D U Š I Č K Y -Pamiatka všetkých verných dušičiek.Duše v očistci...-2.november
STE TÝM,ČÍM SME BOLI AJ MY...
A BUDETE TÝM,ˇ(CÍM SME TERAZ MY...
Hlása prastará večná pravda o nás ľuďoch...Každý,kto sa narodí,musí aj umrieť a jeho telo sa musí rozpadnúť v prach...ostáva žiť len duša...naše večné ja...
2. novembra.
Pamiatka všetkých verných dušičiek.Duše v očistci...
Kresťane,nezabúdaj,že aj Ty sám raz budeš asi tiež tou nešťastnou,trpiacou Dušičkou,uväznenou v spaľujúcom ohni očisťovania,spútanou očistcovými mukami a prosiacou,volajúcou o pomoc...modlitby,obety sv. omše...ale nevieš,či si niekto na Teba spomenie a pomôže...
Za slávnosťou všetkých Svätých Božích koná sa vo sv. cirkvi zasvätenie pamiatky všetkých verných, v milosti a v priateľstve Božom zomrelých, alebo dušičiek, ktoré sa ešte v očistci zdržujú. Táto slávnosť zakladá sa na úzkom spojení oslávenej cirkve v nebi, trpiacej cirkvi v očistci s bojujúcou cirkvou, či so všetkými veriacimi na zemi. Všetci členovia sv. cirkve spojení sú medzi sebou vierou, nádejou a láskou, až niekedy v láske v oslávenej cirkvi nebeskej sdružení budú.
Keď na slávnosť všetkých Svätých obracia sv. cirkev zraky dietok svojich k nebu a ukazuje im slávu a blahoslavenstvo tých oslávených členov, ktorých o orodovanie u Boha vzývať majú, nuž dnes ponúka ich, aby pomoc svoju a orodovanie tým údom sv. cirkve venovali, ktorým pomocou svojou prispievať môžu, ktorí si už viacej pomáhať nemôžu, ale ktorí na pomoc ich odkázaní sú, to jest dušičkám v očistci trpiacim; — a to činiť majú živí veriaci nielen dnes, ale i každého dňa života svojho.
Veď sv. cirkev učí, že na druhom svete okrem neba a pekla ešte i tretie miesto sa nachádza, a to je miesto očisťovania či očistec, v ktorom duše veriacich zomrelých, jakoby vo väzení pozostalé, pokuty za hriechy svoje až do ostatnej čiastky zaplatiť povinné sú (Mat. 5, 26.).
Žiaden opravdivý kresťan nemôže zabudnúť na milých zomrelých svojich, na rodičov, na bratov lebo sestry, na príbuzných, na dobrodincov a priateľov, o ktorých už nič nepozná, či sa snáď posiaľ v očistci nenachádzajú: i káže mu nepomíjajúca láska, aby im vrúcnou modlitbou, skutkami milosrdenstva, obetou sv. omše pomáhal, ukrátil, i ukončil dni trápenia ich, a tak ukojil túžbu ich po uvidení najmilostivejšej tváre Božej.
A to tým viac konať máme, že nám to sv. cirkev káže, že to i Židia v Starom Zákone, ba i sami pohania činili. Áno, modliť sa, skutky milosrdenstva a obety konať za zomrelých priateľov je prastará a všeobecná obyčaj. Pohania všetkých vekov, a to i tí najsurovejší, oslavovali v ustanovených dňoch pamiatku mrtvých priateľov svojich; i prinášali bohom obety k zmiereniu za priestupky pozemské zomrelých svojich.
Podľa mienky židovskej trval stav očisťovania mrtvých za rok. A behom tohoto času modlievali sa Židia k Bohu, že by popriať ráčil milým mrtvým poľahčenie a odpustenie všetkých previnení; na hroby mrtvých priateľov kladávali víno, chlieb a peniaze, ktoré potom chudobným rozdávali, aby i tí za mrtvých sa modlili.
