinizme:
Luis de Molina (1535–1600) bol španielsky jezuita, teológ a filozof, známy najmä svojou snahou zmieriť Božiu všemohúcnosť s ľudskou slobodou. Z jeho učenia vznikol smer známy ako molinizmus, ktorý sa stal jedným z najvplyvnejších a zároveň najdiskutovanejších konceptov v rámci katolíckej teológie slobody a milosti.
zdroj: wikimedia commons
Molinizmus je teologický systém, ktorý sa snaží vysvetliť, ako môže byť človek skutočne slobodný vo svojich rozhodnutiach, a zároveň ako môže Boh všetko vedieť dopredu a účinne pôsobiť v dejinách. 1. Prirodzené poznanie (dokonalejšie ako človek); 2. poznanie všetkých možných slobodných ľudských rozhodnutí v akýchkoľvek možných okolnostiach; 3. poznanie toho, čo sa v skutočnosti stane.
Podľa Molinu Boh predvída, ako by sa človek slobodne rozhodol v každej situácii. Následne Boh môže svojou prozreteľnosťou vybrať možnosť, v ktorej sa môže uskutočniť Jeho vôľa, bez toho, aby sa zrušila sloboda človeka. Božia milosť je človeku ponúknutá, človek ju môže slobodne prijať alebo odmietnuť.
Dominikáni (napr. Domingo Báñez) tvrdili, že Molina oslabil účinnosť Božej milosti, preferovali učenie o fyzickej predeterminácii milosti – Boh účinne spôsobuje dobré skutky (tzv. tomistická škola). Spor medzi molinistami a tomistami trval desaťročia a viedol k zriadeniu tzv. Kongregácie de auxiliis (1597–1607), ktorú viedli aj pápeži Klement VIII. a Pavol V. Rím nakoniec nevyhlásil konečné rozhodnutie – ponechal obidva názory ako prípustné v katolíckej teológii.
Molinizmus silne ovplyvňoval jezuitov 17. a 18. stor. (radšej molinizmus ako obhajoba sodomie). Ovplyvnil aj protestantov, no keďže protestanti sú vždy intelektuálne teologicky pomalší, podrobnejšie začali v širšej miere molinizmus študovať až na prelome 19. a 20. stor.). Molinizmus učaroval najmä protestantským filozofom Alvinovi Plantingovi a tiež Williamovi Lane Craigovi, ktorí obhajujú molinizmus v modernom kontexte (rozumej prispôsobili katolícky molinizmus protestantským potrebám).
Nečítal som (a ani sa nechystám čítať protestantské predstavy o molinizme). Načo, keď mám, ako povedal sv. Vavrinec z Brindisi (1559–1619), kapucínsky kňaz, kazateľ, rehoľný učenec a učiteľ Cirkvi po ruke súhrn celej teológie Nového Zákona v listoch sv. Pavla, bez ohľadu na problematiku molinizmu?
Svätý Vavrinec z Brindisi bol mystický i systematický mysliteľ, ktorý vedel spojiť biblické učenie, scholastickú metódu a duchovné zanietenie.
zdroj: wikimedia commons
Sv. Vavrinec z Brindisi vynikajúco ovládal gréčtinu aj hebrejčinu, so sebou nosieval grécky preklad listov sv. Pavla Apoštola. Vždy kládol vo svojich komentároch a homíliách obrovský dôraz na soteriológiu sv. Pavla (náuka o spáse človeka), so zreteľom najmä na učenie o milosti, a ospravodlivení (pozor, je rozdiel medzi ospravedlnením a ospravodlivením).
Ospravedlnenie – bežnejší a širší slovenský pojem, ktorý môže mať morálny alebo právny význam (napr. „ospravedlniť sa za chybu“, „bol ospravedlnený pred zákonom“).
Ospravodlivenie – teologický termín, ktorý vystihuje Božie vyhlásenie človeka za spravodlivého a vnútornú premenu milosťou. Tridentský koncil v roku 1547 uviedol, že ospravodlivenie je nadprirodzený účinok Božej milosti, ktorým sa hriešnik stáva spravodlivým v očiach Boha a zároveň sa vnútorne premieňa. Ospravodlivenie vždy súvisí so svätou spoveďou, posväcujúcou milosťou a obrazne povedané „hlbším vnorením sa do Krista“.
Sv. Vavrinec z Brindisi vnímal Apoštola sv. Pavla ako ústredného učiteľa Kristovho tajomstva, ktorý „najhlbšie prenikol do Božieho plánu spásy“. Považoval List Rimanom a List Galaťanom za kľúčové teologické texty, ktoré majú byť základom pre každého kazateľa a misionára. V jeho spise Mariale (komentár k mariánskej teológii) používa pavlovské vzory výkladu, napr. porovnávanie Evy a Márie, Adama a Krista (Rim 5; 1Kor 15).
Teologické dielo sv. Roberta Bellarmína
Sv. Robert Bellarmín je autorom mnohých teologických spisov, kázní a monografií. Ich výpočet je veľmi dlhý, veľká časť jeho diela ešte ani nebola preložená do českého alebo slovenského jazyka.
Na záver dnešného článku by sme spomenuli päť základných diel z teologickej tvorby tohto geniálneho jezuitského teológa, filozofa a zbožného katolíka. Treba sa modliť, aby sa moderní jezuiti znova duchovne obrodili aj usilovným čítaním diela sv. Roberta Bellarmína SJ. Určite by im to pomohlo viac primknúť sa ku Kristovi a Tradícii a zistili by, že katolícka viera bez Pachamamy, jamesmartinovských sodomitských excesov, synodálneho vanutia či bodu omega je ozaj nádhernou vierou.
