Kardinál Robert Sarah: Fiducia supplicans. „Sme proti heréze, ktorá vážne podkopáva Cirkev“
Kardinál Robert Sarah: Fiducia supplicans. „Sme proti heréze, ktorá vážne podkopáva Cirkev“
Kardinál Robert Sarah zverejnil na stránke Settimo Cielo svoje zamyslenie nad súčasným stavom zmätku v Cirkvi. Škandál „pohoršenia maličkých“ sa ešte prehĺbil aj nedávnym vyhlásením Dikastéria pre náuku viery. Dokument Fiducia supplicans Fiducia supplicans je, škandálom, od ktorého, ako povedal Ježiš, „vás oslobodí len pravda“ (Jn 8, 32).
78-ročný Robert Sarah sa narodil vyrastal v Guinei. Teologické štúdiá absolvoval v Ríme a biblické v Jeruzaleme. Ako biskup v hlavnom meste Konakry bol nezlomným obrancom náboženskej a občianskej slobody a počas rokov nemilosrdnej diktatúry, skoro prišiel o život.
Pápež Ján Pavol II. ho v roku 2001 povolal do Ríma za sekretára Kongregácie pre evanjelizáciu národov a Benedikt XVI. ho v roku 2010 vymenoval za kardinála. Stal sa predsedom pápežskej rady Cor Unum, ktorá osobitne podporuje trpiace národy v celom svete. Pápež František ho 23. novembra 2014 vymenoval za prefekta Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí. Z tohto úradu bol odvolaný 20. februára 2021.
Sarah bol jedným z piatich kardinálov, ktorí vlani v lete podpísali Dubia (pochybnosti). Odpoveď bola len striktne formálna. Kardinál Sarah je autorom niekoľkých kníh, kníh, ktoré vyšli viacerých jazykoch (sm). Aj v slovenčine. V roku 2016, keď u nás vyšla jeho prvá kniha Boh alebo nič, navštívil aj Slovensko: Bratislavu Trnavu, Donovaly a Šaštín. Vyjadrenia kardinála Saraha majú silný duchovný obsah i dosah a je jednou z najautoritatívnejších osobností africkej Cirkvi, ktorej dáva hlas v tomto posolstve.
VIANOČNÉ POSOLSTVO Robert Sarah
Rím, 6. januára 2024, sviatok Zjavenia Pána
Na Vianoce sa Knieža pokoja stal pre nás človekom. Každému človeku dobrej vôle prináša pokoj, ktorý prichádza z neba. „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam. Nie ako ho dáva svet, ja vám ho dávam“ (Jn 14, 27). Pokoj, ktorý nám prináša Pán Ježiš prináša, nie je nejaký prázdny obláčik, nie je to svetský pokoj, ktorý je často len nejednoznačným kompromisom, vyjednaným medzi vlastnými záujmami a klamstvami. Boží pokoj je pravda. „Pravda je sila pokoja, lebo ona zjavuje a napĺňa jednotu človeka s Bohom, so sebou samým, s druhými. Pravda posilňuje pokoj a buduje mier,“ učil nás svätý Ján Pavol II [1]. Pravda, ktorá sa stala Telom, prišla prebývať medzi ľudí. Jej svetlo nás neruší. Jej slovo nezasieva zmätok a neporiadok, ale odhaľuje skutočnosť všetkých vecí. Lebo On Ježiš Kristus, je Pravda, a preto je „znamením odporu“ a „odhaľuje myšlienky mnohých sŕdc“ (Lk 2, 34 – 35).
Pravda je prvou z milosrdenstiev, ktoré Ježiš ponúka hriešnikovi. Dokážeme aj my konať skutky milosrdenstva v pravde? Pre nás je veľkým rizikom hľadanie pokoja vo svete, svetskej popularity, ktorá získavame za cenu lží, nejednoznačnosti a spolupáchateľského mlčania.
