Video- Homília vdp. Jána Košiara: Spomienka na 46 rokov od vyhlásenia Slovenskej cirkevnej provincie (1977)
Video- Homília vdp. Jána Košiara: Spomienka na 46 rokov od vyhlásenia Slovenskej cirkevnej provincie (1977)
Sú isté indície, že práve tu na mieste, kde sme teraz, pod dnešným Kostolom sv. Kríža je práve Metodov hrob
30. december je významný dátum našich novodobých dejín, aj keď nie je v kalendári ani našim pamätným dňom.
V ten deň v roku 1977 – dnes je to práve 46 rokov, čo pápež Pavol VI. vydal dve buly, ktorými uznal prakticky hranice Slovenskej republiky, ktorá vtedy existovala ako Slovenská socialistická republika. O tejto našej socialistickej federácii Č-SSR však skoro nikto v zahraničí ani len netušil. Ustanovením Slovenskej cirkevnej provincie 30. decembra 1977 pápež Pavol VI. uznal južné hranice Slovenska. Že sa dožijeme aj obnovenia štátnej samostatnosti, to sa vtedy nám ani len nesnívalo.
V tom čase najvyšším pánom, vtedy súdruhom a prezidentom Č-SSR, bol Slovák Gustáv Husák. Ako právnik si veľmi dobre uvedomoval, že ak nie sú stanovené pevné cirkevné hranice, nie sú garantované ani štátne. Jeho podpora bola v tejto veci pre nás veľmi dôležitá a účinná.
Vyhlásenie samostatnej Slovenskej cirkevnej provincie prebehlo teda v čase silnej ateizácie spoločnosti a komunistická strana v Česko-Slovenskej socialistickej republike bola ešte v silnom područí Sovietskeho zväzu.
Podstatná veta pápežskej bully Qui divino o erigovaní Slovenskej cirkevnej provincie znie takto:
Keďže ctihodní slovenskí bratia biskupi spolu s kňazmi a svojimi veriacimi žiadali od Svätej stolice, aby sa niektoré cirkevné hranice vhodnejšie upravili, a to pre dobro ľudu, my sme schválili to, čo títo ctihodní biskupi predložili, a na základe našej apoštolskej právomoci sme rozhodli: Trnavskú apoštolskú administratúru uvádzame na stupeň diecézy a zároveň ju povyšujeme na hodnosť metropolitného sídla s udelením zvyčajných privilégií; jej ako sufragánne prideľujeme diecézu Nitriansku, Banskobystrickú a Spišskú, ktoré boli doteraz priamo podriadené Svätej stolici, ďalej Košickú a Rožňavskú diecézu. Biskupi – sufragáni týchto diecéz podliehajú trnavskému arcibiskupovi podľa právnych noriem.
Dobre je si pripomenúť, že v roku 1977 nešlo o obnovenie Staroslovenskej cirkevnej provincie, na čele ktorej stál sv. Metod. V roku 1977 sa ustanovila nová Slovenská cirkevná provincie, čím sa zo strany štátu – rozumej vtedy Prahy tak poprelo právo Slovákov na cyrilometodské dedičstvo i historická kontinuita dnešnej slovenskej štátnosti so slovenskou štátnosťou Veľkomoravskej ríše. Totiž podkladom pápežského rozhodnutia v roku 1997 sa mohla stať bula Industriæ tuæ Jána VIII. adresovaná v roku 880 kráľovi Svätoplukovi, alebo aj bula Gloria in excelsis Deo Hadriána II. z roku 869, ktorou pápež odporúča Rastislavovi, Svätoplukovi a Koceľovi svätého Metoda za arcibiskupa.
Sme tu v Devíne, v slovenskej zemi, ktorá je posvätená priamym apoštolátom solúnskych bratov, spolupatrónov Európy sv. Cyrila a Metoda v 9. storočí. Sú isté indície, že práve tu na mieste, kde sme teraz, pod dnešným Kostolom sv. Kríža je práve Metodov hrob. Pred pár rokmi tu o to hovoril Marián Tkáč. Len nám chýba chuť, vôľa a samozrejme i peniaze, aby sa tu kopalo. Ja si myslím, že by sa aj ten hrob tu mohol nájsť. Žiaľ, dnes máme iné priority, a sme radi, že ešte sme tu mohli prísť, že nás nezabil ani koronavírus, ani testy, ani vakcíny.
