Radšej tisíckrát zomrieť, ako byť zodpovedná za stratu jedinej duše / Jozefína Menendéz
IMPRIMATUR: Samuel Cardinal Stritch, arcibiskup Chicago, 11. februára, 1954. Vyňaté z knihy „The Way of Divine Love.“ (Cesta Božskej Lásky)
List kardinála E. Pacelliho, neskoršieho pápeža Pia XII. Veľactihodná Matka, vôbec nepochybujem, že uverejnenie týchto stránok plných veľkej lásky, ktoré milosť najsvätejšieho Srdca Ježišovho vliala do jeho pokornej služobnice Márii Jozefíne, E. Kardinál Pacelli.
Dopraj mi odpočinok, lebo som veľmi urážaní... tak veľa duší hynie... a ja ich tak milujem! Pri týchto slovách Jozefína, ktorá sa nemohla zbaviť nepremožiteľnej bázne, ktorú mala pred svojou cestou, pocítila, akoby sa v hĺbke jej srdca zdvíhala ohromná vlna odporu (pokušenie satana). Nebola ju schopná premôcť. Ale Pán ju chránil, a ktorému sú otvorené všetky srdcia vedel, že mala pred Bohom bázeň.
Jeho Srdce bolo plné súcitu s jej srdcom: „Keby si vedela, aké hriechy sú páchané proti mne, neodmietla by si môj kríž. Vieš, čo je ten kríž? To je sloboda, ktorú mi musíš dať, aby som ťa mohol použiť, kedy chcem, nehľadiac na miesto, zamestnanie a čas.
Čo nie si moja? Ak som s tebou ja, čo na tom záleží, keby aj celý svet bol proti tebe?“ Na svoje veľké zahanbenie odpovedala, akoby nemal celé právo na ňu. Prosila ho, aby ju ušetril od tejto cesty.
Smutne sa na ňu pozrel a povedal: „Ja ťa nemôžem opustiť, pretože moja láska k tebe je bezhraničná.
Ale, keď je tvoje prianie také, nech sa ti stane podľa tvojej žiadosti. Nikto iný nemôže zavrieť tú ranu zasadenú môjmu Srdcu, iba ty...“ Vzal späť svoj kríž, aj tŕňovú korunu a zmizol. O niekoľko dní neskôr Jozefína napísala: „Nedá sa vysloviť, čo všetko som vytrpela od toho dňa. Sú to muky, ktorým sa nevyrovná nič na svete. Hlavne viem, že som Ho zranila. Ak sa nevráti, môj život bude mučeníctvom, pretože som sama zmarila zámery Jeho lásky.“ 3. marca nastal zvrat v Jozefíninom určení.
Panna Mária nám ukázala peklo, aby sme to povedali ostatným
- Čo s hriechom, ktorý neľutujem?
- Clara a Annette - skutočná udalosť
- V pekle 14 ročné dievča - Svätá Katarína Sienská
- Čas rozhodnutia / Litmanová / Ivetka Korčáková /
- Znaky falošných prorokov
- Na konci života budeme súdený podľa lásky
V živote sestry Jozefíny tento nový obrat bol hádam najtajuplnejší zo všetkých. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že to bol trest za jej odpor proti Kristovej výzve. Skoro sa ukázalo, že Pán len použil okamih slabosti jej vôle, aby v nej a skrze ňu pokročil obrovskými krokmi vo svojom veľkom diele. Satanovi bola daná nad ňou väčšia moc. Bola ponorená do takých úzkostí, aké nikdy predtým nezakúsila.
Prudkými telesnými bolesťami spoznala, čo znamená stratiť dušu. Od 6. marca 1922, krátko po zmiznutí Pána Ježiša, pekelné hlasy a zúfalé výkriky napĺňali Jozefínu veľkým strachom a nepokojom mysle.
Napísala o tom: „Ó, to vedomie, že jedna duša je zatratená a nemôžem pre ňu nič urobiť! Bolo by lepšie tisíckrát zomrieť, ako byť zodpovednou za stratu jedinej duše.“
14. marca sa zjavila Jozefíne svätá Magdaléna Žofia Barátová a povzbudila ju slovami: „Pamätaj si moja dcéra, že nič sa nestane, iba to, čo je v Božom pláne. Ježiš opäť príde, ale ty musíš čakať na jeho návrat. Nevestina túžba a čakanie je ženíchovou slávou.“
Jozefína píše: „Vo štvrtok, 16. marca okolo 22. hodiny, som počula, ako v predchádzajúcich dňoch, hluk zmätených výkrikov a rinčanie reťazí.
Rýchlo som vstala. Obliekla som sa a chvejúc sa strachom, kľakla som si pri posteli. Hrmot sa blížil. Nevediac, čo mám urobiť, opustila som izbu a išla som do cely Matky predstavenej.
Niektoré diabolské hlasy kričali: Nie je dobré zviazať jej iba nohy, jej srdce musí byť spútané.Nie nemôžem! To mi neprináleží, odpovedal diabol! Boh mi to nedovolí! Z výklenkov bolo počuť rúhanie a nečisté slová
Bola som vlečená veľmi dlhou a tmavou chodbou. Zo všetkých strán sa ozývali hrozné výkriky. V stenách tejto úzkej chodby boli výklenky. Z nich vychádzal dym a veľmi malý plamienok vydávajúci neznesiteľný zápach. Z výklenkov bolo počuť rúhanie a nečisté slová. Niektorí preklínali svoje telá, ( nečistota ) iní svojich rodičov. ( zlý príklad )
Ďalší si zase vyčítali, že odmietli milosť a nechránili sa toho, o čom vedeli, že je hriešne. Boli to zmätené výkriky zúrivosti a zúfalstva. Vlečená touto chodbou, zdalo sa mi, že je nekonečná. Potom som dostala takú silnú ranu, že som ňou bola zlomená napoly a zložená vo dvoje vsotená do jedného takého výklenku. Cítila som sa, akoby vtlačená medzi dve horiace dosky a prebodávaná skrz na skrz rozžeravenými ihlicami.
Duše, ktoré boli naproti mne i vedľa mňa, sa rúhali a preklínali ma. Čo mi však spôsobilo najväčšie muky, s ktorými nie je možné porovnať žiadne mučenie, bola úzkosť mojej duše, lebo sa nachádzala odlúčená od Boha... Zdalo sa mi, že som tam strávila už dlhé roky, hoci to bolo iba šesť alebo sedem hodín... Náhle som bola prudko vytiahnutá z výklenku.
Zistila som, že sa nachádzam na tmavom mieste. Diabol po rane, ktorú mi zasadil, zmizol a nechal ma voľnú... Nemôžem popísať moje pocity, keď som spoznala, že som ešte živá a môžem milovať Boha! Neviem, čo by som ochotne nepretrpela, aby som unikla peklu, napriek tomu, že sa veľmi bojím bolesti.
Teraz vidím jasne, že všetko trápenie a bolesti na svete nie sú ničím, v porovnaní s hrôzou nebyť schopnou milovať, lebo v tom mieste všetko dýcha len nenávisťou a túžbou po zatratení iných duší.“
Celý článok - Jozefína Menendéz
V 17. storočí svätá Margita Mária Alacoque, rehoľníčka z rádu Navštívenia Panny Márie v Paríži, mala skoro tie isté zjavenia ako Jozefína Menéndezová v dvadsiatom storočí. Teraz zas Božský Spasiteľ znovu oživil v mysliach veriacich prostredníctvom sestry Jozefíny na celom svete tú veľkú pravdu, že každý kresťan je laickým apoštolom a Božie kráľovstvo na zemi nerastie len z kresťansky uzavretých sobášov, ale tiež z modlitieb a obiet jednotlivých kresťanov akéhokoľvek veku a stavu. Niekedy povzbudzujúci príklad je prostriedkom, aby sa modlitba stala účinnou pre obrátenie. Skoro hneď na začiatku návštev, ktoré konal Pán Ježiš alebo Panna Mária u sestry Jozefíny, sám Pán jej povedal, aby všetko, čo jej oznámi, povedala buď predstavenej alebo výpomocnej predstavenej v kláštore v Les Feuillants v Poitiers a svojmu duchovnému vodcovi, dominikánovi dp. Boyerovi. Všetky oznámenia a posolstvá boli ihneď napísané, niektoré dokonca nadiktované a okamžite odovzdané predstaveným.
Tieto posolstvá a úplný životopis sestry Jozefíny vydala v roku 1950 v anglickom jazyku spoločnosť The Newman Press, pod názvom „Cesta Božskej lásky.“ Už v roku 1926, po starostlivom preskúmaní zápiskov sestry Jozefíny, konzultor Posvätnej kongregácie pre boží kult a disciplínu sviatostí takto zakončil výsledok svojho skúmania: „Prosíme Boha, aby tieto veci boli zverejnené na slávu Božiu, k posilneniu nedôverčivých a obávajúcich sa duší a rehoľníčka Božského Srdca, ktorá ich napísala, bola oslávená.“ Posolstvo zverené Jozefíne je nadčasové. Je to priame posolstvo nášho Spasiteľa, ktoré nám poslal pre obetujúce sa duše. Pre iných Štefanov modliacich sa a trpiacich za iných Šavlov, aby sa obrátili. Ako sa zdá, teraz sme na vrchole prevratu svetových dejín, na vrchole snáh pyšných ľudí snažiacich sa už dlhšie, nielen v posledných štyroch storočiach prevrátiť Kristovo učenie: „Hľadajte najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko vám bude pridané“ (Mat. 6,32.). Urobiť presný opak Kristovho učenia hlavnou snahou jednotlivcov i národov v tom zmysle, aby najprv hľadali všetko ostatné a Božie kráľovstvo i jeho spravodlivosť príde sama, ak vôbec za to stojí, aby boli pripočítané k pozemským rozkošiam a moci.
V posolstve, ktoré Spasiteľ oznámil Jozefíne, je vrhnuté svetlo na hodnotu životodarného spojenia s Kristom, ktorý premieňa aj tie naše najmenšie skutky, ak sú zlátené nadprirodzenosťou. Viackrát citlivým spôsobom ukázal Jozefíne, čo môže urobiť láska z najnepatrnejších skutkov, ak sa spoja s Ním a s Jeho zásluhami. Praje si tým oživiť v dušiach radosť, ktorú môžu mať z viery v to bohatstvo, ktoré môžu používať. „Mnoho duší by nadobudlo zmužilosť,“ povedal Pán, „keby poznali výsledok svojej snahy. Aká veľká je cena jediného dňa božského života.“ Tu dosahujeme tú pravdu, ktorá sa zdá byť stredom tohto podivuhodného učenia o podieľaní sa na nekonečných zásluhách Ježiša Krista.
Náš Pán stále pripomína Jozefíne tú moc, ktorá plynie z pokladov zásluh získaných jeho vykúpením, a ktorá je daná duši pri svätom krste. Ak ju žiada, aby doplnila na sebe to, čo chýba Jeho utrpeniu k náprave sveta a na zadosťučinenie spravodlivosti nebeského Otca, je to vždy s Ním, skrze Neho a v Ňom. Najsvätejšie Srdce Ježišovo poverilo sestru Jozefínu, aby oznámila svetu výzvu Jeho lásky a milosrdenstva. Jedného dňa povedala Jozefína svojmu Pánovi: „Pane, ja neviem, čo je to za dielo, o ktorom mi stále hovoríš.“ On odpovedal: „To je láska... Chcem ťa použiť na to, aby som zjavil svetu milosrdenstvo a lásku môjho Srdca - viac, ako som kedy predtým urobil . Tie slová alebo túžby, ktoré dám svetu prostredníctvom teba, vzbudia horlivosť v mnohých dušiach a zabránia strate mnohých iných. Duše budú stále lepšie spoznávať, že milosrdenstvo môjho Srdca je nevyčerpateľné.“ Občas, pri iných príležitostiach povedal Pán: „Túžim urobiť novú výzvu lásky... Je síce pravda, že ťa nepotrebujem - ale, dovoľ mi požiadať ťa o lásku a ešte raz sa ukázať dušiam prostredníctvom teba.“
Tento veľký plán lásky, ktorý sám Pán nazval najväčším dielom lásky, bol zverený Jozefíne nebeskými rozhovormi konanými v posledných mesiacoch jej života. Ježiš sám volil deň alebo čas stretnutí v jej cele, kde jej tak často ukázal svoje Srdce a priniesol jej svoj kríž. Nemohla predvídať jeho návštevy. Niekedy chcel, aby sa pripravila k písaniu toho, čo jej bude diktovať niekoľko po sebe nasledujúcich dní. Inokedy jej nedával žiadne posolstvo aj niekoľko týždňov. Ježiš si praje vládnuť v dušiach tým, že im dáva jasnejšie poznať svoju dobrotu, lásku a milosrdenstvo. Preto prišiel na svet, aby vydal svedectvo o svojom Otcovi, že Boh je Láska. Chce, aby tí, ktorí Ho nasledujú, poznali a dosvedčili to o Ňom. Týmto novým výlevom lásky chce získať pre seba ich vzájomnú lásku a úplnú dôveru, ktorú ešte viac oceňuje, lebo je dôkazom nežnejšej prítulnosti a žriedlom veľkomyseľnejšej lásky. Chce, aby vyvolené duše mali pocit istoty v Jeho lásku a očakáva od nich, že budú rozširovať poznanie o Ňom. Chce, aby jeho výzva zobudila spiace duše, pozdvihla padnuté, nasýtila žiadosť lačných a to všade, aj v najvzdialenejších končinách zeme. Zároveň však zdôrazňuje tú skutočnosť, že v poriadku Božskej Prozreteľnosti uskutočnenie jeho plánov čiastočne závisí na slobodnej spolupráci ľudí. Túto spoluprácu požaduje od všetkých, ktorí pochopili význam jeho zámerov a význam výkupných prostriedkov, ktoré používa.
Životopis posolkyne Božského Srdca Pána Jozefíny Menéndezovej sestry laičky z Družiny Najsvätejšieho Srdca Ježišovho (1890- 1923) Jozefína Menéndezová sa narodila v Madride, v Španielsku, 4. februára 1890. Pri krste dostala meno Jozefína Mária. Bola najstaršou zo šiestich detí manželov Leonarda a Lucie Menéndezových. Už v útlom veku prejavila neobyčajnú zbožnosť. Ako sedem ročná pristúpila prvýkrát k svätej spovedi a v jedenástom roku k prvému svätému prijímaniu. Vtedy sľúbila Pánovi Ježišovi, že zostane pannou a len jemu chce patriť. Po prvýkrát počula hlas: „Áno, maličká, prajem si, aby si bola úplne moja.“ Jej spovedníkom bol kňaz R. F. Rubio, ktorý naučil Jozefínu rozjímať a používať strelné modlitby. Týmto si navykla stále pamätať na Božiu prítomnosť. Bola vážnej a živej povahy. Rodičia ju často dávali za vzor mladším sestrám. Dvaja bratia jej zomreli v útlom veku. V roku 1907 jej zomrela mladšia sestra Carmen a rodičia ochoreli na týfus. Jozefína bola už vtedy zručnou krajčírkou a šitím živila celú rodinu. Zakrátko si zriadila svoju vlastnú dielňu a prijímala učnice, ktoré viedla k zbožnému životu.