V druhej knihe Machabejskej (12; 43—46.) čítame, že vojvodca židovský Juda Machabejský poslal do Jeruzalema 12.000 drachiem strieborných, aby v chráme za tých bojovníkov Božích, ktorí v krvavých bitkách za vieru v pravého Boha padli, modlitby a obety sa konali na odpustenie hriechov.
Duchom Božím osvietený spisovateľ knihy Machabejskej dokladá, že Juda bol presvedčený o vstaní z mrtvých padlých v boji Židov; lebo «svätá a spasiteľná je myšlienka za mrtvých sa modliť, aby od hriechov boli osvobodení.» Tí zomrelí, ktorí sú v nebi, nepotrebujú modlitby; tým, ktorí sú v pekle, neosožia ony, lebo z pekla niet vyslobodenia: nuž tak modlievali sa Židia za takých zomrelých, ktorí na prostrednom mieste medzi nebom a peklom, — v očistci sa nachádzajú.
Táto viera v očistec a láska prastarých národov ku zomrelým priateľom zračí sa zrejme a výslovne v učení kresťanskom. Členovia sv. cirkve, ktorá nielen pre tento život je určená, ale i do ríše duchovnej siaha, spojení sú medzi sebou zväzkom lásky, ktorá sa nepomíňa. Spojení sme nielen so svätými v nebi, ale i s trpiacimi dušami v očistci, keď vrúcnou modlitbou, kajúcnym životom a dobrými skutkami muky ich ukrácame a milosrdenstvo Božie na nich s neba sťahujeme.
Sám láskavý Spasiteľ hovorí o väzení v budúcom živote, z ktorého nikto sa prv nevyslobodí, kým nezaplatí až do poslednej babky dlh svoj. Áno, Kristus Pán hovorí o hriechoch, ktoré ani v tomto ani v budúcom svete duchovnom nebudú odpustené. Nuž tak teda i na druhom svete budú sa odpúšťať hriechy, lež nie v nebi, do ktorého nič nečistého vkročiť nemôže, ale ani nie v pekle, kde niet viacej odpustenia: a tak iba na treťom mieste, v očistci.
Sv. Pavel píše Korinťanom (I., 3., 13—13.): «Jedného každého prácu, aká je, oheň vyskúša. Keď niektorého práca zostane, ktorú na Ňom (Kristovi) staval, vezme odplatu; ale keby zhorela, bude trpieť škodu (skrze oheň očistcový) a sám bude spasený; však tak, jako skrze oheň.»
Sv. Ambróz vykladá tieto posledné slová, že taký človek síce môže byť blahoslavený; ale že pokutu ohňa očistcového pretrpieť musí; tak že skrze oheň očistený, blahoslavený, lež nie, jako bezbožný vo večnom ohni pekla ustavične bude trápený. Teda oheň dľa sv. Pavla apoštola, z ktorého je ešte možné vyslobodenie, nemôže byť oheň pekla; lebo z pekla niet viac vyslobodenia. A podobne učila vždy sv. cirkev od najstarších časov; to dosvedčujú i sv. Otcovia.
Tertullian (okolo roku 202) hovorí (De Monog. c. 11.): «Vdova modlieva sa za dušu zomrelého manžela svojho; ona vzdychá za neho o pokoj a o spojenie s ním, i koná vo výročitých dňoch smrti jeho obetu. Keď toto premešká, odlučuje sa, nakoľko to od nej závisí, od manželského sväzku muža svojho.»
Sv. Athanás (f roku 373) modlil sa veľmi vrúcne za cisára Konštantína Veľkého, ktorý v sieni chrámu apoštolského podľa žiadosti svojej bol pochovaný (Euseb. IV. kn. 60. h.), «aby mohol mať účasť na svätých modlitbách, na tajomných obetách a na obradoch Božích.»
Sv. Efrém Syrský zaprisáhava v závete svojom priateľov, aby nezábudali na neho po smrti; lež aby preukazovali dôkazy lásky svojej tým, keď za duševné spasenie jeho almužny, modlitby a obety, najmä tridsiateho dňa, prinášať neopomenú.
