Pravda o inštrukcii Crimen sollecitationis z roku 1962
Pravda o inštrukcii Crimen sollecitationis z roku 1962
„Do neba volajúca je potom lož dokumentárneho filmu, keď tvrdí, že zámerom inštrukcie Crimen sollecitationis bolo ukryť zneužívania…“
V poznámke č. 3 v liste Kongregácie pre náuku viery – ale pravdupovediac aj v texte predchádzajúceho listu, ktorého autorom je Ján Pavol II. – a cituje inštrukcia Crimen sollecitationis, ktorú vydala 16. marca 1962 Kongregácia pre náuku viery (vtedy sa volala Sväzé oficium) počas pontifikátu blahoslaveného Jána XXIII. (1881 – 1963). Teda ešte skôr, ako do nej prišiel Jozef Ratzinger (preto je samozrejmé, že s inštrukciou nemá nič spoločné, v tom období bol profesorom v Nemecku). Uvedená inštrukcia je vlastne druhé vydanie predchádzajúcej inštrukcie z roku 1922.
Táto pozabudnutá inštrukcia, „objavená“ v roku 2001 iba vďaka poznámke v dokumente De delicris gravioribus a dnes už, samozrejme, neplatná, nevznikla preto, aby sa zaoberala pedofíliou, ale starým problémom kňazov, ktorí zneužívali sviatosť svätej spovede na dosiahnutie intímnych vzťahov s kajúcnikmi. Je pravda, že dokument potom, čo sa v prvých sedemdesiatich paragrafoch (70-74) potvrdzuje, že je potrebné aplikovať ten istý predpis na crimen pessimus, to jest sexuálny vzťah spovedníka „s osobou toho istého pohlavia“, a v paragrafe 73 – analogicky s crimen pessimus – aj na prípady („quod Deus avertat –„nech nás Boh chráni“), v ktorých by kňaz mal mať intímny vzťah s mladistvými pred pubertou (cum impuberibus).
Dokumentárny film Sex crimes and the Vatican uvádza iba paragraf 73 Crimen sallecitationis a podsúva tak divákovi dojem, že hlavnou témou dokumentu je zneužívanie detí, kým v roku 1962 tento problém nebol témou dňa a inštrukcia mu venuje presne pol riadka. Do neba volajúca je potom lož dokumentárneho filmu, keď tvrdí, že zámerom inštrukcie Crimen sollecitationis bolo ukryť zneužívania zahaliac ich do prikrývky takej tajomnosti, že „trestom toho, kto naruší tajomstvo, je bezprostredná exkomunikácia“.
Pritom dokument hovorí pravý opak: paragraf 16 prikazuje obeti zneužívania „nahlásiť ho v priebehu jedného mesiaca“ na základe predpisu, ktorý pochádza z ďalekého roku 1741. Paragraf 17 hovorí, o povinnosti každého veriaceho katolíka, ktorý má „overené správy (notizia certa) o zneužití, nahlásiť delikt. Paragraf 18 upresňuje, že ten, kto sa nepodriadi povinnosti nahlásiť zneužitie, podľa paragrafou 16 a 17, „upadá do exkomunikácie“. Nie je teda exkomunikovaný ten, kto zneužívania nahlási, ale naopak ten, kto ich nenahlási.
Inštrukcia hovorí i o tom, že príslušné procesy sa majú konať za zatvorenými dverami, aby sa chránilo súkromie obetí, svedkov a aj obžalovaných tým viac, ak sú nevinní. Je jasné, že nejde o jediný prípad procesov za zatvorenými dverami v cirkevnom a ani v štátnom právnom poriadku. Pokiaľ ide o „tajný“ charakter dokumentu, ako ho uvádza samotný text, ide o pochopiteľné „tajomstvo“ z dôvodu delikátnosti matérie, hoci toto „tajomstvo“ je relatívne, keďže inštrukcia bola odoslaná všetkým biskupom sveta.
V každom prípade, dnes už dokument nie je tajný, lebo advokáti v kauzách proti kňazom obžalovaným z pedofílie v USA – keď si prečítali De delicatis gravioribus z roku 2001- si ho vyžiadali od diecéz, aby bol uložený v spisoch procesov, ktoré sa stali verejné. Títo advokáti totiž dúfali, že v Crimen sollecitationis nájdu materiál, na základe ktorého by mohli rozšíriť svoje miliónové požiadavky na odškodnenie. Nič v nich však nenašli. Ani dokument Crimen sollecitationis sa vôbec netýka otázky, či prípadné nezákonné aktivity, ktorých sa kňazi dopustili zneužitím sviatosti svätej spovede, má oznámiť občianskym autoritám ten, kto sa o nich dozvedel. Týka sa iba trestnej procedúry týchto deliktov v rámci kánonického práva s cieľom vyniesť kánonické tresty pre previnilých kňazov.
Dokonca aj Tom Doyle, bývalý vojenský kaplán, ktorý figuruje v dokumentárnom filme, 13. októbra 2006 napísal Johnovi L. Allenovi, azda najznámejšiemu vatikanistovi v USA list (mohol som ho vďaka Allenovi osobne konzultovať), v ktorom píše: „Aj keď som pracoval ako konzultant tvorcov dokumentárneho filmu, obávam sa, že niektoré pripomienky, ktoré som urobil v súvislosti s dokumentom z roku 1962, sa vytratili. Neverím a nikdy som neveril, že spomínaný dokument je dôkazom explicitného sprisahania v konečnom zmysle slova, riadeného najvyššími zodpovednými vo Vatikáne s cieľom ukryť prípady pohlavného zneužitia spáchané duchovenstvom.“
Tom Doyle, ktorého možno definovať ako „katolíka disidentizmu“, má úplne negatívny postoj voči – ako on hovorí – „radikálne pomýlenej kultúre“, ktorú vidí v Cirkvi Jána Pavla II. a Benedikta XVI. Aj on si je však vedomý, že tézy dokumentárneho filmu o Crimen sollecitationis nie sú opodstatnené, a rozvážne sa snaží – aj keď jazykom, ktorý nie je jednoznačný – zaujať odstup.
Z knihy Pedofilní kňazi. Hanba, potupa a pravda o útokoch na Cirkev a Benedikta XVI. Autor: Massimo Introvigne, Vydavateľstvo Don Bosco 2010 Pripravil: Anton Čulen alianciazanedelu.sk/archiv/15375