Zaoberala sa myšlienkou vstúpiť do kláštora. 7. apríla 1910 jej zomrel otec. V tom istom roku mladšia sestra vstúpila do kláštora. Jozefínin úmysel na vstup do kláštora bol zmarený. Matka o tom nechcela ani počuť. Musela naďalej živiť svoju matku i najmladšiu sestru, ktorá po smrti Jozefíny tiež vstúpila do kláštora. Až v roku 1919, keď sa dozvedela, že kláštor Družiny Božského Srdca v Les Feuillants pri Poitiers vo Francúzku hľadá dievčatá, ktoré majú povolanie pre rehoľný život, bez otáľania sa ako 29 ročná, rozhodla vstúpiť do kláštora. Napodiv, matka jej v tom nebránila. Po príchode do veľkého starého kláštora, v ktorom svätá Magdaléna Žofia Barátová otvorila prvý noviciát novej Družiny Najsvätejšieho Srdca, ktorú sama založila, nikto z tých, ktorí Jozefínu videli, nemohol tušiť, aké veľké dielo sa začalo, lebo v prvých dňoch ostala nepovšimnutá. Aj po celé štyri roky jej krátkeho rehoľného života ostala len jednoduchou, mlčanlivou, pracovitou a skromnou rehoľníčkou. Jej zovňajšok nebol ničím nápadný. Obyčajne bola vážna. Zdalo sa, že občas trpí, ale jasný, ušľachtilý úsmev rozjasnil jej tvár, keď ju niekto oslovil, osobitne, keď sa od nej žiadala nejaká službička.
Len jej veľké tmavé oči rozprávali a časom prezrádzali jej vnútorné city. Boli to oči čisté, nežné a vrúcne, hovoriace o hlbokom vnútornom živote. Bola rýchla, schopná a činná. Dokázala sa prispôsobiť všetkým okolnostiam. Tiež neobyčajne vtipná a bystrá v úsudku. Mala nežné a veľkomyseľné srdce. Útrapy, ktorými prešla, ju naučili porozumeniu a láskavosti, aké plodí iba sebapoznanie. Dobre chápala, akou vzácnou milosťou je rehoľné povolanie a horela veľkou láskou k Bohu. Žiaden z tých činov, ktorými bol vyplnený jej každodenný život, nemá pred svetom nejakú zvláštnu cenu. Celý jej skrytý život je zhrnutý vo vete vypovedanej o Bohočloveku: „Bol im poddaný.“ Žiadna z tých, ktoré s ňou žili, nevedela nič o jej tajomnom spojení s Božským Srdcom Pána Ježiša. Po Jozefíninej smrti boli vyzvané, aby si spomenuli na všetko, čo o nej vedeli. Ako málo toho mohli povedať. Žila nepovšimnutá a skrytá, jednoducho a verne si plniac svoje povinnosti. To bolo všetko, čo mohli povedať. Je to naozaj divné, že jej vonkajší viditeľný život bol úplným opakom jej vnútorného života. Jozefína žila navonok obyčajný život, ktorý sa vôbec nelíšil od života ostatných sestier.
V duši ale niesla ťarchu v najvyššej miere zvláštnych milostí vyvolenia, ktoré jej neraz spôsobili aj nesmierne telesné bolesti. Neklamnou známkou Božieho pôsobenia bola až žiarlivá snaha Pána Ježiša, s akou sa staral o to, aby ju udržal celkom nízkou v jej vlastných očiach i v očiach tých, s ktorými žila. Znovu a znovu jej opakoval: „Nevyvolil som ťa kvôli tomu čo si, ale preto, čo nie si. Tak som našiel prázdne miesto pre svoju moc a lásku.“ Po svojom príchode do kláštora sa Jozefína skoro zoznámila s Matkami predstavenými i so sestrami. Nerozumela po francúzsky, ale Matka asistentka vedela španielsky. „Skoro však,“ ako sama píše, „začala som váhať pri pomyslení na svoju matku a sestru, na svoj domov. Aj ten tunajší jazyk, ktorému som nerozumela, ma odpudzoval. Pokušenie v prvých mesiacoch bolo také veľké, myslela som, že to nevydržím. Jeden večer, začiatkom apríla, bolo pokušenie odísť silnejšie, ako inokedy. Po celý deň som opakovala: ‘Bože môj, milujem Ťa,’ lebo napriek všetkému chcela som Mu ostať verná. Keď som si líhala, dala som si, ako to vždy robievam, svoj krížik pod vankúš. O polnoci som vstala a povedala z celého srdca bozkávajúc krížik: ‘Bože môj, odo dneška Ťa chcem viac a viac milovať.’ V tom okamihu som bola uchvátená nejakou neviditeľnou mocou a zosypal sa na mňa akoby päsťami dážď rán. Rany boli tak prudké, bála som sa, že zomriem. Tieto muky trvali celú noc i počas rozjímania a svätej omše. Cítila som sa vyčerpaná a bála som sa pohnúť. V okamihu pozdvihovania najsvätejšej Hostie som videla, akoby sa okolo mňa niečo mihlo a pocítila som silný prúd vzduchu.
Zrazu bol opäť pokoj, ale rany boleli ešte niekoľko dní.“ Toto bola len predohra celoživotného zápasu, ktorý viedla Jozefína s mocou temnosti. Nikdy to však nemalo účinok na jej vykonávanie prác a verné zachovávanie regule. Stále v nej narastali dôvera a poslušnosť k novicmajsterke, ktorou bola Matka asistentka. Zverovala sa jej so všetkými ťažkosťami a vždy u nej načerpala pokoj a silu potrebnú na ďalšie útrapy. V štvrtok, 7. mája, Jozefína píše: „Bola som úplne vyčerpaná zo zápasu.
Prosila som, aby mi dovolili odísť z kláštora. Matka asistentka však povedala, že Boh ma chce mať tu. Od tej hodiny som nemala pokoj ani jediný deň a len Boh vie, čo som si vytrpela.“ Po takých skúškach mala Jozefína prijať rehoľné rúcho a nastúpiť do noviciátu. Bola nerozhodná a váhala. Bála sa prijať to, čo by musela tak draho platiť. V sobotu, 5. júna 1920, sa rozhodla odísť po strašnom diabolskom útoku.
Išla so sestrami na večernú adoráciu. Tam na ňu čakal Pán Ježiš. Pod vplyvom arcinepriateľa, ktorý ju ovládal, povedala, že nechce habit a pôjde domov. Jozefína píše: „Päťkrát som to opakovala, ale ďalej som už nemohla. ‘Ó, Ježiš, aký si dobrý ku mne,’ povedala som. Zrazu ma pojala sladká driemota, z ktorej som sa prebudila v Rane Najsvätejšieho Srdca. Nemôžem vysvetliť, čo sa stalo... nechcem nič viac, iba Teba milovať a byť verná svojmu povolaniu.“
Vo svetle, ktoré ju teraz osvecovalo, videla všetky hriechy celého sveta a ponúkla svoj život, aby ním tešila zranené Srdce Pána Ježiša. Bola uchvátená mocnou túžbou po spojení s Ním. Žiadna obeť sa jej nezdala príliš veľkou, aby zostala verná svojmu povolaniu. V lesku Božieho majestátu unikla noc a zármutok ustúpil nepochopiteľnej blaženosti. „Po dvanástich dňoch,“ píše Jozefína, „Pán mi jasne ukázal, čo sa mu najviac páči. Konať malé skutky z poslušnosti.
Porozumela som, že na to mám vynaložiť všetku silu. Týmto spôsobom sa naučím sebazapieraniu vo všetkom. Aj keby bol úkon akokoľvek nepatrný, Jeho Božskému Srdcu bude milý.“ 23. júna: „Po svätom prijímaní som Mu povedala, ako vždy robievam, že Ho veľmi milujem a chcem milovať. Opäť ma nechal vojsť do môjho úkrytu. To som už po tretí raz odpočívala v Jeho Božskom Srdci... Nie som schopná vysvetliť, čo sa stalo.. nemôžem viac, iba povedať, že som príliš malá pre toľko milostí... Bože môj, Tvoje Srdce plní lásku tých, ktorí Ťa hľadajú a milujú...“ 24. júna píše: „Spôsobom, ktorý nie je možné vysvetliť, som dnes videla, čo je Najsvätejšie Srdce Ježišovo... Žiadala som Ho, aby mi dal smäd po Ňom. Nemôžem slovami opísať, čo som videla... bol to On sám, nebo na zemi... Ó, Bože môj, je to príliš mnoho, nemôžem zniesť toľko šťastia... ach, keby som mala niečo, čo by som Ti mohla obetovať... Ale som taká maličká... Každým okamihom spoznávam dve veci: Prvou je väčšie porozumenie Božej dobroty.
Aj keď som vedela, že Boh miluje ľudí až pochabo, teraz viem, že to robí Najsvätejším Srdcom Ježišovým... Jeho najväčším zármutkom je, že nenachádza vzájomnú lásku. Ak sa mu duša odovzdá úplne, môže si byť istá, že ju naplní milosťou. Urobí si z nej nebo a bude v nej prebývať. Druhá vec, ktorú som spoznala, bolo jasnejšie poznanie o sebe. Vidím sa taká, aká som: chladná, roztržitá, neumŕtvená, neveľkomyseľná... Ó, Bože môj, prečo ma miluješ?“ Večer 29.júna: „Pán ma opäť nechal vojsť do rany vo svojom boku. Dal mi poznať to šťastie, ktoré dostanem, ak budem verná všetkým milostiam, ktoré pre mňa pripravil. Bola som akoby zničená v prítomnosti tak nesmiernej krásy a tak skvostného svetla, keď mi povedal sladkým a vážnym hlasom: ‘Ako som sa Ja obetoval ako obeť lásky, práve tak chcem, aby si sa aj ty stala obeťou lásky.
Láska nikdy nič neodoprie.’ Tento nebeský okamih uplynul a nemohla som povedať nič iného než: ‘Bože môj, čo si praješ, aby som robila?... Prijmi ma a nalož so mnou ako chceš. Už viac nepatrím sebe, ale som Tvoja.’ Potom zmizol.“ Sobota, 3.júla: „Dnes som pracovala v noviciáte, mysliac si, akým veľkým šťastím je žiť s Ním pod jednou strechou a mať Ho za spoločníka pri všetkých prácach. Už si nepamätám, čo som Mu povedala, keď mi odrazu ukázal svoje Srdce. Bolo obklopené plameňmi a ovinuté vencom z tŕnia... Ó, Bože môj, aké to boli tŕne!
Boli veľmi ostré a vnikali veľmi hlboko. Spod každého vytekalo veľa krvi... Ó, ako veľmi trpel. Spoznala som, že niektoré tŕne Ho zraňujú viac ako iné.. Potom miernym hlasom, ale plným bolesti povedal: ‘Moje Srdce vytrpelo toto všetko a nesmierne viac. Ale niektoré duše sa so mnou spojili a potešili ma.’ V piatok, 16. júla, keď som prijala biely závoj i počas celej svätej omše, Ježiš bol stále so mnou. Nechal ma vojsť do rany svojho Srdca. Nebola som schopná povedať nič iného, len: ‘Bože môj, som tvoja na veky.
Išla som až tak ďaleko, že som vo svojej láske hovorila nezmysly... On povedal: ‘ Jožka, ja ťa tiež milujem až bláznivo.’ Je mi nemožné vypovedať, čo všetko pre mňa v ten deň urobil. Moja duša pretekala pokojom a radosťou. 11. augusta okolo tretej hodiny popoludní pri šití som povedala Pánovi, že chcem, nech je každý steh úkonom lásky, aby som Ho potešila. Len čo som to dopovedala, uvidela som Ho tam stáť. Vzal moje srdce a pritisol ho k svojmu. ‘Neprišiel som ťa potešiť, Jožka,“ povedal, „ale aby som ti dal podiel na mojom utrpení.
Nevidíš, aký veľký tŕň je zabodnutý do môjho Srdca? Vytiahni ho. Je to jedna duša, ktorá ma takmer núti, aby som nechal konať svoju spravodlivosť.’“ Záchrana tej duše stála Jozefínu mnoho bolestí. Koncom augusta 1920 boli Jozefíne zakázané všetky rozhovory so zjavením, ktoré tak často napĺňalo jej srdce veľkou radosťou - aby sa vyskúšal duch, ktorým je ovládaná. Nariadili jej, aby odvrátila pozornosť a neprikladala žiadnu dôležitosť tomu, čo by videla, alebo počula. Vznikla snáď nejaká pochybnosť? Jozefínina duša bola tým veľmi znepokojená. Sama seba sa pýtala, či snáď nepodliehala nejakému preludu. „Vo štvrtok, 2. septembra, som videla pri rozjímaní tú krásnu bytosť. Spýtal sa ma dvakrát, či Ho milujem.
Neodpovedala som Mu z poslušnosti, hoci ma to stálo nesmierne premáhanie. Napriek mojej dobrej vôli, moja duša poskočila k nemu.“ Táto skúška trvala deň čo deň. Jozefína odopierala dať nejakú odpoveď, ale niekedy nebola schopná uniknúť premáhajúcej príťažlivosti. Ovládalo ju to, plnilo blahom a pokojom. V stredu, 8. septembra podvečer, sa modlila v cele svätej Magdalény Žofie. Ako blesk sa mihlo pred ňou horiace Ježišovo Srdce a počula: „Čomu dávaš prednosť, mojej vôli, alebo svojej?“ Porozumela, že to bola odpoveď na to, o čo celým srdcom prosila nášho Pána: aby bola dobrou rehoľníčkou, zamestnávajúcou sa iba milovaním jeho Božského Srdca, ale žijúcou obyčajný život. Bála sa, že tie zvláštne veci budú prekážkou jej povolania.
V piatok, 17. septembra, opäť sa jej Ježiš ukázal pri svätej omši. Bol smutný. Ruky mal spútané a na hlave mal tŕňovú korunu. Jeho Srdce, ako vždy, horelo. Ponúkol jej kríž, ktorý najskôr nevidela: Povedal: „Pozri na kríž, ktorý ti dávam. Odmietneš ho?“ „Bola som plná úzkosti,“ napísala, „nemohla som odpovedať. Napriek všetkému, moje srdce sa k Nemu blížilo. Horím túžbou milovať Ho. Ale, nie som si istá, či je to On a to ma napĺňa veľkým nepokojom. Teraz prosím, aby tieto veci raz navždy prestali.“ V nedeľu, 3. októbra, píše: „Modlila som sa litánie k Panne Márii. a neskôr som sa modlila z celého srdca: ‘Ó, Matka, pre lásku Božiu nedopusť, aby som bola klamaná. Daj mi vedieť, či je to pravda alebo nie.’ Ihneď som počula ľahké kroky, ako niekoho prichádzať. Pri posteli som uvidela stojacu osobu oblečenú v bielom a zahalenú dlhým závojom. Jej črty boli veľmi jemné, ruky mala skrížené. Pozrela sa na mňa veľmi láskavo a povedala: ‘Dieťa moje, nemýliš sa. Velebná Matka (predstavená) to bude vedieť skoro. Najskôr ale musíš trpieť, ak máš získať duše pre môjho Syna.’ Potom zmizla, zanechajúc ma v nevýslovnom kľude.“ Bola to Nebeská Kráľovná.
Jozefína o tom nikdy nepochybovala. Mária ale povedala: „musíš trpieť“ a žiadala Jozefínu, aby ochotne privolila výzve k spolupôsobeniu pri vykúpení. Po tejto návšteve jej zakrátko dovolili so zjavením hovoriť. Večer, 27. októbra, sa jej opäť zjavil Pán v bolestnej podobe, čo ju prinútilo napísať: „Ó, ako som Ho ľutovala... Pozeral tak na mňa, že som sa nemohla sťažovať, ako som chcela. Spoznala som, že moje bolesti boli iba tieňom Jeho bolestí. Zazrela som za ním neprehľadnú radu duší. Významne sa pozrel na mňa a povedal: ‘Tieto všetky čakajú na teba... máš voľnosť výberu, Jožka, ale keď ma úprimne miluješ, nebudeš sa báť.’ ‘Zašeptala som, ako sa bojím, že tie veci môžu byť spozorované.’ ‘Čo na tom záleží, keď budú, ak tým môžeš osláviť moje Srdce?’ ‘Ale ja som iba novicka, Pane.’