1. Disputationes de Controversiis Christianae Fidei adversus hujus temporis haereticos (1586 – 1593, Diskusie o kontroverzných otázkach kresťanskej viery proti heretikom tejto doby) Toto trojzväzkové monumentálne dielo je považované za najdôležitejšie Bellarmínovo dielo. Je to systematická obrana katolíckej viery proti protestantským reformátorom, ako boli Luther, Kalvín a Zwingli. V diele sa sv. Robert Bellarmín venuje téme autority Písma a Tradície, náuke o sviatostiach a milostiach, Očistci, odpustkoch, úcte k svätým, odmieta Lutherove omyly v súvislosti s učením o sola fide a pod. Dielo bolo základom katolíckej apologetiky počas celej protireformácie. Slúžilo ako učebnica v jezuitských a katolíckych seminároch. Je napísané vecne, s dôrazom na Sväté Písmo, Otcov Cirkvi, logiku a rozum.
2. Dottrina Cristiana breve (1597) a Dichiarazione più copiosa della dottrina cristiana (1598) Krátka a rozšírená verzia „kresťanskej náuky“. Ide o jednoduchý katechizmus pre mládež, prostých veriacich, preložený do mnohých jazykov. Obsahuje Desatoro, Apoštolské vyznanie viery, Otčenáš, Sviatosti, základné dogmy a prikázania Cirkvi. Tento Bellarmínov katechizmus sa stal jedným z najznámejších katechizmov 17. stor. a pápež Klement VIII. ho odporúčal pre vyučovanie katolíckeho náboženstva v celom katolíckom svete.
zdroj: wikimedia commons
3. De Summo Pontifice (časť z Controversiae, ale neskôr často vydávaná samostatne) Toto dielo je obhajobou pápežskej autority a jurisdikcie proti protestantským, galikánskym a konciliaristickým názorom. V diele sú obhajované tvrdenia, že pápež je Kristovým námestníkom a hlavou viditeľnej Cirkvi. Sv. Robert Bellarmín zdôrazňuje neomylnosť pápeža v otázkach viery a mravov, ak učí ako najvyšší pastier (hoci sám Bellarmín ešte neformuloval dogmu o neomylnosti – tá bola vyhlásená až na I. vatikánskom koncile 1870). Takže názory pápeža Františka, ktoré nedefinoval ako najvyšší pastier nemusia byť pre nikoho smerodajné (nebudem sa špeciálne rozpisovať, všetci na portáli poznajú môj postoj k synodálne vanutým a pachamamistom, nech ich Pachamama ochraňuje ).
4. De Ascensione mentis in Deum (O vystúpení ducha k Bohu) Dielo katolíckej mystiky vo forme duchovných cvičení. Sv. Robert Bellarmín pozýva dušu k meditácii o Bohu, jeho dokonalosti, stvorení sveta, Kristovom vykupiteľskom diele, smrti, Súdnom dni a o Večnosti. Dielo vychádza z mystiky sv. Ignáca z Loyoly.
5. De arte bene moriendi (O umení dobre zomrieť) Praktická príručka pre každého katolíka, aby sa pripravil na dobrú kresťanskú smrť, ktorej patrónom je sv. Jozef, manžel Panny Márie. Kniha obsahuje eschatologické meditácie o posledných veciach človeka: smrť, súd, Nebo, Peklo, Očistec. V 17. stor. veľmi obľúbené čítanie nielen medzi klérom, ale aj medzi laikmi.
A akýže by to bol článok odo mňa, keby som do neho neprepašoval aspoň jeden odkaz o katolíckej barokovej hudbe? Takže k čítaniu tohto materiálu o diele sv. Roberta Bellarmína, v súvislosti s jeho De arte bene moriendi odporúčam skladbu Tomasa Luisa de Victoria Officium Defunctorum, ktorá bola skomponovaná ako rekviem pre cisárovnú Máriu Habsburgskú. De Victoria bol skladateľ, kňaz a mystik a jeho nádherná hudba má charakter modlitby a nie koncertu, jeho hudba hlboko korešponduje s duchovnou vážnosťou, eschatologickým pohľadom a nádejou na večnosť.
Titulný obrázok, Ostatky sv. Roberta Bellarmína, jezuitského teológa, kardinála a Učiteľa Cirkvi sa nachádzajú v rímskom kostole Il Gesu, hlavnom jezuitskom v chráme v Ríme. zdroj: wikimedia commons
Svätý Róbert Bellarmín bol horlivý kazateľ
V liturgickom kalendári slávime 17. septembra spomienku svätého Róberta Bellarmína.
Meno Róbert pochádza zo staronemeckého Hruodberaht, čo znamená slávou ožiarený, slávny.
Relikvie svätca sa nachádzajú v Kostole sv. Ignáca v Ríme.
Je patrónom znalcov cirkevného práva.
V ikonografii sa zobrazuje ako kardinál v mantolete a birete.
Benedikt XVI. o svätom Róbertovi Bellarmínovi
Osobnosti svätého Róberta Bellarmína sa vo svojom príhovore počas generálnej audiencie 23. februára 2011 venoval aj pápež Benedikt XVI.