Tento mier sveta je falošný a povrchný. Lebo lož, kompromis a zmätok plodia rozdelenie, podozrievanie a vojnu medzi bratmi. Nedávno to nedávno pripomenul pápež František: „Diabol – to znamená ‚rozdeľovač‘. Diabol chce vždy spôsobovať rozdelenie“ [2]. Diabol rozdeľuje, lebo „v ňom nie je pravda. Keď luhá, hovorí zo seba, lebo je luhár a otec lži.“ (Jn 8,44)
Práve zmätok, nedostatok jasnosti a pravdy a rozdelenie narušilo a zatienilo tohtoročné slávenie Vianoc. Niektoré médiá tvrdia, že Katolícka cirkev podporuje požehnanie zväzkov osôb rovnakého pohlavia. Klamú. Robia dielo, to kto rozdeľuje. Niektorí biskupi idú tým istým smerom, zasievajú pochybnosti a pohoršenie v dušiach veriacich, že požehnávaním spolužitia osôb rovnakého pohlavia sa im dá legitimita, ktorá zodpovedá Bohom stvorenej prirodzenosti, akoby aj život v takomto zväzku mohol viesť k svätosti a ľudskému šťastiu. Toto nerobí nič iné, len vytvára omyly, škandály, pochybnosti a sklamania. Títo biskupi ignorujú alebo zabúdajú na Ježišovo prísne varovanie pred tými, ktorí pohoršujú maličkých: „Kto by pohoršil jedného z týchto maličkých, čo veria vo mňa, bolo by lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a ponorili ho do morskej hlbiny.“ (Mt 18, 6).
Nedávne vyhlásenie Dikastéria pre náuku viery, ktoré bolo zverejnené so súhlasom pápeža Františka, nedokázalo tieto chyby napraviť a byť dielom pravdy. Naopak, svojou nejasnosťou len posilnilo zmätok, ktorý vládne v srdciach, a niektorí sa ho dokonca chopili tak, že podporili svoje manipulatívne snahy.
Čo robiť zoči-voči zmätku, ktorý rozdeľovač zasial priamo do srdca Cirkvi? „S diablom sa nediskutuje!“ povedal pápež František. „Človek ho neporazí tým, že s ním bude vyjednávať, lebo je silnejší ako my. Diabla porazíme tým, že mu budeme s vierou odpovedať Božím slovom. Takto nás Ježiš učí brániť jednotu s Bohom a jednotu medzi sebou navzájom proti útokom rozdeľovača. Božie slovo je Ježišovou odpoveďou na diablove pokušenie.“ [3].
V logike tohto učenia pápeža Františka sa ani my nehádajme s rozdeľovačom. Nevstupujme do diskusie s vyhlásením Fiducia supplicans, ani s jeho rozličnými aplikáciami, ktoré sme videli, že sa množia. Jednoducho odpovedajme Božím slovom, Magistériom a tradičným učením Cirkvi. Ak si chceme zachovať pokoj a jednotu v pravde, musíme odmietnuť hádanie sa s rozdeľovačmi, na zmätok musíme reagovať Božím slovom. „Lebo živé je Božie slovo, účinné a ostrejšie ako každý dvojsečný meč; preniká až po oddelenie duše od ducha a kĺbov od špiku a rozsudzuje myšlienky a úmysly srdca.“ (Hebr 4, 12).
Tak ako Pán Ježiš hovorí pred Samaritánkou, aj my sa odvážme hovoriť pravdu. „Správne si povedala: «Nemám muža», lebo si mala päť mužov a ten, ktorého máš teraz, nie je tvoj muž. To si povedala pravdu.“ (Jn 4, 18). Čo teda povedať ľuďom zapojeným do žijúcim v homosexuálnych zväzkoch? Tak ako Ježiš, použime prvé z milosrdenstiev: objektívnu pravdu o skutkoch.