Sídlom slovenskej provincie sa v roku 1977 nestala historická Nitra s najstarším kostolom sv. Emeráma, ani Bratislava, ale Trnava.
Napriek veľkým národným i katolíckym tradíciám, o ktoré sa „Slovenský Rím“ môže hrdo oprieť, fakt, že arcidiecéza sa zriadila v Trnave, bol necitlivý zásahom českých komunistov do veľkomoravskej tradície slovenských cirkevných dejín a vedomé zneváženie kolísky slovenského kresťanstva Nitry v očiach Slovákov. Ale v živote i v cirkevnom sú nutné kompromisy. Sme už dosť starí na to, aby sme to nevedeli.
O zriadenie Slovenskej cirkevnej provincie sa usilovali najmä slovenskí kňazi žijúci v zahraničí, najmä v Ríme v Slovenskom ústave sv. Cyrila e Metoda. Títo 7. apríla 1968 predložili memorandum na najvyššie úrady Svätej stolice. Pridal sa aj Svetový kongres Slovákov, pod vedením Štefana B. Romana, ktorý žiadosť v tejto veci poslal pápežovi Pavlovi VI. v roku 1971 z generálneho zhromaždenia v Toronte. Najviac sa vo veci angažoval biskup Pavol Hnilica, ktorý vtedy už dlhé roky bol v Ríme, pričom samozrejme nikdy nezabudol na svoju vlasť.
Zápas o Slovenskú cirkevnú provinciu nebol ľahký. Trval jedenásť storočí, kým Slováci dosiahli to, čo im patrí. Teda jej ustanovenie je výsledkom túžob celých generácií. Ak sa ju podarilo presadiť v roku 1977, bol výsledok spoločných snáh Slovákov žijúcich medzi Dunajom a Tatrami i v zahraničí.
Komunistický režim, ktorý prišiel z Prahy po Druhej svetovej vojne a „víťaznom februári“, nemal najmenší záujem o život Katolíckej cirkvi a jej štruktúry. Naopak, bojoval proti nej a biskupi skončili vo väzení (napr. Ján Vojtaššák), alebo ušli na Západ (ako napr. Pavol Hnilica), alebo tajne pôsobili v podzemí (Ján Ch. Korec, s výnimkou rokov, keď vo väzení bol aj on – 8 rokov).
V čase Druhého vatikánskeho koncilu (1962 – 1965) slovenskí biskupi z domova a zo zahraničia žiadali pápeža, aby v tejto veci niečo urobil. Pavol Hnilica (ktorý dostal od biskupov Róberta Pobožného, Ambróza Lazíka, Eduarda Nécseya i Františka Tomáška písomné poverenie, aby bol ich hlasom v slobodnom svete, napísal 14. apríla 1965 pápežovi Pavlovi VI.: „Naši ľudia vyjadrujú dôveru, že Svätá stolica bude pamätať aj na úpravu slovenských diecéz a usporiada ich do cirkevnej provincie. Takýto krok neobyčajne posilní dôveru slovenského národa k Petrovmu stolcu, voči ktorému naši veriaci budú cítiť ešte väčšiu oddanosť, čo ich posilní vo vernosti a vytrvalosti vo viere uprostred tvrdých skúšok.“
Proces slovenskej cirkevnej samostatnosti so sídlom v Trnave bol zavŕšený erigovaním Katedrály sv. Jána Krstiteľa – z bývalého Univerzitného kostola a ustanovenie sv. Jána Krstiteľa za hlavného patróna Trnavskej arcidiecézy. A to podstatné prišlo až po skoro dvanástich rokoch 26. júla 1989, – menovanie prvého arcibiskupa Slovenskej cirkevnej provincie v osobe Jána Sokola. Tieto tri dôležité akty sú už z pontifikátu sv. pápeža Jána Pavla II., ktorý v roku 2003 Trnavu a jej katedrálu aj osobne navštívil.