Svätý Róbert Bellarmín nás privádza do čias bolestného rozkolu západného kresťanstva, keď ťažká politická a náboženská kríza spôsobila odtrhnutie celých národov od Apoštolskej stolice.
Narodil sa 4. októbra 1542 v Montepulciane, blízko Sieny.
Z matkinej strany bol synovcom pápeža Marcela II.
Mal vynikajúcu humanistickú formáciu ešte skôr, než vstúpil do Spoločnosti Ježišovej (20. septembra 1560).
Filozofické a teologické štúdiá, ktoré absolvoval v Rímskom kolégiu, v Padove a v Lovaniu – zamerané na učenie sv. Tomáša a Cirkevných otcov – boli rozhodujúce pre jeho teologickú orientáciu.
Za kňaza bol vysvätený 25. marca 1570, potom bol niekoľko rokov profesorom teológie v Lovaniu.
Následne ho povolali do Ríma za profesora do Rímskeho kolégia, kde mu zverili Katedru apologetiky.
Práve počas desaťročia (1576 – 1586) na tomto poste vypracoval kurz prednášok, ktoré neskôr vyústili do diela Controversiae.
Toto dielo sa hneď stalo slávnym pre zrozumiteľnosť, bohatosť obsahu a prevažne historický charakter.
Bolo to v období krátko po skončení Tridentského koncilu, keď Katolícka cirkev bola prinútená upevňovať a potvrdzovať vlastnú identitu hlavne s ohľadom na protestantskú reformáciu.
Bellarmínovo dielo je nutné vidieť v tomto kontexte.
V rokoch 1588 - 1594 bol najskôr špirituálom jezuitských študentov Rímskeho kolégia, medzi ktorými bol aj sv. Alojz Gonzaga, ktorého duchovne viedol; neskôr sa stal predstaveným.
Pápež Klement VIII. ho vymenoval za pápežského teológa, konzultora Posvätného ofícia a rektora Kolégia spovedníkov Baziliky sv. Petra.
V rokoch 1597 – 1598 spísal svoj katechizmus s názvom Krátka kresťanská doktrína, ktorý sa stal jeho najznámejším dielom.
Dňa 3. marca 1599 ho pápež Klement VIII. vymenoval za kardinála a 18. marca 1602 ho vymenoval za arcibiskupa Capuy.
Biskupskú vysviacku prijal 21. apríla 1602.
Kazateľ i diplomat
Počas troch rokov – v ktorých bol diecéznym biskupom – sa stal známym pre svoju horlivosť v kázaní v diecéznej katedrále, pre farské vizitácie, ktoré konal každý týždeň, a pre tri diecézne synody a provinčný koncil, ktoré zorganizoval.
Potom, ako sa zúčastnil na konkláve, na ktorom boli postupne zvolení pápeži Lev XI. a Pavol V., bol povolaný do Ríma, kde sa stal členom Kongregácií: Posvätného ofícia, indexu, rítov, biskupov a propagandy viery.
Zastával aj diplomatické funkcie – pri Benátskej republike a Anglicku – v ktorých horlivo obhajoval práva Apoštolskej stolice.
V posledných rokoch svojho života napísal rôzne knihy o spiritualite, v ktorých zhrnul výsledky svojich každoročných duchovných cvičení.
Kresťanský ľud z nich až dodnes čerpá veľkú posilu a povzbudenie.
Zomrel v Ríme 17. septembra 1621.
Pápež Pius XI. ho blahorečil v roku 1923.
V roku 1930 ho pápež Pius XI. svätorečil a v roku 1931 ho vyhlásil za učiteľa Cirkvi.
Svätý Róbert Bellarmín zohral dôležitú úlohu v Cirkvi na rozhraní 16. a 17. storočia.
Východiskové dielo
Jeho dielo Controversiae sa stalo východiskom a orientačným bodom, ktoré sú až dodnes platné pre katolícku ekleziológiu ohľadne otázok Zjavenia, podstaty Cirkvi, sviatostí a teologickej antropológie.
V nich sa objavuje dôraz na inštitucionálny aspekt Cirkvi z dôvodu chýb, ktoré v tom čase kolovali o týchto otázkach.
Svätý Róbert Bellarmín objasnil neviditeľný aspekt Cirkvi ako mystického tela a vysvetľoval ho analogicky na obraze tela a duše, aby opísal vzťah medzi vnútorným bohatstvom Cirkvi a vonkajšími aspektmi, ktoré ho robia vnímateľným.
V tomto monumentálnom diele, ktoré sa snaží systematizovať rôzne teologické kontroverzie danej doby, sa snaží vyhnúť polemickému a agresívnemu štýlu v súvislosti s myšlienkami reformácie, používa však argumenty rozumu a cirkevnej tradície, jasným a účinným spôsobom predostiera katolícke učenie.
Avšak poklad, ktorý nám zanechal, spočíva v spôsobe, s ktorým vytvoril svoje dielo.
Náročné úlohy, ktoré zastával, mu nezabránili každodenne sa usilovať o svätosť, samozrejme, s vernosťou požiadavkám svojho kňazského a biskupského postavenia.
Práve z tejto vernosti vyplýva jeho usilovné kázanie.
Keďže – ako kňaz a biskup – bol predovšetkým pastierom duší, veľmi pociťoval práve nevyhnutnosť kázania.
Zachovali sa stovky homílií – Sermones – ktoré predniesol v mestách Fiandre, Rím, Neapol a Capua pri liturgických sláveniach.