S Katechizmom Katolíckej cirkvi (2357) preto môžeme konštatovať: „Homosexualita označuje vzťahy medzi osobami mužského alebo ženského pohlavia, ktoré pociťujú výlučnú alebo prevládajúcu pohlavnú príťažlivosť voči osobám toho istého pohlavia. V priebehu stáročí a v rozličných kultúrach nadobúda veľmi odlišné podoby. Jej psychický vznik ostáva z veľkej časti nevysvetlený. Tradícia, opierajúc sa o Sväté písmo (porov. Jn 19,1-29; Rim 1,24-27; 1 Kor 6,10; 1 Tim 1,10), ktoré predstavuje homosexuálne vzťahy ako veľmi závažnú zvrátenosť, vždy hlásala, „že homosexuálne úkony sú svojou vnútornou povahou nezriadené“. (Vyhlásenie Persona humana Kongregácie pre náuku viery) Sú proti prirodzenému zákonu. Zatvárajú totiž pohlavný úkon pred darom života. Nepochádzajú z opravdivého citového a sexuálneho dopĺňania sa. V nijakom prípade ich nemožno schvaľovať.“
Každý pastoračný prístup, ktorý by nepripomínal túto objektívnu pravdu, by zlyhal v prvom skutku milosrdenstva, ktorým je dar pravdy. Táto objektívnosť pravdy nie je v rozpore s pozornosťou, ktorú venujeme subjektívnym pocitom ľudí. Ale je potrebné vždy si pripomenúť trvalé a definitívne učenie svätého Jána Pavla II: „Treba pozorne zvážiť, ktorý vzťah medzi slobodou a ľudskou prirodzenosťou je správny, a najmä presvedčiť sa, aké miesto zaujíma v otázkach prirodzeného zákona ľudské telo. […]
Osoba je aj spolu s telom úplne zverená sebe samej a práve v jednote duše a tela sa stáva subjektom svojich mravných skutkov. Svetlom rozumu a za podpory čnosti odkrýva vo svojom tele vopred ohlasujúce znamenia, výraz, rovnako aj prísľub sebadarovania v zhode s múdrym zámerom Stvoriteľa. […]
Náuka, ktorá oddeľuje mravné konanie od telesných dimenzií, stojí v protiklade s učením Svätého písma a tradície: v zmenenej podobe oživuje staré bludy, ktoré Cirkev vždy odmietala, lebo redukujú ľudskú osobu na akúsi „duchovnú“, čisto formálnu slobodu. Toto oklieštenie zaznáva mravný význam tela i s ním súvisiacich činov (porov. 1 Kor 6,19). Podľa apoštola Pavla nie sú dedičmi Božieho kráľovstva „smilníci ani modloslužobníci ani cudzoložníci ani chlipníci ani súložníci mužov ani zlodeji ani chamtivci ani opilci ani utŕhači ani lupiči“ (1 Kor 6,9-10). Toto odsúdenie – ktoré potvrdil Tridentský koncil 88 – ráta za „smrteľné hriechy alebo zakázané praktiky“ určité zvyky, ktorých dobrovoľné vykonávanie zbavuje veriacich večného dedičstva. Lebo telo a dušu nemožno od seba oddeľovať: v osobe, v dobrovoľne konajúcom subjekte a v dobrovoľnom úkone spolu pretrvávajú alebo hynú. (Veritatis splendor 48-49).
Ježišov učeník sa však nemôže zastaviť tu. Pán Ježiš zoči-voči cudzoložnej žene v pravde vyslovuje odpustenie: « Ani ja ťa neodsudzujem; choď a odteraz už nehreš» (Jn 8, 11). Ponúka cestu k obráteniu, k životu v pravde.
Vo vyhlásení Fiducia supplicans sa píše, že požehnanie je určené ľuďom, ktorí „prosia, aby všetko, čo je v ich živote a vzťahoch pravdivé, dobré a ľudsky hodnotné, bolo naplnené, uzdravené a pozdvihnuté prítomnosťou Ducha Svätého.“ (č. 31)
Čo je však dobré, pravdivé a ľudsky dobré na homosexuálnom vzťahu, ktorý Sväté písmo a Tradícia definujú ako vážnu a vnútorne neusporiadanú skazenosť? Ako môže takýto text korešpondovať s Knihou múdrosti, ktorý hovorí: „Neúprimné zmýšľanie vzďaľuje ľudí od Boha; ak sa hlúpi zahrávajú s jeho všemohúcnosťou, ukáže im, čím sú v skutočnosti. Nie, múdrosť nevstúpi do duše skazenej, v tele hriechu oddanom, príbytok neprijme. Tento svätý duch, ktorý nás formuje, uteká pred každým klamstvom“ (Múd 1, 3 – 5). Od ľudí, ktorí žijú v neprirodzenom vzťahu, možno žiadať len to, aby sa obrátili a žili v súlade s Božím slovom.