To ja dobre viem. Buď len verná a nič ti z toho neuškodí. Neboj sa.’ ‘Potom som mu ponúkla svoje služby, aby ma použil, ako chce.’ ‘Áno, urobím ťa obeťou. Musíš sa mi podobať, ak máš byť mojou nevestou. Nevidíš, ako Ja vyzerám?’“ V piatok, 26. novembra, Jozefína napísala: „Bola som v kaplnke svätého Stanislava. Prišiel Pán a žiadal ma, aby som Ho potešila. Nevedela som, čo by som mala urobiť. ‘Ponechám ti na niekoľko minút moju tŕňovú korunu, tak spoznáš, ako trpím.’ V tom okamihu som pocítila svoju hlavu ovinutú tŕním, ktoré sa do nej zabodávalo. Táto bolesť sa mnohokrát opakovala. Bolo to tak hrozné, že som sa už chcela posťažovať, ale On povedal: ‘Nesťažuj si, lebo ťa nič z tejto bolesti nevylieči. Je to podiel na mojom utrpení.’“ Od tej doby sa stala tŕňová koruna súčasťou Jozefíninho uzmierujúceho života. Nebola viditeľná, ale spôsobovala prudké bolesti. Vo dne v noci jej hlava nemohla nikde nájsť odpočinku. Pán Ježiš sa zjavoval Jozefíne každý deň. Každá návšteva pre ňu znamenala nové a väčšie utrpenie, ale aj väčšiu lásku. Pri návšteve 9. februára, na popolcovú stredu, jej Pán povedal: „Dáš mi svoje srdce?“ „Áno, Pane, s radosťou i viac ako srdce.“ Píše: „Ježiš mi ho vzal a priložil k svojmu Srdcu. Aké maličké vyzeralo vedľa Jeho! Celé horiace mi ho potom vrátil. Od tej chvíle cítim v sebe stravujúci oheň. Veľmi sa musím ovládať, aby sa niečo nespozorovalo.“ Túto významnú milosť sa rozhodla zachovať v tajnosti. Ale Ježiš nechcel žiadne tajnosti. Vo štvrtok, 10. februára, Pán opäť prišiel. Opýtal sa jej: „Povedz mi, čo ti je najťažšie?“ „Pane, keď mám povedať tie veci a verne napísať, ako sa prihodili.“ „Počúvaj, Jožka, nechcem, aby si pred Matkou predstavenou niečo zakrývala. Je v práve. Musíš jej všetko povedať. Bola by to pýcha, keby si mlčala. Pokora tkvie v prostote a nízkosti.
Vedz naisto, keby som od teba žiadal jednu vec a Matka predstavená inú, dávam prednosť tomu, aby si poslúchla radšej ju, ako Mňa.“ V stredu, 6. apríla, prišiel opäť a povedal jej: „Áno, diabol ťa bude neustále pokúšať. Bude sa snažiť priviesť ťa k pádu, ale moja milosť je mocnejšia, ako jeho pekelná zloba. Úplne sa zver mojej Matke, Mne sa odovzdaj a vždy buď veľmi otvorená a pokorná voči Matke predstavenej.“ Jozefína vedela, že toto odporúčanie prišlo včas, Mala predtuchu, že sa ju chystá diabol napadnúť. Modlila sa a obnovila sebaobetovanie. Pokušenie bolo skutočne blízko. Tento raz mala Jozefína zakúsiť, aký je diabol silný, aj keď mu Boh ponechal len vymedzenú slobodu. 7. mája satan dohnal bitím Jozefínu k tomu, žeby spálila knižočku, v ktorej mala napísané slová Pána Ježiša. Panna Mária tomu zabránila. Zjavila sa Jozefíne a povedala jej: „Keď hovorí Ježiš, celé nebo s obdivom načúva jeho slovám.“ Ako nikdy predtým teraz chápala Jozefína cenu slov vyrieknutých z Ježišových perí. Bolesťou nad tým čo urobila, nemohla ani prehovoriť. Prosila Pannu Máriu o odpustenie a ďakovala jej, že nedovolila, aby sa knižočka stratila. V pondelok, 8. augusta, všetky sestry priniesli jednu z najťažších obetí vysoko ocenenú Božským Srdcom. Rozlúčili sa s predstavenou, ktorú veľmi milovali. Jozefíne koncom septembra 1921 uložili prísnejšiu závislosť. Nariadili jej, aby bez zvláštneho dovolenia neodpovedala na Pánove výzvy okrem času spoločných modlitieb. Na prianie Pána Ježiša, hneď po svojom príchode bola nová predstavená informovaná o všetkom, čo sa tam deje. Pokladala si za povinnosť získať istotu ohľadne tajomnej cesty, po ktorej Pán Jozefínu vedie. Matka predstavená a Matka asistentka boli strážkyňami tajomnej práce, vykonávanej pod ich dozorom. Pevná a bdelá podpora duchovného vodcu, dominikána p. Boyera O.P., utíšila mnohé znepokojujúce obavy a odkryla diabolské pasce. Takto viedol Pán Jozefínu obklopenú zaručenými strážcami do temnej noci skúšok. Hodina kniežaťa temnoty udrela. Jozefína začala zápas. Mala sa s ním stretať pri každej príležitosti.
Ale Pán v nej bojoval a pripravoval pre satana tie najviac pokorujúce porážky. V pondelok, 28 novembra, prvýkrát počula chrapľavý hlas, ktorý ju mal veľakrát prenasledovať vo dne, v noci, na chodbách, v noviciáte, v pracovni a v spálni. „Ty budeš jedna z nás... my ťa unavíme... my ťa premôžeme...“ zhrozila sa z toho, ale znášala to hrdinsky. V utorok, 6. decembra, keď vychádzala z kaplnky, kde bola na spovedi, ocitla sa prvýkrát pred pekelným zjavom. Veľký čierny pes, z ktorého otvorenej tlamy šľahal plameň, sa jej postavil do cesty. Chystal sa na ňu vrhnúť. Necúvla. Napriek všetkej hrôze, ktorá sa jej zmocnila, išla udatne proti beštii. Chopila sa svojho ruženca a nesúc ho pred sebou vo vystretej ruke, išla svojou cestou. Od toho času sa jej diabol ukazoval vo viditeľných podobách. Niekedy ako hrozivý chrt, ktorý ju prenasledoval po chodbách, inokedy sa ukázal pred ňou ako stočený had. Čoskoro tieto zjavenia dostali ľudskú podobu, ktorá bola obávanejšia ako čokoľvek iné. V stredu, 28. decembra 1921, sa večer vracala z práce, ktorú konala s inými novickami. Náhle sa ocitla tvárou v tvár pred svojím arcinepriateľom. S bleskovou rýchlosťou, akoby bola steblom slamy, ju niesol preč. Odhodil ju na druhom konci budovy, na povale, kam bol ťažký prístup. Od toho dňa nemala Jozefína pokoj. Diabol ju uchvátil kedy a ako sa mu zapáčilo, posmievajúc sa dozoru a vysmievajúc sa všetkým pokusom ľudskej ochrany, s výnimkou Božej ochrany. Únosy sa stávali častejšími. Priamo pred očami Matiek predstavených, ktoré sa snažili nepustiť Jozefínu z očí, naraz zmizla bez toho, aby si mohli vysvetliť ako, lebo sa to stalo v okamihu. Po dlhom hľadaní ju našli trebárs v nejakom vzdialenom kúte domu, kam ju satan zaniesol, aby ju týral.
Často ju váľal, či tak pritlačil, že ju bezmála polámal, keď ju strčil niekam pod trám kdesi na povale, alebo do nejakej neprístupnej diery, odkiaľ by sa sama nikdy nedostala von. Niekedy bola celé noci opustená, ponechaná iba ochrane Božej. 2. marca 1922 v noci prišiel Ježiš, celý krásny, ale vyzeral smutný: „Tu je môj kríž a koruna. Jožka, prijmi ich. Dopraj mi odpočinok, lebo som veľmi urážaný... tak veľa duší hynie... a ja ich tak milujem!“ Pri týchto slovách Jozefína, ktorá sa nemohla zbaviť nepremožiteľnej bázne, ktorú mala pred svojou mimoriadnou cestou, pocítila, akoby sa v hĺbke jej srdca zdvíhala ohromná vlna odporu. Nebola ju schopná premôcť. Ale Pán, ktorému sú otvorené všetky srdcia vedel, že bola ovládaná bázňou a nikdy sa jej nepodarí úplne premôcť ten odpor. Jeho Srdce bolo plné súcitu s jej srdcom: „Keby si vedela, aké hriechy sú páchané proti mne, neodmietla by si môj kríž. Vieš, čo je ten kríž? To je sloboda, ktorú mi musíš dať, aby som ťa mohol použiť, kedy chcem, nehľadiac na miesto, zamestnanie a čas.
Čo nie si moja? Ak som s tebou ja, čo na tom záleží, keby aj celý svet bol proti tebe?“ Na svoje veľké zahanbenie odpovedala, akoby nemal celé právo na ňu. Prosila ho, aby ju ušetril od tejto cesty. Smutne sa na ňu pozrel a povedal: „Ja ťa nemôžem opustiť, pretože moja láska k tebe je bezhraničná. Ale, keď je tvoje prianie také, nech sa ti stane podľa tvojej žiadosti. Nikto iný nemôže zavrieť tú ranu zasadenú môjmu Srdcu, iba ty...“ Vzal späť svoj kríž, aj tŕňovú korunu a zmizol. O niekoľko dní neskôr Jozefína napísala: „Nedá sa vysloviť, čo všetko som vytrpela od toho dňa. Sú to muky, ktorým sa nevyrovná nič na svete. Hlavne viem, že som Ho zranila. Ak sa nevráti, môj život bude mučeníctvom, pretože som sama zmarila zámery Jeho lásky.“ 3. marca nastal zvrat v Jozefíninom určení.
V živote sestry Jozefíny tento nový obrat bol hádam najtajuplnejší zo všetkých. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že to bol trest za jej odpor proti Kristovej výzve. Skoro sa ukázalo, že Pán len použil okamih slabosti jej vôle, aby v nej a skrze ňu pokročil obrovskými krokmi vo svojom veľkom diele. Satanovi bola daná nad ňou väčšia moc. Bola ponorená do takých úzkostí, aké nikdy predtým nezakúsila. Prudkými telesnými bolesťami spoznala, čo znamená stratiť dušu. Od 6. marca 1922, krátko po zmiznutí Pána Ježiša, pekelné hlasy a zúfalé výkriky napĺňali Jozefínu veľkým strachom a nepokojom mysle. Napísala o tom: „Ó, to vedomie, že jedna duša je zatratená a nemôžem pre ňu nič urobiť! Bolo by lepšie tisíckrát zomrieť, ako byť zodpovednou za stratu jedinej duše.“ 14. marca sa zjavila Jozefíne svätá Magdaléna Žofia Barátová a povzbudila ju slovami: „Pamätaj si moja dcéra, že nič sa nestane, iba to, čo je v Božom pláne. Ježiš opäť príde, ale ty musíš čakať na jeho návrat. Nevestina túžba a čakanie je ženíchovou slávou.“
Jozefína píše: „Vo štvrtok, 16. marca okolo 22. hodiny, som počula, ako v predchádzajúcich dňoch, hluk zmätených výkrikov a rinčanie reťazí. Rýchlo som vstala. Obliekla som sa a chvejúc sa strachom, kľakla som si pri posteli. Hrmot sa blížil. Nevediac, čo mám urobiť, opustila som izbu a išla som do cely Matky predstavenej. Neskôr som sa vrátila do izby. Hrmot plný hrôzy bol stále okolo mňa. Náhle som zbadala pri sebe samého satana. ‘Zviažte jej nohy a spútajte ruky,’ kričal... V tom okamihu som stratila vedomie. Cítila som sa pevne spútaná a vlečená preč. Niektoré hlasy kričali: ‘Nie je dobré zviazať jej iba nohy, jej srdce musí byť spútané.’ ‘To mi nenáleží,’ odpovedal diabol. Bola som vlečená veľmi dlhou a tmavou chodbou. Zo všetkých strán sa ozývali hrozné výkriky. V stenách tejto úzkej chodby boli výklenky. Z nich vychádzal dym a veľmi malý plamienok vydávajúci neznesiteľný zápach. Z výklenkov bolo počuť rúhanie a nečisté slová. Niektorí preklínali svoje telá, iní svojich rodičov. Ďalší si zase vyčítali, že odmietli milosť a nechránili sa toho, o čom vedeli, že je hriešne. Boli to zmätené výkriky zúrivosti a zúfalstva. Vlečená touto chodbou, zdalo sa mi, že je nekonečná. Potom som dostala takú silnú ranu, že som ňou bola zlomená napoly a zložená vo dvoje vsotená do jedného takého výklenku. Cítila som sa, akoby vtlačená medzi dve horiace dosky a prebodávaná skrznaskrz rozžeravenými ihlicami. Duše, ktoré boli naproti mne i vedľa mňa, sa rúhali a preklínali ma. Čo mi však spôsobilo najväčšie muky, s ktorými nie je možné porovnať žiadne mučenie, bola úzkosť mojej duše, lebo sa nachádzala odlúčená od Boha... Zdalo sa mi, že som tam strávila už dlhé roky, hoci to bolo iba šesť alebo sedem hodín... Náhle som bola prudko vytiahnutá z výklenku.
Zistila som, že sa nachádzam na tmavom mieste. Diabol po rane, ktorú mi zasadil, zmizol a nechal ma voľnú... Nemôžem popísať moje pocity, keď som spoznala, že som ešte živá a môžem milovať Boha! Neviem, čo by som ochotne nepretrpela, aby som unikla peklu, napriek tomu, že sa veľmi bojím bolesti. Teraz vidím jasne, že všetko trápenie a bolesti na svete nie sú ničím, v porovnaní s hrôzou nebyť schopnou milovať, lebo v tom mieste všetko dýcha len nenávisťou a túžbou po zatratení iných duší.“ Od tohto dňa Jozefína často podstupovala toto mystické mučenie. Všetko bolo záhadné v tých dlhých temných a pochmúrnych obdobiach, ktoré trávievala za hranicami sveta. Zakaždým bola upozornená na príchod nepriateľa rinčaním reťazí a vzdialeným krikom, ktorý sa stále približoval, až nakoniec bola obkľúčená a ovládnutá. Pokúšala sa utiecť a rozptýliť svoju myseľ prácou, aby unikla krupobitiu rán, ktoré ju nakoniec premohlo a zrazilo na zem. S ťažkosťami mala iba toľko času, aby dobehla do svojej malej cely skôr, ako úplne stratí vedomie. Začínalo sa to vždy s tým, ako opísala.
Ocitla sa v tmavej diere, tvárou v tvár satanovi, ktorý nad ňou zvíťazil. Zaobchádzal s ňou, akoby sa domnieval, že je už úplne a naveky v jeho moci. S hrmotom rozkazoval, aby bola uvrhnutá do ohnivého výklenku. Jozefína, pevne spútaná zakaždým padla do ohnivého chaosu, do príbytku plného bolesti, zúrivosti a zúfalstva. Tým, ktorí pritom pozorovali Jozefínu, naznačovalo iba slabé chvenie jej tajomný únos. Jej telo bolo v okamihu úplne bezvládne a poddajné, ako telo človeka, ktorého duša práve odišla. Hlava a údy už neboli pod jej kontrolou, hoci srdce tĺklo normálne. Bola ako živá, a predsa mŕtva.
V okamihu, ktorý stanovil Boh, sa slabo, sotva znateľne jej telo opäť zachvelo a zas ožilo. Ešte nebola úplne oslobodená z pekelnej moci.
Diabol ju stále tĺkol. V tme videla iba jeho.