Menej nie je ani takzvaných Expositiones a Explanationes, ktoré sú adresované farárom, zasväteným osobám a študentom Rímskeho kolégia.
Tieto diela často vykladajú Sväté písmo, obzvlášť listy sv. Pavla.
Bellarmínovo kázanie a jeho katechézy majú ten istý esenciálny charakter, pochádzajúci z ignaciánskej výchovy, ktorá je celá nasmerovaná k sústredeniu duchovných síl na Pána Ježiša – intenzívne poznávaného, milovaného a napodobňovaného.
V spisoch tohto muža – politika možno veľmi jasným spôsobom pozorovať – hoci za rezervovanosťou, ktorou zakrýva city – primát, ktorý pripisuje Pánovmu učeniu.
Sv. Róbert Bellarmín tak ponúka model modlitby, ktorá oživuje každodennú aktivitu: modlitba spočívajúca v počúvaní Pánovho slova, ktorá je odmenená kontemplovaním jeho veľkosti, ktorá sa neuzatvára sama do seba, ale s nadšením sa odovzdáva Bohu.
Rozlišovacím znakom Bellarmínovej spirituality je živé a osobné vnímanie nesmiernej Božej dobroty, skrze ktoré sa náš svätec skutočne cítil Bohom milovaným synom a ktoré bolo prameňom veľkej radosti, keď sa s pokojom a jednoduchosťou v modlitbe odovzdal kontemplovaniu Boha.
Pozdvihnúť myseľ k Bohu
Vo svojej knihe De ascensione mentis in Deum – Pozdvihnutie mysle k Bohu, vytvorenej podľa schémy z Itinerária sv. Bonaventúru, hovorí:
„Ó, duša, tvojím vzorom je Boh, nekonečná krása, svetlo bez tieňov, jas, ktorý prevyšuje mesiac a slnko. Pozdvihni oči k Bohu, v ktorom sa nachádza pôvod všetkých vecí a z ktorého ako zo zdroja nekonečnej plodnosti je odvodená takmer nekonečná rôznorodosť vecí. Preto musíš pochopiť: kto nájde Boha, nájde všetko; kto stratí Boha, stratí všetko.“
V tomto texte počuť odozvu slávnej kontemplácie k dosiahnutiu lásky – contemplatio ad amorem obtineundum – z Duchovných cvičení sv. Ignáca.
Svätý Róbert Bellarmín, ktorý žil v okázalej a často nezdravej spoločnosti konca 16. a začiatku 17. storočia, z tejto kontemplácie odvodzuje praktické aplikácie a premieta do nich situáciu Cirkvi tej doby so živou pastoračnou inšpiráciou.
V diele De arte bene moriendi – O umení dobre zomrieť – poukazuje na normu nevyhnutnú k dobrému životu i dobrej smrti – spočívajúcu v častej a dobrej meditácii, v ktorej je potrebné „vyúčtovať“ Bohu svoje konanie a vlastný spôsob života a snažiť sa nezhromažďovať bohatstvá na tomto svete, ale žiť jednoducho a s láskou, a tak si nazhromaždiť bohatstvá v nebi.
V diele De genitu columbae – O náreku holubice (v ktorom holubica predstavuje Cirkev) – vyzýva klérus i všetkých veriacich k osobnej a konkrétnej obnove svojho života podľa vzoru Písma a svätcov, medzi ktorými cituje obzvlášť sv. Gregora Naziánskeho, sv. Jána Zlatoústeho, sv. Hieronyma a sv. Augustína, ďalej veľkých zakladateľov rehoľných rádov – sv. Benedikta, sv. Dominika a sv. Františka.
Osobná reforma
Svätý Róbert Bellarmín učí s veľkou jasnosťou a príkladom vlastného života, že neexistuje skutočná reforma Cirkvi, ak sa najskôr neudiala naša osobná reforma a obrátenie nášho srdca.
Róbert Bellarmín čerpal v Duchovných cvičeniach sv. Ignáca rady, ako odovzdať hlbokým spôsobom – aj jednoduchým ľuďom – krásu mystérií viery:
„Ak máš rozum, pochop, že si bol stvorený pre Božiu slávu a pre tvoju večnú spásu. Toto je tvoj cieľ, toto je centrum tvojej duše, toto je poklad tvojho srdca. Preto považuj za skutočné dobro to, čo ťa vedie k tvojmu cieľu a za skutočné zlo to, čo ťa od neho odvádza. Priaznivé či nepriaznivé okolnosti, bohatstvo či chudoba, zdravie či choroba, pocty či potupy, život či smrť - múdry ich nevyhľadáva, ani od nich neuteká kvôli sebe. Sú však dobré a hodnotné, ak prispievajú k Božej sláve a tvojmu večnému šťastiu, na druhej strane sú zlé a odsúdeniahodné, ak tomu zabraňujú“ (De ascensione mentis in Deum, 1).
Nie sú to slová, ktoré vyšli z módy, ale hodné dlhého meditovania, aby orientovali našu cestu na tejto zemi.
Pripomínajú nám, že cieľom nášho života je Pán, Boh, ktorý sa nám zjavil v Ježišovi Kristovi, v ktorom nás neustále povoláva a sľubuje nám spoločenstvo s ním.
Pripomínajú nám, že je dôležité dôverovať Pánovi a obetovať život v službe evanjeliu, že treba prijať a prežiariť vierou a modlitbou všetky okolnosti a skutky nášho života, ktoré majú vždy smerovať k jednote s Ježišom.