Katechizmus Katolíckej cirkvi (2358-2359) nám to ešte viac osvetľuje, keď hovorí: Nemalý počet mužov a žien má hlboko zakorenené homosexuálne sklony. Táto objektívne nezriadená náklonnosť je pre väčšinu z nich skúškou. Treba ich prijímať s úctou, súcitom a jemnocitom a vyhýbať sa akémukoľvek náznaku nespravodlivej diskriminácie voči nim. Aj tieto osoby sú povolané plniť vo svojom živote Božiu vôľu a, ak sú kresťanmi, spájať s Pánovou obetou na kríži ťažkosti, s ktorými sa môžu stretnúť v dôsledku svojho stavu. Homosexuálne osoby sú povolané k čistote. Čnosťami ovládania sa, ktoré vychovávajú k vnútornej slobode, (2347) niekedy aj pomocou nezištného priateľstva, modlitbou a s pomocou sviatostnej milosti sa môžu a majú postupne a rozhodne približovať ku kresťanskej dokonalosti.
Ako pripomenul Benedikt XVI., «homosexuálne osoby si ako ľudské bytosti zasluhujú úctu; […] nemali by byť z tohto dôvodu odmietané. Úcta k človeku je absolútne základná a rozhodujúca. To však neznamená, že homosexualita je z vďaka tomu správna. Zostáva niečím, čo je v radikálnom rozpore so samotnou podstatou toho, čo Boh pôvodne od počiatku zamýšľal“.
Božie slovo sprostredkované Svätým písmom a Tradíciou je preto jediným pevným základom, jediným základom pravdy, na ktorom musí každá biskupská konferencia budovať pastoráciu milosrdenstva a pravdy voči homosexuálnym osobám. Katechizmus Katolíckej cirkvi nám ponúka účinnú syntézu, ktorá je odpoveďou na túžbu Druhého vatikánskeho koncilu „viesť všetkých ľudí k tomu, aby tým, že dajú zažiariť pravde evanjelia, hľadali a prijali Kristovu lásku, ktorá prevyšuje každé poznanie“ [4].
Musím sa poďakovať biskupským konferenciám, ktoré už vykonali toto dielo pravdy, najmä tým z Kamerunu, Čadu, Nigérie atď. S ich rozhodnutiami a rozhodným odporom voči vyhláseniu Fiducia supplicans sa plne stotožňujem. Musíme povzbudiť aj ostatné národné alebo regionálne biskupské konferencie i každého biskupa, aby urobili to isté. Tým sa nepostavíme proti pápežovi Františkovi, ale rozhodne a radikálne sa postavíme proti heréze, ktorá vážne podkopáva Cirkev, Kristovo telo, pretože je v rozpore s katolíckou vierou a Tradíciou.
Benedikt XVI. zdôraznil, že „pojem ‚manželstvo osôb rovnakého pohlavia‘ je v rozpore so všetkými doterajšími kultúrami ľudstva, a preto znamená kultúrnu revolúciu, ktorá je v rozpore s celou doterajšou tradíciou ľudstva“. Som presvedčený, že africká cirkev si toto veľmi dobre uvedomuje. Nezabúda na základné poslanie, ktoré jej zverili poslední pápeži. Pápež Pavol VI. v príhovore k africkým biskupom zhromaždeným v Kampale v roku 1969 vyhlásil: Nova Patria Christi Africa (Novou vlasťou Krista je Afrika). Pápež Benedikt XVI. pri dvoch príležitostiach zveril Afrike obrovské poslanie: byť duchovnými pľúcami ľudstva pre neuveriteľné ľudské a duchovné bohatstvo jej detí a jej kultúr. Vo svojej homílii 4. októbra 2009 povedal: „Afrika predstavuje obrovské duchovné ‚pľúca‘ pre ľudstvo, ktoré sa zdá byť v kríze viery a nádeje. Ale aj tieto ‚pľúca‘ môžu ochorieť. A v súčasnosti ju postihujú prinajmenšom dve nebezpečné patológie: po prvé, choroba, ktorá je už rozšírená v západnom svete, a tou je praktický materializmus spojený s relativistickým a nihilistickým myslením. […] Tzv. ‚prvý‘ svet do už vyvážal a stále vyváža toxický duchovný odpad, ktorý infikuje obyvateľstvo iných kontinentov, vrátane najmä Afriky“ [5].
Ján Pavol II. pripomenul Afričanom, že sa musia podieľať na Kristovom utrpení a umučení za spásu ľudstva, lebo „meno každého Afričana je napísané na ukrižovaných Kristových dlaniach“ [6].