Nadával a vyhrážal sa jej, až konečne unikla jeho pazúrom. Keď ju nakoniec nechal, pomaly prichádzala k vedomiu. Hodiny strávené v pekle sa jej zdali dlhými vekmi. Len pomaly si zapamätala miesto a ľudí, ktorí boli pri nej. „Kde som?...Kto ste?...Som ešte živá?“ pýtala sa. Jej úbohé oči sa snažili opäť spojiť so životom, ktorý sa v tom okamihu zadal byť tak ďaleko. Niekedy jej tíško stekali po lícach slzy a jej tvár mala bolestný výraz, ktorý je ťažko popísať. Ako môže niekto popísať ten pocit mocného pohnutia, ktoré ju zachvátilo, keď si náhle uvedomila, že ešte môže milovať Boha! Jozefína sama popísala okamih prechodu: „V nedeľu, 19. marca 1922, bola tretia nedeľa v pôstnom období. Opäť som bola dolu v priepasti.
Zdalo sa mi, že som tam dlhé roky. Trpela som veľa, ale najväčšou mukou bolo vedomie, že už nikdy nebudem môcť milovať Pána Ježiša. Keď som prišla k životu, priam som šalela radosťou. Myslím, že moja láska sa znásobila desaťkrát a cítim sa schopná z lásky k Nemu znášať čokoľvek si bude priať. Vážim si svoje povolanie a milujem ho šialene... To, čo som videla, mi dodáva veľa odhodlanosti trpieť a učí ma chápať, akú veľkú cenu má i tá najmenšia obeť. Ježiš ich zbiera a používa na záchranu duší. Je veľkou zaslepenosťou vyhýbať sa bolesti, hoci aj maličkej, lebo má veľkú cenu nielen pre nás, ale tiež slúži na záchranu mnohých od pekelných múk.“ Jozefína často zostupovala do pekla. V nedeľu, 26. marca, napísala: „Nanovo som prišla na to miesto hrôzy. Počula som zúrivé výkriky a výskanie diablov, že zas jedna duša upadla do večných múk... V tom okamihu si nemôžem spomenúť, že som bola už predtým v pekle. Zdá sa mi, že som tam prvýkrát a budem naveky. Slovami sa nedajú vyjadriť tie prenikavé muky, do ktorých je uvrhnutá moja zlomená duša... Jedna zo zavrhnutých duší nariekala: ‘Mojím trápením je, že chcem milovať, ale nemôžem.
Nič mi neostáva, len nenávisť a zúfalstvo. Keby mohla niektorá z nás urobiť jediný úkon lásky, už by to nebolo peklo... Ale my nemôžeme. Sme živené len nenávisťou a zlomyseľnosťou.’ Iná povedala: ‘Naším najväčším trápením je, že nie sme schopné Jeho milovať. Musíme Ho nenávidieť. Ó, ako sme lačné po láske. Stravované sme túžbou po nej, ale už je príliš neskoro... Tiež budeš cítiť ten strašný hlad, ale budeš schopná iba nenávidieť, mať odpor a túžiť po záhube duší... o nič iného teraz nedbáme!’“ Nasledujúce riadky boli napísané iba pod poslušnosťou, aj keď sa to jej pokore náramne priečilo: „Keď som teraz každý deň vláčená do pekla a diabol dáva rozkazy, aby ma mučili, oni odpovedajú: ‘Nemôžeme, lebo jej údy znášali mučenie pre Toho...’ (vyslovia pritom rúhavo meno Pána Ježiša). Potom nariaďuje, aby mi dali piť síru... a odpoveď znie: Ona si dobrovoľne odopierala pitie.
’ ‘Skúste na jej tele nájsť nejakú časť, ktorá by poskytla ukojenie a nejakú rozkoš.’ prikazuje diabol. Tiež som si všimla, keď mi dávali putá, aby ma odvliekli do pekla, že nikdy ma nemôžu spútať tam, kde som nosila nástroje sebaumŕtvenia.“ Zaznamenala tiež obviňovanie, aké tieto duše na seba činia: „Zdalo sa mi, že väčšina z nich sa obviňovala z hriechov nečistoty, z krádeží a z nespravodlivého obchodu. Väčšina zatratencov je v pekle pre tieto hriechy. Videla som veľa svetáckych ľudí padať do pekla.
Žiadne slová nie sú schopné vyjadriť ich hrôzyplné, desivé výkriky: ‘Zavrhnutý, zavrhnutý na veky!... Klamal som sa, som zatratený!... Tu budem večne... Nič mi nepomôže...’“ Iný deň po návrate z hlbín pekla napísala: „Dnes som videla veľký počet ľudí padať do pekelnej priepasti... zdali sa to byť svetáci. Diabol vystatovačne hulákal: Svet je zrelý pre mňa... Viem, akým najlepším spôsobom sa zmocňovať duší.
Keď sa v nich vzbudzuje túžba po radovánkach a užívaní. Dajte mňa na prvé miesto... mňa pred ostatných... Žiadna pokora pre mňa! Ale, nechajte ma užívať si... Také veci mi zaisťujú víťazstvo...!’“ Jozefína často videla, ako sa diabol so svojimi spojencami snažil vyrvať Božiemu milosrdenstvu tie duše, ktoré sa už mali stať jeho obeťou.
Úzkosti, ktoré Jozefína v tých hrozných okamihoch trpela, zdali sa byť výkupným za tie duše, ktoré za svoje konečné víťazstvo majú čo ďakovať jej bolestiam. „Mnoho som vytrpela v posledných dňoch. Je to, akoby mi do hrdla tiekol prúd ohňa a prechádzal cez celé telo, zatiaľ čo som stlačená medzi dve žeravé dosky, ako som už skôr povedala. Je to neznesiteľná bolesť, ktorá sa nedá popísať.
Oči mi vystupujú z jamiek, akoby boli vytrhávané von. Nervy sú napäté, telo prerazené a zložené vo dvoje, neschopné pohybu. Okolo hnusný, odporný zápach, ktorý otravuje vzduch. (Tento neznesiteľný zápach obkľučoval Jozefínu pri jej návrate z pekelnej priepasti. Bol ten istý, aký bol cítiť pri jej únose.
Bolo to ako zmiešanina síry a páliaceho sa zhnitého mäsa. Svedkovia hovoria, že ju bolo tým cítiť štvrť, alebo pol hodiny potom. Sama ním bola trápená omnoho dlhšie.) Ale, všetko toto trápenie je ničím v porovnaní s bolesťou duše, ktorá pozná Božiu dobrotu a je nútená Ju nenávidieť a tupiť.“ Na bielu sobotu, 15. apríla, keď sa opäť vrátila z pekelných hlbín, naraz pritisla ruky na prsia a povedala: „Kto ma páli?“ Nablízku ale nebolo žiadne svetlo, ani oheň. Jej šaty boli napohľad nedotknuté. Rýchlym pohybom rozhrnula šaty na prsiach. V tom okamihu bola celá miestnosť naplnená silným zápachom a dymom a jej spodná bielizeň horela. Blízko srdca zostala veľká popálenina. Boh takto hmatateľne ukázal moc pekelných síl. Celkom desaťkrát bola takto popálená. Videla diabla, ako na ňu chrlí z úst plamene, ktorých viditeľné stopy boli nielen na jej šatoch, ale aj na tele. Trvalo to dlho, kým sa zhojili a zanechali jazvy.
Mnoho týchto popálených šiat je uschovaných. Sú svedectvom diabolskej zúrivosti a hrdinskej statočnosti Jozefíny, ktorá tieto útoky znášala preto, aby zostala verná záujmom Lásky. Ešte aj iné tajomstvá boli za stenou večnosti zjavené Jozefíne v pôstnej dobe 1922, keď niesla bremeno prenasledovania. Bola v styku s očistcom.
Nikdy síce v očistci nebola a ani ho nevidela, videla však mnoho duší trpiacich v očistci. Prichádzali k nej hľadať obety, príhovory a poďakovať jej za utrpenie, ktorým ich zachránila pred peklom. Najprv bola vystrašená, ale pomaly si zvykla na ich dôvernosti.
Počúvala ich, pýtala sa na ich mená a veľmi pokorne odporúčala seba do ich príhovorov. Jedna duša sa zverila Jozefíne, keď išla do neba: „Ako celkom inak sa javia veci sveta, keď sa vchádza do večnosti. Čo znamená zastávanie nejakého úradu v Božích očiach?
On počíta jedine čistotu nášho úmyslu, aj pri tých najmenších skutkoch, ak ich konáme. Aký maličký je svet aj so všetkým, čo je na ňom, a predsa je milovaný... Ó, aké prirovnanie môže byť medzi životom akýmkoľvek dlhým a večnosťou! Keby len bolo pochopenie pre to, ako sa duša v očistci unavuje a stravuje túžbou patriť Bohu.“ „Ja som v očistci z veľkého Božieho milosrdenstva,“ povedala iná duša, „lebo moja veľká pýcha ma priviedla až k pekelným bránam.
Mala som vplyv na veľké množstvo ľudí. Rada by som sa teraz vrhla k nohám aj toho najopovrhovanejšieho žobráka. Maj so mnou súcit a čiň úkon pokory na zadosťučinenie za moju pýchu. Tak ma budeš môcť vyslobodiť z tejto priepasti.“ „Obetuj Kristovu Krv za nás,“ povedala ďalšia, ktorá práve mala opustiť očistec. „Ako by s nami bolo, keby nebolo nikoho, kto by nám pomáhal?“ Jedna povedala: „Mala som povolanie, ale stratila som ho čítaním zlých kníh a tiež som pohŕdavo zničila škapuliar.“ (Vtedy ešte nebola televízia a internet, ktoré kazia duše.
Kde sa predkladá žitie v cudzoložstve, život v druhom manželskom zväzku alebo sexuálny život bez požehnaného manželského zväzku akoby to nebolo prestúpenie Desatora Božích prikázaní a ťažký hriech, kde sa predkladá nahota, sex atď.- pozn. red.) Ďalšia vyznávala: „Ja som v očistci, pretože som sa dostatočne nestarala o mne zverené duše. Keďže som dosť neuznávala ich veľkú cenu, ani som si náležite nevážila tohto vzácneho úradu a primerane som sa mu nevenovala.“ Iná: „Môj očistec bude dlhý, lebo som sa nepodrobovala Božej vôli, ani som dosť veľkodušne nepriniesla ako obeť svoj život počas mojej choroby. Choroba, pravdivo povedané, je veľká očistná milosť... Náš Pán je zaiste nekonečná láska, ale tiež nekonečná spravodlivosť.“ Na Veľkú noc, 16. apríla, prvýkrát od 3. marca, Jozefína uvidela Pána pri svätej omši: „Celá jeho postava sa skvela jasom a krásou. Povedala som Mu, že nemám dovolenie s Ním hovoriť.“ „Ty nemáš dovolenie, Jožka?“ odpovedal nežne. „Smieš sa na mňa aspoň pozrieť?“ „Nevedela som, čo by som povedala...“ „Pozeraj sa na mňa,“ pokračoval, „a mňa nechaj pozerať sa na teba. To postačí.“ „Pozrela som sa na Neho. On tiež uprel svoje oči na mňa s takou láskou, že je ťažko vypovedať, čo som cítila.“ Pri druhom zjavení toho istého dňa prosila Jozefína Pána o odpustenie a zdôverila sa Mu, ako ju znepokojuje, čo s ňou diabol vyvádza. Pán odpovedal skoro prísne: „Kde je tvoja viera? Keď ja dovolím, aby si diabol s tebou zahrával, vedz, že som to urobil preto, aby som tým dal neklamný dôkaz o plánoch môjho Srdca, ktoré mám s tebou.“
V nedeľu, 16. júla 1922, Jozefína skladala rehoľné sľuby. Kaplnka bola plná sestier a detí. Z Madridu prišla jej matka a sestra. Po predpísaných modlitbách a krátkom predslove pristúpila Jozefína k oltárnemu zábradliu a pevným hlasom odpovedala na otázky: „Zriekate sa z vlastnej slobodnej vôle sveta a všetkých jeho nádejí a očakávaní? Beriete si Ježiša Krista za svojho ženícha z celého svojho srdca?“- Celá jej duša jasala pri slovách: „Áno, dôstojný Otče, z celého svojho srdca!“ Potom dostala krížik a čierny závoj. Pri svätej omši nadišiel slávnostný okamih svätého prijímania. Jozefína pri oltárnom zábradlí, pred Najsvätejšou Sviatosťou, ktorú kňaz držal v ruke, pomaly, s celou vôľou a s celou láskou prednášala slová sľubu, ktoré ju navždy zjednotili s Najsvätejším Srdcom Pána Ježiša. Bol to dojemný okamih pre tých, ktorí vedeli, za akú cenu toto dobrodenie bolo kúpené, cez aké vlnobitia jej lodička vplávala do prístavu. V kaplnke boli tiež prítomní, iba Jozefíne viditeľní vznešení nebeskí hostia. Pán Ježiš a Panna Mária s množstvom duší, ktoré Jozefa zachránila. Po sľuboch mala Jozefína dlhší čas pokoj. V septembri, z vôle Pána Ježiša, zasa podstupovala pekelné muky.
Štvrtého septembra píše: „Naraz som pocítila, že som spútaná a premohla ma drvivá ťarcha. Naraz som videla jasnejšie, ako inokedy, aká úžasná je svätosť Božia a Jeho odpor k hriechu. Videla som v jedinom okamihu celý svoj život, od mojej prvej spovedi, až do tohto dňa. Všetko mi bolo zreteľne predstavené. Moje hriechy i milosti, ktoré som dostala. Deň, kedy som vstúpila do kláštora, moja obliečka, prvé sľuby, moje duchovné čítania, doby modlitby, rady, ktoré som obdržala a všetky pomôcky rehoľného života. Nie je možné opísať ten zmätok a zahanbenie, ktoré duša v tom okamihu cíti, keď spoznáva: ‘Všetko je stratené, som naveky zatratená.’“ Pán jej tým chcel ukázať, aké by to bolo, keby mala na duši ťažký hriech.
„V okamihu som sa ocitla v pekle, avšak nie dovlečená, ako predtým. Duša sa tam sama strmhlav vrhne, akoby sa chcela skryť pred Bohom, aby tam bola voľná nenávidieť a preklínať Ho. Opakovali sa tie isté bolesti, ako prv. Cítila som, sťaby sa mi snažili vytrhnúť jazyk, ale nemohli. Toto mučenie ma priviedlo do agónie. Zdalo sa mi, akoby mi oči samé chceli vyskočiť z očných jamiek. Myslím, že to bolo následkom ohňa, ktorý páli a páli... ani necht neunikne tým strašným bolestiam. Po celý čas nemôže človek ani prstom pohnúť, aby si nejako uľavil, alebo zmenil svoju polohu.“ Jozefíne plynuli dni za stáleho striedania prenasledovania od zlého ducha s nebeskými útechami, ktoré poskytovali zjavenia Pána Ježiša, Panny Márie, svätej Magdalény Žofie a svätého Jána Evanjelistu.
Až v máji 1923 nastala zmena. Poslali ju na jeden mesiac do kláštora Marmoutier pri Tourse. Tam nikto nič nevedel o jej zvláštnej ceste, preto sám Pán bol jej duchovným vodcom. Viedol ju po ceste pokory, ale aj veľkej útechy. Dôvernosť medzi Ježišom a Jozefínou tam dosiahla vrchol. Po návrate do Les Feullants jej Pán začal diktovať svoje „Posolstvo svetu“, ktoré v tejto knihe podávame upravené, hlavne pre ľudí žijúcich vo svete. Dňa 2. septembra 1923 mala Jozefína po prvý raz rozhovor s Poitierským biskupom Durfortom. Po ňom nasledovali ďalšie. Biskup čítal všetky jej záznamy a bol jej oporou až do smrti. Sám jej udelil posledné pomazanie. V jeho prítomnosti zložila večné sľuby. Slúžil za ňu zádušnú svätú omšu a vykonal pohrebné obrady. 2. októbra sprevádzala Matku predstavenú do Ríma, kde pobudla niekoľko dní. Generálnej predstavenej tam oznámila zvláštne posolstvo, ktoré jej pre ňu dal Ježiš. Pri svätom Otcovi bola iba na spoločnej audiencii. V Ríme dostala aj prvé chrlenie krvi. Lekári síce nemohli rozpoznať žiadnu chorobu, ale Jozefína trpela čím ďalej tým viac. V decembri už musela ležať. Bolesti bývali hrozné, často upadala do bezvedomia. Nikdy si na bolesti nesťažovala, ani o nich nehovorila.