Modlitba:
Večný Bože, svätého biskupa Róberta si obdaril vynikajúcou učenosťou a nezlomnou odvahou, aby bránil vieru tvojej Cirkvi; na jeho orodovanie pomáhaj svojmu ľudu zachovať si neporušenú vieru a dosvedčovať ju v každodennom živote. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote ducha Svätého po všetky veky vekov.
Svätý Róbert Bellarmin SJ (niekedy aj: Róbert Bellarmín; lat. Robertus Franciscus Romulus Bellarminus, tal. Roberto Bellarmino alebo Bellarmini * 4. október 1542, Montepulciano, Toskánsko – † 17. september, 1621, Rím) bol taliansky katolícky biskup, teológ, spisovateľ, diplomat, jezuita a kardinál. Učiteľ Katolíckej cirkvi a jeden z najvýznamnejších predstaviteľov protireformácie a Tridentského koncilu.[1][7][8][9][10] Autor polemických, exegetických, asketických a historických spisov, priekopník doktríny o nepriamej moci pápeža.
Už počas svojho života bol považovaný za jedného „z najosvietenejších teológov“. Býva označovaný aj ako „najväčší z jezuitských teológov“[1] alebo ako „jeden z najväčších mužov svojej doby“.
V roku 1923 bol pápežom Piom XI. blahorečený, v roku 1930 kanonizovaný a v roku 1931 bol ustanovený za učiteľa Cirkvi. Jeho sviatok pripadá na 17. septembra. Je patrónom katechétov a katechumenov.
Život
Detstvo a roky štúdií
Bellarmin sa narodil v roku 1542 v Montepulciano v Toskánsku.Pochádzal z rodiny nižších šľachticov. Jeho otcom bol Ricardo Bellarmino, jeho matka Cinzia Cerviniová bola sestrou pápeža Marcela II. Bellarmin bol tretím z piatich synov. Okrem toho mal sedem sestier.[6] Keďže sa narodil na sviatok svätého Františka z Assisi, bol pôvodne pokrstený ako František (Franciscus). Jeho krstným otcom, možno v zastúpení, bol kardinál Roberto Pucci.
V rodnom mestečku navštevoval od pätnástich rokov novozaloženú jezuitskú školu. Bellarminov otec chcel, aby sa stal lekárom, no nakoniec 21. septembra 1560 vstúpil ako osemnásťročný do jezuitského rádu (Spoločnosti Ježišovej). Po štúdiách a vyučovaní v Taliansku: filozofia v Ríme (Collegio Romano), rétorika v Mondovì a teológia vo Florencii a Padove, odišiel do Leuvenu v španielskom Nizozemsku. Z veľkej miery bol samouk. Prostredníctvom Francisca de Toleda sa zoznámil s metódou učením salamanskej školy a Francisca de Vitoriu. Nadväzujúc na tomizmus a kritiku prameňov v dodnes nevydaných lekciách z Leuvenu komentoval v Akvinského, pričom jeho komentáre podľa Galeotu „svedčia o vyspelosti jeho myslenia a prísnosti jeho metódy“.
V Leuvene bol v roku 1570 vysvätený na kňaza a začal vyučovať teológiu. Jeho svätiteľom bol gentský biskup Cornelius Jansen, po ktorom bol neskôr pomenovaný jansenizmus. Bellarmin bol slabej postavy a nízkeho vzrastu. Počas kázní preto musel za kazateľnicou stáť na stoličke. Napriek tejto prekážke bol vynikajúcim kazateľom a postupne si v cirkevnom prostredí získaval veľkú úctu.
V Nizozemsku bol konfrontovaný s protestantizmom a augustiniánskymi doktrínami o milosti a slobodnej vôli, ktoré ho silne inšpirovali v jeho neskoršej obhajobe katolicizmu. Zaviazal sa vyvrátiť tézy, ktoré sa do katolíckej doktríny snažil zaviesť Michael Baius, a za týmto účelom vytrvalo študoval diela reformátorov, čítal spisy cirkevných otcov a scholastikov, akty koncilov a pontifikálne texty
Pôsobenie v Ríme
V roku 1576 sa chorľavý Bellarmin vrátil do Ríma, kde prednášal v novom jezuitskom kolégiu na katedre kontroverzných otázok. Začiatkom októbra 1589 ho Sixtus V. pridelil k misii kardinála legáta Enrica Caetaniho, ktorý bol poslaný do Francúzska brániť katolícke záujmy proti hugenotom. V tom istom čase zároveň Sixtus V. nariadil začlenenie Bellarminovej knihy Disputationes na index zakázaných kníh, kým nebudú omyly v nej opravené (donec corrigeretur). Dôvodom bola Bellarminova doktrína o nepriamej moci pápeža, ktorú prezentoval v prvom zväzku vydanom v roku 1586. Pozri kapitola Dielo a doktrína. Krátko po tom, čo pápež Sixtus V. zomrel (27. augusta 1590), bola kniha z indexu vyškrtnutá. Na príkaz pápeža Gregora XIV. sa podieľal na revízii vydania Vulgáty (1590).