Sv. Ambróz (f roku 397) písal Faustinovi, ktorý sa veľmi zarmucoval nad smrťou sestry svojej: «Sestra tvoja nežiada si slzy tvoje, lež modlitby a obetu.»
A v pohrebnej reči svojej nad cisárom Theodosiom Veľkým modlil sa: «Popraj, Bože, Theodosiovi, sluhovi Svojmu, úplný pokoj, ten pokoj, ktorý pripravil si svätým Svojim! Miloval som tohoto panovníka a preto sprevádzam ho do ríše živých. Neupustím skôr od slzí svojich a prosieb, až kým ho neuvediem na svätý vrch Pánov, kam ho povolávajú zásluhy jeho.»
A súveký sv. Cyrill, biskup jeruzalemský (v roku 386), hovorí v reči svojej ku pokrstencom: «Rozpamätávame sa pri presvätej obete na zomrelých, najprv na praotcov (patriarchov), na apoštolov a mučeníkov, aby Boh na modlitby a orodovanie ich modlitbu našu vyslyšal. Potom modlievame sa za otcov svojich, za biskupov a vôbec za všetkých, ktorí nás opustili, v pevnej nádeji, že utrpenia ich prosbami budú uľavené, ktoré počas svätej obety za nich prednášame.»
Sv. Augustín (v roku 430) hovorí: «Nedá sa tajiť, že dušiam zomrelých skrze súcit živých ešte priateľov poľahčenia sa dostáva, keď obeta Prostredníka býva prinášaná, lebo keď v cirkvi almužny medzi chudobných veriacich bývajú podeľované, že im to býva osožné.
Hoci to nepotrebujú tí, ktorí sväto žili, a obeta i tým nepomáha, ktorí bez pokánia život svoj v ťažkých hriechoch žili; lež predsa býva obetovaná za svätých na poďakovanie a za tých na uýmierenie, ktorí sa ešte na mieste očisťovania nachádzajú a za previnenia dosť učiniť majú.»
Sv. Gregor Veľký (v roku 604) tvrdí, že naložil, aby za mrtvého mnícha, menom Justa, tridsať sv. omší bolo spievané, i že tridsiateho dňa po ostatnej sv. omši zomrelý mních Justus predošlému predstavenému svojmu, menom Kopiosovi, sa zjavil a riekol: «Trpel som muky a hľa, osvobodený som!»
Roku 816 vydržiaval Ranulf, kráľ Mercie v Anglicku, s kniežatmi a veľmožmi svojimi štátnu poradu, na ktorej uzavrené bolo: «Nariaďujeme, aby hneď po smrti biskupa modlitby sa konaly a almužny boly udeľované. Jaknáhle znamenie bude dané v každom chráme farskom, majú sa veriaci zhromaždiť a tridsať žalmov odspievať za dušu zomrelého. Potom má každý hodnostár cirkevný a opát šesťsto žalmov spievať, stodvadsať sv. omší obetovať, troch otrokov na slobodu prepustiť a každému tri šillingy (grošníky) udeliť a všetci sluhovia Boží majú za jeden deň sa postiť.»
Spomenutý zbožný kňaz prišiel následkom zjavenia ku tej myšlienke, že skrze modlitby, almužny a obety sv. omše mnohé duše z očistca boly vysvobodené.
Opát kláštora benediktínskeho v Klyni (Clugny), sv. Odilo , zasvätil prvý roku 998 pamiatku všetkých verných dušičiek zvláštnou slávnosťou.
Všetci mnísi mali ísť na oferu a dvanástim chudobným dal sa obed. Toto ustanovenie prijalo sa nielen klyniackou kongregáciou, ale i po všetkých kláštoroch jej v Lotringách, v Burgundii, v Itálii, v Španielsku a v iných krajinách. I biskupi francúzski zasvätili podobným spôsobom pamiatku «Verných dušičiek» a nezadlho bola táto slávnosť po celej západnej sv. cirkvi odbavovaná.