Telo Pána prijímala každý deň, až do smrti. 12. decembra, ležiac na lôžku, zložila večné sľuby a dostala posledné pomazanie. Predstavené a sestry stále pri nej bdeli, aby ani chvíľu nebola sama. V sobotu, 29. decembra večer, keď zvonil zvon a bol čas večere, Jozefína povedala sestre ošetrovateľke, že sa cíti dobre a môže ju nechať samotnú. Sestra sa vrátila po niekoľkých minútach. Našla sestru Jozefínu už mŕtvu. Zomrela 29. decembra 1923, vo veku 33 rokov. Posolstvá Najsvätejšieho Srdca Ježišovho svetu oznámené prostredníctvom služobnice Božej , sestry Menéndezovej Čítaj a počúvaj! Tieto riadky sa týkajú tých, ktorí pracujú a trpia, ktorí dychtivo hľadajú poriadok, pokoj a šťastie, ktoré doteraz nenašli. Tu môžu načúvať hlasu ich spoločníka, ktorý sa im stal rovný, aby sa mohol podieľať na ich živote, práci, ťažkostiach, starostiach a utrpeniach. V týchto riadkoch nájdu lásku, ktorú hľadajú, ktorú sa im doteraz nepodarilo nájsť. Nájdu tiež jediné vysvetlenie, prečo sú na svete. Potom otvoria dokorán svoje srdcia, svoje domovy i svoje okolie Kristovi, ktorý im prichádza naproti. Všade Ho budú vítať. On príde a bude s nimi bývať ako vždy prítomný hosť a najvernejší priateľ, aby ich uspokojil, odpustil im, obnovil a podporoval ich, láskavo im ponúkajúc tú veľkú nádej, ktorú im Jeho Srdce praje v budúcom živote. Ľudstvo ma musí poznať. Chcem, aby ľudia poznali moju lásku... Je im známe všetko, čo som pre nich urobil? Prichádzam preto, aby mohli poznať, že nikdy nenájdu pravé šťastie, iba vo mne... Moje prehlásenie platí všetkým tým, ktorí sú mi zasvätení v rehoľnom živote i tým, ktorí žijú vo svete.
Dobrým aj hriešnikom, vzdelaným aj nevzdelaným, pánom aj poddaným. Prichádzam ku každému z nich a hovorím mu: „Ak hľadáš šťastie, nájdeš ho vo mne. Keď hľadáš bohatstvo, ja som nekonečný Poklad. Ak túžiš po pokoji, nájdeš ho jedine vo mne. Ja som milosrdenstvo a láska!“ Žiadam si, aby moja láska bola slnkom k osvieteniu a teplom k znovu oživeniu duší. Moje slová sa preto musia doniesť k ich sluchu. Chcem, aby celý svet poznal mňa, Boha milosrdenstva a lásky. Prajem si, aby sa všade čítalo o mojej túžbe po odpustení a záchrane duší. Nech sa ma snáď z bázne ani tí najhorší nestránia, nech odo mňa neutekajú ani tí najväčší zločinci. Nechže prídu ku mne všetci. Ja ich očakávam s otvorenou náručou ako najláskavejší Otec, aby som im dal život a pravé šťastie.
Nech sa svet zastaví a vypočuje tieto moje slová: „Otec mal jediného Syna. Boli bohatí a mocní. Slúžilo im oddané služobníctvo a boli obklopení všetkým, čo prináša česť, útechu a životné rozkoše. Nič, ani človek, ani žiadna vec im nechýbala k dokonalému šťastiu. Syn bol celkom oddaný svojmu otcovi a otec synovi. Jeden v druhom nachádzali dokonalé uspokojenie, aj keď nie zas tak, aby z neho vylučovali iných, lebo ich vznešené a veľkomyseľné srdcia mali súcit s každým, kto niečo, hoc aj málo trpel. Stalo sa, že jeden zo služobníkov toho dobrého pána ochorel. Ako vzrastalo nebezpečenstvo, poslednú záchranu jeho života vkladali iba do užívania silných liekov a do najstarostlivejšieho ošetrovania. Služobník ležal vo svojom chudobnom a osamotenom dome, čo jeho pána znepokojovalo. Vedel, ak tam ostane opustený, isto zomrie. Čo teda urobiť? Pravda, mohli poslať služobníkov, aby mu slúžili, ale služba, konaná viac pre zisk ako z lásky, neručila pred možnou nedbalosťou. Pohnutý súcitom, povolal pán svojho syna a povedal mu o svojej starosti. Vysvetlil mu, že úbohý človek je blízko smrti. Len neustále a starostlivé ošetrovanie by ho mohlo zachrániť.
Aký otec, taký syn! Syn sa hneď ponúkol, že tomu umierajúcemu mužovi pomôže. Nebude dbať na ťažkosti a únavu, ani na nočné bdenia, dokedy ten služobník nenadobudne opäť pevné zdravie. Otec prijal synovu ponuku. Ochotne mu dovolil, aby na seba vzal podobu služobníka, aby mohol slúžiť jeho otrokovi. Uplynulo mnoho mesiacov, plných starostí a bdenia pri lôžku chorého. Ten sa konečne uzdravil, lebo sa nešetrilo ničím, čo by ho mohlo nielen uzdraviť, ale mu aj zaistiť blaho. A čo urobil ten služobník? So srdcom prekypujúcim vďačnosťou sa spýtal, čo by mohol urobiť za odmenu za tak veľkú a obdivuhodnú lásku. ‘Choď,’ povedal mu syn, ‘vyhľadaj môjho otca a ponúkni sa mu s navráteným zdravím, že z vďačnosti za túto šľachetnosť chceš byť jeho najvernejším služobníkom.’ Ten človek, premožený citmi vďačnosti, predstúpil s pokornou vďačnosťou pred svojho dobrodinca. Ponúkol mu, že mu bude slúžiť zadarmo po celý čas. Načo by požadoval odmenu od takého pána, ktorý s ním nezaobchádzal ako so služobníkom, ale ako so synom.“ Toto podobenstvo je iba matným obrazom tej lásky, akú mám voči ľuďom a akú navzájom očakávam od nich. Vysvetlím to tak, aby všetci ľudia mohli poznať moje Srdce.
Boh stvoril človeka z čistej lásky. Dal mu Zem za príbytok. Všetky okolnosti mu zaručovali šťastie až do tých čias, pokiaľ by mu nenastal deň večnej blaženosti. Aby bol na také šťastie oprávnený, bol zaviazaný k zachovávaniu sladkého a múdreho zákona, ktorý mu uložil jeho Stvoriteľ. Ale človek, neverný tomuto zákonu, žalostne ochorel - našimi prvými rodičmi bol spáchaný hriech. Celé ľudstvo, aj ich potomstvo, sa previnilo. Stratilo právo na dokonalú blaženosť, ktorú im prisľúbil Boh. Bolesť, utrpenie a smrť sa stala ich údelom. Boh vo svojej dokonalej blaženosti človeka vôbec nepotrebuje, ani jeho službu. On postačuje sám sebe. Jeho sláva je nekonečná a nič nie je schopné ju zmenšiť. Ako je nekonečný v moci, tak je nekonečný v dobrote. Preto nenechá zahynúť človeka, stvoreného z lásky. Proti tomu ťažkému zlu, hriechu, vyrobil liek nekonečnej ceny. Jedna z troch Božských Osôb Najsvätejšej Trojice berie na seba ľudskú prirodzenosť a Božským spôsobom zadosťučiní za zlo zavinené hriechom. Otec dáva svojho Syna, Syn obetuje svoju slávu. Prichádza na svet nie ako všemohúci pán a veliteľ, ale ako chudobný, ako služobník, ako dieťa.
Život, aký na svete viedol, je vám všetkým známy. Viete, ako sa od prvého okamihu svojho vtelenia podrobil všetkým ľudským problémom. V detstve som znášal zimu, hlad, chudobu aj prenasledovanie. V mojom pracovnom živote som často zakúšal pokorovanie a pohŕdanie ako tesárov syn. Často po celodennej práci sme s mojím pestúnom zistili, že sme zarobili sotva na živobytie... a to som znášal tridsať rokov. Potom som sa zriekol milej spoločnosti mojej Matky a venoval som sa vyučovaniu ľudí o mojom nebeskom Otcovi. Chodil som a učil ľudí, že Boh je Láska. Chodil som činiac dobre ľuďom na tele aj na duši. Chorým som vracal zdravie, kriesil som mŕtvych; a dušiam?... Ó, dušiam som navrátil slobodu... tú slobodu, ktorú hriechom stratili a otvoril som im brány ich večného domova - neba. Potom nadišla hodina, keď na získanie spásy pre ľudstvo Syn Boží volil aj svoj život za nich položiť. A ako zomrel?... Bol obklopený priateľmi? Chválený ako dobrodinec?... Milovaní, vy viete, že Syn Boží nevolil zomrieť takto. On, ktorý nehlásal nič, iba lásku, stal sa obeťou nenávisti...On, ktorý priniesol svetu pokoj, bol najkrutejšie mučený...On, ktorý prišiel, aby ľudstvu priniesol slobodu, bol väznený, spútaný, týraný, ohováraný a nakoniec zomrel na kríži medzi dvomi lotrami. Pohŕdaný, opustený, biedny a olúpený o všetko. Takto sa vydal za spásu ľudstva a dokončil dielo, pre ktoré dobrovoľne opustil slávu svojho Otca. Človek bol chorý, zranený a Syn Boží prišiel k nemu z neba. Nielen sklesnutému človeku navrátil život, ale získal pre neho aj silu a moc, aby v tomto živote mohol dosiahnuť poklady večného života. Ako sa za to človek odmenil? Urobil ako ten vďačný služobník? Ponúkol svoje služby zdarma a zriekol sa všetkých iných záujmov, aby sa venoval len záujmom svojho Pána?... Niektorí ma dobre poznali a hnaní láskou túžia vrelo a úplne sa obetovať.
Celkom sa venovať mojej službe, ktorou sa slúži môjmu Otcovi. Tí prosili, aby im bolo oznámené, čo najvzácnejšie a najväčšie by mohli pre Neho urobiť.- Môj Otec im takto odpovedá: „Opustite svoj domov, vzdajte sa svojho vlastníctva, vzdajte sa aj seba samých a poďte, nasledujte ma a robte, čo vám poviem.“ Iní, dojatí tým, čo všetko urobil Boží Syn pre ich spásu, ponúkli sa mu s dobrou vôľou, snažiac sa mu odplatiť za jeho dobrotu prácou pre jeho záujmy, ale bez úplného zrieknutia sa seba samých. Tým môj Otec hovorí: „Zachovávajte zákon, ktorý vám dal Boh. Zachovávajte jeho prikázania, neodchyľujte sa ani napravo, ani naľavo. Žite v pokoji, aký prináleží jeho verným služobníkom.“ Iní zasa majú málo pochopenia pre veľkú Božiu lásku. Majú však úprimnú vôľu a žijú podľa zákona. Títo bez lásky, skôr iba pudovo sa prikláňajú k dobrému, ktoré v nich ešte zostalo Božou milosťou. – Tento pud je znakom, že v ich duši pôsobila milosť. Títo služobníci sa neprihlásili dobrovoľne k plneniu Božských nariadení... často im stačí len naznačiť Božiu vôľu a hneď sa dajú do Jeho služieb, pretože sú to ľudia dobrej vôle. Sú ešte iní, ktorí sa poddávajú Bohu nie tak z lásky, ako skôr kvôli vlastným záujmom. Zachovávajú zákon iba natoľko, nakoľko je najnutnejšie k zaisteniu spásy. Ponúkajú svoje služby Bohu všetci ľudia? Sú snáď aj takí, ktorí z nevedomosti o veľkej láske akú má Boh k nim, nerobia nič, čo by zodpovedalo tomu, čo Boží Syn za nich vytrpel? Žiaľ!... sú mnohí, ktorí o tom vedia a pohŕdajú tým... ale omnoho viac je tých, ktorí o tom vôbec nič nevedia!... Pre každého z týchto má Ježiš Kristus slovo lásky. Najskôr budem hovoriť k tým, ktorí ma nepoznajú: „Synovia moji, ktorí ste od malička žili odlúčení od svojho Otca, poďte, poviem vám, prečo ma nepoznáte... ako raz spoznáte tú náklonnosť, akú mám k vám, nebudete odopierať mojej láske.“ Často tie deti, ktoré vyrástli odlúčené od svojich rodičov, majú k nim málo náklonnosti. Ak im rodičia nejakým spôsobom prejavia svoju lásku, deti nadobudnú tú hrejivú lásku, ako majú deti, ktoré nikdy neopustili svoj domov. Vám, ktorí ma nielen nemilujete, ale ma aj nenávidíte a prenasledujete, hovorím: „Prečo tá nenávisť?...Čo som vám urobil, čím som si zaslúžil byť od vás prenasledovaný?...“ Sú mnohí, ktorí si nikdy nepoložili túto otázku. Dnes, keď im ju dávam, určite povedia: „Nevieme.“ Odpoviem ja za vás. Nik vás o mne nepoučil, preto ste ma od svojho detstva nepoznali. Vyrástli ste. Prirodzenosť vo vás vyvinula lásku k rozkošiam a radovánkam, túžbu po bohatstve a voľnosti. Nastal deň, keď ste prvýkrát počuli o mne a o živote podľa mojej vôle. Pre naplnenie mojej vôle sa musíte milovať a znášať sa so svojím blížnym. Mať ohľad na jeho práva, majetok a zisk. Musíte ovládať svoju prirodzenosť, slovom, musíte dodržiavať zákon. Do tejto doby ste sa riadili iba svojou prirodzenou náklonnosťou, ak nie celkom svojimi vášňami, nevediac ani, o aký zákon sa jedná.
Niet sa preto čomu diviť, ak chcete protestovať, chcete užívať života, byť voľní a byť sami sebe zákonom. V tom spočíva počiatok vašej nenávisti voči mne a príčina, prečo ma prenasledujete. Ale, ja vás milujem, aj keď vidím váš zaslepený odboj. Moje Srdce je plné nežnosti voči vám. Roky, v ktorých ste viedli takýto život, utiekli. Bolo ich možno mnoho... Dnes nemôžem už dlhšie zadržiavať svoju lásku k vám. Pohľad na vašu vojnu s vaším najlepším priateľom ma núti, aby som vás osvietil o tom, kto som. Draho milovaný syn, ja som Ježiš, ktorého meno znamená Spasiteľ. Prečo sú moje ruky prebodnuté klincami, ktorými som bol pribitý na kríž? Na ňom som zomrel z lásky k tebe. Aj moje nohy sú zranené. Moje Srdce je naširoko otvorené, prebodnuté kopiou po mojej smrti... Tak stojím pred tebou, aby si mohol poznať, kto som a aký je môj zákon. Neboj sa však, lebo môj zákon je zákon lásky... keď ma spoznáš, nájdeš pokoj a radosť. Smutné je žiť osirelo. Poďte teda moji synovia, navráťte sa k svojmu Otcovi. Ja som váš Boh. Vy ste moje stvorenia, moji synovia, kúpení za cenu môjho života a krvi môjho Srdca, ktorú som vylial, aby som vás vyslobodil z otroctva a tyranstva hriechu. Vy máte veľké nesmrteľné duše, určené pre veľkú blaženosť. Máte vôľu schopnú všetkého dobra a srdce, schopné lásku rozdávať aj prijímať. Smäd po spokojnosti a láske nemôže byť nikdy ukojený pozemským a pomíňajúcim sa ziskom, ktorý vás vždy zanecháva hladných a nespokojných. Večný zápas, smútok, starosti a trápenie bude aj tak vaším údelom. Ste chudobní a musíte si na svoje živobytie zarábať prácou. Bieda života vás roztrpčí. Budete nepriateľskí voči svojim zamestnávateľom a možno im budete priať aj zlo, aby aj oni zakúšali ťažkosti denných námah, ako ich zakúšate vy. Únava, odpor ba aj zúfalstvo budú ťažko doliehať na vášho ducha, lebo tá cesta je drsná a nakoniec príde smrť!... Ó, aké veľké sú tieto ťažkosti, keď sa pozeráme na ne iba z ľudského hľadiska. Ja vám však ukážem život z inej strany.