V roku 1592 bol vymenovaný za rektora kolégia a o dva roky neskôr sa stal predstaveným neapolskej provincie Spoločnosti Ježišovej. Bol duchovným vodcom jezuitu Alojza Gonzágu. Okrem významných teologických príspevkov sa Bellarmin osobne zaujímal o chudobných, ktorým venoval všetky svoje prostriedky. Od roku 1597 pôsobil ako poradca pápeža Klementa VIII. Bol pápežským teológom a poradcom Svätého ofícia, ktoré sa zaoberalo vieroučnými otázkami a ich examináciou. V marci roku 1599 bol pápežom Klementom VIII. vymenovaný za kardinála. Jeho titulným chrámom bola Santa Maria in Via.Ako kardinál bol členom takmer všetkých vtedajších kongregácií. Titul mal údajne prijať až pod nátlakom a hrozbou exkomunikácie.
Známymi epizódami Bellarminovho života boli: zrušenie výučby platónskej filozofie na Sapienzskej univerzite, o ktorom rozhodol pápež bezprostredne po smrti Francesca Patriziho v roku 1597 či odsúdenie Giordana Bruna na základe zoznamu tzv. ôsmich extrapolovaných téz z Brunových spisov, ktoré Bellarmin vypracoval v januári 1599 a ktoré Bruno odmietol odvolať. Neskôr sa Bellarmin podieľal tiež na súde s Tomasom Campanellom (1603).
Počas svojho pôsobenia získal Bellarmin v Kúrii aj odporcov. V niektorých názoroch, ako napríklad v otázke molinizmu, učenia Luisa de Molinu, ktoré bolo populárne medzi jezuitmi, sa nezhodol ani s pápežom Klementom VIII. (Bellarmin sám bol v otázke milosti kongruista). Pravdepodobne v dôsledku toho bol Bellarmin v roku 1602 vysvätený za biskupa a vymenovaný za arcibiskupa Capuy. Následne opustil Rím a spravoval udelenú diecézu. V tomto období získal pastoračné skúsenosti a tvoril nové diela.
Po smrti Klementa VIII. (1605) a krátkom pápežstve Leva XI. (apríl 1605) sa Bellarmin zúčastnil konkláve, ktoré zvolilo Pavla V. Časť kardinálov navrhovala za pápeža aj Bellarmina. Pavol V. Bellarmina opäť povolal do Ríma a urobil ho svojim dôverníkom a diplomatom. Dosadil ho tiež do viacerých kongregácií, za protektora rehole celestínov a kolégia Germanica. V rokoch 1615 až 1621 predsedal komisii, ktorá revidovala grécky text Nového zákona. Istý čas pôsobil aj ako správca montepulcianského biskupstva.
Ako diplomat riešil Bellarmin spory pápežstva s Benátskou republikou, anglickým kráľom Jakubom I. i francúzskymi galikanistami. Ako poradca Svätého ofícia mal významnú úlohu pri prvom skúmaní Galileových spisov. Z Bellarminových listov Paolovi Foscarinimu vyplýva, že Bellarmin s názormi Galilea čiastočne sympatizoval, pričom poskytol Galileiovi audienciu, na ktorej ho varoval, aby neobhajoval Koperníkovu teóriu nekompromisne, ale aby ju ex suppositione považoval iba za hypotézu. „Povzbudil ho, aby pokračoval vo výskume v súkromí, aby priniesol presvedčivejšie dôkazy v prospech heliocentrizmu, ba dokonca sa vyhlásil za pripraveného zmeniť svoj spôsob chápania Písma.“ Bellarmin sa čase, keď bol vrcholil spor katolicizmu a protestantizmu obával škandálu Galileiov druhý proces sa konal až po Bellarminovej smrti, v dôsledku čoho mu nemožno „pripisovať nejaký významný podiel na [jeho] odsúdení“
Záver života a kult v Katolíckej cirkvi
V roku 1621 sa Bellarmin ešte zúčastnil na konkláve, ktoré zvolilo Gregora XV., no postupne zdravotne chradol. Ku koncu života odišiel žiť do noviciátneho domu svätého Andreja (Sant’ Andrea) na Qvirináli, kde 17. septembra 1621 zomrel. Hoci si prial, aby sa jeho pohreb uskutočnil v skromnosti, jeho telo bolo vystavené k verejnej úcte, počas ktorej malo dokonca dôjsť ku krádeži niektorých častí jeho oblečenia, ktoré si ľud odnášal ako relikvie.
Pochovaný bol v Chiesa del Gesù, kde mu bola postavená busta od Berniniho. Po jeho blahoslavení boli pozostatky prenesené do Kostola svätého Ignáca, kde bol uložený vedľa oltára svätého Alojza. Žil jednoducho a stroho a zomrel chudobný. Už krátko po jeho smrti sa začal proces jeho blahorečenia, no pre odpor v rámci Cirkvi[9] bol proces zavŕšený až v roku 1923. V roku 1930 bol kanonizovaný a o rok neskôr vyhlásený za učiteľa Cirkvi. Jeho sviatok si Katolícka cirkev pripomína 17. septembra. Jeho patrocínium je skôr zriedkavejšie (napr. San Roberto Bellarmino v Ríme).