Pápež Urban VI. (od roku 1378—1389) nariadil, aby pamiatka všetkých dušičiek, keby deň 2. novembra pripadol na nedeľu, bola preložená na pondelok. Pamiatka všetkých verných dušičiek odbývala sa pôvodne zasväteným sviatkom; avšak synoda trevírska roku 1549 nariadila, aby sa 2. november iba jako polovičný sviatok svätil, a tak koná sa až podnes.
Na niektorých miestach je chvalitebná zbožná obyčaj, že už večerom vo sviatok všetkých Svätých Božích zapaľujú sa na cintorínoch početné svetlá, na znamenie nesmrteľnosti duší, ktorých telá v osvetlených hroboch odpočívajú, i na znamenie večného svetla, ktoré im už zasvietilo, alebo podľa nekonečného milosrdenstva Božieho už skoro zasvieti.
Medzi spevom žalmu 150. «Smiluj sa nado mnou, Bože,» alebo dojímavej piesne «Na deň hnevu,» ide sa večer alebo na druhý deň ráno na cintorín, kde býva primeraná kázeň. Všetko v chráme Božom pamätúva nás toho dňa na smútok.
Dňa 2. novembra každý kňaz obetuje sv. omšu za všetkých zomrelých. Srdcom zatriasajúce sú modlitby, ktoré kňaz pri sv. omši za zomrelých odrieka, podobné tým, ktoré i v hodinkách sa čítajú; v nich zavznievajú túžba a stenanie trpiacich duší v očistci, jaké nešťastný a trpezlivý Job s bôľom a žiaľom prednášal, keď všetko utratil, čo mu bolo milé.
Po odbavenej sv. omši zádušnej spieva sa dojímavým hlasom pieseň «Libera», ktorej obsah zneje: «Osloboď ma, ó Bože, od večnej smrti v deň ten hrozný, v ktorý nebo i zem sa zatrasú a Ty prídeš, aby si súdil svet skrze oheň! Trasiem a strachujem sa pred nastávajúcim súdom a hnevom. O, ten deň, deň hnevu, úzkosti a biedy, deň veľký a trpký veľmi, keď prídeš súdiť svet ohňom!»
Všetci veriaci i s kňazom padajú na kolená svoje, pozdvihujú ruky i zraky k nebu, odriekajú modlitbu záverečnú za všetky dušičky v očistci trpiace a konečne vzdychajú pri hlahole vyzváňajúcich zvonov: «Odpočinutie večné daj im, ó Pane, a svetlo večné nech im svieti! Popraj, ó Pane, nech odpočívajú v svätom pokoji. Amen.» V tento deň udeľujú veriaci i hojné almužny chudobným a núdzu trpiacim bratom a sestrám svojim.
Duše zomrelých, ktorí v tomto živote za hriechy svoje dokonalé pokánie nečinili, alebo vo všedných hriechoch, čo i v milosti Božej, zomreli, trpia v očistci muky ohňa, kým dľa slov Spasiteľových dlh svoj do poslednej babky nezaplatia.
Ony trpia dvojaké muky, a síce: zmyselnú muku či pokutu cítenia, lebo podľa sv. Pavla duša ohňom býva očisťovaná, ale iba behom určitého času a nie večne, jako zatratenci v pekle; potom i pokutu straty, ktorá v tom záleží, že duša býva pozbavená blaženého pohľadu Božieho tak dlho, až kým celkom očistená pred tvárou Božou môže sa objaviť. Aké bolestné musí byť toto vzdialenie od tváre milostivého Boha pre duše, ktoré po Ňom túžia!
Sv. Tomáš hovorí: «Ten istý oheň mučí zatratencov v pekle a spravodlivých v očistci; najmenšia muka očistca prevyšuje najväčšiu muku, ktorú možno v tomto živote znášať.» Kresťane, ty môžeš modlitbou, pokánim, dobrými skutkami svojimi verným trpiacim dušiam v očistci pomáhať a z tohoto smutného stavu ich vyslobodiť. Veď ponúka ťa k tomu oslávenie Boha, kresťanská láska, spravodlivosť a vlastný prospech tvoj!