Vy všetci, ktorým chýbajú statky tohto sveta a ste povinní na svoj denný chlieb pracovať a slúžiť pánom, nepovažujte sa za otrokov, lebo ste stvorení pre večnú slobodu... Vy všetci, ktorí túžite po láske, ale ju nikde nenachádzate, pamätajte si, že ste stvorení k milovaniu toho, čo je večné a nie toho, čo časom pominie. Vy, ktorí milujete svoje domovy a pracujete, aby ste uživili svoje rodiny a zaistili im pohodlie a šťastie, nezabudnite, že aj keď vás raz od nich odlúči smrť, toto odlúčenie bude trvať iba nejaký čas... Vy, ktorí slúžite a ste povinní svojho chlebodarcu si ctiť, milovať, starať sa o jeho záujmy, ťažko a verne pre neho pracovať, pamätajte, že on je vaším pánom iba krátku dobu života. Tento život rýchlo pretečie a namiesto neho nastúpi večnosť. Tam nebudete už viac robotníkmi, ale budete panovať ako králi na veky vekov. Vaša duša, ktorá je stvorená milujúcim Otcom, milujúcim vás nekonečnou láskou, nájde konečnú odpoveď na celé vaše snaženie a na vaše túžby. Tam každá práca bude odmenená... Tam sa stretnete so svojou rodinou, pre ktorú ste tu na svete pracovali. Tam budete žiť večne. Zem je iba pominuteľným tieňom, nebo však nikdy nepominie. Tam budete spojení so svojim Bohom a Otcom... Ó, keby ste len vedeli, aká veľká blaženosť vás očakáva! Ty mi možno odpovieš: „Nemám žiadnu vieru, ani neverím v budúce šťastie!“ Ty že nemáš vieru? Tak ako je možné, že ma prenasleduješ?... Prečo sa búriš proti mojim zákonom a bojuješ proti tým, ktorí ma milujú?... Chceš mať voľnosť pre seba, prečo ju nedopraješ aj iným? Hovoríš, že neveríš v budúci život?... Povedz mi, si tu úplne spokojný a nepociťuješ nikdy túžbu po čomsi, čo sa tu na zemi vôbec nedá dosiahnuť? Ak dosiahneš po dlhom hľadaní pôžitky, po ktorých si túžil, je už tým tvoja túžba ukojená? Alebo keď dosiahneš konečne bohatstvo, za ktorým si sa naháňal, cítiš sa potom spokojný, máš už dosť? Cítiš túžbu po priateľstve a konečne ho jedného dňa nájdeš, nie si ním skoro omrzený a unavený?... Žiadna z týchto vecí neobsahuje to, po čom túžiš. Tu na svete nikdy nedosiahneš všetko, po čom tvoje srdce túži. Túžiš po pokoji, ale netúž po pokoji tohto sveta, ale po pokoji Božích detí.
Môžeš ale očakávať, že ho nájdeš vo vzbure a v odboji?... Prišiel som preto, aby som ti ukázal, v čom je možné nájsť pravý pokoj. Kde môžeš uhasiť svoj smäd, ktorý ťa už tak dlho trápi. Nevzpieraj sa, keď ti poviem, že všetky tieto vymenované veci možno nájsť jedine v zachovaní môjho zákona. Neboj sa slova zákon, lebo môj zákon nie je tyranský, ale je zákonom lásky. Počúvajte, vysvetlím vám môj zákon a vypočujte to Srdce, ktoré ho do vás vkladá. Srdce, ktoré vy nepoznáte a predsa tak často zraňujete. Vy ma prenasledujete, aby ste ma usmrtili. Ja vás hľadám, aby som vám dal život. Kto z nás zvíťazí? Budú sa vaše srdcia stále zatvrdzovať voči mne, ktorý som položil za vás svoj život a venoval vám všetku svoju lásku? Poďte moji synovia a počúvajte, čo od vás žiada váš Otec ako dôkaz vašej lásky. Viete, že v dobre usporiadanej armáde musia byť zachovávané poriadok a poslušnosť, práve tak, ako v domácnosti sa musia dodržiavať určité zvyky. Tak isto vo veľkej rodine Ježiša Krista musí byť zákon, aj keď je to zákon lásky. Podľa prirodzeného zákona sú synovia uznávaní za synov iba vtedy, keď nesú meno svojho otca. Moji synovia nesú meno „kresťan“, ktoré im bolo udelené svätým krstom pri ich narodení. Vy všetci, ktorí nesiete toto meno, ste moji synovia, a ako takí, máte tiež právo na majetok svojho Otca. Viem, že ma nepoznáte ani nemilujete, ba skôr mi odporujete a ma prenasledujete. Čo sa však mňa týka, ja vás milujem s nekonečnou nežnosťou a prajem si, aby ste poznali toto svoje dedičstvo, ktoré vám právom náleží, a tiež, aby ste vedeli, akými prostriedkami ho môžete získať: Verte v moju lásku a v moje milosrdenstvo. Vy ste proti mne zhrešili - ja vám odpúšťam. Vy ste ma prenasledovali - ja vás milujem. Vy ste ma zranili slovami aj skutkami - napriek tomu ja vám prajem len všetko dobré a nechám vás podieľať sa na mojich pokladoch. Nedomnievajte sa, že nepoznám stav vašich duší. Viem, že ste pohrdli mojou milosťou, možno aj zneuctili moje sviatosti, napriek tomu vám odpúšťam. Ak chcete byť šťastní v tomto živote a zároveň si tiež zaistiť večnú spásu, robte, čo vám poviem: Keď ste chudobní, vykonávajte svoje práce s poddanosťou. Pamätajte pritom, že ja som žil tridsať rokov poddaný tomu istému zákonu, lebo som bol chudobný a núdzny. Nepozerajte na svojich pánov ako na tyranov. Vyháňajte všetku nenávisť zo svojich sŕdc... nikdy im neprajte zlo, ale podporujte ich záujmy a buďte im verní. Keď vládnete pozemskými statkami a zamestnávate robotníkov a služobníctvo, jednajte s nimi vždy správne, plaťte im spravodlivú mzdu a ukazujte im miernosť a láskavosť. Majú nesmrteľnú dušu práve tak, ako vy. Keď oplývate bohatstvom, ono nie je iba pre vaše pohodlie a radovánky, ale, aby ste ho múdro spravovali a aby ste preukazovali svojim blížnym skutky lásky. Zamestnávatelia i zamestnanci sa musia pokorne podrobovať zákonom práce a obaja majú uznávať, že nad všetkými stvorenými vecami je najvyššia Bytosť. Táto najvyššia Bytosť, Váš Boh, vyžaduje od vás plnenie zákona. Je Váš Otec a žiada od vás, aby ste prijali Jeho prikázania v duchu synovskej lásky. Keď ste strávili celý týždeň konaním svojej práce v obchode alebo pri športe, žiada aspoň pol hodinky, aby ste mohli vykonať svoju nedeľnú povinnosť. Je to príliš mnoho? Choďte teda do domu svojho Otca, kde dňom aj nocou čaká na váš príchod a vzdajte Mu každú nedeľu a sviatok patričnú poctu. Venujte tú polhodinku tajomstvu lásky a milosrdenstva, to znamená, počúvajte svätú omšu. Všetko tam povedzte svojmu Otcovi. O Vašich rodinách, o Vašich deťoch, o Vašom obchode, o Vašich túžbach... Zložte k jeho nohám svoj zármutok, svoje ťažkosti a utrpenie... verte v jeho záujem a lásku, s akou vypočuje vaše modlitby. Možno namietneš: „Už toľko rokov som nevkročil do kostola. Zabudol som, ako prežívať svätú omšu.“ Nemusíš mať strach kvôli tomu... Príď, pobudni so mnou tú polhodinku. Tvoje svedomie ti povie, čo máš robiť, iba dbaj na jeho hlas... Otvor dokorán svoju dušu milosti, tá ti všetko vnukne. Pomaly ťa naučí, ako si máš počínať za istých okolností. Ako máš jednať so svojou rodinou, čo a ako máš robiť pri svojom obchode... ako vychovávať deti, milovať tých, ktorí sú na tebe závislí a ctiť si tých, ktorí majú nad tebou moc... Pôsobením milosti možno pocítiš, že sa musíš vzdať istého podnikania, zrieknuť istého priateľstva, alebo vyhýbať sa istým schôdzkam... Alebo ti táto milosť povie, že chováš neoprávnenú nenávisť voči istej osobe, alebo ti vloží do mysli, aby si prerušil spojenie s istou osobou, ku ktorej ťa to tak ťahá a ktorej rady sú ti na škodu. Iba daj milosti príležitosť a jej moc pomaly v tebe zosilnie. Ako vzrastá nepozorovane zlo, keď sa mu raz povolí, práve tak aj každá milosť pripravuje dušu pre väčšiu milosť. Ak dnes budete počúvať môj hlas a necháte účinkovať milosť, zajtra bude jej vplyv väčší a časom stále poraste.
Tvoja duša sa bude rozjasňovať, usídli sa v nej pokoj a odmenou bude večná blaženosť! Človek nebol stvorený preto, aby žil stále na zemi. Bol stvorený pre večnosť... Keď je nesmrteľný, nemá žiť pre veci pominuteľné, ale pre tie, ktoré budú trvať večne. Mladosť, bohatstvo, múdrosť, svetská sláva, to všetko nie je nič, všetko to smrťou končí, iba Boh trvá večne. Svet je plný nenávisti. Ľudské rasy stále medzi sebou zápasia, tiež národy, ba aj jednotlivci. To všetko preto, lebo hynie viera. Len ešte raz nechajte na svete panovať vieru a vráti sa naň pokoj a láska. Viera vôbec neprekáža vzdelanosti a pokroku. Čím viac je zakorenená v jednotlivcoch a v ľude, tým viac vzrastá múdrosť a učenosť, lebo Boh je nekonečný v múdrosti a vo vedomostiach. Kde chýba viera a pokoj, tam miznú vzdelanosť a pravý pokrok. Boh nie je vo vojne. Prichádza nepriateľstvo, nezrovnalosti, triedne vojny. V samom človeku povstávajú vášne proti povinnostiam. Všetko, čo je v človeku šľachetné, zmení sa v odboj, neposlušnosť a vojnu. Dajte sa presvedčiť vierou a budete velikáni. Nechajte sa riadiť vierou a budete slobodní. Žite z viery a uniknete večnej smrti. Moje Srdce horí túžbou privábiť k sebe duše, aby im odpustilo. Chcem odpúšťať. Chcem panovať nad všetkými dušami a odpustiť všetkým národom. Chcem spravovať duše, národy, celý svet. Vylejem svoje milosrdenstvo na svet, aby som ho očistil od jeho nevďaku. Moja vláda bude vláda pokoja a lásky. Zahájim ju tým, že sa nad všetkými zľutujem. Taký cieľ mám pred sebou a to je veľké dielo mojej lásky. Keď hľadáte šťastie, nájdete ho vo mne. Keď hľadáte majetok, Ja som nekonečné bohatstvo. Keď túžite po pokoji, ten môžete nájsť iba vo mne. Ja som milosrdenstvo a láska. Umučenie nášho Pána, Ježiša Krista „Píš pre moje duše“, povedal Pán Ježiš sestre Jozefíne skoro každý deň počas svätého pôstu v roku 1923. V tichu svojej cely, sestra kľačiac počúvala a písala tieto Božské tajomstvá. Deň po dni sa pred jej zrakom rozvíjalo podivuhodné tajomstvo nášho vykúpenia a vtláčalo sa do jej srdca.
Na Veľký piatok, 30. marca 1923, Pán Ježiš ukončil tieto posolstvá. V ten deň sa úzko podieľala na jeho utrpení, počínajúc už predošlým dňom. Nasledovala ho z Večeradla do Getsemanskej záhrady a zo súdnej siene do väzenia a potom na Kalváriu. Ku koncu dňa dostala sestra Jozefína ako závet, čiže poslednú vôľu, toto Jeho prianie: „Jožka, napíš, čo si počula. Prajem si, aby duše čítali, čo si napísala. Aby tí, ktorí sú smädní, sa mohli občerstvi, a ktorí sú hladní, mohli sa nasýtiť.“ Ježiš umýva nohy svojim apoštolom Milosrdenstvo a dôvera Vyjavím ti myšlienky, ktoré naplnili moje Srdce pri umývaní nôh mojim apoštolom. Všimni si, všetkých dvanásť apoštolov bolo zhromaždených, ani jeden nechýbal. Bol tam Ján, miláčik, bol tam aj Judáš, ktorý ma mal zakrátko vydať do rúk mojim nepriateľom. Poviem ti, prečo som ich chcel mať všetkých pohromade, a prečo som začal s umývaním nôh. Zhromaždil som ich všetkých, lebo nadišiel okamih predstaviť svetu moju Cirkev. Ukázať svojim ovečkám, že všetky musia mať len jedného pastiera. Mal som tiež v úmysle ukázať dušiam, že nikdy neodopieram svoje milosti ani tým, ktorí sú v stave ťažkého hriechu a neoddeľujem ich od tých, ktorých zvláštne milujem. Všetkých ich uchovávam vo svojom Srdci, aby každá duša mohla obsiahnuť pomoc, akú si vyžaduje jej stav. Aká veľká bola moja bolesť, keď v osobe môjho nešťastného učeníka Judáša som videl zástup tých, ktorí napriek tomu, že sa často zhromažďovali pri mojich nohách a boli obmývaní mojou krvou, predsa kráčali k večnému zatrateniu. Rád by som poučil tieto duše, aby sa mi nevyhýbali, keď sú zaťažené hriechmi. Nikdy si nesmú myslieť, že už pre ne niet lieku, alebo už navždy stratili lásku, ktorú kedysi mali... Nie, úbohé duše, Boh, ktorý za vás vylial všetku svoju krv, tak o vás nezmýšľa. Poďte ku mne všetky, nebojte sa, lebo ja vás všetky milujem... Umyjem vás svojou krvou a budete jasnejšie ako sneh. Všetky vaše viny ponorím do vody, v ktorej vás obmyjem Ja sám a nič nebude môcť vytrhnúť z môjho Srdca lásku k vám. Jožka, nech je dnes tvoja duša uchvátená horúcou túžbou zbadať duše, zvlášť duše hriešnikov, prichádzajúce očistiť sa vodou úprimného pokánia...Nech si osvoja zmýšľanie plnej dôvery a nie bázne, lebo Ja som Boh milosrdný a vždy ochotný prijať ich do svojho Srdca. Večeradlo Pokračujme o tajomstvách lásky. Poviem ti, z akých dôvodov som pri poslednej večeri umýval nohy svojim apoštolom.