Možno je prozreteľnostným poslaním sv. Jána Pavla II. je dnes pripomenúť Západu, že muž bez ženy nie je ničím, a žena nie je ničím bez muža a obaja nie sú ničím bez tohto tretieho prvku, ktorým je dieťa. Sv. Pavol VI. zdôraznil „nenahraditeľný prínos tradičných hodnôt tohto kontinentu: duchovnej vízie života, úcty k ľudskej dôstojnosti, zmyslu pre rodinu a spoločenstvo“ (Africae terrarum 8 – 12). Cirkev v Afrike žije z tohto dedičstva. Vďaka Kristovi a vďaka jej vernosti jeho učeniu a životnej lekcii nie je možné, aby prijala neľudské ideológie presadzované odkresťančeným a dekadentným Západom.
Afrika má živé vedomie nevyhnutnej úcty k prírode stvorenej Bohom. Nie je to otázka otvorenej mysle a sociálneho pokroku, ako tvrdia západné médiá. Ide o to, či sú naše pohlavne rozličné telá múdrym darom Stvoriteľa, alebo nezmyselnou, ak nie umelou realitou. Ale aj tu nás Benedikt XVI. varuje: „Keď sa zriekame myšlienky stvorenia, zriekame sa veľkosti človeka“. Africká cirkev na poslednej synode dôrazne obhajovala dôstojnosť muža a ženy stvorených Bohom. Jej hlas je často ignorovaný, opovrhovaný alebo považovaný za prehnaný tými, ktorých jedinou posadnutosťou je vyhovieť západným loby.
Cirkev v Afrike je hlasom chudobných, jednoduchých a malých. Jej úlohou je ohlasovať Božie slovo pred západnými kresťanmi, ktorí sú bohatí, obdarení mnohými schopnosťami vo filozofii, teológii, biblických a kánonických vedách, a preto sa považujú za vyspelých, moderných a múdrych v múdrosti sveta. Ale „to, čo je u Boha bláznivé, je múdrejšie ako ľudia“ (1 Kor 1, 25). Nie je preto prekvapujúce, že biskupi Afriky sú dnes vo svojej chudobe hlásateľmi tejto Božej pravdy tvárou v tvár moci a bohatstvu niektorých západných episkopátov. Veď ale to, „čo je svetu bláznivé, to si vyvolil Boh, aby zahanbil múdrych, a čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby zahanbil silných; čo je svetu neurodzené a čím pohŕda, to si vyvolil Boh, ba aj to, čoho niet, aby zmaril to, čo je, aby sa pred Bohom nik nevystatoval.“ (1 Kor 1, 27-29). Budú mať však ľudia odvahu vypočuť si ich na ďalšom zasadaní Synody o synodalite?
Alebo máme veriť, že napriek sľubom, že ich budeme počúvať a rešpektovať, ich varovania nebudú vypočuté, ako to vidíme dnes? „Dávajte si pozor na ľudí“ (Mt 10, 17), hovorí Pán Ježiš, lebo celý tento zmätok, vyvolaný vyhlásením Fiducia supplicans, by sa mohol znovu objaviť pod inými, rafinovanejšími a skrytejšími formuláciami na druhom zasadaní synody o synodalite v roku 2024 alebo v argumentoch tých, ktorí pomáhajú Svätému Otcovi napísať posynodálnu apoštolskú exhortáciu. Nepokúšal satan Pána Ježiša trikrát? Budeme si musieť dávať pozor na manipulácie a plány, ktoré niektorí pripravujú už na toto ďalšie zasadanie synody.
Každý nástupca apoštolov sa musí odvážiť brať vážne Ježišove slová: „Vaša reč nech je: ‚Áno, áno‘, ‚Nie, nie‘; čo je navyše, pochádza od Zlého“ (Mt 5, 37). Katechizmus Katolíckej cirkvi nám ponúka príklad takéhoto jasného, účinného a odvážneho slova. Akákoľvek iná cesta by bola nevyhnutne skratkovitá, nejednoznačná a zavádzajúca. Práve teraz počúvame toľko rafinovaných a prekrútených rečí, ktoré končia pod touto kliatbou vyslovenou Ježišom: „Čo je navyše, je od Zlého“. Vymýšľajú sa nové významy slov, slová sa popierajú, falšuje sa Sväté písmo, pričom sa ale tvrdí, že sme mu verní. A človek nakoniec prestáva slúžiť pravde.