Arcibiskup Ján Sokol napísal do Katolíckych novín v roku 2003: „Túžba v srdci ľudí žijúcich pod Tatrami mať samostatnú Slovenskú cirkevnú provinciu, tu bola už od nepamäti…. že sme kultúrnym etnikom, osobitným autentickým celkom, ktorý má právo organizovať si svoj náboženský život v duchu vlastných tradícií. Svätá stolica legalizovala našu suverenitu, a to tým, že ustanovila, aby ani kúsok slovenského územia viac nespadal pod cirkevnú právomoc susedných štátov. Bolo to veľké vyznačenie, ktorého sa nám dostalo.“
Cesta k samostatnej Slovenskej cirkevnej provincii nebola ani krátka, ani jednoduchá. A ešte skoro dvanásť rokov čakala na svojho prvého arcibiskupa – metropolitu, ktorý bol vymenovaný až 26. júla 1989 a do úradu bol uvedený v septembri 1989. Bol to Ján Sokol, ktorému sa dostalo tejto cti.
Koniec otvoreného prenasledovania Katolíckej cirkvi znamenal až November 1989. V júni 1991, keď sa biskup Ján Chryzostom Korec stal kardinálom, jeden z jeho prvých cirkevnoprávnych i štátnických počinov bol, že 30. júla 1991 požiadal predsedu SNR Františka Mikloška, aby dekrét Qui divino bol vhodným spôsobom zakotvený medzi rozhodnutiami prijatými Slovenskou národnou radou. Jeho návrh však nebol prijatý.
Vzrástli aj národno – emancipačné snahy Slovákov o právo na vlastný štát, ktoré vyvrcholili 1. januára 1993 obnovením Slovenskej republiky. Tomuto dňu predchádzalo prijatie Deklarácie o zvrchovanosti Slovenskej republiky, ktoré 17. júla 1992 prijala Slovenská národná rada. Vo väčšine kostolov Slovenska, budúcej Slovenskej republiky, v ten deň zazneli aj radostné zvony a arcibiskup-metropolita Ján Sokol požiadal kňazov, aby použili aj formulár svätej omše Za vlasť a po modlitbe po prijímaní prečítali vyhlásenie katolíckych biskupov Slovenska.
Kardinál Ján Chryzostom Korec vo svojej publikácii Svedectvá doby zdôrazňuje, že: „V minulých desaťročiach sa stávalo, že v záplave udalostí sme zostávali akoby osamotení a vyhostení z dejín… Medzery našej historickej pamäti sú veľké. My na Slovensku si, žiaľ, nevieme stále dosť živo a s patričnou úctou pripomínať ani tie vynikajúce svetlé stránky našich dejín, ktoré sú a mali by navždy zostať našou hrdosťou a slávou. Jednou takou nedocenenou udalosťou našich dejín zostáva ustanovenie prvej samostatnej Slovenskej cirkevnej provincie, ktoré sa uskutočnilo z rozhodnutia pápeža Pavla VI. 30. decembra 1977.“ *** Tempora mutantur – časy sa menia, a pápež sv. Ján Pavol II. bulou Pastorali quidem z 1. marca 1995 zriadil na Slovensku druhú cirkevnú provinciu (arcidiecézu) v Košiciach. V tejto bule sa uvádza, že sa tak stalo na žiadosť arcibiskupa-metropolitu Jána Sokola. Interpretácia arcibiskupa Jána Sokola je trošku, teda dosť podstatne iná: „Z Vatikánu sa ma pýtali, či mám niečo proti tomu, aby v Košiciach bol druhý arcibiskup…“; a tak vidíme aj tu, že aj tu platí viac to, čo je na papieri – povedané v reči Cirkvi – verba volant, sed scripta manet. Arcibiskup Ján Sokol však v našej histórii ostáva prvým a jediným rímskokatolíckym metropolitom Slovenska v rámci Č-SSR, Č-SFR i druhej Slovenskej republiky.
Keď sme si 29. mája 2022 pripomenuli sté výročie zriadenia Trnavskej apoštolskej administratúry a dnes, 30. decembra 2023 si pripomíname 46. výročie erigovania samostatnej Slovenskej cirkevnej provincie, naša Cirkev v Slovenskej republike už má inú organizačnú štruktúru, lebo v roku 2008 vznikla Bratislavská arcidiecéza a Žilinská diecéza. To však vonkoncom neuberá na význame historických aktov pápežov Pia XI. z 29. mája 1922 a sv. Pavla VI. z 30. decembra 1977.
Tieto naše dejiny musíme poznať, lebo historia est magistra vitae. Amen.