Na prvom mieste som s tým chcel poučiť duše, ako musia byť čisté, keď ma prijímajú vo svätom prijímaní. Potom som chcel pripomenúť tým, ktorí nešťastne upadli do hriechu, že môžu vždy nadobudnúť svojej nevinnosti prostredníctvom sviatosti Svätého pokánia. Nohy svojich apoštolov som umyl vlastnými rukami, aby tí, ktorí sa zasvätili apoštolskej práci, nasledovali môj príklad a jednali s pokorou a šetrnosťou s hriešnikmi a so všetkými, ktorí sú zverení ich opatere. Prepásal som sa bielym plátnom preto, aby som tým naznačil, že apoštolovia majú byť opásaní pásom odriekania a umŕtvovania, ak chcú mať nejaký vplyv na duše... Chcel som ich poučiť, že láska k blížnemu je vždy ochotná odpúšťať chyby iných, zakrývať ich, zmenšovať a nikdy ich nevyjavovať. Nakoniec liatie vody na nohy mojich apoštolov naznačuje horlivosť za spásu sveta, ktorou horelo moje Srdce. Hodina vykúpenia už nadchádzala. Moje Srdce už nemohlo dlhšie zadržiavať lásku, akou som miloval ľudí. Tiež som ich nechcel zanechať osirotených. Aby som im ukázal, ako vrúcne ich milujem a mohol som byť stále s nimi až do konca sveta, rozhodol som sa, stať ich pokrmom, posilou, životom - ich všetkým. Keby som len mohol dať pocítiť dušiam tie city lásky, akými prekypovalo moje Srdce pri poslednej večeri, keď som ustanovil sviatosť svätej Eucharistie... Jediným pohľadom cez všetky storočia som videl tie zástupy, ktoré budú prijímať moje Telo a moju Krv a všetko to dobro, ktoré tým bude spôsobené... Ako mnoho duší som uvidel, v ktorých spojením s touto Sviatosťou vyrástol kvet panenstva!...
Mnoho iných ňou bolo roznietených k skutkom lásky a horlivosti!... Koľko mučeníkov lásky som videl... Veľa duší, ktoré boli oslabené hriechom a náruživými vášňami, navrátili sa znovu k vernosti a nadobudli opäť duchovné zdatnosti požívaním tohto Chleba silných! Kto môže opísať tie city, ktoré zaplavovali moju Dušu? Radosť, láska, nežnosť... ale bohužiaľ aj horký žiaľ... Jožka, neskôr budem pokračovať. Teraz choď v pokoji. Poteš moje Srdce a buď bez obavy. Žriedlo mojej Krvi nie je vyčerpané a tá obmyje tvoju dušu. EUCHARISTIA Sklamanie Najsvätejšieho Srdca Ježišovho Píš mojim dušiam: Chcem im povedať o veľkom zármutku, ktorým bolo naplnené moje Srdce pri poslednej večeri. Blažilo ma pomyslenie na všetkých tých, ktorým som sa mal stať spoločníkom a nebeským pokrmom a na tých, ktorí sa až do skonania sveta budú s klaňaním, uzmierovaním a láskou zhromažďovať okolo mňa... to ale vôbec neumenšilo môj zármutok nad tými premnohými dušami, ktoré ma budú nechávať vo svätostánku opusteného, ba ani nebudú veriť v moju prítomnosť v tejto Sviatosti.
Do koľkých sŕdc poškvrnených hriechom vojdem... a ako často toto zneuctenie Tela a Krvi bude slúžiť k ich večnému zatrateniu. Svätokrádeže a urážky aj všetky nevýslovné ohavnosti, ktoré mali byť proti mne spáchané, striedali sa pred mojim zrakom... tie dlhé hodiny, vo dne aj v noci, v ktorých budem sám na oltári... to množstvo tých, ktorí nebudú dbať na volanie môjho Srdca. Ó, Jožka, nech myšlienky môjho Srdca vniknú hlboko do tvojho srdca. Len láska k dušiam ma robí väzňom v Najsvätejšej Sviatosti. Som tam preto, aby všetci mohli prichádzať a nájsť útechu v najnežnejšom Srdci najláskavejšieho Otca, najvernejšieho Priateľa, ktorý ich nikdy neopustí. Najsvätejšia Eucharistia je vynálezom lásky... ako málo duší opätuje túto lásku, ktorá sa dáva a spotrebuje pre ne! Bývam medzi hriešnikmi, aby som mohol byť ich životom, lekárom aj liekom proti chorobám pokazenej prirodzenosti. Oni sa mi odplácajú zabúdaním, urážkami a pohŕdaním. Úbohí, poľutovaniahodní hriešnici, neodvracajte sa odo mňa ... Vo dne aj v noci vo svätostánku bdiem kvôli vám. Nebudem vám nič vyčítať... Nevrhnem vám do tváre vaše hriechy, ale ich zmyjem svojou krvou v mojich ranách. Nebojte sa... Poďte ku mne... Keby ste len vedeli, ako vás vrúcne milujem! Drahé duše, prečo ste tak chladné a ľahostajné voči mne? Či sú mi neznáme vaše rodinné starosti, domáce záležitosti a požiadavky vášho životného postavenia? Nemôžete mi venovať aspoň niekoľko minút času, aby ste prišli ku mne a osvedčili mi tak vašu lásku a vďačnosť? Nezaplietajte sa ustavične do zbytočných starostí. Radšej príďte aspoň na niekoľko okamihov navštíviť, prijať a potešiť vášho Väzňa lásky. Ak by ste boli telesne slabí a chorí, našli by ste si čas zájsť k lekárovi, aby vás uzdravil. Poďte k Tomu, ktorý je schopný dať silu a zdravie vašej duši a dajte nejakú almužnu lásky tomu Božskému Väzňovi, ktorý vás očakáva, volá a túži vidieť pri sebe. Také pocity som mal, Jožka, keď som sa chystal ustanoviť Najsvätejšiu Sviatosť. EUCHARISTIA Neuznané tajomstvo lásky Píš dnes o bolesti, akou bolo preniknuté moje Srdce, keď som donútený žiarou lásky, vynašiel div lásky, najsvätejšiu Eucharistiu. Pozeral som na duše, ktoré budú sýtené týmto nebeským Chlebom. Žiaľ, nemohol som si nepovšimnúť ľahostajnosť, ktorou veľa iných, zasvätených duší i kňazov, ma zraní v tejto Sviatosti. Boli mnohí, ktorí mali chladnúť... pomaly upadnúť do formálneho zvyku, ba horšie ako zvyku,... do únavy, úpadku a krok za krokom k vlažnosti... Napriek tomu bdiem a čakám v svätostánku na takú dušu... dúfajúc, že príde a prijme ma... že si so mnou dôverne pohovorí ako nevesta. Povie mi o svojich bolestiach, pokušeniach i utrpeniach a požiada ma o radu. Poprosí o milosti, ktoré potrebuje pre seba aj pre iných... možno má niekoho, kto je na nej závislý, alebo má niektoré duše vo svojej rodine, ktoré sú v nebezpečenstve, ktoré sú ďaleko odo mňa... Poď, hovorím jej, pohovorme si o všetkom úplne slobodne a dôverne... Pamätaj na hriešnikov... Obetuj sa na uzmierenie... Sľúb mi, že ma nenecháš samého... Pozoruj tiež, či moje Srdce nežiada niečo od teba, aby si ho potešila... To je to, čo od tej duše a od mnohých iných očakávam... Ona po svätom prijímaní je ale roztržitá, unavená, alebo duchom inde... jej myseľ je celá zaujatá svojim zamestnaním, rodinnými záležitosťami, svojimi známymi... alebo svojim zdravím... nevie, čo by povedala. Je ľahostajná, znudená a túži po odchode... Prijímaš ma, ó duša, ty, ktorú som si vyvolil a po celú noc so všetkou trpezlivosťou a láskou opatroval? Áno, túžil som vrúcne po jej príchode, aby som si pri nej odpočinul a mohol s ňou zdieľať jej starosti... pripravil som pre ňu nové milosti, ale ona ich nechce... nevie, o čo by mala prosiť, nežiada si ani radu, ani pomoc... iba sama sebe sa sťažuje, bez toho, aby mi povedala aspoň slovíčko... Vyzerá to tak, že skutočne prišla iba zo zvyku, aby vykonala obyčajnú formalitu, alebo snáď preto, že ťažký hriech tomu nebránil. Ale to nie je láska, ani úprimná túžba po úzkom spojení so mnou, ktorá ma prinútila prísť k nej. Ach, tá duša nemá jemnocitnej lásky, akú som dúfal u nej nájsť. Najsvätejšia Sviatosť je vynálezom lásky. Je to život a sila duší, liek proti každej chybe, posila na prechod zo života časného do života večného. V nej duše hriešnikov nadobúdajú opäť život, vlažné duše primeranú teplotu, horlivé duše dosahujú pokoj a splnenie svojej túžby... sväté duše dostávajú krídla k vzletu za dokonalosťou... Pre duše čisté je sladkým medom a najvyberanejším pokrmom. Bohu zasvätené duše nájdu v nej svoj útulok, lásku a život. V nej budú hľadať a nájdu dokonalý vzor toho posvätného zväzku, ktorý ich nerozlučiteľne spojí s ich nebeským Ženíchom. V Getsemanskej záhrade Modlitba a obetovanie úzkosti Jožka, poď so mnou... pôjdeme do Getsemanskej záhrady. Ponor svoje srdce do citov horkosti a zármutku, ktorými bolo preplnené moje Srdce. Po všetkých kázaniach, ktoré som konával pre veľké zástupy, po uzdravovaní chorých, po navrátení zraku slepým a po vzkriesení mŕtvych, po troch rokoch, ktoré som strávil so svojimi apoštolmi ich vychovávaním a vštepovaním svojho učenia... chcel som ich konečne poučiť svojím príkladom, ako sa majú navzájom milovať a znášať a jeden druhému slúžiť.
Urobil som to tým, že som im umýval nohy a tým, že som sa stal ich pokrmom. Nadišla hodina pre Božieho Syna oblečeného do človeka, Vykupiteľa ľudského pokolenia, aby vylial svoju Krv a položil svoj život za svet. Aby som sa mohol podrobiť vôli môjho Otca, ihneď som sa utiekal k modlitbe. Milované duše, poďte a učte sa od svojho vzoru tomu jedinému potrebnému: to je napriek akémukoľvek odporu prirodzenosti odovzdať sa do Božej vôle s pokornou poddanosťou a s najväčšou ochotou vôle i plniť Božiu vôľu za každých okolností. Učte sa od Neho, že každé dôležitejšie dielo má predchádzať a oživovať modlitba. Iba modlitbou môže duša dosiahnuť potrebnú silu k znášaniu životných ťažkostí. V modlitbe sa spojí s Bohom, ktorý jej bude radiť a bude ju posilňovať, i keď to duša možno ani nespozoruje. Odobral som sa do Getsemanskej záhrady, do samoty. Boha máme hľadať vo vnútri, vzdialení od ruchu sveta a nepokoja. Aby Ho duša našla, musí umlčať všetky roztržitosti, ktoré prekážajú milosti a všetok vnútorný nepokoj, ktorý zapríčiňuje sebaláska a zmyselnosť. Tieto stále prehlušujú vnuknutie milosti a vzďaľujú dušu od Boha... Aby som vám, milované duše, dal príklad, vzal som so sebou do záhrady troch z mojich učeníkov na vaše poučenie, že tri schopnosti vašej duše musia sprevádzať modlitbu. Pamäť si má pripomínať Božiu dobrotivosť a dokonalosť, Jeho moc, dobrotu, lásku a milosrdenstvo. Rozum má vyhľadávať cesty k spolupôsobeniu s podivuhodnými milosťami, ktoré vám Boh udelil. Vôľa sa má upevňovať v predsavzatí robiť pre Boha vždy viac a lepšie... Ponúknite sa pracovať pre záchranu hriešnikov v apoštolských prácach alebo pokorným a skrytým životom v mlčaní a v modlitbe... Svoju vôľu podriaďte Božej vôli... Ctite si Jeho vôľu a všetko, čo vám určil, nech je to čokoľvek. Pokorujte sa pred svojím Stvoriteľom, ako prináleží jeho stvoreniam... Takým spôsobom som aj ja ponúkol vykonať vykúpenie sveta. V tom okamihu som precítil všetky muky svojho umučenia, ktoré na mňa doľahli: ohováranie a potupa - bičovanie, tŕním korunovanie, smäd, ťarcha kríža... Všetky tieto muky sa hromadili pred mojím zrakom. Zvierali moje Srdce, pričom som videl všetky urážky, hriechy a zločiny, ktoré počas všetkých storočí budú spáchané... Nielenže som ich videl, ja som sa do nich obliekol. Pod ťarchou ich hanby a potupy som sa musel ukázať pred tvárou môjho nekonečne svätého Otca a prosiť o zmilovanie. Tu prepukol hnev rozhnevaného a urazeného Boha. Na uzmierenie Jeho nekonečnej velebnosti, som sa ponúkol ako záruka za hriešne ľudstvo. Ja, Boží Syn, aby som utíšil hnev a zadosťučinil Jeho spravodlivosti. Taká veľká bola moja bolesť a smrteľná úzkosť i ťarcha toľkých vín, až som sa krvou potil.
Krvavý pot stekal zo mňa na zem. Ó hriešnici, ktorí ma takto mučíte - prinesie vám táto krv spasenie a život, alebo bude za vás preliata nadarmo? Ako môžem vyjadriť tú bolesť, ktorú som cítil pri pomyslení, že tento pot a smútok, tá smrteľná úzkosť a Krv budú bez úžitku pre toľké duše. To stačí na dnešok, Jožka. Poteš moje Srdce, zajtra budeme pokračovať. S Bohom. Ostaň mi nablízku v Getsemanskej záhrade, aby moja krv mohla zúrodniť a posilniť koreň tvojej malosti. Malátnosť alebo ospalosť vyvolených duší Pokračujme v našej modlitbe v Getsemanskej záhrade. Priblíž sa ku mne, a keď ma uzrieš pohrúženého v mori zármutku, povstaň. Poď so mnou k trom učeníkom, ktorých som neďaleko zanechal. Vyvolil som ich, aby sa podieľali na mojej úzkosti, modlili sa so mnou a svojou prítomnosťou mi poskytli trochu útechy...Ako som sa cítil, keď som ich našiel spať. Ó, ako ma bolela moja osamelosť, že nemám nikoho, kto by so mnou zdieľal môj zármutok... Ako často moje Srdce zakúša takú bolesť. V nádeji, že nájde útechu medzi tými, ktorých miluje - nachádza ich spiacich!... Márne by som sa pokúšal ich zobudiť. Prinútiť ich, aby opustili seba a svoje starosti, márne a neužitočné reči... príliš často, keď nie slovami, tak svojimi skutkami mi duša odpovie: „Teraz nemôžem, som nadmieru zamestnaná, priveľmi unavená, potrebujem odpočinok.“ S jemným pobádaním poviem duši: „Poď aspoň na chvíľku. Poď a modli sa so mnou. Potrebujem ťa. Neboj sa obetovať svoj odpočinok kvôli mne. Budem tvojou odplatou.“ Ale ona opakuje svoju odpoveď... Úbohá spiaca duša, ktorá nemôže bdieť so mnou ani hodinu. Milované duše, učte sa z toho, ako je neužitočné hľadať útechu pri stvoreniach. Často dostanete od nich len viac súženia, lebo spia a neuspokoja vašu nádej a lásku. Vrátil som sa k modlitbe. Padnúc na tvár, klaňal som sa Otcovi a prosil som Ho o pomoc. Nevolal som ku Nemu „Bože môj“, ale „Otče môj“. Preto aj ty, keď ti bolesť bude rozrývať srdce, musíš nazývať Boha svojím Otcom. Pros Ho o pomoc, odkry mu svoje trápenia, obavy a túžby. Svojím úzkostlivým volaním a plačom mu pripomeň, že si jeho dieťa. Povedz mu, že tvoje telo je vyčerpané. Tvoje srdce smutné až na smrť. Tvoja duša zakúša toľko, až sa zdá, že sa krvou potí. Modli sa s detinskou dôverou a očakávaj, že Srdce tvojho Otca ti uľaví. On sám ťa poteší a dá ti potrebnú silu k znášaniu útrap a bolestí tvojich vlastných alebo duší zverených do tvojej starostlivosti.