Dovoľte mi prosím, aby som neupadol do márneho dohadovania o význame slova požehnanie. Je zrejmé, že sa môžeme modliť za hriešnika, je zrejmé, že môžeme prosiť Boha o jeho obrátenie. Je zrejmé, že môžeme požehnať človeka, ktorý sa postupne obracia k Bohu, aby pokorne prosil o milosť skutočnej a radikálnej zmeny vo svojom živote. Modlitba Cirkvi sa neodmieta nikomu. Nikdy ju však nemožno obrátiť tak aby sa stala legitimizáciou hriechu, štruktúrou hriechu, alebo dokonca blízkou príležitosťou k hriechu.
Skormútené a kajúce srdce, aj keď je ešte ďaleko od svätosti, musí byť požehnané. Pamätajme však, že z úst svätého Pavla pri odmietnutí obrátenia a zatvrdlivosti nevychádza žiadne slovo požehnania, ale skôr toto varovanie: „Ty si svojou zaťatosťou a nekajúcim srdcom hromadíš hnev na deň hnevu, keď sa zjaví spravodlivý Boží súd, ktorý odplatí každému podľa jeho skutkov.“ (Rim 2, 5-6).
Je na nás, aby sme boli verní tomu, ktorý nám povedal: „Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde. Každý, kto je z pravdy, počúva môj hlas.“ (Jn 18, 37). Je na nás, na biskupoch, kňazoch, na pokrstených, aby sme my vydali svedectvo o pravde. Ak sa neodvážime byť verní Božiemu slovu, zrádzame nielen jeho, ale aj tých, ktorých oslovujeme.
Sloboda, ktorú musíme ponúknuť ľuďom, žijúcich v homosexuálnych zväzkoch, spočíva v pravde Božieho slova. Hádam sa neodvážime presviedčať ich, že by bolo dobré a Bohom chcené, aby zostali vo väzení svojho hriechu? „Ak ostanete v mojom slove, budete naozaj mojimi učeníkmi, poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí.“ (Jn 8, 31-32).
Nebojme sa teda, ak nás svet nepochopí a neschváli nám to. Pán Ježiš nám predsa povedal: „Mňa svet nenávidí, lebo ja o ňom svedčím, že jeho skutky sú zlé.“ (Jn 7, 7). Jeho hlas môžu počuť len tí, ktorí patria k pravde. Nie je na nás, aby sme boli schválení a robili jednohlasne.
Spomeňme si na vážne varovanie pápeža Františka na začiatku jeho pontifikátu: „Môžeme chodiť, koľko chceme, môžeme vybudovať veľa vecí, ale ak nevyznávame Ježiša Krista, nepôjde to. Staneme sa mimovládnou sociálnou organizáciou, ale nie Cirkvou, Pánovou nevestou….
Čo sa stane, keď sa nebude stavať na kameňoch? Stane sa to, čo sa stáva deťom na pláži, keď stavajú hrady z piesku, všetko sa im zrúti, lebo je to bez konzistencie. Keď človek nevyznáva Ježiša Krista, prichádza mi na um výrok Léona Bloya: „Kto sa nemodlí k Pánovi, modlí sa k diablovi“. Keď človek nevyznáva Ježiša Krista, vyznáva svetskosť diabla, svetskosť diabla“ (14. marca 2013).
Súdiť nás bude Kristovo slovo: „Kto je z Boha, počúva Božie slová. Vy nepočúvate, lebo nie ste z Boha.“ (Jn 8, 47).
Poznámky [1] Ján Pavol II. v Posolstve k Svetovému dňu pokoja 1. januára 1980. [2] Pápež František: Anjel Pána z 26. februára 2023. [3] Anjel Pána z 26. februára 2023. [4] Ján Pavol II, apoštolská konštitúcia Fidei depositum. [5] Benedikt XVI.: Homília II. na začiatku mimoriadnej biskupskej synody pre Afriku 4. októbra 2009. Ten istý výraz „Afrika, duchovné pľúca ľudstva“ použil aj exhortácii Africae munus, č. 13. [6] Ján Pavol II.: Ecclesia in Africa, č. 143.
