Arcibiskup Carlo Maria Vigano upadá čoraz hlbšie do schizmy, zakladá vlastný kňazský seminár s cieľom vychovávať „tradičných kňazov“, ktorí nebudú nijako spojení so štruktúrami, ktoré arcibiskup Vigano pohrdlivo nazýva „bergogliovskou cirkvou“ či neocirkvou, ktorá údajne vznikla po koncile.
Pritom sám arcibiskup už niekoľko desaťročí slúži tejto údajnej „neocirkvi“, keď slúžil Novus Ordo a teraz zakladá nový seminár v talianskom Viterbe, neďaleko Ríma, ktorý sa podľa neho má stať jadrom obnovenej kresťanskej civilizácie.
Čo je to za postavu?
Arcibiskup Vigano, narodený 16. januára 1941, bol v rokoch 2011 až 2016 apoštolským nunciom v Spojených štátoch, a teda pápežovým mužom v Amerike, skutočne vážnou politickou a cirkevnou osobnosťou.
Má bohaté diplomatické skúsenosti, v roku 1973 absolvoval vatikánsku školu diplomacie, takže už dobrých päťdesiat rokov je človekom, ktorý sa pohybuje v medzinárodných kruhoch, vyzná sa v medzinárodných záležitostiach, vo vzťahoch Cirkvi s inými štátmi, zastával dôležité funkcie, no v roku 2018 po kritických pripomienkach voči pápežovi Františkovi rezolútne požadoval, aby pápež František odstúpil.
Bolo to v súvislosti s prípadom či dokonca škandálom už bývalého kardinála Theodora McCarricka, Američana, mimoriadne vplyvnej osoby v Spojených štátoch a tiež vo Vatikáne, ktorý bol aktívny homosexuál, sexuálny predátor obťažujúci mladých klerikov, ktorého potom pápež František odsúdil a vylúčil z kardinálskeho úradu, ale arcibiskup Vigano obvinil Františka, že využíva jeho politické služby, hoci o jeho konaní vedel. Vylúčené to nie je, ale táto záležitosť nebola zatiaľ plne objasnená a tak skoro zrejme ani nebude.
Nech už pápež František sa v súvislosti s kardinálom McCarrickom dopustil čokoľvek, výzva, aby pápež odstúpil, bola absolútnym škandálom, najmä od údajne „tradičného arcibiskupa“.
Túto požiadavku vzniesol v roku 2018, čiže ak by bol pápež František naozaj odstúpil, po voľbe jeho nástupcu by sme mali – troch pápežov. (A aká by bola istota, že ten štvrtý by už bol ten „pravý“?)
Arcibiskup Vigano vďaka tomu získal určitú popularitu a odvtedy začal pravidelne publikovať listy, texty, bojujúc proti globálnemu svetovému poriadku, čím si získal aj priazeň mnohých katolíkov, čo však bolo, žiaľ, sprevádzané postupnou radikalizáciou v zmysle rozhodného odmietania legitimity pontifikátu pápeža Františka.
V dôsledku toho prestal písať o pápežovi Františkovi a dôsledne píše iba Bergolio, Bergolio, Bergolio, pretože, ako hovorí, je presvedčený, že Jorge Mario Bergolio je pápežom iba „materiálne“, to znamená, že síce fyzicky a v právnom zmysle sedí na Petrovom stolci, v skutočnosti však nie je ozajstným pápežom.
Týmto sa Carlo Maria Vigano stal schizmatikom, pretože odmieta legitimitu pontifikátu pápeža Františka a túto svoju schizmu teraz inštitucionalizovať.
Pred niekoľkými mesiacmi založil združenie Exsurge Domine. Ide o spoločnosť pomenovanú podľa buly pápeža Leva X., ktorý ňou odsúdil – bludy Martina Luthera. Vigano sa takto chce postaviť do pozície človeka, ktorý dnes vidí tohto Luthera v legitímnej cirkevnej hierarchii a chce ju naprávať. A prvým krokom k náprave by malo byť odstúpenie pápeža Františka.
Arcibiskup Vigano vyhlasuje, že chce aby jeho združenie pomáhalo kňazom, rehoľníkom a rehoľníčkam, ktorí sú nejakým spôsobom prenasledovaní modernistami v Cirkvi.
