Vianočný dar.

Je Svätý večer. Najkrajší sviatok nielen detí, ale každej kresťanskej duše. Syn Boží zostúpil z neba, stal sa človekom a priniesol spasenie tomuto hriešnemu svetu.

Všetko sa teší, všetko sa raduje. Pokoj vládne aj prírodou, ako čo by aj ona zbožne načúvala pozdravenie anjelských zborov: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle!“
Iba zvučanie zvonov prerušuje pokoj, vznáša sa nad ulicami mestečka, kým ľudia v pobožnej nálade a s radosťou v srdciach čakajú príchod Božieho Syna.

Obloky domov sú osvetlené. Vnútri ligocú sa vianočné stromčeky, obkľúčené starými a mladými. Srdcia plné radosti, na tvárach samá blaženosť. Detská nevinnosť nevie sa nasýtiť v kráse darov, čo poslal Ježiško. Starší s tichým úsmevom hľadia na túto blaženosť a znova prežívajú dávno prešlé roky. Všade šťastie, veselosť a spokojnosť.

Jeden oblok jednak ostal neosvetlený. Na stole stojí malý kahanček, ktorý rozlieva po izbe nie svetlo, ale pološero. Posteľ rozostlaná, v nej leží nemocný štvorročný chlapec. Oči mu horia plameňom, z tváre blčí mu oheň, jeho telo sa občas kŕčovite trhne.

Tu a tam počuť, ako sa vydiera s jeho úst bolestné skučanie, chvíľkami blúzni, neborák, už po niekoľko dní ho mučí silná horúčka.
Matka bdie pri ňom a ustaraná pozoruje každý vzdych dieťaťa. Každé trhnutie jeho tela je mečom do jej srdca. Neplače, prameň dobrotivých sĺz už vyschol.

Je Štedrý večer. Oblokom pozerá na susedné domy, lesklé stromy, radosťou žiariace tváre. Tam smiech a veselosť; tu jej jediné dieťa zápasí so smrťou, lekár dnes odišiel bez nádeje. Veda už nepomôže, len Boh môže pomôcť.
Zrak svoj uprela na utrápenú tvár nemocného. Pohladí jeho ohnivé čelo, napraví mu vankúš a medzitým počúva nepokojný tlkot srdca.
Pred susedným domom je počuť detský zbor. Spievajú známu vianočnú pieseň: Čas radosti veselosti svetu nastal nyní…“

Malí školáci to spievajú pod oblokom a zbierajú pri tom koledy od veselých občanov. Jednoduchá pesnička pripomínala minulosť. Ako inakšie vyznieva táto pieseň dnes! Ani smútočný zbor, ktorý odnáša do hrobu všetku jej nádej, všetku jej radosť. Dom bude nemý, opustený a matke ostane už iba jedno želanie: aby aj ona mohla čím skôr spočinúť po boku svojho syna, tak predčasne strateného.

Chrčanie chorého je čoraz tichšie, srdce nebije už tak prudko, spev utíchne na ulici, na okraj zaľahne nemé ticho. Blíži sa chvíľa, keď zaznejú zvony a ozve sa spev veriacich.

Aj v našej izbietke je hrobové ticho. Matka sklonila hlavu, veď už tretiu noc bdela pri posteli svojho miláčika. Údy jej akoby zdreveneli, oči sa zatvorili, pamäť začala slabnúť. Matka tichučko zaspala.

Spí, ale jej spánok je plný obrazov. Vidí anjela, ako letí z neba. Tak ticho, tak tichučko letí! Šuchot jeho krídiel nepočuť, len jeho snehobielu postavu vidí pred sebou. To je anjel smrti! Koho vezme do svojho náručia, aby ho odniesol do vlasti večného pokoja?

A anjel letí, letí. Nad domom sa spustí a oblokom vletí do izby. Po izbe rozleje sa nebeská žiara i akási nadpozemská vôňa. Priblížil sa k posteli dieťaťa a už po ňom siaha rukou. Radšej mňa vezmi a nechaj moje dieťa! Kričí zúfalá matka.

Sen zmizol, spiaca precitla a jej prvý pohľad padol na posteľ. Dieťa nehybne leží. Či žije, alebo umrelo? Chytro sa priblíži k postieľke, nakloní sa nad svoje dieťa, načúva a – ono žije! Prejde mu rukou po čele, pohladí ho po tvári. Horúčka prestala. Chorý chlapec otvorí oči a ticho šepká:
Ježiško bol tu! Videl som ho… Hej, synček, bol tu, a aj dar nám priniesol. Vrátil mi teba…

Je polnoc. Na veži rozozvučia sa zvony a na ústach veriacich zaznie pieseň: „Narodil sa Kristus Pán, radujme sa!“

Zdroj: Čítanie pre slovenské ľudové školy
Vydal SSV 1941
Pripravil A. Čulen

alianciazanedelu.sk