Dielo a doktrína
Bellarminovým najvplyvnejším dielom bola séria prednášok publikovaná pod názvom Disputationes de controversiis Christianae fidei adversus huius temporis haereticos (slov. Dišputy/Rozpravy o kontroverziách/sporných otázkach kresťanskej viery proti heretikom tejto doby; Ingolstadt 1586,1588,1590; Benátky 1596; Praha 1721, Frankfurt 1754, Rím 1832) Dišputy obsahovali jasné vymedzenie katolíckej doktríny podľa Bellarmina. Organicky organizovali všetky kontroverzné body viery, ktoré boli dovtedy spracované oddelene a rozptýlené vo veľkom počte diel. Prvá časť sa zaoberala otázkami inštitucionálneho rámca Cirkvi, druhá sviatosťami a tretia milosťou a ospravedlnením. Dielo bolo preložené do mnohých jazykov a v priebehu tridsiatich rokov vyšlo v dvadsiatich vydaniach. Do začiatku 19. storočia vyšlo stodvadsaťkrát.
Podieľal sa na tiež príprave sixto-klementínskeho vydania Vulgáty. K dielu napísal predhovor Praefatio ad lectorem.
Bellarminov katechizmus Dichiarazione più copiosa della dottrina cristiana z roku 1597 výrazne ovplyvnil neskoršie diela a bol preložený do mnohých jazykov. Poskytoval obšírnejšie odpovede na 273 doktrinálnych otázok. Vytvorený bol na poverenie pápeža Klementa VIII. a v širokej obľube ostal až do Prvého vatikánskeho koncilu. Už v roku 1636 bol preložený do češtiny pod názvom Křesťanské učení.Okrem toho napísal Bellarmin aj menší katechizmus Dottrina cristiana breve (tal.), ktorý bol určený predovšetkým pre deti a študentov. Poskytoval stručnejšie odpovede na 96 doktrinálnych otázok.
V roku 1610 publikoval traktát De Potestate Summi Pontificis v Rebus Temporalibus. Adversus Guilielmum Barclaium (slov. Moc najvyššieho veľkňaza v časných záležitostiach, Rím). Dielo bolo odpoveďou Williamovi Barclayiovi, ktorý v spise De potestate papae (slov. Pápežská moc) odoprel pápežovi všetku časnú moc.[6][7] V roku 1611 vydal v Ríme výklad žalmov In omnes Psalmo dilucida explanatio). V roku 1613 vydal spis De scriptoribus ecclesiasticis (slov. Cirkevní spisovatelia, Rím).
Bellarmin nezanechal žiadne systematické a jednotné dielo spirituálnej doktríny porovnateľné s jeho dielami o kontroverznej teológii, no jeho horlivosť presadzovať kresťanský (katolícky) a asketický život vplývala na jeho diela vo všetkých fázach jeho tvorby, väčšmi však ku koncu jeho života. V duchovnej rovine čerpal najmä z diel Ignáca z Loyoly. Medzi jeho spirituálne spisy patria:
De ascensione mentis in Deum per scalas rerum creatarum opusculum (slov. Malá esej o vzostupe mysle k Bohu cez rebríky stvorených vecí, Rím, 1615; v roku 1630 vyšlo v češtine ako Roberta Bellarmina Nebeský řebřík, t. j. vstupovaní mysle lidské od země do nebe),
De aeterna felicitate Sanctorum libri quinque (slov. Večná blaženosť svätých v piatich knihách, Rím 1616),
De gemitu columbae sive de bono lacrymarum libri tres (slov. Stonanie holubice alebo užitočnosť sĺz v troch knihách, Rím 1617)
De septem verbis a Christo in Cruce prolatis libri II (slov. Sedem Kristových slov na kríži v dvoch knihách, Rím 1618)
De arte bene moriendi libri duo (slov. Umenie dobre zomrieť v dvoch knihách, Rím 1620; v češtine vyšlo v roku 1630 ako Uměni křesťanské aneb příprava k k dobré smrti).
Napísal tiež Základy hebrejského jazyka (Institutiones linguae hebraicae; 1578), tri knihy o Prenesení Rímskej ríše od Grékov k Frankom (De translatione Imperii Romani a Grecis ad Francos, Antverpy 1584) či Tri knihy o úrade kresťanského kniežaťa (De officio Principis Chrisitani libri tres, Rím 1619
Posmrtne vyšli jeho Epistolae familiares (Rím 1650). Bellarminova autobiografia sa prvýkrát objavila v roku 1676 v Ríme. Kompletné vydanie jeho diel vyšlo v 12 zväzkoch (1870 – 74).[7] Okrem toho vytvoril niekoľko ďalších diel, pričom autenticita niektorých je sporná. Väčšina Bellarminových rukopisov zachovaná v Ríme v Archivum Romanum Societatis Iesu a v archívoch Pápežskej gregoriánskej univerzity.
V argumentácii vychádzal vždy z Biblie a diel cirkevných otcov, pričom zvlášť z diel Gregora Veľkého, svätého Bernarda a Bonaventúru. Hoci jeho vzorom bol svätý František z Assisi, v spiritualite vychádzal nepochybne z diela Ignáca z Loyoly. Bellarminovo dielo malo nesmierny vplyv na katolícku teológiu i protestantskú reakciu. Na univerzite v Heidelbergu existovala dokonca katedra zameraná na argumentáciu proti Bellarminovým tézam (tzv. Collegium Anti-Bellarminianum).
