Je úplne pravdivé tvrdenie, že viera v očistec poklesla v tej miere, v akej moderná mentalita zabudla na dve najdôležitejšie veci na svete: na čistotu Boha a na hrôzu hriechu. Ak pripustíme obe tieto životne dôležité viery, učenie o očistci nemožno vylúčiť.
Čo je očistec, ak nie stav časného trestu pre tých, ktorí opúšťajú tento život v Božej milosti, ale nie sú úplne zbavení všedných chýb a úplne nesplatili zadosťučinenie za svoje previnenia? Očistec je ten spôsob bytia, v ktorom Božia láska zmierňuje Božiu spravodlivosť, a sekundárne spôsob bytia, v ktorom ľudská láska zmierňuje ľudskú nespravodlivosť.
Nevyhnutnosť očistca sa zakladá na absolútnej Božej Čistote. Spravodlivosť vyžaduje, aby pred tvárou Nepoškvrneného Boha nestálo nič nečisté, ale len čisté srdce. Keby nebolo očistca, Božia spravodlivosť by bola príliš hrozná, lebo kto by sa odvážil tvrdiť, že je dostatočne čistý a svetský, aby mohol stáť pred Nepoškvrneným Božím Baránkom? Existujú výnimočné čistoty niektorých svätých, ale to sú slávne výnimky.
Koľko miliónov ľudí zomiera s dušou poškvrnenou všedným hriechom, ľudí, ktorí poznali zlo a vďaka pevnému rozhodnutiu sa od neho odtrhli, pričom si slabosť svojej minulosti nesú so sebou ako ťaživé bremeno!
V deň, keď sme boli pokrstení, Cirkev nám vložila do rúk biele rúcho s týmto príkazom: "Prijmite toto biele rúcho, aby ste ho bez poškvrny nosili pred trónom Krista Pána a dostali večný život. Koľkí z nás si vo svojej cnosti zachovali toto rúcho bez poškvrny a očistené od všetkých hriechov, aby sme mohli hneď po smrti vstúpiť - oblečení v bielom - do vojska Krista Kráľa? Koľko je duší, ktoré sú na smrteľnej posteli ako kvety v neskorom období zbavené hriechov, ale nie dlhu, ktorý im prináleží?
Všetky tieto duše, ktoré zomierajú s malou Láskou k Bohu, sú krásne duše; ale keby neexistoval očistec, pre ich nepatrné nedokonalosti by ich Božia spravodlivosť musela nemilosrdne odmietnuť do pekla. Odstráňte očistec a Boh by nemohol tak ľahko odpustiť, veď či môže skutok pokánia a ľútosti na pokraji hrobu odčiniť tridsať rokov hriechu? Odstráňte očistec a nekonečná Božia spravodlivosť by odmietla z neba tých, ktorí sa rozhodli zaplatiť svoje dlhy, ale nezaplatili ich do posledného haliera.
Preto hovorím, že očistec je spôsob bytia, v ktorom Božia láska zmierňuje Jeho spravodlivosť; v očistci totiž Boh odpúšťa a má čas retušovať tieto duše svojím krížom, dlátom utrpenia ich opracúvať, aby boli pripravené na stavbu veľkej duchovnej budovy nebeského Jeruzalema; ponoriť ich do tohto očistca, aby si mohli oprať svoje poškvrnené krstné rúcho, aby boli hodné vstúpiť do nepoškvrnenej čistoty neba; vzkriesiť ich ako starovekého fénixa z popola ich vlastného utrpenia, aby ako zranené orly uzdravené čarovným dotykom očisťujúcich Božích plameňov, mohli vystúpiť do raja, do mesta Čistoty, kde je Kristus Kráľom a Mária Kráľovnou; lebo nech sa chyby zdajú akokoľvek bezvýznamné, Boh neodpúšťa bez sĺz a v raji slzy nie sú.
ODSTRÁŇTE OČISTEC A UŽ NEBUDE DEŇ ZOSNULÝCH
V očistci Božia láska zmierňuje Božiu spravodlivosť, ale zároveň ľudská láska zmierňuje ľudskú nespravodlivosť, pretože umožňuje srdciam, ktoré zostali, prelomiť bariéry času a smrti, premeniť nevypovedané slová na modlitby; kadidlo, ktoré sa nespálilo, na obetu; kvety, ktoré sa neobetovali, na almužnu; skutky láskavosti, ktoré sa nevykonali, na pomoc k večnému životu.
Pozdvihni očistec a aká trpká bude naša bolesť za nedostatok dobroty a aké muky za naše zabúdanie!
Odstráňte očistec a nebude mať význam deň spomienky a deň zosnulých, keď si uctievame pamiatku našich zosnulých blízkych. Odstráňte očistec, a aké márne budú naše vence, naše sklonené hlavy, naše chvíle ticha.
Ale ak existuje očistec, potom sa okamžite sklonené hlavy stanú sklonenými kolenami, chvíľa ticha chvíľou modlitby a veniec, ktorý vädne, sa stane večnou obetou obety veľkého hrdinu hrdinov, Krista, nášho Pána a Spasiteľa.
Cirkev nás ubezpečuje, že hoci na tomto svete už nemôžeme pre mŕtvych nič urobiť, pretože tam už nepatria, stále ich môžeme nájsť v rukách Božej spravodlivosti a dať im záruku našej lásky a cenu ich Vykúpenia.
Duša príbuzného alebo priateľa, ktorý prišiel na smrť s dlžobou pokánia voči Bohu, ju môže stále splácať prostredníctvom nás, ktorí sme zostali, so schopnosťou minúť zlato našich každodenných skutkov do duchovnej meny, za ktorú sa kupuje vykúpenie.