Kresťane, uč sa poznávať od verných dušičiek, ktoré pokojne muky svoje v očistci znášajú, poneváč vedia, že vôľa Božia musí byť vyplnená, jako máš s odovzdanosťou do vôle Božej trpeť všetko utrpenie na tomto svete!
Rozváž si dnes, čo hovorí sv. Cesarius: «Môže snáď niekto povedať: veľmi málo starám sa o čas, ktorý budem tráviť v očistci, keď sa len do večného života dostanem. Avšak takéto smýšľanie neľúbi sa Bohu. Všetky muky tohoto sveta nemôžu sa prirovnať k ohňu očistca. A kto pozná, koľko dní, mesiacov, rokov on tu zostane? Človek bál by sa vložiť prst do ohňa, i nemal by sa báť dlhý čas v požierajúcom plameni zotrvávať?»
Áno, volaj dnes, kresťane so sv. Augustínom: «Očisť ma, ó Pane, v tomto živote, aby som po ňom nepotreboval očistca!
Modlitba.
O Bože, Stvoriteľu a Vykupiteľu všetkých veriacich, popraj dušiam služobníkov a služobníc Svojich odpustenie všetkých hriechov; aby to odpustenie, ktoré pobožnými prosbami vždy žiadali, obsiahnuť mohli. Amen.
V starom judaizme žila idea prechodného stavu, ktorá obsahovala názor, že duše zosnulých sa nachádzajú v akomsi provizórnom väzení, kde už nesú trest, alebo sa už tešia provizórnej blaženosti (podobenstvo o boháčovi Lk 16, 19-31). Ideu dopĺňala myšlienka, že v tomto stave je možné aj očisťovanie, ktoré pomáha duši dozrieť pre spoločenstvo s Bohom. V druhej knihe Makabejcov je text: „Preto nariadil (Júda Machabejský) túto zmiernu obetu za mŕtvych, aby boli zbavení hriechu.“ Prvotná Cirkev prevzala starozákonnú náuku o provizórnom väzení zosnulých a z nej sa potom v západnej Cirkvi vyvinula náuka o očistci. Kresťania teda spontánne pokračovali v zbožnom zvyku Židov modliť sa a prinášať obety za zosnulých. Náuke o očistci napomohli aj prípady kajúcnikov, ktorí zomreli pred ukončením pokánia.
Pamiatka zosnulých (Iné názvy: Deň spomienky na zosnulých, ľudovo Dušičky, zastar. Deň pamiatky na zomretých, lat. In commemoratione omnium fidelium defunctorum) je sviatok pripadajúci na 2. november. V rímskokatolíckej cirkvi je dňom liturgického roku, keď sa veriaci modlia za duše v očistci. Liturgické obrady vykonáva v tento čas aj Cirkev československá husitská, ktorá vzišla z prostredia katolíckeho modernizmu po prvej svetovej vojne.
Anglikánska cirkev slávenie Pamiatky zosnulých zrušila, avšak niekde bola pamiatka obnovená v rámci anglokatolíckeho hnutia. Protestantská reformácia nebola v zrušení takto dôsledná: Martinovi Lutherovi sa počas života nepodarilo slávenie pamiatky v Sasku potlačiť.
Na Slovensku sú dnes Sviatok všetkých svätých a Pamiatka zosnulých vnímané ako pamiatka zosnulých predkov. Najviac Slovákov si predvečer 2. novembra spája s navštevovaním cintorínov a zapaľovaním sviečok na hroboch. Okrem hrobov príbuzných a známych sa zapaľujú sviečky aj pri ústredných krížoch cintorínov, ale tiež pri sekulárnych pamätníkoch obetí a pri hroboch významných osobností.