Hoci, žiaľ, sú aj také prípady a zrejme ich nebude tak málo, katolíkom prináleží pokorne prijímať takéto sankcie, trpieť, byť za každých okolností oddaný pravde a nebúriť sa proti administratívnym rozhodnutiam pápeža.
Vigano však vyzýva na vzburu.
Vydal bulletin, v ktorom informoval, že zakladá Collegium Traditionis, teda Kolégium Tradície v kňazskom seminári:
Chcem poskytnúť doktrinálne a morálne bezpečné útočisko pre nové a sväté povolania. (…) Chcem položiť základy pre znovuzrodenie skutočne kresťanskej spoločnosti.
Arcibiskup Carlo Maria Vigano píše, že chce reagovať na krízu Cirkvi, ktorá sa začala po koncile, a vo svojom texte uvádza niektoré polopravdy alebo úplné nepravdy.
Píše napríklad, že po Druhom vatikánskom koncile sa začali vyprázdňovať semináre, kláštory atď. a že je to vina koncilu. Samozrejme, istý vzťah príčiny a následku nemožno poprieť, ale arcibiskup Vigano to extrémne zjednodušuje.
Napríklad vo Francúzsku sa začali vyprázdňovať semináre a bolo čoraz menej kňazských povolaní a čoraz menej aktívnych katolíkov dávno pred koncilom a tento prepad, vlastne konštituovanie revolučného ducha začal hneď po druhej svetovej vojne. Na druhej strane, dlho po koncile nebol nedostatok kňazských povolaní napríklad v Poľsku a môžeme povedať, že ani na Slovensku nebol, hoci do seminárov mohol byť prijatý iba obmedzený počet, ale množstvo bolo vysvätených tajne a po roku 1989 ich bolo toľko, že takmer každá diecéza sa ponáhľala otvoriť si kňazský seminár.
Pokiaľ ide o liturgickú reformu, tá tá bola zavedená aj v Afrike, kde nie je nedostatok povolaní, ba katolíkov tam pribúda, rozrastajú sa rodiny.
Príčinný vzťah medzi súčasnými problémami v Cirkvi a koncilovou, resp. pokoncilovou reformou však určite existuje, ale nie je čiernobiely, ako ho prezentuje arcibiskup Carlo Maria Vigano a už vôbec nemôže byť dostatočným dôvodom pre praktický sedevakantizmus.
Podľa profesora Roberta de Matteiho arcibiskup Vigano v skutočnosti iba opakuje zvetrané a vyvrátené tézy. Pretože to, čo hlása, sú takzvané Tesi di Cassiciacum, s ktorými v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch vyrukoval sedevakantista Guérard des Lauriers, schizmatik, nezákonne vysvätený za biskupa, na ktorého neskôr nadviazala kňazská komunita pôsobiaca dodnes v Taliansku.
Bol to Guérard des Lauriers, ktorý tvrdil, že Pavol VI. bol pápežom iba materiálne, lebo – zjednodušene povedané – fyzicky sedel na Petrovom stolci, ale formálne ním nebol, pretože vraj nemal v úmysle byť pápežom a chcel škodiť Cirkvi.
Roberto de Mattei poukazuje na to, že arcibiskup Vigano, ktorý svoju úspešnú diplomatickú kariéru začal práve za Pavla VI., okopíroval argumentáciu jeho nepriateľa a aplikoval ju na pápeža Františka.
Máme do činenia s mužom, ktorý pôsobil v diplomatických službách Vatikánu dobrých päťdesiat rokov. Je to kňaz s bohatými skúsenosťami, ktorý minimálne päťdesiat rokov slúžil výlučne novú omšu a zrazu, keď už má dávno po sedemdesiatke, zistil, že celý jeho doterajší život bol takpovediac omylom, že nová omša je podľa neho zlá.
Samozrejme, možno mať kritické výhrady voči novému obradu omše v jeho takzvanom modernistickom vydaní s rôznymi „vylepšeniami“, ale arcibiskup Vigano to vyhrocuje tvrdiac, že medzi starým a novým obradom ide o boj medzi Bohom a satanom! Takýto rázny obrat po viac ako sedemdesiatich rokoch sotva pôsobí dôveryhodne.
...ale tým to nekončí.