Vybrané tézy
Vo svojich dielach Bellarmin na podkladoch diel scholastických kánonistov sformuloval doktrínu o nepriamej moci pápeža (potestas indirecta papae in temporalibus) vo svetských záležitostiach. Pápež mal podľa Bellarmina najvyššiu duchovnú autoritu ako hlava Cirkvi a nástupca apoštolov, kým svetská autorita vznikla a existuje nezávisle od duchovnej, teda nie je Božieho pôvodu. Ako pastier je však pápež podľa Bellarmina oprávnený, ba až povinný zasahovať do svetských konfliktov v prípadoch, keď politická situácia ohrozuje duchovné dobro Kristom pápežovi zverených veriacich. Na základe tohto princípu má podľa Bellarmina pápež právo zosadiť svetského panovníka alebo oslobodiť jeho poddaných od povinnosti poslúchať ho, ak sa prehreší napríklad herézou. Teória o nepriamej moci pápeža vo svetských záležitostiach si na prelome 16. – 17. storočia získala veľkú obľubu, hoci napríklad pápež Sixtus V. vychádzal z tézy, že pápež ako následník apoštola Petra je nositeľom najvyššej duchovnej i svetskej autority na zemi (pozri aj apoštolská sukcesia). Z tohto dôvodu bola Bellarminova kniha dočasne zaradená do indexu zakázaných kníh.
V diele De translatione Imperii Romani a Grecis ad Francos zastával názor, že Karol Veľký sa stal cisárom na základe pápežského požehnania, a že to bol pápež, ktorý mal moc „preniesť ríšu“ (translatio imperii) od Grékov (t. j. z Byzancie) na latinský Západ, keďže Gréci nespĺňali podmienky pre jej udržanie. Bellarmin však neodmietal existenciu dvoch cisárskych titulov Rímskej ríše – západnej a východnej. Obe koruny mali byť založené na pápežskej autorite. Počet cisárskych korún mal zároveň určovať pápež a Bellarmin pripúšťal možnosť navýšenia ich počtu, argumentujúc, že pápež Pius II. prisľúbil osmanskému sultánovi Mehmedovi titul cisára, ak sa bude ku kresťanom správať priaznivo.
Pápež môže byť podľa Bellarmina v teoretickej rovine heretikom, no ak by do herézy upadol, prestal by byť pápežom. Podporuje však názor, že pápeži nikdy neučili nič, čo by bolo úplne v rozpore s vierou.
Podľa Bellarminovej ekleziologickej tézy o troch putách (tria vincula) je jediná a pravá Cirkev zväzkom ľudí viazaných vyznaním jednej a tej istej kresťanskej viery (vinculum symbolicum) a spoločenstvom v tých istých sviatostiach (vinculum sacramentale), pod vedením zákonných vodcov a najmä jediného Kristovho zástupcu na zemi – pápeža (vinculum hierarchicum).
Bellarminova duchovná náuka nie je príliš originálna, no je nasiaknutá biblickými úvahami, doktrínami cirkevných otcov a úvahami čerpanými z teologických diel stredoveku. Má priehľadný, prenikavý a rázny štýl, ktorý „umožňuje jeho myšlienke preniknúť do srdca človeka a vyvolať v ňom pocit ľudskej biedy a strachu z Boha“. Kresťanská dokonalosť je v jeho dielach podobne ako u Ignáca z Loyoly založená na aktívnej láske k Bohu, teda na cieli, s ktorým sa človek zjednocuje tým, že ho miluje. Túto náuku predkladá nielen rehoľníkom, ktorí majú podľa mnohých cirkevných autorov sklon k dokonalosti, ale na príkladoch zo života aj laickému ľudu. V otázke mystiky je skôr opatrný. „Používa rozdelenie troch stupňov dokonalosti (začiatok, postup, dokonalosť), ale dáva im asketický a nie mystický význam[...]“
Róbert Bellarmin
kardinál Svätej rímskej cirkvi
emeritný capujský arcibiskup
Španielske Nizozemsko
Pápežský štát
Neapolské kráľovstvo a i.
Funkcie a tituly
Arcibiskup capujský
21. apríl 1602 – august 1605
Cesare Costa
Antonio Caetani
Predchádzajúce funkcie
provinciál neapolských jezuitov, univerzitný profesor, člen viacerých kongregácií a i.
Biografické údaje
Varianty mena
Latinčina: Robert Francis Romulus Bellarmín
Narodenie
4. október 1542
Montepulciano, Toskánsko
Úmrtie
17. september 1621 (78 rokov)
Rím, Pápežský štát
Pochovaný
Chiesa del Gesù
(ostatky neskôr prenesené do Sant’Ignazio)
Svätenia
Cirkev
rímskokatolícka
Rehoľník
Rehoľa
Spoločnosť Ježišova (SJ)
(jezuiti)
Vstup
20. september 1560 (17 rokov)
Kňaz
Kňazská vysviacka
19. marec 1570 (27 rokov)
Leuven
Cornelius Jansen
biskup gentský
Biskup
Menovanie
18. marec 1602 (59 rokov)
Klement VIII.
Konsekrácia
21. apríl 1602 (59 rokov)
Svätiteľ
Klement VIII.
pápež
Spolusvätý
Camillo Borghese
biskup jesijský
Alfonso Visconte
biskup spoletský
Kardinál
Menovanie
3. marec 1599 (56 rokov)
Klement VIII.
Stupeň
kardinál-kňaz
Titulárny kostol
Santa Maria in Via (1599 – 1605)
San Matteo in Merulana (1605 – 1627)
Santa Prassede (1627)
Svätec
Blahorečenie
13. mája 1923
Rím
Pius XI.
Kanonizácia
29. júna 1930
Rím
Pius XI.
Sviatok
17. septembra
V cirkvách
katolícka
Vzor
katechéti , katechumeni , kánonisti