História
Oslava Dušičiek sa odvíja od slávnosti (sviatku) Všetkých svätých, ktorý pripadá na 1. novembra. V noci z 31. októbra na 1. novembra slávili Kelti koniec leta a nový rok, sviatok Samhain. Samhain bol podľa keltskej tradície časom, keď sa duša zosnulých vracia domov a ich príbuzní im svietidlami z vydlabaných riep pomáhajú na ceste do podsvetia. Na ochranu pred zlými duchmi sa ľudia prezliekali do handier a maľovali si tváre. Sviatku Samhain je svojou podstatou a znakmi najviac podobný Halloween oslavovaný večer 31. októbra. Historickým predchodcom kresťanských Dušičiek boli u pohanských Slovanov ritualizované oslavy či hostiny, konané priamo na nekropoliach na počesť zosnulých predkov.
Pamiatku verných zosnulých zaviedol roku 998 opát z Cluny, Svätý Odilo († 1048), ktorý sa snažil pokresťančiť pohanskú tradíciu. Z Cluny sa slávenie rozšírilo po všetkých benediktínskych kláštoroch. V Ríme sa pamiatka 2. novembra začala oslavovať v 13. storočí. V 15. storočí v Aragónii začali v tento deň dominikánski kňazi sláviť tri omše; tento zvyk potvrdil pápež Benedikt XIV. (1748) a rozšíril pre všetkých kňazov v Španielsku, Portugalsku a Latinskej Amerike. V roku 1915 dovolil Benedikt XV. slúžiť tri omše všetkým kňazom (jednu na úmysel pápeža, jednu za duše v očistci, jednu za iný úmysel). V tejto dobe sa na Dušičky organizovali sprievody na cintoríny, zdobili sa hroby atď.
Na Sviatok všetkých svätých sa okrem svätých omší v kostoloch spravidla celebrujú sväté omše na cintorínoch, nad cintorínmi, ak sú pod chrámom krypty, a konajú sa aj pobožnosti za zosnulých.
Spomienku na všetkých verných zosnulých zaviedol v roku 998 opát Odilo v benediktínskom kláštore Cluny. Prvého novembra večer začali vyzváňať a spievať žalmy za mŕtvych a na druhý deň slúžiť zádušnú omšu. Tento zvyk sa v priebehu 11. storočia rozšíril v celej západnej cirkvi. Na znak nesmrteľnosti duší a Božieho milosrdenstva ľudia na cintorínoch zapaľujú sviečky.
Pochádzal z veľkej šľachtickej rodiny, z francúzskeho regiónu Auvergne . Roku 991 vstúpil do kláštora v Cluny , kde sa v máji 993 čoskoro stal koadjutorom opáta Majola a 11. mája 994 sa stal jeho nástupcom.
Žil veľmi prísnym a asketickým životom. Neváhal dať aj posledné peniaze kláštora, aby pomohol biednym a chudobným, hlavne počas hladu, ktorý sa šíril roku 1006 . Počas jeho pôsobenia ako opáta stále viac a viac kláštorov sa pripájalo na ducha mníšskeho života, ktorý vládol v kláštore v Cluny.