Keď príde reč na vojnu na Ukrajine, arcibiskup Charles Marian Vigano zrazu zistí, že je proruský, ba prakticky aj pro-pravoslávny. Vo svojom liste zo 6. marca označil Moskvu za “tretí Rím” a zdá sa, že sa prihlásil k vízii Ruska v duchu Russkeho mira ako legitímneho politického a náboženského dediča Ríma a Konštantínopola, miest, ktoré arcibiskup označil za “opustené a mlčiace” a “rukojemníkov apostatov”.
Bol aj účastníkom zakladajúceho kongresu Medzinárodného kongresu rusofilov, ktorý sa konal v Moskve 14. marca 2023 – aj keď len online.
Keď Západorímska ríša pod náporom barbarských nájazdov stratila svoju politickú úlohu, štafeta prevzal Konštantínopol.
A keď po dobytí Byzancie Mahometom II. padla aj Východorímska ríša, bola to Moskva, ktorá zachránila jej náboženské a politické dedičstvo so svojimi svätcami vrátane svätých kráľov.
Súčasná kríza nám ukazuje úpadok skorumpovaného Západu, ktorý nemá pápeža Leva Veľkého, ktorý by ho zachránil, ale ktorý má stále svoj budúcnosť, ak dokáže obnoviť svoje prozreteľnostné poslanie a rozpoznať, čo ho spája s misiou Ruska.
Ruská federácia nepochybne stojí ako posledná bašta civilizácie proti barbarstvu a zhromažďuje okolo seba všetky národy, ktoré sa nemienia podriadiť kolonizácii NATO, OSN, WHO, Svetovej banky, Medzinárodného menového fondu.
To, či je Rusko nádejou pre celý svet, môže byť jeho osobný politický názor, s ktorým, kto chce, môže polemizovať hoci len poukázaním na katastrofálnu mieru potratovosti či alkoholizmus v Rusku.
Carlo Maria Vigano však jasne sa hlási k tomu, že po tom, ako padol Rím, ktorý sa spreneveril svojej viere a po ňom aj Konštantínopol, sa Moskva stala tretím Rímom, čiže stala sa pravým dedičom kresťanskej vierouky, svetovým centrom a ochrancom kresťanstva a bude stáť večne.
Ide o herézu, s ktorou už v 16. storočí prišiel mních Filotej Pskovský, ktorý tvrdil, že Konštantínopol padol, pretože uzavrel úniu s pápežom. Je to snaha prezentovať Moskvu a pravoslávie ako pravdivejšie náboženstvo, než je katolicizmus a Rusko predstavovať ako obrancu kresťanskej civilizácie. Ak arcibiskup Vigano, s toľkými skúsenosťami v medzinárodnej politike, sa dopúšťa takýchto prešľapov, stáva sa nedôveryhodným človekom.
Treba sa aj za neho modliť, aby sa kajal a aby už viac neškodil Cirkvi a ešte viac ju nerozdeľoval.
Nemožno zakrývať skutočnosť, že ľudský prvok Cirkvi sa dnes nachádza v obrovskej kríze. Schizma však v nijakej forme nemôže byť riešením, nech akokoľvek lákavo môže vyzerať.
Zostáva len jedna cesta, ktorou sa môžeme vydať. Je to cesta ťažká, namáhavá, vyžadujúca si veľa sebazaprenia, ale jediná katolícka cesta.
Znamená to prijať všetko, čo sa dnes v Cirkvi deje, ako obrovský kríž, obrovské utrpenie, s ktorým sa treba postupne vyrovnať a ktoré bude pravdepodobne ešte veľmi dlho trvať.
Vždycky sa treba riadiť láskou k mystickému Kristovmu telu a snažiť sa stavať na starobylom učení a tradíciách Cirkvi. Pretože Cirkev pretrvá až do konca dejín.
...a keďže už prekonala nejednu búrku, dobrý Pán nás ráči vyviesť aj zo súčasnej krízy, a prekonanie krízy v dejinách Cirkvi vždy znamenalo návrat k ortodoxii, za ktorú treba neustále bojovať. Nesmieme podľahnúť beznádeji vyplývajúcej z rastúceho zmätku a narastajúceho počtu škandálov. Cirkev nielenže vyjde z krízy, ale zvíťazí nad zlom.