Moja duša, celá zdrvená a plná smútku, mala zakúsiť ešte väčší zármutok pre ťarchu ľudských hriechov. Ako odplatu za toľko bolestí a toľkú lásku som videl iba urážky a nevďak. Krv, ktorá sa rinula z môjho tela, a ktorú som mal čoskoro vyliať z nespočetných rán, mala byť márne preliata pre mnoho duší. Mnohé majú byť stratené... a ešte väčšie množstvo ich bude hrešiť proti mne. Miliardy ani nebudú počuť moje meno... Chcel som preliať svoju Krv za všetkých a darovať svoje zásluhy každej duši... Božia Krv, nekonečné zásluhy, to má byť márne pre taký veľký počet duší! Áno, za všetkých vylejem svoju Krv a všetkých budem milovať veľkou láskou. K niektorým bude moja láska nežnejšia, dôvernejšia a vrúcnejšia... od týchto vyvolených duší budem očakávať viac útechy a lásky, viac veľkomyseľnosti a sebazapierania, slovom hojnejší výsledok mojej lásky a priazne. Žiaľ, v tomto okamihu vidím, ako sa mnohí z nich odvrátia odo mňa. Niektorí neposlúchnu moje volanie, iní ho budú počuť, ale nebudú ma nasledovať a druhí s akousi odmeranou veľkomyseľnosťou nejaký čas pôjdu za hlasom môjho Srdca, ale potom sa pomaly budú stávať ospalými, až jedného dňa, viac skutkami, ako slovami, vypovedia: „Už som sa dosť napracoval. Bol som verný povinnostiam vo všetkých podrobnostiach. Premohol som svoju povahu. Nie som dieťa, toľko biedenia, toľko bdenia už nie je potrebných. Ďalej už nemusím znášať to obmedzovanie, atď. ...“ Úbohé duše! Začínate sa oddávať spánku?... Skoro sa vrátim. Budete ospalé a nebudete ma počuť. Ponúknem vám svoju milosťa neprijmete ju... Je ešte nádej, že sa prebudíte neskôr? Nemusí sa človek obávať, že z nedostatku potravy zoslabne a nebude schopný prebrať sa z ospalosti? Milované duše spoznajte, že už sa smrť prikradla k premnohým, keď tvrdo spali!- kde a čím boli prebudení? To všetko som videl a cítil vo svojom Srdci. Čo som mal robiť? Vrátiť sa späť k svojmu Otcovi a žiadať Ho, aby ma zbavil tohto trápenia? Ukázať Mu márnosť mojej obete pre tak veľký zástup duší?... Nie. Opäť som sa podrobil Jeho najsvätejšej vôli a prijal som kalich, aby som ho vypil až do poslednej kvapky. Ó vy, duše, ktoré tak milujem, to som urobil pre vaše poučenie, aby ste neomdlievali pod svojimi bremenami. Nikdy ich nepovažujte za neužitočné, aj keď možno neviete spočítať výsledok. Potlačte svoj úsudok a ponechajte voľnú ruku Božej vôli, aby s vami naložila, ako chce.
Tiež som nechcel cúvnuť, ani uniknúť, i keď som vedel, že moji nepriatelia majú prísť a zajať ma v záhrade. Zostal som na mieste. Zajtra budeme pokračovať, Jožka. Buď čulá, aby som ťa mohol nájsť bdejúcu, keby som ťa potreboval. Judášov bozk Zradnosť duší Posilnený od anjela, ktorého poslal môj Otec, uvidel som Judáša, jedného z dvanástich. Prichádzal a s ním tí, ktorí ma mali zajať. Niesli so sebou kyje a kamene, reťaze a povrazy, aby ma nimi spútali. Postavil som sa. Išiel som im v ústrety a povedal som: „Koho hľadáte?“ Judáš položil ruky na moje ramená a pobozkal ma! Ó Judáš, čo to robíš?... Prečo ma zrádzaš bozkom? Mnohým dušiam by som mohol povedať podobne: „Čo tu robíš, čo tento bozk znamená?“ Milované duše, vy, ktoré pristupujete k svätému prijímaniu a veľa ráz ma uisťujete o svojej láske, sotva ma opustíte, už ma zrádzate mojim nepriateľom! Veľmi dobre viete, že v istej spoločnosti, do ktorej vás to toľko ťahá, vedú sa reči, ktoré ma zraňujú, ale vy tam idete. Vy, ktoré ste ma prijali dnes ráno a zajtra ma opäť prijmete, to sú príležitosti, v ktorých strácate moju drahocennú milosť... „Prečo vedieš obchod, ktorý je pochybnej povesti?“ - hovorím zas inému. Čo nevieš, že je to nezákonný zisk, nezákonný postup v spoločenskom živote, nezákonné bohatstvo? Ak robíš také veci a mňa prijímaš, potom robíš to isté, čo urobil Judáš svojím bozkom, lebo po niekoľkých okamihoch, nanajvýš hodinách, dáš mojim nepriateľom znamenie a zajmú ma. To hovorím vám, kresťanské duše. Vy ma zrádzate tým nebezpečným priateľstvom, hádžete po mne kamene a zvádzate aj iných, aby ma zradili. Prečo tak robíte vy, ktorí ma poznáte a často sa chválite svojimi almužnami a chodením do kostola?... Tieto skutky, ktoré by ináč mohli byť veľmi záslužnými, sú iba pláštikom vašej zlomyseľnosti... Priateľ, prečo si prišiel? Judáš! Bozkom zrádzaš Syna človeka, svojho Majstra a Pána? On ťa miluje a je ochotný znovu ti odpustiť.- Jeden z mojich dvanástich!- ktorý sedel so mnou za stolom a ktorému som umyl nohy?... Ako často musím takto hovoriť k dušiam, ktoré najviac milujem! Nežiadam vás, aby ste sa zbavili svojich vášní, lebo viem, že to nie je vždy vo vašej moci. Iba žiadam, aby ste proti nim bojovali... Čo iného sú pominuteľné rozkoše, tridsať strieborných, za ktoré ma Judáš predal. Čo mal z toho? Stratil svoju dušu. Premnohé duše ma už predali a premnohé ešte predajú za nízku cenu pominuteľnej rozkoše!...
Ach, úbohé duše, koho hľadáte? Mňa? Toho Ježiša, ktorého ste kedysi poznali a milovali? Počujte moje slová: „Bdejte a modlite sa!“ Premáhajte svoje zlé náklonnosti a nenechávajte ich dorásť až do zakoreneného zlozvyku. Tráva na lúkach sa musí kosiť každý rok, niekedy aj dvakrát za rok. Pôda vyžaduje, aby bola zoraná, pohnojená, zbavená buriny. Podobne sa musí neustále pracovať aj v duši. Zlé náklonnosti sa musia opatrne naprávať. Nedomnievajte sa, že k najhorším hriechom vedú iba veľké a vážne chyby. Tieto sú často následkom zanedbaných malých chybičiek: malé uspokojenie, ktorému sa povolilo; chvíľa slabosti, ktorej sa duša poddala; povolenie urobiť niečo, čo samo o sebe je nevinné, ale nie je v tom žiadne umŕtvenie; bezhriešna rozkoš niekedy neopatrná... to a tomu podobné sa nepozorovane opakuje a duša sa pomaly zaslepuje. Milosť stráca silu, zato vášne nadobúdajú silu a nakoniec víťazia. Ó, aká nekonečná je to bolesť pre Božské Srdce, keď vidí mnohé duše nepozorovane ísť bližšie a bližšie k priepasti. To postačí Jožka. Pamätaj si, že moje Srdce sem neťahajú tvoje zásluhy, ale tvoja úbohosť a súcit, ktorý s tebou mám. Petrove zapretie Útek vyvolených duší Pokračuj v písaní v prospech mojich duší. Všetci moji učeníci utiekli. Jediný Peter hnaný zvedavosťou, ale plný bázne, vkĺzol medzi vojakov. Okolo mňa sú iba samí falošní svedkovia, hovoriaci lož na lož, aby tým podnietili hnev nespravodlivých sudcov. Nazývajú ma zvodcom, znesvätiteľom soboty a falošným prorokom. Služobníci i zberba povzbudení falošným obviňovaním kričia na mňa a vyhrážajú sa mi. Kde ste boli vtedy vy, moji učeníci a apoštolovia, svedkovia môjho života, môjho učenia a mojich zázrakov? Kde boli všetci tí, od ktorých som právom mohol očakávať pomoc a obhajobu? Nik tam nebol, aby ma hájil.
Bol som sám. Obviňovaný z najhorších zločinov, obklopený vojakmi, ktorí neboli o nič lepší, ako draví vlci. Všetci ma týrali. Jeden ma bil do tváre, druhý na mňa pľul, tretí sa mi posmieval... Obetoval som sa a prijal ich týranie kvôli dušiam, ktoré sú v zajatí hriechu. Peter, ktorého som ustanovil za hlavu svojej Cirkvi... Peter, ktorý iba pred niekoľkými hodinami sľuboval, že muky, ba i smrť so mnou chce podstúpiť... Peter, ktorý mal takú príležitosť vydať o mne svedectvo, na obyčajnú otázku dievčatka odpovedá zapieraním... Pri opakovaní otázky, pretože jeho strach stále vzrastal, už prisahal, že ma nikdy nepoznal a nikdy nebol mojim učeníkom... Ó, Peter! Ty prisaháš, že si nikdy nepoznal svojho Majstra? Ty nielen prisaháš, ale pri tretej otázke Ho zapieraš so strašným preklínaním... Ó, moji vyvolení nasledovníci... môžete pochopiť tú bolesť môjho milujúceho Srdca, keď môj vlastný vyvolenec ma zapiera? Keď sa svet proti mne búri, keď tak mnoho duší chrlí na mňa potupu, týrajú ma a žiadajú si moju smrť, obrátiac sa k svojim vlastným nenachádzam nič, iba osamelosť a opustenosť... aká ľútosť, aká horkosť napĺňa moje Srdce! Aj vám, ako Petrovi hovorím, vari ste už zabudli na dôkazy lásky, ktoré som vám dal?... na to, čo nás spájalo... na vaše často opakované uisťovanie o vernosti ku mne, že ma chcete hájiť až do smrti?... Keď ste slabí a bojíte sa, že podľahnete ľudským ohľadom, utiekajte sa ku mne o silu a seba premáhanie. Nedôverujte sebe, ale poďte ku mne s plnou dôverou. Ja vás budem podporovať. Všetci, ktorí žijete vo svete uprostred nebezpečenstiev a príležitostí k hriechu, majte sa na pozore pred nástrahami! – Bol by Peter klesol, keby zmužilo odopieral a nepovolil zvedavosti? Vy, ktorí pracujete na mojej žatve alebo na mojej vinici, ak sa niekedy cítite poháňaní do práce iba preto, že v nej nachádzate časnú útechu, utečte od nej. Ale, keď vám to poslušnosť, horlivosť pre spásu a dobro duší ukladajú za povinnosť, nebojte sa. Budem s vami, budem vás hájiť. Prejdete cez nebezpečenstvo víťazne. Ako ma vojaci viedli do väzenia, zbadal som Petra v zástupe. Pozrel som na neho... on tiež pozrel na mňa a začal vrúcne plakať nad svojím hriechom... Práve tak pozerám na previnilé duše, ale oni... Pozrú na mňa?... Stretnú sa naše zraky?... Bohužiaľ, ako často márne pozerám... tá duša nevidí, pretože je slepá. Pobádam ju denne, ale ona sa neozýva. Volám hriešnu dušu menom, ale nedostávam žiadnu odpoveď... posielam utrpenie v nádeji, že ju zobudím, ale ona stále spí.
Milované duše, keď vaše zraky nebudú obrátené k nebesiam, stanete sa pomaly podobnými nerozumným zvieratám. Pozdvihnite svoje hlavy hore a pozerajte k svojmu pravému domovu, ktorý vás očakáva. Hľadajte svojho Boha. Uvidíte, že On váš túžobný pohľad bude opätovať. V jeho pohľade je pokoj a život. Nes môj kríž a poteš ma! Ježiš vo väzení Osamelosť vo svätostánku a chladnosť duší Predstav si ma vo väzení, v ktorom som strávil značnú časť noci. Prišli do neho vojaci. Tupili ma, posmievali sa mi, urážali ma, bili ma po tvári a po celom tele. Keď sa konečne unavili z tejto zábavy, odišli. Mňa nechali samého spútaného v tmavom odpornom väzení, kde som sedel na kameňoch a moje boľavé telo sa chvelo zimou. Porovnaj to väzenie so svätostánkom a zvlášť so srdcami, ktoré ma prijímajú. Vo väzení som strávil iba časť noci, ale vo svätostánku koľko dní a nocí! Vo väzení som bol urážaný a týraný vojakmi, ktorí boli mojimi nepriateľmi. Vo väzení som znášal zimu, ospalosť, hlad, smäd, bolesť, zahanbenie, osamelosť, opustenosť. Pred mojím duchovným zrakom sa objavili všetky svätostánky, v ktorých behom vekov budem postrádať útulok lásky i tie ľadovo studené srdcia, tvrdé a bezcitné, ako tie kamene v podlahe môjho väzenia pod mojim zamdleným a zraneným telom. Ako často budem čakávať na niektorú dušu, než ma príde navštíviť v najsvätejšej Sviatosti a prijať do svojho srdca... koľké noci strávim v túžbe po jej príchode... ale ona kvôli obchodu, alebo z nedbanlivosti alebo zo starostlivosti o svoje zdravie, nepríde! Budem hladovať po dušiach, po ich vernosti, po ich veľkomyseľnosti... Budú môj veľký hlad utišovať malými víťazstvami nad sebou, alebo ľahkým umŕtvovaním? Budú ma tešiť v mojom veľkom zármutku svojou nežnosťou a súcitom?... Alebo v niektorých ťažších chvíľach znesú bolesť, zabudnutie, posmech, odpor, zármutok duševný alebo rodinný... prídu ku mne a povedia: „Toto Ti obetujem, aby som Ťa potešila v tvojom zármutku, alebo aby som bola tvojou spoločníčkou v tvojej opustenosti?“ Ó, keby sa tak so mnou spojili a s pokojom by prijímali všetky ťažkosti, ako veľa sily by získali a potešili by aj moje Srdce. Akú hanbu som cítil vo väzení, keď vojaci, ktorí ma obklopili, vyslovovali nemravné slová... a moje utrpenie sa zväčšilo pri pomyslení, že podobné slová neskôr vyjdú aj z perí tých, ktorých milujem. Dopady faciek a úderov pästí z nečistých rúk vojakov mi pripomínali tých, ktorí ma budú prijímať do svojich sŕdc znečistených neoľutovaným hriechom a budú ma zasypávať opätovnými ranami dobrovoľných hriechov. Vo väzení do mňa strkali. Nechali ma zviazaného bezmocne padať na zem. V mysli sa mi predstavili mnohí, ktorí budú dávať prednosť okamžitému ukojeniu nejakej žiadostivosti predo mnou. Zaťažia ma reťazami svojho nevďaku, budú ma odstrkovať, alebo ma nechajú padať tým, že ma opustia. Ukončime, Jožka. Nechaj ma dnes pobývať vo väzení tvojej duše. Zachovaj ju v hlbokom mlčaní a tichu, aby si mohla počuť moje slová a splniť priania, ktoré ti zverím. Povolanie k nasledovaniu Božského väzňa Píšme pre moje duše.
Počúvaj, Jožka, po čom ešte vrúcnejšie túžilo moje Srdce pri strávení veľkej časti noci vo vlhkom, tmavom a špinavom väzení, kde som bol potupovaný a týraný vojakmi, urážaný a vysmievaný služobníkmi, ktorí prichádzajú zo zvedavosti, ako to so mnou dopadne... keď moje telo bolo už vyčerpané toľkým trýznením. Pomyslenie na mnohé duše, ktoré pôjdu v mojich šľapajach a budú ma nasledovať, ma napĺňalo veľkou láskou a …