Historik František Vnuk: Krátka spomienka k preneseniu telesných pozostatkov Konštantína Čulena a jeho manželky na Slovensko
Historik František Vnuk: Krátka spomienka k preneseniu telesných pozostatkov Konštantína Čulena a jeho manželky na Slovensko
František Vnuk vo svojom prejave 28. júna 2003 povedal:
Do útrob slovenskej zeme, do posvätnej pôdy Martinského cintorína kladieme telesné pozostatky Konštantína Čulena a jeho manželky Alžbety. Týmto pietnym aktom vzdávame zaslúženú poslednú poctu človekovi, ktorý celý život zasvätil službe svojmu národu. Patril mu celým svojím bytím, slúžil mu s najvyšším vypätím svojich síl. Teraz sa vracia, aby tu spočinul medzi tými, čo podobne ako on za národ pracovali, trpeli a sa zaň obetovali.
Toto je už tretie miesto jeho posledného odpočinku. Po New Yorku a Passaicu tento „žitia nevôľou hnaný“ pútnik konečne dosahuje vytúžený cieľ svojej cesty. Aj v tomto putovaní jeho telesných pozostatkov je kus symboliky, lebo Konštantín Čulen bol „človekom na cestách“ a takmer polovičku svojho života prežil v cudzine: v detstve ako syn slovenských vysťahovalcov a po r. 1945 až do svojej smrti (7. apríla 1964) ako emigrant – utečenec v Rakúsku, Bavorsku, Taliansku, Kanade a v Spojených štátoch. Odchádzal z prvej Slovenskej republiky na jar 1945 krátko pred jej násilným zánikom a teraz sa vracia, aby čakal slávne vzkriesenie tela v rodnej pôde obnovenej Slovenskej republiky.
S určitým sklamaním treba poznamenať, že táto naša obnovená Slovenská republika nie je takou, ako si ju on predstavoval, akou by mala byť a mohla byť. Ešte stále nesie stopy vyše 40-ročného totalitného útlaku, a preto aj meno K. Čulena nevyvoláva v ľuďoch tie pocity obdivu a vďačnosti, ktoré si zasluhuje.
No nevzdávame sa nádeje, že je len otázkou času, aby sa meno Konštantína Čulena stalo tým, čím pre nás tu zhromaždených ono je: synonymom nepoddajnosti, húževnatosti, sebažertvovania a neohraničiteľnej rodolásky. Od čias, čo si ako mladý študent uvedomil príslušnosť k svojmu národu, zasvätil mu každú hodinu každého dňa. Miloval ho, trpel zaň a bránil ho.
Ako bojovník slovom a perom Konštantín Čulen vždy stál v prvej línii. Patril k najohnivejším obhajcom slovenskej pravdy. Hýbali ním priam revolučné sily, aké prebývajú v ľude politicky a sociálne ujarmenom. Stal sa hlasom tohto ponižovaného a urážaného ľudu, hlasom volajúcim po spravodlivosti, po tom, čo mu podľa práva spravodlivo patrilo. Stal sa jeho tribúnom, ktorý predkladal a dokumentárne dokladal oprávnené výkriky a volania ubiedeného národa odsúdeného na živorenie a pomalú smrť vo vlastnej zemi.
Jeho život – ako život každého bojovníka za pravdu a spravodlivosť – bol veľmi ťažký. Nedostávalo sa mu uznania ani medzi svojimi. Posledné roky jeho pozemského života v Amerike nás napĺňajú nielen ľútosťou, ale aj hanbou.
Kristus síce povedal, aby nikto nečakal poctu medzi svojimi, lebo nikto nie je prorokom vo svojej vlasti, ale v prípade Konštantína Čulena to bolo ešte bolestnejšie: niektorí jeho rodáci ho nielen odmietli, ale priam kameňovali. Pri tom všetkom on však naďalej ostával šľachetným človekom, ktorého dar nezviedol, hrozba nesklonila. Nevyhýbal sa zápasom. Vedel byť priamy a útočný, nebál sa odvážne a niekedy priam vyzývavo rozhýbať navonok pokojné stojaté vody, pretože vedel, že len v prúdení je život. V boji vedel údery dávať i prijímať. A keď sa zotavil z rán, znovu sa vracal k práci, ktorú si vytýčil za cieľ svojho života.
Jeho rozsiahle literárno-vedecké dielo, ktorým si vybudoval dôstojný a trvanlivý pamätník, je a bude predmetom štúdia a inšpirácií pre serióznych skúmateľov slovenskej publicistiky, politiky, histórie a najmä histórie Slovákov v Amerike. Básnik Andrej Žarnov v nekrológu nad mŕtvym Čulenom napísal (pred 40 rokmi): „Bol to historik, ktorý sa vnáral do temných vôd minulosti, aby odtiaľ vynášal perly nádhery pod slovenské slnce. Spisovateľ, ktorý veľkú časť svojho života posvätil svojej obzvláštnej láske – dejinnému výskumu amerických Slovákov…“
Áno, K. Čulen položil základ a vyoral prvú brázdu na mnohých úsekoch slovenskej kultúrnej role. Je autorom prvých a dosiaľ najobsiahlejších dejín amerických Slovákov, je autorom prvého a dosiaľ najpodrobnejšieho životopisu prezidenta Dr. Jozefa Tisa. Oživil a spod prachu zabudnutia vyniesol mnohé mená tichých, zaslúžilých a neprávom zabúdaných postáv zo slovenskej minulosti. V prvej Slovenskej republike mal priam legendárnu povesť vynikajúceho rečníka a prednášateľa a jeho rozhlasové relácie „Z konca týždňa“ patria k najdokonalejším ukážkam tohto publicistického žánru. Bol jedinečným štylistom a jeho články – či už populárne alebo vedecké – mali v sebe čosi také príťažlivé, že si ich človek s pôžitkom prečítal aj dvakrát – trikrát za sebou.
Mal mnoho nepriateľov, hlavne medzi tými, na ktorých predajnosť, plytkosť vedomostí a charakterové nedostatky poukazoval, alebo ktorých lži odhaľoval.
Netreba zapierať, že aj on mal svoje chyby a slabosti; veď bol len smrteľný človek, ako každý z nás. Ale pri pohľade na jeho životné dielo musí sa povedať, že vykonal omnoho viacej toho, za čo ho treba ctiť a chváliť, než toho, čo mu treba odpustiť. Bol to veľký človek, veľký Slovák a v neposlednom rade aj horlivý matičiar a matičný pracovník (bol členom Historického odboru MS). Svojím celoživotným dielom sa zaslúžil o slovenský národ – tento pod Tatrami i ten za hranicami – a preto vďačný národ naveky bude ctiť jeho pamiatku. Pri spomienke naňho nemožno nemyslieť na básnické slová Sama Chalupku: Pravde žil som, krivdu bil som, / verne národ svoj ľúbil som…
To sú slová, ktoré by mohli byť krátkou biografiou muža, s ktorého popolom sme sa prišli rozlúčiť.
Svätá pôda martinského Národného cintorína! Do tvojich útrob kladieme telesné pozostatky Konštantína Čulena a jeho manželky Alžbety. Daj, Bože, aby boli tým vzácnym semenom, z ktorého vyklíči požehnaná úroda pracovníkov za Boha a národ, ktorí budú zapálení ohňom rodolásky, akým horel on.
Nech im je ľahká slovenská zem a nech odpočívajú v pokoji!