Spolu s opátom Richardom zo Saint-Vanne sa zasadil, aby sa vo Francúzsku prijalo „Božie prímerie“ a pravidlo, podľa ktorého sa kostol považoval za miesto útočiska pre človeka. Z teológie sa obzvlášť venoval tajomstvu Vtelenia a Panne Márii. Zaviedol každoročnú spomienku na všetkých zosnulých veriacich. Mal tiež zážitky extázy. Posledných päť rokov svojho života bol chorý, ale aj napriek tomu pracoval. Zomrel roku 1049 počas vizitácie v kláštore v Souvigny . Opátom bol viac ako päťdesiat rokov. Svätý Fulbert zo Chartres ho nazval "Archanjelom mníchov".Jeho biografia bola napísaná jeho učnom Petrom Damiánom
Svätý
Sviatok: 1. január
* okolo 962 Auvergne, Francúzsko
† 1. január 1049 Souvigny, Allier, Francúzsko
Patrón proti žltačke
Sv. Odilo sa narodil v šľachtickej rodine okolo roku 962 v Auvergne vo Francúzsku. Okolo roku 990 vstúpil do benediktínskeho kláštora v Cluny. Asi v roku 994 sa stal tam opátom. Žil veľmi prísnym a asketickým životom. Neváhal dať aj posledné peniaze kláštora, aby pomohol biednym a chudobným, hlavne počas hladu, ktorý sa šíril v roku 1006. Počas jeho pôsobenia ako opáta stále viac a viac kláštorov sa napájalo na ducha mníšskeho života, ktorý vládol v opátstve v Cluny. Spolu s opátom Richardom zo Saint-Vanne sa zasadil, aby sa vo Francúzsku prijalo „Božie prímerie“ a pravidlo, podľa ktorého sa kostol považoval za miesto útočišťa pre človeka. Z teológie sa zvlášť venoval tajomstvu Vtelenia a Panne Márii. Zaviedol každoročnú spomienku na všetkých zosnulých veriacich. Mal aj zážitky extázy. Posledných päť rokov svojho života bol chorý, no aj napriek tomu pracoval. Zomrel 1. januára r. 1049 počas vizitácie v kláštore v Souvigny. Opátom bol viac ako päťdesiat rokov. Fulbert zo Chartres ho nazval Archanjelom mníchov.
.Sviatok Všetkých svätých, Pamiatka zosnulých alebo aj Dušičky
Čo v sebe ukrývajú dva najznámejšie sviatky jesene?
Všetky tieto dni patria medzi spomienkové dni, ktoré sú venované zomrelým. Na Slovensku má úcta k mŕtvym veľmi silnú tradíciu a jej korene nachádzame už v pohanských časoch. Ľudia navštevujú cintoríny, na hroby kladú vence, či kvety a pália sviece.
Sviatok Všetkých svätých je predovšetkým sviatkom katolíckej cirkvi. Na Dušičky, čo je druhý deň, sa v katolíckych kostoloch konajú zádušné omše za mŕtvych. Rituálne obrady konané počas tohto dňa sú známe u viacerých náboženstiev sveta, ale zádušné omše sú charakteristické len pre katolícku cirkev. Tento deň sa u katolíkov považuje za deň spomienky na tých, ktorí ešte nedosiahli blaženosť alebo sú vo fáze očisťovania a prípravy prechodu z očistca do neba. Cirkev už po stáročia spája s touto slávnosťou nádej na vzkriesenie. Je to deň radosti a nie strachu. Po vzkriesení Krista sa nachádzame na ceste do večného mesta, kde nás očakáva blaženosť všetkých tých, ktorí boli Pánom oslávení. To má byť zmyslom Slávnosti všetkých svätých.
Ľudia poznajú tento sviatok pod pojmom dušičky. V takej podobe ako tento sviatok poznáme dnes, je údajne známy od roku 998 kedy ho zaviedol francúzsky opát Odillo. Sviatok dušičiek je však omnoho starší. Dušičky pochádzajú z keltskej tradície, zo sviatku Samhain. Samhain sa slávil v deň keltského nového roku, v deň, kedy sa podľa keltskej viery prelína náš svet so svetom mŕtvych. Dušičky sú spomienkou na zosnulých, ktorí ešte nie sú na túto skutočnosť pripravení a prechádzajú fázou očisťovania. Kelti zapaľovali ohne, aby sa duša pozostalých mohla zahriať a stráviť s nimi noc. Sviečky, ktoré dnes zapaľujeme, sú pozmenenou formou práve tejto tradície. Dušičky sa dnes slávia v celom kresťanskom svete a prenesene aj v USA, kde je tento sviatok známy ako All Hallow´s Day, resp. Halloween. Začiatkom novembra ľudia navštevujú cintoríny, aby si zaspomínali na svojich pozostalých. Na hroby kladú vence a kvety a zapaľujú sviečky. Tento deň je spomienkou na tých, ktorí už nie sú medzi nami.